„Nerozumela si?“ vyštekol nepríčetne, keď sa nehýbala. Mierne sa trhla, jeho výraz prezrádzal, že to myslí vážne a nemieni cúvnuť. Vyzývavo nadvihol obočie, zamračene mu opätovala pohľad.
„Nevyzlečiem,“ odvážila sa zaprotestovať. Ticho, ale napriek tomu odhodlane. Vedela, že riskuje, ale protivilo sa jej to, on jej bol odporný. Keď ju chce zmlátiť, nech to spraví. Nebude však skákať tak, ako on píska.
„Kobylka sa bude vzpierať,“ posmešne natiahol a opäť k nej pristúpil. „Poznám spôsoby, ako divokú kobylku skrotiť, môžeš si byť istá.“ Nebola si istá, či ju môže skrotiť, ale nepochybovala, že si dokáže zobrať to, po čom túži. Nemala kam ustupovať, za ňou bola stena, ktorá jej v tom bránila. Pritlačila si ruky ešte viac k telu, snažiac sa týmto gestom chrániť. Nohy sa jej roztriasli, chcela po ňom vykričať ich nežné, spoločné chvíle. Možno by si spomenul, možno na ne nezabudol.
„Prosím, neubližuj mi,“ šepla, keď ju chytil za zápästia a snažil sa odtiahnuť jej ruky. Mal viac sily, o pár sekúnd jej ich pevne zvieral pozdĺž tela. Striaslo ju chladom, strachom a znechutením.
„Prečo by som mal ubližovať svojej snúbenici?“ aj on šepkal. Cítila jeho dych na uchu, cítila vlhkosť a teplo, keď vsal jej ušný lalôčik do úst. Čakala, že ju surovo pohryzie, miesto toho ho len jemne stískal medzi zubami. Striedal pery a jazyk a skúmal krivky jej krku. „Prečo by som mal ubližovať matke môjho dieťaťa?“ pomedzi bozky sa zachechtal. Práve vo chvíli, keď sa pod jeho cielenými nežnosťami začala topiť ako neskorý sneh. Keď sa jej protest strácal a ona sa na okamih ocitla v dobe spred roka, kedy sa k sebe tisli, skrytí pred očami svojich spolužiakov. Keď si našli chvíľu pre seba, aby sa poznávali, opretí o stenu Rokfortského hradu, v tom najtmavšom zákutí a navzájom, opatrne spoznávali svoje telá. Precitla.
„Pusť,“ zaprela sa mu do hrudníka. Jej prebudenie však prišlo o zlomok sekundy neskôr. Stiahol z nej župan, stála pred ním v tenučkej nočnej košeli, chabo zakrývajúcej len to najnutnejšie. Cítila, ako horí. Škľabil sa jej do tváre, zjavne spokojný so svojím úspechom. Očami skĺzol nižšie a jej horúčava stúpala. Nikdy nezašli ďalej ako k vzájomným bozkom a nesmelým dotykom cez odev. Dokonca sa nikdy nedotkol jej pŕs a teraz pred ním stála, oblečená takmer zbytočným kusom priesvitnej látky, ktorý nádherne odhaľoval jej stuhnuté bradavky. Možno to bolo od chladu, možno od toho náznaku vzrušenia, ktorý ňou prebehol a ktorý ju prekvapil. Chcela sa zakryť rukami. Bol však rýchlejší.
