POPIS: Jednorázovka napísana na prianie Kaňourka. Je po vojne a z Harryho sa stal vrah. Aspoň on to tak vníma. V snahe ochrániť všetkých pred sebou samým sa rozhodne odísť z krajiny. Niekto tu však je. Niekto, kto preňho znamená oveľa viac, než si dokáže priznať. Jeho sestrička, Ginny. Skutočne to je LEN sestrička?
ŽÁNER: Romantika
OBDOBIE: Po hlavom boji
PÁR: Harry Potter/ Ginny Weasleyová
RATING: 12+
———-
„Kam chceš vlastne teraz ísť?“ Ron s Hermionou sa naraz zadívali na Harryho. Sedeli v Brlohu, v Ronovej izbe na zemi, všetci traja vysilení a unavení. Pred niekoľkými dňami všetko skončilo, Voldemort bol porazený, zavraždený Harrym Potterom, novým národným hrdinom, ktorého oslavoval celý čarodejnícky svet. Po troch rokoch úsilia, po zavraždení jeho krstného otca, sa konečne dočkal. Jeho boj bol na konci a z neho sa stal vrah. Obyčajný vrah, ktorým pohŕdal. Nenávidel sám seba a nenávidel Voldemorta. Okrem Siriusa smrťožrúti zabili aj Dumbledora, Moodyho, Kingsleyho a ďalšiu päťdesiatku aurorov. Pokým sa on plahočil po svete, aby našiel všetky kúsky jeho duše, oni veselo vyčíňali a zabíjali každého, kto im prišiel pod ruku. Pri jednom z útokov na Rokfort zabili McGonagallovú a dokonca aj Hagrida. Ich besnenie neprežilo takmer tridsať študentov, nedbali ani o to, že proti nim stoja maličké, jedenásťročné deti. Fénixov rád padol, ostali len Remus a Tonksová a asi traja ďalší. Aj Weasleyovcov to zasiahlo, Bill aj s Fleur umreli hneď na začiatku, Percy pri obrane svojej matky, kedy sa postavil proti Lestrangeovej, keď si uvedomil, kde je vlastne pravda. A Artur mal na mále. Pol roka strávil v nemocnici, kým sa dostal zo svojich zranení. Ďalšieho pol roka trvalo, kým bol opäť schopný normálne fungovať. Ale vrátil sa do bojov.
„Neviem, čo najďalej odtiaľto,“ zavrtel hlavou a zamračil sa. Noviny ho ospevovali, na každej stránke sa objavili články o jeho hrdinstve, o jeho veľkom víťazstve a záchrane sveta. Zabúdali na všetkých tých, ktorí počas troch rokov položili svoje životy, aby mu uľahčili prácu, aby mu pomohli. Skeeterová mu nedala pokoj a pridali sa k nej aj ostatní novinári. Chcel mať konečne pokoj, odísť ďaleko, nechať všetko za sebou. „Najskôr na Grimmauldovo námestie,“ vypustil trpko. „Tam ma nenájdu, ale nezdržím sa dlho, len pár dní a potom… niekam ďaleko,“ vzdychol a sklonil hlavu.
„Nebudeme ťa odhovárať,“ šepla Hermiona. Po škole, počas posledného roka pátrania, sa tí dvaja zblížili. Ešte počas školy s ním robili výpravy z Rokfortu, ktoré im Dumbledore povolil. Potom umrel a oni sa museli spoliehať na vlastné sily. Posledný rok strávili takmer celý vonku, s občasnými tajnými schôdzkami s ostatnými na Grimmauldovom námestí. Aj oni toho mali plné zuby, chceli sa vziať, ostať v Brlohu a on im to prial. „A ani sa ti vôbec nedivíme.“
„No ale mamka ti to zrejme nebude chcieť dovoliť,“ Ron pozrel na kamaráta. Tak veľmi si želal, aby sa konečne usmial, aby na to konečne prestal myslieť tak intenzívne. „Zrejme ťa pri obede priviaže k stoličke a zoberie ti prútik,“ zaškľabil sa.
„Ronald!“ Hermiona ho tresla po ramene a odsudzujúco po ňom zazerala.
„No čo? Nepripustí, aby sa jej rodina ďalej trhala,“ vypustil. Kým sa on škľabil a Hermiona ho obdarovávala nasrdeným pohľadom, on ich už nepočúval. Rodina trhala… znel mu v ušiach jeho hlas. Áno, cítil to tak, bolo to presne, ako povedal. Weasleyovci ho považovali za súčasť rodiny a on to vnímal rovnako.
„Sirius! Má len pätnásť, nemôžeš mu hovoriť o všetkom!“ Všetky decká stáli na schodoch a predlžovacími ušami zachytávali časť jednej z tajných schôdzí Fénixovho rádu.
„Má pätnásť. To je pravda. Ale tiež si myslím, že má právo vedieť pravdu!“ oponoval jeho krstný otec napaprčene.
„Nemusí vedieť o všetkom,“ zareagoval Remus.
„Typická ukážka kohútov na smetisku,“ okomentoval Snape.
„Môže byť informovaný.“
„Nie, je to nebezpečné. Hazarduješ s jeho bezpečnosťou!“
„Figu drevenú. Nevedomosť ho ubíja!“
„Nevedomosť ho šetrí!“
„Upokojte sa,“ zahriakol ich Artur.
„Dumbledore to zakázal!“
„Dumbledore tu väčšinou ani nie je. Nevie, čo Harry prežíva, ako sa cíti.“
„Ja ti to nedovolím. Nebudeš mu nič hovoriť!“
„Molly, je to jeho krstný otec,“ zasahoval jej manžel.
„No a čo? To ešte neznamená, že sa správa rozumne. Poznáme predsa Harryho!“
„Viem, čo je preňho najlepšie!“
„Nevieš, nevieš nič. Nebol si tu.“
„Pretože som nemohol!“ skríkol naštvane.
