J 1.Zvláštna spolupráca

———-

„Čo to je?“ Harry sa zarazene díval pred seba. Toto tu ešte nevideli a do Zakázaného lesa sa to ani nehodilo. Bolo to zvláštne a desivé. Bolo z toho cítiť nebezpečenstvo. A pritom to bolo tak lákavo krásne, že sa toho človek chcel stoj čo stoj dotknúť.

„Neviem, v živote som to nevidel, ani o ničom podobnom nepočul,“ Ron fascinovane civel. „Neprečítaš, čo tam je napísané?“ otázku adresoval Hermione. Tá zamračene stála na mieste a bolo vidieť, ako jej to v hlave šrotuje.

„Nie,“ zamrmlala. „Neprečítam to… ale pritom mi to pripadá tak dôverne známe.“

„Kto to sem dal? Smrťožrúti?“ Harry sa na nich v rýchlosti pozrel, ale jeho pohľad znova prilákala tá vec.

„Asi, ale…“ Hermiona zavrtela hlavou, „… neviem, nevyzerá to ako ich artefakt, dokonca to nevyzerá ani ako magický artefakt a pritom je to podivne magické.“

„To som z toho jeleň,“ Ron bol v koncoch. „Som z vás jediný čistokrvný čarodejník ale toto…“

„Je to podobné ako kamenný oblúk,“ Harry spravil krok vpred. Lákalo a vábilo ho to.

„Nechoď tam,“ Ron ho chmatol za habit. „A už vôbec sa toho nedotýkaj,“ varoval. „Nepáči sa mi to.“

„Harry, to určite nie je cesta za Siriusom,“ Hermiona odhadla, čo sa mu deje v hlave. „A dotýkať by sme sa toho skutočne nemali. Mali by sme zájsť za profesorom Dumbledorom a povedať mu o tom.“

„A čo mu povieme na to, že sme boli v lese? Po polnoci? Sami?“ pýtal sa Ron nešťastne.

„Povieme pravdu,“ zamračil sa Harry. „Že sme sem šli, pretože som mal vidinu… nepochopiteľnú, ale vidinu.“

„Hľadať pomoc v Zakázanom lese,“ trpko sa zasmial Ron.

„No a čo?“ neprestával sa mračiť Vyvolený. „Proste som vedel, že mám ísť… presne tak isto, ako pri Slughornovi a pohrebe Aragoga, akurát teraz som nemusel vypiť Felix Felicis.“

„Dobre, vráťme sa,“ rozhodla Hermiona, ale pohľad len sťažka odvracala od tej veci. „Povieme mu o tom… a on nech rozhodne, čo s tým.“

******

„Vieme, kde sme?“ muž sa pozorne obzeral okolo seba.

„Nejde to presne lokalizovať… ale niekde sme,“ zhodnotila žena.

„Povzbudivé,“ zazubil sa na ňu muž.

„Hm, vyzerá to tu úplne normálne,“ hodnotil mladík.

„Normálne vyzerá všetko, než na teba skočia nepriatelia.“

„A sú tu? Nepriatelia?“ mladík nadvihol obočie.

„Zatiaľ žiadneho neidentifikujeme.“

„Čo keby sme šli prezrieť okolie?“ navrhla žena. Traja chlapi len v tichosti prikývli a dávajúc pozor na najmenší šramot sa opatrne pustili za ňou.

„Vieme, čo čakať?“ šepol mladík.

„Čokoľvek,“ prskol muž.

„Nevieme,“ zavrtela hlavou žena. „Nedostali sme presné inštrukcie. Môže to byť ktokoľvek z nich. Nevieme ani presne to, kde sme.“

„Hlavne, že vieme, čo robiť. To je to najdôležitejšie, nie?“ uškrnul sa muž. „Dostať sa k jadru problému a odstrániť ho… presne tak, ako vždy… ostatné tie maličkosti ako napríklad to, aké nebezpečenstvá hrozia pri misii… kto odkiaľ môže na nás vyskočiť… to nie je zase také dôležité.“

„Niekde by tu mala byť naša spojka,“ vypustil úplne pokojne chlap, ktorý bol doteraz ticho. Veľmi zvláštny chlap…

„Len, či tá spojka vie, kde nás má čakať,“ zamračil sa chlap. „Už by tu mal.“

„Pst!“ sykla žena. „Niečo som začula.“

„Že by naša spojka?“ zbrane všetkých sa obrátili k zvukom, ktoré postupne zintenzívňovali.

