POPIS: Jednorázovka napísaná ako vianočný darček pre čitateľov Strely. Mierne nadväzuje na jednorázovku Severea Au-pair. Presladená, vianočná… Znova sa v nej nachádzajú rodinné väzby zo Strely, avšak znova bola písaná v období, kedy v Strele žili určite postavy a rozhodne sa nebude stotožňovať s oficiálnym koncom Strely. Severu je pozvaný k Potterovcom stráviť s nimi Vianoce, sviatok, ktorý zdarne ignoroval takmer celý život. Teraz sú tam ale Harryho deti, Lily a Sevie, ktorí sa mu už dostali pod kožu. Dokážu zmeniť jeho postoj k Vianociam?
ŽÁNER: humor, romantika
OBDOBIE: po vojne v Strele
HLAVNÉ POSTAVY: Severus Snape a ostatní
RATING: 12+
———-
Na konci dediny sa ozvalo tiché puknutie. Samostatne stojaci dom, ktorý mohli vidieť len starostlivo vybraní jedinci, bol kompletne pokrytý vrstvou čerstvo napadnutého snehu. Rovnako, ako celá krajina. Ak ste sa pozreli smerom do dediny, ktorá bola umiestnená o niečo nižšie, ako náš dom, v miernej rokline, mohli ste zazrieť len čierne či sivé komíny, z ktorých vychádzali kúdoly dymu a svetlá nespočetných svetelných reťazí, ožiarených okien či priečelí domov.
Muž, ktorý sa práve primiestnil na kraj napol muklovskej dediny, si pri tomto pohľade pohrdlivo odfrkol. Zabalil sa do svojho čierneho, hrubého plášťa a zabodol zrak na dom, ktorý mienil navštíviť. Prevrátil oči. Jeho najdrahší synovec zrejme zdieľa rovnaké trápne muklovské názory a on je prinútený sa toho všetkého zúčastniť. No, prinútený možno ani nie, ale jednoducho mu už všetci počas predchádzajúcich troch mesiacov liezli na nervy s tým neustálym dobiedzaním a on im ich pozvanie odkýval. Len, aby mal vytúžený pokoj od nich všetkých. Ale je pravda, že za tie dlhé roky sa jeho odhodlanie protestovať výrazne oslabilo a on sa pristihol, že im akosi často začal ustupovať.
Siahol na železnú bránku, ktorá sa potichučky otvorila. Aspoň, že má odhrnutý chodník… Zamrmlal si v duchu. Tých niekoľko metrov, ktorými sa musel prebrodiť snehom, mu pripadalo otravných. Uhm… to je tak dojímavé… zaškľabil sa pri pohľade na súmerné záhony kvetov, ktoré sa tiahli popri chodníku až k domu. Boli zelené a nádherne rozkvitnuté a bolo jasné, že pani domu musela vynaložiť veľké úsilie a ešte viac kúziel, aby toto docielila. No… každý máme niečo, čím zbytočne mrháme časom…
Nepekne pozeral na vchodové dvere a veniec, ktorý bol na ňom zavesený. Zamračil sa. Ešte stále má možnosť otočiť sa na päte a zmiznúť. Nikto by si toho nevšimol. Má poslednú možnosť. Ak ju nevyužije a po zaklopaní vstúpi, čakajú ho samé problémy. Lepšie povedané dva problémy, ale tie vydajú hneď za celosvetovú, rýchlo sa rozmáhajúcu katastrofu a krízu. Prevrátil oči a zaklopal.
Sú to len dve malé otravné vošky, ktorých by som sa mal vedieť zbaviť mávnutím ruky… A jedna veľká, ktorá mi lezie na nervy celý život… A jeho manželka, ktorú by som možno vedel vystáť, čo však nemôžem povedať o jej matke… tá nikdy neprestane byť vtieravá a prehnane úslužná… a jej manžel, ktorý ma bude dráždiť tými muklovskými hlúposťami… nepočítam ďalších ryšavcov, ktorí určite vyvedú nejakú sprostosť, čím sa len potvrdí ich nedostatočná mentálna funkčnosť… a pes s vlkolakom, ktorí len podtrhnú môj názor, že toto bude jeden z najnešťastnejšie, najmalichernejšie, najzbytočnejšie a najnezmyslenejšie strávených časov v mojom živote…
„Severus… som rád, že si nakoniec prišiel. Vitaj,“ s úsmevom ho vítal Harry. Keby vedeli oči pichať, tak je z Chlapca, ktorý prežil, hotové rešeto. Severus skamenel uprostred pohybu, ktorým sa rozhodol vypariť sa čo najrýchlejšie. Znechutene sa zaškľabil a obrátil sa naspäť k dverám. „Verím, že ťa to stálo veľa premáhania,“ zaceril sa mu jeho synovec.
„Ale nestálo, Potter,“ vrkol s predstieraným úškľabkom. Hodil posledný pohľad smerom k železnej bránke, za ktorou bolo jasné bezpečie v tvare premiestňovacieho územia a stiahol obočie. „Náhodou som sa ohromne tešil,“ významne nadhodil a odhodlane sa predral dovnútra. Okamžite ho ovanula vôňa vanilky a škorice. „Kto tu všetko je?“ zisťoval.
„Si prvý,“ pousmial sa a zavrel za ním.
„Ako to, že prvý?“ To znamená, že tie vošky ešte nikto nezamestnali…
„Ostatní sa začnú o chvíľu pridávať,“ natiahol ruku, aby zobral jeho hrubý, zimný plášť a zavesil ho na háčik. Pod ním mal profesor elixírov ešte jeden čierny plášť. Ľahký. Svoj typický. Harry sa musel uškŕňať.
„Čo sa tak prihoreto škľabíš?“ prskol s nevôľou.
„Toto je môj prejav radosti,“ zachechtal sa. „Stráviť Vianoce so svojím strýkom… to sa mi zatiaľ nepodarilo. Beriem to, ako svoj osobný úspech.“
„V tom prípade ti tvoje priority vážne závidím,“ stále sa mu to nepozdávalo. Ostražito sa obzeral. „Ja mať tvoje problémy, tak som ten najspokojnejší čarodejník pod slnkom,“ povedal len preto, aby niečo povedal. Alebo preto, aby zakryl nervozitu. Šli do obývačky.
