J 5.Ve dvou se to lépe táhne

———–

Nechápal, ako mohol vôbec súhlasiť. Nepoznával sa. Neveril, že by na takú stupídnosť pristúpil. Ale ona ho vždy dokázala presvedčiť, prehovoriť, doslova uprosiť. A on je somár, že stále podľahne. Nech ide o akúkoľvek somarinu, nedokáže jej povedať nie. No, možno by dokázal, ale kto by potom pozeral na ten jej ukrivdený výraz? Merlin… má už tridsaťtri, ale kýva s ním, akoby mala stále šesť rokov.

Ale toto, s čím ho prinútila súhlasiť teraz, je vrchol všetkého. Zrejme ho musela nejako očarovať, inak si to nevedel vysvetliť. Skutočnosť, že už dosiahol štyridsiatku ešte neznamená, že začína úplne šalieť. Trochu mu zrejme musí začínať šibať, ak zabudne na tú absurditu, že by ho očarovala. On sa nenechá predsa očarovať a to znamená len to, že ak nezačína šalieť, čo by sa mu vôbec nepozdávalo, tak začína senilnieť, čo sa mu nepozdávalo ešte viac. Každopádne nemohol byť úplne pri zmysloch.

Severus Snape stál pri dverách malého rodinného domčeka, s rukou natiahnutou k zvončeku. Len kúsok a zazvoní. Jeho prsty sa dotknú malého tlačidla a už bude neskoro. Keď sa teraz otočí a zmizne, bude vyzerať ako slaboch. Určite nedovolí, aby pred tým niktošom vyzeral ako slaboch. To by sa mu určite veľmi páčilo. Aby mu to vyhadzoval na oči pri každej možnej situácii. Nie! Severus Snape nie je žiaden slaboch a teraz mu to dokáže. Počíta s tým, že si to nakoniec rozmyslí a nepríde. A on bude víťaz. Heh, to určite. To nikdy nepripustí, nikdy nad ním nevyhrá. Aj keby ho to malo stáť vydratú zubnú sklovinu, zničené nervy, či rozryté dlane od nechtov. Nech si žije svoj sen o porazení svojho nepriateľa. Nikdy mu nedovolí precitnúť. Nikdy. Zazvonil.

„Nazdar, Snape,“ veselo ho pozdravil pán domu. Usmieval sa od ucha k uchu a profesor za tým úsmevom videl len to najhoršie. Zamračene ho prebehol pohľadom. „To je ale nádherný deň, však?“ otvárajúc doširoka dvere ho pozýval dnu.

„Vieš, čo je na dnešnom dni najkrajšie, Black?“ prskol naňho, keď okolo neho prechádzal. Trocha nedôverčivo a premáhajúc sa. Sirius zvedavo nadvihol obočie. „Že raz určite skončí…“ oznámil mu znechutene Severus.

„Ale no tak, nebuď tak pesimisticky naladený,“ Sirius si z jeho nálady, ktorá sa mimochodom nikdy nemenila, zjavne nič nerobil. „Nechápem, prečo musíš stále vrčať. Určite si sa sem neuveriteľne tešil, tak sa ma nesnaž presvedčiť o opaku,“ zachechtal sa, keď prechádzali do obývačky.

„Samozrejme, že som sa tešil,“ precedil pomedzi zuby. „Už ráno, pri umývaní zubov, som začal poskakovať v záchvate neutíchajúcej eufórie a teraz sa držím len silou pevnej vôle.“

„Tak ale to musí byť teda poriadne pevná vôľa…“ zaškľabil sa, „… keď si vydržal stáť pred dverami bez pohnutia štrnásť minút…“

Snape stiahol obočie a prebodol svojho švagra veľavravným pohľadom.

„Ty si ma sledoval, Black?“ natiahol sladkasto. „Čo si o tom pomyslia ľudia? Nemal by si svoje city takto verejne prezentovať.“

„Len som si strážil svoju investíciu,“ nevinne sa pousmial. „Dvojčatá vsadili galeón na to, že neprídeš… a ja som im oponoval,“ vysvetlil spokojne.

„Aha.“ Už sa asi nemohol mračiť škaredšie. „Som neuveriteľne šťastný, že som tak úspešne dopomohol k rozrasteniu tvojho imania a ty si môžeš hodiť do prasiatka niekoľko ťažko zarobených galeónov,“ vrkol podráždene. „Teraz by som rád vyriešil niekoľko bodov. Budem tu sedieť… a ty ma zavoláš len vtedy, keď to bude skutočne nevyhnutné. Keď ti neostane iná možnosť. Keď si nebudeš vedieť rady a budeš v koncoch… Hoci, pri pohľade na teba, sa obávam, že už teraz si v koncoch,“ provokačne ho prechádzal očami, schválne sa pristavil na jeho ľavej ruke v muklovskej sadre. Toto nechápal. Všetci, koho ten idiot pozná, sú čarodejníci. Potterova manželka je liečiteľka, Pomfreyová je ošetrovateľka, Longbottom je liečiteľ… aj keď od neho by si nenechal predpísať ani kvapky do nosa…, Lovegoodová je liečiteľka… to je obdobná situácia, radšej by si nechal dobrovoľne amputovať nohu… Billova manželka je ošetrovateľka, McGonagallová dokáže začarovať hocičo a dokonca aj on sám je viac ako spôsobilý a schopný vyliečiť hocaké zranenie. Ale ten kretén lezie za Grangerom a nechá si na ruku navliecť hentú zatvrdnutú rukavicu. On je natvrdnutý. A on vlastne tiež, pretože súhlasil a musí s ním tráviť čas. Pretože nikto iný zrazu nemôže. Nemá on smolu? Nie, nemá. Mal podozrenie, že je to všetko schválne. Práve dnes nikto nemôže, keď musí jeho sestra preč.