 „Len pokoj!“ zjavil sa pred nimi starec v čudnom odeve. „Som vaša spojka,“ varoval ich skôr, než by spravili nejakú hlúposť.

„Identifikujte sa,“ vyzval ho chlap neprestávajúc po ňom a po jeho spoločníkovi mieriť zbraňami.

„Prepáčte,“ usmial sa starec. „Plánoval som vás prísť privítať sám, ale istý chlapec, Harry Potter…mal podivný sen o pomoci zo Zakázaného lesa. Vzal svojich dvoch priateľov a rozhodol sa vyriešiť to sám.“

„Čo uňho nie je nič neobvyklé,“ vrkol muž v čiernom.

„Toto je Severus Snape, miestny profesor.“

„Teší nás,“ natiahol chlap. „Ale to zrejme nie je presne to, čo sme chceli počuť,“ zamračil sa.

„Áno, iste,“ starec sa neprestával usmievať. „Som profesor Dumbledore, riaditeľ tunajšej školy.“

„Aká ste rasa?“ vyzvedal mladík. Všetci štyria cítili, že tu nebezpečenstvo nehrozí. Ani jeden z nich nemal v ruke zbraň. Držali len prútik a jeho to fascinovalo. Chcel zistiť viac. „Máte zvláštne oblečenie, zvláštne spôsoby, zvláštne správanie. Neviem, kam vás zaradiť. V akom veku sme sa ocitli? Kde…“

„Pomaly,“ krotila jeho nadšenie žena. „Máte byť naša spojka… kde máme záruku, že vám môžeme veriť?“

„Máte moje slovo, to vám musí stačiť.“

„Myslím, že by sme si zaslúžili viac.“

„To iste. Dobre teda, posaďme sa. Bude to asi dlhší rozhovor a ja nepatrím k tým najmladším,“ Dumbledore niekoľkokrát zamával prútikom. Štyria cudzinci chceli na ten náhly pohyb zareagovať, ale než sa spamätali, zbrane im vyleteli z ruky, nevedeli sa pohnúť a v kruhu sa objavilo šesť stoličiek. Od úžasu onemeli. „Začaroval som aj okolie… nebude nás vyrušovať nik nezvaný.“

„Čo to má, sakra, znamenať,“ vyprskol muž.

„Začarovali?“ vydýchla žena. Zvláštny muž len mlčky hľadel.

„Rasa, ktorá vie čarovať… obyčajnými prútikmi,“ usmieval sa mladík. „Bez akejkoľvek vyspelej technológie… len prútikom. Zrejme ste doteraz neprebádaná rasa a my dostaneme príležitosť vás spoznať, naučiť sa od vás niečo, pochopiť vás.“

„Zadržte,“ prerušil ho Dumbledore. „Nie sme žiadna rasa. Sme len čarodejníci, ktorí medzi ľuďmi vždy boli, sú a budú.“

„Medzi ľuďmi?“ pýtala sa žena.

„Sme na Zemi?“ nechápavo sa mračil muž.

„Myslím, že by bolo zdvorilé, keby ste sa nám teraz predstavili vy… keď už poznáte naše mená,“ prskol Snape.

„A mohli by sme si sadnúť, aby to bolo pohodlnejšie. Ja vás teraz zbavím znehybnenia a to by mohol byť prvý krok, ktorý vám zaručí, že nám môžete dôverovať.“

„Dobre,“ pritakal muž. „Volám sa Jack O’Neill, toto je major Samantha Carterová, doktor Daniel Jackson a Teal’c. Tak a keď sme sa teda predstavili, mohli by ste nám povedať, o čo tu ide.“

„Tiež by ma zaujímalo, o čo tu ide,“ zavrčal Snape. „Čo sú to za šaškovia?“

„Moment,“ zaprskal plukovník. „To isté by sme sa mohli pýtať aj my.“

„Pokojne, páni,“ upokojovala ich Carterová. „Najprv my… ak teda môžem povedať niečo o nás,“ pozrela na plukovníka.

„Máte slovo,“ mykol plecami.

