J 17.Prekliaty

———–

Prekliaty

Nikdy sa necítil tak sám. Nikdy si nepripustil, že by sa k niekomu mohol tak silno pripútať a potom jeho stratu prežívať tak bolestne, kruto a intenzívne. A nikdy by to nepriznal nahlas.

Draco Malfoy sa staral celý život len sám o seba. Na nikom mu nezáležalo, riadil sa prísnymi pravidlami a tie nepripúšťali ani najmenšie zaváhanie, zakopnutie alebo skĺznutie zo štandardu. Čistá krv bola priorita. Všetko ostatné bolo nehodné jeho pozornosti. Svoju budúcnosť mal pevne naplánovanú. Od narodenia.

Všetko sa však zmenilo. V jednu osudnú chvíľu. Netušil, ako k tomu prišlo. Snažil sa to pochopiť nespočetnekrát, ale bez úspechu. A časom prestal uvažovať. Nakoniec bol aj rád, že k tej zmene prišlo. Aj napriek nedôvere okolia a jej protestom. Napriek rodine, ktorá ho najprv presviedčala, potom vydierala a nakoniec vyhodila. Napriek vlastnému zmýšľaniu a úsudku.

Neskôr sa dozvedel, že to na ňu zapôsobilo úplne rovnako. Možno ešte viac prekvapivo a nečakane. Presne tak, ako on, aj ona musela bojovať so svojím okolím. Ich láska bola tŕňom v oku pre všetkých. Nikto mu neveril. Bol len smrťožrút snažiaci sa dostať cez ňu do jadra fénixov a v nestráženej chvíli dopomôcť Voldemortovi k ich zničeniu. Nemal záujem im niečo dokazovať. Chcel len ju a ona mu verila. Úplne nelogicky.

Žil svoj život ako vyhnanec, vydedenec a zradca. Ale bol s ňou. A to bola preňho jediná útecha. Nakoniec mu uverili aj ostatní. Nezáležalo mu na tom, stále to bol len Malfoy. Láska dokázala zmeniť a ovplyvniť niektoré jeho kroky, ale nezvrátila osobnosť Draca Malfoya.

Prázdnej byt je jako past,

kde růže uvadnou.

Potisíci čtu tvuj dopis

na rozloučenou.

Píšeš, že odcházíš,

když den se s nocí střídá.

Vodu z vína udělá, kdo dobře nehlídá.

Ich láska bola krehká. Ich vzťah v ohrození. Denne bojoval. Nie s inými, na tom mu nezáležalo. Ale so sebou samým. Aj najmenší záchvev dokázal rozbúriť hladinu a vznikli obrovské vlny, na ktorých sa nechal unášať. Výchova v ňom bola hlboko zakorenená a občas sa stalo, že vyplávala na povrch. Nech sa snažil akokoľvek, nevedel tomu zabrániť. Snažil sa, skutočne sa snažil odstrániť všetky svoje predsudky, aby jej neubližoval. Šlo mu hlavne o ňu.

Občas sa stalo, že sa dostal do konfliktu s jej priateľmi. Jeho odvekými nepriateľmi. Nerešpektoval ich, len ich trpel. A to platilo obojstranne. Neznášali ho a pretvarovali sa. Kvôli nej. Nebola hlúpa. Vedela a videla to. A bolelo ju to. Jeho rany však boli krutejšie ako tie ich. Dokázal mieriť na ich najcitlivejšie miesta, keď ho prinútili. Alebo keď sa nechal vyprovokovať. A to viedlo k hádkam.

Žiadala obe strany, aby s tým prestali. Sľuboval jej to, nespočetne ráz, prisahal, že nebude reagovať na konflikty a ani žiadne vyvolávať. Nevedel, aká bola odozva z ich strany na jej žiadosť, ale on jej chcel vyhovieť. Nedalo sa. Všetci zúčastnení boli ako včely, ktorým niekto pichne do úľa. Stačil moment, jedna schválne zle pochopená veta a už bola hádka na svete. Ostré pripomienky z ich strany a kruté poznámky z tej jeho.

Sedel v kresle, v rukách zvieral list, ktorý mu tu nechala. Ostal po nej len list. Po ich spoločných chvíľach ostal len kus papiera. Byt bol zrazu tichý, nikde nepočul jej smiech, jej pohyb. Bol zvláštne prázdny. Rovnako ako jeho duša. Nenapísala, kam odišla. Nevedel, kde ju hľadať. Rozhodla sa opustiť všetko a všetkých. Roztvoril pokrčený list a snažil sa ho vyrovnať. Zvuk šuštiaceho papiera v tom tichu vyznel hrozivo. Vážne tam nie je niekde známka o tom, kam sa chystá? Začítal sa.

Píšeš:

Proklínám…

Ty tvoje ústa proklínám,

tvoje oči ledový,

v srdci jen sníh,

sám a sám…

Ať nikdy úsvit nespatříš,

na ústa mříž… Oči oslepnou…

Ať do smrti seš sám.

V očiach sa mu zaleskli slzy. Bol si vedomý svojich chýb. Spravil ich mnoho. Začal v detstve a neskončil s tým. Ani ona ho nedokázala zmeniť. Verila, dúfala a sklamala sa. Ona jediná…

Arogantným hajzľom, ako ho trefne nazývali, ostal aj po rokoch. Nevážil si nový život, ktorý sa mu aj napriek všetkému podarilo získať. Pohyboval sa na tenkom ľade, kde hrozilo, že sa pri jednom nepremyslenom pohybe prepadne. A pod ním ten ľad pukal už roky. Teraz sa vnoril do ľadovej vody a pochyboval, že by sa našiel niekto, kto by mu pomohol.

