J 18.Vianoce Severusa Snapa

———-

1965

Tešil sa na Vianoce…

Rovnako ako každé druhé dieťa sa tešil na rozžiarený stromček, stôl plný dobrôt, typickú vôňu nesúcu sa celým domom a najmä darčeky, ktoré rozsvietia radostné iskričky v očiach každého dieťaťa. Tak tomu bolo počas predchádzajúcich štyroch rokov.

Všetko sa však malo zmeniť, ako si postupne uvedomoval. Otec nemal prácu, matka nedokázala utiahnuť všetko. A on… on sa začal prejavovať nenormálne. Nechápal to. Dokázal hýbať predmetmi, dokázal nechtiac rozbíjať veci, dokázal zapáliť oheň. Nerozumel tomu, ale matka mu vravela, že je všetko v poriadku. Že je on v poriadku. Otec nie. Otcovi sa jeho zvláštne správanie nepozdávalo. A dával mu to patrične najavo. Znenávidel ho. Nenávidel fakt, že nemá prácu rovnako ako nenávidel nenormálnosť svojho syna. A začal piť…

Matka skutočne nedokázala zo svojho platu utiahnuť všetko. Väčšinu peňazí splavil otec krkom, málo toho ostalo na jedlo. A na Vianoce nezostalo takmer nič.

Vianoce ho sklamali…

1968

Na Vianoce sa netešil…

Dokázal si predstaviť, ako to zase dopadne. Večne spitý otec, ktorý už tri roky nemal prácu, nepohne ani prstom. Matke sa podarí priniesť niečo ako stromček, čo dá do váze. Vlastne to bola špička stromčeku, ktorý tajne urezala v noci v parku. Svojím prútikom. A povešajú naň orechy a papierové ozdoby, ktoré spoločne vyrobili. Tie ozajstné ozdoby boli už dávno zničené.

Matka počas celého roka tajne šporila, aby mohla svojmu synovi dať aspoň nejakú knihu a aby mali v tento sviatočný deň niečo viac, ako chleba s maslom, na ktorom žili väčšinu roka.

Otcovi sa nepozdávalo nič z toho. Počas roka vyčítal svojej žene, že ho pobláznila, keď si ju vzal. Že dovolila, aby priviedla na svet toho malého netvora. Znenávidel ich oboch a ignoroval ich. Rovnako ako ignoroval Vianoce. Až pokým sa hladina alkoholu v jeho krvi nedostala k istej hranici. Vtedy ich už neignoroval. Vtedy sa na nich mstil.

Vianoce sa mu sprotivili…

1972

Vianoce ho desili…

Už druhý krát musel sledovať, ako všetky ostatné deti odchádzajú domov, k svojim rodinám, aby s nimi strávili sviatky pokoja a mieru. Nadšene o tom diskutovali už niekoľko týždňov, radostne a veselo. A keď sa po prázdninách vracali naspäť, s kopou zážitkov, oslnene rozprávali o darčekoch, ktoré dostali.

Len on ostával v hrade, pretože ho doma otec jednoducho nechcel. Strpel ho len cez letné prázdniny a aj to denne dostával výprask. Keď nemusel, nemienil sa naňho dívať. Matka mu písala, poslala mu aj nejaký ten darček, väčšinou kus oblečenia z druhej, možno aj tretej ruky… na iné nemala. A on vedel, že kým nie je doma on, dostáva zaňho bitku ona.

Ostával v hrade na posmech ostatných. Nikto ho nechcel, nikto ho nemal rád, nikto si ho nepriviaže na krk… ako mu výsmešne pripomínali Potter s Blackom. Len Lily, len tá ho chápala.

Vianoce ho znechucovali…

1974

Bál sa Vianoc…

Matka si postavila hlavu a chcela ho doma. Netušil, ako to dokázala, čo sľúbila otcovi, ale mohol ísť domov. Najväčšiu radosť z toho mala Lily. Jemu sa to ale nepozdávalo. Niečo bolo na tom zvláštne. Vedel, že to nemôže dopadnúť dobre…

So strachom šiel domov. Otec ho ignoroval, za čo bol vďačný. Počul však prvú noc matku plakať. Druhú tiež. Aj keď sa pred ním snažila tváriť, že je všetko v poriadku, vedel, že klame. Hrala pred ním divadlo a on sa robil, že tomu verí.

Až do Štedrého dňa. Otec sa spil až príliš. Zrejme neuniesol skutočnosť, že je ten netvor opäť doma. Opil sa tak, ako už dávno nie. A prestal sa pretvarovať. Bil ju priamo pred ním. Hore na poschodí, pred dverami ich spálne.

Niečo iné bolo, keď o bitkách vedel, aj keď matka tvrdila celé roky opak. A niečo úplne odlišné bolo vidieť to na vlastné oči. V štrnásťročnom Severusovi sa niečo vzbúrilo a to niečo hlasno kričalo po pomste. Nemohol sa dívať na to, ako bije jeho matku… Vybehol po schodoch a chcel mu vrátiť každý úder, ktorý jej uštedril. Zlosť a nenávisť v chabom chlapcovi vzbudili veľkú silu. Aj keď bol jeho otec o hlavu vyšší a o dobrých štyridsať kíl ťažší, chlapec ho začal premáhať. Bola to nehoda. V zápale boja ho sotil. A on letel nešťastne dole schodmi. Bola to nehoda…

Matka vzala na seba vinu a za neúmyselné zabitie šla do väzenia. Chránila svojho syna, ktorý mal celý život pred sebou a prehovorila ho, aby mlčal. Aby dosvedčil, že sa len bránila tyranovi v alkoholovom opojení. Súd bol zhovievavý. Udelil jej päť rokov nepodmienečne. A on sa vrátil domov. Na Rokfort. S obrovským pocitom viny a tajomstvom, o ktorom vedel len profesor Dumbledore.

