POPIS: Jednorázovka napísaná na prianie Mareka. Dva páry sa rozhodnú stráviť dovolenku na Slovensku. V poviedke je predstavených niekoľko slovenských miest, pamätníkov, historických osobností a iných zaujímavostí. Je to vlastne „cestopis“ Záhorím a blízkym okolí. Nemyslím však, že by táto skutočnosť musela odradiť od čítania:)
ŽÁNER: humor, romantika
OBDOBIE: po vojne
PÁR: Severus Snape/ Hermiona Grangerová, Sirius Black/ Ginny Weasleyová
RATING: 12+
———-
„Cestovný pas… Čo je to cestovný pas?“
„Je to doklad, bez ktorého nie je možné cestovanie medzi štátmi normálnou muklovskou dopravou.“
„A prečo chceš cestovať normálnou muklovskou dopravou? Čo je zlé na tej našej… nenormálnej… čarodejníckej doprave? Čo máš proti prenášadlu? Napríklad?“
„Vôbec nič, ale dohodli sme sa, že si spravíme dovolenku v muklovskom štýle.“
„Nie, ty si sa dohodla… a oni sa dohodli. Mňa sa nikto nepýtal na názor.“
„Pretože by si nesúhlasil ani s tou dovolenkou, nieto so spôsobom dopravy a už…“
„… a už vôbec nie s dovolenkou vo štvorici, kde nám budú asistovať práve tí dvaja.“
„Presne tak, drahý. No a na druhej strane viem, že pre mňa spravíš čokoľvek, keď nahodím psie oči. Nevieš mi jednoducho odolať.“
„Čo je moja najväčšia chyba, ako si s odstupom času a dosť nepríjemne uvedomujem.“
„Tak sa už prestaň mračiť.“
„Vieš, že to nedokážem.“
„Viem, ale teraz budeš musieť, pretože ťa ten pán chce vyfotografovať do pasu a tam by si mal vyzerať o niečo miernejšie, aby si nevydesil colníkov už otvorením tvojho pasu a aby ťa automaticky nepriradili k teroristom.“
„Je mi jedno koho a čím budem desiť. Nech sa na mňa tak neškľabí. Nechcem sa fotiť.“
„Musíš. Tak si sadni a počúvaj jeho príkazy.“
„To určite.“
„Zlato, je to len jedna fotka do pasu. Sprav to pre mňa, dobre? A ja ti večer niečo ukážem…“
———–
„Čo zase?“
„Víza.“
„A načo?“
„Aby sme mohli vycestovať a stráviť istý čas v strednej Európe.“
„Zbytočnosti, zdržovanie, nezmysly a hlúposti.“
„Je to nutné.“
„Dúfam, že nám ich nedajú…“
———-
„Dali.“
„Sakra.“
„Keby si prejavil trocha nadšenia.“
„A prečo? Pretože strávim dva týždne v nejakom… niekde, ani neviem kde?“
„Stráviš dva týždne so mnou.“
„A s nimi dvoma… úžasné.“
„Ešte sme nemali dovolenku.“
„Nechýba mi to.“
„Ale mne áno.“
„Tak si mala vybrať nejakú príjemnejšiu destináciu.“
„Tebe by sa nepáčilo nič, okrem toho tvojho podzemia.“
„Správne. Mohla si vybrať Himaláje alebo Severný pól… ale nie Slovensko. Kde to vlastne je?“
„Pozri sa do mapy.“
„Nemám čas.“
„Tak so mnou pôjdeš na nákupy. Treba si nakúpiť muklovské šaty, nejakú drogériu…“
„U Albusa som videl jednu veľmi zaujímavú a podrobnú mapu…“
——-
„Čím?“
„Lietadlom.“
„Ani za svet.“
„Už sú kúpené letenky.“
„Tak ich jednoducho neprevezmeš.“
„Stáli kopu peňazí.“
„Na to kašlem. Do tej veci nenastúpim.“
„Ešte môžeme cestovať loďou a potom autom, ale trvalo by to dlhšie.“
„Ako dlho?“
„Nooo… dlho. Možno aj dvadsaťštyri hodín.“
„Tak dlho nebudem v jednej plechovke zavretý s ním.“
„Lietadlom to trvá len niekoľko hodín a je priestranné. Nemusíte sa celou cestou ani stretnúť.“
„Merlin, prečo ma tak trestáš? Veď som nikomu nič nespravil…“
**********
„Tak to bolo niečo neuveriteľné,“ chechtal sa Sirius, keď spolu so Severusom prešli kontolou. „Snape, keby som ťa nepoznal myslel by som si, že ti zašibalo… ale toto je tvoj normálny stav.“
„Na nešťastie ma poznáš,“ vrkol menovaný.
„Čo sa stalo?“ spýtala sa Hermiona a starostlivo si obzrela svojho manžela. Hodil po nej pohľad, ktorý jasne naznačoval, že jej všetko hovoril minimálne tridsaťsedem ráz a nedala si povedať.
„Chcel začarovať toho colníka,“ Siriusovi sa to zdalo nesmierne vtipné.
„Tak to nie je vôbec prekvapujúce,“ natiahla jeho polovička a pohodila dlhými ryšavými vlasmi. „A prežil to?“
„Iste. Len som mu musel trocha upraviť pamäť.“
„Začal na mňa siahať,“ vysvetlil Severus.
„Len ťa chcel skontrolovať, či niečo nepašuješ.“
„To mi je jedno. Nemal na mňa položiť tú svoju paprču.“
„Ty si vytiahol prútik na colníka?“ vyčítavo sa pýtala Hermiona.