Tenká hranica medzi minulosťou, v ktorej mu do hlavy tvrdo zasadzovali predstavy, a súčasnosťou, ktorá bola chatrná, sa zrúcala. Ako domček z kariet. Nebol medzi smrťožrútmi, ale správal sa, ako by k nim patril. Nie stále, ale o to dôraznejšie. A ona to už nevydržala. Koľko sĺz muselo pretiecť, aby za tým spravila bodku… Koľko prebdených nocí sama v izbe… Koľko rozhovorov, z ktorých niektoré skončili ostrou hádkou… Koľko slov, ktorými zraňoval už nielen ich… Pohár jej trpezlivosti pretiekol. Čakal na to, vedel, že tá chvíľa musí zákonite prísť. Chcel to? Možno…

Možno už nemal síl žiť vo svete, v ktorom boli pretvárky ťažšie a zložitejšie. Horšie ako vo svete, v ktorom vyrastal. Kde ho za jeho povahu a prístup neodsudzovali. Kde sa nemusel prispôsobovať, kde ho podporovali a povzbudzovali. Bol slabochom. Dobre ho odhadli…

Tvoje oči jsou jak stín

a tvář den když se stmívá.

Stromy rostou čím dál výš,

a pak je čeká pád.

Sám s hlavou skloněnou,

všechny lásky budou zdání.

Po tisíci čtu tvůj dopis

na rozloučenou…

Mal to, čo si sám zapríčinil. Jej nenávisť a preliatie. Prečo to tak bolí? Prečo to, čo si tajne želal, zanecháva takú hlbokú ranu? Prečo všade počuje jej smiech, aj keď je všade absolútne ticho? Cíti jej vôňu, jej letmý dotyk, počuje jej kroky… Je tu a nie je. Má ju hlboko v srdci. Každá vec v miestnosti mu ju pripomína. Čaká, zúfalo vyčkáva jej príchod. Taký typický a taký automatický… Ktorý si nikdy dostatočne nevážil.

Nikdy sa bezprostredne neradoval, nikdy jej to nepovedal dostatočne jasno. Asi to tak bude. Bral ju so samozrejmosťou… bral ju ako kus nábytku, ktorý tu jednoducho patrí. Teraz to vedel. Ale teraz už bolo neskoro. Odišla, ostalo prázdne miesto v jeho byte, v jeho živote, v jeho duši. V jeho srdci bola obrovská diera. Chýbala mu. Už jej niet… Ostal po nej len list…

Píšeš:

Proklínám…

Ty tvoje ústa proklínám,

tvoje oči ledový.

V srdci jen sníh,

sám a sám.

Ať nikdy úsvit nespatříš.

Na ústa mříž… Oči oslepnou…

Ať do smrti seš sám…

ZRANENÁ

Rozhodla sa odísť. Najprv si myslela, že jej bude stačiť pár dní, aby sa dala do poriadku a pripravila sa na návrat. V budúcnosti by ho stretávala, nevyhla by sa tomu a vedela, že by ju opäť dokázal prehovoriť. Už však nechcela. Bolo toho priveľa. Tri roky neustálych ústupkov, dohadovaní, nenávisti a nevraživosti. Tri roky stáť medzi dvoma mlynskými kolesami, ktoré ju duševne gniavili, ubíjali a unavovali. Tri roky rozhodovania sa a vyjednávania. Zmierovania a takmer prosenia. Len aby si nemusela vybrať medzi láskou a priateľmi, ktorí jej boli takmer rodinou.

Sen zvláštnu podobu máva,

keď ho chceš vychutnať do sýta.

Ten, čo sa vždy len schováva,

prichádza a teraz už na nič sa nepýta,

na teba hľadí.

Šťastných chvíľ v jej živote nebolo mnoho. Nikdy si nedokázala život užívať naplno, nemala na to čas. Jej život sa točil len okolo toho jedného. Bol stereotypný, presne stanovený a premyslený. Na iné nebol priestor.

Jej život bol prepletený jeho prítomnosťou niekoľko rokov. Nemala na to šťastné spomienky. Preto ju šokovalo, keď sa v jednej chvíli jeho správanie diametrálne zmenilo. Nielen jeho, ale aj jej. Zrazu ju prestal urážať a ona nemala dôvod naňho reagovať. Uvedomili si, čo sa stalo. Bolo to silné a krásne. Bolo to tajné, zakázané a nepochopiteľné. Neuveriteľné, nebezpečné a kradmé. Dlho nepovedali nikomu nič. Po škole odišiel od rodiny. Už sa to nedalo tajiť a dozvedeli sa to všetci.

Na svojich rodičov zanevrel, nechcel mať s nimi nič spoločné a rovnako ani s Voldemortom. Našiel si malý podnájom a nebyť vojny, šiel by študovať. Rovnako ako ona. Vplyvom okolností bola prinútená vzdať sa svojho sna, alebo ho odsunúť na vedľajšiu koľaj. Pomáhala fénixom a svojim priateľom a on ju nasledoval. A vznikali konflikty. Takmer rok trvalo, kým mu bolo umožnené bezproblémovo sa zúčastňovať schôdzok. Dovtedy konal na vlastnú päsť. Vedel, kde sa aký smrťožrút nachádza a nosil im informácie. Až keď presvedčil, aspoň tých starších, tak sa stal plnohodnotným členom rádu. Nie však ich priateľom. Priateľom jej priateľov.

A to ju mrzelo. Jej priatelia ho nemienili medzi seba pustiť a dávali mu to najavo stále. Snažil sa nevšímať si to, ale nebol zvyknutý podriaďovať sa komukoľvek. Nielenže musel počúvať príkazy, ale musel znášať nedôveru a zazeranie. A nepozdávalo sa mu to. V ich hádkach neváhal siahnuť aj k toľkokrát vyskúšaným tvrdým a krutým urážkam a nadávkam.

Viem, láska má veľa podôb,

nechce sa ukázať zranená.

Môj sen však znamenal mnoho,

smútok a nádej si chodili bez mena,

zdalo sa mi, že sa svet zbláznil.

Prestalo ju to baviť. Nakoniec bola znechutená. Nielen z nich, ale hlavne z neho. Kvôli láske sa dokázal postaviť svojim rodičom a najmä Voldemortovi, ale nedokázal pripustiť, že on nie je stredom vesmíru. Že sa musí podriadiť pravidlám, prijímať rozkazy, poslúchať. Že musí jednoducho skloniť hlavu a prispôsobiť sa. Toto nezniesol a svoje znechutenie prejavoval všade. Nakoniec aj v ich vzťahu, ktorý sa zdal byť silný, trvalý a ničím neohrozený.

