Spleť obrázkov sa mihala v rýchlom slede…
Evakuácia Rokfortu. Sivá dáma. Busta starého čarodejníka s parochňou a zájdeným diadémom. Ron a Hermona s náručím plných zahnutých tesákov baziliska. Miesto, kde je všetko skryté. Diadém. Malfoy, Crabe a Goyle. Prenasledujúce plamene Satanského ohňa. Zničený diadém. Boj. Záblesky. Krik a rev. Mŕtvy Fred. Zaklínadlá, padajúce kamene. Acromantuly. Škriekajúca búda. Beh, naháňanie, málo času. Obri. Dementori. Zúrivá vŕba.
„Zabi!“
Hlasný výkrik a hadie tesáky zaborené do Snapeovho krku.
Vezmi si to…“
Snapeove spomienky. Príbeh Polovičného princa. Pravda a vysvetlenie. Riešenie. Rozhodnutie. Musí umrieť. Musí. Musí.
„Otváram sa na záver…“
Jeho rodičia, Sirius a Remus. Remus je mŕtvy. Voldemort. Avada Kedavra. Ginny, jeho láska, jej pery, jej vôňa. Zelený záblesk. King‘s Cross. Dumbledore. Návrat.
Narcissa. Hagridova náruč. Voldemortovo prehlásenie. Krik a plač. Neville s klobúkom a mečom. Mŕtva Nagini. Boj. Molly a Lestrangeová a… a…
„Avada Kedavra!“
„Expeliarmus!“
„Už, už, dosť…“ Harryho srdce prudko bilo, pyžamo sa mu lepilo na telo. Bol to len sen. Bol však horší, ako tie predtým. Bol reálny. Striasol sa. Ron sa nezobudil a s úľavou si ľahol naspäť. Nemohol čakať, že to všetko prejde len tak. Že všetko bude pokračovať, akoby sa nič nestalo. Pretrel si tvár rukou. Včera sa mu nič nesnívalo, dali mu Bezsenný spánok. Ale teraz… A potom… Bude sa mu to vracať. Každý detail tej nočnej mory. Silno stisol viečka. Bez spánku to ale nepôjde. Bude sa s tým musieť naučiť žiť… Zaspal…
„On nie je mŕtvy…“
Nechápanie. Vysvetlenie.
Starý muž, s krátkymi šedými vlasmi a prázdnymi očami. Slepými.
„Kto si?“
„Kto som ja? To nie je dôležité. Kto si ty, Harry. To je dôležité.“ Zvláštny a dôverne známy úsmev. Podobný poznal.
„Ako? A kde som?“
„Tam, kde si chcel byť, ale robíš chybu.“
„Čo?“
Ten cudzí chlap ho štval. Nevedel, kto je, kde je a čo tam robí.
„Robíš chybu, Harry. Nezískaš to, čo chceš. Ty nie si nevinný.“
„Nechápem.“
„Pochopíš.“
„Ako nie som nevinný?“
„Rozhodni sa správne. Budeš mať len jednu možnosť.“
„Počkajte!“
„Nevinnosť, Harry.“
„Stojte.“
Ráno sa Harry zobudil veľmi skoro. Nočnú moru si pamätal veľmi dobre, ale snažil sa na ňu nemyslieť. A druhý sen si pamätal len matne. Celý dom stále spal, vonku bolo prítmie. Ležal na posteli a pokúšal sa ešte zaspať. Aspoň na chvíľu. Nedarilo sa, a tak sa posadil. Zrejme si predchádzajúcim, takmer dvadsaťštyri hodinovým spánkom nadspal dostatočne. V slabom svetle vychádzajúceho slnka videl pri ležadle kufor so svojimi vecami. Niekto musel včera v noci zájsť do Rokfortu a priniesť mu ich. V prvom momente sa nahneval. Za to, že mu organizujú život. Prešlo ho to však rýchlejšie, ako vôbec začalo. S povzdychom a v maximálnej tichosti si vybral svoje veci a obliekol sa. Opatrne a nehlučne zišiel dole, aby sa umyl a vyšiel do záhrady. Radostne si uvedomil, že weasleyovská lavička ušla smrťožrútskej skaze. Usadil sa.