„Takmer,“ prikývol smejúci sa Sirius. „Musel som vytiahnuť svoj a prinútiť toho chlapca, aby nechal nášho drahého elixírmajstra na pokoji. Inak by zalarmoval celé letisko.“
„Takže si sa vlastne zachoval nesmierne statočne,“ natiahol Severus a pozrel na Siriusa ako na nepríjemný hmyz. „Zrejme ti musím byť zaviazaný a pri prvej príležitosti ti túto službičku vrátim. Napríklad keď…“
„Mlčte obaja!“ zahriakla ich Hermiona. Jej kamarátka sa smiala spolu so svojím manželom. „Severus, drahý, trocha sa kontroluj. Je to len bežný postup, kontrolujú všetkých, robia to denne.“
„Bude to zábavná cesta,“ ozvala sa Ginny. „To je už druhá osoba, ktorú si chcel začarovať. Čakajú nás vzrušujúce dva týždne.“
„Čo keby si si radšej dávala pozor na svojho manžela a nestarala sa o mňa?“ Severus sa na ňu milo pousmial. Nasilu. „Keby s nami bola v tej miestnosti nejaká colníčka… zrejme by ešte teraz nevyliezol.“
„Tak to som v pokoji. Chlapov nemôžu šacovať ženy a naopak. A okrem toho psík, ktorý šteká, nehryzie, však, drahý?“ uškrnula sa významne na svojho manžela. Sirius síce neprestal mať svoje klasické poznámky na príslušníčky opačného pohlavia, ale odvtedy, čo sa oženil… a hlavne koho si vzal za ženu… ostávalo len pri poznámkach. „Ale ty by si si mal dávať pozor, pretože nás vďaka tvojmu výrazu nemusia pustiť do lietadla,“ pokračovala smerom k Severusovi.
„Takú radosť mi nespravia.“
„Pravda pravdúca,“ zaceril sa Sirius. „Pekne si sadkáš na sedadlo a do poslednej kvapky si užiješ príjemnú cestu v ešte príjemnejšej spoločnosti… a to nevravím o nasledujúcich super týždňoch.“
„Drž ho odo mňa čo najďalej, ak ťa o to môžem požiadať, dobre?“ prskol šepky svojej manželke. „Keby bolo možné, rád by som sa s ním nestretol niekoľko dní.“
„To asi nepôjde,“ Hermiona sa nevinne usmiala.
„Iste… a to ma zabije.“
———-
„Vážne sú tie turbulencie také hrozné?“ pýtala sa Ginny, keď sa usadili v lietadle. Ne Severusovu zlosť jeho manželka zarezervovala letenky s miestenkami v jednom rade, ale aspoňže on sedel pri okienku, kým Black pri uličke. Medzi nimi sedeli ich manželky, ale aj tak neveril, že je to ktovieaká výhra.
„Nie, sú ešte hroznejšie,“ zaškľabil sa Sirius a fľochol po Severusovi. „Lietadlom hádže z jednej strany na druhú, dvíha sa ti žalúdok… bojíš sa, pred očami ti prebiehajú udalosti tvojho života,“ so zadosťučinením sledoval, ako Severus bledne.
„Výborne… takže je to niečo podobné, ako pri lete na metle,“ potešila sa Ginny, ktorá pochopila úmysel svojho manžela a prilievala olej do ohňa. „Bude sranda,“ pomädlila si ruky.
„Vôbec to nie je také hrozné,“ zamračila sa na nich Hermiona a potľapkala svojho manžela po ruke. „Let lietadlom je ten najbezpečnejší spôsob dopravy. Nemusíš sa báť,“ upokojovala ho.
„A ako si prišla na tú hlúposť, že sa bojím?“ uškrnul sa. Znova nasilu.
„Stačí sa na teba pozrieť,“ zachechtal sa Sirius.
„Tvoja bledosť už hraničí so zelenosťou,“ prikývla Ginny naoko vážne. „Vzal si si Kinedril?“
„Čo keby ste mu dali pokoj?“ vyprskla na nich Hermiona.
„Nechaj ich… nech sa bavia.“
„Áno, Hermiona… nechaj nás, nech sa bavíme. Na Snapeovi sa dobre zabáva.“
„Keby som mal také infantilné problémy ako ty, bol by som najšťastnejším mužom na svete.“
„A to ty nie si?“ spýtala sa Ginny. „Hermiona… na tvojom mieste by som si to nechala vysvetliť.“
„Už stíchnite.. vzlietame,“ okomentovala Hermiona mierne podráždene. Začala pochybovať, či bol práve toto najlepší nápad. Ale zase na druhej strane… keď bude jej manžel stáť pevne na nohách… na zemi… tak im nič nedaruje. A už dávno bolo toto doberanie a vtipkovanie na priateľskej úrovni. Pochybovala, že by kliatbami spravili do lietadla diery v niekoľko tisíc kilometrovej výške. Na to majú rozum všetci. Hádam…
———-
„To bolo parádne,“ nadchýnala sa Ginny po jednej obzvlášť pôsobivej turbulencii. Pilot hlásil, že už sa dostali z kritického miesta preč a čaká ich bezproblémový let a niekoľko najbližšie sediacich pasažierov na ňu pozrelo dosť nechápavo. Vrátane jej spoločníkov.
„Tebe sa to snáď páčilo?“ neveriacky zagánila Hermiona.
„No jasne.“
„Aj mne Nie je to síce až také dobré, ako vývrtky na metle, pretože tu si to neriadiš sama, ale musíš sa spoliehať na stroj… ale áno, bolo to celkom fajn,“ prikyvoval Sirius.
„Obaja ste blázni,“ nechápavo zavrtela hlavou a potom preniesla pohľad na manžela, ktorý nenápadne schovával kyslíkovú masku a bol už priesvitný, nie biely. „Zlato, už to bude dobré,“ chlácholila ho.
„Veď to aj bolo dobré,“ prskol statočne. „Úplne vynikajúce.“
„Snape! Ty normálne splývaš s tými oblakmi za tebou za okienkom,“ zachechtal sa Sirius.
