Ten pohľad sa jej nepáčil. Aj keď nikdy profesora elixírov neobľubovala, skôr naopak a vlastne ani nevedela, čo sa deje, ale obrázok pred ňou ju takmer vydesil. Toto už nebola mŕtvolná bledosť, ktorú zahliadla vo Veľkej sieni pred troma dňami. Jeho pleť bola takmer priesvitná, akoby v ňom nekolovala žiadna krv, ktorá by priniesla trocha farby do vlásočníc pod pokožkou. Rovnako aj krk či ruky, ktoré vykúkali spod prikrývky. Stavila by sa, že je to rovnaké po celom tele.
Nechápala, ale vedela, že jej Harry všetko vysvetlí. Pozrela naňho. Stál pri posteli s kamenným výrazom a nespúšťal z profesora oči. Podľa slov, ktoré adresoval Voldemortovi, Snape nikdy nezradil Dumbledora, miloval Harryho matku a pomáhal Harrymu, Hermione a Ronovi. Vedela však aj to, že toto, čo povedal Voldemortovi bolo len minimum z toho, čo sa musel dozvedieť, pretože inak by sa ho tak otvorene nezastal a nerobil si oňho starosti, čo na ňom jasne videla. Prekvapilo ju to.
„Harry,“ oslovila ho po chvíli. „Budeme musieť ísť, naši čakajú.“
„Uhm, dobre,“ prikývol. Chytila ho za ruku, pretože to vyzeralo, že nie je na odchode.
„Čo sa deje?“ nedalo jej. Mykol plecami.
„Ja vlastne ani neviem, je to zvláštne,“ vypustil. „Nie je to ľútosť, neľutujem ho,“ zavrtel hlavou nad jej pohľadom, ktorým ho skúmala. „Neviem ani to, či mu chcem pomôcť z vďačnosti. Dobre, možno je to aj trochu z vďačnosti. Cítim, že sa mu musím pokúsiť pomôcť. Niečo mi hovorí, že je to povinnosť. Keď odtiaľto odídem, ten pocit je preč. Cez deň si naňho spomeniem málokedy. Najintenzívnejšie je to ráno. Ale keď som tu, akoby… akoby ma k nemu niečo ťahalo, vábilo. Ja viem, je to asi sprostosť,“ vyhŕkol, keď videl jej mračenie sa.
„Nie je to sprostosť,“ zavrtela hlavou. „Teda… netuším, aká reálna je možnosť pomôcť mu.“
„Ja ti to vysvetlím.“
„Ja viem,“ pousmiala sa. „Teraz sa ale bavíme o pocitoch,“ preniesla pohľad z Harryho tváre na tú Snapeovu. „Sme čarodejníci, žijeme v magickom svete, sme obklopení kúzlami, preto si myslím, že pocity, ktoré máme, sú týmto ovplyvnené a nemôžeme ich podceňovať.“
„Takže nie som blázon?“
„Si blázon, v mnohých veciach,“ uškrnula sa. „Ale v tomto si myslím, že máš pravdu. Vyzerá strašne a desivo,“ zachvela sa. „Keď som si predtým myslela, že… ti muselo preskočiť, keď si ho nechal priniesť a otvorene si ho obhajoval a keď si s ním išiel na ošetrovňu, tak teraz mám iný názor,“ zamyslene skonštatovala. Jej pohľad narazil na takmer ublížený výraz. Usmiala sa. „Už si nemyslím, že ti preskočilo, pretože aj ja mám pocit, že by sa mu malo a hlavne dalo pomôcť.“
„Vážne?“ spozornel. Len prikývla. „No… aj Hermiona mi pripadala nadšená, keď ešte nevedela nič z toho, čo som sa o ňom dozvedel. Zrejme vytušila, že riešenie existuje, aj keď vlastne ona by sa to pokúsila vyriešiť, aj keby riešenie neexistovalo. Preto asi ten jej postoj nemôže byť smerodajný.“
„Stavím sa, že sa vrhla na knižku.“
„Ako inak,“ uškrnul sa. „Ronovi sa to vôbec nepozdávalo.“
„Možno preto, že taká necitlivá trúba nemôže nič vycítiť.“
„Ginny…“
„No čo? Dievčatá sú proste vnímavejšie, ako chlapci… a aj hovnivál je vnímavejší ako môj brat.“
„Tak fajn,“ rezignovane prikývol. „Ale ja som mal ten pocit hneď,“ povytiahol obočie.
„Ty si mal pomôcku… poznal si Snapeovu minulosť.“
„Pravda,“ prikývol s povzdychom. „Dnes už nie, ale keď budeme mať trocha času, poviem ti všetko.“
Pozreli sa poslednýkrát na Snapea. A obaja boli akosi vnútorne znepokojení. Potom sa ruka v ruke vybrali do Veľkej siene.
Weasleyovcom, Harrymu a Hermione sa podarilo dostať z Rokfortu bez problémov, aj keď zazreli Skeeterovú, ako striehne. Do Brlohu sa vrátili v pochmúrnej nálade a obaja mali hlavu plnú zvláštnych pocitov z profesora, ale podarilo sa im tieto myšlienky potlačiť a pomáhali svojim priateľom s balením. Manželia Weasleyovci sa so svojím synom a jeho priateľkou rozlúčili so želaním šťastia. Nezabudli pripomenúť, aby si dávali pozor a ak by sa dalo, aby o sebe poslali správu. A samozrejme, aby sa čo najskôr vrátili. Molly potom odišla do spálne, stále zdrvená z pohrebu. Artur ich aspoň odprevadil pred dom, odkiaľ sa premiestnili na letisko.
„Ginny, prosím ťa,“ spustila Hermiona stojac pred turniketom, cez ktorý sa mohli dostať len cestujúci. „Dohliadni na to, aby sa Harry za ten čas, čo budeme preč, neprizabil,“ obočie jej pobavene vyletelo. „To on ovláda najlepšie,“ uškrnula sa.
