J 3.Muž bez minulosti

———-

Prísne tajná akcia nariadená Ministerstvom mágie, do ktorej bolo zasvätených len niekoľko jedincov. Len tých najlepších aurorov. Vedelo sa, že sa musí rozbiť gang nebezpečných zločincov, ktorí začali vyčíňať hneď v niekoľkých štátoch Magickej únie. Ale kvôli utajeniu akcie o nej vedeli len jej priami účastníci. Kedy, kde a ako.
               Séria výbuchov, ktorú zapríčinili nastražené výbušné systémy, napokon takmer zrovnala so zemou jednu mestskú časť. A muklovia ju správne prisúdili tajnej teroristickej organizácii. Ibaže nemohli mať tušenia, že ide o čarodejnícku organizáciu. Zahynulo veľmi veľa ľudí, mnohí boli zranení.
               Dvanásti aurori, ktorí jediní o akcii vedeli, tam takmer do posledného zahynuli. A Ministerstvo mágie ich vyhlásilo za nezvestných.

——

„Ako nezvestný?“ vydýchla Ginny, ktorej práve Lupin prišiel oznámiť nemilú správu. Zviezla sa na stoličku a pokúšala sa tú informáciu pochopiť. Nedalo sa to. Nemohla to byť pravda. Neexistovalo.
               „Je mi to ľúto. V priebehu toho týždňa, čo boli preč, sa udialo vo svete veľa nešťastí,“ Lupin si k nej prikľakol a vzal ju za ruku. „Nevieme, kedy a kde sa to stalo. Mali sa už vrátiť a nie je ich. Ani jedného.“
               „Povedal, že sa za týždeň vráti,“ šepla a po tvári jej potichu tiekli slzy. „Mal sa vrátiť na Jamesove narodeniny.“
               „Ja viem,“ Lupin musel prehltnúť slzy. Harryho bral ako vlastného syna. Jednotka, ktorej Harry velil, sa už mala hlásiť. A bolo ticho. Tak nechutné ticho. „Budeme po nich pátrať, ale keby niekto prežil, vrátil by sa.“
               „On sa vráti,“ rozhodne sa zadívala Lupinovi do očí.
               „Ginny, už by sa vrátil. Čím dlhšie…“
               „Nie, Remus, ja viem, že žije…“

