„Počkaj,“ Ron prekvapene zamrkal. „Toto mi, prosím, vysvetli,“ nechápavo zvraštil obočie.
„Ron, ja…“ nadýchla sa. Ako mu to má čo najšetrnejšie povedať? Asi sa to nedá nijako. Pozerala, ako zacúval a sťažka dosadol na posteľ. „Ja som prijala ponuku pracovať na Rokforte, ako učiteľka transfigurácie a zároveň budem vedúcou Chrabromilskej fakulty.“
„Aha,“ nespúšťal z nej pohľad a snažil sa to pochopiť. „No ale to je v poriadku. Neviem síce, prečo si sa rozhodla neštudovať ďalej, ale toto predsa nie je dôvod k tomu, aby si sa lúčila alebo nebodaj rozchádzala,“ povedal s úsmevom. Odľahlo mu, už si myslel ktovie čo a ona má pritom problém s takou hlúposťou. „Prečo ti to vlastne McGonagallová navrhla? Nezvládne to? Má problémy s novou funkciou?“
„Nie, nemá, určite nie,“ vysúkala zo seba. „Ona mi to nenavrhla. Ona o tom ani nevie, zatiaľ.“
„Nie?“ zvraštil obočie. „Tak ako si sa k niečomu takému dostala?“
„Určite s tým ale bude súhlasiť,“ pokračovala v nepriamych odpovediach. „Keď sa s ňou…“
„Hermiona,“ prerušil ju zamračene. Nepozdávalo sa mu to vykrúcanie, ani jej pohľad, ktorý strieľal všade naokolo. „Povedz mi, čo za tým je?“ vyzval ju s nepríjemnou predtuchou.
„Dnes za mnou niekto prišiel a navrhol mi to. Zdalo sa mi to ako dobrý nápad, vždy ma učenie lákalo a profesorka McGonagallová toho má skutočne veľa, aj keď si to nikdy neprizná. Odbremením ju, aby sa mohla plne venovať vedeniu Rokfortu. A okrem toho, študovať môžem aj neskôr. Prax profesorky by mi mohla v konečnom dôsledku aj pomôcť.“
„Kto za tebou prišiel?“ dôrazne sa opýtal. Konečne naňho pozrela.
„Snape,“ šepla.
„Kto?“ vyletel. Veľmi dobre ju počul, ale odmietal si to priznať.
„Snape…“ zopakovala hlasnejšie, odhodlane sa mu dívajúc do očí. Skamenel a zbledol. Niekoľko sekúnd vládlo absolútne ticho.
„Snape za tebou prišiel, ponúkol ti miesto profesorky transfigurácie a ty si to prijala,“ prikyvoval. „A McGonagallová o tom nevie,“ pozeral na ňu. Prikývla. „Prečo?“ jednoducho sa opýtal, s problémami skrývajúc hnev, ktorý v ňom rástol závratnou rýchlosťou.
„Chce pomôcť McGonagallovej,“ potichu zaklamala dúfajúc, že sa jej lož ujme. Ale príliš s tým nepočítala.
„To je hovadina!“ vyštekol nasrdene. „Ten odporný, mastný netopier určite nikomu pomáhať nechce… a už vôbec nie profesorke!“ zahučal. „Čo je za tým?“
„Nič, vážne. Proste som to považovala za výborný nápad…“
„Neklam! Možno by som to chápal, keby tá ponuka prišla od niekoho iného. Ale od neho? Hermiona, veď je to Snape! Ten sviniar, čo nám ničil životy… Ten hajzeľ, ktorého považujeme za zradcu. Smrťožrút! Ten, ktorého považujeme za toho, kto zapríčinil Harryho zmiznutie, ktorý už rok klame. Ktorý klame už veľa rokov! Povedz mi prečo? Čo za tým je? Čo ti povedal? Očaroval ťa alebo vydieral?“
„Nič z toho!“ štekla aj ona.
„Povedz mi pravdu!“ nástojil. Ale tú mu povedať nemohla.