Nebol takým. Draco Malfoy sa častokrát znížil k tomu, aby svoju frustráciu ventiloval doma. A bolo to pre ňu bolestivé. Zničujúce a zraňujúce. Nakoniec jej začal všetko vyčítať a to bola posledná kvapka v jej pohári trpezlivosti. Zniesla by hocijaké nadávky, ale nie výčitky.

Po troch rokoch, z ktorých boli dva tými najkrajšími v jej živote, sa rozhodla odísť. Od všetkého. Od neho.

Spomenula si na noc predtým, kedy mu nechala list na rozlúčku. Výčitiek a nadávok bolo neúrekom. Po rokoch však povedal niečo, čo od neho nepočula dávno. Myslela si, že na to zabudol, že mu na tom pomenovaní nezáleží, ale ako sa zdalo, mal veľmi dobrú pamäť. S nenávisťou skrivenou tvárou ju nazval humusáčkou.

Neverila tomu. Nemohla. Nechápala. Kde ostali jeho slová o nehynúcej láske a vernosti? Tri roky zabil jednou vetou. Jedným nenávistným pohľadom. Jedným gestom. Nezastavoval ju, keď sa rozbehla do izby. Neospravedlnil sa, nepresviedčal. Tri roky nechal utopiť v jednej vete. Jednej urážke a ponížení. Bol to koniec. Po tom všetkom nádhernom, čo spolu zažili, prišlo zdrvujúce precitnutie.

Stál tam on

a možno chcel byť mojim snom,

stál so smelým pohľadom

a možno hviezdy padali,

keď moje oči plakali,

možno mal ma veľmi rád,

len mi to nechcel dokázať,

bál sa mi svoje srdce dať,

chcel ho pred svetom ukrývať.

Prebrala sa zo svojho pobláznenia, svojej lásky. Verila mu, pomáhala mu. Bezhlavo a nezištne. A on ju miloval možno ešte viac ako ona jeho. Alebo sa tomu snažila veriť. Všetko krásne bolo razom preč. Všetky spomienky zanikli, keď si uvedomila, že on sa nikdy nezmení. Stále je to arogantný, namyslený frajer, ktorý rešpektuje a uznáva len seba.

Napísala mu list, v ktorom mu vysvetlila dôvod svojho odchodu. Už nemohla čakať a dúfať. Už neverila v nádej a vieru. Všetko mu vysvetlila, zbalila sa a odišla. Z ich vzťahu, z jeho života. Navždy.

Stála na brehu horského jazera, neďaleko chaty svojich muklovských priateľov a plakala. Prišla sa skryť, prehodnotiť svoj život a dúfať v správne rozhodnutie. Nie vo vzťahu k nemu, v ňom mala jasno. Ale vo svojom ďalšom živote. Najprv chcela odísť ďaleko od všetkého, aj od svojich priateľov, do bezpečia, niekde, kde by mohla žiť pokojne, študovať a na nič nemyslieť. Vedela, že je to nemožné. Nemohla odísť, pokiaľ sa bojovalo. Nedokázala by utiecť od povinností. Bude sa musieť vrátiť, aj keď sa s ním bude stretávať. Nevyhne sa tomu. A preto bude musieť nazbierať sily, duševnú rovnováhu a najmä odvahu, aby sa mu dokázala postaviť.

„Ale, ale,“ posmešne sa jej ozvalo za chrbtom. Prekvapene sa otáčala vyťahujúc prútik. Odzbrojili ju. „Humusáčka Grangerová,“ zaškľabil sa na ňu Lucius Malfoy.

„Na akom nádhernom mieste sa to chcela ukryť,“ chechtala sa Bellatrix.

„Čo…“

„Petrificus Totalus,“ zavrčali obaja. Padla na zem…

Záchrana

Prekliala ho. Nie prútikom, ani žiadnym zariekaním. Prekliala ho srdcom, svojimi myšlienkami a činmi. A asi to bolelo. Ten pocit nepoznal, nikdy sa s ním nestretol a teraz cítil niečo nepoznané. Automaticky to označil ako bolesť. Nevedel to pochopiť. A ani to, čo spravila. Vo svojej namyslenosti a sebaistote si nikdy nepripustil možnosť, že by mohla odísť. Nebolo možné, aby jeho, Draca Malfoya, niekto opustil. Aby ho tak podrazil. A preto bol naštvaný. Hlavne na ňu. Potom to prešlo a on bol naštvaný na celý svet. Až po uvedomení si a pochopení, čo sa vlastne stalo, sa nahneval sám na seba. Prekliala ho a on sa preklínal aj sám. Musel ju nájsť, poprosiť… áno, poprosiť o odpustenie a spýtať sa, či sa k nemu nevráti. Nemohol bez nej žiť. Niekoľko dní chodil ako bez duše. Pochopil, čo je láska. Aký veľký cit to je, ako dokáže dvoch ľudí spojiť. Musel ju nájsť.

Najprv bol u jej rodičov, ktorí ho celkom rešpektovali. Alebo asi len rešpektovali rozhodnutie svojej dcéry a dokázali s ním vychádzať. Nebola tam. Neveril a vtrhol k nim domov. Nenašiel ju. Šiel za ich priateľmi. Alebo lepšie povedané jej priateľmi, s ktorými sa stretávala. Nikto ju nevidel, ani o nej nepočul.

Mal poslednú možnosť. Musel sa znížiť k tomu, aby zašiel na Grimmauldovo námestie aj mimo schôdze. Vojna vrcholila a oni odtiaľ prakticky neodchádzali. Lupin povedal to, čo aj tušil. Že tam nie je. Pohádal sa s Potterom aj Weasleym. Začali hysterčiť, keď sa dozvedeli, že zmizla. Na jednej strane ich chápal. Ani on nemal ďaleko k tomu, aby nezačal panikáriť. Na druhej strane však nedovolil, aby mu jej zmiznutie vyčítali. Aj keď mali zrejme pravdu. Hádka bola dosť prudká a nemilosrdná. Až Lupin, Moody a Molly ich ako-tak upokojili. Odchádzal. Nemal tam čo robiť, musel vyskúšať aj nemožné. Začínal chápať, že sa stalo nešťastie.