——

„Pane… počujete ma?“ primár Oddelenia akútnej a intenzívnej medicíny sa pokúšal prebrať z umelého spánku jedného z nešťastníkov, ktorých priviezli pred takmer týždňom zo zmasakrovanej obytnej štvrte. Počas toho týždňa bojoval o život každú minútu. Mal množstvo zranení, trikrát ho operovali. Niekto tam hore ho musel mať veľmi rád. Zo zranení sa vystrábil a teraz bolo načase prebrať ho, aby začal fungovať sám, bez pomoci prístrojov.
               „Unikli ste smrti len o vlások,“ hovoril ďalší hlas.
               Mierne sa pomrvil. Necítil bolesť, ale ani netušil, čo sa stalo…
               „Čo…“
               „Boli ste pri výbuchoch. Pamätáte sa, čo sa stalo?“
               „Nie,“ sťažka vypustil.
               „Poďte, môžete sa opatrne posadiť.“ Nadvihli ho a vytiahli polohovateľnú časť postele. Až teraz sa mohol pozrieť priamo do tvárí tých ľudí a začať uvažovať nad tým, čo sa stalo.
               „Je celkom pochopiteľné, že si nepamätáte, čo sa stalo,“ hovorila mladá doktorka. „Pri výbuchu ste mohli utrpieť krátkodobú stratu pamäte. Dôležité je teraz zistiť, či netrpíte inou formou poškodenia mozgu. Viete, ako sa voláte?“ napäto ho sledovala. A nebola sama.
               Muž sa na nich díval a otváral ústa, že im odpovie. Zarazil sa však. Nepamätal si to. Nevedel, ako sa volá. Zamračene zavrtel hlavou. Čo sa to deje? Prečo nevie, kto je? Ani svoje meno.
               „Nemali ste pri sebe žiadne doklady,“ pokračovala doktorka. Muž si všimol, že sa lekári na seba ustarane pozreli. „Ale mali ste toto kožené, zrejme puzdro, vyzerá to ako puzdro na paličky od bicích. Hrali ste niekedy na bubon?“
               „Neviem,“ neprestával sa mračiť. „Snažím sa, ale neviem si spomenúť na nič.“
               „Len pokojne,“ chlácholila ho doktorka. „To sa spraví, časom si spomeniete. Určite,“ usmiala sa. „Možno by vám pomohlo meno, ktoré bolo na puzdre. Harry Potter. Hovorí vám to niečo?“
               „Harry Potter,“ muž úpenlivo premýšľal. Nie, absolútne nemal tušenie, čo je to za meno. Či je to jeho meno, alebo čo.
               „Pod týmto menom vás tu evidujeme, keďže žiadne iné v spojitosti s vami nemáme.“
               „Čo sa to so mnou deje? A kde to som?“ zvraštil obočie.
               „Ste v štátnej nemocnici v Maralinge v Austrálii a čo sa s vami deje… Skúste mi odpovedať na pár otázok,“ navrhol primár. Muž len bezradne mykol plecami. „Viete, aký je teraz rok, prípadne mesiac?“
               „September 2007,“ odvetil bez zaváhania. Nechápal, ale jednoducho vedel, že je september toho roku.
               „Hlavné mesto Španielska, chemický vzorec vody… meno objaviteľa Ameriky?“
               „Madrid, H2O, Kolumbus.“
               „Mena v Japonsku, súčasný prezident USA… mesto, kde sa konali posledné olympijské hry?“
               „Jeny, Bush a… to asi neviem.“
               „To nevadí, nie každého zaujíma šport,“ upokojoval ho primár. „Trpíte dočasnou stratou pamäti, pán Potter, čo je ten lepší prípad. Keby ste stratili úplne pamäť, nevedeli by ste ani rozprávať. Skúste mi napísať vaše meno na tento papier.“ Strčil mu do ruky kus papiera a pero. Muž ho chytil do ruky a bez váhania napísal meno, ktoré mu povedali. Prečítal im aj pár riadkov z jedného časopisu. Vedel takmer všetko, až na to najdôležitejšie. Kto vlastne je.
               „Podľa prízvuku súdim, že ste Angličan,“ mierne sa naňho pousmiala doktorka.
               „Angličan, Harry Potter,“ vypustil muž zamyslene. „A to je asi tak všetko.“
               „Mrzí ma to, ale keďže je to dočasná strata pamäte, vráti sa vám naspäť vaša minulosť,“ pokračovala doktorka. „Záleží od toho, za ako dlho. Keby sme mali nejaké vaše doklady, adresu… číslo poistky, hocičo… mohli by sme vypátrať, odkiaľ pochádzate a nájsť nejakého vášho príbuzného, prípadne člena rodiny. Ale takto… Zatiaľ vás tu ani nikto nehľadal.“
               „Čo môžem robiť ja?“
               „Môžete sa pokúšať nejakým impulzom pohnúť vašu myseľ pozitívnym smerom. Môžete listovať v časopisoch, prezerať si predmety… hocaká maličkosť vás môže naštartovať tým správnym smerom,“ snažila sa ho povzbudiť doktorka. „Zrejme najjednoduchším spôsobom by bolo pozretie sa zoči-voči svojej minulosti, niekto známy, blízky, rodina, to by vám vrátilo spomienky. Ale to momentálne nie je možné.“

——

„Nie, nemôžem to nechať tak!“ skríkla Ginny nahnevane. Ani nevedela, koľkou osobou vlastne Hermiona bola, ktorá sa jej pokúšala dohovoriť. Ministerstvo usúdilo, že keby boli vyslaní aurori živí, vrátili by sa. Minimálne jeden. Keby boli živí a nemohli sa vrátiť, teroristi by žiadali výkupné, či skôr nejaké ústupky zo strany Ministerstva. Ale nikto sa neozval. Aurori sa nevrátili, nedali o sebe vedieť ani jedinou známkou… a oni sa rozhodli zrušiť ich nezvestnosť a po mesiaci ich vyhlásiť za mŕtvych. Nevedeli, kde hľadať telá. Mohli byť na ktoromkoľvek mieste na svete a Ministerstvo usúdilo, že vynakladať ďalšie finančné prostriedky na pátranie je zbytočné. „Neviem kde, neviem ako dlho, ale budem po ňom pátrať sama. Z vlastných peňazí.“
               „Vieš, že ti pomôžem,“ pridal sa na jej stranu Lupin.
               „Ďakujem.“
               „Remus, nepodporuj ju v tom,“ mračila sa Hermiona. Všetci z Harryho blízkych si už na tú myšlienku začali zvykať. „Je to…“
               „Keby bol mŕtvy, vedela by som to. Cítila by som to,“ prskala Ginny so slzami v očiach.
               „Mala by si myslieť na svoje deti a na to maličké, nenarodené. Môžeš si ublížiť.“
               „Práve na svoje deti myslím, Hermiona. Chcem, aby sa Jamesovi a Albusovi vrátil ich otec, aby ho mali doma!“
               „Ginny…“
               „Dosť! Už sa o tom nebudem viac baviť. Ak mi nechcete pomôcť, nepomáhajte, ale odhovárať ma už nebudete.“

