„Nikdy nie je neskoro…“ povedala Cissa takmer nečujne.
Andromeda sa jej dívala do tváre. So svojou sestrou sa nerozprávala takmer dvadsaťpäť rokov. Za tú dobu ju videla sotva päťkrát. I tak jej bolo jasné, že sa hrdá, povýšenecká a aristokratická sestra trápi. Bolo jej to vidieť na očiach, na strhanom výraze tváre. Posmešne jej napadlo, že je jej na nič z toho, že ich vodca padol. V kútiku duše však vedela, že to nie je pravda.
Ich pokrvné puto nezavrhla tak, ako to spravila s Bellatrix. To kúzlo vyžadovalo veľkú dávku mágie a keď ich dom zabezpečila proti vniknutiu Belly, úplne ju to vyčerpalo. Takmer zabilo. Bolo to krátko po tom, ako utiekla z domu a vydala sa za Teda Tonksa. Keď otehotnela. Jej sestra sa pokúsila niekoľkokrát napadnúť ich dom s cieľom pomsty. Neúspešne. Avšak Andromeda pretrhnutím pokrvných zväzkov priniesla veľkú obeť. Kúzlo bolo také silné, vyžadovalo také neuveriteľné množstvo mágie, že o väčšinu z nej prišla. Zopakovať kúzlo bolo nemožné. Plynúcimi rokmi ďakovala Merlinovi za to, že sa najprv rozhodla pre Bellu a nie Cissu. Stavila na to, že si budú myslieť, že sa jej podarilo dištancovať sa od oboch. Keby Cissa chcela, hocikedy mohla prísť uprostred noci aj so smrťožrútmi a všetkých ich povraždiť. Nespravila to. Možno nechcela. Možno vedela, že by mohla a možno si mysleli, že je to nereálne. V každom prípade žila Andromeda v strachu. Zjavne zbytočnom.
„Nikdy nie je neskoro,“ zopakovala po nej. Jej ruka s prútikom klesla. Cissa k nej zdvihla hlavu.
„Andie, chcem sa ospravedlniť. Je po všetkom a ja sa už nemusím pretvarovať. Aspoň pred tebou. Ľutujem. Všetky tie roky. Nebudem ťa presviedčať.“
„Zadrž,“ zarazila ju mierne zamračene. „Poď dovnútra, toto nie je debata vhodná na to, aby sme ju viedli pri vchodových dverách. Ale potichu, Teddy práve zaspal.“
Prešli až do obývačky. Ponúkla jej pitie, ale odmietla. Nervózne sa usadila do kresla. Chvíľu sa na seba dívali mlčky a odhadujúc, kam tento rozhovor povedie. Cissa mala úprimný záujem o to, aby jej sestra uverila a odpustila. Andromeda stále nevedela, kam tento rozhovor povedie. Prútik mala i tak v dostatočnej blízkosti.
„Andie, ja…“ Cissa sa zarazila. Dôsledne hľadala slová a jej sestra len mlčky čakala. „Prišla som len za tebou. Nikomu inému sa nemienim ospravedlňovať,“ vypustila sťažka. „Mrzí ma to. Vyhodila som ťa od rodiny rovnako presvedčene ako Bella. Bola som si istá tým, čo robím. Že to bola chyba, som si uvedomila neskôr. Možno sa s tým dalo niečo spraviť, ale je som nechcela. Bála som sa a bola som príliš pohodlná, áno, uspokojila som sa so svojím životom. Brala som ho taký, aký bol. Pri Luciusovi, medzi smrťožrútmi, pri Temnom pánovi. Po jeho prvom páde som si uvedomila aj to, že už niet cesty späť. Môže sa zdať, že práve to bola tá najvhodnejšia doba, aby som so všetkým skoncovala. Ale mala som strach. Bella bola zavretá, ale Lucius vďaka svojmu vplyvu nie. A bol nebezpečný. Bála som sa riskovať a obrátiť sa mu chrbtom, nemala som kam ísť. Jedine k tebe, ale ty by si ma neprijala a ja by som asi za tebou ani nešla. Nepredpokladala som, že sa on vráti a preto som sa zmierila so životom vedľa Luciusa. A bol tu aj Draco. Kvôli nemu som… som znášala všetko to… Keď sa vrátil druhýkrát, moja situácia bola bezvýchodisková. Do všetkého zatiahli aj Draca. Musel… musel spraviť niečo strašné. Tieto tri roky boli tými najhoršími v mojom živote, ale už je po všetkom. Odišli sme z Malfoy Manor, od Luciusa, od minulého života. Od teba by som chcela len to, aby si mi odpustila, keď ešte môžeš. Aby si… Ja viem, že som ti veľmi ublížila a zrejme sa to týmito slovami nebude dať napraviť. Je mi ľúto aj to, že si prišla o dcéru,“ šepla.
Andromeda dovtedy počúvala svoju sestru s kamenným výrazom. Teraz ňou však prebehla boľavá triaška.
„Už stačilo,“ bolestne hlesla. Potlačila slzy, ktoré sa jej pýtali von pri spomienke na dcéru. A manžela. Už nemôže plakať, má pre koho žiť. „Nymphadora neumrela, žije v Teddym,“ povedala rozhodne. „A tvoje slová…“ zmĺkla. Cissa s napätím čakala. „Neviem, či ti mám veriť. Dlho si žila tak…“ zavrtela hlavou.
„Viem, že je ťažké uveriť mojim slovám po tom všetkom. Asi je to nemožné. Len chcem, aby si mi odpustili. Aby sme sa mohli, napríklad, občas stretnúť, porozprávať sa ako sestry. Aj keď som bola s Bellou, nikdy sme sa nebavili ako sestry, ale to je jedno. Chcela by som, aby… aby sme možno mohli byť priateľkami.“
„Bola si pri dome?“ nadvihla obočie. Cissa sa zarazila. Takéto zvrtnutie rozhovoru nečakala.
„Ako prosím?“
„Pýtam sa, či si bola niekedy za posledných dvadsať rokov v blízkosti tohto domu,“ skúmavo stiahla obočie.