„Hovorím ti pravdu. Robím to zo zištných dôvodov.“
„Nehovoríš,“ zavrtel hlavou, celý červený a so znechuteným výrazom. „Preto sa chceš rozísť a rozlúčiť sa, však? Pretože vieš, že robíš chybu, že sa znižuješ na jeho úroveň.“
„Ale veď je to hlúposť,“ skočila mu od reči. „Ja len…“
„Mlč! Už mi viac klamať nemusíš. Zrejme ti nestojím za to, aby si mi to vysvetlila a povedala pravdu. Ako chceš! Nenamáhaj sa. Len som zvedavý, ako to chceš vysvetliť Lupinovi.“
„Prečo by som mala niečo vysvetľovať Lupinovi?“ naštvala sa. „Z akého dôvodu by som sa mala komukoľvek spovedať?“
„Pretože podozrieva práve Snapea. Pozoruje ho už rok. Myslí si, že za Harryho zmiznutím stojí on, že o tom vie viac, ako priznal. A keď si sa k nemu teraz pridala…“
„Ja som sa k nikomu nepridala! Len chcem učiť na Rokforte.“
„To je hlúposť,“ zavrtel hlavou. „Neprijala by si jeho ponuku len tak.“
„Vieš čo? Už buď ticho!“ skríkla. Vedela, že to takto dopadne a zmierila sa s tým. Musí to tak byť, aj keď ju to bude bolieť. „Nemienim sa spovedať nikomu. Nie som povinná presviedčať ťa o svojich pohnútkach. A keď mi neveríš, je to tvoja chyba. Predpokladala som to, preto som hovorila, že sa musíme rozísť.“
„Ale ja sa nechcem rozchádzať.“
„Ale budeš musieť. Nedovolím, aby si ma pri každom stretnutí bombardoval otázkami a vyzvedaním. Ani ty a ani nikto! Je to moja vec, môj život a moje rozhodnutie!“ vyprskla a po líci jej stiekli slzy.
„Ako chceš,“ zavrčal nevraživo. „Ži si svoj život a dúfaj, že nerobíš chybu. Toto ti nikto neodpustí. Nikto…“
„To ale vôbec nie je tak,“ šepla. Malo to dopadnúť práve takto. Všetci ju budú za jej rozhodnutie odsudzovať. Bolo zbytočné klamať tým, že jej ponuku predložila Minerva. Stačila jedna otázka a ona by to poprela. Všetci sa k nej obrátia chrbtom. Úplne všetci. Weasleyovci, Lupin s Tonksovou, celý Rád, jej priatelia. Vlastne už nijakých nemá. Neville aj s Lunou zmizli rovnako ako Ginny. Môže dúfať, že sú živí? Môže mu dať nádej? Môže prezradiť, že jeho najlepší kamarát aj so sestrou žijú? Že im má možnosť pomôcť? Nesmie prezradiť nič. Bude v ich očiach zradkyňou, rovnako ako Snape.
„Je mi jedno, ako to je,“ znechutene si ju premeriaval. „Mala si pravdu, musíme sa rozlúčiť a rozísť sa. Nedúfaj, že ťa niekto bude chcieť vidieť, Weasleyovci určite nie. Zober sa a bež,“ povedal rázne a otočil sa jej chrbtom. S pohľadom upretým cez okno na svetlá neďalekej dediny zamrkal a nechal voľný priebeh svojim emóciám. Nech ide kade ľahšie. Vymenila ho, všetkých vymenila za toho protivného a nechutného…
Chvíľu stála nepohnuto, so srdcom roztrhaným na tisíc kúskov, plačúc a zúfalo si želajúc všetko zo seba dostať. Nesmie. Toto bol koniec. Definitívna bodka za Hermionou Grangerovou, do najmenších detailov dbajúca o dodržiavanie pravidiel. Stala sa z nej zradkyňa. Len dúfala, že raz pochopia a odpustia jej. Otočila sa a vybehla z Brlohu, neotáčajúc sa za Molliným volaním, ani za tými niekoľkými nádhernými spomienkami, ktoré ju s týmto miestom spájali.
——
Ginny? Povedal jej Ginny? Nadýchla sa a chcela po ňom vypáliť otázku. Zarazila sa.