——

Muž stál zamračene pred zrkadlom a díval sa na tú neznámu tvár, na smaragdovo zelené oči. Len stál a civel. Nepoznal ju. Bola mu cudzia. Netušil, aké spomienky sú späté s touto tvárou. Oči by mali byť vraj zrkadlom duše. Tak kde je tá duša?  
               Aké mal detstvo? Čo jeho rodičia? Má súrodencov? Čo keď je ženatý a niekde má deti? A jeho priatelia? Čím bol? Kde pracoval? Miloval? Nenávidel? Týmito otázkami sa dusil už takmer mesiac.
               Na tele mal dosť jaziev, zrejme pracoval pri niečom nebezpečnom… a tomu by zodpovedala aj jeho prítomnosť pri výbuchu. Ale kde? Nemal snubný prsteň, ale i tak si všimol, že na prstenníku ľavej ruky je bledší pás, akoby od krúžku prsteňa. Ale kde je prsteň? Je stále ženatý? Alebo je už rozvedený? Alebo to bol len nejaký bezvýznamný prsteň? Zdalo sa mu, že slabšie vidí. Vyšetrili ho a predpísali mu okuliare.
               Ale tá jazva na čele… mal pocit, akoby niečo znamenala. Bola iná, než všetky ostatné. Nebola síce taká výrazná, ale akoby mala nejaký význam. Netušil, prečo sa pri pohľade do zrkadla automaticky vracia k tejto jazve.
               Cítil sa stratený, bezmocný a frustrovaný. Prezeral si časopisy a predmety. Prezeral mapu Anglicka, hľadal medzi názvami čokoľvek, čo by mu aspoň trocha niečo naznačilo. Bez úspechu. Čítal zoznam anglických mien a úporne sa snažil, aby mu niektoré meno bolo povedomé, aby sa spájalo s nejakou spomienkou. Čím viac sa snažil, tým to bolo horšie a ťažšie, pretože jeho viera upadala. Nikto ho nehľadal, zrejme nikam nepatril.
               Len to jediné… Niekoľkokrát sa mu snívalo o žene s ryšavými vlasmi. Nemal sny, ani toto nebol žiaden poriadny sen. Nevidel ju dobre, skôr len nejasné obrysy. Musela preňho niečo znamenať. Možno znamenala všetko. Možno. Keby tak vedel, kto je tá žena. Prečo sa zjavuje v jeho snoch? Prečo?
               Premýšľal nad tým, že by šiel do Anglicka. Ale váhal. Nielenže nemal peniaze na cestu, vlastne nemal peniaze ani na jedlo, na nič. Jeho hospitalizáciu financovala istá dobročinná organizácia, ktorú mu vybavila doktorka Wardová, ale ani netušil, kam v Anglicku by mal ísť. Jediným spôsobom bolo zahlásiť sa na Ministerstve. Ale aj tu bol háčik. Čo keď o ňom zistia niečo, čo by nemali? Možno je hľadaným zločincom. Netušil. A nechcel riskovať. Musí nájsť pravdu sám…
               Bezradne sa hodil na stoličku. Čo má robiť? Čo, dočerta, má robiť? Kam ísť? Kde pátrať? Čo podniknúť? Na čo sa zamerať? Keby aspoň tušil, čo robil pri výbuchu. Keby si spomenul aspoň na niečo, na hocakú maličkosť, ktorej by sa mohol chytiť.
               Nič iné, len tá žena…
               Žiadne meno, ktoré si prečítal, mu k nej nesedelo. Nie že by vedel, čo má hľadať, ale dúfal, že by sa mu podvedome nejaké meno s tou ženou spojilo. Nič.
               „Ahoj, Harry,“ oslovila ho doktorka Wardová. Už ho z jej oddelenia preložili, ale stále ho chodila navštevovať. Bola to vlastne jediná osoba, s ktorou sa rozprával nielen o svojom zdravotnom stave, ale aj o svojich pocitoch a myšlienkach. Zblížili sa.
               „Ahoj,“ usmial sa na ňu.
               „Niečo nové?“ spýtala sa automaticky, keď si k nemu prisadla.
               „Ani najmenšie,“ zavrtel hlavou už takmer zmierlivo. Nadával už dosť. Už to asi nemá zmysel. „Len ten sen, opäť.“
               „Tá žena,“ prikývla smutne. „Harry,“ uprene sa naňho zadívala po chvíli. „V najbližších dňoch ťa prepustia.“
               „Áno, už mi to spomínali,“ povzdychol. „Bol tu otec Stevens a vravel, že by ma zobral k nim, na farnosť. Jedlo by som si odrábal.“
               „Na farnosť?“ zamračila sa. „Teda, mám otca Stevensa rada, to iste a zaplatili ti celé liečenie, ale na farnosť?“
               „Nenúti ma, len mi tú možnosť ponúkol a ja skutočne nemám kam ísť.“
               „Iste, ja viem.“
               „Je mi jasné, že z fary nebudem môcť len tak odchádzať, aby som mohol hľadať niečo, čokoľvek, ale už zrejme nie je nádej.“
               „Nádej predsa umiera posledná, tak stačilo. S podobnými rečami prestaň,“ napomenula ho. „No, ja som tak premýšľala. Mám v byte jednu izbu voľnú a ja tam takmer ani nie som, väčšinu času som tu, tak keby si chcel, mohol by si…“
               „Ísť bývať k tebe?“ neveriacky na ňu pozrel.
               „No a?“ mierne sa zapýrila. „Je to tam pohodlné a vlastne je ten byt prázdny.“
               „Ale čo jedlo?“
               „Čoby? Tak by som kupovala jedlo ja.“
               „Ale to nejde.“
               „Pozri, Harry… si tu už mesiac, prepustia ťa z nemocnice, nemáš kam ísť a nemáš ani peniaze na jedlo. Na fare by si musel pracovať, tak môžeš pracovať aj vonku. A zarobíš si viac, môžeš si našetriť na letenku do Anglicka. Časom by si mi to vrátil. Ale musíš začať žiť.“
               „Ja viem,“ zamračil sa. Svojím spôsobom mala pravdu. Musí začať pracovať, aby mal na jedlo, na cestu, na všetko a na fare by si odrobil akurát tak to jedlo.