„Môžem ti sľúbiť, že z neho nespustím oči,“ smiala sa Ginny, kým Harry sa tváril, akoby hovorili o nejakom ich príbuznom.
„Tak to si ma upokojila,“ zazubil sa Ron. „Som rád, že si nájdem kamaráta živého a zdravého.“
„Len aby teba nedokopal nejaký klokan,“ upozornil ho Harry.
„Kto je klokan? A ako dokopal?“ nechápal.
„To nič, v lietadle ti to vysvetlím,“ zasmiala sa Hermiona. „Teraz už ale musíme ísť.“
Všetci sa ešte poriadne vyobjímali. Teda Ron s Harrym si podali ruky. Obom dievčatám sa v očiach leskli slzy. Harry si bol vedomý, že pred Hermionou je ťažká úloha. Nielen nájsť svojich rodičov, ale dbať na to, aby sa jej podarilo vrátiť im pamäť a dohliadnuť, aby im následný šok neublížil. A všetko im vysvetliť. V letiskovej hale videli ich lietadlo, ako sa vznieslo do výšky. Hermiona s Ronom leteli splniť si úlohu do Austrálie…
——
„Ahoj, Harry!“ zakričal naňho nejaký starec. Zdal sa mu povedomý, po pár sekundách si spomenul. Videl ho v sne. Takže sa mu sníva.
„Dobrý deň,“ zamračene odvetil a opatrne sa vydal smerom k nemu. Sedel pod vysokým neznámym stromom v akejsi obrovskej záhrade.
„Čo tak pozeráš? Poď sem, hodíme reč.“
„Takže môžem dúfať, že nezmiznete, ako predtým?“ nedôverčivo natiahol.
„Heh, takže si spomínaš? To je dobre, to je dobre.“
„Neviem, či si spomínam,“ prisadol si k nemu. „Viem, že ste minule ušli, ale neviem, či si to pamätám naživo.“
„Naživo… to je dobré,“ rozchechtal sa. „Harry, Harry… aj toto je naživo.“
„Toto je skutočné?“
„Nie, je to sen. Živý sen.“
„A?“
„Čo a?“
„Ako tomu mám rozumieť? Je to naživo, živý sen, nie je to skutočné.“
„Rozumej tomu ako chceš,“ opáčil. Harry zarazene civel.
„Ale to ste mi veľmi nepomohli.“
„Nie som tu preto, aby som ti pomáhal vyrovnať sa s vlastnými myšlienkami. Som tu preto, aby som ti povedal, že ty to nemôžeš urobiť.“
„Čo nemôžem urobiť?“
„Čo chceš teraz urobiť?“
„Čo?“
„Pýtam sa, čo chceš.“
„Ja viem, čo ste sa pýtali,“ vrkol podráždene. „Nemôžete hovoriť konkrétnejšie?“
„Troška úcty, chlapče,“ napomenul ho, ale neprestával sa usmievať. „Tak čo chceš teraz urobiť?“
Nakopať vám prdel, pomyslel si.
„Neviem, dozvedieť sa, čo mi vlastne naznačujete.“
„A v reálnom svete?“
„Chcem konečne pokojne žiť.“
„Aha, tak vidíš. Chceš konečne pokojne žiť. Chápem. Ale to sa nestane, pokiaľ ťa budú trápiť… povedzme, že isté pocity a povinnosti.“
„Myslíte pomoc môjmu profesorovi?“
„A trápi ťa aj niečo iné?“
„Veľa vecí.“
„Tak dobre, ale toto je najakútnejšie.“
„Možno. Takže mi chcete povedať, že ja nemôžem spraviť to, čo chcem, čiže pomôcť profesorovi.“
„Bystrý!“
„A to akože prečo?“
„Čo som ti hovoril minule?“
„Musíte na každú moju otázku odpovedať otázkou?“ zavrčal.
„Iste, pretože potom by som ti poskytol odpovede a na tie musíš prísť sám.“
„Veď ma k nim navádzate.“
„Samozrejme, pretože si trocha natvrdnutý.“
„Fajn,“ škaredo sa zamračil, starec sa stále usmieval. „Minule ste hovorili, že nezískam to, čo chcem, pretože nie som nevinný.“
„Správne.“
„A prečo nie som nevinný?“
„Tvoja duša nie je čistá.“
„Prečo?“
„Hm, porozmýšľaj.“
„Ja… Počkajte! Kam zase idete?“
„Preč. Nemám na teba celú noc, Harry. Duša, ktorá môže získať to, čo pomôže tvojmu profesorovi, musí byť nevinná a čistá. Tvoja už nie je.“
„Prečo!“
„Rozmýšľaj!“
„Počkajte!!!“
Harry sa prudko posadil na posteli. Vedel, že sen, ktorý sa mu sníval, bol dôležitý. Na nešťastie si ho nepamätal. Vedel len to, že sa rozprával s nejakým starcom v cudzej záhrade, ale nevedel si spomenúť na obsah rozhovoru. Bezradne stisol päste aj čeľusť. Do tmy Ronovej izby zaklial. Už druhú noc obýval oranžovú izbu len on. S povzdychom si ľahol naspäť. To je úplne fajn, nočné mory si pamätal úplne jasne, ale toto…
——
Chlapec, ktorý prežil, osobne poďakoval smrťožrútke
Najväčšieho pohrebu v celých čarodejníckych dejinách, ktorý sa konal pred dvoma dňami v Rokforte a na ktorom bolo pochovaných päťdesiattri obetí takzvanej Záverečnej bitky za účasti takmer tisícky čarodejníkov zo všetkých kútov sveta, sa zúčastnil aj chlapec, ktorý sa postaral o to, že sa môžeme konečne zobudiť do bezpečného a slobodného sveta. Jeho prítomnosť nie je vôbec prekvapujúca, opak by sa mohol považovať za urážku. Pán Potter celkom zjavne ignoruje verejné prehlásenie, na ktoré čaká celá verejnosť, ale pritom je jeho nevšímavosť braná verejnosťou pokojne…
Avšak to, že Harry Potter sa osobne poďakoval Narcisse Malfoyovej, ktorá je zaznamenaná na Ministerstve ako smrťožrútka spolu so svojím manželom a synom a bude sa viesť súdny proces, na ktorom sa bude snažiť vyvrátiť celkom zrejmú vec, je dosť zarážajúce. Citujem:
Chcel by som sa vám poďakovať. Keby nebolo vás, Voldemort by ma zabil. Nezradili ste ma, a tým ste mi poskytli príležitosť na to, aby som to s ním skončil. Je jedno, prečo to tak bolo. Stačilo jedno vaše slovo a bol by som mŕtvy. A so mnou všetka naša nádej. Ale vy ste mlčali, zatajili ste pred ním skutočnosť, že žijem. Ďakujem vám. Zachovali ste sa správne, v tej najdôležitejšej a najsprávnejšej chvíli.