„No, áno. Viem, že som nemala. Viem, že som sa ti mala ohlásiť a nesledovať ťa, nikdy som však nešla príliš blízko.“
„Prečo si im to nepovedala?“
„Komu? Čo?“
„Smrťožrútom, že sa sem môžeš dostať.“
„Nepýtali sa ma,“ zamračila sa a zamyslela. „Asi viem, na čo sa pýtaš. Bella vravela, že sa dnu nedostane. Oni asi predpokladali, že ani ja. A ja som im nevravela, že som chcela ísť za tebou.“
„Nezradila si nás,“ Andromedin výraz zjemnel. Cissa na ňu uprene hľadela. „Mala si možnosť vydať nás, jemu, alebo Belle, ktorá ma chcela zabiť, ale nespravila si to,“ jej hlas sa pomaly strácal v šepote.
„Nie.“
„Prečo?“
„Neviem,“ povedala úprimne. Tak to cítila. Zmätenosť. „Nechcela som, aby ťa zabili.“
„A moju rodinu?“
„Nechcem ti klamať, vždy som myslela len na teba, nie na vás.“
„Aspoň si úprimná.“
„Andie, odpustíš mi?“ šepla takmer prosebne. Pozerala na svoju mladšiu sestru a pred očami sa jej objavil obrázok, kedy boli malé. Vravela jej tak… a prosila, aby ju nezradila rodičom.
„Cissa…“ Bojovala s túžbou okamžite ju vyhodiť a vrátiť jej tým všetky predchádzajúce roky. Vypočula ju, Cissa viditeľne ľutovala. Aj keď to bola vždy dobrá herečka, už v detstve dokázala odhaliť jej klamstvá. Tentoraz neklamala. Nadýchla sa, aby jej odvetila, ale vyrušil ju slabučký detský plač. „Ostaň tu,“ nakázala jej a náhlila sa za vnukom. Cissa si vydýchla, vyzeralo to nádejne.
——
Na kamennú dlážku dopadlo malé krehké telo. Ešte dva metre sa šmýkalo, aby sa zastavilo o stenu. Ozvali sa tlmené stony a vzdychy. A smiech. Školská uniforma bola dokrčená a zamazaná, v dlhých vlasoch sa zachytili nečistoty podlahy. V červených vlasoch.
„Ešte chceš, maličká?“ škľabil sa Amycus. „Ešte jedno malé mučenie?“
„S poľutovaním musím skonštatovať, že už stačilo,“ prerušila jeho vyčíňanie Alecto. „Nesmie byť na nej nič vidieť.“
„Blbosť.“
„Potom to vysvetľuj tej starej bosorke McGonagallovej.“
Stíchli. Premýšľali.
„Dobre,“ nespokojne sykol na svoju sestru. „A ty si pamätaj, rozhodne mám v pláne pokračovať. A budem dovtedy, kým sa nenaučíš držať jazyk za zubami, poslúchať, neprotestovať… nebudeš drzá a nebudeš to tu burcovať proti nám sopľaňa.“
„Poď,“ vrkla naňho.
Vypadli z učebne. V nočnom tichu sa ozývalo hlasné nadychovanie a občasné bolestné syknutie. Toto robili bežne. Mučili tých študentov, ktorí sa odvážili prejaviť čo i len náznak protestu.
Zdvihla sa na rozochvených rukách. Žalúdok ju neznesiteľne bolel a prevracal sa. Nadychovala chladný vzduch, aby potlačila nevoľnosť. Bude musieť chvíľu počkať, aspoň chvíľu, aby nazbierala sily a dostala sa do svojej spálne. A kúpeľne. Bude musieť zo seba zmyť všetky známky mučenia. Zdvihla ruku, aby si odhrnula polepené vlasy z tváre. Cítila každučký sval vo svojom tele, každučkú kosť. Krásna tvár bola špinavá, niekoľko sĺz stekalo a zračila sa v nej bolesť. Vzlykla. Ale zaťala zuby. Nezlomia ju a nevynútia si jej poslušnosť. Na to ich príliš nenávidí…
Harry sa nepokojne mrvil na posteli. Prinútil sa otvoriť oči, aby sa nemusel dívať do jej tváre. Chvíľu mu trvalo, než sa zorientoval a uvedomil si, že to bol len sen. Len sen, ale taký reálny. Stavil by sa, že sa práve toto skutočne stalo. Carowovci mučili študentov, to vedel. A ona mohla byť pokojne jednou z nich. Vedel, že sa mu nikdy neprizná, že nikdy neprezradí, čo s ňou v skutočnosti robili. Pevne zovrel viečka a prehltol. Nechal ju tam, v Rokforte, pretože si myslel, že ju tým ochráni. Aká hlúposť. Prečo sa to muselo všetko diať, sakra… Prečo jej?
Vyzerá to tak, že mu nebude súdené normálne sa vyspať. Nie bez elixíru. Pretočil sa na bok. Ronovo chrápanie by mu za normálnych okolností liezlo na nervy. Teraz však bolo zvláštne upokojujúce. Ani sa neobťažoval pozrieť sa na hodinky. Zobudil sa už tretíkrát a vedel, že to ešte nie je koniec. Neboli to nočné mory ako včera, ale od príjemných snov mali ďaleko.
——
Keď sa zobudil už po štvrtýkrát, prekvapili ho slnečné lúče a úplne prázdna izba. Neexistovalo, aby Ron vstal skôr ako on. Prezliekol sa a schádzal do kuchyne.
„Nezaujíma ma to.“ Začul z kuchyne cudzí hlas. Ale aj tak sa mu zdal niečím povedomý. „Sme rodina, a preto by sme si mali pomáhať.“ Zastavil a premýšľal. „Ginevra, mala by si sa obliecť a nebehať tu v župane.“ Až potom mu zaplo. Automaticky prevrátil oči a vstúpil do miestnosti. „Potter!“ štekla naňho Muriel. „Takže si netáral ako minule,“ pozrela na Rona. „Skutočne je tu.“
„Dobré ráno,“ pozdravil. Chcel podísť k Ginny a pobozkať ju, ale za chrbtom Muriel mu ráznym pohybom rúk naznačila, aby k nej ani nešiel. Zamračil sa. Molly sa naňho nervózne pousmiala.