„Nerob. Kazíš výhľad,“ zachechtal sa a obe jej ruky chytil do svojej jednej, silnej. Držal ich dole a očami lačne prechádzal po dekolte. „Vravel som, že ťa skrotím, nebudem ti robiť nič, čo by sa ti nepáčilo.“ Už takmer zovrel prsník v ruke, keď zamrel v pohybe. Napäto sa naňho dívala, čakajúc, čo má v pláne. Jeho dlaň putovala hore, zdvihla jej bradu a on sa jej zadíval do očí. „Chcem ťa, ale nechcem ti ublížiť. Na to slúžia tie kurvy v podzemí,“ sykol zamračene. Jeho slová by ju možno potešili, keby to neprerážal pach alkoholu a najmä jeho chladný tón. Tieto dve veci zabíjali aj jej najmenšiu nádej. Nebola schopná akejkoľvek reakcie zo strachu, aby ho nevyprovokovala. Videla, ako si navlhčil pery a takmer spravila to isté. Chcela uhnúť, keď sa k nej skláňal, ale jeho ruka jej to nedovolila. Ich pery sa dotkli, prvotný letmý dotyk zmizol, miesto toho sa k nej pritlačil nástojčivejšie, stále však nie surovo, či neohrabane. Pootvoril ústa a jazykom jej prechádzal po perách. Trpezlivo. Stále v ňom videla toho svojho chlapca, ktorého oplakala, ktorý na rok zmizol. Nútila sa myslieť na to, čím sa teraz stal. Bolo to ťažké. Túžba prevládala nad rozumom. Stále ho milovala, ešte aj po roku odlúčenia. A práve teraz tu nebol. Zvieral jej ruky, nie však bolestivo. Mal nad ňou moc, ale tá akoby sa strácala. A to ju premohlo. Jej pevne stisnuté pery sa poodhalili a ona ho vpustila dnu. Prestala myslieť, nevšímala si chuť whisky, nevnímala prostredie, ktoré ich obklopovalo. Vyšla mu v ústrety a napriek okolnostiam jej srdce zaplesalo, keď sa ich jazyky začali okolo seba ovíjať ako dva nenásytné hady, vítajúce sa po roku odtrhnutia, hladno a dychtivo. V duši jej vybuchol radostný ohňostroj pocitov, ich bozk sa menil na lačný, divoký a vášnivý. Pustil jej ruky a ona ho automaticky objala, rukou kĺznuc do jeho vlasov a druhou ho hladiac na chrbte.
Jeho dlane si však hľadali inú cestičku, iné miesta. Vyhral nad ňou, ako si uvedomil, keď sa k nemu pritisla. Pocit víťazstva mu dovolil ísť pohodlne ďalej. Siahol na jej štíhle, hebké stehná a užíval si toho dotyku. Nechápal, prečo tak rýchlo podľahla, ale bolo mu to jedno. Nepremýšľal nad príčinou svojej výhry, on vlastne vôbec nepremýšľal. Mal ju vo svojej moci a toto vedomie mu stačilo.
Uvedomila si jeho dotyk, jeho dlane zanechávali na jej stehnách dlhú, mrazivú stopu a jej to nevadilo. Začala sa opäť dostávať do reality, až keď jej pohladil zadok, pevne ho zovrel, masíroval stále nástojčivejšie, tisnúc ju pri tom k stene. Úplne sa prebrala v momente, ako jej vyhrnul nočnú košeľu a prepracoval sa k jej prsníkom. Nemala pod ňou absolútne nič a toto vedomie zburcovalo jej doteraz zastreté triezve uvažovanie. Prestala ho objímať a bozkávať, začala sa vzpierať, protestovať a brániť. Ale to ho len povzbudilo. Pritisol ju k stene ešte dôraznejšie a s úškľabkom jej preťahoval košeľu cez hlavu. Jednou rukou ju chcela zadržať, druhou sa pokúšala mu vraziť. Jej úder stroskotal na jeho ramene v momente, ako ju úplne vyzliekol. Chechtal sa jej pokusom, jej červenaniu, jej zahanbeniu.
„Ale no tak prestaň,“ ceril sa jej do tváre a zachytil ruky, ktorými sa pokúšala mu vylepiť. „Dobre viem, že ma chceš aj ty.“
„Tak to sa mýliš, ty kretén!“ vyštekla prehĺtajúc slzy poníženia.
„Ale nemýlim,“ Zdvihol jej ruky nad hlavu a jednou rukou ich oprel o stenu. „Stačilo by jedno kúzlo a ty by si sa ani nepohla.“ Lačno si ju premeriaval. Pripadala si ako nejaký tovar, ktorý si prezerajú a hodnotia. Nevedela si spomenúť, či bola niekedy v živote viac zapýrená a zahanbená ako v tom okamžiku. Prestala sa mykať, čím viac sa pokúšala vytrhnúť, tým bolo jeho zovretie bolestivejšie. Aj tak si ju napokon vezme, neubráni sa. „Chcem ale, aby sme si to užili obaja…“ Zamrela, keď zobral jej prsník do ruky. „Nechcem ťa znásilniť…“ vyriekol a sklonil sa k nemu. Vždy si predstavovala túto chvíľu inak, romanticky. V jej snoch to chceli obaja a aj keď vedela, že ten niekto, kto ju má takto vidieť, má byť jedine on, malo to byť úplne inak.
