POPIS: Jednorázovka napísaná na prianie ZAPERa. Minerva McGonagallová študuje na Rokforte v dobe, kedy Rubeus Hagrid a Tom Riddle. Riaditeľom je Dipet, profesorom Transfigurácie Albus Dumbledore. Minerva sa zamiluje do Hagrida, ale ich láska je tŕňom v oku Tomovi Riddleovi, ktorý sa postará o to, aby Hagrida vyhodili a aby získal Minervinu lásku. Skríži im však plány niekto iný, kto sa postará o zničenie životov stoviek ľudí…
ŽÁNER: Temné, mierne PWP
OBDOBIE: Štúdium Toma Riddlea
PÁR: Minerva McGonagallová/ Rubeus Hagrid, Minerva McGonagallová/Tom Riddle
RATING: 15+
———-
„Minnie, pôjdeme už na večeru?“ pýtali sa jej dve spolužiačky. Len čo sa trochu oteplilo, začali tráviť čas vonku a na dekách si písali úlohy.
„Nie, teda vy bežte, keď chcete, ja ešte ostanem…“
Mykli plecami a odchádzali. Chvíľu sa za nimi dívala, ale potom otočila hlavu a pozorovala vysokého, príliš vysokého a mohutného chlapca, ktorý sa bavil pri ohrade s hipogryfmi. Zaujal ju. To, ako sa k nim staval. Bez strachu a odhodlane, aj tak však so zjavným rešpektom, ktorý im prejavoval. A zvery ho uznávali. Celkom očividne. Nechali sa úplne pokojne hladiť. Prihováral sa im, aj na tú diaľku rozoznala jeho hrubý hlas. Zvláštny chlapec. Poznala ho, patril do tej istej fakulty ako ona. Len bol o štyri roky mladší, aj keď na to vôbec nevyzeral. Keby nevedela, o koho ide, pomyslela by si, že má minimálne osemnásť. Vstala a zamierila k nemu.
„Ahoj,“ oslovila ho. Prestrašene uskočil. Hipogryfy nespokojne zadupali, ale neublížili mu. „Prepáč, nechcela som ťa vydesiť. Ani ich,“ kývla hlavou na zvery.
„No… oni nemajú radi cudzích,“ koktal. Neohrabane sa prehupol cez ohradu. Pod jeho váhou sa drevené priečky povážlivo ohli. Ale vydržali. „Nezradíš ma. Že? Nepovieš Dipetovi, že som tu bol. Ani Mahonymu,“ vyhŕkol zúfalo.
„Prečo by som to mala robiť? Veď si im neubližoval. A ani oni teba neohrozovali.“
„Si prefektka a ja tu nemám čo robiť,“ vyzeral, že sa čochvíľa rozplače. „Ja ich mám rád. A oni mňa tiež. Nemôžem za nimi chodiť mimo vyučovania. Ale keď ja si neviem pomôcť,“ skutočne potiahol.
„To je v poriadku, Rubeus,“ s porozumením ho potľapkala po ruke. Tá jej sa na nej strácala. Prekvapene na ňu pozrel a zamrkal. „Chápem ťa. Viem, aké to je, keď ti zakazujú niečo, čo máš veľmi rád.“
„Je to strašné,“ horlivo prikyvoval, stále zarazený náhlym záujmom chrabromilskej prefektky a tým, že vôbec poznala jeho meno.
„Pôjdeš na večeru? Nemusíš sa desiť,“ jemne sa usmiala, keď videla jeho výraz.
„No, ja, neviem…“
„Tak poď,“ zasmiala sa. Chvíľu ešte váhal, ale nakoniec sa predsa len vybral s ňou do hradu. Neveriacky a nechápajúc, prečo ho oslovila práve ona. Minerva McGonagallová, chrabromilská šiestačka, prefektka, vynikajúca študentka. Nepatrila ku krásaviciam, ale vyžarovala zvláštnu auru, ktorá si dokázala každého podriadiť. Vzbudzovala rešpekt a všetci sa podvedome snažili zapáčiť sa jej. Silná osobnosť, poľahky si získavajúca autoritu. Vzorom pre dievčatá a výzvou pre chlapcov. Pre ňu však bola na prvom mieste škola, dobré známky a vysnívaná budúcnosť. Preto nevedel pochopiť, prečo sa s ním vôbec začala rozprávať. Bol síce v Chrabromile, ale bol sám ako prst. Nemal priateľov, nikoho, kto by sa zaujímal o to, kto je alebo čo cíti. Neposmievali sa mu síce tak, ako Slizolinčania, ale ani ho nemienili brať medzi seba. Predsa to bol poloobor.
——
„Rubeus, už zase?“ mierne káravo ho upozornila, keď ho znova prichytila, ako sa zakráda v noci potemneným hradom z pozemkov. Nevedela ani prečo, ale nezradila ho. Nikomu nepovedala, že chodí tajne za škrotmi, ktoré začal vychovávať. Mala preňho slabosť. Bol jej niečím blízky, niečím podobný. Nebol síce výborným študentom ako ona, ani ho neuznávali tak ako ju, ale aj napriek tomu cítila, že ich niečo spája. Možno minulosť, či rodinné zázemie. Obaja mali len otca, obaja boli chudobní. Ona si síce dokázala svojou bystrosťou a charizmou pritiahnuť na svoju stranu spolužiakov a ich obdiv, čo sa jemu nemohlo nikdy stať, ale vedela, že sú to len umelo vytvorené podmienky. Priťahovala ju jeho spontánnosť a jednoduchosť. To, že sa na nič nehral a nepretvaroval sa, že bol samým sebou. Bol neuveriteľne dobrý, možno prostoduchý, a to ju fascinovala. Ešte sa nestretla s tak bezhraničnou milotou a naivitou a pripadalo jej to nádherné.
„No jasnačka,“ nahodil široký úsmev. „Predstav si, že už začali…“ spustil tlmené rozprávanie. Už sa pred ňou neostýchal, zvykol si na tieto nočné stretnutie, kedy ho akože prichytila, ale nikdy ho nezradila a neudelila mu trestné body. Lichotilo mu to, bola prvá a jediná, kto sa s ním rozprával, bola naňho milá, bola to jeho priateľka.