„Myslím, že som odviedol dobrú robotu,“ zaceril sa. „Celkom slušne si si to užila,“ natiahol takmer s hrdosťou a hladil ju po stehnách. „A teraz si zaslúžim odmenu.“
„Počkaj!“ prerušila ho a striasla sa. Najprv potrebovala potlačiť znechutenie z toho, čo chce urobiť. Potrebovala si utriediť myšlienky. Musela premýšľať. Povedal jej Ginny. Nepamätala si, že by ju niekto takto oslovil pred ním. Nemohol to meno počuť, nemal príležitosť zistiť, že ju takto všetci oslovovali. Tu ju volali Ginevra, Weasleyová, slečna Weasleyová prípadne tá malá mrcha. Ale nie Ginny. Možno mu hlavou preletela spomienka. Určite. Odniekiaľ z najhlbších kútov svojej mysle vyhrabal toto oslovenie. Podvedome, automaticky. Bez rozmýšľania. Má mu to pripomenúť? Vyzeral, že si toho ani nevšimol, ďalej sa venoval jej stehnám, ktoré od seba odďaľoval. Keď na to upozorní, začne ho to zaujímať. Možno. Začne vyzvedať, bude dotierať a bude hroziť, že niečo povie Voldemortovi. Musí mlčať. Snape na to upozorňoval. „Harry, prosím…“ skúsila ho znova obmäkčiť.
„Čo?“ zagánil.
„Nerob to…“
„Ty si nebola prítomná na večeri?“ zavrčal. Ten milý Harry, ktorý sa na okamžik objavil, náhle zmizol. Tento si šiel rozhodne za tým, čo chcel. Vyzliekal si košeľu. „Celkom jasne si to počula, takže drž hubu zavretú a maj nohy pekne od seba,“ roztiahol jej ich. „Prestaň!“ štekol, keď sa ich pokúšala stiahnuť. Namieril na ňu prútik. „Budeš ležať pokojne. Neočakávam nejakú aktivitu z tvojej strany a preto len lež. Ostatné spravím ja…“
Nadýchla sa, chcela kričať. Tá nádherná chvíľa bola preč. Záblesk niečoho radostného a šťastného okamžite zabil. Nemôže sa mu pripomínať, radšej bude ticho. Ležala nepohnuto, bez protestu. Hlavne, nech to dlho netrvá, nech jej dá čo najskôr pokoj. Privrela oči, keď si sťahoval nohavice aj so spodnou bielizňou. Stisla zuby, keď sa k nej zvalil, jednou rukou blúdiac po jej tele, perami pritisnutými k jej bradavkám. Nástojčivo až bolestne. Už nie ohľaduplne, ako pred chvíľou.
„Si dokonale pripravená,“ zaškľabil sa s prstami pichnutými v nej. Dúfala, že prejaví aspoň náznak záujmu o to, čo cíti ona. Priala si, aby ju upokojil, že ju to nebude bolieť. Zbytočne. Svojou erekciou sa tlačil k jej stehnu, počula stále vzrušenejší a prerývanejší dych. Prevalil sa na ňu, vnímala váhu jeho tela, jeho ústa, ktoré sa prisali na jej, dožadujúc sa pozornosti. Zmieril sa s jej strnulosťou, presťahoval sa na krk a odtiaľ na prsia. Potichu zaúpela, po nežnostiach už nebolo ani pamiatky. Miesto nehy bolo drsné hryzenie, mliaždenie a cielené dobíjanie. Ucítila ho, robil si medzi jej nohami miesto, trhane a zadýchane. Bola pripravená na bolesť. Bála sa otvoriť oči. Len na moment bol opatrný, len chvíľu, než si bol istý, že je tam, kde má. Potom bolo po jemnosti. A bolesť aj prišla. Predierali sa z nej tiché, zúfalé stony, kým jeho to povzbudzovalo a šiel za svojím vrcholom stále dôraznejšie a prudšie. Prinútil ju zdvihnúť nohy a objať nimi jeho pás. Len aby sa dostal hlbšie a spôsobil jej ešte väčšiu bolesť. Plakala a túžila, aby už skončil. Aby si ju čo najskôr prestal všímať. Aby si konečne splnil svoju „povinnosť“.