„Aspoň by sa tvoj život, ktorý je preplnený len vymýšľaním spôsobov, ako stŕhať body nepriateľským fakultám, trocha spestril,“ Harry mykol plecami a ukázal mu fľašu. Severus si sadol do kresla a s napätím čakal, odkiaľ sa vyrúti nebezpečenstvo. Bolo podozrivo ticho.
„Dobre vieš, že tamtú brečku nepijem,“ zakrútil nosom na ponúkanú whisky. Harry sa zachechtal a vytiahol víno. „A aj tak… myslím, že moja myseľ by mala ostať čistá,“ zamračil sa, keď sa mu pred nosom objavil pohár.
„Neboj, Severus,“ natiahol Harry. „Deti ešte stále spia… takže si stále voľný. Včera sa poriadne unavili a šli spať o niečo neskôr. Hádam sa aj dnes unavia, keď si prišiel…“ nedalo mu. Bavilo ho vŕtnuť si do svojho strýka. Dobre vedel, ako ho otravuje, keď musí odpovedať na ich zvedavé otázky, ako sa musí premáhať, keď bojuje s detskou úprimnosťou a nevinnosťou a pritom, nech sa snažil, ako vedel, nedokázal úplne zakryť skutočnosť, že ich má rád. Aj keď si vedel pre svoje dve deti predstaviť lepších spoločníkov… mimochodom, aj neviditeľný testral by bol asi lepším spoločníkom ako Severus… bolo zjavné, že ich má svojím spôsobom rád. Doteraz sa ovládol, nepreklial ich, ani im neublížil, ako neváhal často podotknúť. A táto situácia sa ešte zvýraznila po letnom zážitku, kedy bol prinútený vplyvom okolností postarať sa o nich behom dvoch dní. Jeho deti to prežili, čo bolo vskutku výnimočné. Ale k tráveniu prázdnin nakoniec i tak nedošlo.
„Myslím, že tvoje deti nepovažujem za veľkú hrozbu. Aj keď sú po tebe neznesiteľné… majú niečo, čo našťastie zdedili po svojej matke a to práve tebe v značnej miere absentuje. Rozum,“ zdôraznil. „Preto sa ich prítomnosť dá prežiť… dá sa s nimi vyjsť a dohodnúť. Nie v okamžiku, čo je na škodu… ale nakoniec predsa,“ nevinne sa pousmial. „A to je niečo, čo my dvaja asi nikdy nedokážeme.“
„Svätá pravda,“ prikývol flegmaticky a za roky už aj automaticky. „To je však vyhovujúce… takto aspoň stráviš čas s celou mojou rodinou, priateľmi. Jednoducho všetkými, ktorých uznávaš, toleruješ a… máš rád,“ významne natiahol.
„Už by si mal prestať piť,“ odporučil mu s úsmevom. „Alkohol ti ničí aj posledné, slabé záblesky akéhosi zúfalého výkriku po preukázaní inteligencie.“
„Ešte som nezačal piť.“
„Aha… iste. Takže to blúznenie je už vlastne tvojím bežným prejavom.“
„Severus, som rada, že ťa u nás vidím,“ ozvalo sa od dverí. Stála v nich manželka jeho synovca. S utierkou v zamúčených rukách a v zástere, ktorá obopínala jej mierne vytŕčajúce bruško. Známka toho, že sa Severusove strasti o niekoľko mesiacov zvýšia o jedného protivného Pottera navyše. „Úprimne, ani som neočakávala, že sa nakoniec odhodláš stráviť s nami Vianoce,“ mierne sa pousmiala. Síce s tým pozvoľna prestávala, ale občas jej vykĺzlo jemné podrýpnutie. „Myslela som, že si nakoniec vymyslíš nejakú výhovorku.“
„V to som dúfal aj ja, Ginevra,“ uškrnul sa. „Na nešťastie som zásobu logicky podložených argumentov, prečo sa nezúčastniť na vašich rodinných stretnutiach, už vyčerpal a na hlúpe reči sú tu iní adepti.“
„Každopádne si mi spravil radosť,“ mrkla a pozrela na svojho manžela, ktorý sa rozhodol poslednú poznámku ignorovať. „Láska, ako to bude s tým stromčekom?“ pripomenula mu. Ten len mykol plecami a pozrel po strýkovi.
„So Seviem sme chceli ísť do lesa pre stromček… Pridáš sa?“ nadvihol obočie.
„Prečo by som mal ísť pre stromček?“ zamračil sa.
„Pretože ten akosi k Vianociam neodmysliteľne patrí.“
„Vážne?“ zaškľabil sa. „Tak to som teda netušil,“ sarkasticky natiahol. „Predpokladal som, že túto hlúposť už dávno vlastníte.“
„Jasne, že vlastníme… za domom je ich plný les,“ zasmiala sa Ginny.
„Vskutku vtipné,“ fľochol po nej podráždene. „A prečo sa očakáva práve po mne, že by som šiel po ten stromček.“
„Pretože by si Seviemu spravil radosť… veľkú,“ zdôraznil Harry. „Teší sa na to. Keď si mal vybrať, či pôjde so strýkami Weasleyovcami, s ujom Nevillom, Siriusom či Remusom alebo tebou, vyhral si na celej čiare.“
„Neoznámená účasť v tejto súťaži ma neuveriteľne teší… a víťazstvo ešte viac. To však neznamená, že mám záujem liezť niekde do snehu a…“
„Fajn, tak si bude musieť, podotýkam, že veľmi sklamane, vybrať niekoho iného.“
Keď pôjde s niektorým dvojčaťom… hrozí mu nebezpečenstvo. Sú schopní vytrhnúť stromček aj s koreňom… s pomocou dynamitu. Longbottom tiež nie je zodpovedný výber. Ako nápadne sa jeho meno zhoduje s lobotómiou… Lupin by najskôr začal niekde vyť spolu so svojimi súkmeňovcami. Black, už len to meno je synonymom nezodpovednosti, sa divím, že jeho syn ešte neutrpel žiadnu ujmu. Bill, no… možno tá najlepšia možnosť, ale zase nie povoľný k podobným blbostiam. Malfoya sa nikto pýtať nebude a starý Weasley je už starý. A napokon jeho úžasný otec… tak toho by som neposlal ani pre smrť.