Nájdenie svojich vecí v ňom vzbudil hnev, ale následne i váhanie. Jeho prvotným zámerom bolo ostať v Rokforte, v chrabromilskej veži a podieľať sa na opravách a zároveň vyhľadávať niečo, čo by pomohlo Snapeovi. Ale uzmierenie, teda vlastne vyjasnenia si vzťahu s Ginny, rovnako ako všetci Weasleyovci a Brloh mu pripomenuli všetky chvíle, ktoré tu strávil. A boli to tie najkrajšie chvíle. Váhal medzi tým, či dať prednosť Brlohu a Ginny alebo Rokfortu a Snapeovi. Rozhodnutie sa zdalo byť jednoznačné. Nenechá si už ujsť svoje šťastie. Nebude hazardovať s tým krásny, čo mu život nakoniec ponúkol. Ostane tu. Aj keby tu mal len prespávať. Pre Molly to bude znamenať veľa a on sa bude cítiť, konečne, ako doma. Do Rokfortu môže aj dochádzať. V dome sa ozval pohyb. Zrejme vstala pani Weasleyová, aby začala s každodennými činnosťami. Za chvíľu za ňou pôjde.
Videl prilietať malú sovičku s Denným veštcom. Kruto mu pripomenula jeho Hedvigu. Potlačil nepríjemné spomienky a pristúpil k oknu ešte skôr, než vletela dovnútra. Zobral si od nej noviny a dal jej peniaze. Pohladil ju. Bude vôbec chcieť novú sovu?
Ministerstvo začalo s kriesením čarodejníckeho sveta
Ministerstvo, na čele s dočasným ministrom Kingsley Shackleboltom, sa pustilo do ťažkých úloh veľmi zodpovedne. Už včera sa vyčistilo od nastrčených čarodejníkov a odvrhnutí pracovníci sa vrátili na svoje miesta. Rovnako ako celý svet, ani Ministerstvo neodišlo z bojov bez následkov a bude treba ho dať do pôvodného stavu. Minister však prehlásil, že toto je to posledné, na čo sa on a jeho podriadení teraz zamerajú.
V prvom rade spustil vyjednávanie s Gringottbankou a snaží sa dosiahnuť, aby bola poskytnutá finančná pomoc každej poškodenej rodine, rovnako aj Rokfortu.
Zároveň sa snaží docieliť, aby sa dementori vrátili do Azkabanu a podriadili sa Ministerstvu. Čarodejnícke väzenie sa znova začalo zapĺňať chytenými smrťožrútmi a blízkymi spolupracovníkmi Toho-koho-sme-sa-zbavili.
Na každé miesto, ktoré sa nevyhlo ničeniu, budú poslaní dobrovoľníci, aby pomohli s obnovou. Presne tak tomu bude i so Šikmou uličkou. Ako sa minister vyjadril, je v jeho veľkom záujme, aby sa odstránili všetky následky vojny najneskôr do začiatku septembra. Stojí pred ním zložitá úloha a podľa výsledkov sa rozhodne, či sa stane oficiálnym ministrom alebo…
Dva dni po boji
Ubehli len dva dni od skončenia tej najhoršej nočnej mory, ktorá nás sužovala a ktorá nemala obdobu v priebehu celej čarodejníckej histórie. Svet stále oslavuje. Radosť, výdych, sloboda a bezpečnosť… Všetky tieto emócie sú oveľa silnejšie, ako aj tá najmenšia negatívna poznámka. Ľudia sa snažia zabudnúť na hrôzy. Takmer každá rodina utrpela stratu. A domov, o ktorý prišli, je to najmenšie zlo. Takmer každá rodina prišla o niekoho blízkeho… Na všetko sa však zabúda.