Ginny mu podstrčila lístok, na ktorom bola adresa muklovskej chaty. Vraj jej o nej hovorila. Nebola však ani na chate, ale našiel v nej niekoľko jej šiat. Bola tam. Podľa adresy zistil, kde bývajú majitelia chaty. Keď ich našiel mŕtvych, jeho podozrenie získalo iné rozmery a potvrdilo sa v momente, keď pochopil, čo ich zabilo. Smrťožrúti…

To, čo pocítil v tej chvíli, sa nedá opísať. On by to nevedel popísať. Tá bezmocnosť a strach, uvedomenie a zhrozenie ho dusili. Dlhé minúty sa nevedel postaviť na nohy. Dlhé minúty sa pokúšal potlačiť myšlienky na to, čo s ňou robia, ak je ešte nažive. Dlhé minúty sa presviedčal, že jednoducho musí byť živá, pretože opak by ho zabil. Zničil a zadusil. V tom okamžiku si plne uvedomil lásku, ktorú k nej cítil. Jej stratu by neprežil. Skôr bol ochotný vymeniť svoj život za ten jej. Triasol sa. Nielen na duši, ale aj na tele. Plakal. Draco Malfoy sa potreboval strachu a bolesti zbaviť slzami.

Niečo musel vymyslieť. Keď ju majú a nezabili ju, musí sa k nim dostať. K nej. Šiel domov, potreboval sa upokojiť a všetko si premyslieť. Nemá istotu, že je mŕtva a pokiaľ existuje nádej, musí veriť.

Z myšlienok ho vytrhlo klopanie na okennú tabuľu. Veľký čierny výr mu priniesol list, v ktorom sa všetko vysvetlilo. Roztvoril ho, na zem dopadol a s cingotom sa odkotúľal zlatý prsteň, ktorý jej daroval na druhé výročie. Vtedy bolo ešte všetko v poriadku. Trasúcou rukou ho vytiahol spod skrine, kam sa zakotúľal. Písal mu jeho otec. Ešte bola živá. Táto veta mu odvalila obrovský kameň zo srdca, ktorý ho gniavil. Chcel ju vymeniť. Chcel naspäť svojho syna s uistením, že sa vráti medzi nich a bude bez výhrad počúvať. A na oplátku ju prepustí. V liste boli aj ďalšie vety, ale tým nevenoval prílišnú pozornosť. Toto bolo preňho najdôležitejšie a nezaváhal.

Podľa inštrukcií sa vybral na miesto, kde malo prísť k výmene. Jednal síce rozhodne a presvedčene, ale aj tak dal pozor na bezpečnosť. Nemôže sa nechať dostať, pokým ona nebude v bezpečí. Nemienil riskovať, preveril okolie. Zdalo sa byť všetko v poriadku. Skrytý pod splývacím zaklínadlom, takmer nedýchajúc a nehýbuc sa, čakal. Spolu s ňou prišiel len on. Tak, ako sľuboval v liste. S chvejúcim srdcom sa prinútil trpezlivo vyčkať pár minút.

Všetko prebehlo podľa pokynov z listu. Zviditeľnil sa a skúmavo si ju prezrel. Vyzerala byť v poriadku, aspoň po fyzickej stránke. Bola vystrašená a zničená, ale to by väzenie spravilo s každým. Keď ho zbadala, pochopila. Došlo jej, čo sa tam deje. Nedovolili jej prehovoriť. Ani jeden. Pristúpil k otcovi a on ho chytil za ruku. Prútik jej hodil k nohám a potom zmizli. Ona bola slobodná a on sa vracal k otcovi. Tam, kde bolo jeho miesto. Pre ňu. Pre jej šťastie a jej slobodu. Pre jej život. Pre tú neskutočnú lásku, ktorú k nej cítil.

Posledný boj

Trvalo niekoľko dní, kým boli schopní prestať mu pripomínať jeho zradu. Najprv mu zobrali prútik, potom ho zavreli do väzenia a nakoniec ho mučili. Vystriedal sa na ňom takmer každý. Všetci si potrebovali „udrieť“, všetci mu chceli uštedriť nejaké to mučenie. Spoločne s Temným pánom, ktorý ho nezabil len preto, že jeho matka úpenlivo prosila. Ona jediná sa nezúčastnila na jeho utrpení. Zaprisahala ho, aby ich začal počúvať. Starala sa oňho, keď bol na pokraji síl. Odpustila mu.

Napokon súhlasil s tým, že sa k nim vráti. Že sa pridá na ich stranu vo vojne. Jeho otec ho začal vydierať smrťou jeho matky. Tak sa chcel zapáčiť Voldemortovi. Aj to bol jeden z dôvodov, prečo nakoniec rezignoval. Mal však aj iný dôvod. Tajný a nebezpečný. Chcel pri najbližšej príležitosti utiecť, túžil znova získať slobodu a vrátiť sa k nej. Ale strážili ho. Pozorne dohliadali na každý jeho krok. Hlavne otec a jeho teta.

Nádej mu dávala len spomienka na ňu. Nádej, že je v poriadku, v bezpečí. Že jeho obeta stála za to. Vedela, že sa obetoval kvôli nej, dúfal, že na to nikdy nezabudne, aj keby sa mu nepodarilo utiecť.

Nemal tušenia, čo sa deje vonku. Dostával len málo informácií. Väčšinou sa dozvedel, kde a koho smrťožrúti umučili a zabili. Nikdy nepadla zmienka o vojne a fénixovo ráde. Aspoň pred ním nie. Vedel, že mu neveria a nechcú pred ním nič hovoriť. Dusil sa, trpel vo vlastnom vnútri, ktoré sa hotovalo k tomu, aby rezignovalo. Nedokázal odhadnúť, koľko bude mať v sebe nádeje a viery. Koľko dní bude musieť prejsť, aby sa úplne nepoddal. Prial si, aby prišlo niečo… čo najskôr… čo by ho z toho martýria dostalo.