Tieto slová zazneli z úst Harryho Pottera krátko po obrade. To nabáda k úvahám typu: Ako pomohla Narcissa Malfoyová Harrymu Potterovi? A kedy? Prečo? Určite z toho mala úžitok, nerobila to z nezištných dôvodov. Ale v ktorom okamihu mlčala? Kedy zatajila, že žije? A samozrejme to najdôležitejšie. Skutočne by v opačnom prípade vyprchala naša nádej tým, že by Ten-Na-Koho-Už-Radšej-Nespomínajme, zavraždil Harryho Pottera? Toto všetko sú otázky, na ktoré by mohlo odpovedať len pár zainteresovaných. Harry Potter určite, ale to by najprv musel chcieť vydať vyhlásenie…
A ďalšou zaujímavou vecou, ktorú sa nám podarilo vypátrať a ktorá sa práve teraz deje na Rokforte, je hospitalizácia ďalšieho smrťožrúta, Severusa Snapea, ktorého sa otvorene zastal práve Harry Potter. Bývalý profesor a hlavný podozrivý zo smrti Albusa Dumbledora sa nachádza v akomsi stave prežívania, čo mi príde ako niečo, čo je veľmi podobné praktikám čiernych mágov…
Skutočne zaujímavé maličkosti, ktoré sa dejú okolo Harryho Pottera. Nevyjasnené, tajomné a čudné súvislosti spojené z jeho zachránením sveta. Preto opäť vyzývam Harryho Pottera, aby sa neskrýval a poskytol interview…
——
Lucius Malfoy sedel vo svojom sídle pri dlhom stole sám a zarazene civel do novín. Nerozumel tomu. Musel si článok prečítať trikrát, aby mu dochádzali jednotlivé súvislosti. Bolo to v lese. Vtedy, keď Temný pán požiadal jeho manželku, aby skontrolovala, či Potter žije. A ona úplne pokojne a presvedčivo prehlásila, že je mŕtvy. A potom… Potom ho niesli do hradu, kde záhadne ožil. Tam bolo vysvetlenie. Nebol mŕtvy a tá mrcha to zatajila. Keby tak nespravila, dorazili by ho. Temný pán by nikdy neprehral. On by nikdy neprehral. Jeho presvedčenie by stále žilo. Ale ono žilo aj tak.
„Bude chcieť pán ešte kávu?“ pískol maličký škriatok pod stolom. Lucius sa zúrivo postavil.
„Zmizni!“ vyštekol na škriatka a surovo doňho kopol. Maličký tvorček letel cez celú miestnosť. „Tá kurva!“
——
„Pochybujem, že ti Potter a Skeeterová týmto pomohli,“ na Dracovej tvári boli vidieť obavy. A rovnako sa tvárila aj Cissa.
„No, ale aspoň svet pochopí, že nie sme takí zlí, že sme spravili aj dobrý skutok.“
„Ty si spravila dobrý skutok a to ťa môže stáť život!“ vyletel jej syn. „Nechápeš? Keď si toto prečíta otec, bude ťa chcieť zabiť! A to, či sa na teba bude svet pozerať s úctou, pretože si zachránila Chlapca, ktorý ich všetkých spasil, ti bude úplne na hov…“
„Buď ticho a nebuď vulgárny!“ skočila mu do reči. „Áno, máš pravdu, môj život bude v ohrození viac, ako pred pár dňami, keď sme sa rozhodli odísť. A aj tak sme to spravili, pretože sme chceli.“
„Toto je úplne iná situácia a ty to veľmi dobre vieš. Čo chceš teraz robiť? Tu ťa nájde a zabije. Pretože si zradila jeho a hlavne Temného pána.“
„Viem, preto musíme spraviť jediné. Skryť sa.“
„A budeme sa skrývať celý život?“
„Keď to bude nutné, tak áno. Ale ministerstvo ho zatkne a on pôjde do väzenia. Tento článok nám môže pomôcť, aby sme sa my tomu väzeniu vyhli.“
„Stavím sa, že otec spraví všetko, aby sa vyhol práve tomu väzeniu.“
——
„Keď chcela v ľuďoch vyvolať zvedavosť, tak týmto sa jej to dokonale podarilo,“ vrkla Ginny do novín. Ona, Harry, Molly, Artur a Percy sedeli pri raňajkách. Pokým weasleyovskí muži sa chystali na ministerstvo, oni traja plánovali odísť na Rokfort, aby sa tam stretli s Billom a Fleur a spolu s ostatnými dobrovoľníkmi pomáhali s opravami. Obedovali na mieste väčšinou sendviče, ktoré pripravovali škriatkovia na čele s Kreacherom. Neskôr popoludní Molly odchádzala domov za domácimi prácami a Ginny za svojimi učebnicami. Harry sa vracal krátko pred večerou, aby po nej pomáhal Ginny so všetkým, s čím mohol.