„Fajn.“ A rozpovedala im všetko o projekte s názvom Stargate, o ich misiách, rasách. Daniel ju nadšene dopĺňal a napokon dodala: „… Asgardi nám prezradili, že jednu bránu preniesli na jedno miesto. Dali nám súradnice a povedali len toľko, že je dôležité, aby sme sem prišli, stretli sa s našou spojkou a zničili Goa´ulda, ktorý sa tu začal rozmáhať.“

„Ešte raz niekto o mne povie, že som šialenec, tak ho pošlem za vami,“ zaškľabil sa Snape. „Cestovanie časopriestorom, návštevy planét… a muklovi sa zdá divné, keď mu pred očami zmizne pohár s vodou.“

 „Nie je to divné… je to len zvláštne,“ Daniel sa usmieval. „Takmer denne sa stretávame s mimozenšťanmi… dobre, no… ale vedieť, že na zemi existujú čarodejníci, je minimálne fascinujúce.“

„Ak mi to nebudete mať za zlé, tak vaše nadšenie nezdieľam,“ Severus sa naňho „milo“ pousmial.

„Podobne,“ vložil sa im do toho Jack. Ten čierny chlap sa mu nepáčil ani trocha.

„Čo nám môžete povedať vy, profesor?“ Samantha sa upriamila na Dumbledora.

„Tak dobre… áno, viem o tom, že v istý okamžik sem Asgardi mali preniesť bránu…“

„Viete o tých šialencoch niečo viac?“ podivil sa Snape.

„Áno, Severus… viem o nich všetko.“

„To mi je ale novinka.“

„Čo keby ste sklapli a nechali hovoriť dospelých?“ vyletel Jack. Už toho chlapa nedokázal viac zniesť.

„V tom prípade sa príliš nezapájajte,“ kontroval pokojne.

„Vy…“

„Ticho,“ prvý raz sa ozval Teal’c. Obaja na počudovanie stíchli.

„No,“ pokračoval Dumbledore s úsmevom. „Viem o tom… čakal som na túto chvíľu. Vedel som, čo sa stane a vy ste boli vybraní, aby ste pomohli čarodejníkom.“

„Čarodejníkom?“

„Nám?“

„Áno. Čarodejník si dokáže poradiť s magickými vecami, ale na tie mimozemské jednoducho nemá. Asgardi ani iná rasa sem nepríde… tak ste to museli byť vy. Máte skúsenosti a máte zbrane. Goa´uld… Cronus, ktorý sa na zemi rozmáha a chce si časom podvoliť ľudskú rasu, parazituje v černokňažníkovi s menom Voldemort. Tento temný čarodej okolo seba zhromažďuje sily… smrťožrútov… pred ktorými sa hrá na boha a oni ho odovzdane počúvajú. Chce si podvoliť ďalšiu z planét… tentoraz Zem. Onedlho príde k vojne, záverečnej vojne  a čarodejníci nemajú proti tejto hrozbe najmenšiu šancu. Svoj boj prehrajú a Voldemortovi nebude stáť v ceste už nič, rozlezie sa ako mor, podvolí si každého a vyrobí si novú základňu v boji proti Asgardom.“

„Chápeme,“ prikývol plukovník O’Neill.

„Temný pán je… mimozemšťan?“ vypustil Snape udivene.

„Nie… je to obyčajný človek, v ktorom parazituje istá mimozemská forma.“

„Zaujímavé,“ zamyslene skonštatovala Carterová.

„Goa´uldi sa zrejme zamerali na revolučnejšie spôsoby ovládania planét,“ vyriekol Teal’c.

„A čo smrťožrúti?“

„Na Zemi je len jeden Goa´uld, zatiaľ… čo však môže byť onedlho úplne inak.“

„Ctia si ho ako svojho Boha… slúžia mu, počúvajú ho, obdivujú a sú preňho schopní spraviť čokoľvek,“ vydralo sa z Daniela.

„Áno, presne tak pôsobia,“ prikývol Snape.

„To oni dokážu… manipulovať,“ mračila sa Carterová.

„Takže my… čarodejníci… si budeme musieť poradiť so smrťožrútmi a oni…“ Snape ukázal na štvorčlennú skupinku, „… oni sa postarajú o tú vec vo vnútri Temného pána?“

„Áno, až na to, že budú musieť spolupracovať s Harrym, aby sa znenie proroctva naplnilo.“

„Och, vskutku povzbudivé. Vlastne sa vytvorí akási liga výnimočných… títo štyria na čele s Potterom… A že vraj záchrana sveta.“

„Severus.“

„Nikto vás nemá rád a preto svoju frustráciu liečite neustálym rýpaním do všetkých okolo seba?“ pokojne sa spýtal O’Neill Snapea.