„Tak ma teda nechaj…“ hlesla. Hlas sa jej zasekol, keď jazykom obkrúžil jej bradavku a perami ju začal dráždiť, kým voľná ruka hnietla druhý prsník. „Znásilňuješ ma…“ Z očí sa jej skotúľali dve slzy. Úplne prestala dýchať vo chvíli, kedy rukou kĺzal nižšie, cez ploché brucho až k rozkroku. „Prosím… prestaň!“ vykríkla zúfalo a začala sa šklbať, nohy pevne zvierajúc pri sebe. Nechcel sa vzdať, keď ju mal pred sebou úplne nahú. Jeho prvotné predsavzatie, dostať ju úplne inak ako všetky tie šľapky, zanikalo. Vidieť jej nahé, dokonalé telo v ňom vzbudzovalo túžbu. Napriek tomu, že mal v sebe tak veľké množstvo alkoholu. Možno preto prestal byť opatrný, možno práve preto jeho ostražitosť klesala úmerne s narastajúcim vzrušením. Mierne odstúpil, prestal ju tlačiť k stene, aby sa k nej lepšie dostal. Aby si mohol poriadne prehmatať svoj majetok.
Využila chvíľku voľnosti naplno. Nemala v pláne sa podvoliť a dobrovoľne sa mu odovzdať. A že riskuje jeho nepríčetnosť, to jej bolo v tej chvíli jedno. Jej nohy boli razom voľné, ruka nasilu strčená v jej rozkroku, šmátrajúca a sliedivá, v nej vyvolala panickú hrôzu, ale aj zúrivosť. Bez rozmyslu vytrčila svoje špicaté koleno a kopla. Z celej sily. Našťastie zasiahla len jeho stehno, ako si v zlomku sekundy uvedomila. Ale stačilo to, aby sa dobíjanie do jej tela v momente skončilo.
„Ty suka!“ vyštekol a než si chytil poriadne nakopnutý sval, poriadne jej vyťal. Úder ju poslal k zemi, cítila sladkastú chuť krvi, ktorá jej razom zaplnila ústa. Prehĺtala a privierala oči. Teraz sa na nej poriadne vyriadi. Vydral sa z nej bolestný ston, keď ju chytil za vlasy a zdvihol si ju k sebe. „Toto bola hlúposť… a poriadna…“ sykol jej do tváre. Oči mu hrozivo blčali, videla jeho šialený výraz rozmazane vďaka slzám, ktoré ju pálili v očiach. „Nemal som v pláne robiť s tebou to, čo s ostatnými… Ale si ma nasrala…“ prskal. „Ako chceš…“ doslova sa triasol zúrivosťou a premáhaním. „Poriadne si premysli, ako sa budeš správať… Budeš totiž moja manželka… a budeš so mnou spávať dobrovoľne… O to sa postarám…“ Nepustil ju, hlavou jej trhol a poriadne narazila o zem. Kútikom oka zbadala, že sa krivkajúc vybral do kúpeľne. Bála sa pohnúť, bála sa obliecť. Rezignovane ležala na zemi a chrbát sa jej triasol tlmeným plačom.
Ležala na tom istom mieste aj vtedy, keď vyliezol z kúpeľne, s opovržlivým a znechuteným syknutím prešiel okolo nej a zaľahol. Ležala tam nepohnuto ešte dlho potom, ako sa prestal prehadzovať. Až potom sa odvážila pozviechať a zoberúc do ruky nočnú košeľu sa šla umyť. Opatrne si ľahla na kraj postele, čo najďalej od neho, prikryla sa až po krk. Ani netušila ako to bolo možné, ale nakoniec zaspala.