„Aj ja mám obavy, že budem v koncoch,“ pritakal Sirius predstierajúc vážnosť. „A nemysli si, že mám z toho ktovieakú radosť. Tebe by som nedal strážiť ani akváriovú rybičku… z obavy o jej prežitie. Tebe by totiž určite začalo liezť na nervy, ako si pokojne pláva a rozhodol by si sa… pre jej dobro… jej v tom zabrániť. A teraz si predstav dnešnú situáciu. Ako sa mám asi cítiť, keď mi máš pomôcť s mojím vlastným synom?“ predniesol takmer vážne. Kútikmi úst mu mykalo a stálo ho veľa síl, aby sa nerozchechtal na celé kolo. Nech sa tvári, ako chce, nech hovorí, čo chce. Už dávno mu nik neveril.

„Tak by som ti teda odporučil, aby si ho držal odo mňa čo najďalej… pre jeho vlastné dobro,“ významne zdôraznil. Trocha podozrievavo sa poobzeral. „A kde vlastne je?“

„Spinká,“ milo sa naňho pousmial, za čo vyfasoval výstražný pohľad.

„A plánuje sa aj zobudiť?“

„Samozrejme, neprespal by predsa návštevu svojho obľúbeného strýka.“

„Škoda, mohol si mu naliať elixír spánku.“

„Snape!“ Sirius sa zatváril odsudzujúco. „A mal som takýmto spôsobom odoprieť svojmu synovi to potešenie, ktorým bláznenie s tebou bezpochyby je?“

„Teba mrzí, že máš zlomenú len ruku, však?“ Snape ho prišpendlil pohľadom k protiľahlej stene. „Rob tak, aby si nemal zlomenú aj nohu…“

„Ale to by si potom robil úplne všetko,“ mykol plecami. „Ja by som to možno aj riskol…“

„Zabudni.“

„Máš pravdu… aj tak sa ti nejaká činnosť ujde,“ uškrnul sa. „Dáš si niečo na pitie?“ okamžite sa pýtal. Snapeovo podráždenie sa nachádzalo v kritickom bode.

„Iste. Dal by som si kávu.“

„Fajn.“

„Počuj, Black. Rád by som vedel, čo môžem očakávať… Staral si sa oňho niekedy sám?“ spýtal sa, keď sa v kuchyni oprel o zárubne a sledoval Siriusovu snahu.

„Vlastne nie…“ zavrtel hlavou a jednou rukou otvoril vodovodný kohútik. Hneď na to zobral kanvicu a nabral vodu. „Ale veľa som toho odpozoroval…“ statočne prehlasoval, keď zapaľoval oheň.

„Odpozoroval… aha…“ prikyvoval Severus chápavo. „A to nám má akože pomôcť? Tvoje pozorovacie schopnosti nikdy neboli ktoviečo.“

„Nepreháňaj. Nie je to také strašne ťažké.“

„Ja nevravím, že je to ťažké. Vravím, že tvoje pozorovania stoja za figu.“

„Mne skôr prišlo, že si dostal strach. Budeš chcieť aj nejaké sušienky?“

„Kašlem ti na sušienky. Ako mohla byť Susan taká nezodpovedná? Nechať ho v tvojich rukách… teda vlastne len v jednej.“

„Ty máš ale dve zdravé ruky… určite to zvládneš. Budeš chcieť mlieko?“

„To áno. Zabudni, že mi ho hodíš na krk… už som ti vravel, že sa budem držať v úzadí.“

„Áno, som si toho vedomý. Ale ty si zase príliš naivný,“ zaškľabil sa a vytiahol fľašu s mliekom. „Pomôžeš mi?“ pozrel na švagra. Nedokázal otvoriť uzáver. Snape nepriateľsky gánil.

„Nie,“ vrkol a rozhodne zavrtel hlavou. „Ako to myslíš, že som naivný?“ natiahol a s úškľabkom, takmer škodoradostne, sledoval, ako sa Sirius trápi s otváraním fľaše. Držal ju pod pazuchou a viedol úporný boj so svojou košeľou, na ktorej sa fľaša pretáčala. „Už som sa vyjadril, že ti pomôžem len v prípade núdze.“

„Dobre, dobre,“ zamračil sa nad jeho neochotou, ale nakoniec nad fľašou zvíťazil. „Myslím, že to nebude problém, aj keď som sa oňho sám ešte nestaral,“ so spokojným úsmevom nalial mlieko do kávy a významným gestom položil pohár na stôl. Kývnutím mu ponúkal miesto pri stole. „Veď sme predsa dvaja schopní čarodejníci… nebude problém dohliadnuť na jedno osemmesačné dieťa,“ uškrnul sa.

„Áno, ja som skutočne schopný čarodejník,“ pritakal Severus a sadol si za stôl. „V tvojom prípade by som uvažoval o troške skromnosti,“ zaceril sa a vzal šálku do rúk. Opatrne si odpil. „Čo…“ vrkol, keď zbadal Siriusovu pretiahnutú tvár v širokom úsmeve.

„Neviem, či si schopný… ale mal by si byť menej dôverčivý. Čo keď som ti do tej kávy niečo dal?“

„Nie,“ Severus sa spokojne pousmial. „Nič si mi tam nedal… nie som hlupák. Sledoval som, čo robíš.“

„Hmmm, vážne?“ natiahol Sirius a ležérne škrabkal nechtom po povrchu stola. „A všimol si si aj to, že ja kávu nemám?“ s úsmevom zdvihol hlavu a díval sa švagrovi do očí, ktoré naňho upieral ponad šálku. „Čo keď som niečo nasypal do kávy ešte predtým, než si prišiel?“ šepol tajomne a nadvihol obočie. Severus okamžite vyprskol.