„Nie. Len by som sa nerád stal svedkom toho, ako celý čarodejnícky svet upadne do zabudnutia… keď jeho záchrana závisí na vás a hlavne na Potterovi.“

„Myslím, že by sa jednania medzi nami a vami mali obmedziť len na nás a vás… ako jedinca,“ povedal plukovník smerom k Dumbledorovi.

 „To ale nebude možné,“ zavrtel záporne hlavou. „Budem musieť odtiaľto odísť hneď, ako vám poviem všetko.“

„Kam odísť?“ nedalo Danielovi.

„To zatiaľ nie je podstatné,“ milo sa pousmial. „Vráťme sa k nášmu problému. Čarodejníci dobre vedia, že príde k veľkej bitke. Všetci sa na ňu pripravujú. A bude to koniec čarodejníkov, muklov a Zeme… pokiaľ vy nezasiahnete a nezničíte Cronusa. Vy viete, ako zabiť Goa´ulda. To tu teraz nebudeme riešiť. Severus zase vie, ako zneškodniť smrťožrútov, ako odlákať Voldemorta, aby mohol Harry použiť smrtiacu kliatbu… pro forma… a vy aby ste zničili Cronusa. Upozorňujem na to, že Voldemort má okrem Cronusa v sebe aj veľkú magickú moc, takže jeho odstránenie nebude jednoduché. Preto musíte spolupracovať so Severusom. Keď bolo v minulosti vyrieknuté proroctvo, nepredpokladalo sa, že príde mimozemská forma života a usídli sa v čarodejníkovi. Všetko sa skomplikovalo, ale zároveň to poskytlo odpovede na otázky, ktoré sú tu už mnoho vekov. Kedy príde na rad Zem? Práve teraz. Monitorovali sme Zem, čakali sme, kedy sa tu objaví Goa´uld. A on sa objavil. A má prísť ku koncu. A tomu treba zabrániť.“

„Kto?“ Severus stiahol obočie. „Kto monitoroval Zem?“

„Antikovia,“ vydýchol Daniel. „Vy ste Antik!“

„Čo?“ Samantha vyvalila oči.

„A to má byť zase čo?“ sykol Severus.

„Predchodcovia ľudí, ale tí predsa dožívajú na Atlantíde.“

„Kde?“ nechápal Severus.

„Áno, dožívame a dávame pozor na Zem. Máme k nej citovú väzbu. Preto som si pri zmienke o Goa´uldovi na Zemi požičal toto telo, aby som bol bližšie všetkému. Teraz, keď vedia obe strany o čo pôjde, sa vrátim na Atlantídu. Toto telo však zmizne.“

„Moment! Chcete mi tvrdiť, že ste celé tie roky neboli… Dumbledorom, ale len nejakým Antikom, ktorý tu striehol na koniec sveta?“ vyprskol Severus.

„Nejakým Antikom!“ Daniel sa chcel začať rozčuľovať. Samantha ho prezieravo chytila za ruku.

„Vlastne sa to tak dá povedať,“ prikývol.

„Úžasné.“

„Bolo to moje poslanie.“

„To vás neospravedlňuje,“ ironicky natiahol. Dumbledore si povzdychol.

„Mali by ste byť rád, že ste celé tie roky mohli žiť vedľa Antika!“ naštvane zavrčal Daniel.

„Áno… od radosti poskakujem na stoličke.“

„Vy…“

„Dosť,“ zasiahla Samantha. „Prečo Antikovia nevyriešia tento problém?“ spýtala sa Dumbledora. O’Neill aj Teal’c spozorneli.

„Sme len ľudia,“ usmial sa na nich. „Dokážeme možno viac, ale stále sme len ľudia. Boj s Wraithami nás vyčerpal viac, než by ktokoľvek čakal a niektoré veci už jednoducho nedokážeme. Medzi ne patrí aj boj. Využíval som mágiu v tomto tele, ale moja moc touto spoveďou končí. Vrátim sa na Atlantídu dožiť svoj život, aby som upadol do zabudnutia. Nedovoľte však, aby celá ľudská rasa upadla v zabudnutie. Severus… nesieš na svojich ramenách budúcnosť čarodejníkov a vy… vy všetkých ostatných ľudí. Zachráňte Zem.“

„Moment!“

„Počkať!“

„Nepokúšajte sa ma zastaviť,“ povedal pevným hlasom. „Odchádzam.“

Aj keby chceli protestovať a snažiť sa ho zadržať, nešlo to. Odovzdane sedeli na mieste, až kým úplne nezmizol v tmavom lese. Až o pár minút sa uvoľnili a boli schopní reagovať.