——
Neuveriteľne ju priťahoval. Nechápala prečo. Nebol nijak inteligentný, skôr naopak. Jeho zmýšľanie bolo naivné, detské a jednoduché. Priťahoval ju fyzicky. Bol vyspelejší ako väčšina jej spolužiakov, dokonca aj siedmakov. Pomyslela si, že tie reči, ktoré sa o jeho pôvode šepkali, sú pravdivé. Nevyzeral ako obor. Ešte nie. Mal len trinásť, ale stavila by sa, že jeho ďalší rast k obrovitánskej postave určite povedie. Možno mala rada experimenty a všetko nepoznané a tajomné. A Rubeus Hagrid určite bol výnimočným a záhadným.
Prvý bozk si vymenili pri jednom zo svojich nočných stretnutí. Dala mu úplne obyčajnú pusu na pery. Prekvapilo ho to, zarazilo a vydesilo. Nechápal prečo a nevedel, čo robiť. Ale nebránil sa. Nebolo mu to nepríjemné a jej pozornosť mu lichotila. S úsmevom ho upokojila. Opäť pritisla svoje pery na tie jeho a zabránila mu v tom, aby uhol. Pomaly sa dobíjala do jeho úst a on po nej opakoval všetko, čo robila. Naučila ho bozkávať sa, používať jazyk, jemne sať a s pôžitkom sa baviť bozkávaním. Zaľúbil sa do nej.
Dal by pre ňu všetko. Po jeho otcovi bola prvou osobou, pri ktorej cítil, že jej na ňom záleží. Ale pri nej to bolo úplne odlišné ako pri otcovi. Príjemné a nádherné, šteklivé a vzrušujúce. Zistil, že s ním robí niečo, čo nik iný. Ani iné dievčatá. Začal si uvedomovať, že reči, ktoré viedli jeho spolužiaci, majú niečo do seba. Začal si všímať sám seba a isté zmeny, ktoré logicky nastúpili. A samozrejme, že sa zdôveril svojej priateľke…
——
„Minnie, ja…“ vydýchol nervózne. Chcel sa jej zdôveriť s tým, čo sa s ním začalo diať. Vedel, že by mu to dokázala vysvetliť. Samozrejme že si bol vedomý istých rozdielov medzi chlapcami a dievčatami. Počul o tom rozprávať svojich spolužiakov. Ale poriadne tomu nerozumel. Snívalo sa mu o nej pravidelne. Ale rovnako tak aj o drakoch, trojhlavcoch či troloch. Pri nich však, oni nespôsobili… Sčervenel len pri tej predstave.
„Čo sa deje?“ úsmevom ho povzbudzovala, aby pokračoval. Predsa sa jej zdôveril so všetkým. Aj s veľkým pavúkom, ktorého choval vo svojej izbe. „Trápi ťa niečo?“
„Trápi,“ prikývol a zabodol pohľad do zeme. „Hanbím sa ti to povedať.“
„Hovoríš mi predsa o všetkom, tak spusti,“ pohladila ho po ramene. Zarazila sa, keď sa mierne trhol a takmer prestrašene na ňu pozrel. Začalo jej to dochádzať.
„Toto je ale niečo…“ šepol.
„Asi viem, čo mi chceš povedať.“ Bola si tým istá a aj jej sa podarilo zapýriť.
„Nemôžeš to vedieť.“
„Môžem.“ Prinútila ho pozrieť sa jej priamo do očí. Videla v ňom neistotu a zmätenosť. „A je to v poriadku. Aj mne sa o tebe sníva. Nie je to nič zlé,. skôr naopak,“ vysvetľovala potichu.
„Nie je to nič zlé?“
„Nie je,“ usmiala sa. Mierne mu odľahlo.
„Ale… č-čo sa po-tom… deje…“ koktal a očami skĺzol dole.
„Je to v poriadku,“ ubezpečovala ho. Chlapec bol zjavne rozhodený, neistý, zahanbený a bezradný. Zrejme to bola jej príležitosť na to, aby si ho… vychovala podľa svojich predstáv. Rovnako ako pri bozkávaní. Telom jej prebehla vlna vzrušenia. Má materiál, ktorý si spracuje čo najlepšie. V rýchlosti sa poobzerala. Nikto tam nebol, nikto ich nemohol vyrušiť. „Hagrid, je to úplne prirodzené,“ pokračovala a dávala pozor na správny výber slov. „Dospievaš. Toto sa deje medzi chlapcami a dievčatami.“
„Ja viem. Len som nevedel…“ bol o niečo odvážnejší.
„Zľakol si sa,“ prikývla. „To je normálne.“
„Myslel som si, že som chorý.“
„To ani v najmenšom. Dokážem ti to.“
„Čo? Ako?“
„Veríš mi?“
Zbytočná otázka. Len nemo prikývol.
„Tak sa uvoľni, nič nerob, zavri oči a opri sa o stenu,“ potichu mu zadávala inštrukcie. A on poslúchal, slepo plnil jej želania.
„Ver mi,“ ešte raz šepla.
Musela mu dať ruky naspäť k telu, keď sa pokúsil zabrániť jej v tom, aby mu rozopla košeľu. Jeho odpor bol však len symbolický. So zavretými očami sa vydal do jej rúk. Do jej opatery. Užíval si dotyk jej jemných dlaní. Prvotný šok a nechápanie vystriedali tie najpríjemnejšie pocity, ktoré doteraz zažil. A stupňovali sa. Mal istú predstavu, čo sa to asi deje. A hanbil sa. Ale tie pocity, to krásne chvenie sa jeho vnútra… to… to… vzrušenie a očakávanie toho najlepšieho boli oveľa silnejšie ako akákoľvek chuť protestovať. Preto sa nebránil, keď mu rozopínala a sťahovala nohavice a trenky. Pretože to tak bolo správne. Ona vedela, čo má robiť. A bolo to… Hagridovi sa podlomili kolená a zahmlilo pred očami, keď ho prvýkrát vzala do úst. Merlin, bolo to také dokonalé a tak… nechal sa unášať jej starostlivosťou a svojimi pocitmi, ktoré gradovali. V tmavej chodbičke sa ozývalo pravidelné odfukovanie, ktoré vyústilo až do tlmeného výkriku. Musela mu dať ruku na ústa. Nepotrebovala, aby ich tu niekto pristihol.