Nenávidel Vianoce…

1975

Prekliate Vianoce…

A ešte prekliatejšie výročie… Severusovi sa podarilo ako tak počas roka zabudnúť na nešťastnú udalosť. Alebo nie zabudnúť, ale potlačiť do úzadia svojho vedomia. Myslieť na to čo najmenej. Zmieriť sa s tým. Udusiť to v sebe. Ignorovať to.

Matka mu písala z väzenia a upokojovala ho, že všetko bude v poriadku. Aby si nič nevyčítal a aby dával na seba pozor. A on sa o to skutočne pokúšal. Stále mal však na pamäti, že je vrah…

Samozrejme, že ostával v hrade. Kam by aj tak mohol ísť? A Dumbledore mu sľúbil, že tam môže ostať aj počas letných prázdnin. Milý a ústretový starec…

Severus zabúdal aj vďaka novým priateľom, ktorých si postupne získaval. Zaujala ho myšlienka o moci a sláve. Chcel byť mocným a slávnym. Chcel stáť po boku čarodejníka, ktorý mal šancu mu dopomôcť k získaniu toho, čo chcel. Aj keď sa presviedčal, že je stále tým Severusom, že má vlastné názory a myšlienky, nevedomky sa dostával do područia svojich nových priateľov. Jeden krok a nebude cesty späť…

Teraz mal však ostať sám. Už znova. Znova počúval posmešky a nikto nebol na jeho strane. Ani jeho noví priatelia. Len Lily. Tá stála vždy na jeho strane…

„Severus, dávaj tu na seba pozor,“ povedala smutne, keď sa s ním prišla rozlúčiť.

„Nerob si starosti,“ odvetil s úsmevom. Len pri nej sa dokázal usmiať…

„Práveže si ich robím,“ mierne sa zamračila. Potom jej pohľad vystrelil hore a uškrnula sa. „Stojíme pod imelom… zrejme by si ma mal pobozkať,“ lišiacky žmurkla.

„Čo?“ nechápavo zvraštil obočie. Nepredpokladal, že by mal niekedy svoju kamarátku bozkať… ani pod imelom, ani nikde inde. Bola to kamarátka!

„No tak, Severus… keď ma nepobozkáš, ochoriem a uschnem,“ varovala šibalsky.

„Nehovor, že veríš tým hlúpostiam.“

„Ty sa červenáš!“ zasmiala sa. Vyčítavo na ňu hľadel. „Len jeden nevinný bozk. Patrí sa to.“

„Ale… ja…“ koktal. Jej pohľad bol možno mierne provokačný, ale zbadal záblesk v jej očiach, ktorý doslova volal a prosil po tom, aby to urobil. A čo… tak pobozká kamarátku. Čo je na tom špatné?

Ani jeden z nich netušil, čo ten nevinný bozk spôsobí. Aký dôležitý bude v ich budúcnosti. V spoločnej budúcnosti. Nebyť imela, Severus by nikdy nezačal o Lily premýšľať inak, ako o kamarátke.

Nevinný bozk bol napokon príjemným spestrením bolestnej rozlúčky, kedy mal na dva týždne prísť o človeka, ktorý pri ňom stál a ktorého mal rád. A povestnou čerešničkou na torte bol pohľad na rozzúreného Pottera, ktorého Lily stále odmietala a rozčarovaného Blacka, ktorý sa nezmohol na slovo.

Vianoce zase nemusia byť až také stratené…

1976

Nevšímal si Vianoce…

Vôbec nič mu nehovorili. Nič preňho neznamenali. Bral ich len ako voľné dni, ktoré môže v pokoji a prázdnom hrade venovať štúdiu. A nevenovať sa pritom povinnému školskému učivu, ale odhaľovať a poznávať tajomstvá, temnejšiu mágiu, mocnejšie kúzla, silnejšie elixíry a nebezpečnejšie kliatby. Do Zakázanej časti rokfortskej knižnice sa dostal poľahky, vedel oklamať Filcha aj jeho mačku a odniesť si odtiaľ knihy bola preňho hračka.

Nezávidel ostatným, že odchádzajú domov k rodinám. Možno by mu to bolo ľúto, keby bol mladší, ale okolnosti ho prinútili rýchlo dospieť. Okrem viny, ktorú niesol za smrť svojho otca, sa pridal aj pocit viny za smrť svojej matky, ktorá po pár mesiacoch vo väzení umrela na zápal pľúc. Jej telesná schránka bola rokmi týrania oslabená a so silnou chorobou sa nedokázala popasovať. Mal na svedomí smrť oboch svojich rodičov a to ho prinútilo ešte viac sa uzavrieť, zatrpknúť a odcudziť celému svetu.

Až na jednu osobu, ktorej dovolil spoznať svoju dušu lepšie, než mohli ostatní. Aj tak Lily Evansová nepoznala všetky jeho tajomstvá, ktoré sa učil potláčať čoraz hlbšie. Trénoval svoju myseľ, aby jeho slabosti nemohol nikto zneužiť proti nemu. Len jej dovolil priblížiť sa k nemu. Len s ňou dokázal byť sám sebou, aspoň v určitých bodoch. O niektorých sa nikdy nemala dozvedieť ani ona. Niektoré tajomstvá mali ostať hlboko pochované v jeho vedomí.

„Ostávam na Vianoce v hrade,“ oznámila mu s úsmevom deň pred plánovaným odchodom študentov domov na sviatky. „Mama napokon súhlasila, z čoho mala najväčšiu radosť Petúnia,“ zaškľabila sa.

