J 4.Ako zbaliť Lunu Lovegoodovú

———-

Harry a Ron stáli pred Veľkou sieňou, do ktorej prúdili decká vo väčších či menších skupinách na večeru. Vidina dobrej večere im dvíhala náladu, napriek tomu museli čakať na toho slizolinského pangharta. Vlastne Ron ani nemusel, ale stál pri svojom kamarátovi ako morálna opora. Boli zvedaví, čo si na nich ten had prichystal.
               Práve sa objavil v hale ako inak v sprievode Crabea a Goylea. Blížili sa a na Malfoyovej tvári sa zračil jeho typický úškľabok.
               „No čo, Potter! Čakáš?“ do oslovenia vložil toľko pohŕdania, koľko bol v danej chvíli schopný.
               „Jasne,“ odvetil Harry.
               „Ja som svoju úlohu splnil, teraz je rad na tebe,“ povedal s úškrnom.
               To bola pravda. V ten deň totiž Malfoy na hodine elixírov vstal, pristúpil k profesorovi Snapeovi a vtisol mu na ústa bozk. Bolo zaujímavé sledovať tváre Chrabromilčanov a Slizolinčanov, ale najväčším zážitkom bolo vidieť výraz tváre Severusa Snapea. Zbledol, očervenel, potom opäť zbledol, čo už bolo viac ako povážlivé vzhľadom na jeho mŕtvolný vzhľad. Vyrazil Malfoya z hodiny za sprievodu hysterického revu, v ktorom boli zrozumiteľné len slová „po vyučovaní“ a „vybavím“.  
               „Aký ti dal trest?“ vyzvedal pobavene Harry.
               „O to sa nestaraj, nie je to tvoja vec!“ zavrčal Malfoy a pokračoval: „Takže počúvaj. Dám ti týždeň, od zajtra do týždňa zbalíš jedno dievča,“ šepol a v tvári sa mu zračil šialený výraz.
               -Robí si snáď srandu?- pomyslel si Harry. Bola síce pravda, že sa dievčatám páčil, ale pravdou bolo aj to, že Harry o to príliš nestál. Naprázdno prehltol. Ešte nikdy nebalil dievča, skúsenosť s minuloročným plesom mu bohato stačila. Nemohol však úlohu neprijať, nie, keď bola od toho úlisného hada. Po štyroch rokoch nepretržitého útočenia a otvoreného nepriateľstva, sa tento rok rozhodli zosmiešňovať sa navzájom pomocou rozličných „úloh“, pri ktorých im asistovali ich priatelia. Teda Ron Harrymu pomáhal, ako najlepšie vedel, ale Malfoyove gorily vyzerali, akoby stále nepochopili, čo vlastne na Rokforte robia, ani prečo vôbec existujú.
               „Dobre! Koho?“ pozbieral sa Harry.
               „Nemáš šancu, Potter! Ja si ten týždeň počkám na tvoju porážku,“ škeril sa Malfoy.
               „Nekecaj a povedz koho!“ vyštekol Harry.
               „Hehehe… Lunu Lovegoodovú. Týždeň, Potter,“ a odchádzal prehýbajúc sa smiechom.
               Harry a Ron na seba pozreli.
               „Máš šťastie, kamoško. Bál som sa, že povie Millicent Bulstrodovú alebo nejakú inú ťažkotonážničku. Predsa nijaká nemôže byť horšia ako Megamillie, no nie?“ hlesol Ron, no nevyzeral príliš nadšene.
               Harry, ktorý sa stále spamätával zo šoku, prehlásil:
               „Poďme sa najesť. Kto, do pekla, je Luna Lovegoodová?“
               V ten večer sedeli v chrabromilskej klubovni a robili si úlohy. Lepšie povedané tvárili sa tak, pretože pri nich sedeli Hermiona a Ginny. Keď už po piaty krát Harry namočil brko do atramentu s pevným rozhodnutím konečne napísať aspoň vetu, Hermiona to nevydržala a spýtala sa:
               „No čo je? Poviete nám to už konečne?“
               „Čo myslíš?“
               „Malfoy dal Snapeovi pusu. Predpokladám, že to nebolo z jeho vlastnej iniciatívy a preto si myslím, že teraz musíš niečo urobiť ty.“
               „Bože Hermiona, ty si taká bystrá,“ ironicky nadhodil Ron.