Už dva dni môžeme dýchať uvoľnene, môžeme sa pohybovať bezpečne…
Harry Potter – zatracovaný a podceňovaný záchranca sveta
Chlapec, ktorý prežil preto, aby nás nakoniec vyslobodil.
Už v jedenástich ho poznal celý svet. Ešte nemá ani osemnásť, ale už dokázal toľko, koľko celý zástup tých najlepších čarodejníkov za celé svoje životy. Zbavil nás hrozby, zničil príčinu všetkých našich nešťastí, zariadil slobodu, zabil lorda Voldemorta.
Nakoniec sa mu to podarilo, aj keď mu veril len málokto…
Harry sa znechutene zaškľabil a prevrátil list.
Posledná rozlúčka so zosnulými
Zajtra, v poobedňajších hodinách, sa uskutoční pohreb všetkým obetiam záverečného boja, ktorý sa odohral na území Strednej školy čarodejníckej. Vyše päťdesiat mŕtvych bude pochovaných v spoločnom hrobe a bude tu zároveň postavený pamätník, ktorý bude akýmsi symbolom, medzníkom, medzi starým a tým novým svetom. Pôda Rokfortu je presýtená krvou tých, ktorí sa rozhodli položiť život pre lepšiu budúcnosť. Slobodnú a šťastnú.
Rozlúčiť sa príde každý, kto v čarodejníckom svete…
Chytení smrťožrúti
Ako som už spomínala v predchádzajúcom článku, čarodejnícke väzenie sa začalo znova zapĺňať po tom, čo bolo úplne vyprázdnené. Pojalo už prvých väzňov z radov smrťožrútov, ktorých sa podarilo polapiť priamo v Rokforte, po boji. Teraz bude záležať na Aurorskom oddelení, aby polapilo aj tých, ktorým sa podarilo uniknúť.
Ministerstvo zaručilo, že sa bude venovať tomuto problému skutočne dôsledne, rovnako ako procesom, ktoré sa spustia a ktorých cieľom bude dokázať vinu všetkým, ktorí napomáhali temnému pánovi.
V tejto súvislosti mi nedá spomenúť jednu z najdôležitejších, najznámejších a najbohatších rodín, rodinu Malfoyovcov, ktorá celkom jasne podporovala hrôzy a aktívne sa na nich zúčastňovala. Podľa informácií, ktoré sme získali, členovia tejto veľaváženej rodiny odišli celkom slobodne z Rokfortu do svojho domova a my máme len prísľub ministra, že budú pripravení predstúpiť pred súd…
——
„Ktovie, ako na to tá ženská prišla.“ Lucius Malfoy nahnevane odhodil noviny medzi taniere s raňajkami. Včera, po návrate do svojho sídla, nakričal na všetkých svojich škriatkov a prinútil ich dať dom do poriadku. Naštvane a zúrivo. Prehra ho bolela, ale to, že sa mu dokáže vina, ho rozzúrilo ešte viac. Jeho meno bude vláčené v novinách, bude sa z neho robiť posmech. Už nikdy nebude tým, čím býval. Kvôli tomu sopliakovi.
„Previnili sme sa a trest si jednoznačne zaslúžime,“ povzdychla Narcissa a vzala noviny.
„Zabudni,“ zavrčal.
„A čo chceš robiť?“ pozrela naňho. „Keď sem prídu, aby nás odviedli, nebudeme môcť robiť nič, len sa podvoliť.“
„Nemajú nám ako dokázať vinu.“
„Ale prestaň. Videla nás kopa ľudí. Naši bývalí priatelia,“ pohŕdavo natiahla. „určite nebudú mlčať. Zavrú nás.“
„Nenechám sa zavrieť ako prašivý pes!“ štekol vytočene. Jeho syn, ktorý doteraz sedel ponorený vo vlastných úvahách zdvihol hlavu. „Radšej som mal umrieť. Alebo utečiem. Nenechám sa vláčiť po súdoch a nedovolím, aby si zo mňa robili posmech.“
„Je po všetkom,“ potichu sa ozval Draco. „Tak si to konečne priznaj. Skončili sme.“
„Drž hubu! Ja som teda neskončil. A vy tiež nie! To vám garantujem. Malfoyovci nebudú hniť vo väzení! Nebudú vláčení po súdoch! Nebudú nikomu na smiech!“ rozkričal sa. Cissa pozerala s obavami, Draco unudene. „A vy zabudnite na to, že by ste šli proti mne,“ varoval ich. Nato sa postavil a odkráčal zúriť inam.