——

„Takže v Rusku nič?“ Ginny klesla nálada, keď jej Remus nepriniesol optimistické informácie.
               „Nie,“ zavrtel hlavou už znova.
               Na stole pred nimi ležali ústrižky z novín z celého sveta o nešťastiach, ktoré sa v tom inkriminovanom týždni udiali. Celkom logicky sa zamerali na udalosti, pri ktorých prišlo k smrteľným úrazom. Bolo ich ale až príliš. Nechcelo sa im veriť, koľko zla sa vo svete nachádza.
               „Remus, ja viem, že ťa zdržujem od rodiny…“
               „Ginny, nechoď na mňa znova s tými rečami. Dobre vieš, že pokiaľ sa bude dať, budem pátrať, pokým nepreverím všetky možnosti.“
               „Ja viem, ale…“
               „Nymph má ten istý názor, aspoň to mi tvrdí.“
               „Všetci ho považujú za mŕtveho.“
               „Áno a všetko tomu nasvedčuje, ak sa na to dívaš rozumom, ale my sme mali už niekoľko možností vidieť, že sa hlas srdca nemá podceňovať. To udržalo na žive Harryho, vtedy, a ja sa snažím presvedčiť sám seba, že tvoje srdce vie, čo cíti. Rozum mi vraví iné, ale aj v mojom srdci stále tlie iskrička nádeje a nepovolím, kým nevyčerpám všetky možnosti a kým skutočne nebude isté, že sme Harryho stratili.“
               „Mám ťa strašne rada,“ šepla dojato. „Pomohla by som ti, ale…“
               „A ja by som ti to aj tak nedovolil,“ mierne sa pousmial. „Nie v tvojom stave,“ pozrel na jej vyčnievajúce bruško. „Ak budem mať stopu, tak potom, ale takto bezhlavo, to nie.“
               „Áno,“ prikývla, ale nespokojnosť bola zjavná.
               „Fajn… takže teraz sa zameriam na tieto tri katastrofy.“
               Remus v predchádzajúcich týždňoch chodil na miesta nešťastí. Pri prvom skúmaní mu niekto poradil, aby skúsil nemocnice. Tak kontroloval všetky nemocnice v blízkosti nešťastí…