——
Ráno ju prebrali slnečné lúče, ale aj pohyb, ktorého zvuk sa niesol od obývačky. Ešte stále spal vedľa nej, prikrytý, ale teraz nemala chuť si ho všímať. Pomedzi baldachýn dovidela do druhej miestnosti a zbadala troch škriatkov, ako pripravujú raňajky. Najprv vyčistili okrúhly stolík a potom naň poukladali niekoľko druhov potravín, za ktoré by sa nemusela hanbiť ani Rokfortská kuchyňa, vrátane nápojov. Keď mali všetko hotové, s tichým puknutím zmizli. Toto bude zrejme tiež Voldemortovo služobníctvo, okrem tých dám, ktoré sa o ňu starali včera.
Tvár ju bolela, sčeľusť mala napuchnutú. Už večer videla, že si kvôli úderu prehryzla vnútrajšok úst a že bude mať na tvári modrinu. Našťastie jej nevyrazil zuby, ale možno, keby udrel na inom mieste, nevyhla by sa tomu. Rana to bola poriadna a taktiež pociťovala bolesť hlavy po náraze o zem. Letmo sa naňho pozrela, vyzeral úplne neškodne, keď takto spal. Nevinne a presne tak, ako pred vyše rokom. Ako ten jej Harry. Povzdychla a natiahla sa za županom. Možno tí škriatkovia priniesli kávu, teraz by bodla. Ale najprv sa pôjde umyť. Prezliecť asi nie, keďže tu nič nemá. Zaškľabila sa, ale sykla od bolesti.
Stále spal, aj keď vyšla z kúpeľne. Na ceste do obývačky ju zarazil zvuk otvárajúcich dverí. Na poslednú chvíľu sa skryla za skriňou, ktorá oddeľovala obývačku od spálne. Videla profesora elixírov, ako pokojne vošiel do miestnosti a zabezpečil ju kúzlom. Ako hodil letmý pohľad do spálne a s úškľabkom skontroloval spiacu osobu. Mohol vidieť maximálne nohy, baldachýn mu zakrýval výhľad, ale to mu stačilo. Či je v posteli ešte niekto, to vidieť nemohol a jej to vyhovovalo. Zbadala, ako zobral jeden pohár, nalial doň čaj a siahol pod habit. Zvedavo vystrčila hlavu, stál jej chrbtom a ona chcela vedieť, čo robí. Aj keď to tušila.
„Nemusíte sa skrývať, slečna Weasleyová,“ natiahol tichým hlasom a neunúval sa otočiť. Od úľaku naskočila. „Môžete sa pokojne pridať a nemusíte dbať o prílišnú tichosť. Toho burana nezobudí nič,“ konečne sa otočil a škľabil sa. V ruke zvieral fľaštičku s elixírom, z ktorého zjavne ulial do čaju. „Týmto ho udržujem vo forme,“ ironicky vrkol a prebehol ju očami. „Ako vidím, tak Potter sa správal podľa očakávania,“ očami visel na jej modrine. Mierne sa zapýrila. „Nespravil vám nič iné?“ vyzvedal zamračene. Zavrtela hlavou. „Tak to bol na počudovanie ohľaduplný,“ znechutene sa zaceril.
„Tiež si myslím,“ povedala len preto, aby niečo povedala a pretiahla sa popri ňom. Ako tajne dúfala, káva bola k dispozícii.
„Samozrejme,“ prikývol a uvoľnene sa posadil. „Za iných okolností dobije mukla do bezvedomia, či utýra niekoho Crutiatom,“ riekol tónom, akým sa oznamuje aktuálne počasie. Zamračene a neveriacky ho prebodla pohľadom. „Presne tak. Preto vravím, že vo vašom prípade prejavil nepochopiteľné, neočakávané a úplne prekvapujúce sebaovládanie,“ uškrnul sa.
„Aha… takže by bolo všetko v poriadku, keby ste ma našli modrú v kaluži krvi?“ ani nevedela prečo, ale ten človek ju iritoval. Rok sa tvári, že o ničom nevie, napomáha k jeho pomäteniu a k tomu, čo z neho s Dumbledorom spravili a ešte mu to bude pripadať smiešne, či vtipné?