Stalo sa. Ale z martýria ho to rozhodne nedostalo. Skôr ho to hodilo do ešte väčšieho utrpenia a problémov…

Po mesiaci svojho núteného pobytu u Temného pána si všimol, že sú smrťožrúti čoraz nervóznejší. Dopočul sa o úspechoch fénixovho rádu. Darilo sa im chytať smrťožrútov, premyslenými útokmi zasahovali do ich radov, riedili ich. Snažil sa zachytiť akúkoľvek informáciu o niekom známom. Hlavne o nej. Okrem Moodyho, Lupina a Pottera však nespomínali nikoho. Smrťožrúti dostávali čoraz viac rán a on začal mať tušenie, že je všetkému koniec. Úplne všetkému.

Ďalšie udalosti sa stali náhle a neočakávane. Všetko sa dialo rýchlo, nestačil si dávať jednotlivé súvislosti dohromady. A rovnako ani smrťožrúti.

Fénixovmu rádu sa nejakým spôsobom podarilo zistiť miesto, na ktorom sa zdržiaval Voldemort. V kútiku duše si prial a nahováral, že možno k urýchleniu priblíženia sa konca vojny dopomohol aj jeho únos. On ho únosom považoval. Možno si fénixy spomenuli, že bol užitočným. Možno ho brali ako jedného z nich. Možno ich ona k tomu prehovorila. A možno bolo všetko inak. Možno len Potter a spol. nechceli ďalej čakať.

Zaútočili. Nielen oni, ale aj aurori a ďalší dobrovoľníci. Bol to silný a zdrvujúci útok. V skorých ranných hodinách ho prebudil krik. Na nádvorí sídla prišlo k prvým stretom. Dezorientovaná stráž nemala príliš šancí odolať niekoľkonásobnej presile. Boli pobití a zajatí do jedného. Hluk však zobudil ďalších. Rozpálilo sa Temné znamenie, kričali o pomoc a posily. Primiestňovali sa na nádvorie, veľká časť zo strany dobra ostávala vonku, iní sa prebojovávali dovnútra hradu.

Pribehla za ním matka. Žiadala a prosila ho, aby utiekol. Teraz mal možnosť. V mele, ktorá sa všade naokolo strhla, by mal šancu utiecť a zachrániť sa. Dávala mu prútik. Ten, ktorý mu vzali. Váhal. Dostal príležitosť, aby si zachránil život. Chcel však dostať do bezpečia aj svoju matku, ktorá naňho nezanevrela ani napriek trojročnému odlúčeniu a odcudzeniu. Nechcela. A boli tu aj bojujúci zo svetlej strany. Čo keď je niekde medzi nimi aj ona? Určite tam niekde je a bojuje. Môže umrieť. Toto uvedomenie mu bránilo v úteku.

Jeho matka utekala bojovať s pripraveným prútikom. Rozbehol sa za ňou. Nemal čas premýšľať, nemohol si dovoliť špekulovať. Vbehli do obrovskej vstupnej haly, priamo do ohniska tej najväčšej bitky. Vzduch bol presýtený kliatbami, zábleskami a pachom spálenín. Steny sa triasli, zem dunela. Výkriky bolesti, rovnako ako jačanie kliatob, sa nieslo zo všetkých strán.

Videl bojovať množstvo osôb v strieborných maskách. Aj bez masiek. Jeho otec sa bránil pred Moodym. Nemal veľa šancí. Videl ho umrieť. Videl umrieť Diggla aj Billa Weasleyho. Rovnako videl padnúť Rodolphusa a Averyho. Zameriaval sa na vykrývanie kliatob, ktoré leteli smerom k nemu. Vyhýbal sa smrtiacim a omračujúcim lúčom. Postupoval systematicky. Hľadal ju. Snažil sa nevnímať padajúce telá a zhrozené výkriky. Snažil sa zbadať kučeravú hrivu. Nenašiel ju. Miesto toho videl padnúť svoju matku. Nevedel, či je len omráčená alebo mŕtva. Nemohol si dovoliť zastaviť a uvažovať nad tým. Ten ľad, na ktorý sa premenilo jeho srdce, však jasne cítil. Začal útočiť. Po tých, ktorý spôsobili smrť jeho matky. Omráčil Tonksovú a bojoval s Lupinom. Miesto Hermiony sa v jeho mysli usídlil obrázok zrejme mŕtvej matky. Zúril a besnel. Chcel sa pomstiť.

V nasledujúcej hodine sa napätie stupňovalo. Počet obetí stúpal. Steny sa rúcali, na zemi horeli kusy nábytkov, boj sa rinul z nádvoria do hradu. Na kamennej podlahe bolo čoraz viac krvavých kaluží, prekračoval mŕtve telá, potkýnal sa o ne. Zbadal Voldemorta. Bojoval proti piatim. Medzi nimi bol aj Potter a Weasley. Ale ona nikde… Snažil sa k nim dostať a pridať sa… Minúta za minútou leteli, meter za metrom odkrajoval z tej vzdialenosti…

Ovzdušie preťal výkrik, ktorý sa zahryzával až to špiku kostí… všetky živé duše zamreli… každé srdce prestalo biť. Bitka ustala, nespočetné množstvo očí sa uprelo na jedno miesto. Prestal dýchať, prestal sa hýbať, prestal vnímať. V tom okamihu žili na celom svete len dva zelené lúče, ktoré pretínali akúkoľvek existenciu. Nič, len dve Avady. Bolo to tak dané, bolo to napísané v ich osudoch. Nemohol prežiť ani jeden z nich.

Keď obe telá padli na svet, neschopné pohybu… definitívne mŕtve, život sa pohol ďalej. Než ho odzadu zasiahlo omračujúce kúzlo, uvedomil si, že Harry Potter, rovnako ako Voldemort, je mŕtvy. Vojna skončila, osud sa naplnil. Ako ich, tak aj jeho. Bol prekliaty a prekliatym ostane do konca svojho života.