„Dobre, fajn,“ vrkol mrzuto po svojich úvahách. Jednoznačne sa pasoval za to najinteligentnejšie a najspôsobilejšie, čo si mohol jeho malý synovček vybrať. „Pôjdem s vami, aspoň dohliadnem na to, že si vy dvaja nezlámete nohy. A čo Lily?“ pozrel na Ginny, pretože sa mu nechcelo dívať na víťazný a hlúpy Harryho úškrn.
„Tá mi pomôže s pečením,“ vysvetlila. Už sa chcela obrátiť k odchodu, keď zaregistrovali zvuky na vrchnom poschodí domu. Jednoducho zostala, aby videla, čo bude nasledovať. S trocha zákernými myšlienkami.
Severus obozretne zabodol pohľad na schodisko a v duchu tipoval, či ich priviazali nejakou hrubou reťazou. Vedel, že v to dúfať nemôže… ale predsa sú Vianoce a počas nich by sa mali konať zázraky. Nekonali. Malý Sevie, hneď ako ho zbadal, sa rozbehol a vrhol sa mu do náručia. Snažil sa udržať to malé telíčko čo najďalej od seba, bránil pevnému zovretiu, ale podvedome rezignoval. S pevne stisnutými zubami sa nechal oblápať a bojoval s vlastnou slabosťou a túžbou opätovať mu prejav radosti.
„Dobre, stačilo,“ potichu vrkol a odtláčal ho od seba. Nemohol si nevšimnúť škodoradostného úškľabku staršieho Pottera. „A ticho,“ upozornil ho dôraznejšie, pretože Sevie začal švitoriť o tom, ako pôjdu pre stromček. „Bež sa najesť a obliecť.“
Na rozdiel od svojho brata, Lily sa mu necápala do náručia. Čo ho nesmierne potešilo. Len k nemu pristúpila, krátko ho objala a s úsmevom mu vtisla bozk na líce. Nevedel, či je horšie to vešanie sa naňho alebo slintanie. Ďalších úvah bol ušetrený, Ginny nahnala svoje deti do kuchyne a začuli len upozorňovanie na pokojné naraňajkovanie sa.
„Neviem… myslím, že ostanem doma a nechám vás ísť samých,“ usmial sa Harry. „Určite to zvládnete.“
„Tak na to zabudni,“ okamžite zavrčal. Už ma vidíš, ako sa s ním natriasam sám… „Netuším, aký strom to máš vlastne na mysli,“ stále sa mu to nepozdávalo.
„Úplne obyčajný… taký, aby sa sem zmestil. Keby ti to robilo problém, Sevie by ti určite nejaký ukázal.“
„Zabudni,“ zopakoval dôrazne. „Je to tvoj výmysel, tak si to zariaď. Vždy mi boli Vianoce ukradnuté a názor som nezmenil. Nechápem, na čo strom… keď si chcete dať nejaké stupídne darčeky, mohlo by sa to spraviť aj v pokojnejšom duchu. A to vyváranie, vypekanie… nezmysel. Celý rok robíte to isté… čím to je teraz iné? Len preto, že je v kalendári nejaký dátum, tak sa všetci zbláznite a idete sa pretrhnúť, len aby ste robili jednu hlúposť za druhou. Strom… v lese ho je treba viac. Zdobenie. Skutočne nechápem, načo sa musí dovliecť strom a ešte k tomu vešať po ňom kdejaké nezmysly. A všetci sa stretnúť? Veď tie vaše rodinné stretnutia sú minimálne dvakrát za mesiac… a to len tie, o ktorých viem a na ktoré ma stále chceš dotiahnuť. A vlastne ani neviem, na čo som sem prišiel. Ešte pretrpím tie nedeľné obedy u vás… ale teraz sem majú prísť všetci. Merlin… normálne sa toho desím. Prečo nezostanú všetci doma… v teple… a nenechajú vás na pokoji? Určite to bol nápad tvojej manželky. Jasne… Weasleyovci sa vždy vyžívali v preplnených miestnostiach, kde si navzájom šliapali po krkoch, zavadzali si a kde ich bolo toľko, že sa každý s každým počas celého večera nemal šancu ani porozprávať.“
******
„…a predstav si, že ráno, keď sa zobudíme, nájdeme si kopu darčekov…“ nadchýnal sa Sevie na ceste do lesa. Bol poriadne naobliekaný a ani za svet nechcel pustiť jeho ruku, ktorú si v momente privlastnil. Harry sa celkom spokojne a veselo hrabal za nimi. „…ale záleží to od toho, či sme poslúchali,“ pokračoval opatrne.
„Áno? V tom prípade by som sa pripravil na isté sklamanie,“ Severus pozrel dole, do zelených očí, ktoré boli upreté naňho. Márne sa snažil nenápadne vyvliecť ruku. „Keď to záleží od toho, kto ako poslúchal… nečakal by som kopu darčekov, ale len jeden… celkom maličký.“
„To hovoríš z vlastnej skúsenosti?“ zachechtal sa Harry.
„Ty nečakaj ani holý papier,“ vrkol dozadu.
„Ale ja som poslúchal,“ nedalo Seviemu, ktorý ťažko potláčal sklamanie. „Nerobil som zle… no, možno sme sa s Lily hádali. Ale pomáhal som mamke, aj ockovi.“
„Nerob si starosti, Sevie,“ povzbudil ho otec. „Určite si darčeky nájdeš. Dobré deti ich dostanú veľa. Horšie je to s dospelými. Strýko Severus by dokázal možno spočítať na prstoch jednej ruky, koľko ich v živote dostal.“
„Vážne?“ Sevie naňho kukol. „Ale od nás určite niečo dostaneš.“
„Dostávam ich len od vás.“
„S Lily sme vymysleli niečo len pre teba a počuli sme, ako sa mamka s tatkom bavia o tom, čo ti dajú…“
„A čo to má byť?“ zaškľabil sa.