——

Trvalo mu tri mesiace, než si našiel prácu. Nemal čas skúmať, na čo je dobrý, kde by sa uplatnil. Vôbec netušil, do akých škôl chodil, čím bol. Preto siahol po prvej možnosti, kde od neho nechceli žiadne potvrdenia o dosiahnutom vzdelaní. Pracoval ako zásobovač v jednom supermarkete. Práca nič moc, ale aspoň mal príjem, na ktorý netrpezlivo čakal ďalší mesiac.
               Doktorka Wardová mu pomohla zohnať dočasný doklad totožnosti, keďže nemal potrebné iniciály k získaniu občianskeho preukazu. Novú identitu mohol získať až po roku, kedy by si nespomenul, prípadne by sa neobjavil nikto, kto by jeho pôvod objasnil.
               Frustrácia sa premenila na odovzdanosť. Prestal striehnuť po hocakej maličkosti, ktorá by mala naštartovať návrat spomienok. Takmer polroka sa nepokúšal o nič iné a už to začal vzdávať. Jednoducho sa zmieroval s tým, že pred prebratím sa v nemocnici neexistoval. Nebol. Proste sa prebral a začal žiť. Nič predtým nebolo. Nemohol donekonečna premýšľať, často krát nemal ďaleko k tomu, aby sa z toho zbláznil. A vtedy nastupovala ona.
               Pomáhala, ako sa dalo. Dokonca ho prehovorila na to, aby sa nechal uviesť do hypnotického spánku. Ani to nepomohlo. Hypnotizérovi sa z neho nepodarilo vytiahnuť nič.
               Snažila sa ho prehovoriť aj na to, aby svoj príbeh zverejnil televízii a médiám. Bránil sa tomu akosi podvedome. Prehlasoval, že netúži po tom, aby sa z neho stala atrakcia, o ktorej sa budú všetci rozprávať. Nevedel prečo, ale tá myšlienka sa mu protivila snáď ešte viac ako fakt, že nevie kto je.
               Napokon sa však podvolil a jednému novinárovi poskytol krátky rozhovor a nechal sa vyfotografovať. Za pár dní vyšiel článok v miestnych novinách o mužovi s neznámou minulosťou.
               „Sľúbil, že sa postará o to, aby sa ten článok dostal ďalej,“ rozprávala doktorka o novinárovi. „Najprv do celoštátnych novín a potom aj do zahraničných… anglických. A niekto ťa môže spoznať.“
               „Vieš o tom, že mi to začína byť jedno?“ babral sa vo večeri. „Dá sa povedať, že som rezignoval,“ zdvihol k nej pohľad.
               „Od rezignácie je len krok ku zmiereniu,“ stiahla obočie. „Skutočne sa chceš na všetko vykašľať? Nechceš zistiť, kto vlastne si?“
               „Sama si hovorila, že čím dlhšie to trvá, tým je spomenutie ťažšie.“
               „Áno, ale niekto ťa môže predsa spoznať.“
               „Tak nech. Nech spozná. Je mi to jedno,“ zamračil sa. „Už aj tá neznáma ma štve. Trvá to už sedem mesiacov, už som z toho unavený,“ naštvane sa postavil a prešiel k oknu, cez ktoré mali krásny výhľad na protiľahlé hory.
               „Viem, že to je ťažké,“ povzdychla a podišla k nemu. „Niekto ale niekde musí byť, kto ťa pozná a kto za tebou smúti.“
               „Možno ma už pochovali,“ krivo sa zaškľabil.
               „Harry,“ opatrne mu siahla na rameno. Na jednej strane túžila po tom, aby tu ostal s ňou naveky, ale chcela hlavne to, aby si všetko v hlave usporiadal. Aby poznal pravdu. A keď ju zistí, aby s pokojným svedomím prišiel naspäť. Bála sa, že poznanie bude znamenať ich definitívny rozchod. Ktovie, kto všetko sa tam niekde nachádza. „Som si istá, že sa všetko raz vyjasní,“ povzbudivo sa naňho usmiala. „Nech to potom dopadne akokoľvek.“
               „Pst,“ šepol a položil jej prst na ústa. Díval sa jej do očí. Čo by mohlo zmeniť to, čo k nej začal už pred niekoľkými mesiacmi cítiť? Niečo možno, ale o tom on nevedel. Teraz nie a ak sa nikdy nedozvie, kým bol… načo čakať? „Liz, myslím, že si tá najúžasnejšia žena pod slnkom, aj keď toto tvrdenie môže byť dosť zavádzajúce, keď vlastne inú ženu nepoznám.“
               „To je pravda,“ zasmiala sa.
               „Áno, ale to je jedno,“ stále sa na ňu díval úplne vážne. „Mne to momentálne stačí. Urobila si toho pre mňa toľko, že netuším, ako ti to kedy splatím.“
               „Nechcem nič.“
               „Ja viem, že nechceš nič. Na nešťastie mi tvoje prehlásenie nemôže stačiť,“ pohladil ju po tvári a pristúpil bližšie k nej. Ničím nedala najavo, že by jej bol tento náhly bližší kontakt nepríjemný. „Neviem, či som bol niekedy zamilovaný, ale ak je toto, čo cítim k tebe zamilovanosť, tak potom ťa milujem,“ hlesol a sklonil sa k nej, aby ju pobozkal.
               Nebránila sa. Bozky mu opätovala. Sama po tom túžila, aj keď vedela, že to nemusí mať vôbec žiadnu budúcnosť. V tej chvíli jej to bolo jedno. Chcela ho rovnako, ako cítila, že chce on ju. Bozky boli razom vášnivé a náruživé, čoraz viac nástojčivejšie.
               „Myslíš, že som bol dobrým milencom?“ šepol jej do ucha zadýchane.
               „Čo keby sme to zistili hneď teraz?“