„Harry, asi nastal čas, aby si sa tomu postavil tvárou,“ Artur naňho opatrne pozrel. Len prikývol. Muselo k tomu raz prísť a nechávať za seba hovoriť druhých nebolo trvalé riešenie.
„Spravím to, ale spravím to po svojom.“
„Myslíš Sršeň?“ Ginny naňho sprisahanecky mrkla. Zaceril sa.
„Áno, už nám raz pomohol, keď sme zbrojili proti Umbridgeovej. Ja viem, že to nie je práve najdôveryhodnejší mesačník, ale keby sa ľudia dopredu upozornili na to, že svoje prehlásenie spravím tam, určite by neodolali.“
„Súhlasím, hlavne, keď si akousi zárukou kvality,“ vypustil Percy. Všetci naňho prekvapene mrkli.
„No to ma podrž!“ vyprskla Ginny. „To nebolo zlé od bývalého upätého prefekta bez najmenšieho zmyslu pre humor.“
„Ginny…“ matka sa na ňu zamračila.
„Nechaj ju, veď má pravdu,“ mykol plecami Percy. „Dá sa to zariadiť. V Prorokovi sa môže objaviť článok so spresnením termínu tvojho vyjadrenia.“
„Čo tým myslíš?“ spýtal sa Artur.
„Že poznám chlapíka, ktorý pracuje v Prorokovi a niečo mi dlží,“ zatváril sa záhadne.
„Čo?“ Molly sa to nepáčilo.
„A nie je to jedno? Hlavne, keď to poslúži,“ uškrnul sa. Ginny aj Harry naňho hľadeli doslova fascinovane. Percyho správanie bolo prazvláštne, ale určite prijateľnejšie, ako to predchádzajúce. „Dohodni sa s Lovegoodom, zrejme ešte nemá tlačiareň opravenú.“
„Zrejme ešte nemá opravený ani dom.“
A mali pravdu. Ešte predtým, ako odišli na Rokfort, zastavili sa u Lovegoodovcov, ktorí mali plné ruky práce. Xeno sa síce spočiatku nedokázal Harrymu pozrieť do očí a stále sa ospravedlňoval a až po šiestom Harryho ubezpečení, že mu jeho „úlet“ nemá za zlé, pretože sa snažil chrániť si dcéru, sa ako-tak upokojil. Prisľúbil, že hneď, ako si dajú do poriadku kuchyňu a aspoň jednu izbu na spanie, pustí sa do opravy tlačiarne, pretože mu dlží aspoň toto. A predstava, že Harry poskytne rozhovor pre Sršeň, bola tiež riadne motivujúca. Avšak minimálne týždeň si počkajú, pretože ich dom bol zdevastovaný mimoriadnym spôsobom…
Luna sa s Ginny dohodla na spoločnom učení, keď bude mať na to blonďavé dievča príležitosť.
——
„Vážne si to spravila?“ pýtala sa Andromeda Narcissi, keď sa krátko po prečítaní článku objavila aj so svojím synom pred jej dverami a ona ich okamžite zavolala dovnútra. Draco sedel zamračene, až takmer znechutene v kresle.
„Áno,“ odvetila jednoducho. „A to je dôvod, prečo sme tu, Andie…“
„Zadrž,“ prerušila ju jej sestra. Na tvári jej pohrával jemný úsmev. „Je jasné, že sa musíte skryť a tento dom je dokonale chránený.“
„Ty by si nás tu nechala len tak, len…“ Cissa sa na ňu dívala šokovane a zarazene. Aj keď sa obe sestry snažili zblížiť, nerátala s tým, že by ich k sebe prichýlila. Predstavovali nebezpečenstvo a hrozbu, a to by si len málokto pozval pod strechu. Draco sa pozrel na svoju tetu podozrievavo a nedôverčivo.
„Už som povedala, že tento dom je chránený dokonale. Remus použil všetky možné kúzla a ich kombinácie. Spravil to krátko po narodení Teddyho. Chcel mu zabezpečiť dokonalú ochranu a aj sa mu to podarilo. Jediným problémom bolo to, že strážcom tajomstva bol Ted. Po jeho smrti to Remus zmenil a stala som sa ňou ja. Nikto sa sem nedostane.“
„Ale…“ vydýchla ešte stále nechápajúc.
„Si moja sestra a spravila si správnu vec. Ty aj tvoj syn ste v tomto dome vítaní,“ pozrela sa na Draca. Konečne jej opätoval pohľad a jeho výraz trocha zmäkol. Trocha…
——
„Takže je to vybavené,“ zaceril sa Percy pri večeri. „Zajtra sa v Prorokovi objaví oznam, že Harry Potter poskytne rozhovor pre mesačník Sršeň. V mimoriadnom čísle, pretože to bude rozhodne mimoriadne interview.“
„Fajn, tak to by sme mali. Tým snáď uspokojím nároky verejnosti,“ Harry sa netváril, že by ho to tešilo.
„Aspoň budeš mať čas, aby si si to poriadne premyslel,“ Artur naňho mrkol. „Pochybujem totiž, že by si chcel hovoriť všetko tak, ako sa to skutočne stalo.“ Harry si povzdychol. Skutočne chcel hovoriť len o tom najzákladnejšom a podrobnosti chcel vynechať.
„Áno, budem musieť porozmýšľať, čo je nevyhnutné povedať a čo je ešte nevyhnutnejšie nepovedať,“ krivo sa zaškľabil.
„A máš v pláne aspoň nám povedať niekedy pravdu?“ spýtal sa ho Bill. Matka naňho okamžite výstražne zagánila. Harry ich všetkých prebehol pohľadom. Uprene sa naňho dívali a on cítil, že napätie v kuchyni vzrástlo. Muselo k tomu raz prísť.
„Áno, asi áno. Ale až keď sa vráti Hermiona a Ron, pretože aj oni k tomu majú čo povedať.“
„Dobre, fajn.“
Večera pokračovala, napokon sa aj nálada ustálila a rozhovory sa vrátili na svoju predchádzajúcu, veselú úroveň.