               Hermiona po ňom hodila vražedný pohľad a spustila:
               „Harry, mal by si s tým prestať, budeš mať len problémy. Zo začiatku to bolo celkom zábavné, keď si musel mať celý deň vo vlasoch ružovú sponku alebo keď musel mať Malfoy celý deň na sebe chrabromilský habit. Ale po tom, čo si musel desaťkrát obehnúť nádvorie len v trenkách, som si vážne myslela, že sa spamätáš. Ale ty nie! Malfoy dáva Snapeovi pusu! Čo bude ďalej? Čo máš spraviť?“ vychrlila zo seba.
               „Pozná niektorá z vás Lunu Lovegoodovú?“ spýtal sa oboch dievčat. Hermiona pokrútila hlavou, ale Ginny prikývla nedvíhajúc hlavu od učebnice.
               „Chodí do nášho ročníka, je z Bystrohlavu. Čo je s ňou?“
               „Mám ju do týždňa zbaliť.“
               Toto statočné prehlásenie prinútilo Ginny zdvihnúť hlavu od učebnice a neveriacky sa na Harryho zadívala. Potom sa uškrnula:
               „Nemáš šancu.“
               „Prečo? To je taká neprípustná alebo je snáď na dievčatá?“
               „To nie, ona je proste iná…“
               Ráno sa ponáhľali na raňajky, kde chceli byť prví a odchádzať až vtedy, keď im Ginny Lunu ukáže. Ginny túto úlohu s pobavením prijala, chcela vidieť Harryho reakciu a Hermiona, ktorá mala pravdepodobne od Ginny podrobné informácie, sa tvárila zvlášť spokojne a veselo.
               Chlapci si sadli oproti bystrohlavskému stolu. Jedli pomaly a pri každom dievčati, ktoré zaparkovalo pri stole sa točili k Ginny, ktorá vytrvalo krútila hlavou. Až napokon.
               „To je ona,“ ukázala na dlhovlasú blondínu, ktorá prišla sama a aj si sama sadla za stôl.
               „Nevyzerá zle,“ podotkol Ron
               Harry ju pozorne sledoval. Dievča nehybne sedelo a vypúlenými očami pozeralo kamsi „do blba“ na niečo, čo s najväčšou pravdepodobnosťou videlo len ono samo. Po dlhej chvíli myklo hlavou, usmialo sa. Asi si uvedomilo, že prišlo na raňajky a začalo jesť.
               Harry z nej nespúšťal oči, keď v tom uvidel niečo, čo mu vyrazilo dych. Dievča začalo okolo seba hádzať rukami…
               „Čo to, do čerta, robí?“ otočil sa k Ginny.
               „Odháňa skazostreky,“ prehlásila Ginny nesnažiac sa skryť pobavenie v hlase.
               „Čo sú to skazostreky?“ opýtal sa Ron, ktorý mal výraz čerstvo vyoranej myši.
               „Niečo, čo ti vletí cez uši do mozgu a zatemňuje ho…? Tak nejako nám to vysvetľovala na herbológii,“ povedala a spolu s Hermionou sa zadúšali smiechom.
               „No som zvedavá, ako sa ti to podarí,“ so značným sarkazmom riekla Hermiona a veselo sa pobrala na hodinu.
               „To snáď nie je pravda, to je zlý sen,“ šepol Ron a pozrel na kamaráta.
               Harry Lunu nespustil z dohľadu. Sledoval, ako prestala mávať rukami, ako dojedla a so širokým úsmevom odchádzala.
               „Nemožné…“ prehlásil Harry a tiež sa pobrali na hodinu.
               Cez deň bol nesústredený, usilovne premýšľal, ako by na to mal ísť. Vôbec netušil. Ron len mykal ramenami, keď si pýtal radu. Počas vyučovania ju zazrel na chodbe a stále mala na tvári ten podozrivý, zasnený úsmev.
               A všade chodila sama. To by malo byť pre Harryho plus. Dievčatá sa väčšinou pohybovali po chodbách v menších bojových jednotkách. Stačilo ju niekde vystriehnuť a nadviazať aspoň rozhovor. Prvá príležitosť sa mu naskytla pri večery.