„Kam šiel?“ mračil sa Severus na členov SG1.

„Ktovie…“ mykla plecami Samantha.

„Zrejme odišiel do svojej lode… odletieť na Atlantídu,“ prehovoril Teal’c.

„Áno, tak to bude,“ Daniel fascinovane pozeral do miest, kde ho naposledy videli. „Antik…“

 „Čo teraz?“ Jack sa postavil a vzal do ruky svoju zbraň. „Čo tá vojna? Kedy to vypukne? Keď záleží na nás, môžeme hneď.“

„Nemusíte byť až taký prehnane aktívny,“ Severus sa neprestával mračiť. Dumbledorova náhla spoveď, príchod týchto indivíduí, nové fakty… to sa nedalo zobrať len tak, pokojne, akoby sa nechumelilo. Musel si to premyslieť a najmä to stráviť. „Vezmem vás do hradu,“ so sebazaprením vypustil. „Musím všetkým oznámiť túto horúcu novinku… určite budú nadšení. A až potom môže prísť k plánom.“

„Fajn, tak poďme.“

„Hm, hrad… to znie zaujímavo,“ zamýšľal sa Daniel, keď kráčali vedľa zachmúreného Snapea.

„Určite to bude mimoriadne prínosná skúsenosť,“ Jack prepaľoval Severusov chrbát pohľadom.

******

Nielen Severus potreboval stráviť túto novú skutočnosť. Všetkých to prekvapilo, takmer až šokovalo, vydesilo a len sťažka sa s tým vyrovnávali.

„Kto?“ vyvalila oči Hermiona. „Áno, viem, čo je to NASA… viem, že sú tajné projekty… viem, čo je to vesmír… ale toto?“

„Uhm, sú to akýsi vesmírni aurori,“ prikývol Harry po tom, čo im povedal všetko, čo sa dozvedel. Veľkodušne ho zavolali na rokovanie, keďže šlo aj oňho.

„Ja neviem, čo to všetko je,“ neveriacky krútil hlavou Ron. „Ale aj tak je to zaujímavé. Tá vec, ktorú sme videli… to je Hviezdna brána.“

„Áno.“

„A Dumbledore nebol Dumbledore ale niekto… nadprirodzený?“

„Svojim spôsobom sme aj my nadprirodzený… aspoň to hovoril ten Daniel,“ ozrejmil Harry.

„Preto to bol taký výnimočný čarodejník… teda, keď to bol čarodejník,“ nadchýnala sa Hermiona.

„Nechce sa mi veriť, že je preč,“ zamračil sa Harry.

„Mal svoje poslanie,“ vypustila Hermiona.

„Splnil ho a odišiel.“

„Bude nám chýbať.“

„Všetkým bude chýbať.“

******

V nasledujúcich niekoľkých dňoch… keď sa všetci spamätali a začali brať prítomnosť cudzincov vcelku normálne, automaticky a videli v nich pomoc… sa začali spriadať plány. Blížilo sa k vojne, ale tá vojna mohla prísť ako za týždeň, tak i za rok. Preto vymýšľali, ako ju vyprovokovať čo najskôr, aby bolo čo najskôr po všetkom. Samozrejme v prospech čarodejníkov i ľudí.

Po tom, čo vzal Severus SG1 na hrad, začaroval niekoľko miestností vo svojich žalároch, aby im tam spravil provizórne ubytovanie a aby ich tam nik nevypátral. Stretávali sa v jeho byte na poradách. Za čarodejníkov sa porád zúčastňovali Lupin, Moody, Bill a Severus. Dlhé porady, pri ktorých sa preberali všetky možné spôsoby, trvali niekoľko dní. Nič sa nemohlo podceniť, na nič sa nemohlo zabudnúť, všetko muselo klapnúť na prvý raz. Druhú šancu by už nedostali.