„Potreboval niekoho. Stále niekoho potrebuje. Objavil si sa a dávaš mu rozumy!“
„Chcem len, aby sa netápal v neistote!“
„Ohrozuješ jeho život!“
„Molly!“
„To by som nikdy nespravil! Čo si o mne vlastne myslíš? Mám ho rád.“
„Asi nie dostatočne, inak by si mlčal.“
„To je hlúposť. Akým právom sa do toho vlastne miešaš?!“
„Sirius!“
„Takmer právom matky!“ skríkla a bolo počuť, že plače. „Je ako môj syn! Považujem ho zaňho, už od jeho jedenástich. To ja som tu bola, keď…“
„Blbý kocúr,“ zavrčal Fred na Krivolaba. Zožral im už siedmu možnosť, ako sa dozvedieť niečo viac o aktivitách Rádu. „Tak nevieme zase nič, zase ho zožral skôr, ako niečo povedali.“
„Harry…“ Hermiona mu opatrne zatriasla ramenom. Zarazene stál a civel do neznáma. Nepáčila sa mu tá hádka, nepáčilo sa mu, ako sa Molly stará, ale nepáčilo sa mu ani to, že Sirius na ňu reaguje až tak… Mal ju rád a aj jeho. Bola to pravda, ona tu bola, kým on musel trčať vo väzení. „Si v poriadku?“ hlesla. Zdvihol k nej hlavu a všetkých ich prebehol pohľadom.
„Jasne. Nedozvedeli sme sa nič,“ snažil sa zahovoriť.
„To nebola pekná hádka,“ zavrtel hlavou Ron.
„Ronald, buď ticho,“ vŕkla po ňom kamarátka.
„To je pravda,“ prikyvovali dvojčatá. „Ale ako sa zdá, tak keby existovala najmenšia šanca k tvojej adopcii, ona by ju bez váhania využila,“ zachechtali sa. Otočil sa a kráčal do jednej z izieb. Nasledovali ho.
„Je to dobré?“ Ginny ho jemne pohladila po chrbte.
„Áno,“ prikývol s predstieraným úsmevom.
„Vlastne ťa už adoptovala.“
„Neoficiálne.“
„Si už vlastne náš brat,“ chechtali sa spoločne s Ronom. Až tak nákazlivo, že sa k nim o pár chvíľ pridal. Obe dievčatá chvíľu zazerali, ale potom sa rozhihňali aj ony. Dôvod hádky upadol do zabudnutia. Aspoň na pár minút.
„Harry Weasley,“ chechtal sa Fred.
„Hermiona, aj teba adoptujeme, keď chceš,“ Georgu ju potľapkal po chrbte, ktoré sa ohýnalo od smiechu.
„Ale niečo budeme musieť spraviť s ich vlasmi,“ Ron ukazoval na ich hlavy.
„Červená farba to istí,“ pridala sa najmladšia členka početnej červenovlasej rodiny.
„Ako by vám šla červená k pleti?“
Odvtedy ho začali brať ako svojho neoficiálneho brata. Aj keď mu boli ich pripomienky občas trápne, bol rád, že tomu tak je. Molly so Siriusom sa nikdy celkom nezhodli, ale boli ochotní rešpektovať sa. Kvôli nemu. Snažil sa chápať tú Mollinu prehnanú starostlivosť a obavy. Spočiatku ju odsudzoval, ale časom to dokázal uznať. Mala len strach, rovnaký, aký by cítila k svojmu synovi. Po smrti Siriusa bola jej starostlivosť ešte pozornejšia. Ale už mu dala voľnosť. Počas ich pátrania a občasných návštev sa k nemu správala rovnako, ako k Ronovi. Možno lepšie. Mal ju rád, veľmi a často jej to aj pripomínal. Ona to spomenula pri každej možnej príležitosti. Možno by nemal trhať to, čo nemal a čo mu poskytli až oni. Lásku rodiny. Musel. Z Hermiony Grangerovej sa určite stane Hermiona Weasleyová. Ale on ostane len Potterom. Vrahom Potterom. Navždy.
„Pôjdeme dole pozrieť, či pani Weasleyová niečo nepotrebuje,“ navrhla Hermiona a tým ho vytrhla z myšlienok. Zrejme sa už dohádali.
„Načo?“ Ron sa zatváril zničene a protestne. Nechcelo sa mu pomáhať, chcel sa zašívať. „Veď ony dve to zvládnu.“
„Nebuď taký lenivý,“ zamračila sa naňho. „Harry si to potrebuje premyslieť a my by sme mu mali dať možnosť.“
Nemal si čo premýšľať, ale bol rád, keď odišli. Vedel, že bude nasledovať prehováranie. Pani Weasleyová mu bude opäť vyhovárať jeho rozhodnutie, ktoré predniesol pred niekoľkými dňami. Bol pevne rozhodnutý, aj keď tým všetkých zasiahne. Ju určite. Takmer sa hystericky rozkričala, keď povedal, že odíde navždy. S jeho menom bola smrť spojená rovnako, ako s tým Voldemortovým. Najradšej by zabudol na všetko. Hlavne na ten posledný boj, kedy padali aurori jeden po druhom, smrťožrúti rovnako. Kde prišli o život okrem iného aj Malfoyovci, Lestrangeová a aj Snape. Kedy sa brodil cez krvou nasiaknutou zemou, kĺzal sa v kalužiach krvi, aby vraždil. Aby skončil s posledným. Obrovská bitka pri jeho sídle. Strašná a zdrvujúca. Prežilo ich len pár. Vraždilo sa kliatbami, zdravotníci nestíhali látať všetkých. Zabíjali kamene a kusy driev. Usmrcovali plamene. Čarodejníkov aj smrťožrútov.