               Sledoval, ako dojedla, zdvihla sa a zobrala si tašku. Taška! To mu pripomenulo Cedrica Diggoryho. S vysvetlením „idem na to“ sa zdvihol od stola a ponáhľal sa za Lunou. Zbadal, ako sa poskakujúc poberá smerom k bystrohlavskej veži. Vytiahol prútik, zakrádal sa za ňou a namieril:
               „Diffindo,“ zamrmlal a schoval prútik.
               Lune sa taška pretrhla a jej obsah sa vysypal na metre okolo nej. Harry neváhal a skočil jej na pomoc. Zdvihla pohľad.
               „Ahoj, ty si Harry Potter, však?“ spýtala sa spevavo a uprene mu hľadela do očí.
               „Áno, a ty si?“ odvetil zdvorilo, nevládal odtrhnúť pohľad od očí, ktoré akoby ho hypnotizovali.
               „Ja som Luna Lovegoodová. Vieš, ľudia mi väčšinou nepomáhajú, skôr naopak,“ predniesla.
               „A to prečo?“ spýtal sa a hľadel do očí, ktoré nežmurkali.
               „Myslia si, že som šialená,“ povedala, zachichotala sa a pokývala hlavou. Stále nežmurkala. „Poviem ti pravdu o tvojej jazve, chceš?“ opýtala sa tajomne.
               „Hm. To ma zaujíma,“ aspoň, že konverzujú.
               „Tú jazvu ti nespravil Ten-koho-meno-nevyslovujeme, spravil ti ju Zoro!“ zašepkala.
               „Zoro, čo? To čo má akože byť?“ nechápavo na ňu hľadel. Ešte stále nežmurkala.
               „To je muklovský hrdina, ktorý robí kordom značky všade, kde príde. Chudák Veď-vieš-kto je úplne nevinný. Zoro sa zaň prezliekol a poznačil ťa kordom na čele. Ale nikto tomu nechce veriť.“
               Po tomto vyhlásení pokyvkala hlavou a zahľadela sa do neznáma. Pravdepodobne rozmýšľala, ako takej samozrejmosti ľudia neveria. Nežmurkala ani teraz. Harry si o nej v tej chvíli spravil vlastný úsudok. To dievča skutočne nie je normálne. Najprv skazostreky (ktovie, čo to je?) a teraz Zoro ( ktovie kto to je?). Najlepšie spraví, ak odtiaľ okamžite vypadne.
               Narýchlo pozbieral rozhádzané veci a strčil ich Lune do rúk. Zatvárila sa, akoby ho uvidela prvýkrát v živote, pokyvkala hlavou.
               „Ďakujem za pomoc, Harry,“ zobrala roztrhnutú tašku a pobrala sa preč.
               Večer sedeli všetci štyria v chrabromilskej klubovni a traja z nich sa nesmierne zabávali. Harry ich práve oboznámil s obsahom rozhovoru.
               „Najzvláštnejšie je, že to dievča vôbec nežmurká,“ rozprával. Keď sa trocha upokojili pokračoval: „Pripadá mi to, akoby ráno otvorila oči a večer ich zavrela… a medzitým nič.“
               „Ale žmurká… sporadicky,“ zadúšala sa smiechom Ginny.
               „Ako to vidíš, kamoš?“ spýtal sa Ron, statočne potláčajúc nával smiechu.
               „Absolútne beznádejne! Že Zoro…“
               Na druhý deň nemal veľa príležitostí zblížiť sa s Lunou aj vďaka metlobalovému tréningu. Zahliadol ju na obede a aj dvakrát počas vyučovania, ale nemal veľkú chuť prísť s ňou do kontaktu. Nie po Zorovi.
               Na ďalší deň si však Luna stihla všimnúť Harryho maličkosť a na chodbe plnej žiakov ho veselo pozdravila.
               „To by malo byť dobré znamenie,“ hlesol Ron.
               „Čuš už,“ vrkol, využil Ronovu prítomnosť a pristavil Lunu.
               „Ahoj, čo taška? Opravila si ju?“ spýtal sa akoby nič.
               „Ale áno, nič to nebolo,“ poklopala po taške a preniesla pohľad na Rona: „Ty si Ronald Weasley, však? Brat Ginny Weasleyovej?“
               „Asi áno, rodičia nám to už nejaký ten rok tvrdia,“ zamrmlal.