„A teraz by som mala byť na rade ja,“ šepla, keď ho sediaceho na zemi ďalej hladila. Pomaly sa dostával z nebeských výšin späť na zem. Prestrašene na ňu pozrel.
„Ale…“
„Aj ja chcem, aby si sa o mňa postaral,“ zvodne natiahla, keď si preťahovala cez hlavu školskú vestu.
„Neviem, čo mám robiť…“ vyliezlo z neho. Rád by jej všetko oplatil, ale nemal tušenia, ako.
„Neboj,“ pohladila ho po tvári. Vzala jeho ruky a priložila si ich na prsia. Hagridovi sa zúžili zreničky. „Budem ti hovoriť, čo máš robiť…“
——
Stál tam a pozoroval ich. Prvýkrát ich pristihol zhruba pred mesiacom. Nechápal to. Nechápal ju. Nevedel, prečo sa také krásne a inteligentné dievča zahadzuje s niekým takým… bezvýznamným a odporným, akým je tamten poloobor. Každý ju chcel. Aj on. Možno preto, lebo sa snažila pôsobiť, že si nikoho nepustí k telu. To bola preňho výzva. Preto ju začal špehovať. Ako prefekt mohol aj v neskorých nočných hodinách. Toto ho však šokovalo. A vzrušilo.
Jej dokonalé telo, teraz nahé, napoly ležiace na schodoch ho neskutočne priťahovalo. Díval sa, ako sa obrova hlava stráca medzi jej nohami a ako si to ona užíva. Pevne zvieral svoju mužnosť a drsnými ťahmi sa blížil k svojmu vyvrcholeniu. V závislosti od jej stonov, od jej pôžitku. Svojím pohľadom väznil jej tvár, pozorne sledoval jej mimiku. Už ju ovládal, blížil sa k vyvrcholeniu spolu s ňou. Predstavoval si, že je teraz pri nej on, že to jej spôsobuje tú vášeň, že to pod jeho dotykmi, vďaka jeho starostlivosti a pozornosti stoná blahom a rozkošou. Tvrdo si zahryzol do ľavej ruky, keď sa jej telo prehlo v záverečnej explózii extázy. Jeho finiš prišiel presne v tej chvíli.
Miloval ju a chcel ju. Dostane ju. Bol to jeho cieľ, na ktorý sa teraz upne. Ten mamľas si ju nezaslúži a aj keď je to Chrabromilčanka, preňho je viac ako vhodná. Týmito myšlienkami sa zaoberal, keď po sebe čistil neporiadok, ktorý tam rozhodne nechcel nechávať. Ani netušil, že o pár dní dostane výbornú príležitosť na to, aby svoj plán spustil…
——
„Poprosím o pozornosť!“ zakričal riaditeľ Dipet do Veľkej sieni, ktorá šumela rozhovormi, zdesením a strachom. „V prvom rade chcem, aby ste sa všetci upokojili a neprepadali panike!“ prehlásil čo najpresvedčivejšie. Ale ani on a ani ostatní profesori nevyzerali, že by boli pokojnými. Až na profesora transfigurácie Dumbledora, ktorý sa tváril takmer bez záujmu. Len sa uprene díval smerom ku slizolinskému stolu. „To, čo sa stalo, nás všetkých tvrdo zasiahlo. Vinník musí byť odhalený a potrestaný. Ak sa tak nestane, budeme musieť podstúpiť na žiadosti vašich rodičov a taktiež na tlak ministerstva a budeme musieť Rokfort zavrieť…“
Toto prehlásenie vyvolalo ďalšiu dávku šumenia. Na jednej strane súhlasného, ale taktiež protestného a nechápavého. Minerva sa pozrela na Hagrida, ktorý sa tváril vydesene. Obom napadlo to isté. Keď zavrú Rokfort, nebudú mať príležitosť na to, aby sa stretávali. Nájdenie mŕtvej Myrty na dievčenských záchodoch bolo nielen strašnou a desivou udalosťou, ale aj možnou definitívnou bodkou za ich vzťahom.
Dumbledore pozeral na Toma Riddla, ktorý sedel zachmúrene za stolom. Oči mal upreté do taniera pred sebou a vyzeral, že nad niečím úpenlivo premýšľa. Celkom zjavne sa mu v hlave formoval plán a profesor len predpokladal prípadný tok jeho myšlienok…
——
„Aragog nikoho nezabil!“ kričal Hagrid na slizolinského prefekta.
„Je mi to ľúto, Hagrid…“ zaškľabil sa. Plán mu vychádzal dokonale. Netušil, že svojím experimentálnym pokusom o odhalenie Slizolinových tajomstiev sa mu podarí nielen zabiť mukelku, ale taktiež sa zbaviť tejto obrovskej príťaže, ktorá mu stála v ceste. Nemienil dopustiť, aby školu zavreli. Bola jeho domovom. A bola tu ona. „Tvoja obluda zabila študentku. Je mojou povinnosťou nahlásiť to riaditeľovi…“
Aj tak spravil. Aragog síce ušiel, ale jeho výpoveď zavážila. Bol vynikajúcim študentom a profesori ho milovali. Čo proti nemu zmohol napoly gramotný, hlúpy a naivný poloobor, ktorý sa na školu dostal len vďaka dobrosrdečnosti a slovu jedného starého mládenca?
Hagrida vyrazili. Nepočúvali jeho presviedčanie o Aragogovej nevine. Zlomili mu prútik. Všetko sa zbehlo rýchlo, riaditeľ Dipet bol rád, že môže predložiť niečo, vďaka čomu upokojí rodičov aj ministerstvo. A pravá obluda ďalej neútočila. O to sa Tom postaral.