Väzenie

Mrazivý chlad, ktorý cítil, nebol zapríčinený len studenými stenami jeho väzenskej cely, či ľadovým počasím, ktoré panovalo na severe, ale aj nepretržitou prítomnosťou dementorov. Draco Malfoy trčal v Azkabane, obvinený zo smrťožrútstva a napomáhaniu pri masakri, pri ktorom umrela takmer stovka ľudí. Tých zlých, ale aj dobrých. Umreli obaja jeho rodičia, celá rada verných Voldemortových stúpencov, rovnako ako sám Temný pán. Na druhej strane to bol Harry Potter. Žil ako hrdina a taktiež tak i umrel. Spolu s ním takmer päťdesiat aurorov a fénixov. Tí, ktorí masaker prežili, boli buď v nemocnici alebo vo väzení.

Jemu sa ušlo to väzenie. Už stratil nádej, že by sa odtiaľto dostal. Spočiatku veril. Upieral sa na spravodlivosť. Bol si istý, že sa odtiaľ dostane, že sa preukáže jeho nevina. Nebol sám, ako si namýšľal. Prvé týždne chodila aj ona. Stále smutná zo smrti svojich najlepších priateľov. Pottera a Weasleyho. Ona sa boja nezúčastnila. Nedovolili jej to, presne tak, ako v tom zabránili aj Ginny, Lune, či pani Weasleyovej. Nech boli ich protesty akokoľvek tvrdé. Aspoň niekto sa zachránil. Svet si Potterovu pamiatku ponesie v jeho a Ginninom synovi, malom Jamesovi. Narodil sa len tri mesiace po smrti svojho otca…

Táto informácia ho síce prekvapila, ale nevenoval sa jej dôkladnejšie. Ona bola tá, ktorá ho zaujímala. Chcel vedieť, prečo prišla, či mu ešte verí, čo vlastne chce, či ho miluje… Tieto otázky na ňu vypálil pri prvej návšteve. Rozprávali sa dlho. Dala mu vieru. Sľubovala, že sa postará o to, aby sa odtiaľ dostal. Priatelia si predsa pomáhajú. O priateľstvo nestál, ale v tej situácii na výber nemal. Ospravedlnil sa a prosil o odpustenie. Chcel ju, chcel naspäť jej lásku. Odpustila mu… pri láske však váhala. A on sa nedivil. Priateľstvo a vďačnosť, to bolo jediné, čo našla vo svojom srdci. Zmieril sa s tým. Prisahal si, že keď sa stade dostane, všetko jej vynahradí a o svoju lásku zabojuje…

Čas sa vliekol. Najprv svet oslavoval, potom sa zmieroval so stratami a mŕtvymi, až nakoniec odstraňoval všetky škody. Na uväznených sa akoby zabudlo. Ministerstvo spustilo vyšetrovanie. Začalo vypočúvať a odsudzovať. Jeho si však akoby nevšímali. Alebo sa pripravovali a konali súdy zaujímavejších a dôležitejších väzňov. Medzi nimi aj jeho tetu Bellatrix.

Ako mu počas prvých návštev povedala Hermiona, vypracovala jeho obhajobu. Na súde mali vypovedať ako Lupin, tak i všetci Weasleyovci. Bolo potrebné len vyčkať, až naňho príde rad. Trpezlivo čakal, ale akoby naňho zabudli. Prešlo takmer pol roka, kým sa dostal na rad aj on.

Na súd už však neprišla, ako si s trpkosťou uvedomil. Jej návštevy boli čoraz zriedkavejšie. Až ustali. Veril, že je to len preto, lebo sa pripravovala na súd. Alebo len preto, lebo jej návštevy zakázali. Ale nebola tam.

Nevnímal urážky a nadávky verejnosti, ktorá sa zúčastnila súdneho pojednávania. Bolelo to a bolo to skľučujúce. Zanevrela naňho. Pomáhala mu len z povinnosti. Nebola tam. Toto zistenie akoby pochovalo jeho vieru a túžbu po slobode. Nepotrebuje byť voľný, nebolo pre koho…

Ani prítomnosť Ginny Potterovej so svojím malým synčekom na prvom vypočúvaní, ani Lupin, ktorý sa ujal jeho obhajoby, ani ďalší preživší fénixy mu nepomohli. S Lupinom sa mohol rozprávať len krátko a s nimi vôbec. Prezradil mu len to, že celú obhajobu pripravila ona, ale zo zdravotných dôvodov nemohla prísť. Možno nabudúce, ak to bude potrebné. Zhrozil sa. Na otázku, čo sa jej stalo, Lupin odpovedal len stroho. Niečo v tom znení, že je v muklovskej nemocnici, pretože ju chytilo slepé črevo. Nerozumel tomu a ani Lupin nie.

Prvé pojednávanie skončilo v jeho neprospech. Sudcovi Lupinove presviedčanie nestačilo. Neveril. Bol presvedčený o tom, že Malfoy je smrťožrút. Jeho zadržanie na bojovom poli, v čiernom habite a na tej zlej strane, hovorilo za všetko.

Druhý proces, po vyše mesiaci, skončil rovnakým výsledkom. A Hermiony tam nebolo. Došlo mu, že sa od smrťožrúta, ktorý nemá šancu k návratu, dištancuje. Zlomilo ho to. Na piate pojednávanie neprišla už ani Ginny. Nedivil sa. Nikdy nebol dobrým priateľom. Nikdy vlastne nebol žiadnym priateľom. Mal to, čo celý život preferoval. Samotu.

Lupin bol však stále pevne presvedčený, že mu pomôže. Prehováral a zháňal svedkov, ktorí by jeho slová potvrdili. A Wizengamot začínal byť unavený. Jeho presvedčenie, podložené negatívnymi článkami a túžbou verejnosti, mu podpísalo ťažko zvrátiteľný rozsudok. Bol smrťožrútom a bude si musieť odpykať desať rokov v Azkabane.

Zmieril sa s tým a prijal to. Lupin však nie. Stále vytrvalo pokračoval, možno preto, že v boji prišiel o všetkých blízkych a chcel sa na niekoho upnúť. Harryho syn bol na to ešte maličký. Na Dracove otázky smerujúce k Hermione, však odpovedal vyhýbavo. Po roku si Draco uvedomil, že je koniec.