„Čo si mi tam dal?! Ty…“

„Ticho, nekrič,“ rozchechtal sa. „Nič som ti tam nedal. Susan by ma nepochválila, keby som zabil jej brata. Môžeš byť pokojný.“

„Som neskutočne pokojný,“ vrkol podráždene a zazeral. „Sprosté vtipy.“

„A okrem toho… nezabíjal by som ťa vo vlastnom dome,“ veselo sa škľabil, kým Severus si predstavoval, ako doňho pomaličky pichá ihly. Jednu po druhej. S potešením. „Musel by som ťa odpratávať a to sa mi nechce.“

„Príliš si fandíš.“

„Áno, máš pravdu. Ty si tak dokonalý, že by si sa aj po smrti odpratal sám.“

„Obdivujem ťa. Tvoj ostrovtip je unikátny.“

„Na teba zďaleka nemám.“

„Tiež pravda.“

„Aby sme to zhrnuli… v tomto dome na teba nečíhajú nástrahy, žiadne som ti nepodstrčil. Mám rád pokoj domáceho kozuba. Hoci…“ nadvihol prst a ukázal na vysielačku, v ktorej sa ozývalo detské mrnčanie. „Jedno maličké nebezpečenstvo by sa tu možno našlo,“ uškrnul sa. „Idem preňho.“

„Merlin ma ochraňuj…“ vrkol. „A pamätaj na to, na čom sme sa dohodli!“ zakričal na zavreté dvere. Prevrátil oči. Do čoho sa to zase nechal zatiahnuť? Ani tie najväčšie sprostosti, ktoré podnikal jeho starší synovec, sa nemohli rovnať tejto, na ktorú pristúpil on. Upil si ničím neznehodnotenej kávy ešte skôr, kým sa dovalí tá pohroma.

„Damianko… pozri, kto na teba prišiel dávať pozor,“ culil sa Sirius na svojho synčeka, ktorého držal na jednej ruke pod zadkom. Malý vyzeral celkom spokojne a našťastie sa podobal na svoju matku, ako si Severus uvedomoval. Zrejme by ho porazilo, keby to bola kópia jeho vyškľabeného, infantilného švagra. „Strýko Severus… to máš ale radosť. Však? Povedz… ahoj, strýko Sevie… Prečo sa tak mračíš? No, spýtaj sa ho,“ Sirius natŕčal úbohé chlapča k Severusovi, ktorý sa tváril, že by jeho otca najradšej odprevadil z tohto sveta, ale rozhodol sa nekomentovať. Aspoň nie pred chlapcom. Keď sa však pozrel do obrovských modrých očí svojho synovca, krivka úst sa mu trocha pomrvila, čo mohlo pokojne značiť úsmev. „Hí… no vidíš, strýko Sevie… ty sa vieš aj usmievať,“ zvýskol Sirius natešene a jeho syn zvýskol rovnako. Severus nepredpokladal, že by tým malý ohodnotil jeho snahu, zrejme len reagoval na jašenie sa svojho otca. „No poď, napapáme sa a potom sa pôjdeme hrať.“

„Upozorňujem na to, že nie som žiaden Sevie… ale Severus, keď je to už nutné,“ vrkol po Blackovi.

„Ale no tak, prestaň byť tak nedotklivý,“ zamračil sa Sirius a šteloval syna do detskej stoličky. Zrejme malo chlapča tréning, pretože okamžite natiahlo nohy a nepripustilo, aby sa jeho otec trápil. Spokojne ho pohladil po hlavičke. „Uvedom si, že tomu chlapcovi je úplne jedno, že ty si naštvaný na celý svet. Si jeho strýko… upozorňujem, že jediný, takže príliš na výber nemá, chudáčik… ale aj tak. Si jeho strýko a to nie je niečo, čoho sa jednoducho nedokážeš zbaviť v momente, kedy ťa to prestane baviť,“ filozofoval a dával zohrievať niečo z chladničky, čo bolo v miske a Severus predpokladal, že je to strava pre malého. Radšej ani nebude skúmať, čo to vlastne má byť.

„Ty dnes perlíš, Black,“ zaškľabil sa Snape. „Rád by som upozornil, že mňa ešte nič nezačalo baviť, tak by som predpokladal, že ma ani nič nemôže prestať baviť… Má to horúce!“

„Nie, nemá to horúce.“

„Parí sa z toho.“

„Jasne, keď je to teplé.“

„Zohrial si mu to príliš.“

„Povedz, Snape… koľko detských kaší vo svojom živote si už zohrieval?“ Sirius sa zjavne urazil.

„No…“ zamračil sa Severus a mrkol na malého, ktorý natešene poskakoval v stoličke a tešil sa na svoj obed. „Priznávam, že ich veľa nebolo…“

„Nie? Tak koľko ich bolo?“ natiahol.

„Ani jedna…“ privolil profesor.

„Vidíš,“ spokojne sa zaceril. „Tak to ja som zohrial o dve viac…“ úsmev sa mu pretiahol ešte viac a pichol prst do kaše. „Nie… nemá to horúce,“ zavrtel hlavou a oblizol si prst.

„Fuj…“ Severus sa zatváril znechutene. „A teraz mu to dáš jesť?“

„No a? Vieš, koľkokrát ma oblizoval, keď bol úplne maličký? A ja jeho vlastne tiež… úplne normálne mu oblizujem prsty a on ma hryzie.“

„Merlin mi pomôž…“ To bolo všetko, čím si to dovolil komentovať. Predstava, že by mu tie malé ústočká mali zovrieť jeho palec a cmúľať, mu spôsobovala ježenie chlpov na krku. Je to tak nehygienické, nechutné a vlastne zdravie ohrozujúce. Zrejme si mal zobrať rukavice.

„Hami…“ škľabil sa Sirius na Damiana a robil mu s lyžičkou lietadielko. Chlapčekovi sa to veľmi páčilo a výskal. Veľmi výskal a profesorovi to veľmi liezlo na nervy. „Teraz za maminku… povedz mama… mama,“ nabádal ho.

„Mama…“ vydralo sa z chlapca, keď prehltol.

„Ták a teraz za tatinka… povedz tata… tata.“

„Ta-ta…“ zahihňal sa malý.