Minerva to nechápala. Videla raz Aragoga a nemohla uveriť, že by bol pavúk schopný vraždiť. Tvrdo ju to zasiahlo. S Hagridom sa už nerozprávala. Nepoznala jeho názor. Vyhodili ho v noci, rýchlo a bez váhania. A odmietli to komentovať. Bol to pre ňu ťažký posledný mesiac šiesteho ročníka a taktiež veľmi dlhé a smutné prázdniny. Márne sa snažila vypátrať, kam mohol zmiznúť. Odišiel nevedno kam a nenechal po sebe správu. Zmizol…
——
„Ahoj,“ Tom Riddle pozdravil prvého septembra na nástupišti Minervu. Sebavedomo sa pred ňu postavil. „Zdá sa, že sa z teba stala hlavná prefektka,“ ukázal na jej odznak.
„Ahoj,“ odzdravila. Stále sa nevedela spamätať z toho sklamania, ktoré ju postihlo na konci minulého roka. „Áno, dostala som ho v liste,“ prikývla a oči jej skĺzli k odznaku. Bola naň pyšná. Aspoň niečo sa jej podarilo.
„No, musím prehlásiť, že to bola výborná voľba,“ milo sa na ňu pousmial. Svojím úsmevom dokázal zlomiť každého a stavil naň aj teraz.
„Stavím sa, že na budúci rok bude hlavný prefekt z teba,“ vrátila mu kompliment s mierny začervenaním.
„Uvidíme… škoda, že ty už na škole nebudeš, aby si to videla,“ hlesol. Strelila po ňom pohľadom. Obozretne. Zacítila v jeho hlase niečo viac. Aj napriek bolesti si uvedomila, že jej to lichotí. Ale Tom Riddle patril do Slizolinu, jeho záujem by ju mal nechať chladnou. Mykla plecami.
„Môžeš mi potom napísať.“
Vošli do vlaku. Najprv zašli do prefektského kupé, aby sa dohodli na svojich povinnostiach. Jeden Bystrohlavčan bol hlavným prefektom spolu s ňou a zadávali inštrukcie prefektom. Vedela, že jej spolužiačky už zapratali niektoré z kupé, tak ostala v tom prefektskom. Zrejme by sa k nim nezmestila. A nevadilo jej to. Mierne ju vykoľajil len fakt, že tam ostal s ňou. Prvotný záchvev nechuti však veľmi skoro potlačila. Bol vynikajúcim spoločníkom, vedel, o čom sa s ňou má rozprávať, bol milý a pozorný a ona sa pristihla, že po dvoch hodinách sa smeje na jeho vtipoch. A bol pekný. Veľmi nebezpečne pekný.
——
Ich stretnutia boli spočiatku len v rámci prefektských povinností a povinností hlavných prefektov. Neskôr sa začali stretávať aj v knižnici. Možno to bola len náhoda, možno ju sledoval. To netušila. Ale páčilo sa jej to. Neskôr začala vyhľadávať aj ona jeho. Tomova spoločnosť ju dokázala upokojiť a pomaly na Hagrida zabudla. Alebo ho len vytlačila z myšlienok a miesto neho sa v nich usídlil on.
Bol absolútnym opakom jej bývalého priateľa. Bol inteligentný, obľúbený, milý a pekný. Páčilo sa a lichotilo jej, že jej dával prednosť pred všetkými tými dievčatami, ktoré sa ho pokúšali dostať a ktoré on celkom zjavne ignoroval. Bol len s ňou. A stalo sa to, čo bolo neodvratné a čomu sa nedalo zabrániť. Zamilovala sa doňho.
A on sa tváril, že jeho cit k nej prerástol až do lásky postupne, spontánne. Neprezradil, že bol do nej zamilovaný už dávno predtým a už vôbec nie, že ju tajne pozoroval. Že jej telo poznal do detailov, že poznal jej rozkoš. Krok za krokom sa blížil k svojmu cieľu. Vychádzalo mu všetko. Úplne všetko.
„Kde si bol?“ spýtala sa, keď spolu ležali na deke pri jazere. Vzduch sa ochladzoval a oni chceli využiť posledné teplejšie slnečné lúče skôr, než sa zahrabú do hradu.
„Zašiel som za svojimi známymi. Potreboval som si niečo vybaviť,“ zamrmlal pokojne. Rukou si siahol na prst, kde sa mu vynímal prsteň jeho predkov…
„Čo je to za prsteň?“ všimla si ho. So záujmom si ho prezerala. Duša sa mu mierne zachvela, ale veď nemohla mať najmenšie podozrenie.
„Veď práve ten som si vybavoval,“ mykol plecami. „Už cez prázdniny sa mi páčil a konečne sa mi podaril predať jeden šperk po matke. Tak som si mohol dovoliť kúpiť tento tu.“
„Je pekný.“
„Uhm… podobný, len menší tam bol tiež. Keď sa mi podarí našetriť, kúpim ti ho.“
„Tom, to nemusíš,“ zaprotestovala. Vedel, že je sirota, že sa k peniazom dostáva len za prospech a známky z fondov, za výnimočné úspechy, prípadne za to, čo mu zanechala matka. Takto jej to tvrdil.
„Nemusím, ale chcem Milujem ťa,“ šepol jej do ucha. Začal ju bozkávať. Lačne a nenásytne. A ona mu bozky opätovala. Chcela, aby ich vzťah postúpil, ale on bol nezvyčajne trpezlivý a netlačil na ňu. Milovala ho za to ešte viac. Bol úplne dokonalý a ona nechápala, za čo si zaslúžila toľko šťastia.
——
„Poď so mnou, niečo som objavil,“ zdrapil ju za ruku a so smiechom ju ťahal so sebou. Nevšímal si závistlivé pohľady, ktoré ich sprevádzali cestou z knižnice. Boli tŕňom v oku všetkým. Dievčatám i chlapcom. A boli ideálnym párom.