„Dobré, zlatko, sadni si, Ginny ti dá raňajky,“ štebotala netypicky potichu. Pozrel na Rona a Hermionu, obaja zabručali pozdrav. Jeho kamarátka sedela so sklonenou hlavou a Ron sa tváril viac ako podráždene. Sadol si.
„Minule som tiež hovoril pravdu. Bol tu,“ Ron sa zamračene obhajoval. Muriel si ho nevšímala, bola jednoducho o svojej pravde presvedčená. Harry cítil v miestnosti akési zvláštne dusno a napätie. Bolo mu jasné, prečo to tak je. Ginny pred neho položila tanier s vajíčkami a nalievala do hrnčeka čaj.
„Ginevra, vravela som ti, že nemáš po dome chodiť len v župane,“ obula sa znova do nej. „Mohla by si sa začať správať trocha distingvovane. Čo si o tebe Potter pomyslí?“ prskla. A Ginny tresla kanvicu o stôl.
„Že má toho na sebe príliš,“ zabrblal Ron takmer nečujne. Takmer. Harry si musel zahryznúť do jazyka a radšej rýchlo zobral vidličku. Hermiona sa začala chichotať. Zdalo sa, že to Muriel prepočula, ale nezabudla škaredo zagániť na Hermionu.
„Zlatko, prosím ťa, bež sa prezliecť,“ povedala Molly svojej dcére a hodila po nej prosebný pohľad. Harry pozrel na Ginny. Ten výraz sa mu ani trocha nepáčil. Ginny sa zlovestne blyslo v očiach, ktoré vrážala do Muriel. Potom sa nebezpečne zaškľabila.
„Jasne, mami,“ povedala falošne milo a odkráčala preč. Vedel, že môže čakať nejakú odvetu.
„Aspoň, že sú tie deti vychované a počúvajú ťa,“ vrkla Muriel na Molly. „Takéto niečo sa v mojej mladosti nemohlo stať, aby chodilo dievča po dome len v pyžame,“ zavrtela hlavou. Harry pozrel na Molly. Stisla zuby a prevrátila oči ale tak, aby ju teta nevidela. Bol si istý, že ju nikto nevolal. Napriek tomu prišla, aby to tu komandovala. „Potter,“ pozrela naňho. Prehltol vajíčka. „Prečo toľko tajnostkárstva a skrývačiek? Všetci čarodejníci by boli radi, keby si sa objavil v novinách a oni by sa dozvedeli, čo sa vlastne stalo,“ uprene sa naňho dívala. Raz to muselo prísť. Weasleyovci, teda aspoň tí, u ktorých žil, sa ani jeho a ani jeho priateľov na nič nepýtali. Aspoň zatiaľ.
„Nebudem sa nikdy vyjadrovať k tomu, čo sa stalo,“ odvetil potichu.
„Ako to, že nebudeš?“ zamračila sa.
„Jednoducho. Je úplne jedno, čo a ako sa stalo. Dôležitejšie je to, že už je po všetkom,“ povedal pokojne a trpezlivo.
„Tak to sa mýliš, chlapče,“ začala naňho nepekne zazerať. „Koniec Toho-koho-nemenujeme sa dostane do dejín, do učebníc. Je to historický moment a je tvojou povinnosťou povedať o tom, ako to vlastne bolo,“ Harry zaťal pod stolom ruku v päsť.
„A ty by si bola najradšej, aby začal rozprávať Skeeterovej, však?“ prskol po nej Ron zamračene. Molly sa opatrne dívala na Harryho.
„Samozrejme. A komu inému?“
„Tak to je tá posledná osoba na svete, ktorej by Harry plánoval niečo hovoriť.“
„Nechápem, prečo?“
„Preto lebo,“ odsekol Ron.
„Nebuď drzý.“
„Muriel, prosím,“ Molly sa pokúsila uhasiť vzbĺkajúci oheň.
„My sme tam boli tiež, drahá tetuška,“ pokračoval Ron nie príliš milým tónom. „A ver mi, že nie je čím sa chváliť. A už vôbec nie osobe, ktorá písala o nás všetkých samé hlúposti a vymýšľala si. Keby sa aj Harry niekedy rozhodol o niečom hovoriť verejnosti, o čom silno pochybujem, tak tá ženská by bola tým posledným, s ktorým by si pri tom sadol za jeden stôl. A keď náhodou niekto čaká, že budem hovoriť ja alebo Hermiona, tak sem meral zbytočnú cestu a nemusí sa skrývať za trápnymi rečami o rodinnej pomoci.“
„Ronald, prosím ťa,“ vyhŕkla Molly, kým Muriel naňho pozerala s vytreštenými očami. Ron bol od zúrivosti rekordne červený. „Okamžite sa ospravedlň,“ povedala jeho matka len preto, lebo sa to od nej očakávalo. Keby to myslela vážne, určite by spravila väčší cirkus. Ron na ňu ublížene pozrel, pevne stískajúc čeľusť. Napätie by sa dalo krájať.
„Dobre, teda,“ zamračene hlesol. Bolo jasné, že to robí kvôli matke. „Prepáč mi to, teta,“ povedal jej. „Nechcel som byť drzý a strašne ma to mrzí.“
„V poriadku, ospravedlnenie sa prijíma,“ predniesla a nezabudla vložiť do svojho prejavu čo najviac ublíženia. „Uznávam, že ste po tých všetkých zážitkoch precitlivení, ale napriek tomu si myslím…“
„Stačilo,“ vyhŕkla Molly o niečo odvážnejšie. Muriel ju prišpendlila pohľadom k dresu. „Navrhovala by som, aby sme v pokoji doraňajkovali.“
V pokoji sa neraňajkovalo. Len v úplnej tichosti. Muriel sa párkrát významne nadýchla, pretože chcela spustiť nanovo. Ostatní po sebe nervózne pokukovali. Harry na ňu pozrel práve vo chvíli, keď sa jej oči vytreštene vyvalili. Pozerala niekde na druhý koniec kuchyne.