„Tak poď,“ Ginny chytila Harryho za ruku. „Musíš mi pomôcť prísť na to, prečo sa mi nedarí začarovať ten blbý kotlík na…“
„Počkaj,“ zastavil ju v rozbehu. Pritiahol si ju k sebe. „Čo keby sme dnes učenie vynechali,“ objal ju a vtisol jej jemný bozk.
„Hmmm,“ spokojne zapriadla a uvelebila sa mu v náručí. „Čakala som, kedy ťa to prestane baviť a ja určite protestovať nebudem.“
„Nie,“ potichu sa zachechtal. „Chcel by som sa s tebou porozprávať.“
„Harry,“ zamračila sa. „Rozprávame sa celý deň. Nemohli by sme robiť to, na čo nám príliš času neostáva?“
„Dobre. Ale aj tak ti musím niečo povedať. Chcem ti vyrozprávať jeden príbeh. Pravdivý príbeh o Chlapcovi, ktorý prežil…“
——
Harry a Ginny sa vybrali ruka v ruke z Brlohu, aby v úplnej tichosti prišli až na breh jazierka, kde si sadli do mäkkej trávy. Nebol neistý, veľmi dobre vedel, že jej chce povedať o všetkom. Len nevedel, kde a ako začať. Po niekoľkých minútach mlčania, kedy obaja pozerali na hladinu jazera, na ktorej sa zrkadlili okolité stromy a zapadajúce slnko, sa nakoniec rozrečnil. A začal na samotnom začiatku.
Bolo zvláštne rozprávať o svojom živote. Ale zvláštne upokojujúce. Keď sa dostával k podrobnostiam, o ktorých vedelo len málo ľudí, uľavilo sa mu. Nielenže to zo seba dostal, ale prestal mať pred ňou tajomstvá. A to bolo niečo, za čo bol určite vďačný. Ich vzťah sa dostal na novú úroveň, dôvernejšiu a osobnejšiu. Veľa vecí vedela, niektoré si domyslela a tie, ktoré nemala šancu poznať, ju ani príliš neprekvapili. Tušila niečo podobné a keď sa dozvedela o horcruxoch, len sa mierne otriasla. Bol rád, že ho počas celého jeho monológu neprerušila. Len ho držala za ruku a pozorne počúvala. Nič nekomentovala a keď stíchol, len ho mlčky objala.
Čas pokročil, hviezdy už dávno vyšli na oblohu, aby sa pridali k mesiacu a oni stále sedeli v tichosti v tráve a objímali sa. Vedela, že je za všetkým oveľa viac tajomstiev a hrôz, než by si dokázala predstaviť. Uvedomovala si, aké nebezpečenstvo podstupoval nielen on, ale aj jej brat a kamarátka. Obdivovala ich za to, možno mierne vyčítala, že ju nevzali medzi seba. Niekde hlboko v jej duši sa ozval slabý hlások nespokojnosti a žiarlivosti, ale zahnala ho. Nemala právo premýšľať, či by bolo všetko s jej účasťou jednoduchšie alebo naopak. Už bolo po tom, stalo sa to tak, ako asi zrejme malo a našťastie to dopadlo dobre. Takmer pre všetkých.
„Som rád, že som ti to povedal,“ vyslovil nahlas to, čo cítil, keď sa prestali objímať. Stále ju však držal v tesnej blízkosti a nehodlal sa jej vzdať.
„Som rada, že si sa na to odhodlal,“ šepla. „Nemusíme sa už o tom rozprávať a zbytočne si to pripomínať. Teraz by sme sa mali zamerať na Teddyho, Snapea, školu, Skeeterovú… Všetko predtým je už minulosť, ktorá sa nedá zmeniť, ale budúcnosť ovplyvniť môžeme.“ Nechcela, aby sa ďalej zožieral výčitkami za všetkých mŕtvych. Počnúc jeho rodičmi a končiac Colinom.
„Máš pravdu,“ prikývol a jemne ju pobozkal do vlasov. Bol si istý, že pri nej bude všetko ľahšie. Ak skutočne existuje možnosť, že by zabudol, prestal si vyčítať a začal normálne žiť, tak jedine pri nej. „Ešte ale nemôžeme spraviť za minulosťou definitívnu bodku. Je tu Snape, pri ktorom budem potrebovať, určite, pomoc. A taktiež Skeeterová.“
„Keď budem vedieť, tak ti samozrejme pomôžem.“
„Až keď spravíš skúšky,“ pripomenul jej. Pozrela naňho s výčitkou.
„Si ako moja matka.“
„Nie som, ale chcem, aby si v škole sedela vedľa mňa a nie vedľa v triede. Takže najprv skúšky.“
„Dobre,“ zamračene privolila. „Aj tak si ako moja mama,“ zabrblala. „Ale čo sa týka Skeeterovej,“ v rýchlosti pokračovala, pretože sa protestne nadýchol, „tak tam sa asi nebude dať čakať až po mojich skúškach. Interview je nahlásené na budúci týždeň.“
„Pravda,“ s nechuťou sa zaškľabil. „Niečo budem musieť vymyslieť.“
„Mám nápad,“ nadhodila.
„Nie, to nie,“ zavrtel hlavou, pretože sa mu jej nebezpečný výraz nepozdával. „Ginny, musí to byť prehlásenie vo všetkej vážnosti. A to pri tebe nehrozí.“
„Prečo si to myslíš?“ spýtala sa nevinne, ale v očiach jej šibalsky zaiskrilo.