——

„Vaša dcérka, pani Potterová,“ usmiala sa na ňu ošetrovateľka a podala jej do rúk malý uzlíček.
               Nebol to ľahký pôrod. Vlastne to bol ten najhorší pôrod. Oproti tomuto jej dva predchádzajúce pripadali ako prechádzka ružovou záhradou a to pri oboch trpela viac ako dvanásť hodín. Napriek tomu sa s láskou dívala do spiacej tváričky svojej malej Lily. So slzami v očiach. Jej otec tu nie je.
               Možno by mala už konečne prestať veriť v akýsi fantóm, ktorý si vo svojej hlave vytvorila, ako s obľubou pripomínali jej blízki. Trvalo to už sedem mesiacov. Sedem mesiacov ani jediná zmienka. Oficiálne bol mŕtvy. Remusove slová, že by mohol stratiť pamäť, do nej pred niekoľkými mesiacmi vliali nádej. Ale už to bolo príliš dlho.
               Nemohla chcieť po Remusovi, aby sa stále hnal za prípadnými preludmi. Mal vlastný život, vlastnú rodinu, ktorej sa musel venovať. Jeho pátranie bolo čoraz zriedkavejšie, ale aj tak neprestával. Prešiel celú Európu, Áziu aj Severnú Ameriku a teraz sa zameriaval na Strednú a Južnú Ameriku. Prešiel stovky, možno aj tisíce miestnych nemocníc všade, kde sa stalo nešťastie, aj také, ktoré sa muklom mohlo zdať len ako prírodná katastrofa. Remus by si už zaslúžil pokojné jestvovanie.
               A ona by už tiež mohla konečne začať žiť. Teraz k tomu mala pádny dôvod, ktorý držala na rukách. Pre ňu sa musí pozbierať a začať normálne fungovať. A pre svojich dvoch synov, ktorí rovnako ako zvyšok rodiny prijali fakt, že je ich otec mŕtvy.
               Musí začať zabúdať, musí potlačiť ten fantómový pocit vo svojom srdci, že on niekde predsa len je…

——

MUŽ BEZ MINULOSTI
Pred niekoľkými týždňami sme vám priniesli reportáž o mužovi z Austrálie, ktorý sa prebral v jednej z miestnych nemocníc s amnéziou a nepamätal si absolútne nič zo svojho predchádzajúceho života. V tejto nevedomosti a akejsi slepote žije už takmer rok. Údajne by to mal byť Angličan…

Ďalej čítať nemohla. Šokovane sa dívala na fotografiu vedľa článku. Stála dlhé minúty, než sa jej podarilo racionálne uvažovať.
               Bol to muklovský časopis, ktorý mnoho čarodejníkov nečítalo. A muklovia nevedeli, kto bol Harry Potter. Preto im nikto o tom nepovedal. Preto na to museli prísť len takouto prekliatou náhodou. Preto stratili niekoľko týždňov.
               Všetci ho považujú za mŕtveho! Och, Merlin, ako strašne sa všetci mýlili. Pochovali ho, má náhrobok, na ktorý pravidelne nosia kvety. Aké dôsledky to bude mať? Čo teraz? Mlčať, zveriť sa len jednej osobe, aspoň zatiaľ.
               Najskôr sa s ním treba stretnúť. Ak stratil pamäť, určite ju ešte nemá naspäť. Nálet všetkých jeho priateľov a príbuzných by preňho nemusel byť práve najšťastnejší. Len pokoj. Najprv to musí povedať svojmu manželovi. Nymphadora sa náhlila domov.