Mimo porád členovia SG1 spoznávali čarodejníkov. Najmä Daniel sa s vervou pustil do študovania všetkých kníh, ktoré mu priniesla Hermiona a viedol s ňou rozsiahle diskusie. A aj on rozprával o ich misiách a o cudzích civilizáciách. Rozumeli si, obaja boli nadšenci a nikoho neprekvapilo, že sa z nich stali dobrí priatelia.

******

 „Goa´uldi sú veľmi ctižiadostiví, netrpezliví a veľmi dobyvační,“ prehlásil O’Neill na jednej z posledných porád. „Ak zacítia šancu, okamžite sa jej chopia.“

„V tom prípade nadhodíme návnadu a budeme čakať…“ prikývol Severus. „Poviem o tom, že Dumbledore zmizol. Temný pán… čarodejník… sa najviac obával práve Dumbledora. Ak zistí, že už niekoľko dní o ňom nie je zmienka… bude chcieť využiť túto príležitosť…“

„Správne. A Cronus v jeho tele túto chuť len podporí. Bude vedieť, že je to jeho šanca, ako čo najskôr získať nadvládu,“ dodala Samantha.

„Ale kam ho nalákať? To je hlavný problém,“ zavrčal Moody, ktorý sa stále správal k cudzincom nedôverčivo.

„Treba ho nalákať na Pottera,“ krivo sa zaškľabil Severus. „Celý život po ňom ide… tak dostane príležitosť.“

„Nejaká planina?“ spýtal sa Moody.

„Čo by robil Potter na planine?“ vyvrátil mu to Severus.

„Grimmauldovo námestie?“ skúsil Lupin.

„Málo priestoru k boju.“

„Ministerstvo?“

„Aj keď je Potter idiot, znova by tú istú chybu nespravil.“

„Potom jedine Rokfort,“ zamračil sa Bill. „Ale je tu príliš veľa detí v ohrození.“

„A veľké lákadlo pre Temného pána.“

„A pre Cronusa,“ vložil sa plukovník. „Bude chcieť zničiť niečo veľké… a tento hrad takým určite je.“

„Ale dalo by sa zničeniu vyhnúť, však?“ Daniel stiahol obočie. „Bola by škoda zničiť hrad.“

„Myslím, že čarodejníci spravia všetko pre to, aby sa hrad nezničil,“ usmiala sa Samantha.

„Áno, to je na zozname našich priorít na výbornom druhom mieste,“ zakŕkal Severus. „Hneď po záchrane Potterovho zadku.“

„Severus, nechaj toho,“ zarazil ho Lupin unavene.

„Veľkonočné prázdniny…“ Moodyho oko gúľalo po prítomných.

„Áno… hrad bude takmer celý vyprázdnený, ostávajú len tí, ktorí nemajú kam ísť… napríklad Harry,“ prikývol Bill.

„Počkať, kým príde Cronus… aj so smrťožrútmi,“ Jack ich úmysel odhadol hneď.

„Hrad má mnoho zákutí… skryť sa môžeme kdekoľvek,“ dodala Samantha.

„Vstupná hala… náhla akcia… rýchla…“

„Moment prekvapenia.“

„Nebudú čakať výpad Fénixovho rádu.“

„Nebudú čakať žiaden odpor.“

„Pôjdu na hotové.“

„A my budeme pripravení.“

„Severus, treba Voldemortovi podstrčiť túto myšlienku. Si dosť mazaný, aby si to zvládol,“ zavelil Moody.

******

„Na Goa´ulda zrejme vaše prútiky stačiť nebudú,“ vysvetľoval Jack Harrymu. Boli spolu so Samanthou skrčení na prvom podlaží schodiska a vyčkávali. Daniel s Teal’com boli na druhej strane rozsiahlej vstupnej haly skrytí za výklenkami so sochami. Fénixy boli poskrývaní všade, kde sa dalo. Aj pod splývacími zaklínadlami.

Severus skutočne posunul informáciu o takmer vyľudnenom hrade, na ktorom ostalo len niekoľko jedincov, vrátane Pottera. O nedostatočnej ochrane, ktorá oslabla v dôsledku Dumbledorovho zmiznutia. A viac nebolo treba. Na následnej smrťožrútskej porade sa hovorilo o dobití Rokfortu a zabití Pottera. Všetko vychádzalo.