„No vidíš, aký si šikovný… Úplný tatinko, že?“ Sirius sa hrdo nadchýnal, kým zo Severusa vyšiel akýsi protestný, posmešný zvuk. Sirius po ňom fľochol.

„A teraz povedz… Sevie…“ veselo ho povzbudzoval. Nezabudol pri tom pozrieť na svojho švagra, ktorý ostražito načúval. Malý naňho kukol, pochopil, o koho ide. „No tak, Dami… povedz Sevie… uvidíš, akú radosť strýkovi spravíš.“

„Ohromnú.“

„Povedz Sevie…“ nevšímal si frflanie.

„Ševy…“ vypustil chlapec. Sirius sa rozchechtal a jeho syn čakal len na to, aby veselo vyprskol aj on. Až tak veselo, že mu trocha kaše vyletelo z úst a Severus na poslednú chvíľu uhol hlavou. To Siriusa pobavilo ešte viac.

„Skvele, skoro si sa trafil. Nabudúce budeš mieriť presnejšie.“

„Na to nech zabudne.“

„Ševy… bla-do-mun…“ Damian dostal ďalšiu lyžičku.

„Buď taký milý a prelož mi to,“ vyzval Severus Siriusa. Ten sa sústredene zamračil.

„Nóóó… tak to môžem preložiť úplne presne,“ zaškľabil sa. „Povedal… Sevie, pôjdeš si so mnou stavať kocky.“

„Aha,“ prikyvoval. „Tak mu povedz, že sa nepýtal toho pravého.“

„Ale on sa nepýtal, on ti to oznamoval.“

„Pôsobivé. Bol by som rád, keby si ho vyviedol z omylu.“

„Nebudem ho vyvádzať z omylu. On má svoju hlavu a v tom ti nepomôžem. Nie, že by som aj chcel,“ zachechtal sa. A Damian spolu s ním. Zjavne čakal len na to, kedy sa jeho otec začne vyškierať, aby ho napodoboval. Pomaly dojedali kašu.

„Black, ja som neprišiel plniť tvoje želania.“

„Nie, ale mohol by si vyhovieť Damianovi. Že mám pravdu, chlape,“ mrkol na syna. Ten súhlasne zapišťal. Sirius významne kukol na Severusa.

„Údes…“ vrkol podráždene.

„Možno,“ Sirius prikývol. „Dozri naňho, prosím ťa… Musím zájsť do pivnice,“ zdvihol sa zo stoličky.

„Počkaj…“ nepozdávalo sa mu to.

„Je v stoličke… neublíži ti. Hneď som naspäť, chvíľu to vydržte,“ pozrel na syna a pohľadom ho povzbudzoval. Chvíľočku to predsa to chlapča znesie.

Severus opatrne gánil. Damian naňho zvedavo hľadel, ale potom sa začal baviť sám so sebou. V rúčke zvieral pískacieho fénixa a opatrne ho stláčal. Začal ševeliť do pískacích zvukov a Severusa napadlo, či by toho fénixa nemohol troška narezať, aby prestal vydávať tie otravné zvuky. Black bol preč už dve a pol minúty. Ktovie, čo mu tak dlho trvá.

„Aga…“ ozval sa Damian o niečo hlasnejšie. Severus sa naňho podozrievavo zamračil. Chlapec sa sústredene zamračil tiež. Nespúšťali zo seba pohľad, keď to Severusovi začalo liezť na nervy a chcel ho upozorniť, aby sa ďalej venoval svojmu fénixovi. Damian sa zamračil ešte viac a sčervenel. Severus zvedavo nadvihol obočie. Chvíľu sa zdalo, akoby chlapec ani nedýchal, len púlil tie svoje modré očiská do strýkových čiernych. Severus sa nadýchol, keď to prestalo a chlapec si spokojne odfúkol.

„Ševy… ták…“ s úsmevom mu ukazoval červenozlatého fénixa.

„Had by bol lepší, ale ako chceš,“ zaškľabil sa. Chlapček začal s hračkou vypiskovať. A čas sa neuveriteľne vliekol.

„Už som naspäť,“ uškŕňal sa Sirius, keď letmým pohľadom skontroloval svojho syna. Všetko vyzeralo byť v poriadku až na to, že chlapec začal byť v stoličke nervózny.

„Kde si bol tak dlho?“ zamračil sa naňho Severus. To vypiskovanie ho vytáčalo a keď k tomu začal chlapec nespokojne vykrikovať, začínala byť situácia viac ako kritická.

„Bol som preč päť minút,“ nechápavo naňho pozrel Sirius.

„Nie, bol si preč šesť minút,“ oponoval podráždene.

„Tak fajn… tak šesť. No a?“

„Máš tu syna… predsa,“ ukázal na vrtiace sa dieťa v stoličke.

„A on tu má strýka. Musel som priniesť vodu vo fľašiach… musím mu uvariť čaj,“ zavrtel hlavou.

„Tak si pohni,“ výstražne pozrel na Damiana.

„Nechce sa mu tam byť,“ mykol plecami a znova začal zápasiť s fľašou. „Je to proste Black. Nechce byť niekde priviazaný, keď môže voľne loziť.“

„Úchvatná predstava.“

„Mohol by si ho vybrať a položiť v obývačke na tú deku pod oknom?“ nevšímal si jeho poznámky a dal variť vodu. Vybral akúsi dózu a odmerky. „A vysyp mu tam nejaké hračky.“

„Čo?“ vyprskol a snažil sa, aby ho bolo počuť aj cez chlapcove hlasné prejavy nesúhlasu.

„Počul si… neprestane, nechce byť v stoličke dlhšie. A ja mám robotu. Okrem toho by som ho jednou rukou ani nevytiahol,“ uzavrel tému a naberal odmerkou čajovú zmes, ktorú nasýpal do kojeneckej fľaše. Zjavne mu detské vyrušovanie nevadilo ani z desatiny tak, ako Severusovi. Keby vedel pohľad zabíjať, tak by tam ležal Sirius bezvládne vystretý. „Stíchne… a o to ti predsa ide, nie?“ veselo sa zaceril na svojho švagra, ktorý nespokojne prskol.