Nemal si čo rozmýšľať. Tento svet bol zničený a preňho tu nebolo miesto. Bude ho to mátať v snoch, nechcel byť v tesnej blízkosti všetkých tých mučivých spomienok. Kedy prišlo mnoho rodín o svojich členov, kedy bolo zmarených mnoho ľudských životov. Len preto, že nebol rýchlejší. Svet oslavuje, ale on nemá čo. Verejnosť príliš rýchlo zabudla, ale on nezabudne nikdy.
„Ďalšie sračky…“
„Ginevra!“ osopila sa na ňu jej matka.
Ostal stáť na schodisku, nikým nepozorovaný.
„Čo? Veď je to pravda.“
Kútikom oka videl ryšavé dievča, ako držalo v rukách noviny. „Záchranca sveta sa nechce pridať k oslavám. Potter odmieta interview. Ignorácia Vyvoleného už je na pováženie,“ oznamovala nadpisy v novinách. „Čo mu nedá pokoj? Krava jedna. Ani jeden článok o všetkých tých, čo padli. Všade spomína len koniec Voldemorta. Akoby toto nebolo podstatné. A nedá si pohov ani teraz. Vyvolený sa skrýva, nechce sa s ňou rozprávať, chuderka. Už len chýba, aby sa do tých blbých novín rozplakala.“ naštvane prskala.
„Ginevra, dávaj si pozor na jazyk,“ upozornila ju Molly zamračene.
„Má pravdu, mami,“ chechtal sa Ron, kým noviny s tresnutím dopadli na stôl. „Je dosť smutné, keď neupozorní na tragédie, ale keď sa trápi len lovom na Spasiteľa, ako ho označili v Sršni.“
„Dobre, možno má pravdu, ale to sa dá povedať aj inak, nie takým spôsobom,“ podráždene zagánila po svojom synovi. Hermiona sa radšej do ich výmeny názorov nezapájala, len s fŕkaním listovala v novinách.
Zadíval sa na dievča sediace na stoličke, ktoré významne prikývlo na každé Hermionino zabrblanie nad novinami. Aj ona utrpela stratu, ako sa dozvedel. Pred polrokom, pri bitke o Rokfort, prišla o svojho priateľa. Dean Thomas bol medzi študentmi, ktorí boli zavraždení útokom smrťožrútov. Ona sa zachránila, na poslednú chvíľu. Keď sa to dozvedel, akoby jeho srdce stisla ľadová dlaň. Aj keď bola v poriadku, len vedomie, že mohla umrieť zároveň s ostatnými, ho hlboko zasiahla. Mohol prísť o svoju sestričku. Často sa tým doberali. Ale z jeho sestričky sa stala mladá žena a on si tú zmenu nestíhal ani všímať.
„Nenávidím ho,“ vrkol Ron počas ich šiesteho roka na Rokforte.
„Koho?“ Harry k nemu zdvihol prekvapený pohľad.
„Deana,“ oznámila pokojne Hermiona. Sedeli v chrabromilskej miestnosti za svojím stolom a robili si úlohy.
„Prečo?“ poobzeral sa po miestnosti. Dean práve vychádzal po schodoch do ich spálne.
„Harry, kde žiješ?“ vrkla naňho Hermiona.
„Začal chodiť s mojou sestrou,“ prskol Ron nespokojne.
„Vážne?“ pohľadom zavadil o Ginny, ktorá stála spolu so svojimi spolužiačkami pri kozube. „A kedy?“ zamračil sa. Nepozdávalo sa mu to. Pravdou bolo, že Ginny už z tej svojej zamilovanosti vyrástla a bavili sa ako priatelia. Dokonca si s ňou rozumel viac, ako s Hermionou. Ale skutočnosť, že sa už minulý rok vláčila s Cornerom, v ňom rozprúdila žlč. Mal ju rád, chcel pre ňu to najlepšie a tým Corner rozhodne nebol. A ani Thomas. Bola to predsa jeho malá sestrička.
„Pred dvoma dňami,“ Ron vyzeral ako boh pomsty. „Zabijem ho, ani sa jej nedotkne.“
„Prestaň, ty jej nemáš čo rozkazovať.“
„Ale mám, je ešte malá.“
„Už dávno nie je malá. Otvor konečne oči a prestaň byť tupec.“
Nevedel, či ich Ron otvoril, ale on tak urobil. Díval sa na to malé dievčatko, ktoré už zďaleka nebolo dievčatkom. Jej postava bola značne odlišnejšia, začala naberať ženské tvary a on zarazene civel. Díval sa na ňu ako na ženu a nie ako na svoju malú sestričku. Bola krásna, áno, to uznal okamžite. Tvár s jemnými črtami, plné pery, drobné pehy, orámovaná hustými a dlhými červenými vlasmi. Mala v nich zelenú čelenku, aby jej nepadali do očí. Ďalší pohľad a zistil, že ten kedysi plochý hrudník zbujnel. Aj krivky bokov začali byť atraktívne. Nie, rozhodne už nebola malá.
Niekoľko dní ich po očku pozoroval. Vyzerala spokojne a to ho mierne upokojilo. Ale nie natoľko, aby nad tým mávol rukou. Keď mala Deana, nerozprávali sa tak často. A so svojím zazerajúcim bratom sa odmietala baviť úplne. V ňom ten hnev narastal a penil pri každej príležitosti. Až prišlo k hádke. Ron ostal v prázdnej kabíne po metlobalovom tréningu s Ginny sám a túto príležitosť naplno využil. Harry sa vracal zo štadióna, kde ešte zbieral lopty a zachytil záver prudkej hádky. Dosť škaredej a nechutnej. Za Ronom sa zatresli dvere. Možno ju chcel aj udrieť, tak bol vytočený.