               „Vieš, Ronald, mal by si sa prestať tváriť takto zachmúrene, ľudí tým odradzuješ. Mal by si byť prívetivejší, napríklad tvoja sestra sa stále smeje, zober si z nej príklad. Mohla by som ti pomôcť. Dám ti recept na odvar z koreňa drncálky, je veľmi regeneratívny. Pomáha takmer na všetko. Ja ho pijem stále a cítim sa fantasticky,“ dodala veselo a usmievajúc sa pokývala hlavou.
               Našťastie zazvonilo a Ron bol ušetrený odpovede. Mlčky sa zhodli, že to radšej nebudú komentovať.
               „To sa nedá,“ rozprávali sa ten večer v klubovni: „Ako ju mám pozvať na rande, keď vždy vybalí nejakú kravinu.“
               „Hovorila som ti to,“ povedala Ginny.
               „Robí niečo normálne alebo sa chová niekedy normálne?“ spýtal sa z nádejou v hlase.
               Ginny sa snažila tváriť, že uprene rozmýšľa a potom z nej vyšlo: „Nie, ale aj tak je milá.“
               Na ďalší deň bol Harry zúfalý a pristihol sa pri tom, ako uvažuje nad možnosťou vzdať tento boj. Predstavil si sám seba, ako Malfoyovi predkladá návrh na zadanie novej úlohy a vzápätí Malfoyov víťazoslávny úsmev. Nie, to nemohol dopustiť. Skúsi ešte raz a ak sa nebude s Lunou baviť aspoň troška racionálne, tak potom prehodnotí svoju situáciu a asi sa vzdá.
               Nadišla sobota, nekonal sa žiadny metlobalový zápas a nebol ani výlet do Rokvillu. Rozmýšľal, kde sa v takú obyčajnú sobotu môže nachádzať pojašená Luna.
               „Skús knižnicu,“ poradila mu Ginny.
               Neskôr sa vybral do knižnice. Mal šťastie, Luna sedela pri jednom stole, pred sebou zo štyri ťažké knihy. Usilovne si vypisovala akési poznámky. Prisadol si k nej.
               „Ahoj,“ šepol s úsmevom.
               Očakával odzdravenie, možno úsmev. To, čo zbadal, ho zarazilo. Luna naň hľadela upreným, zamračeným pohľadom a vyzerala, akoby nad niečím premýšľala. Pomaly položila brko, pergamen vložila do knihy a tú potichu zavrela. Vstala a hlavou naznačila Harrymu, aby šiel za ňou. Vyšli na chodbu. Podišla k lavici a sadla si. Harry spravil to isté.
               „No tak, Harry, s kým si sa stavil?“ opýtala sa.
               „Čo?“ vyrazilo mu to dych.
               „Pravdepodobne s Malfoyom, však? Po škole sa šíria chýry, ako sa vy dvaja doberáte. Asi si dostal za úlohu ma zbaliť.“
               Uprene sa naň dívala. Malo zmysel zapierať? Harry vedel, že nie. Prikývol.
               „Už som si zvykla, že si ľudia zo mňa robia srandu. Uzatvárajú medzi sebou stávky, kto mi čo vtipnejšie vyvedie. Vsádzali sa o to, ktorý chlapec ma zbalí a určovali si limity, za ako dlho sa im to má podariť. Nikomu sa to ale nepodarilo. Myslela som si, že mi chceš prvýkrát skutočne pomôcť. Druhýkrát som to považovala za náhodu, ale stretnúť Harryho Pottera za týždeň trikrát! Hneď mi bolo jasné, čo máš v pláne,“ v jej očiach sa zaleskli slzy. Napriek tomu nežmurkla. Pozeral sa na ňu a cítil sa skutočne zle.  „Myslela som si, že si iný. Ale vieš čo? Pomôžem ti, napriek tomu, že si ma strašne sklamal. Malfoya neznášam odjakživa, tak mu ukážeme, že sa ti ma podarilo zbaliť. Ukážeme sa na večeri a môžeš ma dokonca aj pobozkať,“ zatvárila sa tak, akoby to mal byť pre Harryho predčasný vianočný darček: „Ale výmenou za to budem niečo chcieť.“
               „A čo budeš za to chcieť?“
               „Jedno rande s Ronaldom Weasleym a tvoj sľub, že to s Malfoyom ukončíš,“ usmiala sa, pokyvkala hlavou a vrátila sa späť do knižnice.