„To sa ti iba zdá,“ milo sa naňho usmial. „Zrejme sa ti vďaka tomu nadskakovaniu poprehadzovalo pár koliesok v hlave… ale nezdá sa, že by si našli svoje pravé miesto. Skôr naopak. Máš v nej ešte väčší bordel. A odporúčal by som ti vziať si zrkadlo a pozrieť sa na seba. Nemáš práve najlepšiu farbu. Nápadne si sa preniesol do doby, keď si ušiel z Azkabanu.“
„Pravda… ale veď ty sa možno na tom slnku, ktoré nás čaká, aj trocha opáliš.“
„Nemohli by ste s tým aspoň na chvíľu prestať?“
„To vieš, že nemohli, Hermiona,“ zachichotala sa Ginny. „Len ich nechaj, obaja sú vo svojom živle.“
„Budete si priať niečo na pitie?“ vyrušila ich letuška.
„A iné okrem pitia neponúkate?“ mrkol na ňu Sirius.
„Ešte by ti táto milá slečna mohla ponúknuť vrecúško,“ natiahla smerom k nemu Ginny. „Veď vieš… také to na zvracanie,“ zachechtala sa.
„To by som rozhodne mohla,“ prikyvovala letuška. „Tu, pred vami sa nachádzajú, ak by ste potrebovali…“
„Snape! To je niečo pre teba,“ oznamoval mu Sirius. Hermiona prevracala oči. Letuška sa milo usmievala, aj keď vôbec nechápala, prečo to robí. Mala to v náplni práce. „Aspoň budeš vedieť, kde ich hľadať.“
„Ak vám nie je dobre, mohla by som vám…“ letuška sa obrátila na Severusa s čo najnevinnejšími úmyslami. Na jej smolu však Severus nemal práve najlepšiu náladu a nemohol za to len let a jeho dvaja spoločníci, ale aj predstava, že toto ho čaká počas nasledujúcich dvoch týždňov.
„Nie, ďakujem,“ vrkol na ňu typicky podráždene s ešte klasickejším výrazom. „Nepotrebujem nič. Je mi úplne fantasticky.“
Letuška sa podvedome stiahla. Hermiona zachraňovala situáciu a pýtala si aspoň džús milo, vychovane a distingvovane. Stačilo, že vzorku nepríjemného Angličana reprezentoval jeden z nich.
————
„Kto bude šoférovať?“ podozrievavo si ich obzeral Severus, keď postávali pred požičaným autom. V skutočnosti mali muklovský vodičský preukaz všetci traja, okrem neho. A viezol sa už so všetkými, preto boli jeho obavy na mieste. Aj keď sa jednalo o jeho ženu. Ale zrejme, aj keby šoféroval vozidlo, v ktorom by sedel on, hoci aj Fernando Alonso, robil by si rovnaké starosti. Neznášal to, rovnako ako všetko muklovské. Lenže jeho manželka tieto muklovské excesy milovala. A oni ju v tom podporovali. A on, len tak mimochodom, vlastnil maličký Fiat…
„Neodvážim sa šoférovať tu. Majú tu opačné riadenie ako u nás,“ prehlásila Hermiona a on si nenápadne vydýchol. Aspoň sa ona nestane terčom jeho slovných útokov, ktoré sa dajú celkom prezieravo očakávať.
„Ja by som to skúsila,“ ponúkla sa nadšene Ginny.
„Toho som sa obával. Drahá Ginevra, rád by som ťa upozornil, že sa potrebujeme dostať bezpečne… kamže to ideme? Ale to je vlastne jedno, všade to bude rovnako na…“ prehltol nadávku. „Takže na skúšanie nie je priestor a ani čas,“ vrátil sa k diplomatickému tónu. „Hoci… poznámka o bezpečnosti ma núti premýšľať, či je riadenie tejto plechovej šialenosti ponechané v rukách nedospelého Blacka skutočne tým najbezpečnejším, čo sa nám môže stať.“
„Ešte to môžeš odšoférovať ty. Hm? Čo na to povieš?“ natiahol Sirius. „Schytia tvoje nežné, na bezpečnosť dbajúce ručičky volant a bez problémov nás dovezú tam, kam všetci… vrátane teba… chceme?“ vŕtal.
„Dobre vieš, že nie.“
„Tak nefrfli.“
———–
„Bratislava je krásna,“ nadchýnala sa Ginny s pohľadom upretým cez okienko.
„Úplne úžasná,“ zafrflal Severus takmer nečujne.
„Sirius, si si istý, že ideme správne?“ pochybovala Hermiona a študovala mapu.
„Jasne, aj keď vlastne idem v úplne zlom pruhu.“
„Ideš úplne zle.“
„Tu je to tak normálne,“ pokračovala Hermiona ustarane. „Neviem, či sme nemali odbočiť.“
„Potrebujem sa dostať na diaľnicu na Kúty, nie?“
„To áno,“ pritakala navigátorka.
„No, tak sledujme návestnú tabuľu…“
„Tam bolo písané Brno,“ zapojila sa Ginny.
„My ideme do Kútov…“
„Drahý, keby si študoval tú mapu, ktorú som ti strčila pred dvoma týždňami pod nos, vedel by si, že Kúty sú na ceste do Brna.“
„Vážne?“
„Počuj, Black, čo keby si za Inchebou odbočil vpravo,“ pridal sa Severus podráždene.
„Počuj, Snape, ty snáď poznáš Bratislavu?“ zaprskal Sirius, ktorému sa jeho poznámka nepozdávala.
„Samozrejme, že nepoznám, ale stihol som si všimnúť, že ideme stále dokola,“ vrkol naspäť.
„Ako to?“ Ginny naňho pozrela dozadu.
„Nápis Incheba na tamtom dome sa nedá prehliadnuť a ja ho vidím už štvrtýkrát.“
„To preto, že ja nemám čas pozerať na budovy… sledujem tých cestných pirátov,“ obhajoval sa Sirius.
„A ja pozerám do mapy,“ nevinne rozhodila rukami Hermiona.
„Ako sa zdá, tak zle,“ okomentoval jej činnosť Severus. „A Ginevra by si asi ťažko mohla všimnúť niečo také, ako veľký nápis na budove, keď vlastne ani nepozerá z okienka, však?“ sarkasticky natiahol.