„Čo pozeráš?“ vyrútila sa naňho Ginny, keď vstúpil. Videl, že má v očiach slzy. „Budeš mi niečo vyčítať aj ty? Budeš mi rozkazovať a zakazovať? Obaja ste rovnakí, ako dvaja strážni a stopovací psi,“ vyprskla nazúrene.
„Nechcem ti nič vyčítať,“ zamračil sa na ňu a prisadol si na lavičku. Stíchla a zarazene pozerala. „Nevravím, že sa mi to páči…“
„No jasne,“ zaškľabila sa. „Mohla som si myslieť. Vám sa nebude páčiť nikto.“
„Upokoj sa, prosím ťa,“ povzdychol. „Dobre vieš, že ťa mám rád a dobre vieš aj to, že chcem pre teba to najlepšie. Vážne si myslíš, že Dean je to najlepšie?“ nevinne pozrel.
„Harry,“ podozrievavo sa zamračila. „Nechcem, aby si sa správal ako ten idiot Ron.“
„Ja sa tiež musím krotiť, aby som sa tak nezačal správať,“ pousmial sa. Chvíľu naňho hľadela, akoby premýšľala, či to myslí vážne.
„Tak o čo ide?“ nadvihla obočie.
„Miluješ ho?“ na rovinu sa spýtal.
„Mám ho rada,“ prikývla.
„Pýtal som sa, či ho miluješ.“
„Teraz by som sa najradšej spýtala, či ťa do toho niečo má byť…“
„Ale ty sa nespýtaš.“
„Nie.“
„Tak odpovedaj.“
„Mám ho rada, to musí zatiaľ stačiť,“ uprene sa mu zadívala do očí. A on jej pohľad opätoval.
„A ďalej?“
„Mám pätnásť, ešte nie som pripravená hovoriť o… milovaní,“ vydralo sa z nej a sčervenela. Občas sa jej to stalo. Potichu sa zasmial, naštvane naňho pozrela. Usmieval sa a ona nemohla inak, ako sa k nemu pridať.
„Ginny,“ riekol a pritiahol si ju do náručia. Spokojne sa mu uvelebila na hrudníku. „Nemám Thomasa rád,“ šepol a ona nespokojne prskla. Zasmial sa. „Ale teba mám rád. Nebudem hovoriť nič proti tvojim rozhodnutiam.“
„Tak to som rada,“ zamrvila sa a on ju stisol ešte viac. Hladil ju po vlasoch.
„Myslím, že to nie je moja vec.“
„To teda nie,“ prikývla s úsmevom.
„Fajn. Rona to prejde,“ nadhodil. „Ale Thomasa už nikdy nebudem mať rád…“
Rona to napokon skutočne prešlo. Po troch mesiacoch sa so svojou sestrou začal rozprávať, ale s Deanom komunikoval čo najmenej a len vtedy, keď nemal iného východiska. n
Chodili spolu vyše dvoch rokov. Stalo sa to akýmsi zvykom. Keď boli preč, mimo Rokfort, stál pri jej boku. Keď si spravili MLOK-y a odišli z Rokfortu, pravdaže aj on, prihlásil sa k dobrovoľníkom, ktorí pomáhali aurorom pri strážení Rokfortu. Vojna sa blížila, vedeli to všetci a každý to očakával. Preto tam bol, v ten deň, kedy smrťožrúti zaútočili a umrel. V jej náručí. Zvláštne na tom bolo, že od nej nikdy nepočul slovo láska. Nikdy nepovedala, že Deana miluje. Boli spolu, tvorili pár, držali sa za ruky a bozkávali, objímali, ale nikdy nezašli ďalej. To vedel, pretože si hovorili všetko. Ich priateľstvo bolo silné a zvláštne. Pri tých krátkych chvíľach, keď mohli byť spolu, sa zverovali jeden druhému s takmer všetkým. O niečom mlčal. O svojom pátraní a poslaní. A aj ona mala svoje najhlbšie tajomstvo, s ktorým sa nezverovala.
Z Deanovej smrti sa oklepala pomerne rýchlo, rovnako ako zo smrti svojich bratov. Aspoň navonok nič nedávala poznať a on ju za to obdivoval. Jedinou známkou, že trúchli, bol smutný pohľad. Ten, ktorý ho tak bolel, ktorý nenávidel a ktorého jej túžil zbaviť sa. Ten smútok mala v očiach aj posledné dni, kedy sa dozvedela, že odchádza navždy.
„Harry, zlatko,“ vyhŕkla pani Weasleyová. Zrejme ho uvidela stáť na schodoch. Zareagoval neskoro. Videla, že sa na ňu uprene a zamyslene díva. Už nestihol uhnúť pohľadom. Ich oči sa do seba vpíjali. Krátky, ale významný okamih. „Už bude obed,“ pokračovala jej matka opatrne. „Poď, sadni si.“
Hermiona nervózne odkladala noviny. Tváril sa, že to nevidí. Predstieral nevšímavosť aj pri pohľadoch, ktoré po sebe vysielali. Už mu to vadilo a liezlo na nervy. Po obede chcel odísť, dúfal, že ho nebudú príliš zdržovať, aj keď tomu neveril. Oni to vedeli a on bol pripravený stáť si za svojím rozhodnutím. Ostával len preto, že im to dlžil. Dali mu toho priveľa, aby mohol len tak zmiznúť bez rozlúčky. Desil sa jej. Ale viac sa desil toho, že by mali pod strechou vraha. To si nezaslúžili.