               V sobotu večer bolo v chrabromilskej klubovni veselo, živo a hlučne. Iba Harry a Ron sedeli zachmúrene. Ron pozeral do zeme, občas pokrútil hlavou a vychádzali z neho slabé stony. Potom pozrel na kamaráta.
               „Vieš, čo po mne vlastne chceš?“ vyhŕkol.
               „Pozri, vy dvaja niekde zájdete, budete sa jednu-dve hodiny rozprávať, ja neviem o čom, napríklad o drncálkach alebo o Zorovi a potom sa potichučky vrátiš. Ale ja ju budem musieť pred celou školou pobozkať!!!“
               Dohadovali sa ešte asi dve hodiny, po ktorých Ron uznal, že kamaráta čaká horší trest. Prišli k záveru, že tak či onak, aj tak budú oni tí porazení.
               Hermiona a Ginny ich od vedľajšieho stola pozorovali a o niečom zaujato trkotali.
               V nedeľu šiel Ron skutočne s Lunou na rande. Potichučky, čo najnenápadnejšie sa vytratil z hradu a čakal Lunu pri jazere za najhustejšie rastúcimi kríkmi, aby ho náhodou niekto nezazrel. Vrátil sa za tri hodiny s najotrávenejším výrazom na tvári a na podrobnosti stretnutia uvalil prísne informačné embargo.
               V pondelok, keby bol posledný deň stávky, sa Malfoy tváril veľmi samoľúbo a stále na Harryho útočil poznámkami: „Už ti odzváňa, Potter!“
               O pol šiestej čakal Harry Lunu pred bystrohlavskou vežou. Doskackala k nemu so širokým úsmevom, reďkovkami v ušiach, náhrdelníkom z pivových zátok a prútikom za uchom. Na túto slávu sa skutočne vyšvihla. Harry by bol v tejto chvíli radšej kdekoľvek inde na svete, len nie vedľa Luny Lovegoodovej.
               Chytila ho za ruku a vykročili. Harry s vypätím všetkých síl vystrúhal na tvári grimasu, ktorá sa mohla rovnať tak úsmevu ako aj kŕčom práve naštartovanej brušnej koliky.
               Vkročili do Veľkej siene ruka v ruke. Tváre sa na nich obracali a zračil sa v nich úžas. Harry odprevadil Lunu k bystrohlavskému stolu, naklonil sa k nej a vtisol jej na pery bozk. Musel prinútiť svoje krčné svaly, aby sa neodtiahli podozrivo rýchlo. Potom sa usmial a so sklopenými očami odkráčal k svojmu miestu.
               Sálou sa rozšíril šum a každý s každým diskutoval o tom, čoho bol práve svedkom. Jedinou útechou pre Harryho po tomto celorokfortskom trapase bol pohľad na Malfoya, ktorý nedokázal vrátiť svoju čeľusť do anatomicky správnej polohy.
               Po večeri sa stretli s Malfoyom vo vstupnej hale, kde čakal na svoju úlohu.
               „Končím, už stačilo. Vrátime sa k zaužívanému štandardu, to jest urážky, nadávky, posmešky a obvyklé kliatby,“ povedal mu Harry a spolu s Ronom sa pobrali preč.
               Pod schodmi na nich čakala vysmiata Luna.
               „Harry, Ronald, som rada, že som vám mohla asistovať, nesmierne ma to bavilo. Viete, Ginny mi všetko povedala, ona jediná sa so mnou totiž baví. Spolu s Hermionou, ktorá by sa inak tiež mohla trochu uvoľniť, ma poprosila o pomoc. Rada som jej pomohla,“ a opäť nežmurkala.
               Harrymu a Ronovi chvíľu trvalo, kým to pochopili. Vleteli do klubovne a zabrzdili až pri stole, kde sedela Hermiona a Ginny.
               „Veľmi pekne ti ďakujem, Ginny!!! Tri hodiny som počúval o chrapogotých krčorohoch alebo krčochobotoch alebo čo to bolo, o náduvkách a mám tridsaťsedem receptom na spracovanie koreňa drncálky. Fakt vďaka, sestrička,“ a vyštartoval do spálne.
               Harry si sadol do kresla a zadíval sa na Ginny. Tá zdvihla obočie v očakávaní ďalšieho výbuchu. Ten však neprišiel.
               „Takto trápne som sa ešte nikdy necítil,“ povzdychol.
               „Aspoň si už konečne dáte pokoj,“ povedali dievčatá naraz.

KONIEC