Lupin neprestával a on mu dohováral. Nechcel, aby sa ním ďalej zapodieval. Nechcel, aby zbytočne strácal čas. Lupin sa dopracoval ku kladnému odvolaniu. Vypočúvanie začalo nanovo. Draca predvolávali len k jednému z troch pojednávaní. Vedel, že je to zbytočné. Súd sa tiahol ďalšie tri roky. Pätnásť pojednávaní, štyri odvolania, takmer desať svedkov. Draco ani netušil, odkiaľ ich Lupin vyhrabal, či ako ich presvedčil.

Na posledné pojednávanie prišla konečne aj ona. Videl ju po vyše štyroch rokoch. Srdce mu medzitým zľadovatelo, ale pohľad na ňu ho roztápal. Nič jej nevyčítal a ona naňho hľadela takmer ospravedlňujúco. Keď už nič nedokázalo presvedčiť Wizengamot, nastúpila ona. Muklovská čarodejnica svedčiaca v prospech obvineného smrťožrúta, možno bude úspešná. Mal obavy, že jej to ublíži. Že ju noviny roznesú a v tom momente aj verejnosť. Bola sama, málo jej priateľov prežilo a toto ju mohlo zničiť.

V súdnej sieni bol nakoniec prítomný len unudený Wizengamot. Lupin dokázal udržať ich pozornosť štyri roky. Hermionina výpoveď bola napokon dôležitejšia, než by sa na prvý pohľad zdalo. Znížili mu trest z pôvodných desiatich, na päť rokov. Preložili ho do cely, kde bola prítomnosť dementorov oveľa miernejšia. Bol vďačný. Darovala mu päť rokov. Aj keď sa stále cítil prekliaty. Rozlúčila sa len pohľadom. Nič nehovorila a nevysvetľovala. Lupin bol zhovorčivejší. Vraj si za niekoľko mesiacov vyjdú na pivo…

Vrátil sa do cely a denne odčítal čas, ktorý mu ostával do slobody. Fyzickej slobody.

Ešte týždeň… Tri dni… Zajtra… Dnes…

Sloboda

Draco Malfoy sa vrátil do svojho bytu. Všetko v ňom bolo presne tak, ako to zanechal, keď sa pred vyše piatimi rokmi vydal zachrániť Hermionu. Bol zničený a zlomený. Jeho zmýšľanie sa totálne zmenilo. Prach a špina, ktoré boli všade kam pozrel, akoby presne zodpovedali tomu, čo aj mal v živote. Čo mu ostalo. Nič. Nemal rodinu, priateľov, lásku. Nemal ani to presvedčenie a odhodlanie. Nemal sebaúctu. Ani vieru, nádej. V jeho živote nebolo ani najmenšieho záblesku, ktorý by bol predpoveďou niečoho lepšieho a svetlejšieho.

Kúzlom odstránil neporiadok z kresla a zvalil sa doň. Dvadsať rokov pevného presvedčenia bolo preč. Za posledných päť rokov si uvedomil mnohé. A všetko bolo bolestivé. Mal slobodu. Chcel ju. Ale čo s ňou? Pre koho ju má mať? Bude sa musieť spamätať a pokúsiť sa začať žiť. Nanovo a opäť sám. Tak, ako mu to vždy vyhovovalo. Ako po tom vždy túžil.

Zobudili ho slnečné lúče, ktorým sa podarilo predrať cez špinavé okno. Uvedomil si, kde je. Pochopil, čo sa deje. Spomenul si, čo má robiť. V šatníku našiel šaty, kúzlom ich upravil. Umyl kúpeľňu, osprchoval sa. Musel zájsť za Lupinom. Sľúbil mu to. A Lupin mu sľúbil pomoc. Znova. Nechápal, prečo mu tak verí a pomáha mu.

„Prečo to robíš?“ spýtal sa ho, keď za ním prišiel na Grimmauldovo námestie. Býval tam sám.

„Hovoril som ti to už miliónkrát… pretože chcem,“ pokojne odvetil a ponúkol mu raňajky. Neodmietol. Mal hlad ako vlk.

„A ja som ti miliónkrát hovoril, že ti neverím,“ povzdychol. Nerozprával už arogantne, to sa odnaučil. „Nemôžem proste veriť, že by si vydržal päť rokov.“

„Draco, nemám nikoho. O všetkých som prišiel. Ostal si vlastne len ty. Weasleyovci držia spolu. Dumbledore, Sirius, Tonksová sú mŕtvi. Harry tiež. Ginny má Jamesa, ale ten je maličký. Moody je niekde v zahraničí,“ smutne vymenovával. „Luna má Nevilla…“

„A čo Hermiona?“ rýchlo sa opýtal. Srdce sa mu rozbúchalo, čaj v ústach okamžite zhorkol. Tak rád by sa o nej dozvedel viac. Nie len tie strohé informácie. Nie len lož, že aj ona odišla. Neveril tomu.

„Hermiona,“ s úsmevom prikývol. Zadíval sa na blondiaka, ktorý vyzeral, že ostarol o dobrých pätnásť rokov. Vlastne vyzeral horšie ako on sám každý mesiac po úplnku. „Hermiona sa má vcelku dobre…“

„To rád počujem,“ netrpezlivo mu skočil do reči. „Remus, povedz mi už konečne niečo viac. Neverím, že odišla.“

„Neodišla,“ zavrtel hlavou. „Celú tú dobu tu bola a pomáhala mi. Vlastne ma najprv prehovorila, vypracovala celú obhajobu, zháňala svedkov, prehovárala ich. Celých päť rokov…“

„Prečo potom neprišla?“ potichu a nechápavo sa spýtal.

„Nemohla.“

„Prečo?“

„Pretože som ti nechcela priťažiť,“ ozvalo sa mu za chrbtom. Vyskočil od stola a zadíval sa na ňu. Jemne sa usmievala. Takmer placho a opatrne. Nemohol nájsť slová, netušil, čo povedať.

„Ja pôjdem… nechám vás,“ Lupin ohľaduplne odchádzal.

„Sadneme si?“ ukázala na stôl, keď osameli. Len mlčky prikývol. Dokázal jej aspoň ponúknuť čaj. Neodmietla.