Nevyzvedal, ako sa jej podarilo presvedčiť rodičov. Bol rád, že mohol stráviť so svojou najlepšou priateľkou vianočné sviatky bez toho, aby sa musel skrývať, pretože nikto nemohol nikdy vedieť, že sa priatelí s humusáčkou a chrabromilčankou. A nikto nikdy nemohol zistiť, že jeho city k nej sa pomaly ale iste menili z priateľských na iné, významnejšie a najmä nebezpečné.

Za rok od ich prvého bozku sa jej neodvážil vyznať svoje city. Nemal ani tušenia, čo presne cíti ona k nemu. Boli najlepší priatelia, aj napriek nevôle ostatných chrabromilčanov. A preto sa skrývali, aby ich zbytočne nedráždili. A jemu vyhovovalo, že ich občasné stretnutia prebiehali v tajnosti.

Dva týždne sa nemuseli skrývať, nemuseli nič predstierať. Mohol byť pri nej, aj keď stále len ako kamarát neodvažujúci sa nič viac. Mal ju len pre seba. A keď k tomu dopomohli práve Vianoce, tak nech.

Vianociam bol napokon vďačný…

1977

Na Vianoce sa začal tešiť…

Alebo ich začal brať ako dôvod, ktorý mu umožní byť s ňou opäť po roku úplne sám. Tých pár jedincov, ktorí tiež ostali na hrade, mu neprekážalo. Boli to len malí bifľomorčania a bystrohlavčania a tí, hoci určite zavadzali, nepredstavovali hrozbu.

Po pár dňoch si ale uvedomil, že začína mať čoraz väčšie problémy byť v jej blízkosti a pritom tajiť svoje city. Takmer dva roky sa dokázal správať ako kamarát, trénoval nielen to, ale aj pretvárku a skrývanie myšlienok. Pred všetkými, dokonca aj pred Dumbledorom.

Ale láska, ktorá v ňom rástla dlhé roky, naberala intenzitu a začala Severusa premáhať. Vedel, že ju dlho nebude môcť hasiť, že sa jednoducho neovládne. A desil sa toho. Mal strach, že sa niečím prezradí a to spôsobí, že sa mu odcudzí. Nepredpokladal, že by ona mohla cítiť niečo viac, ako kamarátstvo. Nechcel zabiť to jediné, čo ho robilo šťastným. Nechcel o ňu prísť…

Zároveň si však uvedomoval, že pokiaľ to bude v sebe dusiť ešte nejakú dobu, vybuchne v tej najnevhodnejšej chvíli. Možno by sa neprezradil pred ňou, ale mohol sa prezradiť pred niekým iným a to mohlo byť pre ňu nebezpečné. Nikto sa nikdy nemohol dozvedieť, že sa s ňou kamaráti a už vôbec nie, že ju miluje. Nemohol si dovoliť takú slabosť keď sa chystal spraviť to, k čomu spel už pár rokov…

A veľmi dobre vedel aj to, že ju môže získať niekto iný. Napríklad vytrvalý Potter. Jej časté randenia v ňom určite vyvolávali žiarlivé výkriky, ale vždy to trvalo krátko.

S nikým nevydržala dlho, akoby čakala na toho pravého, hľadala ho, ale nik nemohol jej nároky uspokojiť. Netušil, že čaká len na jedného…

Toto všetko mu nahováralo, aby to riskol. Ak ho odmietne, aspoň bude mať jasno a bude sa môcť… no, zamerať na niekoho iného asi ťažko… ale aspoň sa bude môcť pokúsiť na ňu zabudnúť.

Nepotreboval tentoraz imelo, aby mal zámienku ju pobozkať. Sedeli spolu v jednej nepožívanej učebni a rozprávali sa, ako to robili často krát predtým. Alebo lepšie povedané, ona rozprávala, kým on počúval. Miloval jej hlas. A odhodlal sa. Nemal strach z bozku, ale z jej následnej reakcie. A už to nebol nevinný priateľský bozk. Chcel ním povedať všetko čo cítil, čo tajil a skrýval. Chcel sa ním vyznať a vložil do bozku celú svoju bytosť…

„Konečne… to ti to teda trvalo.“

Vianoce ho tentoraz nesklamali…

******

„Ja ti verím, Severus,“ vyriekol profesor Dumbledore presvedčivo. Skončil školský rok a sedel oproti Severusovi vo svojej pracovni. „Vkladám do teba všetku dôveru. Vieš, aké je to dôležité, pracovali sme na tom niekoľko rokov a teraz jednoducho nemožno cúvnuť.“

„Viem,“ prskol podráždene. Roky prípravy na to jediné teraz nemohol hodiť za hlavu. Schyľovalo sa k veľkej vojne a on mal hrať dôležitú úlohu. Pre moc a slávu. Preto muselo ísť ostatné bokom. Vrhol sa do nebezpečenstva a vedel, že nezlyhá. Bude dôležitou súčasťou dejín, jednou z najhlavnejších postáv v tejto vojne a nech to dopadne ako chce, bude sa o ňom hovoriť. Inú možnosť nemal. Bol mu predurčený osud špióna…

1978

Vianoce ignoroval…

Nemal dôvod tešiť sa. S Vianocami boli spojené najhroznejšie, ale zároveň aj najšťastnejšie okamihy jeho života. Stále ich však bral ako dni, kedy celý svet predstiera náhlu lásku, ktorá inak v priebehu roka absentuje a bolo mu z toho nevoľno. Načo to všetko? Len preto, aby sa blízki stretli, keď na to nemali počas roka čas? Iné v tom nevidel. Nedojali ho koledy, stromček a ozdoby. Nič mu to nehovorilo. A tentoraz ho to rozčuľovalo. Pretože on bude opäť sám, rovnako počas niekoľkých rokov na Rokforte. A vlastne aj predtým.