„To je predsa tajomstvo,“ Sevie zavrtel nechápavo hlavou. „Musíš počkať do rána… to vie predsa každý.“
„Fajn, budem čakať.“
„Uhm… ale budeš musieť prečítať vianočný príbeh…“
„Prečo?“
„Pretože sa to tak robí. Keď ozdobíme stromček, zapálime sviečky… vždy niekto číta rozprávku. Stále niekto iný.“
„Tento rok to vyšlo na teba,“ upozornil ho Harry.
„Ale nevyšlo,“ zamračil sa.
„Minule čítal Sirius a ešte predtým Remus… a skôr si to nepamätám.“
„Predtým to bola mamička a ja… tentoraz to budeš ty. Deti si ťa vybrali,“ Harry použil osvedčenú taktiku.
„Stále zneužívaš svoje deti,“ prskol po ňom.
„Nezneužíva… my chceme, aby si to bol ty, pretože ťa máme radi.“
„Úžasné.“
„No a potom budeme jesť, spievať a tancovať…“
„S tým jedením súhlasím.“
„… a zabávať sa. Tentoraz môžeme zostať dlhšie hore… máme to dovolené…“
Úchvatné… bude už mlčať?
„…zdobiť budeme my, chlapi… dievčatá budú pripravovať večeru. A postupne budú chodiť aj ostatní. Ja som chcel, aby si prišiel ráno a pomohol mi so stromčekom… tatko minulý rok vybral taký malý a ja by som chcel čo najväčší… aby sa naň dalo čo najviac ozdôb a sviečok. Niektoré sme vyrobili sami… určite sa ti budú páčiť. Keď sa vrátime… tak ti ich ukážem. Chceš?“
A neprestane… a neprestane… „Jasne, že mi ich ukážeš,“ povzdychol.
„Dobre teda,“ radostne sa zasmial. „Budú sa ti páčiť. V škôlke sme dokonca piekli, ale mňa to nebavilo. Lily celkom áno, tešila sa na to, ako bude mamke pomáhať. Už toho napiekli dosť, ale máme zakázané chodiť na koláčiky. Aj keď sme neposlúchli…“ zarazil sa a fľochol po otcovi.
„To nám je jasné,“ s úsmevom ho upokojil. „Mamička si všimla, ako jej miznú koláčiky.“
„A nehnevá sa?“
„A hovorila niečo?“ Sevie s úsmevom zavrtel hlavou a obrátil pozornosť opäť na strýka.
„Ochutnáš ich… uvidíš, aké sú výborné. A hlavne tie, čo vyzerajú ako všelijaké čarovné tvory. Ukradol som si jeden, čo vyzeral úplne ako hipogrif. Úplne ako Siriusov Hrdozobec a odhryzol som mu najprv chvost…“
„Chudák.“
„… a potom aj nohy… hlavu som si nechal nakoniec. Chutnajú úplne fantasticky. Lily si vybrala fénixa, ale bolo jej ho ľúto zjesť a má ho v izbe v poličke…“
Áno, tie poznám… dovlečú mi ich každý rok a potom ma bolia zuby…
„… a strýkovia Fred s Georgeom sľúbili ohňostroj.“
Neočakávané…
„Vraj má byť veľký, aby potešil všetky deti… aj tie väčšie. Sebastian s Damianom im chcú pomáhať. My menší môžeme len pozerať,“ neprestával ševeliť.
„Tak ktorý to má byť?“ prerušil ho, keď sa doplachtili na začiatok ihličnatého lesa. „Ktorý skolíme?“
„Musíš počkať, treba ho starostlivo vybrať. Vieš? Pozorne ich prezrieť, musí byť dokonalý, aby sa hodil k nám do obývačky…“ chcel sa rozbehnúť pomedzi stromy, mykal mu rukou. Či chcel, či nie, bol prinútený nasledovať ho. „Musí byť hustý, vysoký.“
„A musí byť zelený,“ zaškľabil sa. „Nevadí ti, že vezmeš veveričkám domov?“ povytiahol obočie. Sevie pozrel na otca.
„Veveričkám dáme chvíľu na to, aby sa presťahovali,“ ubezpečil syna.
„Vidíš?“ fľochol na strýka s pokojným úsmevom. „Nikomu len tak nevezmeme domov,“ zavrtel hlavou a pokračoval v hľadaní. Na Severusov vkus to bolo príliš zdĺhavé, dôsledné a hlavne otravné vyberanie. Keby záležalo na ňom, siahol by po prvom strome, na ktorý by bol narazil. Ale ten malý nie. Každý musel okomentovať, vymenovať jeho klady aj zápory. Prevracal oči, kým jeho otec trpezlivo čakal a nechával mu priestor k realizácii. Až sa napokon po hodine a pol konečne dočkal.
„Tento je vynikajúci!“ prišlo k vytúženému rozhodnutiu. Sevie sa konečne rozhodol a oni ho kúzlom odrezali. Levitujúc ho pred sebou sa vydali na cestu späť. „Mamička nám určite uvarí čaj… Je dokonalý. Že je dokonalý, tati?“
„Áno, je úplne úžasný, každému sa bude páčiť.“
„Že? Strýko Severus?“ počkal, kým mu zmorene prikývne. Zjavne bol hrdý, že vybral ten najdokonalejší stromček, respektíve stromisko. „A keď sa ozdobí a bude svietiť… Páni, bude nádherný. Lily bude závidieť, že som ho vybral ja, kým ona len vykrajuje koláčiky.“
„Aj vykrajovanie koláčikov je dôležité,“ mierne ho napomenul otec.
„Áno, samozrejme,“ zarazene a zahanbene opáčil.