„Pretože ťa poznám.“
„Dobre… napíš, čo všetko chceš, aby tam bolo a ako by to asi malo vyzerať a potom to prejde mojou cenzúrou.“
„Mne sa to nepozdáva,“ obozretne sa zamračil. „Ty z toho spravíš najskôr nejaký žart.“
„Ja? To by mi v živote nenapadlo,“ zasmiala sa. „Iba ti to mierne poupravujem. Alebo vylepším.“
„V akom smere?“
„Nikdy si nebol dobrý v písaní esejí.“
„To je síce pravda…“
„Neprotestuj, dobre? Napíš to, daj mi to… ja to pozriem a zhodnotím. A potom sa uvidí.“
„Skúsiť to môžem. Aj tak by som ti to dal prečítať, aj keď vlastne neviem, čo tam mám napísať.“
„Na niečo prídeme.“
„Prídeme?“ uškrnul sa. Ako nenápadne a prirodzene sa vedela ponúknuť.
„Jasne a neopováž mi miesto toho strkať do rúk herbológiu alebo transfiguráciu. Sľubujem, že z toho nespravím fejtón.“
——
Harry bol skutočne rád, že sa medzi ním a Ginny nenachádzajú žiadne tajomstvá minulosti. Aj tak sa však nevyhol tomu, aby jej predsa len nezačal tajiť prítomnosť. Samozrejme, že jej nechcel pridávať zbytočné starosti, keď sa musela venovať štúdiu a skúškam, a preto mlčal o svojich nočných morách. Nikto sa im nevyhol, ale u nikoho neboli také intenzívne, ako uňho. Aj po troch týždňoch od skončenia vojny sa prebúdzal prepotený niekoľkokrát v priebehu noci. Nedokázal sa poriadne vyspať. Nočné mory sa pravidelne striedali so snom, z ktorého si pamätal len starca a jeho dohováranie. Stále to isté presviedčanie, že on nie je čistá a nevinná bytosť. Nikdy neprišli v rozhovoroch ďalej a on si nepamätal žiadnu ďalšiu podrobnosť. Nechápal ten sen.
Nedostatočný spánok, noci, ktoré preležal s pohľadom upretým do stropu alebo potichu prechodil po pozemkoch v spojení s fyzickou námahou pri opravách Rokfortu ho pomaly ale iste ubíjali. Nutne potreboval niekoľko hodín výdatného spánku a tušil, že sa už ďalej nedokáže pretvarovať.
„Niečo som napísal,“ oznámil Ginny v nedeľu poobede, keď si k nej prisadol na deku pri jazierku. V nedeľu na Rokfort nešli, všetci sa v ten deň venovali svojim domovom. Ginny ju využívala na intenzívnejšie učenie a Harry jej veľmi rád pomáhal. Skutočne sa učili, alebo aspoň väčšiu časť nedele strávili nad knihami.
„Ukáž mi to,“ zvedavo sa natiahla po kus pergamenu. Než jej ho odovzdal, nežne ju pobozkal. S úškrnom pozeral, ako letela učebnica elixírov na bok a ona sa netrpezlivo pustila do čítania jeho výtvoru. Vedel si predstaviť, že mu to poriadne ofrfle. Ľahol si na chrbát a privrel pred slnkom oči. Nemusí jej povedať o tom, že to smolil v noci pri sviečke. Keď ho opäť prebudila jedna z jeho nočných môr. Všade bolo ticho a pokoj. Až taký citeľný, že sa ním nechal uniesť…
Keď znova otvoril oči zbadal, že sa slnko posunulo o poriadny kus ďalej na svojej každodennej púti. Ležala vedľa neho, zabratá do elixírov a dotýkala sa ho svojimi nohami.
„Ako dlho som bol mimo?“ zamrmlal cítiac sa viac odpočinutý z toho driemania, ako zo spánku počas uplynulých troch týždňov. Nechcelo sa mu úplne prebrať, rád by pokračoval.
„Skoro šesť hodín,“ usmiala sa. „Nechcelo sa mi ťa budiť, keď si tak pokojne spal.“
„Ďakujem,“ usmial sa naspäť. „Pomohlo mi to.“
„O tom nepochybujem,“ starostlivo sa naňho zahľadela. „Tie nočné mory musia byť strašnejšie, než si vôbec ochotný priznať,“ povedala vážne.
„Nie je to také hrozné,“ chcel ju presviedčať. Jej zamračený pohľad ho ale zarazil hneď na začiatku. „Dobre,“ povzdychol. „Je to stále horšie a horšie. Spím dohromady možno tri – štyri hodiny každú noc. Zobudím sa aj päťkrát a stále je to… to všetko…“
„Prejde to, uvidíš,“ okamžite ho silno objala. Bol opretý o lakeť, ale jej váha ho prinútila znova si ľahnúť na chrbát. Nevadilo mu to. Obaja sa tomu zasmiali, ale keď ju pretočil a bol to on, kto sa nakláňal nad ňu, zvážneli.
„Viem a k tomu mi môžu pomôcť nové, šťastnejšie spomienky.“ Díval sa jej do očí a strácal sa v nich. „A tie mi môže poskytnúť tvoja prítomnosť,“ šepol tesne pred tým, ako sa jemne dotkol jej pier tými svojimi.
„Budem sa snažiť o to, aby si mal už len šťastné spomienky,“ prehlásila, keď sa od seba odtrhli po dlhých minútach, kedy jemné bozky prerástli do niečoho intenzívnejšieho. Obaja boli zadýchaní, len ťažko sa vzdávali objatí a dotykov.
„Určite,“ prikývol, keď ju nechtiac pustil. Musel. Nachádzali sa tesne nad priepasťou, do ktorej sa nemohli bezhlavo pustiť. Aspoň nie teraz a na tomto mieste. Neďaleko Brlohu. Aj keď obaja chceli práve to a obaja si to veľmi dobre uvedomovali.
„No jasne,“ vydýchla a sadla si. „Tak napríklad tuto… toto…“ natrčila mu pergamen. „Trochu som to poupravovala, doplnila, pozmenila a skultúrnila. Nehnevaj sa na mňa, ale skutočne si to napísal ako… ako recept na tekvicový koláč,“ zaškľabila sa.
„Čo sa ti na tom nepáčilo?“ urazene vystrčil bradu. Zachichotala sa.