Sám…

******

„Je to pravda?“ štekla po ňom Lily rozčúlene.

„Čo má byť pravda?“ opáčil obozretne. Nepozdával sa mu jej tón a tušil problémy. Vlastne v tom istom okamihu, ako po ňom húkla a on videl jej výraz nepochyboval o dôvode, ktorý ju nahneval.

„Že si smrťožrút!“ stiahla neveriacky obočie. „Vlastne to na tebe vidím… ten tvoj súhlas, takže mi ani odpovedať nemusíš,“ znechutene sa zaškľabila.

„Ako si to zistila?“

„A nie je to jedno?“ znova vyletela. „Dvíha sa mi žalúdok už len z tej predstavy, že tam chodíš… za ním… a…“ chcela pokračovať. Len sa bezmocne zviezla na stoličku.

„Nechodím tam rád, to ťa môžem ubezpečiť,“ vypustil mierne podráždene. Chcel ju pred týmto ochrániť najdlhšie, ako sa mohlo dať, ale vedel, že raz sa pravda bude musieť ukázať.

„To je úplne jedno, či tam chodíš rád alebo nie. Chodíš tam a o je fakt. A je to nechutné a choré. Nechápem,“ zavrtela hlavou.

„Kto ti to povedal?“

„Prečo?“ nepekne sa uškrnula. „Chceš toho niekoho zabiť, len preto, že mi otvoril oči?“

 „Možno ťa prekvapím, ale nechcem nikoho zabíjať,“ použil rovnaký ironický tón ako ona. „Mám pravdu, keď si myslím, že to bol Potter s Blackom?“ nadvihol obočie. Jej malé zaváhanie mu dalo odpoveď. „No iste… nevedeli sa dočkať, kedy na mňa vytiahnu hocakú špinu.“

„Hádam ťa to neurazilo?“ zavrčala. „Je to špina toho najväčšieho razenia a všetci sme radi, že nám pootvárali oči a my sme zistili, koho medzi sebou máme. Merlin! Spávam so smrťožrútom… to je skutočne irónia osudu.“

„Očividne,“ zavrčal sarkasticky. Nechcel, aby ho odsudzovala na základe síce pravdivej, ale značne skreslenej informácie. Nechcel, aby sa dozvedela pravdu od neho, pretože by mu aj tak neverila. O ich vzťahu nevedel nikto okrem Dumbledora. Nikto, ani tí idioti Potter s Blackom. Nikto o nich nevedel a tak to aj muselo ostať. A ona s tým súhlasila. I keď s nevôľou. Keby jej teraz povedal, prečo to robí, možno by sa s ním rozišla… ale bránila by ho. A to nemohol dopustiť, pretože by musela vysvetľovať, prečo ho bráni. A ich vzťah mohol vyplávať na povrch. „Mrzí ma, že ťa toto zistenie znechutilo… ale chápem ťa. Tiež by som nechcel spávať so smrťožrútom,“ natiahol posmešne.

„Ešte si z toho budeš robiť srandu?“ neveriacky ho prebodla pohľadom.

„Moja drahá Lily… nepoznáš dôvody, pre ktoré som smrťožrútom. Keby som chcel, mohol by som ťa hneď teraz odvliecť k Temnému pánovi a dostalo by sa mi uznania za to, že som dotiahol členku Fénixovho rádu. Presne tak, ako hociktorú noc predtým, ktorú sme spolu strávili. Pouvažuj nad tým, dobre? Možno to nebude len preto, že ťa milujem viac, ako môže ktokoľvek koho milovať.“

„Si špina…“

******

„Šťastné a veselé, Severus,“ zaškľabil sa sám sebe a upil si vína. Prečo mu je samota zrazu také nepríjemná? Veď si na ňu za tie roky zvykol, tak prečo? Mal samotu rád, tak prečo sa mu ten pocit práve teraz nepozdáva? Pretože miloval… Celým svojím srdcom a dušou… Preto…

Vôbec sa jej nečudoval, že ho znenávidela. On sám seba nenávidel, takže u nej je to úplne pochopiteľné. Bojovali proti Temnému pánovi, proti smrťožrútom a on bol jedným z nich. Čo na plat, že to len predstieral, aby mali informácie, o ktorých ani nevedeli, odkiaľ ich majú. Mali ich a bojovali… Proti nemu…

Riskoval každý deň. Každý deň sa nachádzal na pomyslenej hranici priepasti a stačil jeden nepremyslený krok a bol by koniec. Možno to niekedy pochopí aj ona… Myšlienka, ktorá ho kedysi dávno uchvátila a ktorú v ňom Dumbledore zbadal, bola dávno preč. Ale bol tu plán. Starého muža a mladého chlapca. A on chcel pomáhať…

Teraz by to všetko vymenil len za jediné. Ale i tak by prišiel koniec. Keď niečo začal, musí to dokončiť a keď pri tom prišiel o ňu, bude sa s tým musieť zmieriť…

Spozornel na náhly zvuk v predsieni a vytiahol prútik. Zľakol sa… ale zľakol sa len preto, že tento zvuk mohlo vydať len jediné… Premiestnenie priamo do predsiene… Spôsob dopravy, ktorý používala len jediná osoba…

„Ahoj,“ nesmelo ho pozdravila Lily a pozrela na hrot prútika, ktorý jej mieril priamo na srdce. „Budeš na mňa mieriť alebo ma pozveš ďalej? Neprišla som ťa zabiť, ani nič podobné,“ natiahla s predstieraným úškrnom. „Prišla som sa ospravedlniť.“

„Poď ďalej,“ vypustil automaticky. „Nemáš sa prečo ospravedlňovať,“ zamračil sa.