S nervóznym úsmevom sa prirútil Artur, zároveň s ním sa priletaxovali dvojčatá. Posledný preživší Weasley, Charlie, sa vrátil hneď po bitke do Rumunska. Rozprúdili sa tie tradičné rozhovory, aj keď boli v tejto chvíli strojené. Bol rád, že sa aspoň tvária, že si ho nevšímajú. Ale jeden pohľad na sebe cítil. Pozrel do jej očí. Bola v nich bolesť, smútok, ale napriek tomu pochopenie. Pamätal si, ako v tých očiach videl spočiatku nesmelosť, paniku, hanbenie a roztržitosť. To sa postupne strácalo, až v nich videl odhodlanie, hrdosť, odvahu a úprimnosť. Priateľstvo, podporu a porozumenie. Dostali sa do štádia, kedy si dokázali rôzne veci povedať len obyčajným pohľadom. Našiel v nej človeka, ktorý ho dokázal povzbudiť a utíšiť, keď to potreboval. Ktorý neváhal stáť pri ňom, kedykoľvek to bolo nutné.
Raz to však muselo skončiť. Musel pretrhať tento zväzok, už jej viac nedovolí, aby sa ním zapodievala. Aby zabúdala žiť vlastný život len preto, že on má nejaké trápenie.
„Harry, myslíme si, že by si si to mal rozmyslieť,“ nadhodil Artur počas obeda. Áno, predpokladal, že k tomu príde.
„Nie,“ rázne odvetil. Molly sa strhla, dvojčatá na seba pozreli. „Už som sa rozhodol. Odchádzam a je to navždy.“
„Ale…“ pípla Molly.
„Navždy to určite nebude,“ reagoval Fred.
„Náš braček sa len jednoducho odsťahuje z domu a bude nás navštevovať,“ so samozrejmosťou prikyvoval George.
„Pred novinármi ťa celkom dobre skrývame,“ vložil sa pán Weasley. „Nemusíš odchádzať len kvôli tomu.“
„To nie je len kvôli tomu,“ zdôraznil.
„Dobre, áno,“ Molly takmer prevrhla pohár. „Ale keby si šiel na Grimmauldovo námestie, my by sme tam mohli chodiť.“
„Nechajte ho, keď nechce,“ zamračil sa Ron. „Proste potrebuje odísť z krajiny a ja sa mu ani nedivím.“
„Ale vrátiš sa, však?“ Molly naňho pozrela so slzami v očiach. Tak prosebne a zúfalo, až jej chcel okamžite sľúbiť čokoľvek na svete. Ale toto nevládal.
„Raz… určite. Niekedy,“ hlesol. Začul, ako sa z vedľa sediacej Ginny vydral zvuk. Tlmený ston. Zvieral lyžicu, až mal zbelené hánky a stískal zuby. Nemohol od svojho presvedčenia ustúpiť.
„Dobre teda, keď si sa rozhodol,“ šepla Molly dotknuto. „Už ťa nebudeme prehovárať.“
Zvyšok obeda prebehol v mučivom tichu. Nedvíhal hlavu, premáhal sa, aby neutiekol. Uvedomoval si, že ich zrádza. Že zahadzuje za hlavu všetko, čo mu počas ôsmych rokov ponúkli a nechceli za to nič.
„Maj sa, teda…“ šepli mu jeho priatelia.
„Ďakujem vám, za všetko,“ pousmial sa. Hermiona sa márne snažila potlačiť slzy, aj tak jej vykĺzli.
„Niekedy sa vážne ukáž,“ Ron ho potrieskal po ramene.
„Ale ozývaj sa. Posielaj Hedvigu, aby sme mali aspoň predstavu, kde si,“ postavili sa k nemu dvojčatá. Jeden po druhom ho objímali. Prišlo aj na Artura a Molly. Stískala ho tak, ako ešte doteraz nikdy. Plakala a potichu ho skúsila presvedčiť. Drali sa mu do očí slzy, ale odolával.
Jeho oči sa znova stretli s tým teplým pohľadom čokoládových zreničiek. Musel sa rozlúčiť aj s ňou. Musel jej pripomenúť to, čo aj tak vedela. Že preňho spravila veľa a on si to zoberie so sebou. Raz sa vráti, určite a bude dúfať, že bude šťastná.
„Budeš mi chýbať,“ hlesla, keď osameli. Videl, že jej statočnosť je preč, mala v očiach slzy. Pritiahol si ju k sebe a objal.
„Ty mi budeš chýbať viac,“ šepol jej do vlasov. „Z celého svojho prekliateho života, ktorý opúšťam, mi budeš chýbať najviac ty. Možno, keby som bol odvážnejší,“ hlas sa mu zasekol. Potichu smrkla a cítil, ako sa jej chrbát otriasol tlmeným vzlykom. Neplakala často a keď, tak už muselo ísť o niečo mimoriadne. A táto chvíľa ňou určite bola. „Ginny, ja sa raz vrátim, sľubujem. V momente, ako ma prestane všetko zožierať, ako mi to prestane liezť na mozog, keď aspoň sčasti zabudnem, tak sa vrátim.“
„Môžem ti s tým pomôcť,“ zdvihla k nemu hlavu.
„Nie, Ginn,“ zavrtel hlavou a so slabým úsmevom ju pohladil po líci. „Ty si pre mňa spravila už veľa. Chcem, aby si konečne žila, šťastne a spokojne, keď to bude možné,“ pobozkal ju na čelo. „Maj sa, sestrička…“ pustil ju a s vypätím všetkých síl odchádzal. Zarazene a sklamane sa za ním dívala.
——
Nechcel sa zastavovať, ani otáčať. Zobral si svoj batoh a vykročil. Opúšťal všetko, svoj domov, svoju rodinu, svojich priateľov a Ginny. Dievča, ktoré mu toho toľko dalo a ktoré mu toľkokrát pomohlo. Bolo to niečo úplne odlišné, ako pri Ronovi a Hermione. Ich priateľstvo bolo hlboké, verné, nezištné a úprimné. Ale s ňou bolo to priateľstvo zvláštne, intímne a dôverné. Nežné a pritom silné. Citové, bezodné a bezhraničné. Akoby z neho dýchalo niečo tajomné, zračilo sa v ňom niečo viac, niečo nevyslovené a nepriznané.