„Zaujali ma iné veci… nepozerám hore,“ zamračila sa.
„Tak čo keby sme už konečne odbočili?“ v Severusovi kypela žlč.
———
„Tak… a sme na mieste,“ prehlásil Sirius hrdo. „Šaštín – Stráže.“
„Ešte nie sme,“ zaprotestoval Severus s privretými očami. Každá ďalšia minúta v tom aute preňho znamenala stále nové a nové utrpenie, ktoré, ako sa zdalo, nechcelo mať koniec.
„Sme tu, nie? Teraz už len nájsť to rekreačné stredisko.“
„To by nemal byť problém,“ povzbudila svojho manžela Ginny. Všetci už toho mali plné zuby a chceli sa konečne natiahnuť, prípadne si zdriemnuť po dlhej ceste. Všetci, okrem Hermiony.
„Pozrite!“ vyhŕkla nadšene. „Bazilika Sedembolestnej Panny Márie. Je to slovenská národná svätyňa. Panna Mária je hlavnou patrónkou Slovenska. Nie je nádherná?“
„Nie.“
„Jej pôvod siaha až do roku 1736, kedy začali terajšiu baziliku stavať podľa plánov Mateja Vépiho aj spolu s priľahlým kláštorom rehoľníci svätého Pavla – pavlíni…“ čítala z prospektu. „Dnes je kláštor a bazilika v správe saleziánskej rehole. Počas pútí, najmä na Slávnosť zoslania Ducha Svätého (Turíce) a Slávnosť Panny Márie Sedembolestnej (15.septembra), mesto a baziliku navštívi niekoľko desiatok tisíc pútnikov. Pútnici však prichádzajú počas celého roka, a to nielen zo Slovenska, ale aj zo zahraničia, najmä susedných krajín. Bazilika je úzko spätá so sochou Sedembolestnej Panny Márie z roku 1564, ktorej uctievanie povolil v roku 1732 arcibiskup Imrich Esterházy. Jedná sa o neskorogotickú podunajskú prácu neznámeho autora. Je umiestnená na neskorobarokovom oltári a stala sa základom pre tzv. šaštínsky typ piet. Maliarska výzdoba baziliky nesie rukopis Jeana Josepha Chamanta a Lukáša Krakera. Pôjdeme sa tam pozrieť, dobre?“
„Nie.“
„Ale to vieš, že pôjdeme, Hermiona,“ ubezpečil ju Sirius. „Ale dnes… prosím… už to nechajme.“
———-
„Bude to úžasná dovolenka na takomto… takmer exotickom mieste,“ usmiala sa Ginny, keď si vyčesávala vlasy pred odchodom do postele. Mali prenajatú chatu pre štyri osoby v rekreačnej oblasti Gazarka a už prvotný pohľad na okolie sa im pozdával. Videli niekoľko jazier a tešili sa, že si zaplávajú. Za chatami bol les, ktorý si sľúbili preskúmať. A chceli preskúmať pamiatky okolia, ktoré im s nadšením povyberala Hermiona. Všetci traja sa tešili, že si prezrú kúsok stredoeurópskej histórie a pri výbere im prst náhodne padol práve na toto miesto. Tešili sa z toho však len traja…
„Je jedno na akom mieste budeme a či to bude práve dovolenka,“ Sirius sa za ňu postavil a zobral si kefu, aby jej sám prečesával vlasy. „Vždy to bude úžasné, pretože budeš so mnou.“
„Uhmmm,“ zapriadla s privretými očami. „To sa tak krásne počúva. Ale dnes nič nebude, som unavená,“ poľahky odhalila jeho zámer.
„Odkedy ti prekáža trocha fyzického utrpenia?“
„A kto vraví o fyzickej únave? Myslím psychickú ujmu,“ mierne sa zamračila.
„Aha, Snape,“ zasmial sa. „Drahá, tebe nikdy nevadilo to naše doberanie. Skôr naopak, vždy si sa statočne postavila na moju stranu.“
„Pravda, ale musíš uznať že pätnásť hodín by zabilo aj trola.“
„Tak áno, uznávam, že pätnásť hodín v prítomnosti Severusa Snapea, ktorý dosiahol kritický bod svojej uvrčanej, sarkastickej a znechutenej nálady, by zdolal oveľa väčších a statočnejších chlapov… či trolov. A ty nie si ani chlap, ani trol, ale moja nádherná, maličká… navonok pôsobiaca ako krehká manželka.“
„Ja som krehká,“ protestne prskla.
„Iste… taká krehká ako rozhnevané stádo býkov v španielskej koride,“ zachechtal sa.
„Tak to pozor, pán Black,“ nadvihla jedno obočie. „Na moment sa mi zazdalo, že by som aj mohla prekonať tú svoju únavu… ale zase sa cítim akási malátna a súca na spanie…“
„Nepreháňaj,“ dotknuto zagánil.
„Dobre, nebudem,“ privolila s lišiackym úškrnom. Potom však zvážnela. „Viem, že si Hermiona dokáže Severusa skrotiť, viem aj to, že ak by ste vy dvaja chceli, už sa dávno za tých sedem rokov pozabíjate, viem aj to, že rovnako ako teba, aj mňa neuveriteľne teší podpichovať Severusa… ale skutočne to v zdraví prežijeme?“
„Určite áno, miláčik,“ sklonil sa k nej, aby ju nežne pobozkal. „Najhoršie čo sa nám môže stať bude úpal zo slnka alebo tráviace ťažkosti z netypickej stravy. Snape nám môže maximálne liezť na nervy, ale na to sme už zvyknutí, nie?“
———
„Hermiona, drahá… áno, súhlasil som s touto šialenou cestou v ešte šialenejšej spoločnosti. Súhlasím aj s tým, že s tebou pôjdem pozrieť tie pamiatky, ktoré si si vybrala a sľubujem, že sa budem tváriť aspoň sčasti zaujato, zvedavo a so záujmom… dokonca aj v takej šialenej spoločnosti. Dokonca som ochotný ísť s tebou do toho hlúpeho lesa, keď už pre nič iné, tak aspoň pozrieť, aké rastliny v ňom rastú… aj keď v sprievode takej šialenej spoločnosti. Ale prosím… skutočne ťa prosím… nenúť ma obliecť si toto a vliezť do toho jazera,“ zamával jej pred nosom čiernymi plavkami.