„Ale mám… Dumbledore nám vysvetlil, ako je to s tvojím smrťožrútstvom,“ povedala potichu a sadla si do kresla.

„Áno?“ nepodarilo sa mu zakryť ironický tón. Vyčítavo naňho pozrela. Len mykol plecami a ponúkol jej pohár vína. „A prišla si len preto, aby si mi to povedala? Alebo sa za tvojou návštevou skrýva aj niečo iné?“

„Musíš byť ustavične taký protivný?“ vyprskla. „Stále sa mi nepáči, čím si… ale chápem, prečo to robíš.“

„Tak to som rád,“ povedal vážne. „Skutočne… som rád, že si pochopila, prečo to robím. Nemohol som ti to povedať ja. Všetci sme vo vojne, všetci bojujeme… len ja mám akési špecifickejšie postavenie, ktoré sa nestretáva so všeobecnou obľubou. S tým ja ale nespravím nič.“

„Severus, prosím,“ pípla nešťastne. „Nechápeš, že mám o teba strach?“ šepla. Pozorne sa na ňu zadíval. Že by mu vážne neprišla nič vyčítať? Že by prišla pre niečo viac? Že by…

„Nemusíš mať o mňa strach, dokážem sa o seba postarať…“

„Nechcem o teba prísť…“

Na moment obaja stíchli. Nemohol uveriť tomu, že by prekúsla fakt, že je smrťožrútom… Bolo by to oveľa viac, než by sa odvažoval očakávať. Čakal pochopenie, odpustenie… ale určite nie lásku.

„Lily…“ hlesol a kľakol si oproti nej. Vzal jej dlane do svojich rúk a jemne sa na ňu pousmial. „Nech robím čokoľvek, robím to len preto, aby sme sa mohli prestať skrývať. Aby som celému svetu mohol vykričať, že ťa milujem. A to nebude možné, pokiaľ tu bude on. Myšlienka na teba mi dáva silu, aby som pokračoval. Silu a odvahu. Nemusíš mať o mňa strach. Pokiaľ budem vedieť, že ma miluješ, nemôže ma nič ohroziť.“

„Milujem ťa,“ šepla so slzami v očiach. „Ale budem umierať strachom.“

„A práve preto som ti nechcel nič hovoriť,“ skrúšene si povzdychol. „Neplač kvôli mne, Lily. Ver mi. Nič sa mi nestane presne tak, ako nedovolím, aby sa niečo stalo tebe. Raz bude po všetkom a my budeme šťastní…“

Vianoce sú predsa len krásne…

1980

Vianoce o dva roky pokojnými nemali byť…

******

Počas smrťožrútskej schôdze si uvedomoval, že je niečo v neporiadku. Temný pán naňho nepozrel, neoslovil ho a nežiadal po ňom informácie. Ignoroval ho. Napriek tomu ho Lestrangeová nespúšťala z očí a tvárila sa nebezpečne. Šípil problémy. Niečo sa muselo stať. Niečo sa muselo vyzradiť. Nezačal panikáriť, len si svoju myseľ obrnil ešte dôslednejšie a všetky svoje tajomstvá si starostlivo uložil tam, kam sa nedostal ani Temný pán a dokonca ani Dumbledore.

„Severus, ty tu ostaň,“ prikázal mu Voldemort po schôdzi bez toho, aby naňho pohliadol. Tak je možno všetko v poriadku. „Bella, ty tiež… a zavolaj nášho nového priateľa.“

„Môj pane, vo Fénixovom ráde…“ chcel podať hlásenie ako obvykle, avšak nedostal k tomu príležitosť.

„Mlč, Severus!“ prerušil ho Temný pán a prvý krát mu pozrel priamo do očí. Severusovi zovrelo srdce. Toto bol pohľad plný hrozby. „Mne je jedno, čo sa deje vo Fénixovom ráde. Momentálne ma viac zaujímaš ty a tvoja… krivá vernosť.“

„Pane, ak sa smiem spýtať? Čo sa stalo?“ skúsil hrať nechápanie.

„Čo sa stalo? To mi povedz ty.“

„Tu je, pane,“ zaševelila Bella oddane a sotila pred sebou drobného, tučného muža, ktorý sa v hrôze sklátil na zem. Peter Pettigrew. Údajný priateľ Pottera a Blacka. Člen Fénixovho rádu. Severus v duchu zaklial.

„Severus, pozri sa na mňa!“ štekol Voldemort. Musel odvrátiť pohľad od muža, ktorý naňho pozeral takmer až ospravedlňujúco. „Tento muž… Červochvost… určite ho poznáš, však?“

„Áno.“

„Tak tento muž zradil Fénixov rád. Poskytol nám kompletné informácie a my začneme s vyvražďovaním. O tebe povedal len to, čo už viem aj sám… že hráš na dve strany, ale ja viem, na ktorej strane si v skutočnosti. O to tu teraz nejde. Ide o to, že tento muž vyslovil isté podozrenie, ktoré panuje vo Fénixovom ráde. A to o prípadnom možnom vzťahu dvoch jej… členov. Obaja sa správajú viac ako podozrivo. Nezaujímajú ma podrobnosti, je mi to jedno. Chcem vedieť, či je niečo medzi tebou a tou humusáčkou Evansovou!“

Severus cítil, ako jeho duša náhle ochladla. Vedel, že na ňom Temný pán nemohol nič zbadať. Svoj kamenný výraz mal poctivo natrénovaný, dokázal utajiť akúkoľvek emóciu. Ale vo vnútri seba cítil, že sa rozpadá na milión kúskov. Strácal pôdu pod nohami a musel sa okamžite pozbierať, aby sa neprezradil ani hlasom.