„Všetko.“
„Aha.“
Nedôverčivo si zobral pergamen a začítal sa…
——
Lucius Malfoy sedel vo svojej pracovni a civel na úradný pergamen, ktorého adresátom bolo Ministerstvo mágie. Predvolávali ho na pojednávanie, na ktorom ho mali vypočúvať v súvislosti s obvinením zo smrťožrútstva a spolčovania sa s verejným nepriateľom, ako to nazývali. Zrejme nešli podľa abecedy, nemali šancu sa za tých pár dní dostať až k písmenu M. A on vedel, kto za to môže. Kto má záujem na tom, aby bol on vypočúvaný a najskôr aj obvinený a odsúdený medzi prvými. Že sa na úradnom dokumente nachádzalo meno ministra Shacklebolta, to ho nijako neprekvapilo. Bolo tam ale aj meno Percivala Ignatia Weasleyho. Nenávistne zaškrípal zubami.
Ignoroval úradný dokument a ministerstvo. Na celé vypočúvanie sa mohol vykašľať. List ležal na jeho stole už štvrtý deň a on mal všetko pripravené na útek. Inak sa to nedalo nazvať, len útekom, pretože sa nemienil podriadiť a nechať sa vláčiť po súdoch. Nič iné ako odsúdenie nemohol čakať, bolo proti nemu veľa svedkov a on už nemal ten vplyv ako v predchádzajúcich rokoch. Už nie je nik, kto by sa mohol nechať kúpiť. Zrazu stálo proti nemu veľa nepriateľov. Veľmi veľa. A priatelia, alebo lepšie povedané spojenci, boli v nedohľadne. Ale on vedel, ako to zmeniť…
Strhol sa, keď alarmové kúzlo signalizovalo vkročenie niekoho cudzieho na pozemky Malfoy Manor. Takže je čas. Idioti snažiaci sa predísť ďalšiemu násiliu. Nenechá sa zavrieť, odviesť a strčiť do väzenia. Oveľa skôr, ako aurori vošli do domu, zmizol…
——
„Dnes som bola za Lunou,“ oznamovala na ďalší deň pri večeri Ginny. „Ten ich dom bol zdemolovaný viac, ako si pôvodne predstavovali. Bude to trvať ešte pár dní.“
„Do konca týždňa by sa to malo stihnúť,“ Percy nadvihol obočie. „Tak sa to oznámilo a tak to verejnosť aj očakáva.“
„Nebolo by rozumné, aby to vyzeralo, že ich chceš vodiť za nos,“ Artur pozrel na Harryho. Nahlásené verejné vyhlásenie Harryho Pottera v Sršni bolo horúcou senzáciou. Lovegoodovi chodilo denne veľmi veľa sov s predplatným. Každý chcel mať istotu, že sa mu nové číslo ujde. Samozrejme ho to motivovalo a poháňalo vpred, ale na dome bolo skutočne veľa práce.
„Jedine, že by si to prehlásenie chcel vydať v niečom inom,“ navrhol Percy.
„Nie,“ rázne zavrtel hlavou. Jediné periodikum, ktoré v súčasnosti bezchybne fungovalo, bol Denný prorok. A to radšej zo seba spraví klamára, akoby mal spraviť radosť Skeeterovej. „Stihne sa to, určite.“
„Keby aspoň neodmietali pomoc…“ povzdychla Molly.
Aj o tomto už diskutovali. Že by pár dní nešli do Rokfortu, ale miesto toho k Lovegoodovcom. Keď im to navrhli, Xenophilius rázne odmietol. Aj tak považovali za úspech, že už dokázal s Harrym komunikovať. Stále si vyčítal, že ho vtedy zradil a vyjadril sa, že si to neodpustí do konca života. Nech hovoril Harry čokoľvek. Keď im ponúkli pomoc, Lovegood vyzeral, že ho to urazilo. Luna len s úsmevom mykla plecami a ubezpečila ich, že oni to zvládnu. Tak sa museli spoliehať len na to, že to svojpomocne zvládnu.
„Dnes boli aurori u Malfoyovcov,“ oznamoval ďalej Percy. „Luciusa nenašli. Zrejme utiekol.“
„To sa dalo čakať, sviniar.“
„Artur, prosím,“ zamračila sa naňho Molly. „Aspoň pri večeri si dávaj pozor na ústa.“
„Otec, počkaj, keď dojeme. Potom môžeme nadávať spolu.“
„Percy!“ upozornila aj svojho syna. Ginny sa zasmiala.
„Takže sa vlastne už priznal,“ okomentoval Harry. „Aurori po ňom pôjdu rovnako, ako po všetkých smrťožrútoch.“
„Správne a…“
„Nemôžete si túto tému nechať skutočne až po večeri, prosím?“ zasiahla Molly. „Mohli by sme sa v pokoji najesť…“
Rezignovane sa pustili do debát o témach, ktoré boli bezpečné. Alebo o tých, ktoré boli pre Molly bezpečné. Harry sa zdržal pri Arturovi a Percym, aby zistil, ako budú teraz aurori postupovať. Nedozvedel sa však nič, čo by bolo nové alebo prekvapujúce. Keď raz utiekol, skutočne tým priznal svoju vinu a bude sa pri ňom postupovať rovnako, ako pri ostatných utečencoch. Bol naňho vyhlásený lov. Harry však mal pocit, že dopadnutie Luciusa nebude také jednoduché, ako by si to všetci predstavovali. Bol inteligentnejší, prefíkanejší a zákernejší, ako ktorýkoľvek iný smrťožrút.
„Ako ti to ide?“ opýtal sa Harry Ginny, keď za ňou prišiel k ich miestu na brehu jazera.
„Ako keď mám stále na mysli, že by sa dalo robiť toľko zábavnejších vecí… takže zle, ťažko a nútene,“ ofrflala zamračene.