„Upokojte sa,“ opätoval jej zamračenie. „Buď bol na šrot… alebo možno ešte rozmýšľa.“
„Prestaňte sa doňho navážať.“
„Vy ho budete ľutovať?“ neveriacky natiahol.
„Je to vaša chyba. A profesora Dumbledora.“
„Nie je to chyba, je to plán. A vám nedáva nič právo sa k tomu vyjadrovať…“
„Ale nehovorte,“ s úškľabkom mu skočila do reči. „Myslím, že si k tomu niečo môžem povedať aj ja.“
„Ale iste, že môžete,“ sarkasticky vrkol. „Otázne je, či vás bude niekto aj počúvať,“ povytiahol obočie. Z jej rozhorčenia sa mu chcelo smiať. „Už s vami spal?“
„Čo?“ červenajúc vytreštila oči.
„Predsa som vám dával nejaký elixír,“ prevrátil oči. „Dúfam, že rozumiete čo myslím otázkou, či s vami spal.“
„Rozumiem,“ očervenela ešte viac. „Ale nemyslím, že by vás do toho niečo bolo.“
„A predstavte si, že je,“ unudene prehlásil. „Musím vedieť, či začať pripravovať aj ďalšie elixíry alebo či čakať, kým sa Potter rozhýbe. Musel som mu totiž vysvetľovať, že k svojej manželke sa v žiadnom prípade nemôže správať ako k tomu zástupu radodajok, ktoré mu dodávame. A zdalo sa mi, akoby porozumel tomu, čo mu hovorím,“ nahodil významný úškľabok. „Možno preto tá absolútne ohromujúca ohľaduplnosť. Tak čo? Vyspal sa s vami?“ zopakoval otázku. Chcela naňho skočiť a zaškrtiť ho holými rukami.
„Nie,“ vrkla.
„Aha, takže trocha ešte rozmýšľa. No, vyzeráte, že ste z toho sklamaná,“ vŕtol.
„Prosím?“ vyvalila naňho orieškové oči. Vzápätí ho zabíjala pohľadom. „Nie, z toho sklamaná rozhodne nie som. Som sklamaná z vás. Robíte si srandu z toho, čo ste sám vytvorili.“
„Áno, pravdaže. Ale ubezpečujem vás, že Potter tiež nie je svätý. Určite sa o tom presvedčíte aj sama,“ znechutene vypustil pomedzi stisnuté zuby. Zdalo sa, akoby ho toto prehlásenie stálo veľa síl. Zrejme sa aj jemu od Harryho dostáva čo preto, toto zistenie ju potešilo. Preto je taký protivný, pretože to musí trpieť a nemôže s tým nič robiť. „Takto to tu chodí pravidelne. Buď ja alebo keď som bol v škole tak Malfoy starší, sem musíme chodiť a budiť ho, sám toho nie je schopný. Počkám, kým sa nenaraňajkuje a potom máme súkromné hodiny. Okolo tretej sa mu začína voľná zábava a nechcite poznať zoznam jeho koníčkov. Možno sa vám podarí spoznať rozvrh jeho aktivít.“
„Kedy ste mu dávali tú drogu, keď ste boli v Rokforte?“ vyzvedala.
„Večer,“ jednoducho ozrejmil a prebodával ju pohľadom. „Dnes ho bude učiť Lucius, ja si musím niečo zariadiť. A raňajkujte,“ vyzval ju.
„Nemám chuť.“
„To, že budete odmietať jedlo, vám príliš nepomôže. Možno tým demonštrujete svoju nespokojnosť. Upozorňujem však na to, že v spolunažívaní s Potterom potrebujete silu.“
„Viac znechutenie ako nespokojnosť.“
„No, pomenujte si to ako chcete, je to vaša vec,“ bez upozornenia vstal a otočil sa k spálni. Niekoľkokrát nešetrne drgol do spiaceho Harryho, ale pritom používal celkom pokojný, takmer milý tón. Ten ho niekoľkokrát s vŕknutím poslal do čerta. Až po desiatich minútach ich mierna hádka končila a Harry sa hrabal z postele. Priamo do obývačky.
„Dnešné vyučovanie bude mať s vami Lucius,“ oznamoval mu.