Po chvíli ležala zničene schúlená v klbku a nahá. Nemala silu ani elán, aby sa obliekla. Bolo jej to jedno, len na seba vytiahla prikrývku. Bola ponížená, zneuctená a znásilnená. Chcela sa ísť umyť cítiac medzi nohami krv. Bála sa na seba upozorniť. Pohne sa až vtedy, keď si bude istá, že spí. Nevšímal si ju. Nahý odišiel do kúpeľne, úplne ju ignorujúc, nevšímal si jej plač, bol spokojný sám so sebou. Mal, čo chcel. Nie… dosiahol, čo musel mať. Potom spokojne zaľahol, bez starostí a bez výčitiek.
———–
„Existuje nejaké kúzlo, ktorým by sa zistilo, že otehotnela?“ spýtal sa Harry ráno Snapea, ktorý sa tam tak, ako vždy, ukázal, aby mu podstrčil jeho dennú dávku elixíru. Snape ho prebehol zamračeným pohľadom. Vyzeral apaticky, bez záujmu, kým ona bola zjavne zaskočená a zahanbená. Vyhýbala sa zrakovému kontaktu s oboma a potichu usrkovala z kávy.
„Áno, existuje jedno, ktorým sa dá takmer na deväťdesiat percent zistiť, či je žena tehotná,“ zavrčal.
„Prečo len tak málo?“
„Pretože sa to chcete dozvedieť hneď,“ zaksichtil sa. „Preto kúzlo nie je stopercentné… je to príliš skoro. Po dvoch – troch týždňoch je už to kúzlo spoľahlivé.“
„Aha… tak mi bude musieť stačiť tých deväťdesiat percent. Však, drahá…“ posmešne zagánil. Ignorovala ho. „Zisti to,“ vrkol po Snapeovi a postavil sa. „Chcem vedieť, či bude potrebné vyliezť na ňu večer znova,“ zachechtal sa a odkráčal.
Ginny sa naňho s výčitkou pozrela. Počkala, až kým nezačuje buchnúť za ním dvere.
„Tak a máte, čo ste chceli. Ste spokojný?“ červenajúc sa mu naštvane hľadela do očí.
„Tichšie,“ vrkol a mávol prútikom. „Teraz nás nezačuje. Pozrite, slečna Weasleyová…“ pohŕdavo zazeral. „Nebudeme sa teraz dohadovať o tom, čo kto chcel, nechcel alebo musel. Keďže vám dávam elixír, tak tehotná určite nie ste. Vyhneme sa zbytočnému mávaniu prútikom.“
„Úžasné, aspoň máte o jednu starosť menej,“ provokačne natiahla.
„Mlčte,“ prerušil ju zamračene. „Nemyslite si, že ma baví denne sa pretvarovať a robiť to už roky. A vôbec vám vašu situáciu neprajem. Myslite si o mne čo chcete, ale keby sa dali veci robiť inak, určite by som nedovolil, aby ste dopadli takto.“
„Uhm, to je milé,“ neodpustila si sarkazmus. Ale jeho prehlásenie ju i tak prekvapilo. Zvláštne počuť niečo také od odporného netopiera. Nespúšťal z nej zamyslený pohľad. „Večer mi povedal Ginny,“ nadhodila s otázkou v očiach. „Nemal to tu kde počuť. Pre tých vonku sa moje meno, Ginevra, zdalo nepochopiteľné. Takmer nikto zo spolužiakov dlho nevedel, že je to moje celé meno. A tu je situácia úplne obrátená. Nikto ma tu neoslovil Ginny a napriek tomu to on povedal.“
„Zaujímavé,“ zhodnotil s nič nehovoriacim výrazom. „A nebezpečné. Zrejme sa mu v podvedomí vybavilo to meno a on ho… automaticky či inštinktívne vyslovil. Ako reagoval?“
„Nijako… vôbec si to nevšimol.“
„Aspoň, že tak. No, nedívajte sa,“ ohradil sa. „Dva mesiace musíte vydržať, potom sa odtiaľto dostanete, obaja a môžete začas s postupným navracaním pamäte. Dovtedy si však musíte dávať pozor.“
„Iste…“ opäť sa zadívala na hladinu čierneho moku. Koho vlastne zaujíma ona? Dumbledora? Alebo Snapea? To ťažko. Nikoho, idú si len za vlastnými cieľmi.