„Je mi to ľúto… ten list,“ šepol, keď sa usadil. „Všetko to začal ten prekliaty list. Keby som nebol taký idiot, keby som sa správal aspoň trocha tak, ako si si to zaslúžila, všetko mohlo byť inak. Tak rád by som vrátil čas späť…“

„Nechajme minulosť na pokoji.“

„To nejde, musím sa ti ospravedlniť…“

„Nechcem ospravedlnenie,“ prerušila ho miernym tónom. „Som ti vďačná, že si ma odtiaľ dostal. To kvôli mne ťa na päť rokov zahrabali vo väzení.“

„Nie, keby nebolo môjho správania…“

„Prestaňme s tým,“ zamračila sa. „Výčitky sú už teraz zbytočné.“ Obaja na moment zmĺkli. Len sa na seba pozerali. Snažili sa počuť hlas srdca toho druhého. Tým svojím ho volali. „Sledovala som ťa päť rokov,“ šepla po chvíli. „Je mi jasné, že si sa zmenil. A to poriadne a vo všetkom. Často som sa rozprávala s Remusom.“

„Aha, áno… asi áno…“ prikývol. „A zmenilo sa tvoje zmýšľanie? Alebo je všetko stratené? Máš niekoho? Vydala si sa?“ vypálil netrpezlivo. S napätím sa naňho dívala.

„Nevydala som sa… nemám nikoho,“ zavrtela hlavou.

„To je dobre,“ zjavne si vydýchol. „Prepáč, nie, že by som ti neprial šťastie. Som sebec, opäť… Ja som ťa neprestal milovať a dúfal som, že by si ma prestala nenávidieť a možno… raz… by si sa ku mne vrátila.“

„Ja som ťa nikdy nezačala nenávidieť,“ zaprotestovala. „Len som sa už necítila tak, ako predtým.“

„Je to moja chyba.“

„Nezačínajme. Čo bolo, to sa už neodstane.“

„Dobre… a čo teraz?“

„A čo má byť teraz?“

„Prečo si mi pomáhala? Z pocitu viny?“

„Nie,“ zarazene zavrtela hlavou.

„Prečo si nikdy neprišla? Teda až na ten prvý raz? Čo si myslela tým, že si mi nechcela priťažiť?“

„Draco, ja…“

„Tak prečo?“

„Ja… Nemohla som,“ sprudka vydýchla. Nechápavo na ňu hľadel. Musí mu to povedať. „Videli by na mne… ty by si na mne videl…“

„Čo?“

„Že som bola tehotná!“ vykríkla trasúcim sa hlasom. Prekvapene civel.

„Čo?“ šepol.

„Bola som tehotná. Na druhé vypočúvanie som nemohla prísť, videli by to. A ani na tretie… Pri štvrtom som už porodila. Skeeterová chodila a snorila. Čakala, čo sa bude diať. S Lupinom sme sa tvárili, že žijeme spolu. Bývala som tu. Nemala som kde ísť! Krátko po tom, ako ma smrťožrúti prepustili a ja som spustila prehováranie na tvoju záchranu, zabili mi rodičov… Ostala som sama, s dieťaťom… Dávala som si pozor, aby o mne nenapísala nič zlé… Aby o tebe nenapísala nič zlé. Nemohla som pripustiť, aby sa písalo, že má obvinený smrťožrút dieťa. Ktovie akoby to prekrútila! Tvárila som sa, že neexistujem. Pomáhal mi Remus… a Ginny. Nikto ďalší,“ vychrlila. Pri posledných slovách sa neudržala a plakala. Stále sa neveriacky díval. Snažil sa tomu porozumieť.

„Hermiona…“ vydýchol. V momente bol na nohách a držal ju v náručí. Alebo sa aspoň o to pokúšal. Odtláčala ho, ale jej protest bol vlastne len symbolický.

„Robila som všetko preto, aby som ti nepriťažila,“ zašepkala.

„Máme dieťa? Ja mám dieťa?“ sám pre seba sa pousmial, kým ju objímal a hladil po chrbte.

„Vyčítaš mi to?“ opatrne naňho pozrela.

„Čo?“

„Že som neprišla… že som…“

„Samozrejme, že nie,“ so širokým úsmevom zavrtel hlavou. Dostal príležitosť začať nový život. Získal späť zmysel bytia. Keď však. „Hermiona,“ nesmelo šepol. „Milujem ťa. Nikdy som ťa neprestal milovať. Môžem dúfať, že aj v tebe ostalo trocha tohto citu?“

Pozrela mu do očí. Srdce mu radostne poskočilo. Čítal v nich odpoveď. Ani nemusela otvoriť ústa.

„Láska…“ šepla. Jemne ju pobozkal. Opatrne, akoby to bolo prvý raz. Bolo to presne také isté, ako si to pamätal. Možno ešte krajšie. Na oboch sa podpísalo päť plynulých rokov. Na ňom rozhodne viac. Už bol iným Dracom Malfoyom. Nepochyboval, že už neskĺzne…

„Som otec,“ zasmial sa, keď sa od seba odtrhli. „Mám dcéru? Alebo syna? Ako vyzerá? Kedy sa narodil?“

„Počkaj,“ so smiechom ho prerušila. „Pekne po poriadku. Máš dcéru. V septembri bude mať štyri…“

Draco Malfoy sa so svojou dcérou stretol na ďalší deň, kedy si ju boli vyzdvihnúť u Ginny. S malým Jamesom sa Rebecca hrávala odmalička a cítila sa u nich ako doma. Nachádzal si k nej cestičky, opatrne a nesmelo. Pomaličky sa zbližovali. Ani sa nemusel učiť, ako s k malému kučeravému a blonďavému anjelikovi správať. Cítil srdcom a dievčatko mu všetko vracalo rovnakou mincou. Od tej doby boli spolu často. Hermiona si splnila svoj sen, dokončila si školu. Keď mala Becky šesť rokov, s radosťou robila družičku na svadbe svojich rodičov.

Draco Malfoy potreboval dostať od života krutú ranu. Len tá mu mohla otvoriť oči. Prekliatie srdcom. Uvedomenie si. Precitnutie. Šťastie…

KONIEC