„Dúfam, že ste mi nechali aspoň nejakú hrianku,“ ku stolu podišla Ginny s milým úsmevom. Nechápal, čo tetušku tak vydesilo, aj keď bola pravda, že Ginny mala odeté pravdepodobne len to najnevyhnutnejšie. Srdce mu poskočilo, keď jej pozrel do výstrihu tielka, ktoré sa značne búrilo, čím ho pochopiteľne veľmi potešilo. Bolo jasné, že Ginny už dávno disponuje týmito zbraňami, ale doteraz ich úspešne skrývala. Respektíve nosila veci, ktorými sa určite nechtiac maskovala. Kraťase, ktoré mala oblečené, boli vlastne úplne zbytočným doplnkom. Odhalila svoje štíhle nohy až… rýchlo jej pozrel do očí, pretože jeho myšlienky už brázdili v nebezpečných vodách. Usmiala sa ešte viac.
„Ginerva…“ vydýchla Muriel totálne zaskočene. Ginny si pokojne sadla. „To…“ možno po prvýkrát nenachádzala slová. Molly sa tvárila úplne pokojne, akoby si nič nevšimla. Keby nebol Harry zaneprázdnený niečím iným a pozrel by sa na ňu, videl by len mierny nesúhlas.
„Čo, tetuška?“ Ginny na ňu pozrela. „Chcela si, aby som sa prezliekla, tak som sa prezliekla.“ Ron sa potichu zachechtal.
„Myslela som si, že sa oblečieš normálne.“
„Ja som sa obliekla normálne. Toto sú normálne veci, ktoré sa normálne nosia,“ tvárila sa naoko podráždene. Harry však videl, že sa zabáva.
„Nie, toto nosia len ľahké dievčatá. Si predsa slušne vychovaná,“ mračila sa. „Molly, ty jej dovolíš, aby chodila takmer nahá?“ výstražne na ňu pozrela.
„Takých tielok má v skrini veľa,“ Molly mykla plecami. „Nie je veľký rozdiel medzi týmto a plavkami, ktoré si dievčatá oblečú, keď sa pôjdu kúpať.“
„Keď si nejaké oblečú,“ zasmial sa Ron. Hermiona to už nevydržala a vyprskla.
„Ronald, si prasa nechutné!“ ohodnotila ho Muriel. „A ty sa nesmej,“ pozrela na Ginny, ktorá sa už neusmievala nevinne, ale od prskajúcej Hermiony a brata mala ešte ďaleko. Hermionu si však Muriel príliš nevšímala. „Nechápem, ako ju môžeš podporovať v týchto primitívnych, hlúpych a ponižujúcich muklovských zvykoch,“ zazerala po Molly.
„Doba sa posunula, tetuška,“ oznamovala Ginny. „Už nie je nevyhnutné, aby čarodejnica chodila v dlhom habite aj cez tie najväčšie horúčavy.“
„Mohla by si sa ale obliekať o niečo striedmejšie.“
„Jasne, keď sa pôjdem opaľovať, dám si rolák a menčestráky.“
„Nemyslíš, že by si sa aspoň pred návštevou mohla kontrolovať?“ Muriel už penila.
„Prečo? Mám to isté, čo si kedysi mala aj ty, predpokladám.“
„Ginny,“ upozornila ju Molly, ale kútikmi úst jej mykalo. Harry si statočne hrýzol do jazyka, kým tí dvaja sa už bez zábran váľali po stole.
„Si nemožná, Ginevra!“ vyštekla na ňu teta. „Myslela som Pottera. Nezdá sa ti, že by si ho mohla uviesť do rozpakov?“
„Si v rozpakoch?“ mrkla naňho. Zoširoka sa usmial a zavrtel hlavou.
„Všetci ste…“ Muriel sa nazúrene postavila. „Banda jedna nevďačná. Nemusíte sa obťažovať, do Rokfortu na pohreb trafím aj sama,“ a oddupotala von premiestniť sa. Výbuch pomaly opadal.
„Tak deti,“ predniesla Molly a všetkých ich prebehla pohľadom. „Otec bude mať zrejme veľa práce, kým ju upokojí,“ pokrútila hlavou a vzdychla. „Asi by som mala povedať, že sme to prehnali a to sme teda prehnali. Ale na druhej strane, myslím, že nám už pomáhať nepríde.“
„Nepotrebujeme jej pomoc,“ zachechtal sa Ron. „Nemá byť taká…“
„Ronald, nech ti ani nenapadne povedať to, čo chceš povedať,“ prerušila ho práve včas, aby mu zabránila použiť nejakú štipľavú poznámku. „Ginny, odkiaľ máš to tielko?“ pozrela na svoju dcéru.
„Požičala som si ho od Hermiony,“ vysvetlila pokojne.
„Tak jej ho vráť, dobre?“
„Dobre, mám totiž v pláne zmeniť si šatník a tieto tielka sú pohodlné.“
„Ginevra,“ upozornila ju matka so stiahnutým obočím. Pozrela z nej na Harryho. Povzdychla si. „Asi to bude jedno, keď sa chcete ísť okúpať,“ vstala a zamierila k dresu. „Len som zvedavá, čo na to povie Artur,“ brblala si pod nosom.
——
Májové slnko práve dosiahlo svoj najvyšší bod a začalo sa opierať o vysoký, biely hrob. O hrob, kde bude vložených vyše päťdesiat obetí záverečnej bitky o Rokfort. Bolo jedno, či to bol študent, auror alebo obyčajný občan, ktorý sa do bitky zaplietol. Bolo jedno, z ktorého kúta Anglicka pochádzal, kde mal rodinu. Mali tu ležať spoločne, pretože položili svoj život za spoločnú vec a presvedčenie. Presne na tomto mieste, kde sa všetko začalo a aj skončilo.