„Ak by ste potrebovali čokoľvek a ja by som vám mohol pomôcť, neváhajte,“ zamrmlal potichu a v rýchlosti, pretože sa dvere kúpeľne otvárali. Strelila po ňom prekvapeným pohľadom. „Samozrejme, rozumne,“ doložil.
Chcel jej povedať, že o nich Grangerová vie. Že je na ich strane a že im pomôže. Chcel, ale nemohol. Je to zvláštne, všetci v tejto hre strašne chcú, ale nemôžu. Irónia. Len Dumbledore sa zdá v pohode.
„Tak poďme, doobeda sa ešte musíme pobaviť mučením väzňov,“ zachechtal sa Harry. A tento je v absolútnej pohode.
——
„Slečna Grangerová,“ usmial sa na ňu portrét bývalého rokfortského riaditeľa visiaci v Snapeovej pracovni. „V prvom rade vám chcem povedať, že vás rád vidím a teší ma, že ste sa rozhodli s nami spolupracovať.“
„Príliš na výber som nemala,“ okomentovala dotknuto. Možno by si mala dávať pozor na ústa a prejaviť viac rešpektu, ale ešte stále sa nezmierila so situáciou, do ktorej síce šla dobrovoľne, ale i tak ju nasmerovali tým správnym smerom. Správnym pre Dumbledora. Dobre vedel, že bude súhlasiť. Rovnako ako Ginny. Ktovie, čo všetko tam musí znášať.
„Mohli ste odmietnuť, samozrejme. Bola to vaša vôľa a vaše presvedčenie. Ale zase by som klamal, keby som tvrdil, že som neveril vo vašu spoluprácu,“ mrkol na ňu. Keď sa po troch dňoch vrátila na Rokfort, s pevným rozhodnutím tu ostať, pripadalo jej, akoby sa vracala po troch rokoch. Teraz už domov, keďže sa doma nepohodla s rodičmi pri prehlásení, že nebude študovať ďalej, ale že sa zaviaže škole. Nepochopili. A ona im to nevysvetľovala. Vedela, že kroky Remusa Lupina povedú priamo k nim domov, určite bude chcieť vedieť, prečo sa rozhodla tak, ako sa rozhodla a ona vedela, že by z nich pravdu nakoniec dostal. Hocakým spôsobom. Preto utiekla. Bola zradkyňa a utečenec. Snape ju pozorne sledoval, bola z neho nervózna.
„Poznáte ma, veľmi dobre ste vedeli, že budem chcieť svojim priateľom pomôcť. Takže ste to až tak ťažké nemali,“ neskrývala podráždený tón. Snape sa zaceril a kukol na Dumbledora.