„S Evansovou? Ani náhodou,“ zaškľabil sa. Videl na Pettigrewovi, že ho presvedčil. Avšak nepresvedčil ostatných.

„Neverím mu, pane,“ zavrčala Lestrangeová. „Je to zradca a podliak, vravím to od začiatku. Lucius ho nemal brať so sebou, spôsobí len problémy.“

„Bella, keby som bol zvedavý na tvoj názor, tak sa s otázkou obrátim na teba,“ prerušil ju naštvane. Okamžite sklapla. A Severus napäto čakal, čo bude nasledovať. „Ja mu tiež neverím. Neverím ti, Severus. Je to zvláštne… keď som si porovnal informácie od Pettigrewa a od teba… v niektorých detailoch ohľadne členov sa líšia. A to mi nahovára, že jeden z vás je klamár.“

„Pane! Hovoril som pravdu!“ zapišťal Červochvost so strachom. Severus mlčal.

„Viem, že si ju hovoril. To Severus je ten, kto klame. Tvoju hlavu som si pozrel úplne dopodrobna, avšak v Severusovej sa mi nedarí poriadne sa porozhliadnuť. Prečo, Severus?“ spýtavo nadvihol obočie.

„Možno preto, že moja hlava je komplikovanejšia, než jednoduchá a hlúpa hlava Červochvosta,“ nedokázal si odpustiť.

„Áno, to je možno pravda, že je Červochvost hlupák a zbabelec… ale aspoň predo mnou nič netají. Čo tajíš predo mnou ty, Severus?“

„Nič pane.“

„Klameš!“

„Pane, zabijem ho…“

„Čuš, Bella! Severus, unavuješ ma,“ napriahol proti nemu prútik. Severusa zachvátila neznesiteľná bolesť, ktorá sa stupňovala. Snažil sa len o to, aby pre slabosť neodkryl časť svojej mysle. Nech by ho mučil akokoľvek, nedovolí mu vidieť nič, čo by jej ublížilo. Aj keby mal hneď teraz vypľuť dušu. „Si príliš silný, vzpurný a nezlomný. Presne taký, akým by mal dobrý smrťožrút byť. Ale nie si verný… nie mne.“

„Som, pane,“ sťažka sa z neho vydralo stále bojujúc s bolesťou, ktorá nechcela ustúpiť.

„Nie, nie si. Obávam sa, že si verný Lily Evansovej a to nemôžem dovoliť. Moji verní nemôžu mať pletky s humusákmi a polovičnými.“

„Pane…“

„Dám ti ešte jednu šancu, Severus, aby si mi dokázal svoju vernosť. Spravíš predsa pre mňa čokoľvek, nie?“

„Áno, pane,“ prikývol, avšak vedel, že to, čo po ňom Temný pán bude chcieť, to nikdy nebude môcť spraviť.

„Výborne! Keďže začíname s vyvražďovaním Fénixovho rádu… privedieš mi sem Lily Evansovú živú. Alebo nie. Zabiješ ju sám a na dôkaz toho, že si vykonal svoju úlohu, mi prinesieš jej hlavu. V opačnom prípade, drahý Severus, ťa osobne zabijem. A varujem ťa! Neskryješ sa predo mnou nikde. To ty veľmi dobre vieš. Buď Evansová alebo ty…“

******

„Severus, ty nie si zbabelec!“ vrkla po ňom Lily už podráždene. Dívala sa na muža, za ktorého sa tajne vydala po tom, čo zistila, že je tehotná. Teraz sedel skrúšene pod stromčekom, v rukách držal ich syna a ukazoval mu farebné svetielka. Päťmesačnému chlapčekovi sa svetielka mimoriadne páčili. „Robíš len to, čo by na tvojom mieste robil každý. Chrániš si, čo je tvoje, čo ti patrí, čo miluješ a o čo nechceš prísť!“

„Áno, dobre, ja viem,“ zabrblal nepresvedčivo. Prevrátila oči.

„Nikto po tebe nemohol očakávať, že by si ma zabil a moju hlavu mu priniesol,“ zaškľabila sa. Strelil po nej pohľadom. „No nepozeraj… keby si to spravil, zabijem ja teba.“

„Lily, mne na tom nepríde nič vtipné.“

„Ani mne. Nemal si veľmi na výber, pokiaľ si ma nechcel zabiť. Keby si ma nezabil a skryl ma, Voldemort by ťa zabil… a skôr či neskôr by našiel aj mňa. Takže by sme boli obaja mŕtvi, nehovoriac o našom synovi. Takto máme aspoň šancu.“

„On si nedá pokoj, pokiaľ nás nenájde.“

„Iste, ale rovnako sú na tom aj ostatní.“

„Ale..“

„Už mlč,“ prerušila ho a ju prerušil zvonček. Len dvaja ľudia sa mohli dostať cez pozemky. „Remus, radi ťa vidíme.“

„Šťastné a veselé. Ako sa má môj krstný syn?“

Severus sa podráždene zaškľabil.