„Fajn,“ vypustil bez záujmu a hodil sa do kresla. Tak, ako spal, v trenkách. Nevšímal si svojej drobnej, pýriacej sa snúbenice, ktorá zabodla pohľad do zeme a túžila splynúť s kreslom. Snape sa pobavene škľabil.
„Takže hodina elixírov odpadá, miesto toho sa môžete naučiť nejakú tú kliatbičku,“ pokračoval a sledoval pritom Ginny. Tá po ňom strelila neveriacim pohľadom, len nevinne mykol plecami.
„Jasne, keď to bude ten ulízaný Malfoy, tak je to zrejmé. Že, Snape?“ provokačne natiahol, ale hlavu zloženú v dlaniach neráčil zdvihnúť. Zrejme ho dosť bolela, čo nebolo prekvapujúce. Snape pozrel na Ginny a v očiach sa mu jasne dalo čítať, že jej presne toto isté hovoril.
„Vskutku bystré,“ nedalo mu. Pred Temným pánom by si nedovolil do toho sopliaka zabŕdať. „A aby som nezabudol, Temný pán vám odkazuje, že vás čaká dnes na večeru. Spoločne s vašou snúbenicou,“ zazubil sa. Ginny striaslo. „A prial by si, keby ste prišli triezvy. Tentoraz.“
„Tak to pochybujem,“ ozvalo sa. „V tejto diere sa nedá nič iné, len chľastať.“
„Uhm, áno,“ pritakal Snape. „Ja sa teraz rozlúčim ak dovolíte,“ otočil sa na opätku a rýchlo zmizol.
Ginny pozerala na dvere, v ktorých zmizol. Chcela, aby zostal, nechcela s ním ostať sama. Ani nedýchala, aby na seba neupozornila.
„Už si jedla?“ zdvihol hlavu a pozrel priamo na ňu. Vystrašene po ňom fľochla. Díval sa jej na tvár, ale nevyzeral, že by sa chystal ospravedlňovať. A vlastne to ani neočakávala.
„Nie,“ zavrtela hlavou.
„Tak by si mala,“ nespúšťal z nej zamyslený pohľad. Zdal sa jej úplne normálny, iný ako večer. Zrejme drogu vyspal a teraz ho čakala nová dávka. To predsa hovoril Snape, že ho udržuje vo forme, že musí presvedčiť Voldemorta. Keby tú drogu nepil, bol by síce bez spomienok, ale nie agresívny.
„Niečo si dám,“ odvetila o niečo odvážnejšie. Prikývol a natiahol sa za pohárom so svojím špeciálne upraveným čajom.
„Keď už tu máš žiť, mohla by si sa cítiť ako doma. V rámci možností,“ vypustil chladne. „Raňajky nosia škriatkovia, rovnako ako obed. Na večeru sa väčšinou schádzame spoločne, alebo len tí zaujímavejší,“ zaškľabil sa. „Keďže si moja snúbenica, považuješ sa za tú zaujímavejšiu. Poviem slúžkam, aby ti priniesli nejaké šaty na večer. Neviem prečo, ale chcem, aby si vyzerala dobre,“ prebehol ju očami. Bola zabalená v ľahučkom župane. „Nie, že by si teraz vyzerala zle,“ nadhodil ironicky.
„Môžem ťa o niečo poprosiť?“ skúsila napäto. Spýtavo nadvihol obočie. „Nemohli by mi sem priniesť nejaké šaty aj mimo tej večere?“
„No, ja neviem,“ natiahol. „Pôvodne som chcel, aby si tu chodila nahá. Myslím tu…“ zaceril sa. Neveriacky stiahla obočie pripravená vyštartovať. „Ale keďže máš dovolený voľný pohyb po hrade, nemyslím, že by sa mi páčilo, aby ťa očumoval aj niekto iný. Takže tie šaty dostaneš.“
„Aké veľkorysé,“ sykla naštvane. Stále sa škľabil.
„Samozrejme nech ťa to neláka tam, kam ťa kúzlo nepustí,“ významne zdôraznil. „A taktiež von. Nedostaneš sa von a neutečieš. Nemusíš mať strach, nikto sa ťa nedotkne, ani ti nijak neublíži,“ vysvetľoval.