„Pochybujem, že by silnú mimozemskú civilizáciu dokázala zabiť smrtiaca kliatba,“ zamračene prikývol. „Ale na to máte prostriedky vy.“

 „Správne.“

„Počula som, že k tomu, aby bola kliatba účinná, to musíš myslieť vážne.“

„Áno, to je pravda. Je to najhoršia kliatba, dostáva sa za ňu dementorov bozk.“

„Čo?“ nechápala.

„No… prídeš o svoju dušu. Dementor ti vysaje dušu a z teba sa stane len prázdna schránka.“

„To asi radšej smrť.“

„Práve.“

„Aha,“ s pochopením prikývla. „Nemusíš to myslieť vážne,“ povzbudivo sa naňho usmiala. „Stačí, aby sa ho ten lúč dotkol… zvyšok spravíme my. Nebude z teba vrah.“

„Viem, ale i tak sa mi do toho nechce,“ zamračil sa.

„Tomu verím… ani mne sa nepáčilo, keď som prvý raz zabila. Ale bolo to v sebaobrane. Buď ja, alebo on. A u vás je to to isté. A ide ešte oveľa viac.“

„Ja viem, spravím to,“ povzdychol.

„Určite,“ Jack mu postrapatil vlasy. „Skúšali sme to niekoľkokrát… vieš to. Nezaváhaš. To my sa budeme musieť držať na uzde a páliť v príhodnej chvíli.“

„Jasne. Cronusovi by sa zdalo divné, keby tu videl lietať tie vaše paprsky.“

„Jemu bude divné už to prepadnutie… preto to treba spraviť v priebehu niekoľkých sekúnd.. K žiadnej veľkej bitke prísť nemôže.“

„A preto by sme sa mali sústrediť… zrejme sú už na pozemkoch.“

A Samantha mala jednoznačne pravdu. Nič netušiaca svorka smrťožrútov na čele s nedočkavým Voldemortom, hostiteľom Cronusa, sa bez obáv hrnula pozemkami zjavne prázdneho hradu. Nečakali problémy, odpor alebo akúkoľvek prekážku. Dokonca tu ani neboli všetci. Potter v hrade, takmer sám. Zabávali sa pri tom.

Vo Voldemortovi to vrelo. Vzrušenie, nedočkavosť, túžba po absolútnej moci, ovládnutie a vládnutie. Bol Boh a získanie nadvlády bude hračkou. A potom nielen Zem, ale aj ostatné planéty sa dostanú do jeho područia.

V momente, ako sa vo vstupnej hale otvorila brána, fénix pod účinkami Všehodžúsu sa vydesene otočil k nim… a rozbehol sa k úteku. Potter… Voldemort vydal príkaz k jeho dolapeniu. Polovica smrťožrútov sa rozbehla za ním. Ostal len maličký hlúčik.

Moment prekvapenia…

Počkali, kým sa skupina dostatočne vzdiali, aby naháňala imaginárneho Pottera, ktorý ich viedol do pasce. A pasca bola aj vo Vstupnej hale.

„Ničte, páľte… a ak tu niekto bude, zabíjajte!“ štekol Voldemort rozkaz. Ďalší siedmi sa vybrali preč. Na druhú stranu. Do ďalšej pasce. Už tam boli len šiesti a Voldemort. Stále bol však príliš blízko niekoho, v kom by sa mohol Cronus usadiť. Ale boli len šiesti…

Halou sa rozľahol silný hvizd. Smrťožrúti na tri sekundy skameneli, keď sa snažili prísť na to, čo to znamená. Razom na nich letelo niekoľko lúčov. A jeden zelený… Voldemort sykol, pretože mu ublížiť nemohol… ale nasledovalo ho niečo, čo nepoznal. On to neokúsil na vlastnej koži, ale cítil, že mu to ubližuje. Lenže štyri modré svetelné výboje nasledovali ďalšie štyri modré svetelné výboje. Voldemort umieral. Nevedel, čo to je. Ale vlastne vedel. Uvedomoval si, čo to bolo. Naposledy videl, ako jeho služobníci bojujú, alebo skôr, že sa bránia. Potom padol. Ako mohol byť taký hlúpy?

Z jeho krku sa snažilo čosi vyliezť. Nemalo šancu. SG1 bola pripravená len na to. Koľko Goa´uldov už takto zneškodnili? Ale stále ich bolo veľa. Zem je pre túto chvíľu zachránená. Ale ich úlohy budú pokračovať.

Tam, kde bude potrebné, vesmírni aurori prídu pomáhať…

KONIEC