„Chápem tvoje pochybnosti, ale tu ťa nikto nepozná a…“
„Pochybnosti? To nie sú pochybnosti. To je strach! Dokonca by sa dalo tvrdiť, že mňa zaplavila hystéria,“ vyprskol nešťastne. „Ja sa nechcem kúpať… to v žiadnom prípade.“
„A čo budeš robiť, keď sa budeme kúpať my?“
„Neviem… napríklad si čítať knihu.“
„Ty si si vzal knihy na dovolenku?“
„A čo si čakala? Že si pribalím opaľovací krém?“
„Nooo… tak nejako som v to dúfala.“
„Dúfala si márne.“
„To vidím.“
„No tak… Hermiona,“ natiahol s nevinným výrazom. Nie preto, že jeho manželka takmer zúrila, ale preto, že na nej videl sklamanie a tomu sa chcel vždy vyhnúť. Miloval ju. Dobre vedel, že sobášom s ním, aj keď z lásky, získala len starosti a problémy. Dobre vedel, aká komplikovaná povaha je. Zniesol by jej hnev, ale nie sklamanie. Preto sa snažil vyhovieť jej vo veľa veciach. Ale niektoré už boli jednoducho príliš. Severus Snape sa nebude predsa niekde prechádzať v plavkách. Polonahý. A ešte k tomu pred Blackom! „Hermiona,“ takmer zapípal. „Netráp ma týmto, prosím…“
„Dobre teda,“ prikývla po chvíli. Dosiahla svoje. Vedela, že ho v žiadnom prípade neprinúti spolu s nimi sa kúpať, ale aspoň získala jeho sľub, že bude sekať dobrotu a neobrble všetko, všade a s veľkou chuťou. „Nemusíš sa teda obliecť do plaviek a nemusíš s nami vliezť do toho jazera,“ blahosklonne privolila.
———-
Severus trpel. Ale trpel v relatívnej tichosti a mlčanlivosti. Prvé dva dni nešli nikam a to hlavne z toho dôvodu, že sa nikto nehrnul do šoférovania auta. A možno aj preto, že pražilo slnko a oni sa chceli osviežiť vo vode. Oni traja. On ani náhodou. Neznášal slnko a teplo. Neznášal leto. A teraz tu ležal na deke pod jedným z mála stromov, ktoré vrhali aký-taký tieň, knihu mal rozloženú pred sebou a snažil sa čítať. A dýchať v tom dusne. Ignoroval pohľady rekreantov, ktorí ho okamžite odsúdili k nutnému vyšetreniu u odborníka zaoberajúceho sa ľudskou dušou a jej celistvosťou. Mal totiž oblečenú čiernu košeľu a čierne nohavice, čo bolo v tomto počasí takmer samovražedné. Ale tak vyšiel len na chvíľu, len na to, aby pozrel, čo vyvádzajú tí traja. A že vyvádzali. Najprv len plávali, ale potom začali s vodnou bitkou.
„Black, daj tie ruky z mojej manželky preč!“ upozornil ho výstražne. Somár jeden, ktorý sa pribrzdil v dozrievaní. Že sa ony jašia, to chápal. Boli predsa len ešte mladé. Ale on? Taký starý cap a bude tam skákať, akoby mal sedemnásť.
„Snape, snáď nežiarliš!“ zakričal mu naspäť nanajvýš prekvapene. „No to sú mi veci… to sme sa teda dožili historického momentu, kedy…“
„Čo keby si sa zameral na to, aby si sa neutopil. Aj keď musíš uznať, že spoločenstvu by si tým službičku rozhodne nespravil,“ zavrčal a posunul sa kúsok doprava. Len maličký kúsok, pretože sa aj slnko posunulo a on chcel využiť stromček čo najviac vo svoj prospech.
„V poriadku. Ty si dávaj pozor, aby si nechytil nejaký ten úpal. Alebo, čo by bolo ešte horšie a snáď by si to ani nemusel prežiť… dohliadni na to, aby si sa náhodou neopálil. Bledá ti náramne pristane.“
———–
Severus už radšej k vode nechodil. Miesto toho šiel ďalšie dva dni do lesa preskúmať rastlinky. Nenašiel však nič výnimočné, čo ani nečakal, pretože na takom nudnom a otravnom mieste sa ani nič zaujímavé nájsť nedalo. Na štvrtý deň sa konečne rozhýbali, respektíve Hermiona sa už začala pri vode nudiť a opäť sa v nej prebudila túžba po poznávaní. Najprv si chcela prezrieť baziliku v Šaštíne a to dôkladne, preto jej venovali štvrtý deň.
Na piaty pripadla prehliadka Bradla, na ktorej je Mohyla M.R.Štefánika. Museli prechádzať aj Senicou.
„Senica… v tomto okolí najväčšie mesto s najvyšším počtom obyvateľov,“ hádzala Hermiona múdrosti do éteru. „Má mestské časti Čáčov a Kunov. Keby nebolo Macejka, ktorý šiel do Malacek, tak by bola Senica hlavným mestom Záhoria. Takto sú ním však považované Malacky… tam nepôjdeme. Celkom pekné mesto, nie?“ kukla na ostatných.
„Hmmm,“ zabrblali, keď zastavili na svetelnej križovatke.
„Pekná väčšia dedina,“ vŕkol Severus.
„Náhodou je to mesto s celkom slušne vybudovaným priemyslom a ekonomikou,“ zastávala sa Hermiona „môjho“ mesta.
„V poriadku,“ zabručal Severus. „Je to väčšia dedina so semaformi,“ zaškľabil sa. Ginny sa zahihňala.