Miesto posledného odpočinku. V obrovskej bielej skale bolo kúzlami vysekaných vyše päťdesiat priečinkov, do ktorých už uložili telá a ktoré čarovne zapečatia aj s menom padlého. Miesto, pre ktoré sa hranice Rokfortu, toho čarovne zabezpečeného, posunú, aby sem mohol prísť ktokoľvek a kedykoľvek. Miesto, ktoré bude symbolizovať boj za slobodu, za mier a bezpečie. Jediné miesto na svete, ktoré bude späté s minulosťou a hrôzami, ktoré minulosť sprevádzali. Žiadne iné miesto na svete si nebude pripomínať teror a strach, len toto pietne miesto. Spoločný hrob čarodejníkov, ktorí statočne umreli pri nerovnom boji.
Za chrbtami pozostalých i všetkých smútočných hostí sa týčil rokfortský hrad, stále nesúci známky bojov. Rovnako sa aj na tvárach niektorých čarodejníkov odrážali príznaky neľútostného boja spred troch dní. Všade bolo ticho. Vtáci prestali štebotať, dokonca sa aj vietor prestal opierať do stromov, aby nerušil túto chvíľu šumením listov.
Na rozľahlom priestranstve bolo pripravených vyše štyristo stoličiek, ktoré boli do poslednej zaplnené. A mnoho ľudí, ktorí sa chceli zúčastniť, ostalo stáť. Spoločný boj spojil čarodejníkov a čarovné tvory. Všetci boli prítomní. Kentauri, škriatkovia aj raráškovia vyslali zo svojich radov niekoľkých, aby ich zastúpili. Ministerstvo mágie na čele s Kingsleym sprevádzali vyslanci zahraničných ministerstiev. Rodiny a blízki padlých sa miešali s úplne obyčajnými čarodejníkmi, ktorí v záverečnej bitke neprišli o niekoho z najbližších, ale utrpeli stratu v priebehu rokov minulých. A chceli si túto smútočnú chvíľu uctiť.
Vyzeralo to takmer tak isto, ako pred rokom pri pohrebe Albusa Dumbledora. Ale teraz tu bolo oveľa viac ľudí. A ich miesta neboli rozdelené tak, ako vtedy. Nedelili sa na študentov, ministerských pracovníkov či zahraničné delegácie. Miešali sa. Aj toto symbolizovalo ich spoločný boj. Neprekvapilo, že vedľa skupinky rodiny sedia dvaja raráškovia, alebo že pri troch čarodejníkoch z ďalekej Číny sa rozložil Hagrid spolu so svojím polovičným bratom.
Harry sedel so sklonenou hlavou medzi Weasleyovcami. Cítil na sebe zvedavé pohľady, ktoré sa naňho upierali zo všetkých strán. Viac sa však sústredil na Ginninu ruku, ktorá zvierala tú jeho. Z druhej strany sedela Hermiona spolu s Ronom. Všetko tak trocha pripomínalo udalosti spred roka. Až na jednu dôležitú maličkosť. Už bolo po všetkom. Nemá pred sebou žiaden boj, nemusí sa na nič sústrediť. Nemusí sa rozchádzať s Ginny, nemusí sa vydávať na žiadnu bezradnú cestu. Voldemorta zničil. Po tomto pohrebe by ho mal čakať konečne pokojný život.
O tri stoličky ďalej sedel George, skrúšene a užialene. Jeho tvár bola hrozivo vážna, sústredená a pokojná. V tichosti žialil, rovnako ako celý zvyšok jeho rodiny. Bola s ním Angelina a rovnako ako Ginny, Hermiona či Artur, povzbudzovala ho úplne obyčajným stiskom rúk. Nevidel ho tri dni, ale za ten čas preživší z bláznivých weasleyovských dvojčiat zostarol o celú desiatku rokov.
Niekoľko radov pred sebou zbadal plavovlasú rodinu Creeweyovcov. Dennisa jeho matka držala v náručí. Zbadal Čcho Čangovú spolu s Michaelom Cornerom. Uvidel pani Longbottomovú s hrdo vztýčenou hlavou, Neville vedľa nej vyzeral úplne stratene. Xenophilius Lovegood sa nervózne obzeral, akoby čakal, že ho niekto začne z niečoho obviňovať. Luna sa tvárila tradične zasnene. Videl mnoho spolužiakov, mnoho členov Dumbledorovej armády a aj keď nezbadal všetkých, bol si istý, že sú tu. Rovnako ako Rita Skeeterová, ktorá ho neprestávala spúšťať z dohľadu. Úspešne ju ignoroval.
„Vážení prítomní smútoční hostia,“ spustil ministerský čarodejník poverený riadením smútočného obradu. Prerušil tým niekoľkominútové ticho. „Lúčenie je vždy bolestivé, obzvlášť však bolí rozlúčenie navždy. V tejto chvíli sa lúčime s…“
Prestal ho počúvať. Slová boli v tejto chvíli skutočne zbytočné. Musel sa navždy lúčiť už niekoľkokrát. Videl umrieť veľa ľudí. Bolelo to vždy, aj keď iným spôsobom. Smrť rodičov si nepamätal, našťastie. Ňou sa všetko začalo. Preňho. Jedinou spomienkou, ktorá mu na nich ostala, boli hrôzy ich posledných okamžikov. Ich výkriky, ich márna snaha a pokusy o záchranu.
Potom Cedric. A Voldemort povstal. Prvýkrát videl umrieť človeka, ktorý mu možno nebol úplne blízky, ale priateľ to bol. Úplne iná situácia nastala pri Siriusovi. Zomrel mu pred očami, jeho chybou. Prvýkrát si naplno uvedomil tú ohromnú bolesť zo straty niekoho veľmi blízkeho. Takmer rodiny.
Smrťou Albusa Dumbledora sa spustil celý rad tragédií, hrôz a nešťastí. Zbytočných smrtí nevinných ľudí. Prišiel aj o Hedvigu. Umrel Moody, Dobby, Ted Tonks. Pred niekoľkými dňami sa všetko zavŕšilo. Ďalšími mŕtvymi. Blízkymi mŕtvymi. Fred, Lupin, Tonksová. Aj Colin. Už tomu musel byť koniec. Už bolo tých obetí príliš.