„Čo teraz?“ Cissa pozrela na svojho syna. Mykol plecami. „Nemienim utekať. Je po všetkom, nech sa stane, čo sa má stať.“
„Možno si to Skeeterová vymyslela. Možno ani ministerstvo neplánuje vypočúvať nás. A keď aj, nikde nie je napísané, že nás musia zavrieť.“
„Možno máš pravdu,“ povzdychla. Bola unavená. Nielen fyzicky. Želala si len pokoj. Aspoň chvíľu a potom nech sa deje, čo sa má diať. Už nemienila zbrojiť, jej spolupráca s Temným pánom bola vynútená a nedobrovoľná. V tomto má čisté svedomie. Začítala sa do článku. Len zavrtela hlavou a prevrátila stránku. Bol na nej zoznam obetí bojov v Rokforte…
Nymphadora Andromeda Lupinová
Dcéra jej sestry. Hruď jej zovrela ľadová ruka. Keď boli v Rokforte, bola taká zaujatá sebou a svojou rodinou, že na mŕtvych ani nepozerala. Až na Snapea. Vedela, že Ted Tonks zomrel už pred pár mesiacmi. Vedela, že sa jej neter vydala za vlkolaka. Nevedela však, že zomrela. Mala predsa dieťa. A jej sestra. Andromeda. Musel to byť pre ňu šok. Čo by robila ona, keby jej Draco umrel? Nechcela si predstavovať.
Po Dracovi bola jej jedinou príbuznou. Bella umrela a jej manžel sa zjavne zbláznil. A keby sa aj nezbláznil, nemilovala ho. Bála sa ho a podriaďovala sa mu. Ale s tým sa rozhodla skoncovať už včera.
Andromeda…
„Draco, pôjdem za svojou sestrou.“
„Za tou, čo si vzala mukla?“ Draco k nej zvedavo vzhliadol. Nikdy ju príliš nespomínali. Niečo však vedel.
„Áno, za tou. Už je po boji, už sa nemusíme na nič hrať. Chcem sa jej ospravedlniť.“
„Vstúpila si si do svedomia?“ zaškľabil sa.
„Možno áno,“ zamračene naňho pozrela. Prestal sa provokačne škľabiť. „Umrela jej dcéra, tvoja sesternica a zostalo jej po nej dieťa.“
„Dieťa vlkolaka,“ prikývol.
„Už s tým prestaňme! Už prestaňme poukazovať na to, kto je a kto nie mukel. Kto má čistú krv a kto nie. Kto je a kto nie vlkolak. Sám si povedal, že je po všetkom.“
„Iste, ale pretvarovať sa nemusíme.“
„Ja sa nepretvarujem! Roky som sa pretvarovala, aby bol tvoj otec spokojný, aby bol spokojný Temný pán. Nevravím, že ma tá jeho myšlienka nezaujala, ale určite som pre ňu nemienila vraždiť. Ty si bol vychovávaný tak, ako si bol, len preto, aby bol otec spokojný. Naučila som sa s tým žiť, odvrhla som vlastnú sestru a tú druhú, tú som rešpektovala, pretože som sa jej bála. Celý život som sa bála a pretvarovala! Už nebudem! Nepôjdem žiadať o odpustenie každého, komu som ublížila. Muklom, polovičným, škriatkom… Nebudem sa ospravedlňovať za svoje správanie nikomu! Len svojej sestre, pretože to je sestra!“
„Dobre,“ prikývol zahanbene, keď skončila. „Nemyslel som to tak,“ šepol potichu.