„Dôležité možno… ale určite nie duchaplné,“ vrkol Severus. Sevie sa zahihňal.
„A určite nie dobrodružné. My sa vraciame z výpravy… za nájdením stromu,“ pokračoval spokojne. „Strýko, požičiaš mi prútik?“
„Prečo?“
„Aby som vyzeral ako bojovník.“
„Tak k tomu ti prútik stačiť nebude,“ natiahol.
„Ešte musíš poriadne vyrásť,“ pousmial sa Harry.
„To bude problematické vzhľadom na jeho gény,“ zaškľabil sa Severus.
„Hehe,“ ozvalo sa so značnou dávkou irónie.
„Vyrastiem a budem ten najlepší bojovník na svete… a budem bojovať nielen so stromami, ale aj s trolmi, drakmi a zloduchmi.“
„Merlin nám pomáhaj…“
******
„Najprv hore hviezdu,“ zavelil Harry, keď sa jeho deti vrhli na zdobenie stromčeku. Zaberal tretinu obývačky, boli prinútení poodťahovať sedačky a kreslá, aby sa im tam vôbec zmestil. Kým Lily prejavila rovnaké nadšenie ako jej brat, ich matka len potichu zaúpela. A Severus jej dával za pravdu. Skutočne bol strom zbytočne veľký, zbytočne hustý, zbytočne zelený… vlastne bol celý zbytočný. Harry musel svoju manželku presviedčať niekoľko minút, aby ich s ním nevyrazila von. Potreboval k tomu povestné psie oči, objímania a bozkávanie, kým povolila. Severus mal podozrenie, že za zmenou jej názoru aj tak boli jej deti a ich radosť a nie prítulnosť manžela. Radšej šla pokračovať vo vyváraní.
„Reťaze… svietiace. Strýko, pomôžeš?“ pišťali deti. S nevôľou sa postavil a skrývajúc podráždenie im pomáhal rozmotať metre reťazí, aby nimi vzápätí omotávali strom. Harry prútik zakázal. Podľa jeho názoru si mali deti ozdobiť strom svojpomocne a použitie kúziel by bolo nefér. Vraždil ho pohľadom, ale on ho statočne ignoroval. Pokým pomáhal svojej dcére, aby dočiahla úplne navrch, on musel asistovať malému Seviemu. Zdvíhal ho do výšky a pripadal si, ako úplný hlupák. Nedalo sa však povedať nie. Nie, keď videl tie prosebné a rozžiarené očká, dychtivé, nedočkavé a nadšené.
„Toto sú ozdoby, ktoré sme robili sami,“ oznamovali deti, keď mali asi polovicu hotovo. Privliekli škatuľu plnú povystrihovaných a pomaľovaných zvončekov, šišiek, cencúľov, gúľ a anjelov. Nechýbali ani malé obrázky fénixov, hipogrifov, pegasov, drakov a ostatných čarovných tvorov. Dokonca zbadal aj tri maličké papierové kópie fľaštičiek od elixírov. Celkom ho to pobavilo. Ginny prišla uprostred zdobenia, aby im priniesla nejaké sendviče a koláče spolu s džbánom čaju a chvíľu ich potichu a s úsmevom pozorovala.
„Ešte nie je hotovo?“ zamrmlal Severus. Na nevôľu obe deti zavrteli hlavou. Pokračovalo sa vo vešaní farebných reťazí a hádzaní umelého snehu, pri ktorom sa už použili aj prútiky. Výsledok bol dokonalý. Pre deti a Harryho určite.
„Mami… poď sa pozrieť!“ kričali deti do kuchyne. Zhasli svetlo, zatiahli závesy a zažali stromček. Sadli si pred neho a dívali sa naň. Severus ich po očku pozoroval. Stále mu pripadalo, že táto farebná svietiaca ozruta je hlúposť, ale vidieť ich, ako hrdo a pritom nežne pozerajú na strom, ktorý si sami ozdobili, ho privádzal na celkom iné myšlienky. Zvraštil obočie, aby sa mu po úpenlivom premýšľaní vyrovnalo a na tvári sa mu objavil slabý úsmev. Nespôsobil ho pohľad na strom, ale pohľad na ich nadšenie a radosť, v ovzduší sa dalo cítiť očakávanie. Nielen z darčekov, ktoré by si mali nájsť, ale aj z toho, ako ho ukážu ostatným a povedia, že toto spravili oni.
„Nádherný,“ hlesla napokon Ginny a prerušila tým asi desať minút tichého rozjímania. „A teraz si utekajte upratať izby. Nechcete snáď, aby ostatní videli váš neporiadok.“
Nesúhlasne a šomrajúc, ale i tak majúc stále na pamäti, že je pre nich dôležité poslúchať a neodvrávať, sa vybrali po schodoch hore.
******
„A čo sa spraví s ohňovou salamandrou, keď sa zabije?“ vyzvedal Sevie sediac na zemi pred Severusom. Obaja boli v obývačke, kým Lily pomáhala pripraviť taniere v jedálni a Harry sa taktiež snažil pomôcť svojim dievčatám. Profesor elixírov v duchu zúril, že si nezobrali aj jeho.
„Keď sa zabije, tak je asi mŕtva.“
„No dobre… ale kúzlom by sa mali najprv uhasiť plamene.“
„Pýtal si sa, čo sa stane keď sa zabije a nie, čo sa stane, keď sa uhasia plamene,“ prevrátil oči.