„Myslím, že radšej ostanem tu.“ Už ju vidí, ako sa prechádza pomedzi smrťožrútov.
„Ako chceš,“ mykol plecami. „Mne je to jedno,“ dvíhal ruku s čajom a ona dostala neuveriteľnú chuť vyraziť mu ho z ruky. Ale zrejme by ju zabil najprv on, že čo si to dovoľuje a potom aj Snape, že prekazila ich plány. Skľúčene pozerala, ako si upil. „Je ti jasné, že sa ti prútik nedostane do rúk.“ Mykla plecami, to nebolo nič prekvapujúce. „A bol by som rád, keby si večer prejavila viac ústretovosti,“ zapichol do nej pohľad. S vypätím všetkých síl mu ho vracala, jasne doň vložila nesúhlas a odpor. „Inak si svoje práva vynútim inak,“ upozornil a dopil čaj. Jedla sa ani nedotkol. Bez upozornenia sa postavil a otočil sa ku spálni. Zrejme sa chcel umyť a odísť. Keď sa otočil, všimla si dlhé bledé jazvy na jeho chrbte, z ktorých ju zamrazilo. Nevšimla si ich skôr, keď bol prikrytý dekou. Čo s ním vlastne robia? Od čoho ich má? Začalo jej vŕtať v hlave.
——
Snape sa odhodlal k naplneniu ďalšej Dumbledorovej žiadosti takmer okamžite. Nerád nechával veci otázne a nevyriešené. Preto teraz stál medzi stromami v muklovskej štvrti v Leedsi a sledoval malý rodinný domček. Vedel, že je už doma a čakal, kedy sa vykradne z domu. Bolo to logické riešenie vzniknutej situácie. Vzhľadom k okolnostiam vyhľadávala samotu.
A presne to sa stalo. Hermiona Grangerová vyšla z domu svojich rodičov, aby si v záhrade sadla na hojdačku a sledovala západ slnka. S bolesťou v duši, zmorene a smutne. Rok sa nevedelo o jej priateľovi, ktorého už vlastne čarodejnícky svet pochoval, aj keď nemal telo. V Brlohu vydržala len deň. Pôvodne plánovala ostať pri rodine svojho priateľa dva týždne, ale nemohla to vydržať. Bolo skľučujúce dívať sa na ich zármutok nad stratou jedinej dcéry. A netreba zabúdať ani na jej vlastné trúchlenie za kamarátkou. Smrkla. Dve zmiznutia jej najbližších v priebehu roka bolo príliš. Hrozba v podobe Voldemorta sa po roku opäť ozvala, pokojné obdobie skončilo, čo bolo zrejmé. Chcela čas pre seba. Porozprávala sa s Ronom, vysvetlila, že teraz potrebuje na nejaký čas vypadnúť a on to pochopil. Chcela sa k nim vrátiť, ale až keď tá najväčšia bolesť prejde. Aj tak mala pocit, že nie je všetko tak, ako sa zdá.
„Dobrý večer,“ ozvalo sa jej za chrbtom, prekvapene sa otočila.
„Čo tu vy chcete?“ sykla naštvane po profesorovi elixírov. Svoj názor na jeho prítomnosť ukazovala aj zvrašteným obočím.
„Dávajte si pozor na tón, s akým sa so mnou rozprávate,“ okomentoval pokojne.
„A načo?“ zaškľabila sa. Nepriateľstvo medzi nimi neprešlo a ani nikdy nemalo prejsť. „Pokiaľ viem, som zo školy vonku a preto si nemusím dávať pred vami pozor na svoj tón.“
„Uhm iste,“ prikývol a usadil sa vedľa nej. Prekvapene civela.
„Neodpovedali ste mi na otázku. Čo tu chcete?“
„Prišiel som vám predložiť istý návrh, slečna Grangerová,“ odvrátil pozornosť od zapadajúceho slnka a pozrel jej priamo do očí. Zamrazilo ju. Nevedela, či nechuťou alebo niečím iným.