„Obidvaja ste tupí!“ vŕkal po nich Ron a naštvane sa postavil. Trávil v Brlohu prázdniny a všetci traja lietali na metlách. Trénovali, pripravovali sa na poslednú metlobalovú sezónu na Rokforte. Teda tú pre Harryho a Rona. Keď sedeli zničení pod stromom, Ginny si neodpustila provokáciu a Ron reagoval predpokladane. „Len sa smejte, ste rovnakí,“ naštvane kráčal k domu zanechávajúc ich vo výbuchoch.
„Ron, neurážaj sa!“ kričal po ňom Harry zadúšajúc sa od smiechu.
„Nechaj ho, jeho to prejde,“ hihňala sa Ginny.
„Nemala by si z neho tak strieľať,“ namietol, keď sa ako tak upokojil.
„Zrejme ti to príliš nevadí, keď sa chechtáš tiež,“ s úškľabkom pripomenula.
„Dobre vieš, aký je.“
„Veď práve. Ja za to nemôžem, že sa vždy napaprčí,“ smiala sa. „A nezastávaj si ho.“
„Budem, je to kamarát a keď ho vytočíš, tak s ním nie je reč.“
„Aha, takže to vlastne hovoríš so zištných dôvodov,“ významne natiahla a štuchla ho do rebier. „Si sebec, Potter.“
„A ty si neuveriteľná potvora,“ uškrnul sa a zachytil ruku, ktorá ho chcela znova štuchnúť.
„Potvora?“ naoko sa urazila.
„Áno, takmer slizolinská,“ prikývol.
„Ja ťa…“ rozhihňala sa a začala ho symbolicky udierať. A on sa rovnako symbolicky bránil. Za sprievodu obojstranného smiechu mávali rukami a viedli akúsi hravú bitku. Možno to brala o čosi vážnejšie a možno sa on nesnažil príliš brániť. Ale stalo sa to, že ho v jednom okamžiku prevalila na chrbát a ľahla si naňho.
„A mám ťa!“ zatvárila sa spokojne a hrdo. „Vzdáš sa a odvoláš tú slizolinskú potvoru?“
„Nie,“ zavrtel hlavou.
„Nie?“ zamračila sa. A on sa zubil. Vedel, že to provokačné cerenie zubov neznáša. „Mám ťa na lopatkách a som pripravená ti ublížiť,“ predniesla predstierajúc hrozbu. „Rozmyslela by som si to.“
„Ale ja si to nerozmyslím,“ oznámil a prebral iniciatívu. V momente ju prevrátil na chrbát a teraz to bol on, kto ju svojím telom pritláčal k zemi. Zvážnel. A zarazila sa aj ona. Ich tváre boli v tesnej blízkosti. Cítili, ako sa ich dych mieša. Pozrel sa na jej pery a napadla mu myšlienka, ako asi môžu chutiť. Bola krásna, ale bola akoby jeho sestra. Nechápal, že mu napadlo niečo tak nechutné a incestné. Uvedomil si jej vôňu a žalúdok sa mu podivne zachvel. Rýchlo jej pozrel do očí, zbadal, že aj ona skúma jeho tvár, zvedavo a so záujmom.
„Harry,“ šepla hľadiac už naňho.
„Ginn,“ odpovedal rovnakým tónom.
Čas sa zastavil. Nebola síce jeho sestra, ale bola to kamarátka. Kto ho môže viniť za to, že pobozká kamarátku? Možno rozmýšľala rovnako. Cítili teplo, ktoré vyžarovalo z tváre toho druhého. Stačil len moment, len pár centimetrov, aby sa ich pery spojili.
„Pusť,“ spamätala sa.
„Áno,“ prikyvoval. Merlin, takmer ju pobozkal. Čo to doňho vošlo?
„Toto akoby sa nestalo.“
„Veď sa nič nestalo.“
„Ale mohlo.“
„Nemohlo, máš Deana a potom… veď je to choré,“ vrtel hlavou. Pozrela naňho.
„Áno, je to choré,“ prikývla.
„Veľmi choré,“ zatváril sa zhrozene a začal sa uškŕňať. Tváril sa, že mu srdce nebúcha ako o závod a že necíti, akoby mal žalúdok na vode. Len zavrtela hlavou a usmiala sa tiež. Po chvíli obaja vybuchli v záchvate smiechu nanovo.
Stalo sa to pred rokom, predtým, ako odišli pátrať a ona sa vrátila na Rokfort. K Deanovi. Nikdy o tom nehovorili, ale na malý okamih si pomyslel, že sa do nej zamiloval. To sa však nemohlo stať. Bolo to nepredstaviteľné a nemysliteľné. Ale čo ak? Od tej doby ju vnímal ešte citlivejšie, ale už sa nič podobné nestalo. A ani sa stať nemohlo. Pomáhala obyčajnému chlapcovi, z ktorého sa stal vrah. Stratený vo vlastných myšlienkach a pocitoch.
Zaváhal. Tempo jeho krokov mierne zakolísalo. Mohlo to silné priateľstvo prerásť do niečoho… niečoho, čo nechápal? Dávala mu toho veľa a on prijímal. Nikdy za to nič nechcela. A platilo to aj naopak. Dával a nič nechcel brať. Znie to nelogicky. Ale poskytovali si vzájomnú podporu a pomoc len preto, aby si mohli byť nablízku. Brali, hltavo habali len po prítomnosti toho druhého. Vlastne nič nebrali, nič nechceli… len seba samých.