„Keď sa uhasia plamene, tak sa zabije.“
„Nie, len sa omráči a potom ju treba zabiť. Inak by ťa spálila.“
„Aha… takže najprv musím uhasiť plamene.“
„Logicky, inak by si nevedel, kam máš mieriť, keď ju chceš zabiť.“
„A keď ju nechcem zabiť?“
„Tak sa po určitom čase preberie a môže žiariť opäť oheň.“
„Koľko to trvá?“
„Asi dvadsať minút. Prečo?“
„Vraj sú salamandrine šupiny dôležité.“
„To sú. Používajú sa pri výrobe troch druhov elixírov. Odkiaľ vieš?“
„Hovorila Stephanie,“ mykol plecami. Jasne, dcéra Hermiony a Draca Malfoya. Rovnako neznesiteľne chytrá, sčítaná a protivne dokonalá ako jej matka. „Chcel som vedieť, aký čas budem mať, keď ti budem chcieť priniesť šupiny zo salamandry.“ Ten je taký ohľaduplný…
„Tie šupiny si zoženiem aj sám,“ vrkol. „Si ešte príliš malý na to, aby si šiel bojovať proti salamandre. Je to nebezpečné.“
„Ale vyrastiem. A ty už starneš… už nie si tým, čím si býval. Hovoril to ocko…“
„Heh,“ prekvapene zagánil. Takže on starne a prestáva byť tým, čím býval? No, hlavne že jeho otec kvitne. „Nie som až taký starý,“ prskol podráždene. „Salamandrie šupiny si zaobstarám hocikedy… to ťa môžem ubezpečiť. Tvoj otec má možno problémy s tým, keď potrebuje ňucháčov trus. Ale to nie je môj prípad. Nemôžeš ma porovnávať s tvojím otcom… pre Merlina.“
„Ja ťa neporovnávam… ale už nie si najmladší.“
„Skvelý postreh,“ zamračene zagánil. Jeho úprimnosť a otvorenosť sa mu absolútne nepáčila a privádzala ho do rozpakov. „Sľubujem, že keď budem taký starý, že nedokážem trafiť na záchod… vtedy ťa poprosím o pomoc.“
„Snáď ti stihnem pomôcť, než vyjdem školu,“ vypálil.
„Už toho nechaj,“ prskol nespokojne. Školu vyjde do trinástich rokov a on predpokladal, že za ten čas ešte bude schopný trafiť na záchod. Sevie mal zrejme odlišný názor. „Nechajme tému môjho veku na pokoji. Zaujímalo by ma, či rovnako otravuješ aj Blacka s Lupinom.“
„Samozrejme, ale oni pri tom tak nevrčia ako ty… skôr sa smejú.“
„Úžasné.“
„Niekto zvoní,“ nenechal ho dohovoriť a vyskočil na nohy. Severus si mierne oddýchol. Vedel však, že jeho oslobodenie nebude mať dlhé trvanie. Začul hovor, v chodbe sa vítali Potterovci s najstaršími Weasleyovcami a Billom, ktorý prišiel so svojou manželkou a dcérou. Tá navštevovala šiesty ročník a Snape bol jej profesorom elixírov. Samozrejme. Ženy zmizli v kuchyni. Začul Mollin starostlivý hlas a otázky, či jej dcére vychádza všetko tak, ako má. Vedel si predstaviť, ako prevracia oči. Bill a Artur sa ho snažili vtiahnuť do rozhovorov, ale on musel znova odpovedať na Sevieho otázky.
Vzápätí sa dovalili Blackovci. Bol rád, že vidí svoju sestru. Aspoň jedna spriaznenejšia duša. Všimol si, ako ich syn Damian, mimochodom tiež šiestak, zmizol s Victoriou von za dom. Zaškľabil sa. Románik týchto dvoch chrabromilčanov trval už rok a nič nenasvedčovalo tomu, že by mal skončiť.
Lupinovci prišli spoločne s dvojčatami. Tí boli stále slobodní, venujúc sa len svojmu obchodu a dvadsiatim dvom pobočkám, ktoré vlastnili po celej Európe. Harryho krstný syn Sebastian, študent tretieho ročníka aurorskej školy, sa okamžite pridal k dospelým, aby preberali ministerské záležitosti.
Stále sa mu darilo nenápadne vyhýbať sa Seviemu, ktorého si spoločne s Lily brali všetky ženy, aby pozisťovali, ako sa im darí. Tí dvaja by sa tiež radšej vyhli ich starostlivosti a preto netrpezlivo čakali na príchod Stephanie Malfoyovej a Jordana Longbottoma. Keď prišli, rozbehli sa všetci štyria po schodoch hore, do izieb. Volanie ich matiek, aby sa príliš nerozohrali, pretože bude za chvíľu večera, zanikalo v dupote ich nôh.
******
„Ginny… je to výborné,“ prehlásil Artur Weasley pri slávnostnej večeri. Všetci sa už napchávali tretím chodom hostiny a tvárili sa spokojne.
„Skutočne, zlatko,“ pochválila ju aj jej matka. „Podarilo sa ti všetko,“ kriticky prikyvovala.
„Zdá sa, že naša sestrička preberá štafetu po tebe… mami,“ zahihňali sa dvojčatá. Ginny zaplavovali rozpaky a mierne červenala.
„Môžem prehlásiť, že štafetu prebrala už dávno,“ Harry sa spokojne zaškľabil.
„Čo tebe viac ako vyhovuje… nemám pravdu?“ zachechtal sa Sirius.
„Samozrejme,“ úplne vážne prikývol a vtisol svojej manželke bozk na líce. „Holt, niekto si vie vybrať veľmi dobre.“
„Čo mu dokáže neraz zachrániť život,“ vrkol Snape potichu, ale v duchu priznal, že je to vážne výborné. Našťastie si jeho poznámky nikto nevšimol.
„No… len som si dala záležať,“ hlesla Ginny stále sa červenajúc.
„Máš proste dobrú školu,“ ozvala sa Mia. „Mne sa napríklad tá plnka nikdy nepodarí. Tvoja je úplne iná… nadýchaná. Čo?“ pozrela na svojho manžela.
„Nič ti nebráni prísť na pár hodín,“ uškrnul sa Draco Malfoy.
„Uhm,“ natiahol Harry a provokačne fľochol po Malfoyovi. „Len dúfam, že ty budeš v tej dobe plne zaneprázdnený.“
„Nemaj obavy, Potter. Rozhodne si kvôli tebe nemienim míňať dovolenku.“
„Súhlasím, Malfoy,“ zaceril sa.