Keď ho odtiaľ nevyberie, bude ho musieť zrejme počúvať, až kým nepríde niekto, kto by ho odtiaľ vytiahol. Black to asi jednou rukou skutočne nedokáže. Opatrne sa priblížil k nadskakujúcemu chlapcovi a vystrel k nemu ruky. Reakcia nastala okamžite, chlapča k nemu naťahovalo tie svoje dávajúc mu na vedomie svoju túžbu. Pomaličky chytil to drobné telíčko pod pazuchy a začal ťahať. Ako na povel mu pomáhal nohami sa zapierajúc do stoličky. Zdalo sa, že niekto švihol prútikom. Chlapča stíchlo a Severus sa mu zvedavo díval do očí. Damian sa začal na svojho strýka spokojne vyškierať. Nemôže byť aspoň chvíľu vážny? Nie, musí sa stále ceriť ako jeho strelený otec. Natiahol vzduch nosom. Niečo sa mu nezdalo a to niečo bolo nepríjemne intenzívne a dráždivé.

„Ševy… dlabla…“

„Neviem síce, čo je dlabla…“ zamračil sa a znova natiahol nosom. Jeho ruky aj s dieťaťom sa ocitli čo najďalej od neho. „Ale viem, čo sa práve teraz stalo…“ znechutene sa zaškľabil.

„Čo sa stalo?“ zareagoval Sirius.

„Smrdí…“ prehlásil s odporom. „Vezmi si ho.“

„Smrdí,“ prikývol. „Ehm… to on zvykne po obede,“ pousmial sa. Chlapcovi to zrejme neprekážalo, zvedavo skúmal Severusovu tvár. „Damianko spravil bobček,“ zubil sa na svojho syna.

„Bobček?“ neveriacky po ňom zagánil.

„No áno, bobček… alebo hovienko…“ zachechtal sa.

„Zober si ho.“

„Teraz nemôžem, najprv dokončím ten čaj.“

„Black, počúvaj…“ mračil sa. Nato len sykol a odkráčal ho položiť do obývačky na zem. Vysypal pred neho hračky a zvalil sa do kresla.

„Snape… budeš mi musieť pomôcť,“ ozval sa Sirius, keď sa o malú chvíľu objavil aj s čajom. „Jednou rukou ho neprebalím.“

„Na to zabudni,“ zhrozene protestoval a odmietavo vrtel hlavou.

„Stačí, keď mu podržíš nohy… ja ho poutieram.“

„A to nepoznáš nejaké kúzlo?“ zaškľabil sa. Už ho vidí, ako sa dusí nad naloženou plienkou.

„Nepoznám kúzla, ktoré by sa používali na dieťati,“ zavrtel hlavou. „Susan vraví, že je nebezpečné čarovať na takom maličkom dieťati.“

„To je síce pekné a aj rozumné, ale my jej o tom nepovieme.“

„Ty snáď poznáš nejaké kúzla na deti?“ prekvapene naňho zazrel Sirius.

„Nie, nepoznám… Budeme improvizovať.“

„Tak na to zabudni. Nedovolím ti, aby si experimentoval s mojím synom.“

„Tvoja starostlivosť a obavy ma takmer rozplakali,“ natiahol Snape. „Nemysli si, že sa budem dívať, ako sa mu hrabeš v…“ zaškľabil sa. „Nemyslím, že by Tergeo bolo nebezpečné.“

„No,“ Sirius zjavne zaváhal. „Neviem.“ Spomenul si, že niekoľkokrát videl Tonksovú, ako máva nad Sebastianom prútikom, keď bol ešte menší, ako Damian. Zrejme to nie je až také nebezpečné. Zrejme chce jeho manželka plniť funkciu matky úplne so všetkým, čo k tomu patrí. Aj s rýpaním sa v hovienkach.

„Čistiace kúzlo skutočne nie je nebezpečné,“ Severus prevrátil oči. Vedel, že sa tomu nevyhne. A chcel si prácu uľahčiť čo najviac. Určite mu nebude spomínať, že keď bola jeho sestra maličká, jej prebaľovanie bola jeho pravidelná činnosť, keď to ich opitá matka jednoducho nezvládla. Susan to nepovedal a jemu to určite nespomenie. Dokázal si predstaviť, čo by nasledovalo.

„Dobre teda,“ napokon mu to odsúhlasil.

Severus pobavene sledoval, ako Sirius presviedča svojho syna, že by sa patrilo, aby sa trocha skultúrnil. Zjavne mu naložená plienka neprekážala a bol celkom spokojný. Popri bláznení sa mu jednou rukou podarilo vyzliecť chlapcovi dupačky. Odkiaľsi priniesol čistú plienku a detský zásyp. Na Severusovo zdvihnuté obočie len poznamenal, že Susan to tak robí okrem toho, že mu zadok vždy umyje. S kúzlom by to nemuselo byť potrebné a pre jeden krát hádam Damianov zadok vodu oželie. Potom spustili akciu. Obaja si kľakli k Damianovi, Severus sa snažil nedýchať.

„Pre Merlina… to je smrad…“ zaškľabil sa. „Čo mu dávate jesť?“

„Prechádza pomaličky na tuhú stravu,“ vysvetľoval Sirius a bojoval so zapínaním plienky, kým Severus sa snažil udržať chlapcove nohy v pokoji. Chtiac nechtiac sa ich ramená dotýkali, čo sa nepáčilo ani jednému z nich. „Jeho žalúdok si začína zvykať… no…“

„Aha… a ako je vidieť, tak s tým má jeho žalúdok zjavné problémy.“

„No… neviem. Ty možno svoje… ehm… posielaš na výstavy. My také ambície nemáme,“ zachechtal sa mu Sirius.