Cítil, ako ho Ginnina ruka zovrela ešte silnejšie. Musel sa rozochvieť a ona videla jeho vnútorný boj. Slabo sa na ňu pousmial. Neprišiel o všetkých blízkych. Stále tu boli Weasleyovci a ona. To bolo viac, než v čo sa odvažoval dúfať. A mal aj Hermionu. Najlepšiu priateľku, akú si mohol priať.
Ministerský pracovník začal vymenovávať zoznam obetí. Po každom mene zmĺkol, aby sa kamenná doska zdvihla a zapečatila ten-ktorý otvor. Vzápätí sa na ňom objavil zlatý nápis mena a dátumu narodenia. Smrť bola na všetkých zapísaná rovnako. 2.5.1998.
„Colin Creewey… študent, ktorý ešte nedovŕšil plnoletosť, ale statočne sa vrhol do boja…“
Colinova rodina sa rozplakala. V povetrí sa niesli zvuky pomalého a tichého klavírneho koncertu. Smútočné tóny sa miesili so vzlykmi viacerých čarodejníkov. Bude si pamätať malého chlapca, ktorý za ním obdivne behal a snažil sa ho vyfotiť v každej situácii. Posledný deň ukázal, že nie je len chvostíkom za svojím slávnym hrdinom. On sa stal hrdinom…
„Fred Weasley… bývalý rokfortský študent, ktorý sa neváhal po zavolaní okamžite zapojiť do bitky…“
George sa len trocha pohol. Len tým dal najavo, že zaregistroval ohlásenie smrti svojho dvojčaťa. Molly sa rozvzlykala, Artur ju so slzavou tvárou objímal. Muriel, ktorá sedela o poriadny kus ďalej od nich, plakala dosť významne a hlasno. Tentoraz to bol on, ktorý zovrel ruku svojej priateľky čo najtuhšie. Mala v očiach slzy, napriek tomu sa usmievala. Fred zomrel za to, čomu skutočne veril…
„Remus John Lupin… bývalý rokfortský profesor a člen Fénixovho rádu…“
Posledný Záškodník. Posledný priateľ, ktorý bol spojivkom s jeho minulosťou, ktorú nemal šancu inak spoznať. Výnimočný čarodejník, ktorý ho toľko naučil. Človek neskutočne láskavý, napriek tomu spravodlivý. Človek, ktorý sa musel naučiť žiť s ťažkým osudom, napriek tomu sa nikdy nesťažoval. Harry bol hrdý na to, že ho tento človek označil za svojho priateľa. Bude mu chýbať. Neskutočne chýbať…
„Nymphadora Andromeda Tonksová Lupinová… aurorka a členka Fénixovho rádu…“
Tonksová. Žena, pre ktorú bola vážna tvár tabu. Čarodejnica, ktorá dokázala vniesť svojou náladou svetlo aj do tých najtemnejších dní. Metamorfág, ktorého sa nedalo inak, než milovať. Matka, ktorá však neuvidí svojho syna rásť. Kruto si to uvedomil, keď sa po zaznení jej mena ozval detský plač. Pohľadom našiel Andromedu Tonksovú, ktorá tíšila svojho vnuka. Prestal vzlykať a ona ho plačúc neprestávala hojdať. Jeho krstný syn. Ešte ho nevidel…
Zarazilo ho, keď vedľa Andromedy uvidel sedieť Narcissu Malfoyovú. S o niečo jemnejším výrazom, než ktorý si pamätal. Bez známok povýšenosti, nafúkanosti a namyslenosti. Naopak, vyzerala pokorne. Jej syn však chýbal.
Keď zazneli všetky mená padlých, keď sa vzniesli všetky kamenné dosky, aby zaplnili otvory v bielej skale, hudba začala hrať hlasnejšie. Okolie sa zaplnilo vznášajúcimi kvetmi a horiacimi sviečkami. Kvety doleteli k pomníku a olemovali ho. Vzlyky a plač boli silnejšie, vzduch sa jemne chvel zvláštnou mágiou, ktorá vychádzala zo všetkých zúčastnených.
„Nech je táto chvíľa poslednou, ktorá bude presýtená smútkom,“ ministerský pracovník dokončieval svoj prejav. „Nech sú tieto slzy posledné, ktoré sú preliate z nešťastia. Nech je tento moment tým, ktorým sa začne naša nová budúcnosť. Bez strachu, bez hrozieb a bez zúfalstva. Radujme sa! Naši blízki by si to určite želali. Veseľme sa, pretože k tomu máme dobrý dôvod. Začína nová doba, čaká nás nová budúcnosť. Lepšia a svetlejšia budúcnosť! Vkročme do novej éry s úsmevom…“
Biely pomník ožiarilo zlaté svetlo a čarodejníci sa začali usmievať. Ozvali sa nesmelé pokusy o smiech. Sviečky sa zniesli k hrobu, aby tu dohoreli. Čarodejníci sa začali pozvoľna rozchádzať. Niektorí zašli k pomníku, niektorí sa vybrali domov, niektorí do Veľkej sály, kde mala byť pietna hostina.
„Tak čo, deti?“ otočila sa k nim Molly. Ešte si utierala tvár od posledných sĺz. „Pôjdeme domov? Alebo zájdeme do Veľkej siene? Keď mám pravdu povedať, veľmi sa mi tam nechce.“
„Ja si budem musieť ešte niečo vybaviť,“ nadhodil Harry. Pod plášťom skrýval bazový prútik, ktorý chcel vrátiť do hrobu Albusa Dumbledora.
„Jasne, pôjdeme s tebou,“ Hermiona ho okamžite pochopila.
„Dobre,“ prikývol Artur. „Počkáme vás teda tam. Bill, Percy, George. Čo máte v pláne vy?“ pozrel na svojich synov.