„Kam ma ťaháš?“ vyzvedala.
„Na siedme poschodie,“ sprisahanecky šepol. „Objavil som miestnosť, kde sa budeme môcť stretávať tak, aby o nás nikto nevedel.“
Tak sa zoznámili s Núdzovou miestnosťou, ktorá sa pod Tomovou myšlienkou zmenila na malú, útulnú izbičku s krbom, v ktorom plápolal oheň, s množstvom sviečok, ktoré dodávali miestnosti tajomný nádych s prísľubom niečoho výnimočného. Zvlášť, keď sa v prostriedku vynímala veľká manželská posteľ. Minerve sa rozbúchalo srdce. Slová boli zbytočné a nebolo potrebné na nič čakať.
Stačil jeden pohľad a obaja vedeli, čo musí zákonite nasledovať. Bol úžasný. Nevrhol sa na ňu ako hladný samec bažiaci po čo najrýchlejšom uspokojení. Začal ju bozkávať, nežne a pomaly, trpezlivo a nenáhliac sa. Roztápala sa pod jeho dotykmi. Snažila sa vrátiť mu všetko rovnako precítene.
Najprv jej stiahol habit a ona nasledovala jeho príklad. Potom prišli na radu ich košele. Hladila ho po nahom chrbte, hlavu mala mierne zaklonenú a užívala si dráždenie krku a uší jeho jazykom. Nenáhlivo schádzal dlaňami po jej chrbte až ku stehnám. Vsunul ruky pod sukňu a vyhrnul ju, na moment prestala dýchať, keď jej pevne stisol zadok. Neuspokojil sa len s týmto, pozrel jej uprene do očí, keď jej siahol do rozkroku. Jeho pohľad blčal vzrušením, ktoré bolo aj citeľné, pretože sa pritláčal k jej boku.
„Chceš to?“ spýtal sa úplne zbytočne. Jej oči hovorili jasne, kričali po ňom. Prudko vydýchol, keď nahmatala jeho vztýčenú mužnosť a začala ho dráždiť. Len sa pousmial. Spokojne, s pocitom víťazstva. Dosiahol svoje a na vrchol sa už onedlho dostane.
Rozopol jej podprsenku a konečne, konečne ich uchopil do dlaní. Videl ich toľkokrát a teraz sa ich mohol dotknúť. Jej dokonalého poprsia. S rozkošou ju dráždil a ona privierala oči. Vedel, čo chcela. Čo milovala. Čo ju dokázalo rozpáliť. Sklonil sa a s potešením sa prisal na jeden prsník, kým druhý masíroval dlaňou. Pritláčala si jeho hlavu k hrudníku, hlavu zakláňala dozadu a privierala oči. Jeho jazyk, zuby i pery boli úplne perfektné. S rovnakou láskou sa venoval aj druhému prsníku.
„Milujem ťa,“ hlesla zastretým hlasom, keď sa postavil a pobozkal ju na nos.
„Aj ja teba,“ šepol. Rozopol si nohavice a stiahol ich spolu so spodnou bielizňou. Pozrel jej do očí. S výzvou. Chcel to, túžil po tom už niekoľko mesiacov. Len sa pousmiala a kľakla si pred neho. Jeho myseľ sa zastrela, všetko potemnelo. Vnoril prsty do hustých gaštanových vlasov a prispôsoboval jej pohyby svojim potrebám. Užíval si dlho, ale nie do úplného záveru. Ten mal naplánovaný na inú chvíľu.
„Poď,“ viedol ju do postele, kde ju nežne položil na chrbát. Vyzliekol jej sukňu, pančuchy a aj nohavičky. Mierne sa pomrvila. V absolútnom napätí naňho čakala. V absolútnom vzrušení. Neponáhľal sa. Díval sa na jej telo. Teraz patrilo len jemu. Celé, aj s tými najintímnejšími miestami, ktoré horeli nedočkavosťou. Cítil jej vlhkosť pod rukou, jej vôňu, ktorá ho lákala. Sklonil sa k nej a obdarovával ju rovnakými nežnosťami, ktorými pred malou chvíľou ona jeho. Schválne sa vyhýbal centru jej rozkoše, venoval sa a dráždil ju všade, len tam nie. Až keď stonala a prosila, že chce viac, keď sa zmietala pod jeho dotykmi, ju vypočul. Jej výkrik bol tým najúžasnejším zvukom, ktorý kedy počul. Jeho meno zakričané vlnou vyvrcholenia, ktoré ňou triaslo, bolo akoby odmenou za jeho snaženie a trpezlivosť.
„Si panna?“ spýtal sa po chvíli, kedy pozoroval jej návrat do reality, aj keď odpoveď poznal. Musel hrať svoju úlohu do konca. Nechcel o ňu prísť. S miernym zapýrením zavrtela hlavou a bola vďačná, že nevyzvedal.
„Vezmi si ma…“ šepla. Netúžila po ničom inom, len ho cítiť v sebe. A on vôbec netušil, či by dokázal práve teraz vycúvať, keď bolo jeho vzrušenie už takmer bolestivé. Opatrne a pomaly do nej prenikal, neprestával ju pri tom bozkávať. Zatočila sa mu hlava, keď sa v nej usídlil celý, keď cítil jej tesnosť, vlhkosť a horúčavu. Užíval si tento pocit triumfu. Mierne sa pod ním pohla, netrpezlivo naznačujúc, že chce viac. S perami prisatými na jej bradavke sa pohol. Jemne a nenáhlivo. Ešte sa dokázal ovládať, ešte neprepadol úplnému poblázneniu. Cítil jej dlane na chrbte, jej prsty ho nežne láskali. Vrátil sa k jej ústam. Stret ich jazykov sa zrýchľoval, rovnako, ako sa zrýchľovali jeho pohyby. Začala sa pod ním zmietať, cítila, že sa blíži jej ďalšie vyvrcholenie. Jej nohy sa mu omotali okolo bokov, rukami ho držala za zadok. Jeho dorážanie už nebolo pravidelné, jeho túžba vyhovieť jej bola obrovská. Až keď ucítil, že sa mu prstami zaryla do zadku, až keď ucítil, ako sa vnútorne sťahuje, až keď opäť kričala jeho meno… až vtedy dovolil svojim emóciám naplno vytrysknúť. Ich telá sa dlho zmietali v posledných dozvukoch dokonalého zosúladenia…
——
„Ostávam na Vianoce tu,“ oznámila mu pokojne, keď spolu ležali poprikrývaní v Núdzovej miestnosti po ďalšom z celého radu milovaní.