„Zjavne,“ vrkol po ňom. „Chyť mu jednu nohu… čarovať budem radšej ja. Aspoň si budeme istí, že tvoj syn nepríde ani o jednu z nôh.“

„Hmmm,“ natiahol Sirius. „Fajn… osud hnedej pohromy je v tvojich úžasných ručičkách. Dúfam, že sa ti niečo nezachytí pod nechtami.“

„Nebuď odporný.“

„Švihni, dlho ho neudržíme.“

Zdvihli mu nohy do výšky a Severus opatrne vytiahol poznačenú plienku. Veľmi opatrne. Potom použil obyčajné kúzlo Tergeo a Damianov zadoček bol čistý a ružový. Významne sa zaškľabil na Siriusa. Ani jeden z nich radšej nereagoval na chlapcove protesty. Severus prechytil jeho nohu a Sirius mu preventívne zasypal zadok. Potom pod neho položil plienku, presne tak, ako si to pamätal. Zúfalo pozrel na Severusa, s nevinným úsmevom a psím pohľadom. Ten prevrátil oči. Bolo jasné, čo po ňom chce. S jednou rukou dieťa proste neprebalí. Zaťal zuby a zabalil Damiana do čistej plienky. Sirius nadvihol obočie.

„Ty… počuj… to bolo úplne profesionálne,“ škľabil sa.

„Fajn, ale obliekať ho nebudem.“

„Nemôže chodiť len v plienke… prechladne. Odkiaľ vieš prebaľovať deti?“

„Vonku je tridsať stupňov. Som si istý, že sa mu nič nestane.“

„Musí mať niečo na nohách… aspoň ponožky. Kde si sa to naučil?“

„Tak mu nejaké tie ponožky natiahni. To dokážeš aj jednou rukou.“

„Nedokážem… Snape, koľko detí si už vo svojom živote prebalil?“

„Nič nedokážeš,“ prskol podráždene. Stále kľačali pri koberci, kým Damian lozil pred nimi po štyroch a hrabal sa v hračkách.

„Nedokážem… s jednou rukou,“ zamával mu pred nosom sadrou. „No tak sa prezraď.“

„Ty si si mal nechať zasadrovať hubu… aspoň by bol pokoj. Prines mi tie ponožky,“ zavrčal. Sirius sa chechtajúc postavil a za pol minúty bol naspäť aj s ponožkami.

„No tak… povedz…“ vŕtal. „Bolo to úplne úžasné.“

„Black, sklapni,“ zasyčal a chytil Damianovu nohu. Ten naňho pozrel kútikom oka, akoby chcel pochopiť, prečo ho ruší.

„Nie… chcem to vedieť.“

„Nedáš pokoj.“

„Nedám.“

„Fajn,“ prskol a zagánil. „V liečiteľskom kurze sme mali niekoľko hodín,“ zaklamal.

„Vážne?“ Sirius sa zamyslel. Damian, už s ponožkami, mu kládol na nohy kocky. Severus prezieravo ušiel do kresla. „Aj tak je to divné,“ podozrievavo pozrel na svojho švagra.

„Tvoje otcovstvo je rozhodne divnejšie,“ mračil sa.

„Myslím, že klameš.“

„Nemyslím si, že vôbec myslíš.“

„Tata-ta…“ zabrblal Damian dožadujúc sa pozornosti. V tomto momente mu bol Severus neskonale vďačný.

„Podľa mňa máš niekde dieťa, o ktoré sa staráš,“ mrkol naňho provokačne.

„Ty si vážne blázon, Black,“ Snape zavrtel hlavou. Bolo mu jasné, že vŕta. Pravdu z neho nevypáči žiadnym spôsobom.

„Ako chceš… myslím, že by strýkovia Fred a George túto informáciu privítali. Čo povieš Damian? Povieme im o tom, ako krásne ťa strýko Sevie prebalil?“ zachechtal sa.

„Ja ťa varujem,“ výstražne zavrčal. „Nech ťa Merlin ochraňuje, keď niečo vytáraš.“

„A prečo? Bojíš sa, že by Fleur tvrdila, že v liečiteľskom kurze žiadne také hodiny nie sú?“ škľabil sa. Severus sa nadýchol.

„Zjavne si informovaný,“ precedil pomedzi zuby znechutene. Tušil, že tentoraz prehral. Nenapadla ho žiadna ďalšia lož, ktorou by svoje slová podložil. „Ako chceš… ty kretén… Keď bola Susan malá, často som ju prebaľoval. Si spokojnejší, keď to vieš?“ prebodával ho nenávistným pohľadom.

„Aha…“ prikyvoval. „A čo je na tom? Prečo ti vadí, keď to viem? Náhodou si myslím, že je to výhoda… vedieť to.“

Severus naňho mlčky hľadel a Sirius mu opätoval pohľad. Niekoľko minút bolo úplné ticho, len sem tam sa ozval Damian. Sirius sa s ním začal baviť a Severus ich pozoroval. Nevydržal dlho sedieť na zadku.

„No to je mi teda výber,“ vrkol s pohľadom do knižnice. Sirius naňho kukol.

„Čo máš proti Karlovi Mayovi?“ nechápal. Severus naňho pozrel ako na blázna.

„Ja?“ zaškľabil sa. „Vôbec nič.“

„To som rád… náhodou sú to dobré muklovské knižky.“

„Nie si ty náhodou čarodejník?“

„Som, ale to mi nebráni čítať aj toto. Okrem toho, keď si chcel natrafiť na nejakú knihu elixírov… tak tie si požičala Ginny. Knihy obrany zase Harry a ostatné Hermiona. Susan nejaké ostali a má ich v spálni. Ale tam nepôjdeš nazerať, však?“ natiahol ironicky. Severus ho prebodol pohľadom.