„Si hrozný.“
„Samozrejme, to je jedna z mojich zbraní.“
Pokračovali ďalej. V Sobotišti im ukazovala dom Samuela Jurkoviča.
„Bol to nejaký známy čarodejník?“ pýtal sa Severus.
„Nie… bol to pedagóg, ľudovýchovný pracovník, kultúrny pracovník, organizátor družstevníctva…“
„Družstevník… tak to je teda vzrušujúce.“
Kým Sirius s Ginny sa rehotali, Hermiona pozerala na svojho manžela mierne vyčítavo. Jasne, že nemohol zdieľať jej nadšenie, ale keby si ušetril tie poznámky, tiež by sa nenahnevala. Trucovito mlčala, až kým neprišli do Priepasného, odkiaľ viedla cesta hore na samotný vrch Bradla. Po ceste už Hermiona opäť štebotala o tom, kto bol M.R.Štefánik, čo Severus počúval len na pol ucha, ale keď sa doštverali až na samý vrch pred obrovskú bielu mohylu a z Hermiony vypadla veta…
„…no ale 4. mája roku 1919 tragicky zahynul po páde lietadla neďaleko…“
„Čo?“ vyprskol, až vyrušil niekoľkých návštevníkov. „Tragicky zahynul po páde tej plechovej veci? A to sme ňou pokojne leteli? A po tejto informácii snáď čakáš, že do nej vleziem aj druhýkrát? Tak taký šialený nie som.“
„Si dosť šialený na to, aby si plašil tých úbohých turistov,“ zaškľabil sa Sirius na niekoľko osôb, ktoré na nich pozreli podráždene a odsudzujúc ich neúctu k tomuto pietnemu miestu.
„To mi je jedno.“
„Teraz sú lietadlá oveľa bezpečnejšie, ako pred takmer storočím,“ obhajovala si Hermiona svoj výber dopravy.
„Aha, a preto vo veľkom padajú,“ prikývol chápavo Sirius, ale len preto, aby podpichol Severusa. Hermiona ho prebodla pohľadom.
„Tak áno… občas sa to stane,“ privolila neochotne. „Ale je to zriedkavé.“
„On povedal, že padajú vo veľkom.“
„Dobre vieš, že Sirius rád preháňa. Však, Sirius?“ Hermiona nadvihla obočie.
„Ja? Nie… ja som veľmi skromný.“
„Úplne skromnunký,“ prezradila na svojho manžela Ginny. Samozrejme s rovnakým úmyslom, aký mal aj on. Vynervovať Severusa ešte viac.
„Neletím.“
„Máme spiatočné letenky.“
„Neletím. To lietadlo spadne, keď doň sadnem.“
„Ja by som sa mu teda nedivil,“ zaceril sa Sirius.
„Muselo by spadnúť aj s tebou a také šťastie som nikdy nemal,“ zazubil sa mu naspäť. „Neletím.“
„A ako chceš ísť domov? Autom?“ vyzvedala Hermiona.
„Prenášadlom… samozrejme. Ale radšej by som šiel peši, ako s ním v aute.“
————
Po návšteve Bradla Hermiona trucovala a odmietala sa baviť so svojím manželom. Vydržalo jej to však len jeden deň. Naplánovali si cestu do Skalice, kde sa na počudovanie páčilo aj Severusovi. Teda, mestské polorozpadnuté hradby ani rotunda sv. Michala ho nijako neoslovili, ale následná návšteva Mestskej búdy a pivničiek mu presvetlili tieto útrpné dni.
„No… nie je ako elfské, ale dá sa piť,“ ohodnotil. Celkom rozumne potichu, aby ho nezačul nik nežiaduci.
„Zvláštne,“ prikývol Sirius vychutnávajú si svoj mok.
„Skalica je známa svojou vinohradníckou…“ spustila Hermiona.
„Hermiona, prosím… mlč,“ zarazila ju jej kamarátka. Nik nemal náladu počúvať ďalšie a ďalšie múdrosti vyčítané z prospektov a brožúrok.
„Tak fajn,“ zamračila sa. „Ochutnajte toto,“ strčila pred nich tanierik. „Je to skalický trdelník… Len nedávno získali skaličania ochrannú známku, ktorou si kryli tento svoj poklad, pretože sa ostatní snažili…“
Nedohovorila. Sirius jej strčil do úst kus trdelníka. Až do konca dňa sa s nimi nebavila, kým oni viedli zanietenú debatu o skalickom víne. Šoférovala Ginny. Severus so Siriusom degustovali asi desať druhov vín.
————-
Počas nasledujúcich dní si spravili niekoľko turistických vychádzok do okolitých lesov, čo Severus rozhodne prijal s oveľa väčším nadšením, ako nápady predtým. Aj tak si gratuloval, pretože sa mu už vyše týždňa darilo celkom úspešne skrývať svoj… áno, v tomto prípade sa to tak dá nazvať… svoj smútok za svojím žalárom, kotlíkmi a elixírmi. Jeho nápad, že by si z dlhej chvíle uvaril nejaký ten elixír v chatke, Hermiona rázne zamietla hneď na začiatku.
Konečne sa dočkal aj on. Niekoľko dní strávili obe dvojice osamote a táto skutočnosť naňho zapôsobila ako elixír šťastia. Dobre, netrávili spolu celý čas. Nechodili stále spolu. Aj pri svojich výletoch sa trhali, mestá prechádzali ako dve jednotky a samozrejme večere trávili v súkromí… ale skutočnosť, že tri dni nezačuje Blackov hlas… a vlastne ani hlas Ginevry… v ňom rozprúdila krv.
Opäť sa stal tým Severusom, ktorého si Hermiona zamilovala. Aj keď, ona si ho nezamilovala vďaka galantnosti a pozornosti, ktorú jej venoval, pretože v dobe, kedy sa doňho zamilovala, nikým príjemným nebol, ale postupom času a rozvojom ich vzťahu, spoznala inú tvár Severusa Snapea, ktorú nemohol odhaliť nikdy nikto iný. Len jeho manželka.