„Prečo?“ hladil ju po vlasoch. Potešilo ho to, samozrejme. Ale ona na rozdiel od neho mala rodinu, takže mala kam ísť na sviatky.
„Pretože som plnoletá a prehlásila som, že ostanem,“ mykla plecami a pobozkala ho na hruď. „Milujem ťa a chcem byť s tebou. Nie si rád?“ podozrievavo sa naňho pozrela.
„Ale to vieš, že som,“ usmial sa. „Ale nemala by si kvôli mne zanedbávať rodinu.“
„Možno, ale ty si dôležitejší.“
„Minerva,“ hlesol. Videl jej v očiach tú obrovskú lásku, ktorú k nemu cítila. Bol na tom rovnako. „Milujem ťa viac než svoj život. Po škole by som si ťa chcel vziať,“ šepol. Prekvapene vyvalila oči.
„Tom, toto som nečakala…“
„Ani ja. Uvedomil som si to len prednedávnom. Ehm, mám to brať ako nesúhlas?“
„Nie! To rozhodne nie! Ale vieš, že chcem študovať.“
„Viem,“ prikývol. „Ale študovať sa dá aj popri manželstve, nie?“
„To iste,“ pousmiala sa a opäť si naňho ľahla. „To vieš, že sa za teba vydám, len na teba budem musieť rok počkať.“
„Ty to zvládneš,“ zachechtal sa. Jemne ho štuchla do rebra. „Nevadí, že som o rok mladší?“ nedalo mu.
„Vyzerám snáď, že by mi to vadilo?“
„Ani náhodou,“ prebehol ju pohľadom.
„Tak vidíš. A na názoroch ostatných mi nezáleží.“
„To som rád.“
Chvíľu ležali v nemom objatí ponorení do vlastných úvah.
„Ale je tu predsa len niečo,“ spustila nesmelo. Sadla si a zadívala sa mu do očí. So záľubou ju pozoroval. Nadvihol obočie, keď sa nemala k tomu, aby pokračovala. Nadýchla sa. „Uvažovala som o tom, čo si mi hovoril. Tá myšlienka o čistej krvi…“
„To je blbosť,“ mávol rukou. „Nechaj to tak. Bol to len jeden bláznivý nápad jedného môjho spolužiaka,“ zaklamal.
„Určite?“
„Áno,“ zamračil sa.
„Ja ti verím, tak som to nemyslela,“ okamžite vyhŕkla. „Len by som chcela vedieť, či s tým určite nesúhlasíš. Viem, že si Slizolinčan a že vaše zmýšľanie je oveľa radikálnejšie ako to naše, že máte tvrdé zásady, ktorými sa riadite. Len by som chcela ubezpečenie a istotu, že ty taký nie si.“
„Minerva,“ prerušil ju a posadil sa. Objal ju. „Nemám s tým nič spoločné… vážne. Možno som niekedy nad niečím takým uvažoval, ale to je už preč. Kašlem na to. Na čistú krv a nadradenosť nad muklami. Je mi to už jedno, pretože mám teraz teba,“ tvrdil presvedčivo. A veril tomu. Toto vymyslel on. Ešte v piatom ročníku a spolužiaci ho podporili. Teda nepodporili. Naviedol ich tak, aby si mysleli, že to je ich nápad. A on mal tým pádom čisté ruky. Myšlienku však podporoval a pre svojich kvázi priateľov bol vodcom. To sa však v posledných niekoľkých mesiacoch zmenilo, pretože na nich nemal čas. Venoval ho len jej a nesťažoval sa. Veď jeho myšlienka stále žila. Slizolinská fakulta ňou žila, aj keď on nebol prítomný. Predsa sa môže hocikedy vrátiť.
„To som rada, vážne,“ usmiala sa. Verila mu. Bezvýhradne a bez váhania. Jeho oči potemneli. Spokojne sa zaškľabil…
——
Celé vianočné prázdniny strávili spolu v Núdzovej miestnosti. Von chodili len jesť. Začal druhý polrok a s ním Minervine prípravy na skúšky MLOK-ov. Ale miesto toho, aby sa na ne pripravovala, neprestávala všetok svoj voľný čas tráviť s ním. Bola ako posadnutá, bezmedzne zamilovaná a slepá voči všetkému. Jej prospech sa v prvom polroku zhoršil a postupom času to bolo ešte kritickejšie. Keď si uvedomila svoje pochybenie, tak sa zdalo, že už je na všetko neskoro. Mesiac pred skúškami si konečne vzala knihy, ale nemala najmenšiu šancu stihnúť sa všetko naučiť. Spanikárila.