Vianoce s rodinou, aj keď nie pokrvnou, sú skutočne na draka…

1981

A znova Vianoce…

Severus bol čoraz viac zatrpknutejší a nespokojnejší. Keď bol s Lily a hlavne so svojím synom, tak sa dokázal preniesť cez ten pocit zbytočnosti. Ale keď bol sám, čoraz častejšie uvažoval nad tým, ako sa zapojiť do bojov. Nepozdávalo sa mu, že je skrytý. Iste že bol rád, že je jeho manželka a syn v bezpečí, ale on predsa mohol niečo robiť…

Nemohol. Dumbledore mu to dovoliť nechcel. Len čo by vystrčil nos a niekde sa ukázal, vrhli by sa naňho ako osy na med. Stačila skutočnosť, že Voldemort spolu so svojimi poskokmi vyvíjali mimoriadnu aktivitu pre to, aby ich vypátrali. V posledných mesiacoch sa nesústredili na nič iné. Preto musel byť skrytý aj on.

Keď sa vtedy rozhodol zradiť Voldemorta, súhlasil s Dumbledorovým plánom, ako ich oboch čo najbezpečnejšie skryť. Ich vzťah už nemohli tajiť. Dozvedeli sa o ňom ako vo Fénixovom ráde, tak po Severusovej zrade aj vo Voldemortovom sídle. Mimoriadne zle to prijal Potter, ktorý stále neprestal dúfať v to, že Lily získa…

 Dumbledore sa ich rozhodol na určitý čas úplne odstaviť od všetkých. Len Remusa, po Lilynom a nanútenom Severusovom súhlase… zasvätil do ich plánov. Vlkolak im pomáhal zo všetkých síl. Zásobil ich jedlom aj novinkami. Priviedol liečiteľa, keď sa Lily v tehotenstve priťažilo. Severus s vervou vymazával aspoň pamäť liečiteľom, keď už iné robiť nemohol. Remus bol napokon aj pri pôrode. Poskytol Severusovi morálnu podporu… a stali sa z nich čosi ako priatelia. Stal sa krstným otcom ich dieťaťa a pomáhať im neprestával…

Trvalo to už dva roky. Dva roky existencie v absolútnej izolácii. Severus túžil po tom, aby mohol vystrčiť nos a pomáhať. Vojna zúrila a jemu sa nechcelo držať sa od nej ďalej. Dumbledore mu sľuboval, že jeho čas príde a on sa bude môcť zapojiť. Už aby to bolo…

S povzdychom zišiel dole, aby sa pridal k manželke a synovi. Obaja sedeli na zemi a preberali hračky, ktoré si našli pod stromčekom. Malý mal radosť a výskal pri každom, ktorý otvoril. Usmial sa. Bol to nádherný obrázok a on bol napokon vďačný, že môže byť pri nich. Nedokázal si ani predstaviť, že by o nich prišiel, alebo že by oni prišli oňho. Rodina…

Pobozkal svoju manželku, jeho syn sa naňho vrhol, keď si sadal k nim pod stromček a nadšene mu ukazoval darčeky, ktoré mu poposielali členovia rádu. Iných priateľov nemali. On vlastne nemal žiadnych, všetci to robili len kvôli Lily. A bolo mu to jedno…

„Tata… havo…“

„Ale nie,“ prskol Severus namosúrene, keď zbadal v škatuli malé šteňa. „To bol čí nápad?“ zamračil sa. „Tipoval by som Blacka,“ natiahol sarkasticky. „Poslal sem svoj druh.“

„Veď je milý,“ zahihňala sa Lily. „Poslal ho Remus.“

„To je jedno… je to pes.“

„Celkom zjavne,“ ironicky použila jeho obľúbenú formulku. „Ale Seviemu sa páči, takže tu u nás ostane.“

„Dobre, keď sa páči Seviemu… A ako sa bude volať? Blackie?“

„Blackie!“ vypískol Sevie.

„Nemôže byť Blackie, keď je snehovo biely.“

„Blackie!“ Seviemu sa meno zapáčilo.

„No vidíš… a budeme mať Blacka aj doma.“

„Ty si s tým začal.“

„Ale je snehovo biely.“

 „Tak to vysvetli svojmu synovi,“ škodoradostne sa zazubila na jeho výraz. „A môžeš poprosiť Remusa, aby ti s tým pomohol… to bude on,“ ukázala na predsieň, kde začuli zvuk otvárajúcich sa dverí. „Možno ti vysvetlí aj ten nápad so psím darčekom.“

„Dobrý večer…“

Rodinná idylka bola razom preč. Do obývačky vstúpili štyri maskované osoby. Bolo jasné, kto to je. Lily okamžite schmatla syna, ktorý sa snažil nepustiť malé šteňa. Severus fľochol na stolček, na ktorom ležal jeho prútik…

„To nech ťa ani nenapadne, Severus,“ ozvalo sa posmešne spod masky a jeho prútik letel do ruky Belatrix Lestrangeovej.

„Drahý Severus, varoval som ťa,“ miestnosť preťal ľadový hlas Voldemorta. Sevie sa potichu rozplakal, Lily si ho so strachom pritískala v náručí a šteňa sa tackavo snažilo uniknúť. Severus sa bál. Bál sa o nich. Vedel, že nemajú šancu. „Vravel som, že sa predo mnou neskováš. Nemal si zradiť… ale ako vidím, poriadil si si aj malého humusáckeho parchanta… takže čomu sa čudujem, však?“

„Avada Kedavra!“

Miestnosťou preletel zelený lúč, ktorý s istotou zasiahol do drobného psíčka.

„Blackie?“ chlapček naťahoval ručičky k psíkovi, ktorý sa zrazu prestal hýbať a on tomu nerozumel. Keby vedel pohľad vraždiť, Belatrix by sa v tom momente piekla v horúcom pekle, tak sa na ňu pozrel Severus.

„Ale no tak, Bella, šetri energiou, neplytvaj ju na zvieracích bastardov… nechaj si ju na tých ľudských,“ dohováral Voldemort svojej najvernejšej, ktorá sa potichu avšak nechutne pochechtávala.