Tri dni si užívali skutočnú dovolenku. Nie takú tú pri vode, pretože do plaviek by Severusa nikdy nenavliekla, ale trávili spolu chvíle, ktoré sa mohli dať nazvať aj romantickými, aj napriek tomu, že jedným z aktérov bol Severus Snape. Väčšinou chodili do lesa. Na obedy a večere. Milovali sa. Ale jedno Severus dosiahol. Hermiona mu nakoniec dovolila vyčariť si kotlík a stráviť pri ňom tri slastné hodinky. Nikdy by to nepriznal nahlas, pretože by si bol vedomý následkov, ale čas strávený pri kotlíku sa v jeho prípade rovnal času, ktorý strávili v posteli. A nie spaním.
————
Lenže aj krásnym chvíľam mal byť koniec. Aspoň Severus si to myslel. Po tom, čo sa Sirius a Ginny vrátili z trojdňového výletu a rozhodli sa naplno si užiť posledné dni dovolenky… a nejako nebrali na zreteľ fakt, že Severus o ich prítomnosť nestojí… spolu s Hermionou naplánovali ďalšie výlety.
„Čo je zaujímavé na hromade kameňov?“ opýtal sa Severus, ale snažil sa tváriť zaujato.
„Nič… ale kedysi to býval hrad, vieš?“ usmiala sa naňho jeho manželka.
„Nejaký slabý, keď sa zrúcal,“ poznamenal Sirius.
„Už sme videli časti hradieb v Skalici. Teraz tu máme pozostatky Čachtického hradu,“ spustila opäť Hermiona a vyčítala im bohatú históriu hradu.
„Pekná diera,“ skonštatoval Severus. „Niečo ale na nej musí byť pozoruhodné, keď si nás sem dotiahla,“ zachraňoval situáciu, pretože jeho manželka sa už opäť mračila. A on to ale skutočne nechcel pokaziť.
„Pravda,“ nakoniec sa usmiala. „Legenda o čachtickej panej, alebo tiež Alžbete Bátoryčke, ktorá vraždila mladé panny a kúpala sa v ich krvi, aby si uchovala mladosť…“
„Zrejme sa jej to nepodarilo.“
„To nie, ale keby poznala tvoje elixíry, Snape… tak by mala vyhraté.“
„Určite.“
„Neexistuje elixír mladosti, to všetci dobre vieme.“
„Vieme, ale Black by si neodpustil, keby nevŕtol.“
„A potrestali ju za to? Za tie vraždy? Pretože tá pani nemohla byť úplne v poriadku.“
„Nebola… súdili ju a odsúdili.“
Pri prechádzke zrúcaninou preberali krvavú pani z každej možnej i nemožnej strany. Nakoniec aj Severusovi sa zdala táto debata zaujímavou.
„Našťastie my niečo také nepotrebujeme,“ zaškľabila sa Ginny.
„Zatiaľ,“ prskol Severus. Sirius nemohol inak, ako sa rozchechtať spolu s ním. Obe ženy na nich pozerali a nevedeli, či sa rozčúliť alebo obdivovať moment, kedy sa tí dvaja smiali spolu. „Ale možno sa mi podarí nejaký ten elixír večnej mladosti vynájsť, keď nastane čas, že ho už budete nevyhnutne potrebovať,“ prilial olej do ohňa.
„Fajn… takže zrúcaninu sme si prezreli a ja by som chcela vidieť minimálne ešte jednu pamiatku… a jednu jaskyňu,“ Hermiona chcela svojho manžela potrestať. A aj sa jej to podarilo. Takže ešte nie je koniec týmto prechádzkam a obdivovania niečoho, čo mu nič nehovorilo, bolo mu to ľahostajné a ani tomu nerozumel. V duchu zahrešil…
———–
A tak mu nezostalo nič iné, ako na nasledujúci deň absolvovať ďalšiu prechádzku, aby sa mohol kochať vápencovou jaskyňou Driny, v ktorej sa opäť prechádzal až si pomyslel, že už nikdy vo svojom živote nespraví viac krokov, než ktoré budú nevyhnutné k jeho civilnému fungovaniu.
Nie, nebolo to všetko. Hermiona ešte túžila vidieť Bojnice a s týmto jej nápadom nadšene súhlasila aj Ginny. No ale potešilo ho, že aspoň táto pamiatka je vcelku a dokonca je aj celkom pekná. Šokovala ho sprievodkyňa, ktorá im nakázala v jednej miestnosti sadnúť si na lavice pri každej z troch stien. Po nejakom príhovore, ktorý ani nepočúval, im oznámila, že tí, ktorí si sadli k južnej stene, budú mať do roka v rodine dievčatko. Tí na severnej strane chlapca a tí, ktorí sedeli oproti nej budú mať dvojičky. Sedel priamo oproti nej a úpenlivo premýšľal, kto z Hermioninej rodiny by mohol mať dvojičky… Ona vlastne už nemala rodinu. Teda až naňho. Zdesil sa, kým jeho manželka sa významne pousmiala.
„Môžeme si ísť pozrieť bojnickú ZOO,“ navrhla Hermiona, keď sa stretli pred zámkom po prehliadke.
„Čo je to?“ Severus na ňu pozrel. Vlastne mu to bolo jedno, už bol pripravený na hocičo.
„Zvieratká v muklovskom Azkabane,“ zazubil sa Sirius.
„Tak nejak by sa to tiež dalo pomenovať,“ prikývla Hermiona. „Rôzne zvieratá, ktoré muklovia držia v klietkach. Ale má to tú výhodu, že si môžeš pozrieť faunu z celého sveta na jednom mieste… ku ktorým sa nemáš ako inak dostať a vidieť ich.“
„Až na to, že zvieratá sú skôr letargické a vôbec ti neukážu svoju pravú tvár… svoj charakter a svoje prirodzené správanie sa vo voľnej prírode,“ dodala Ginny.