„Neviem, ako by som vám mohol pomôcť, slečna McGonagallová,“ prehlásil profesor transfigurácie a riaditeľ jej fakulty, Albus Dumbledore. Starý mládenec s bystrým mozgom a úžasnou dedukciu. „Je veľmi smutné, že ste si až teraz konečne naplno priznali, že vaša situácia je už viac ako kritická.“
„Pán profesor…“
„Neprerušujte ma, prosím,“ jemne sa pousmial. „Samozrejme, že nebudete mať problémy zvládnuť záverečné skúšky. Otázne je však, s akým výsledkom.“
„Áno, toho sa obávam,“ opäť mu skočila do reči a previnilo sklonila hlavu. „Neľutujem ten čas, pretože som ho nepremrhala. Ľutujem len to, že som všetko zanedbala a môj sen… môj cieľ, za ktorým som šla sedem rokov, je v nenávratne.“
„Iste, pochopiteľne,“ prikývol. Pozrela naňho. „Celý siedmy ročník ste vlastne len prežila. Bez obvyklého zápalu, bez nadšenia a čo je hlavné… bez učenia. Preto nemožno očakávať, že by vaše výsledky pri skúškach zodpovedali kritériám, ktoré sa vyžadujú na Profesorskej akadémii v Anglicku.“
„To viem,“ šepla frustrovane. „Zrejme bude lepšie, keď sa prihlásim na… na… ja vlastne ani neviem kam. Nikdy som neuvažovala nad ničím iným, len nad Transfiguráciou.“
„O to je moje konštatovanie ťažšie. Ste nezvyčajný talent. Som sklamaný, nemôžem vám dať lepšiu známku, ako P… po tých vašich výsledkoch. Nech som akokoľvek presvedčený o vašom intelekte. Viem, že tým pochovám vaše nádeje, ale varoval som vás, niekoľkokrát a vy ste ma ignorovali.“
„Pán profesor,“ pozrela naňho so slzami v očiach. „Nikdy by som si nedovolila vás ignorovať.“
„Viem, v poriadku. Ale nebrali ste moje varovania vážne a mňa mrzí, že za to teraz môžete pykať.“
„Čo som si navarila, to si aj zjem. Profesorkou sa nestanem. Môžem sa realizovať nejako inak. Porozmýšľam,“ prehlásila presvedčivo. Stiahol obočie.
„V Anglicku sa neuchytíte, to je fakt,“ vypustil zamyslene. „Mrzelo by ma však, keby bol váš talent premárnený,“ prehlásil. Spozornela. „Akadémia v Anglicku vyžaduje samé V, hromadu odporúčaní a hodnotení. Nevravím, že inde vo svete to tiež tak nie je, ale nikde nie je Akadémia tak ostro sledovaná, ako práve u nás.“
„Čo mi naznačujete?“ stiahla obočie s pocitom, že pre ňu predsa len nie je všetko stratené.
„Ak by ste mali skutočne záujem študovať transfiguráciu a chceli by ste sa stať profesorkou, mohol by som sa prihovoriť u dekana na Akadémii vo Wellingtone. Poznám ho, je to môj spolužiak a myslím, že by mu nevadilo prižmúriť oči nad vašimi nie príliš presvedčivými výsledkami v tomto roku.“
„Wellington, ale to je…“ jej prvotná myšlienka sa upla na tú vzdialenosť. „To je na Novom Zélande…“ vydýchla. Bolo to ďaleko. Príliš ďaleko od Anglicka. A od Toma.
„Áno, presne tak, dosť ďaleko na to, aby Ministerstvo prehliadlo vašu snahu stať sa profesorkou. A za päť rokov, ktoré trvá štúdium, by sa zabudlo na vaše známky v siedmom ročníku.“
Minerve sa zatočila hlava. Nový Zéland. Päť rokov. To je dlho. Príliš dlho, aby vydržal akýkoľvek vzťah. Ale má možnosť študovať a stať sa profesorkou. Má šancu splniť si svoj životný sen. Naplniť svoje poslanie. Ak je ich láska taká veľká, ako ju cítia teraz, určite to odlúčenie vydrží.
„Ako ste sa rozhodli, slečna McGonagallová? Mám sa spojiť s mojím priateľom a odporučiť vás?“ mrkol na ňu. Vedel, že jej váhanie nebude dlhé. Poznal ju dokonale. Kolieska v jeho pláne zapadali do tých správnych políčok. Odíde na päť rokov. Rozíde sa s Riddlom. Je to dlhá doba pre takého ambiciózneho mladíka. A Dippet do piatich rokov odíde do dôchodku. A on sa stane riaditeľom. Minerva sa vráti a on sa postará, aby miesto profesorky transfigurácie dostala. A potom bude len jeho…
„Áno, určite,“ oduševnene prikyvovala. „Keď je tu tá možnosť.“
„Je to posledná možnosť,“ prikývol so spokojným úsmevom. Postavil sa a podišiel k nej. „Vy ste ochotná spraviť pre to všetko, nemýlim sa?“
„Áno.“
„To je dobre,“ pohladil ju po vlasoch. Ostražito naňho pozrela. „Viem, že ste ochotná dať čokoľvek za to, aby sa vaše sny naplnili,“ čupol si oproti nej. Začala tušiť, kam tento rozhovor povedie. Zachvela sa. „Ste neskutočne krásna, Minerva,“ šepol. Stiahla obočie. Pred očami jej pohrávala predstava vlastného profesorstva. A Toma. A tohto muža. „Za svoju ochotu budem niečo vyžadovať,“ pohladil ju po líci. Zdvihol sa jej žalúdok.
„Koľkokrát sa s vami budem musieť vyspať, aby ste mi to odporúčanie dali?“ spýtala sa na rovinu. Nešťastne a znechutene.
„Ste veľmi bystrá,“ uznanlivo prikývol a postavil sa. Postavil aj ju. „Ste veľmi pekné a inteligentné dieťa,“ vydýchol jej do ucha. „A ja si z vás vychovám dokonalú profesorku,“ zašiel jej rukami pod habit. Len stŕpnuto stála a čakala. Chcela utiecť, ale jej vidina jej v tom bránila. „Drobné službičky, nič viac od vás nebudem chcieť. Môžete byť pokojná. Veď ste ich poskytovala chudákovi Hagridovi a aj Tomovi Riddleovi. Som si istý, že viete, čo máte robiť. Ste na to dosť skúsená,“ vyhrnul si habit a prinútil ju pokľaknúť k jeho prirodzeniu. S privretými očami plnými sĺz sa pustila do plnenia jeho prvého želania. Bolo jej zle. Rovnako aj vo chvíli, kedy si rozkázal, že chce preskúmať jej telo. S odporom trpela, keď jej sal a hrýzol prsia, keď ju lízal a jazdil v nej prstom. Predstierala orgazmus krátko predtým, ako jeho telo vysilene dopadlo na to jej po vyvrcholení. Chcela byť predsa profesorkou transfigurácie…
——
Minerva stála pred profesorom transfigurácie. Od ich prvého stretnutia ubehli dva mesiace a ona plnila jeho žiadosti. Bol to takzvaný výmenný obchod, ako to začala nazývať. Veď aj za mlieko musí zaplatiť. Tu však neplatila za mlieko, ale za odporúčanie a nie peniazmi, ale svojím telom. Mlčala. Hlavne pred Tomom. Aj o sexe s Dumbledorom, aj o Wellingtone. Ešte nemala nič isté. Teraz však držala v rukách výsledky MLOKov. Ako predpokladala, dostala dve P, čo na Akadémiu v Anglicku nestačilo. Čakala, kým jej Dumbledore podpíše sprievodné listy na Nový Zéland.