„Ja sa musím čo najrýchlejšie vrátiť na ministerstvo,“ odvetil Percy potichu.
„My zostaneme s vami,“ povedal Bill. Fleur, ktorú držal za pás, prikývla.
„Prepáčte,“ šepol George skrúšene. „Nemám na to náladu. Vrátim sa do obchodu,“ vtisol matke letmý bozk a v rýchlosti sa vybral za odchádzajúcim davom.
„Dám naňho pozor,“ ubezpečila ich Angelina.
„Áno, ďakujem,“ Molly na ňu hodila bezradný pohľad. Jemne sa pousmiala.
„Bude to v poriadku, mami,“ šepla Ginny a objala ju. „Prejde ho to, naučí sa s tým žiť,“ doložila. Molly sa objavili v očiach ďalšie slzy. Chcela mať rodinu pokope, ale George sa im odcudzil. Aspoň nateraz.
„Ja viem,“ hlesla nešťastne.
„Tak poďme,“ Artur vzal svoju manželku okolo ramien a spolu s Billom vykročili ku hradu. „Počkáme vás. Musím sa porozprávať aj s Muriel.“
„Ja…“ Ginny zjavne nevedela, čo spraviť.
„Pôjdeš s nami,“ upokojil ju Harry. „Aj tak som ti chcel o všetkom povedať, tak môžem začať od konca. Ale najprv chcem zájsť za Andromedou a povedať jej, že prídem.“
Vybrali sa k hlúčiku čarodejníkov, kde zbadal Andromedu naposledy. Nevšímal si zvedavé pohľady a šuškanie. Vedel, čo ich všetkých trápi, ale nemienil rečniť. Držal Ginny za ruku. To bolo to jediné, čo ho nútilo ostať, racionálne rozmýšľať a zbabelo neutiecť sa niekde skryť. Asi by nikdy nenašiel odvahu takto sa verejne ukázať. Nie preto, že by sa hanbil. Nepáčilo sa mu, že ho všetci oslavujú, aj keď nebol dôvod. A nechcel ich presviedčať o tom, že na to nemajú dôvod.
„…aj tak by ma zaujímalo, prečo sa smrťožrútka zúčastnila na niečom takom citlivom, ako je pohreb osôb, ktorých pomáhala vraždiť…“
V hlúčiku zvedavcov stála Rita Skeeterová so svojím fotografom a vybrala si svoju ďalšiu obeť v podaní Narcissy Malfoyovej. Vedľa nej stála Andromeda so spiacim Teddym na rukách. Zdvihol sa mu z toho žalúdok. Nie preto, že by Narcissu ľutoval, ale preto, že novinárka nemala ani najmenšie zábrany a zneužívala na svoje nechutnosti aj túto chvíľu.
„Prepáčte,“ pristúpil k nim spolu s Ginny. Cítil, že Hermiona a Ron stoja za ním. Vedel, že všetci, každý čarodejník v blízkosti nastražil uši, aby mu neuniklo ani jedno jeho slovo. Andromeda aj Narcissa sa naňho pozreli. Na Tonksovej tvári videl zlosť, Malfoyová bola takmer prestrašená.
„Pán Potter,“ vyštartovala po ňom. „Konečne sme sa…“
„Pani Malfoyová,“ nevšímal si novinárku. Pristúpil k Narcisse ešte bližšie. „Chcel by som sa vám poďakovať,“ hovoril dosť nahlas. Nechápavo sa naňho dívala a jej prekvapenie ešte vzrástlo, keď k nej natiahol pravicu. „Keby nebolo vás, Voldemort by ma zabil. Nezradili ste ma, a tým ste mi poskytli príležitosť na to, aby som to s ním skončil.“
Potešilo ho, keď sa ozval prekvapený šum.
„Ja som…“ nesmelo ho uchopila za ruku. Okamžite ich osvietili blesky fotoaparátov.
„Je jedno, prečo to tak bolo,“ usmial sa. Kútikom oka videl, ako Skeeterová civí. Stisol jej ruku. „Stačilo jedno vaše slovo a bol by som mŕtvy. A so mnou všetka naša nádej. Ale vy ste mlčali, zatajili ste pred ním skutočnosť, že žijem. Ďakujem vám. Zachovali ste sa správne, v tej najdôležitejšej a najsprávnejšej chvíli. Myslím, že by to mali vedieť všetci skôr, než začnú niekoho odsudzovať pre minulosť,“ zamračil sa na Skeeterovú.
„Ďakujem,“ šepla s miernym úsmevom. Jej tvár zrazu omladla.
„Nie je začo.“
„Takže vy vravíte…“ spustila novinárka na novo.
„Čo som povedal, to ste určite počuli. A ďalej sa nebudem vyjadrovať,“ otočil sa k Andromede.
„Pán Potter…“
„Slečna Skeeterová, myslím, že to, čo ste potrebovali počuť, ste počuli,“ pristúpila k nim Minerva spolu s Kingsleym. „Chcem vás požiadať, aby ste opustili pozemky Rokfortu. Samozrejme môžete ostať, ale len v prípade, že si to vaše vypočúvanie necháte na nejakú vhodnejšiu chvíľu.“
„Ale…“
„Ďakujem za to, že ste ma pochopili a rozhodli sa, že dnes pracovať nebudete.“
Ich rozhovor sa začal strácať, pretože ju spolu s fotografom vytláčali nielen Minerva a Kingsley, ale aj ďalší čarodejníci.
„Pani Tonksová,“ Harry k nej opatrne pristúpil. „Zrejme viete, čo Remus…“
„Viem, Harry,“ usmiala sa naňho. „Aj Dora to spomínala. Obaja chceli, aby si sa stal Teddyho krstným otcom a ja ich rozhodnutie úprimne podporujem.“
„Vážne?“ opätoval jej úsmev. „Ja, mrzí ma, že som ešte…“
„To je v poriadku. Viem, že si nemohol prísť.“
„Môžem?“ nesmelo sa opýtal. Prikývla a podávala mu spiaci uzlíček. S láskou sa zadíval na drobné chlapča s fialovými vláskami, malým nosíkom a ružovými perami. Aj Ginny aj Hermiona okamžite nakúkali do batôžka za sprievodu tichých, obdivných vzdychov.