„Nikdy toho nemienite nechať?“ Tonksová pozrela z Harryho na svojho bratranca. „Stále ste ako malé deti.“
„Kto je ako malé deti?“ spýtal sa Sevie. Spolu s ostatnými deťmi sedel pri menšom stole a ozývalo sa odtiaľ hihńanie a všelijaké zvuky, ktoré Severusovi liezli na nervy.
„Tvoj otec… čo nie je nič prekvapujúce,“ mrkol po ňom. „Keď on dospeje, tak ja odídem do zaslúženého dôchodku. Mám však obavy, že umriem skôr, než sa k tejto významnej udalosti čo i len priblíži.“
„Severus,“ vrkla Susan.
„Ani na Vianoce si nemôžeš dať pokoj, Snape?“ Sirius zagánil.
„Prečo by si mal umierať?“ nechápal Sevie a v očiach sa mu dali čítať obavy.
„To nič, Sevie,“ ubezpečoval ho otec. „Strýko len žartuje. On toho vždy toľko nasľubuje a nič nesplní,“ zaškľabil sa. Vyfasoval pod stolom poriadny štuchanec od svojej manželky, kým Nevilla musela Luna trieskať po chrbte, pretože sa od smiechu začal dusiť. „No čo?“ zatváril sa nechápavo a mykol plecami. „Jedno je isté… strýko tu bude ešte strašne dlho. Bude dbať o to, aby sme boli všetci zodpovední a rozumní.“
„Škoda, že moje pokusy stroskotávajú hneď na začiatku,“ mračil sa naňho. „Hlavne čo sa teba týka.“
„Už toho nechajte.“
„Dobre fajn… sú Vianoce, tak ich nekazme.“
„Ako sa darí Victorii na elixíroch?“ Bill pozrel na Snapea.
„Tati prestaň,“ prskla Victoria, ktorá sa svojou krásou v pohode vyrovnala svojej matke.
„Hm,“ natiahol Snape a zaceril sa. „Povedzme, že hrôza nastúpi len o pár rokov,“ významne fľochol po menšom stole, kde si práve niečo významne šuškala mladšia generácia Potterovcov, Malfoyovcov a Longbottomovcov. „Aj keď musím uznať, že odchodom pokojného Sebastiana všetko skončilo… a miesto toho nastúpil Damian, verná kópia svojho otca, väčšie problémy ma len čakajú.“
„Strýko, pozor… veď sme rodina,“ ohradil sa Damian dotknuto.
„No a čo?“ zamračil sa naňho. „To, že si synom mojej sestry ešte neznamená, že ti budem odpúšťať rôzne výstrelky.“
„A čo také robí?“ uškrnul sa Sirius.
„Vieš to veľmi dobre… pravidelne dostávame sovy,“ Susan sa mierne zamračila.
„To je pravda. Minerva je z neho doslova nadšená, ale ako som povedal… on je len jeden, kým o šesť rokov prídu na Rokfort štyria… čo mi veľmi živo pripomína minulosť.“
„Možno dovtedy trocha zmäkneš a nebudeš to brať tak tragicky,“ zaškľabil sa naňho Draco.
„Nech nezmäkne,“ zavrtela hlavou Mia. „Stephanie nebude robiť nič proti pravidlám.“
„Myslíš?“ zacerila sa Ginny. „Spomeň si na seba,“ upozornila ju.
„Ja som bola ovplyvnená len okolím,“ mierne sa začervenala.
„A čím si myslíte, že bude ovplyvnená vaša dcére, Hermiona?“ spýtal sa Snape s významným úškľabkom. „Pozrite, s kým sa priatelí,“ hlavou ukázal k menšiemu stolu. „So Severusom… ktorý premýšľa, čo by kde zasiahol prútikom a s Lily, ktorej po rozume chodí len to, ako čo najjednoduchšie prekabátiť svojich rodičov. Myslíte, že bude mať iný vplyv, než ste mali vy, keď ste sa začali priateliť s mojím dokonalým synovcom a Weasleym? To pochybujem.“
******
„A teraz tú rozprávku…“ ozvali sa deti po večeri, kedy sa všetko upratalo a oni sa premiestnili do obývačky. Samozrejme, že Sevie a Lily dostali niekoľkonásobné pochvaly za stromček, ktorý sa všetkým zdal nádherný. Ich radosť a hrdosť rástla úmerne s počtom pochváľ.
„Severus… spusti,“ vyzval ho Harry a podával mu knihu s nalistovanou rozprávkou. Mierne váhajúc a cítiac na sebe pohľady všetkých prítomných pozrel do knihy. Najradšej by ju niekomu otrieskal o hlavu, ale najbližšie k nemu sedela Molly a to nemienil riskovať. Nadýchol sa. Veď by to nemalo byť nič zložitejšie, než vysvetľovanie učiva v plnej učebni. Tam ale sedela banda tupcov, kým v tejto miestnosti sa nachádza niekoľko osôb, na ktorých mu záleží a hlavne ktorých nechce sklamať. Lily a Sevie k nim rozhodne patrili. Zaregistroval ich upreté pohľady plné očakávania.
A tak spustil. Oči behali po riadkoch a on automaticky čítal. Ako príbeh pokračoval a on si uvedomoval jeho obsah, jeho hlboký hlas menil intenzitu. Nakoniec ten príbeh prežíval. Príbeh o tom, ako tri deti prišli o rodičov, ako si každé Vianoce želali len jediné. Boli odhodlané vzdať sa všetkých darov, ktoré im boli ponúkané. To všetko by vymenili len za jediné. Stretnúť sa so svojimi rodičmi, o ktorých prišli pred mnohými rokmi. Po mnohých prosbách, mnohých rokoch sa z neba zniesla hviezda, na ktorú všetci nastúpili. Splnila im ich sen. Hviezda ich niesla do výšin, do neba, k ich rodičom. Dostali príležitosť stretnúť sa s nimi, prežiť niekoľko vzácnych chvíľ, porozprávať sa s nimi, zmieriť sa s osudom a nakoniec sa vyrovnane vrátili na zem.