Podišiel k nej aj s papiermi. Ešte ju naposledy objal a prisal sa jej na pery. Ešte jej naposledy postískal zadok aj prsia. Teraz bude musieť trpezlivo čakať päť rokov, ale on to vydrží. Potom bude len jeho. Celá. Tom nemá nárok…
——
„Kam že to ideš?“ neveriacky sa opýtal. Konečne sa mu zverila o svojich plánoch. Stretli sa cez prázdniny v Šikmej uličke v cukrárni. Chcel ju zobrať do Deravého kotla, kde rezervoval izbu s obrovskou posteľou. Bol bez nej dva týždne a zdalo sa mu, akoby prešli dva roky.
„Do Wellingtonu, na Nový Zéland. Inú možnosť nemám, keď chcem byť profesorkou,“ v rýchlosti vysvetľovala. „Tom, nič sa nezmení, tých päť rokov ubehne ako voda.“
„Nič neubehne ako voda,“ zamračil sa. „Minerva, sľúbili sme si, že budeme spolu, že na mňa ten rok počkáš, že sa vezmeme!“
„Veď to všetko môžeme…“ ticho skúsila. Vedela, že sa naštve. Ešte sa snažil, ale poznala ho. Tušila najhoršie.
„Nemôžeme,“ rázne zavrtel hlavou. „Mali sme čakať rok na to, kým dokončím školu. Takto by sme museli čakať ďalšie štyri, kým sa ty vrátiš.“
„Nechceš na mňa čakať?“
„Nie!“ štekol. Potom sa však spamätal. „Minnie, mal som isté plány. Tých som sa kvôli tebe vzdal. Prerobil som ich, prispôsobil tebe, ale ako vidím, úplne zbytočne. Ja nemienim čakať viac ako rok! Nebudem čakať viac ako rok!“
„Ani kvôli mne? Pre lásku, ktorú k sebe cítime?“
„Nie! Sú veci, ktoré sú dôležitejšie ako láska.“
„Nič také neexistuje!“ štekla aj ona. Ľudia po nich začali pozerať.
„Existuje, ver mi,“ sykol potichu. Najskôr však hodil výhražné pohľady po zvedavcoch. „Rozhodni sa. Buď ja, alebo škola. Nič iné medzi tým nemôže byť.“
„Sú to tie tvoje prvotné plány? Tie, ktorými si pomútil hlavy Slizolinčanom?“ prskala.
„Čo ty o tom môžeš vedieť?“ vrkol. „Nič nevieš, nič netušíš. Keď aj niečo bolo, bol som ochotný kvôli tebe zabudnúť. Pre tú lásku, ktorú sme skutočne prežívali. Ale z tvojej strany to nebola láska. Len užívanie si, trávenie chvíľok, aby ti rýchlejšie ubehol čas!“
„To je hlúposť,“ šepla nechápavo.
„Skutočne? A čo potom Dumbledore?“ znechutene sa zaškľabil.
„Čo?“ vydýchla.
„Netvár sa. Včera som dostal list. Nepodpísaný. Myslel som, že si niekto strieľa, ale ako vidím, nestrieľal si. Pre profesorstvo si bola ochotná ľahnúť si na chrbát pred toho starého skurvysyna, tak mi tu nevrav o láske!“
„Milujem ťa.“
„Možno. A keď áno, tak to dokáž. Vyber si. Rozhodni sa! Buď ja alebo Nový Zéland!“ štekol.
„Si kretén!“ zasyčala a postavila sa. „Si panovačný, majetnícky a nadradený idiot! Len ja… ja… ja… Na mojich snoch ti nezáleží!“
„Prestaň hysterčiť!“
„Bež do pekla, Tom Riddle! Odchádzam na Nový Zéland splniť si svoj sen. A ty sa tu pre mňa za mňa aj zadus!“ vyštekla a vybehla z cukrárne.
Ľudia naňho civeli. Nevšímal si ich. Zarazene a zamračene sa díval na dvere. Ako chce! Nech si ide! Do čerta! Ale aspoň má slobodu, aspoň sa môže vrátiť k prvotnému plánu, ktorý bol oveľa jednoduchší ako ten, ktorý dôkladne vymýšľal, len aby jej neublížil. Mrche! Načo to všetko? Prečo stratil jeden celý rok? Pre koho? Pre ňu? Pre lásku? Serie na takú lásku. Bol to len sex. Výborný a dokonalý, ale stále len sex. Takých… takých žien môže mať hocikoľko. Ale najprv… najprv sa musí zbaviť tohto muklovského mena, ktoré mu prinášalo len smolu. A potom… Jeho myšlienka stále žije v hlavách Slizolinčanov, ktorí mu budú slúžiť bez výhrad. Nie ako ona. Budú to jeho smrťožrúti a on bude ich Pán… Temný pán. A pomstí sa Dumbledorovi a taktiež jej. Nikto ho nikdy nebude zrádzať a zneužívať. Už nikdy!
Jeho oči zvláštne potemneli. Keby ho niekto pozoroval, všimol by si, že sa na malý okamih akoby zaliali krvou. Na malý moment zažiarili červeným zábleskom. A to bol počiatok Lorda Voldemorta…
KONIEC