„Nemyslím, že by som mala záujem prijať akýkoľvek váš návrh.“
„Určite áno, keď zistíte, o čo ide,“ tváril sa pokojne, ale pritom pozorne čakal na jej reakciu. „Týka sa to viac menej vášho spoločného pátrania po horcruxoch na konci minulého školského roka,“ vypálil. Samozrejme, že spozornela a opatrne sa naňho dívala. Vsadil by sa, že prekvapenie bolo oveľa menšie ako jej záujem.
„Viete o nich od profesora Dumbledora?“
„Iste,“ prikývol. Zrejme jej to páli.
„Tak viete aj to, že bez Harryho to nejde.“
„Horcruxy sú minulosť.“
„Ako prosím?“ teraz bolo prekvapenie nefalšované.
„Slečna Grangerová… keď vám tu mám niečo hovoriť, musíte mi niečo odprisahať.“ Dívala sa naňho asi päť minút a on trpezlivo vyčkával. Zjavne bojovala medzi nechuťou k profesorovi, svojou zvedavosťou a nedôverou.
„Posiela vás profesor Dumbledore?“
„Áno, skutočne ste bystrá,“ natiahol sarkasticky. Zamračila sa.
„Tak o čo ide?“
„V prvom rade mi prisahajte, že nikdy nikomu nepoviete to, čo vám teraz poviem. Ani pánu Weasleymu,“ vrkol s ťažko skrývaným znechutením. „Ani Lupinovi, ani nikomu inému.“
„Je možné pomôcť Harrymu?“ ticho sa spýtala. Prekvapene nadvihol obočie. Po miernom váhaní prikývol. „Vedela som to,“ vyletela s ťažko potláčaným plačom. „Vy ste vedeli, že je živý. Ja som to tušila. A nič ste nepovedali.“
„Upokojte sa.“
„Neupokojím. Ako ste mohli? Harry vám nikdy neveril a mal pravdu. Kde je? Čo…“
„Mlčte,“ sykol naštvane. „On aj slečna Weasleyová sú živí.“
„Ginny…“ hlesla takmer nečujne bojujúc s ohromením a radosťou.
„Áno. Tak čo? Môžeme rátať s vašou pomocou? Myslím seba a profesora Dumbledora.“
„Ale poviete mi všetko,“ mračila sa.
„Poviem vám to, čo budete potrebovať.“
„Nie, poviete mi o všetkom,“ trvala na svojom neúprosne.
„Poviem vám základné informácie a ostatné vám môže vysvetliť profesor,“ mračil sa aj on. Vedel, že táto osoba sa nevzdá, kým z neho nevytiahne všetko.
„Fajn.“
„Výborne.“
„Tak čo je vo veci?“
„Najprv tá prísaha,“ vyzval ju.
„V poriadku. Prisahám, že budem mlčať, že nikdy nikomu nepoviem to, čo sa dozviem. Nikomu,“ zdôraznila. Vedel, že jej môže veriť. Jej oči to prezrádzali. Bola odhodlaná pomôcť svojim priateľom ešte predtým, než vedela o čo ide. Ach, tá hlúpa chrabromilita…
„Než sa dozviete, o čo ide, rád by som vám niečo ponúkol. Vzhľadom k tomu, že je to pre náš plán dôležité, najprv by sme boli radi, keby ste s tým súhlasili.“
„A?“ začínala byť netrpezlivá.
„Ako dobre viete,“ zamračene pokračoval, naštvaný, že je taká otrasne nedočkavá. „Minulý školský rok bola riaditeľkou, učiteľkou transfigurácie a vedúcou Chrabromilu Minerva.“ Prikývla. „Správna rada ju nechce odvolať a my s tým ani nesúhlasíme,“ pozrel na ňu. Opäť prikývla, zatiaľ jej to bolo jasné. „No a vzhľadom k tomu, že sa od septembra vráti Potter na školu, my zariadime, aby ho klobúk odkázal opäť na Chrabromil. Qby sa vyhol podozrievavým slizolinským očiam. Potrebujeme niekoho, kto by naňho dohliadol,“ povytiahol obočie.
„Myslíte mňa?“
„Áno. Chceme, aby ste sa stali profesorkou transfigurácie a vedúcou Chrabromilskej fakulty a dohliadali na pána Pottera a jeho manželku,“ zaškľabil sa.
„Manželku…“ vydýchla Hermiona.