„Ani Black sa nespával úplne prirodzene, keď sa dostal z Azkabanu.“
„Ty sa nesprávaš prirodzene, ani keď náhodou vystrčíš nos z podzemia.“
„Ja neviem… skutočne je nevyhnutné trápiť tie zvieratá ešte aj vašou prítomnosťou. Myslím, že si toho zažijú dosť aj bez vás. A okrem toho nezabúdajte, že som profesorom elixírov. V ZOO sa pohybujem desať mesiacov v roku.“
„To áno, v klietke.“
„Drahý, ale nejako musíme stráviť naše posledné chvíľky tu. Ešte môžeme ísť na kúpalisko…“ ukázala smerom dopredu. Severus sa celkom viditeľne zhrozil.
„Poďme pozrieť radšej tie zvery. Možno natrafíme aj na nejakých psov.“
„Určite majú aj hadov. Môžeš si pripomenúť Slizolin.“
————-
Pre Hermionu to boli nádherné dva týždne. Dokonca aj napriek tomu, že musela bojovať so zlou náladou svojho manžela. Ale vedela, ako naňho. Väčšinou ho chvíľu urazene ignorovala, pretože to zaberalo najlepšie. Severus začal mať voči nej výčitky svedomia. Ale mával ich, len keď sa to týkalo jej. Preto, keď sa príliš nerozčúlil, takmer okamžite si ju začal udobrovať. I tak považovala za obrovský úspech, že s ňou vôbec niekde šiel, dokonca na dva týždne a okrem dvoch večerov, kedy si vynútil výrobu elixírov a bežných neškodných kúziel, ako je tlmiace, ktoré vrhali na svoju izbu, sa vzdal aj prútika. A zúčastnil sa každého jej poznávacieho výletu, hoci sa pritom tváril, akoby prechádzal Voldemortovým mučením. Po večeroch a v súkromí to bol už znova jej Severus.
Severus by dal čokoľvek, len aby bola jeho manželka šťastná. Pretože pri ňom to bolo veľmi ťažké. Nakoniec uznal, že Slovensko bolo celkom pekné. Keď zabudol na skutočnosť, že bol skoro stále pri Blackovi, aj keď sa mu snažil vyhýbať, akokoľvek to bolo možné. Ale bolo to ťažké. Veľmi. Tie ich provokácie boli jednoducho nevyhnutné. Obaja ich potrebovali k svojmu životu. Dávno sa prestali nenávidieť, vďaka svojim manželkám sa stretávali až nezdravo často a hoci si to nepripustil ani jeden z nich, ich vŕtanie postupne prešlo až do… takmer… priateľského rýpania.
Na rozdiel od neho si Sirius užil dva týždne dosýta. Vlastne on si užíval života dosýta akúkoľvek situáciu a obdobie. Počas dovolenky mu bolo dopriate stráviť so svojou manželkou celé dva týždne, ktoré neprerušila žiadna jej služba ani jeho aurorská akcia. Preto to bolo preňho ešte vzácnejšie. Skutočnosť, že bol Severus až nepríjemne blízko, mu ani trocha nevadila. Skôr naopak. Trénoval sa v podpichovaní a mal až nenormálnu radosť, keď dostal svojho „priateľa“ do úzkych. Čo na tom, že sa ten spamätal až nechutne rýchlo a kontroval s prehľadom. Bavilo ho to.
A bavilo to aj jeho manželku. Ginny sa síce snažila krotiť, hlavne keď bola v blízkosti jej najlepšia kamarátka, ale často krát to bolo nesmierne ťažké. Aj ona našla potešenie vo vŕtaní do svojho bývalého profesora. Vedela, že on na ňu útočil oveľa zriedkavejšie, ako na Siriusa. A štvalo ju to. Nedokázala ho vyprovokovať k nejakej poriadnej hádke… priateľskej hádke. Tak sa zmierila, hoci s nesmiernou ľútosťou a podráždenosťou, len s akousi svojou úlohou menšieho podrývača. Vedela však, že jej poznámky sú niekedy oveľa účinnejšie ako tie Siriusove, ale Severus bol proste Severus. Neposlal ju priamo do pekla, ale navrhol jej obchádzku…
———–
„Škoda, že to končí,“ zabrblal Sirius takmer nešťastne, keď sa pobalili na spiatočnú cestu.
„Škoda, že to neskončilo už pred trinástimi dňami.“
„Ale no tak, Snape, veď sa ti to páčilo. A nesnaž sa nám nahovoriť opak. Pozri… tuším sa ti aj líčka troška zafarbili do červena,“ infantilne natiahol. Severus ho zabil pohľadom.
„Black… to je len alergická reakcia na teba, ktorá má inkubačnú dobu dvoch týždňov, preto sa naplno neprejavila už pred dvoma týždňami.“
„Takže… je načase vyraziť. Lietadlo nám letí za štyri hodiny.“ snažila sa o odvrátenie pozornosti Hermiona.
„Výborne,“ usmiala sa Ginny. „Dúfam, že tentoraz budú turbulencie častejšie a silnejšie…“
„To nebude nevyhnutné,“ zamračil sa Severus. „Dovolil som si vyčariť nám prenášadlo, ktoré nás prenesie do Anglicka zhruba za pol hodiny. Tak si ešte užite posledný pohľad na Gazarku a potom hurá domov.“
„Ale…“ zaprotestovala Hemriona. Sirius sa rozrehotal. Niečo podobné bolo celkom očakávané.
„Žiadne ale. Ja neletím. Vy keď chcete, tak si leťte. Ale keď spadnete a zabijete sa… nechoďte sa sťažovať. Varoval som vás.“
„Toto je silné kúzlo, zanechá tu stopu,“ namietla Ginny, kým Hermiona sa tvárila veľmi sklamane. Aj keď aj ona dávno vedela, že si ďalší let neužije.
„Nevadí… tak tu necháme čarodejnícku stopu. Možno ju niekto niekedy odhalí. Ide sa domov, konečne,“ zavrčal Severus tónom, ktorý nepripúšťal ďalšie námietky.
KONIEC