„Vypadnite odtiaľto,“ zavrčal na nich Severus. Pohľad do synovej tváre, po ktorej ticho stekali slzy a do tváre Lily, v ktorej sa zračila číra hrôza, ho nenechával pokojným.

„Sám dobre vieš, že nevypadneme… keď už sme si tak ťažko získali prístup do tohto superbezpečného domu,“ zasmial sa Voldemort a kývol rukou. Jeden zo zamaskovaných mužov hodil pod Severusove nohy niečo guľaté…

„Remie…“ zapípal chlapček. Severusovi sa zovrel žalúdok. Z Lily sa vydral bolestný ston. Zakrývala rukou chlapcovi oči a sama sa musela odvrátiť od tej hrôzy. Na zemi ležala useknutá hlava Remusa Lupina.

„Áno… vlkolak. Práve bol na ceste sem. Dalo to dosť práce, mesiace stopovania, ale nakoniec sme dostali príležitosť vás navštíviť. A to priamo na Vianoce. No nie sú tieto sviatky úžasné? Severus? Starí priatelia opäť pohromade.“

„Vezmite si mňa… pôjdem s vami dobrovoľne, ale ich nechajte tak.“

„Nie!“ vykríkla Lily.

„Správne… prečo by sme to mali robiť?“

„Pretože chcete mňa… prišli ste si pre mňa,“ veľmi dobre vedel, že nezmôže nič. Žiadne reči ani prosby na nich neplatia. Vedel, ako to bude vyzerať. Vedel a desil sa toho…

„Áno, chceme teba… ale chceme, aby si trpel a o to sa aj postaráme.“

Severus sa v zúfalstve hodil na prvého smrťožrúta. Mohol sa pokúsiť jedine o nemožné. Pomohol by im len zázrak a on na zázraky neveril. Odhodili ho k stene a kúzlom spútali. Mohol sa len dívať. Dívať a dusiť sa hrôzou a desom. Už im nijako nepomôže…

Bella zdrapila Lily a ďalší smrťožrút jej ťahal Sevieho z náruče. Kričala, v hlase bola jasná úzkosť a strach. Nadávala a prosila, plakala, doslova žobrala o to, aby jej synovi neubližovali. A oni sa bavili. Bavili sa na jej náreku, bavili sa, keď chlapec jedného smrťožrúta kúsol do ruky… bavili sa, keď Lily padla na kolená… bavili sa, keď pred očami oboch rodičov malého chlapca chladnokrvne zavraždili… Lily v hrôze omdlela. Severusovi prestalo na okamih biť srdce. Pocit, ktorý ho zachvátil, nedokázal identifikovať. Obrovská strata, smútok… zlosť, takmer až nepríčetnosť… zúrivosť… a odovzdanosť. Plakal tak, ako snáď neplakal ani keď bol malým chlapcom. Jeho syn ležal na zemi, vedľa svojho psíka a už nikdy nevstane. Už nikdy…

Voldemort sa naňho díval so stoickým pokojom. Sledoval každú jeho reakciu, každý jednu zmenu tváre. A bol spokojný.

„Preberte ju a pred jeho očami ju umučte k smrti. Ale utíšte ju, nechcem počuť skučať tú humusácku suku.“

Nemohol sa na to dívať. Nevládal pozerať bezmocný boj svojej manželky, kedy sa jej telo dvíhalo a klesalo v závislosti od toho, ako ju zasahovali kliatby. Trvalo to dlho. Nemalo to konca. Chcel, aby už umrela, aby sa prestala trápiť. Túžil po tom, aby bola jedna z kliatob silnejšia a aby ukončila jej trýzeň. Nedokázal myslieť na nič. Na žiaden okamih vo svojom živote. Chcel len, aby už bolo po všetkom. Aby ho zabili, pretože toto nebude vedieť zniesť. S týmto sa nikdy nedokáže vyrovnať. Jeho duša sa rozpadala, už prestal cítiť a vnímať. Chcel umrieť, chcel aby mal pokoj. Aby bol s nimi. S oboma. Jej telo sa napokon prestalo zmietať. Už bola so svojím synom a on túžil ísť za nimi. Bol na pokraji šialenstva. Ešte okamih, ešte chvíľu a príde o rozum…

„Tak, Severus… pomsta je dokonaná,“ vypustil Voldemort stojac nad zničeným Severusom, ktorý sa nezmohol na nič. Možno len vnímal jeho slová. Možno. „A teraz ži s pocitom viny. Zabil si si ženu a dieťa.“

Nezabili ho. Odišli. Tak veľmi túžil po tom, aby ho proste zavraždili. Aby na to nemusel myslieť… Dokázal sa priplaziť k telám svojich najbližších a plakať. Len plakať. Neveriacky a nechápavo šepkať ich mená. Nemalo sa to stať. Mohol za to. Zabil už štyrikrát. Otca, matku, svoju ženu aj dieťa. S týmto sa nedokáže nikdy zmieriť. Nedokáže s tým žiť. Toto je niečo, čo zničí každého. Zvnútra ho zabije a z neho sa stane len prázdna schránka bez vlastnej vôle. Nie…

On chcel a musel ísť za nimi. Musel byť pri nich. Nechali mu tam prútik. Nepremýšľal prečo. Jednoducho ho zovrel pevne v ruke. Nech by bol akokoľvek silný, s týmto sa nikdy nemá šancu vyrovnať… Je to koniec…

Nenávidí Vianoce, Vianoce boli jeho prekliatím…

Chrapľavo z neho vyšli jeho posledné slová…

„Avada Kedavra…“

KONIEC