„Ale no tak,“ uškrnul si, keď si k nej prisadol. Ani nevedel, ako mu to napadlo, ale začal jej masírovať plecia. Spokojne zapriadla a natočila sa tak, aby sa mu lepšie pracovalo. Zachechtal sa. „Vezmi to z tej lepšej stránky, teraz sa budeš mesiac mučiť a potom budeme mať rok len pre seba,“ posunul k nej knihu. To sa jej nepozdávalo.
„Neprestávaj, bolo to príjemné,“ hodila po ňom psie oči. „Iste, rok pre seba. S Hermionou v pätách, ktorá nás bude nútiť učiť sa na MLOKy.“
„Tak sa budeme brániť,“ mrkol na ňu. Nevyzerala, že by na to hodlala staviť knut. „Poďme, ešte kúsok a potom ťa namasírujem.“
„Sľubuješ?“
„Jasne, komplet celú.“
„Beriem.“
„Nepochybujem.“
„Tak to daj sem,“ chytila knihu, ale pozerala na ňu ako na niečo nechutné. Musel sa smiať.
„Ty, Ginny,“ spustil po chvíli. „Čo keby sme sa zajtra po večeri neučili?“
„Ty sa predsa neučíš,“ pripomenula mu.
„Vlastne áno, opakujem si to.“
„Napadlo ti niečo špeciálne?“ mrkla naňho. „Alebo chceš ísť niekoho navštíviť?“ povytiahla obočie.
„To druhé.“
„Dobre, asi by sa už patrilo, aby si si pozrel krstného syna.“
„Výborne,“ usmial sa.
„Ale niekedy by si nám mohol vymyslieť aj intímnejší program,“ vyhŕkla a vzápätí sa začervenala.
„Ehm,“ pozrel na ňu trocha šokovane. „Aj to bude,“ šepol.
——
Harry na ďalší deň ráno poslal Andromede sovu, úplne novú, ktorú kúpil Percy pre rodinu, so správou, že k nej príde aj s Ginny na návštevu. Mal v pláne dohodnúť s ňou Teddyho krst a vlastne celú chlapcovu budúcnosť. Bol si istý, že Andromeda nebude nič chcieť, že ho bude chcieť vychovávať sama a on jej to určite nezazlieval. Nielen preto, že ešte nemal vyriešenú ani vlastnú budúcnosť, ale hlavne preto, že Tonksovej matka jednoducho potrebovala svojho vnuka pri sebe.
Po večeri sa spolu s Ginny premiestnil pred jej dom. Mal v pamäti kúsok pozemku, keď… keď na ňom havaroval spolu s Hagridom. Prehltol. Stačilo mu, že na podobné veci myslel v snoch. Nechcel si ich pripomínať aj počas bdenia. Uchopil Ginny pevne za ruku a vybral sa k vchodovým dverám.
„Dobrý večer obom,“ s úsmevom ich pozdravila Andromeda. „Teddy sa za chvíľu zobudí, takže si ho dostatočne užijete,“ vysvetľovala a viedla ich do obývačky. „No, vravela som ti, Harry, že sa tu môžeš stretnúť s mojou sestrou,“ okomentovala prítomnosť ženy sediacej v kresle, ktorá ich takmer nečujne pozdravila. Ginny jej obozretne odpovedala, kým Harry jej len pokojne prikývol.
„A ja som odpovedal, že je to v poriadku.“
„Správne, ale veci sa majú tak, že tu Narcissa býva tiež. Odišla od manžela, ubytovala sa v Deravom kotle, ale po tom, čo Skeeterová vydala článok, musela ujsť. Obávala sa Luciusovej pomsty.“
„Mrzí ma to,“ ospravedlnil sa Harry.
„To je v poriadku, vážne,“ povedala blonďavá žena. „Aj tak som to chcela spraviť. Myslím odísť od neho. A ten článok, no, aj tak mi pomohol. Možno ma ľudia prestanú brať ako úplnú mrchu. Aj keď, jeden dobrý skutok nemôže otočiť celý život.“
„Ale môže pomôcť s novým začiatkom,“ jej sestra sa na ňu mierne zamračila. „Je dobre, že to Harry povedal a ešte lepšie, že sa Skeeterová z toho rozhodla spraviť senzáciu. A ty si predsa tu, Lucius sem na teba nemôže.“
„To dúfam… a dúfam, že mi to aspoň trocha pomôže pri procese.“
„Ja si myslím, že sa s vami nepovedie žiaden proces,“ vložil sa Harry do rozpravy sestier. Sadol si na opierku kresla vedľa Ginny. Tá však stále pozerala na Narcissu opatrne. „Niečo podobné, ako ten Skeeterovej článok sa objaví ešte raz. V mojom prehlásení, ktoré si budú čítať všetci. Tam ešte raz zopakujem, čo ste spravili. No a Percy Weasley priamo spolupracuje s aurormi a Wizengamotom. Tak isto aj minister je na našej strane. Myslím, že vy sa vypočúvaniu vyhnete.“
„Ale prečo?“ Narcissa sa naňho dívala zarazene. Nechápala, prečo to všetko robí. Alebo aj keď chápala, nemohla uveriť, že by bol niekto schopný spraviť až toľko len za jednu službu.
„Už som to predsa vravel.“
„Ale bola to len jedna službička.“
„Cissa, Harry nerozlišuje jednu službičku od celoživotného vazalstva,“ vyriekla Andromeda možno prísnejšie, než mala v úmysle. „Rovnaká bola Dora a aj Lupin,“ dodala pošepky.
„Presne tak,“ prikývol Harry. „Vďaka tej vašej službičke, ako to nazývate, mám možnosť konečne žiť… šťastne, tak ako som nemohol v priebehu takmer osemnástich rokov,“ chytil Ginny za ruku. Konečne vyzerala o niečo umiernenejšie, než po prvom pohľade na Malfoyovú. „A za to vám budem vďačný do konca života.“
„Potter, ty si taký dobrosrdečný, taký láskavý, taký samaritánsky…“ vrkol znechutene blondiak schádzajúci zo schodov…