Zastavil. Stál na okraji Weasleyovského pozemku a zvádzal vnútorný boj. Ona bola tá, čo mu dokázala vždy pomôcť. Za každej situácie. Či to bola Dumbledorova smrť, alebo zavraždenie McGonagallovej. To ona ho povzbudzovala a tíšila, keď sa objavil v Rokforte, pretože museli niečo overiť v knižnici. Smrťožrúti viedli jednu besnú akciu za prítomnosti Rádu a on tam bol tiež. Videl, ako vraždili malé deti, ako mučili ich rodičov, ako trhali telá starcom a starenám. Pri nej zabudol. Dokázala ho z toho dostať, zo všetkého. Celú noc pri ňom sedela, zvierala ho v náručí a tíšila. Kým Hermiona pátrala a Ron sa zašíval, ona pri ňom bdela. Možno preto, že jeho priatelia tú hrôzu nezažili. Alebo preto, že sa zveroval len jej. Mal ju rád, vyhľadával jej objatie, jej teplé slová, jej hladenie. Nebolo to z kamarátstva. Miloval a potreboval ju vtedy a teraz je to ešte silnejšie. Otočil sa.
——
Keď sa lúčili, celá jej rodina odišla do kuchyne. Poskytli im súkromie, vedeli, aké je ich priateľstvo silné. Odišiel, skutočne za sebou zavrel dvere a vydal sa svojou cestou. Nič jej ho už nevráti a nikto nebude schopný ho nahradiť. Nech by sa o to ktokoľvek snažil, ostane jej po ňom obrovská diera v srdci a tá sa nebude dať zalátať. Ani časom. Stratila najlepšieho priateľa navždy. Poznala ho a vedela, že sa už nevráti. Zničí sa, jeho minulosť a to, čo musel spraviť, ho postupne pripravia o najmenšiu chuť vrátiť sa do krajiny, ktorá je spätá s Voldemortom a s ním. Zrejme sa stratí v nejakej vzdialenej krajine, kde nemajú o ich vojne ani tušenia. Postupne zatrpkne, zvykne si a možno… možno zabudne.
Ona nezabudne. Kráčala po schodoch do svojej izby. Chcela ostať sama so svojou bolesťou a stratou. V jej hlave sa objavil už v štyroch rokoch, kedy počúvala príbehy o chlapcovi, ktorý prežil. Fascinoval ju, obdivovala ho a ľutovala. Kruto prišiel o rodičov, ako maličký, nedostal príležitosť ich poznať. Hovorili mu Harry Potter a ona si myslela, že je to výmysel, legenda, mýtus. Príliš si to nebrala k srdcu až do chvíle, kedy jej bolo povedané, že jej bratia sa s ním stretli. S tým, o ktorom si myslela, že je len súčasťou povedačiek. Všetky jej spomienky sa vrátili a ona ho znova obdivovala. Žijúcu legendu. A keď sa tá legenda objavila v ich dome a ona zistila, že je to skutočne len chlapec z mäsa a kostí, celý svet sa pretočil. Mýtus a objekt obdivovania nabral reálnu podobu a nachádzal sa v ich dome. Nevedela, ako sa k nemu správať. Hanbila sa a koktala. Panikárila a utekala pred ním. Nebolo to zamilovanie, bol to obdiv a neskôr detské pobláznenie.
Trvalo jej dlho, kým sa spamätala a začala komunikovať. Bližšie ho spoznávať, kúsok po kúsku, opatrne, aby sa jej predstava nezrútila. Uvedomila si, že je obyčajný, dobrý a… skutočný. Možno trocha precitlivený, tvrdohlavý a ľahko popudlivý. A to ju štvalo. Postupne jej nerobilo problém správať sa k nemu ako k Ronovi a často mu aj jeho slabé chvíle hodila do očí. Pomaličky sa zbližovali. Nachádzali k sebe cestu. A keď mu jej bratia začali hovoriť brat, používala to ako tajnú zbraň. Vŕtala tým doňho a on ju začal volať sestrou. Bolo to fajn, ale bolo to čoraz silnejšie. Nevytkol jej Cornera a ona prskala nad Changovej tuposťou, keď sa tí dvaja rozišli. Deana toleroval, aj keď sa naňho vždy zaškľabil, keď sa dívala. Bolo to krásne. Bol viac, ako priateľ, či brat. Zverila sa mu, že má Deana rada. Ale povedala aj to, že nevie, či je to láska. Nepozná ten pocit. Mala ho rada, chodili spolu vyše dvoch rokov. Nikdy ho nepodviedla, ani v myšlienkach, bola mu oddaná a keď umrel, odišiel aj kus z nej. Ale nebola si istá svojimi pocitmi. Matka jej vždy vravela, že dievča tú pravú lásku pozná. Pýtala sa ako. Jednoducho odvetila, že srdcom.