„Áno, to určite,“ povzdychol. „Profesor Snape vám už naznačil, o čo v našom pláne ide. Zistil som, ešte počas života, že horcruxy sa nepodaria vypátrať a nedokážu sa zničiť. Ani keby som ostal na žive, nezvládol by som to. A Harry určite tiež nie. Preto bolo dôležité, aby sme Voldemorta prinútili horcruxy zhromaždiť na jedno miesto… aby sa dali zničiť všetky dohromady a naraz. On by na niečo takéto, na taký riskantný plán pristúpil len s vedomím, že má niečo silnejšie, čo mu dá moc nad celým svetom. Preto mu Severus podstrčil myšlienku o starobylom kúzle, pri ktorom by mohol vládnuť nad celým svetom. Starobylá krv, krv nepriateľa, krv vládcu a krv neviniatka sa musia spojiť a to mu zaručí nielen nesmrteľnosť, ale aj neobmedzenú moc nad všetkým, čo má v sebe hocakú krv. Nad všetkým živým. Rok sa na to pripravuje. Harryho sme mu museli podstrčiť, aby mal jeho plnú dôveru a vlastne sa mu hodil. Slečna Weasleyová má starobylú krv, Harry bol jeho nepriateľom odjakživa a zároveň bude blízko, aby raz a navždy skoncoval s jeho horcruxmi. Krv neviniatka vzíde práve zo starobylej krvi a krvi nepriateľa, ktorého má teraz pod ochrannými krídlami. Keď všetku krv spojí a vypije, ovládne svet. V tej dobe už bude ale Harry naspäť. Zničí horcruxy a zabije Voldemorta.“
„Aha…“ prikývla. Niečo jej povedal Snape, niečo si domyslela. Ale stále jej v tejto skladačke niečo chýbalo, či možno bolo niečo nazvyš. „Ako sa volá to kúzlo?“ spýtala sa. Dumbledore na moment zaváhal. Pozreli sa so Snapeom na seba a ten ho pobaveným výrazom vyzýval, aby pokračoval.
„Myslím, že to teraz nie je dôležité,“ odvetil. Snape pohŕdavo odfrkol.
„Je to dôležité. Povedala som, že chcem vedieť všetko. Starobylé krvné kúzla sú nevypočítateľné, nebezpečné… ľahko sa môžu zvrhnúť, nemusia sa vydariť. Chcem vedieť všetko,“ zopakovala a zamračila sa.
„V poriadku,“ povzdychol ešte viac. Už sa neusmieval. „Ide o Sangvirejské kúzlo.“
„Sangvirejské?“ šepla so zvrašteným obočím. Nedalo sa prehliadnuť, ako jej mozgové závity začali naplno pracovať. „Niečo som o tom počula… určite,“ uvažovala nahlas. „Neviem presne, o ktoré kúzlo sa jedná, ale nebude problém si to zistiť,“ opäť pozrela na riaditeľa. „Mohli by ste ma ušetriť práce a povedať presne, čo toto kúzlo znamená.“
„Nie, to vám teraz určite neprezradím,“ namietol. „Bolo by dobré, keby ste sa nezdržovali hľadaním vysvetlenia.“
„Buďte si istý, že sa ním budem zdržovať,“ zaprotestovala jedovito. Snape sa opäť zaškľabil. Starec to zrejme nebude mať tak ľahké, ako si naivne myslel.
„V poriadku, nemôžem vám nič prikazovať ani zakazovať.“
Tiež si myslím, pomyslela si.
„Čo presne sa po mne očakáva?“
„Ako vedúca Chrabromilskej fakulty budete na Harryho dohliadať, ale hlavne maskovať jeho prípadné excesy. Budete nablízku, keď si začne spomínať, budete nad nimi držať ochrannú ruku, keď ho budú vlastní odmietať, i keď si myslím, že tu pomoc nebude potrebovať. Ide o to, aby si jeho postupného uvedomovanie si reality nevšimli hlavne slizolinskí. No a v neposlednom rade vás považujeme za dosť inteligentnú. Harry bude potrebovať pomoc pri nájdení istého miesta v Rokforte, akéhosi oltára, ktorý sa tu podľa legendy nachádza. Ale o ňom si toho budete musieť tiež viac zistiť sama.“
„Dobre,“ prikývla rozhodne. Nech si nemyslí, že ju odradí myšlienkami na to, ako si bude musieť zháňať informácie. Veď ona na to príde, čoskoro… a potom bude musieť s pravdou von. „A čo profesorka McGonagallová?“
„Tá už vypustila presne to, o čo sme ju požiadali. Súhlasila, že prevezmete jej funkcie a vonku povedala, že som o to Severusa požiadal, čo je vlastne pravda. Čo si teraz budú domýšľať, to už ovplyvniť nedokážem. Stále sa spolieham na to, že mám dosť veľkú autoritu a stačí im moje slovo a nie zdĺhavé vysvetľovanie, či v lepšom prípade klamanie.“
„V poriadku,“ prikývla a pocítila neuveriteľnú túžbu vypadnúť odtiaľ. „Kde sa môžem nasťahovať? Odišla som z domu a potrebujem strechu nad hlavou.“
„Keďže Minerva bude bývať za riaditeľňou, vy si môžete vziať jej byt. Čo budete teraz robiť? Prázdniny len začali. Nechcete niekde vycestovať?“
„Nie, k vonkajšiemu svetu ma nič nepúta, preto ostanem tu a vrhnem sa do knižnice.“
„Tak teda zatiaľ, slečna Grangerová.“
Hermiona vstala a s oboma sa v krátkosti rozlúčila. Potrebovala si ľahnúť, zaspať, zabudnúť. Nemyslieť.