„To vskutku nepôjdem.“

„Som rád,“ uškrnul sa. „Budem musieť na chvíľu odísť.“

„Nie.“

„Musím zájsť do obchodu.“

„Mali ste si nakúpiť naraz.“

„No tak sme nenakúpili. Susan mi tu nechala lístok. Premiestnim sa k muklovskému obchodu, za dvadsať minút budem naspäť.“

„Ja spravím nákup za päť minút.“

„Ale ty si sám, kým my sme traja.“

„A to je výhovorka?“

„Keď ho spravíš za päť minút, tak bež,“ natŕčal mu papier s napísaným papierom.

„Nemienim loziť po muklovskom obchode s lístkom v ruke.“

„Tak si to skús zapamätať… určite ti to nebude robiť problémy.“

„V žiadnom prípade,“ prehlásil, keď preletel očami lístok. „Plienky kupovať nebudem.“

„Tak vidíš. Za chvíľu sa vrátim, som si istý, že to tu prežijete. Keby bolo najhoršie, máš predsa prútik,“ zaceril sa naňho a vtisol Damianovi pusu do vlasov.

„Dvadsať minút… stopnem ti to,“ vrkol mu na chrbát.

„Jasne… Sevie,“ zachechtal sa a zatresol dvere. Severus sa hodil do kresla, prehĺtajúc nadávku.

Čert mu bol dlžen toto všetko. Pozrel na Damiana. Bolo to celkom pokojné a dobré dieťa. Hral sa s kockami a potichu si brblal. Čierne vlasy a modré oči, ružová tvárička a bacuľaté stehná… to všetko mu pripomenulo Susan, keď bola v jeho veku. Koľkokrát jej aj tú kašu zohrieval? Takmer vždy. A hral sa s ňou, zabával ju. Našťastie sa podobá na svoju matku. Je to Graves a v tom prípade aj kúsok Snape. Z Blacka má máličko, možno len to hihňanie sa každej hlúposti. Našťastie. Nechcel ani pomyslieť, že by z neho vyrástol druhý Black. Bŕŕŕ. Aj keď je to Black. Ale loziť za ním aj tak nemusí. Tridsať rokov nebol s takým maličkým dieťaťom, vlastne nikdy nebol s dieťaťom, okrem detstva so Susan.

„Tie kocky sú určite zaujímavejšie ako ja,“ povedal mu, keď zbadal obrátenie pozornosti na svoju osobu. Damian to zjavne nechcel chápať.

„Ševy…“ zabrblal a namieril si to po štyroch k nemu. Problémy, okamžite ho napadlo. Pokúšal sa mierne ho nohou nasmerovať opäť k deke, ale chlapec sa zjavne nechcel vzdať.

„Bude ti chladno, keď nebudeš na deke,“ skúsil. To určite, vonku je tridsať stupňov. Chlapec sa zachytil jeho kolien a pokúsil sa zdvihnúť. Nepodarilo sa mu to. Zdvihol k nemu tváričku. Severus sa ho pokúsil odstrašiť jedným zo svojich povestných pohľadov. Neúčinkoval. Damian mu stále odhodlane pozeral do očí. Zamračil sa ešte viac. A opäť nič. Skúsil použiť jeden výstražný výraz.

„Ševy…“ zaševelil chlapec znova a znova sa pokúsil vytiahnuť na nohy. Tentoraz s úspechom. Snape sa od prekvapenia zabudol tváriť hrozivo.

„Fajn, postavil si sa… si šikovný,“ pochválil ho. „A teraz sa vráť na deku.“ Chlapec sa mierne zaknísal a on dostal strach, že spadne. Zachytil ho rukami, v momente mu ich zvieral ako kliešte. Teraz sa ho už tuším nezbaví. Premýšľal. Buď ho tu bude držať v takejto polohe, než sa vráti Black. Alebo ho zoberie na kolená, čo sa mu nepáčilo. Alebo ho zoberie na deku, čo sa mu nepáčilo ešte viac, pretože ho chlapec nepustí, kým si k nemu nesadne. Bolo to zrejmé, bol inteligentný, pretože bol Snape. Umučene si povzdychol. Ako sa ho zbaviť? Zaťal zuby a zobral chlapca na deku. Ako predpokladal, ten ho pustil až keď videl, že si k nemu prisadol.

„Ako chceš,“ prevrátil oči. „Tak mi ukáž, aké tu máš hračky.“

Chlapec začal natešene rozhadzovať hračky okolo seba. Aspoň bude musieť Black upratovať, keď už nič iné. Zaceril sa. Damian mu strkal do rúk kocku a on ju položil na zem. Vyzval ho, aby pokračoval. A on pochopil. Druhú kocku položil na prvú. Severus prekvapene povytiahol obočie. No, čo sa vôbec čuduje, je to predsa Graves, z veľkej väčšiny Snape. Zazubil sa. V hre pokračovali, až postavili sedem malých vežičiek.

„A teraz ich zbúraj,“ vyzval ho a čakal reakciu. Damian sa naňho pozrel takmer odsudzujúco. „Dobre… nemusíš ich ničiť, keď nechceš. Zrejme ťa bude treba naučiť trocha slizolinskosti.“

„Tak to by som na tvojom mieste vynechal,“ Sirius sa na nich zubil. „Ale vám to pasuje,“ zachechtal sa. Damian veselo výskal na svojho otca.

„Neprovokuj,“ vrkol Snape a zdvíhal sa zo zeme. Nepotešilo ho, že ho našiel v takejto situácii.

„Neboj, Snape,“ vyriekol Sirius úplne vážne, nákup položil na zem, v zasadrovanej ruke niesol plienky. „Nikomu to neprezradím, aj keď na tom nevidím nič špatné… vážne,“ kútikmi úst mu mykalo.