——

Mal sny. Nové, ktoré sa spájali s poslednými mesiacmi. A bol za ne rád, pretože spať v tme, keď v nej vlastne aj žil, ho ubíjalo. Tajomná žena sa mu v snoch stále vracala. Naučil sa ju rešpektovať, ale jeho chuť odhaliť jej totožnosť ustúpila. Mal Liz a bol za ňu vďačný. Konečne našiel aspoň zdanlivý pocit, že niekam patrí.
               Pochyboval, že si niekedy spomenie. Už dávno sa prestal snažiť si spomenúť. Zameral sa na nový život a chcel doň vložiť celú svoju bytosť. Aj s myšlienkami.
               „Milujem to tu,“ vypustil, keď sa prehádzali popri rieke. Na podobných prechádzkach boli zriedkavo, pretože väčšinu času trávila v nemocnici. Presne tak, ako spomínala na začiatku.
               „Tak to by sme sa ešte nemuseli vracať domov, nie?“ usmiala sa. Zastali pred vchodovými dverami ich domu. Byt na treťom poschodí ho ale lákal.
               „No,“ zatváril sa protestne. „A mám sa pripraviť o možnosť milovať sa s tebou?“
               „Nie,“ zasmiala sa. „Len by sme to troška oddialili…“
               „Harry?“ vyrušil ich hlas vychádzajúci z prítmia ulice. Obaja sa otočili na neznámeho muža, ktorý k nim opatrne pristúpil. „Dobrý večer,“ pozdravil ich. „Asi si na mňa nepamätáš. Volám sa Remus Lupin.“
               Harry sa naňho díval rozšírenými očami. Remus Lupin…
               „Vy ho poznáte?“ spýtala sa Liz Remusa.
               „Áno, poznám ho od jeho trinástich rokov… a poznal som aj jeho rodičov,“ prikývol, ale sledoval reakcie Harryho.
               Remus… Námesačník… vlkolak… protivlkolačí elixír…
               Mladý muž sa musel predkloniť. Liz sa k nemu vrhla, pretože vyzeral, že sa skláti k zemi. Remus ho podoprel.
               „Poďme dnu, asi si spomína,“ hovorila Remusovi, pretože Harry vyzeral, že ich nevníma.
               Remus… Záškodníci. Jeho otec, James. A Sirius… Och Merlin, to nie je možné… Mama… Rokfort… Hermiona, Ron, Dumbledore. A… a Ginny… Jeho synovia…
               Obrázky z minulosti sa mu vynárali v hlave ako film, ktorého premietanie niekto niekoľkonásobne zrýchlil. Myslel si, že mu praskne hlava. Bolo to neznesiteľné. Všetko sa mu vracalo. Každý moment. Akoby sa niekto snažil násilím naplniť kufor, natlačiť ho, keď už bolo jasné, že sa viac doňho nezmestí. Každý detail, každá udalosť. Nedalo sa to vydržať. Bolo toho príliš. Celý život sa mu vrátil v jedinom okamihu. V jednej jedinej chvíli. Akoby niekto zapol zhasnutý vypínač a náhle ho oslepilo prudké svetlo. Svetlo poznania a uvedomenia si. Pochopenia a precitnutia. Nedalo sa to zniesť…
               „Harry,“ budil ho známy hlas. Opatrne otvoril oči.
               „Liz, ja…“ zamrkal. Vedel. Všetko…
               „Spomenul si si, Harry?“ nahol sa nad neho Remus.
               „Áno,“ šepol.
               „To je fantastické,“ zasmiala sa Liz. Počul však v jej smiechu smútok.
               „Bol si mimo skoro dve hodiny. Si v poriadku?“ staral sa Lupin. Len prikývol. Stále si prehrávajúc tú kanonádu spomienok.
               „Remus mi povedal o tvojom živote,“ šepla. Áno, iste. Pochopila aj ona. Mal manželku a synov. Miloval svoju manželku. Miloval svojich synov. Mal priateľov. Mal… Vráti sa. Vedela to, pochopila.
               „Je mi to ľúto,“ odšepol jej naspäť. „Ja… Nechápem, ako som mohol zabudnúť,“ zarazil sa. Zabudol na šťastie, ktoré mal.
               „Nechám vás osamote,“ Lupin sa decentne vzdialil. Chcel byť s Harrym sám, ale chápal, že si to najprv musia vysvetliť oni dvaja.
               „Neviem, čo mám hovoriť, čo si mám myslieť,“ zavrtel hlavou. „Milujem ťa, ja…“ koktal.
               „Upokoj sa,“ pohladila ho po tvári. „Som rada, že vieš, kým si bol. Vážne,“ usmiala sa. Videl v jej očiach slzy. A on k plaču tiež nemal ďaleko. „Nech to znamená čokoľvek,“ smrkla. „Vedela som, ako to môže skončiť. Vedela som, že keď si raz spomenieš… tak si môžeš spomenúť na šťastie, lásku a všetko, čo to so sebou prináša. Máš manželku, ktorú miluješ a deti… tri,“ usmiala sa.
               „Tri?“ zamrkal.
               „Áno, nevedel si to, keď si odišiel. Remus nechcel povedať, čo si robil pri tom výbuchu a ja po tom ani pátrať nebudem. Ale tvoja manželka bola v tej dobe tehotná, aj keď to ešte nevedela. Máš dcérku.“
               „Dcérku?“ mal pocit, že omdlie znova. „Lily…“ šepol.
               „Áno, tak sa volá.“
               „Chceli sme dať dcérke toto meno,“ povedal akoby vo sne. Potom sa však zarazil. Okamžite pozrel na ňu. „Liz… ja ťa vážne milujem a…“
               „Nie, Harry. Mňa nemiluješ.“
               „Ale áno a chcem…“
               „Nie!“ zvýšila hlas. „Počúvaj ma,“ pokračovala umiernenejšie, slzy jej stekali po tvári. „Hovoril si, že nevieš, či si bol niekedy zamilovaný, ale keď to, čo cítiš ku mne, je zamilovanosť, tak potom ma miluješ. Pozri sa do svojho srdca. Ty poznáš lásku. Vieš, čo je to byť zamilovaný. Vieš milovať. To, čo cítiš ku mne, je len vďačnosť, možno náklonnosť, príťažlivosť, ale nie je to láska.“
               „Liz…“
               „Pozri sa do svojho srdca.“
               „Je mi to ľúto,“ skrúšene sklonil hlavu. „Si… skutočne si tá najúžasnejšia žena, ktorú som kedy poznal. A teraz už môžem tvrdiť, že som ich poznal dosť,“ zdvihol hlavu. Zamrkal, pretože ho slzy v očiach nepríjemne štípali.
               „Nech ti to nie je ľúto. Vedela som, že to môže takto skončiť,“ neprestávala sa smutne usmievať. Aj keď ju bolesť trhala na kúsky. „Nebudem hovoriť, že som netúžila po tom, aby to tak nebolo. Aby bolo v tvojom živote niečo, pre čo by si odo mňa neodchádzal, ale tušila som, že keď si spomenieš, bude to koniec. Nechcem, aby si tu ostával z pocitu vďačnosti alebo aby si si nahováral, že ma miluješ. Chcem, aby si sa vrátil domov a žil svoj život.“
               „Áno,“ hlesol nešťastne. „Nepoznal som úžasnejšiu ženu,“ díval sa na ňu. Teraz chápal. Keď poznal svoj predchádzajúci život vedel, že všetko, čo povedala, je pravda. „Nechcel som ti ublížiť.“
               „Ale mne si neublížil. Vedela som, ako to môže skončiť. Šla som do toho s týmto vedomím pripravená niesť následky.“
               „Následky. Keby…“
               „Nie, to nehovor. Žiadne keby. Máš toho veľa a prišiel si oveľa viac, keď si o tom rok nevedel. To ja som ti skomplikovala život.“
               „Ale…“
               „Ani priateľmi ostať nemôžeme. Nie, pretože by som ti život komplikovala aj naďalej. A ja netúžim po tom, aby som ohrozovala tvoje šťastie.“
               „Liz!“ skríkol, aby ju umlčal. Uprela sa naňho uslzená tvár. Silno ju objal. „Vždy ťa budem mať rád. Pomohla si mi prežiť ten rok. Dala si mi toho veľa a ja na to nikdy nezabudnem…“