„Nemyslím, že to budete mať príliš jednoduché,“ zaškľabil sa Snape na portrét.
„Drahý Severus,“ Dumbledore sa pousmial, „to bolo jasné hneď od začiatku. Slečna Grangerová je príliš inteligentná na to, aby ju uspokojilo obyčajné a neškodné vysvetlenie. Vypátra si pravdu.“
„Áno, to určite. A ja sa veľmi teším na to, ako jej to budete potom vysvetľovať.“
„Nebuď taký škodoradostný. Ona sa s tým zmieri, veď nakoniec ide o dobro celého sveta, nielen čarodejníckeho.“
„Pochybujem, že bude spokojná, keď zistí, čo všetko náš plán zahŕňa.“
„Nikto nie je spokojný a ani nikdy nebude. Severus, bol by som rád, keby si jej občas robil spoločnosť.“
„Prosím?“ neveriacky zagánil.
„Rozumel si. Teraz ju každý odsudzuje a určite sa k nej pokúsia dostať. Bolo by viac ako vhodné, keby mala… nejakú ochranu.“
„Tak to si najmite osobného strážcu, toto odmietam robiť,“ prskol nevraživo. „Dosť na tom, že musím dohliadať na toho šialenca a jeho snúbenku. Toto mi už nenašijete.“
„Vieš veľmi dobre, že už ďalších do toho zaťahovať nebudem.“
„Tak si na ňu dohliadajte sám.“
„A ako to asi mám spraviť… odtiaľto?“ nevinne sa usmieval a Snape zatúžil roztrhať ten obraz na márne kúsky.
„Nenávidím vás.“
„Ja viem. Iste, máš k tomu všetky dôvody. Ale som si istý, že ma počúvneš…“
Bodaj by ťa zožrali pergamenové mole, zavrčal v duchu.
——
„No tak, Ginevra, máš ho ako na zlatom podnose, tak si to vyskúšaj!“ chechtal sa Harry spoločne s Malfoyom. Spoločnosť im robili Lucius a Bella a ohromne sa bavili na chlapcovi ležiacom uprostred kruhovej miestnosti na zemi. Z očí mu tiekli slzy, bol umlčaný kúzlom, takže sa jeho krik neozýval a upieral pohľad plný zúfalstva na Ginny. Mala v ruke prútik a chcela ho obrátiť proti nim. Tak silno po tom túžila. Ale po prvom zaklínadle by na ňu leteli štyri lúče a to nemienila riskovať.
„Nebudem nič skúšať!“ odhodlane zaprotestovala dívajú sa do očí Colina Creeweyho. Na malý okamih jeho tvárou prebehla vďačnosť, aby ju vzápätí skrivil bolesťou. „Prestaň!“ skríkla na Bellu, ktorá po ňom s radosťou vyslala Crucio.
„A čo keď nie?“ zaškľabila sa na ňu s opovrhnutím.
„Ako to, že nebudeš nič skúšať?“ Harry k nej pristupoval nanajvýš nahnevane. „Namier naňho a povedz Crucio. Je to celkom jednoduché,“ zaceril sa.
„Nie,“ zavrtela hlavou. Colin sa na zemi prestal metať a čakal, čo sa bude diať.