Na Vianoce sa skutočne dejú zázraky, aj tie najnepredstaviteľnejšie. A celé sú o deťoch a pre deti. Pre ich malé dušičky, ktoré ukrývajú tie najskrytejšie želania a len na nás záleží, aby sme ich odhalili a splnili ich. Aby sme ich chápali, dokázali odhadnúť a plne uspokojiť. Pochopil to aj Severus Snape a vôbec neprotestoval, keď sa malý Sevie schúlil na pohovke do klbka a zaspal s hlavou vloženou do jeho lona. Strelil po ostatných pohľadom, jasne naznačujúc, že je odhodlaný vrátiť im každú provokačnú poznámku. Nikto nič nehovoril, len naňho pozerali chápavo a s miernymi úsmevmi. Deti sa tisli ku svojim rodičom. Lily k svojej matke. Predsa len bola o niečo vyzretejšia ako jej brat a nepotrebovala toľkú Severusovu starostlivosť. Aj keď ho mala rada. S unaveným úsmevom a mierne odchýlenými viečkami mu to dávala najavo.
******
„Lily! Tati! Mamííí!!!“ vrieskal Sevie na celý dom. Práve sa zobudil a na svojej posteli si našiel obrovskú hromadu darčekov. „Sú Vianocééé!“ doložil a vrhol sa na vyberanie darčekov. Jeho tvár sa rozžiarila po každom rozbalenom darčeku, stále viac a viac, až sa nakoniec smial na celú izbu.
Harry ho pozoroval, Ginny zvierajúc v náručí a s rukou položenou na jej brušku. O malú chvíľu sa k jeho synovi pridala aj dcéra. Radostné výkriky, splnené túžby sa ozývali celým domom.
„Vážne sme poslúchali,“ uškrnul sa na svojich rodičov a pokračoval v rozbaľovaní. Nechali ich tak a odišli dole. Nech si to užijú sami, veľmi dobre si pamätali, čo robili oni, keď si rozbaľovali svoje darčeky. A že ich bolo podstatne menej, v Harryho prípade dokonca žiadne, než sa mu nepošťastilo poznať Weasleyovcov. S významnými úsmevmi, ktoré si navzájom vymieňali, čakali na svoje deti. Na to, ako zbehnú dole a radostne im budú oznamovať, čo všetko dostali.
„Tati… strýko Severus nás pozval na tri dni k nemu,“ Sevie vyvaľoval oči a podával otcovi do rúk kúsok pergamenu.
„Čo?“ takmer sa zadusil kávou, ktorú práve pil.
„Pravda… oboch. Než sa vráti na Rokfort,“ prikyvovala Lily.
„Nemožné,“ zavrtela hlavou Ginny a natiahla sa za pergamenom, ktorý zvierala v ruke jej dcéra. Jasne v ňom čítala, že ich oboch volá k sebe na prázdniny. Na čas, než sa vráti späť do hradu. Izbu aj postele majú pripravené, chladnička je plná, účelom je príprava na elixíry. Pozrela na Harryho, ktorý na ňu prekvapene civel. „Na Vianoce sa predsa dejú zázraky,“ zahihňala sa.
„Ale toto je viac, ako zázrak,“ uškrnul sa. „To už pokojne zamrzne peklo… raráškovia a trolovia sa stanú našimi spojencami… šmuklovia budú vedieť čarovať… Skeeterová o mne napíše niečo milé… draci sa stanú domácimi maznáčikmi…“
„Harry, prestaň,“ nevedela sa dosmiať.
„A daroval mi prútik,“ Sevie nadšene ukazoval nový prútik.
„A mne strieborné váhy,“ Lily žiarili oči.
„Vianoce sú predsa len úžasné,“ zavrtel hlavou Harry.
******
Severus sa zobudil do ďalšieho rána, tentoraz boli jeho myšlienky poznamenané udalosťami zo včerajška. Chvíľu rozmýšľal, či to všetko, čo sa stalo, nebol len výplod jeho fantázie. Nebol, ako si uvedomil, keď pozrel k čelu svojej postele. Darčekov, ktorých si tam rok čo rok objavoval, bolo teraz akosi viac. S miernou nedočkavosťou a zvedavosťou ich začal rozbaľovať. Až sa musel upozorniť, že je príliš veľký na podobnú infantílnosť.
Klasická kniha od Susan a Blacka… fľaša elfského vína od Lupinovcov… tradičný sveter od Molly a Artura, ktorý pravidelne odkladal do skrine a nosieval ich len občas, pod svojím plášťom… škatuľa koláčov, kniha a nejaká starožitnosť do zbierky od Potterovcov… ťažítko od Minervy… a súprava bŕk od kolegov z práce. Tieto darčeky boli takmer každý rok rovnaké, občas sa vyskytli nejaké zmeny. A to najmä vtedy, keď zapla svoju fantáziu Ginevra či jeho sestra.
Tentoraz tam bolo niečo na viac. Niečo, čo ho úprimne potešilo a dojalo. Krivá, neforemná, drevená skrinka na základné prísady do elixírov. Zjavne ručne robená, s láskou a nešikovne. Napriek tomu mu vohnala slzy do očí. Sevie sa snažil svojmu strýkovi spraviť vlastný darček. Bol k nemu priložený lístok s vinšom. A ďalším bola malá kniha. Prázdna, ale keď sa pozrel, boli v nej spravené presné rámčeky na zaznamenávanie postupov pri pokusoch. Logicky usporiadané s vyznačeným časom, množstvom, druhom prísad, ktoré mienil použiť. Prehľadne vytvorené, aby sa nezmýlil a mal na očiach, čo kedy vyskúšal. Lily mu v lístku pripísala, ako dúfa, že mu niekedy bude môcť byť nápomocná.
Severus bol šťastný, tieto Vianoce skutočne stáli za to. Nie sú len o deťoch a pre deti a o ich najtajnejších snoch a túžbach. Aj dospelí majú svoje tajomstvá a snažia sa, aby sa naplnili. A jemu sa tento rok darilo výnimočne…
KONIEC