——

Nechápal, ako mohol úplne zabudnúť na svoj život. Na všetko nádherné a aj na to zlé. Stačil jeden jediný pohľad do orieškových očí, aby si pripomenul, čo je láska. Ako sa dá na niečo také silné zabudnúť? Na niečo, čo cítil k Ginny a k svojim deťom? Úplne to odstaviť, nemyslieť na to?  
               „Prepáč,“ hlesol svojej manželke, keď sa prestali objímať. „Nechcel som.“
               „Nemáš sa za čo ospravedlňovať, sakra,“ pomedzi slzy sa naňho mierne zamračila. „Harry, ty nemôžeš za všetko, čo sa na tomto svete udeje.“
               „Viem, ja len…“
               „Nedokážem si ani predstaviť, ako si sa cítil, keď si nevedel…“
               „Hrozne.“
               „Áno, to určite.“
               „Pochovali ste ma.“
               „To je pravda. Ale vo svojom srdci som ťa nikdy nepochovala. Vždy si bol živý a ja som to cítila.“
               „Myslím, že som niečo podobné cítil aj ja, len som to nechápal. Ty jediná si sa objavovala v mojich snoch. V tej tme si bola len ty. Ale ja som nevedel, kto si a prečo…“
               „Pssst, už o tom nehovor.“
               „Musím,“ stiahol obočie. „Musím, pretože som niekoho spoznal…“
               „Áno, viem,“ prikývla. Nechápavo zamrkal. „Liz mi poslala po Remusovi dopis…“
               „Čože?“
               „Vysvetlila mi svoj postoj,“ zamračila sa naňho, pretože sa jej jeho prsknutie nepozdávalo. „Ona nemohla mať ani tušenia a ty si o ničom nevedel. Najprv to bola ľútosť a snaha o poskytnutie pomoci. Potom to prerástlo v niečo viac, ale stále vedela, že sa nachádza na hranici. Vždy si si mohol spomenúť a ona tušila, že to, na čo si spomenieš bude niečo, čo pre ňu nebude príjemné. Ale napriek tomu ti to želala. Spomienky. Nech by boli akékoľvek.“
               „Sú to silné spomienky,“ vypustil pohnuto. „Silné a krásne. Na šťastie a radosť. Na teba. Pochopil som, že som už raz poznal lásku a… mala pravdu. Bol som jej vďačný,“ stiahol obočie. „A vďačným jej ostanem navždy.“
               „Ale to aj ja. Cením si toho, že mi napísala. Mohla mlčať, ty si mohol mlčať.“
               „Ja by som ti to povedal.“
               „Viem, vravím, že si mohol mlčať, nie že by si mlčal,“ pousmiala sa. „Naša láska prečkala tyraniu Voldemorta, amnézia ju nemohla ohroziť ani v najmenšom,“ šepla mu v náručí.
               Ani jeden z nich nikdy nezabudol na Elizabeth Wardovú…

KONIEC