„Nie?“ spýtal sa Harry varovne. Konečne sa mu pozrela do očí. Videla v ňom hnus a odpor. K nej. Neveriacky sa zamračila. Toto predsa nemohol cítiť. Rázne zavrtela hlavou. „Takže nie!“ štekol nazúrene a vrazil jej takou silou, že odletela tri metre bokom. Silno sa udrela a cítila rozbitú peru. Bella sa spokojne a freneticky rozrehotala. „Vstávaj!“ zavelil nevšímajúc si pochechtávanie oboch Malfoyovcov. Chytil ju za pažu a zdvíhal zo zeme. Zapackala. „Tu sa postav.“ Postavil sa za ňu a zdrapol jej pravú dlaň s prútikom. „Nikdy nebudeš odporovať, miláčik…“ šepol jej do ucha. Bol opitý. Znova. Po dvoch dňoch Voldemort odišiel a on sa spokojne vrátil do svojich zabehnutých koľají. Už včera ju nútil vyrábať elixír na vyvolanie mučivých bolestí žalúdka a nepretržité zvracanie. Potom ho musela naliať do Susan Bonesovej a dívať sa na jeho prvotné účinky.
„Harry, prosím,“ šepla mu naspäť. Žadonila každý deň, niekoľkokrát, ale on bol hluchý a slepý.
„Nepros,“ vrkol a namieril jej rukou na Colina. „Skutočne to je veľmi jednoduché,“ vysvetľoval s úsmevom. „Len musíš poriadne namieriť. Ktorú časť si vyberieme? Nohu? Ruku? Chrbát? Tak si vyber,“ zasmial sa.
„Ja ho odčarujem,“ zarehotala sa Bella a švihla prútikom. „Aspoň ho budeme počuť kričať. Kvičať ako malé prasa. Ale nezabíjaj ho, Harry, zlatko, ja si chcem ešte užiť.“
„Užiješ si,“ zaškľabil sa na ňu. Potom sa opäť venoval svojej snúbenke. „No? Máš vybrané?“
„Prosím,“ dívala sa naňho, ako sťažka vydychoval, prestrašene čakajúc, čo sa bude diať.
„Nie, moja manželka bude rovnako krutá, ako som ja,“ jemne jej olizol krk. „Takže nohu,“ obrátil pozornosť na ležiaceho chlapca. Škľabil sa nad jeho strachom. „Zamieriš, takto a budeš zľahka švihať prútikom. Tým mu spôsobíš zranenie, ale nezabiješ ho. Bude len krvácať a slabnúť. Ideme na to?“ Svojou rukou jej bránil odtiahnuť svoju päsť, v ktorej zvierala prútik. Vlastne to spraví ona. Nemo sa ospravedlňovala svojmu spolužiakovi. „Sectumsepra!“ skríkol a švihal. Colin zvreskol. Noha sa farbila na červeno. A on kričal ešte viac. Do toho Bellin smiech. A Harryho spokojný úškľabok.
„Dosť!“ vykríkla zúfalo. Harry ju pustil. Colin plakal, kvílil od bolesti. Hučalo jej v hlave. Všetky zvuky sa miešali a ona sa nenávidela. Bolo jej zle, aj keď nie priamo, ale predsa mu spôsobila bolesť.
„Hovno bolesť!“ vyprskla Lestrangeová a namierila na Colina. „Crucio!“ vyštekla a držala. Colin začal kričať ešte viac, horúčkovito sa zmietajúc v kŕčoch, váľajúc sa vo vlastnej krvi, ktorá sa pod ním tvorila vďaka ranám na nohe a tej, ktorá sa mu púšťala z nosa, uší aj úst. Neľudsky kričal a pomaly umieral. „Len krič, ty bastard…“ šialene sa rehotala.
„Ty suka! Reducto!“ Už to nemohla zniesť. Využila príležitosť, že má prútik a namierila na ňu. Kliatba Crucio povolila a Bella letela cez celú miestnosť. Zastavila sa až na protiľahlej stene. Harry nechápavo pozrel na svoju snúbenicu, ktorá mala v tvári besný výraz a potom pozrel na svoju milenku, ktorá sa s rovnakým výrazom zviechala. Malfoy starší sa na nej ohromne bavil.
„Zabijem ťa, ty malá fľandra,“ namierila na ňu prútik. „Avada Kedavra!“