„Harry, dnes nie je tá najvhodnejšia chvíľa,“ spustila Andromeda, „ale môžeš samozrejme hocikedy prísť. Viem, že by si sa chcel porozprávať o tom, ako to bude ďalej vyzerať. Nechcem sa ho vzdať a ty máš pred sebou štúdiá. Chcem, aby zostal u mňa.“
„Ale to je samozrejmé.“
„Áno, vedela som, že nebudeš mať nič proti tomu,“ povzdychla. Nechápal, prečo si robila starosti.
„Keby ste čokoľvek…“
„O tom sa porozprávame, keď prídeš,“ prerušila ho s úsmevom. „Len… moja sestra sa môže u mňa nachádzať, preto by bolo asi vhodné, keby si sa najprv ohlásil, keď budeš chcieť prísť. Keď ti teda nebude vadiť, že bude u mňa,“ nesmelo dodala. Pozrel na Cissu. Dívala sa do zeme.
„Asi nie, nebude mi to vadiť,“ povedal. Zdvihla oči, ich pohľady sa stretli. „To, čo som povedal pred chvíľou, som myslel vážne. Ale váš syn…“
„Draco tak skoro na návštevu nepríde, keď tak teda niekedy aj spraví,“ zamrmlala potichu. Jej syn asi jej názory nezdieľal.
„Už budeme musieť ísť. Teddy bude chcieť za chvíľu jesť.“
„Dobre,“ neochotne jej vracal chlapča. „Ja sa teda zastavím.“
Pár sekúnd sa díval do miest, kde sa stratili dve ženské postavy. Potom spolu s priateľmi vykročil smerom k jazeru. K hrobke Albusa Dumbledora. Všetka činnosť bola zameraná na opačnej strane, takže po ceste nikoho nestretli. Vládlo tu ticho a pokoj.
Hrobka bola puknutá, vyzerala presne tak isto ako v momente, kedy si z nej Voldemort násilím vybral jeden z darov smrti. Duša sa mu chvela, roztrasenou rukou vybral bazový prútik.
„Vážne to chceš spraviť?“ Ron mu položil tú istú otázku, akú pred troma dňami v pracovni riaditeľa.
„Áno,“ odvetil presvedčivo.
„Je to to najlepšie, čo s ním môže spraviť,“ podporila ho Hermiona.
„Keď umriem prirodzenou smrťou, jeho moc zanikne. Za ten čas bude tam, kde si zaslúži byť.“
„No ako myslíš.“
Vytiahol aj svoj prútik, aby začaroval ten bazový a kúzlom ho vkladal do hrobky. Akoby sám prútik vedel, kam smerovať ten bazový. V ruke cítil, že ho neriadi on sám, ale že je riadený nejakou vyššou mocou. Nevidel dovnútra, napriek tomu si bol istý, že bazový prútik skončí tam, kde je jeho miesto. V ruke mŕtveho profesora Dumbledora. Kúzlo zrazu prestalo účinkovať, jeho ruka bola ľahká, prútik nečaroval a hrobka sa zatvárala. Keď bol bazový prútik na mieste, keď bolo všetko tak, ako predtým, povetrím zarezonovala zvláštna sila a biela hrobka sa vrátila do pôvodného stavu. Puklina zmizla a Albus Dumbledore mohol odpočívať v pokoji.
„Tak, až teraz je hotovo,“ šepol po niekoľkých minútach absolútneho ticha.
„Úplné,“ predniesol Ron.
„Fajn,“ Hermiona ich všetkých prebehla pohľadom. „A čo teraz?“
„No,“ natiahol Harry. „Keďže vám letí večer o desiatej lietadlo, tak vy už hádam máte program vyriešený,“ zaškľabil sa. Ron sa zachechtal.
„Áno,“ prikývla jeho kamarátka. „Budeme sa snažiť všetko vyriešiť čo najskôr. A vrátiť sa čo najskôr.“
„Hlavne si všetko vyrieš tak, aby neboli problémy. S časom si starosti nerob,“ upokojil ju.
„Ona si už nájde nejakú príčinu, aby si mohla robiť starosti,“ nadhodil Ron s úškrnom.
„Ronald, sklapni,“ so smiechom ho plesla po ramene. „Vidíš, keď sme už pri starostiach a cestovaní, dúfam, že si si zbalil veci.“
„No…“
„Akože no?“ obula sa doňho, keď vykročili k hradu. „Cestujeme za pár hodín a ty mi povieš, že si sa ešte nezbalil?“
„A čo? Toto je tu každý rok a…“
„Ale každý rok si mohol poslať sovu, aby ti mamka poslala to, čo ti chýba. Čo chceš robiť teraz? Musíme sa vrátiť a všetko ti pobaliť.“
„Počkaj,“ šepol Harry a pribrzdil Ginny. Obaja sa vyškierali nad ich menšou výmenou názorov. Počkal, kým zájdu o niečo ďalej od nich a potom na ňu pozrel. „Asi nechápeš, čo sa teraz dialo,“ myslel tým prútik a hrobku.
„Niečo som si domyslela, podľa tých rečí,“ stíchla. Nechcela pripomínať jeho poslednú rozpravu s Voldemortom. „Viem však, že mi všetko povieš, keď nastane ten správny čas.“
Miloval ju. Miloval to, že ho chápala. Že nenaliehala a nevyzvedala. Že všetko nechala na jeho uvážení. Miloval ju za to, že ho poznala, že vedela odhadnúť, čo sa s ním deje. Že ho podporovala. Že mu verila. Že ho milovala…
„Porozprávam,“ s úsmevom prikývol a objal ju. „Úplne o všetkom. Ginny, vadilo by ti, keby sme teraz zašli na ošetrovňu? Len na skok, na pár minút. Viem, že sa nič nezmenilo, ale aj tak by som ho chcel vidieť.“
„Dobre, samozrejme.“