Nechápala, ale teraz zrejme začala chápať. Dala by čokoľvek za to, aby ostal. Aby dostala príležitosť mu pomôcť prekonať to ťažké obdobie. Aby neprišla o jeho prítomnosť. Rozhodol sa tak a to ju bolelo najviac. Bála sa, že na ňu zabudne. Na ich priateľstvo, alebo možno na niečo viac. Na tie chvíle, kedy sa smiali, úplne nezmyselne na najmenších zbytočnostiach. Kedy si pomáhali so všetkým. Kedy sa rozprávali. Viedli dlhé debaty o všetkom. O maličkostiach, ale aj o dôležitých veciach. A súkromných. Poznali sa dokonale, takmer do najmenších detailov. Vedeli o sebe takmer všetko. Takmer. Nikdy nespomenula, že jej city voči nemu sú jednoducho neidentifikovateľné. Nebola si istá, či je to… len… priateľstvo. Cítila pri ňom viac, ako pri Deanovi. A to ju často krát prinútilo rozmýšľať. Nevedela, že ide o lásku. V súvislosti s ním na lásku nemyslela, bolo by to ako zašpinenie ich nežného vzťahu. Ako zrada ich priateľstva. Ničilo ju to už rok. Odvtedy, ako sa takmer pobozkali. Ľutovala, že to vtedy nedotiahli do konca. Možno by mala vo svojich pocitoch jasno. Bol by buď koniec priateľstva alebo začiatok niečoho väčšieho. Niečoho, na čo je už teraz neskoro. Odišiel a ona sa nikdy nedozvie, či by ju aj on mohol milovať tak, ako ho miluje ona. Vedela to, strácala kus života, kus srdca, kus duše. Postavila sa do okna a jej oči sa zabodli do smaragdovej zelene osoby dívajúcej sa priamo na ňu…
——
Vždy si dokázali pohľadom porozumieť, ale teraz to bolo čosi zvláštne. Jeden pohľad a v oboch sa rozdúchavali iskierky nádeje. Netušila, prečo tam stojí, ale želala si, aby tam stál kvôli nej. Dívala sa do očí, stále smutne zastrených, ale videla v nich akýsi záblesk niečoho, čo ešte nezažila. Nie na ňom. Ešte nikdy sa na ňu nedíval tak zvláštne, tak odlišne. Nie ako na kamarátku. Nie, toto bolo niečo iné, podobne sa na ňu díval Dean, ale toto bolo ešte silnejšia a intenzívnejšie. Až potom prišlo to uvedomenie. On dnes neodíde. A neodíde možno ani zajtra, možno ostane navždy. Kvôli nej. Usmiala sa. S úľavou, nadšením a radosťou. Milovala ho a on ju. Jeho pohľad a výraz to jasne ukazoval.
Díval sa na dom, chcel ísť naspäť, čo najskôr ju zovrieť v náruči a nesmelo sa jej zveriť so svojimi pocitmi. Miloval ju, zrejme už dávno predtým a nechce byť bez nej. Potrebuje ju a kvôli nej je ochotný postaviť sa svojmu svedomiu. Možno riskuje až príliš, ale vlastne už nemá čo riskovať. Jeho život je v troskách a len ona ho bude vedieť postaviť na nohy. Nepochyboval o tom, že to bude chcieť preňho spraviť, predsa sa o niečom podobnom bavili. Keď ju videl stáť v okne, jeho dušu presvietil slnečný lúč. Nevidel ju tri minúty, ale zdalo sa mu to neuveriteľne dlho. Prvotné prekvapenie, keď ju zazrel v okne sa zmenilo. Uvedomenie si, že ju miluje a pohľad na ňu, ho okamžite odpútal od všetkého ostatného. Díval sa a chcel kričať. Od radosti a nadšenia. Keď jej tvár rozjasnil úsmev, zvláštnejší ako kedykoľvek predtým, musel sa usmiať aj on.
Vždy sa dokázali pochopiť a to platilo aj pre túto chvíľu. Stačilo päť sekúnd a obracala sa von zo svojej izby. Keď zbadal v okne povievať červené vlasy, ktoré sa strácali, púšťal svoju batožinu a zabúdal na odchod. Keď sa jej dupot ozýval po dome, kedy brala schody po troch, on sa rozbiehal k domu. Keď sa dvere Brloha otvárali, on práve dobiehal. Padli si do náručia. S prudko búchajúcimi srdcami, zaplnenými láskou sa objímali. Tíško si šepkali svoje mená a vyznávali svoje city. Vlastne ani nemuseli. Ich srdcia bili spoločne, jeden pre druhého tak, ako tomu bolo vždy. Ale teraz to bolo oveľa intenzívnejšie.
„Milujem ťa,“ šepkala mu do ucha a dvíhala k nemu tvár.
„Ja teba viac,“ hlesol a usmiato sa díval do jej šťastnej tváre. Skláňal sa k nej, aby ju pobozkal. Nesmelo a opatrne. Chcela však viac. Ich dlane sa navzájom hladili, ich telá sa k sebe tisli a ústa hladne dobíjali. Svet okolo nich prestal existovať, bola tu len táto chvíľa a vzácny okamžik precitnutia. Nezbadali, ako Molly s úsmevom zatvára dvere a necháva ich tak. Nevideli ani zamračené tváre jej bratov, ktorí stáli za matkou a ani Hermionin spokojný úsmev. Boli tu teraz len oni a ich šťastie.
„Neodídeš?“ spýtala sa neskôr, keď sedeli na lavičke pod brezou. On sedel na lavičke, ona na ňom a opierala sa oňho. Zamilovane.
„Úplne nie,“ pritakal a prepletal si svoje prsty s jej drobnými. „Pôjdem na Grimmauldovo námestie. Weasleyovci môžu prísť hocikedy,“ zareagoval, pretože naňho okamžite pozrela.
„Pôjdem s tebou,“ prehlásila rozhodne a znova sa oňho oprela. Pobozkal ju na rameno. Proste to potreboval. Musel sa jej dotýkať a bozkávať ju stále. Akoby chcel dohnať všetok zameškaný čas.
„A čo tvoja mamka?“ zamrmlal. Pochyboval, že by to dovolila.
„Čo by? Ako si povedal, môžu prísť hocikedy, aj keď pochybujem, že by to zneužívali. Taktiež som už dávno plnoletá, takže ma tu nemôže priviazať. A takisto je liečiteľská škola v Londýne, takže to budem mať bližšie,“ vysvetlila úplne pokojne a prsty vnárala do jeho vlasov. „A okrem toho ma potrebuješ,“ šepla. „Chcem byť s tebou stále.“
„Aj ja,“ prikývol a vtisol jej jemný bozk na líce. „Nebude to ľahké, ale určite sa bude dať prehovoriť. Budeme sa správať vo všetkej počestnosti,“ zasmial sa.
„Uhm, vážne?“ mrkla naňho. „A už nebudem tvoje sestrička?“ natiahla.
„Už nie…“ odvetil vážne. Ich pery sa znova spojili a bozk bol vášnivejší, zodpovedajúci všetkému, čo cítili.
KONIEC