„Skutočne na tom nie je nič špatné,“ zamračil sa naňho Severus. „Pre mňa za mňa… táraj, keď ťa to poteší. Je to predsa syn mojej sestry a ukázal mi, ako vie stavať kocky. Keď z toho chce niekto spraviť senzáciu, tak nech sa páči.“

„Máš pravdu, je to úplne normálne,“ zachechtal sa Sirius. „Pôjdeme večerať. Neboj, varila Susan a tá by si vlastného brata určite nezavraždila. Damian má varené kuracie mäso a zemiaky.“

Večera prebehla v relatívnom pokoji. Severus strčil Damiana do stoličky a Sirius ho kŕmil. Oni sami sa najedli a potom sa ešte chvíľu vrátili do obývačky. Severus pozoroval, ako Sirius ukazuje Damianovi, ako vyčarovať z detského prútika mydlové bubliny rôznych farieb. Ohromne sa mu to pozdávalo a skúšal to aj sám. Bez úspechu, čo sa nezaobišlo bez kriku. Sirius narýchlo vyčaroval motýle, ktoré sa Damian pokúšal chytiť. Blbli spolu asi dve hodiny, keď toho začínalo byť na Damiana príliš. Severus sa snažil zdriemnuť, ale pri tom chechtaní nemal nárok.

„Ehm… Snape,“ Sirius naňho pozrel a vyfasoval zamračený pohľad.

„Viem,“ vrkol naňho. „Len neviem, ako si to predstavuješ.“

„Vieš? A čo vieš?“ povytiahol obočie.

„Pôjde spať… a treba ho okúpať.“

„Geniálna dedukcia.“

„Nie, len zásady správnych hygienických návykov.“

„A ty nejaké máš?“ vŕtol. „Dobre, dobre… to som nepovedal,“ zdvihol ruky v obrannom geste, ale aj tak sa uchechtol.

„Povedal,“ zamračil sa.

„Uhm, povedal,“ pritakal.

„Už som si začal namýšľať, že by sme mohli my dvaja vydržať aspoň niekoľko hodín bez podpichovania.“

„Naivka.“

„Správne, naivka.“

„Nevydržíme.“

„Ani pol hodiny.“

„Fajn, tak ako to spravíme?“

„Ty asi nespravíš nič, keď si lazar,“ nespokojne prskol.

„Dokážem toho spraviť dosť aj jednou rukou,“ zamračil sa.

„Utopíš ho.“

„Blbosť, budeš tam ty… predsa,“ natiahol. „Budeš ho istiť, keď ti teda nebude robiť problém namočenie ruky,“ uškrnul sa.

„Strašne som zvedavý.“

Sirius napustil vodu, ktorú obaja skontrolovali a došli k spoločnému záveru, že bude pre chlapca akurát. Sirius mu vyzliekol tričko, dal dole ponožky a stiahol plienku. Severus ho chytil pod paže, čo Damian ocenil obrovským hihňaním a strčil ho do vody. Čupol si vedľa vane a dával pozor, aby sa chlapec neponoril. Sirius mu lial na hlavu vodu z kanvičky, čo sa nezaobišlo bez ďalšieho výskania a špliechania vody na všetky strany. Severus stískal zuby a snažil sa nevystrašiť dieťa pred spánkom nejakým zo svojich výrazov. Presviedčal sa, že je to len voda a tá uschne. Sirius mu nalial šampón na vlásky a mydlil. Severus mu musel istiť chrbát, pretože sa vo vode viac ako inde ukazovali Blackove divoké gény. Zmývala sa pena z hlavy a prskanie vody sa opakovalo. Severus by ho v momente vybral z vody, ale prišlo k tomu, až keď sa na prstoch chlapcovej ruky prejavovala rozmočenosť. Až vtedy toho Sirius nechal a oslobodil trpiaceho Severusa. Vyťahoval mokré dieťa a pokladal ho na osušku. Sirius zápasil s uterákom a Damianom. Ani ho poriadne neutrel, než dobojovali, chlapec uschol aj sám. Teraz nastúpil Severus. Odborne a profesionálne ho zabalil do plienky. Sirius mu s úsmevom podával pyžamo, čo sa nezaobišlo bez podráždeného zamračenia. Než ho obliekol, Damian zaspal od únavy. Zdvihol to malé telíčko a nasledoval Siriusa do detskej izby, kde ho položil do postieľky.

„Mám toho plné zuby,“ vrkol Severus, keď spolu sedeli v obývačke a popíjali víno.

„Hmmm,“ natiahol Sirius s úškľabkom. „Neverím… vyzeral si celkom spokojne.“

„Vážne?“ Severus naňho kukol. „A v ktorom momente sa ti zdalo, že vyzerám spokojne? Keď som bol opľúvaný akousi odpornou kašou, ktorú chúďa chlapča nie je schopné ani poriadne stráviť? Alebo vtedy, keď som mu ostatky tejto brečky musel odčarovávať zo zadku? Alebo…“

„Keď ste sa hrali na zemi?“ Sirius sa mierne pousmial. Tentoraz nie podrývačsky, ale chápavo. Severus sa zarazil.

„Ehm…“ odkašľal si. „No… to bolo hádam najsvetlejších päť minút dnešného dňa. Asi už pôjdem,“ dopil víno a vstával. „To, čo som povedal pred obedom, sa konečne vyplnilo. Dnešný deň skončil, za čo som vďačný,“ zaškľabil sa.

„Ty, Snape…“

„Nič neskúšaj, Black…“ zavrtel hlavou.

„Ďakujem,“ povedal úprimne a natiahol k nemu pravačku. Severus naňho niekoľko sekúnd gánil.

„Mám chuť povedať, že som to robil kvôli Susan,“ mierne sa zamračil. „Ale aj tak… nie je za čo,“ zaceril sa a stisol mu ruku.

„Zrejme si to nezopakujeme,“ škľabil sa Sirius.

„Bol by som rád, keby sa tomu dalo vyhnúť,“ zavrtel hlavou a otváral dvere.

„Asi to bude istejšie.“

„Určite.“

„Nazdar, Snape.“

„Maj sa, Black.“

A tak skončil jeden deň v životoch dvoch odvekých nepriateľov, ktorých prinútila zhoda náhod aspoň na chvíľu spolupracovať.

KONIEC