„Draco,“ povzdychla. „Premysli si svoje správanie aj ty. Rozmysli sa, čo chceš ďalej robiť. Či budeš pokračovať v…“ zasekla sa.
„Myslíš v otcových šľapajach?“ pozrel na ňu. Prikývla. „Nie! Počas toho boja som si aj ja uvedomil niekoľko vecí. Celé dva roky to bol strach. Nechcel som, prinútili ma a ja som musel. Moje zmýšľanie je podobné tomu tvojmu. Až na to, že ja sa nechcem nikomu ospravedlňovať, aj keby som sa asi mal.“
„Stále si tak malfoyovsky hrdý.“
„Som.“
„Dobre, to sa asi zo dňa na deň nezmení.“
„Tak čo teraz budeme robiť?“ Draco zrazu vyzeral veľmi zraniteľne a bezradne. „Nechcem sa podriadiť otcovi a mám strach, že on si nájde spôsoby, ktorými si zabezpečí našu… vôľu a solidaritu.“
„To mu už nedovolím, už nie,“ zavrtela hlavou a zamyslene pozrela na svojho syna. „Odídem a ty pôjdeš so mnou.“
„Kam?“
„Netuším, asi do Deravého kotla. Pochybujem, že tam za nami pôjde a bude robiť cirkus. Bude tam veľa očí.“
„Ale čo keď sa rozhodne ubližovať? Nie, o seba strach nemám, ale o teba.“
„Tá doba je už preč,“ smutne sa pousmiala. „On je slabý, aj keď sa snažil každého presvedčiť o opaku. Ubližovať už nebude.“
——
Zložil noviny. Podobných článkov ich boli plné a on ani nevedel, či to všetko chce čítať. Zvuk v dome sa už zniesol na prízemie, a preto vstal, aby pani Weasleyovú pozdravil. Našiel ju čupieť v kuchyni pri drese, ktorý bol opravený. Potichu vzlykla. Nepredpokladala, že je niekto okrem nej už zobudený, preto sa nechala unášať spomienkami. Chcel sa otočiť a odísť. Chcel ju nechať samú a určite nechcel, aby vedela, že ju pristihol. Snažila sa pôsobiť tak silne a vyrovnane.
„Harry, už si hore?“ zareagovala skôr, ako sa on stihol pohnúť. Otočila sa a uvidela ho. Nedalo sa prehliadnuť začervenané oči a veľké snahu zatajiť slzy. Snažil sa, aby vyzeral, že si to nevšimol.
„Dobré ráno. Včera som spal viac ako dosť,“ pokojne položil na stôl noviny.
„Aha,“ prikývla. Nedíval sa na ňu a ona si v rýchlosti pretrela oči. „Sadni si a chvíľu počkaj, za moment budú raňajky,“ znova vyzerala vyrovnane. „Ešte na obed budeme musieť ísť do Lastúrového domčeka, ale poobede dokončíme kuchyňu a večeru si už spravíme tu,“ vysvetľovala optimisticky. Začala sa motkať po kuchyni. „Len chleba, maslo, syr,“ hovorila takmer ospravedlňujúco. Sporák bol stále nefunkčný.
„To je v poriadku, verte mi, že o takýchto raňajkách sa nám mohlo iba snívať,“ vyhŕkol skôr, ako si stačil uvedomiť obsah svojich slov. Zarazil sa. Ich pohľady sa konečne stretli.
„Nečakám, že by si mi hovoril o tom, čo ste prežili. Rovnako, ako to nečakám ani od svojho syna,“ povedala po chvíli. „Ale aj tak si myslím, že to raz budete musieť prezradiť,“ stále naňho uprene hľadela. Mlčal. „Hocikomu.“
„Raz asi áno,“ konečne odvetil. „Nie je čím sa chváliť a ani na čo spomínať.“
„Ja viem, to určite. Ale dusiť to v sebe…“
„Aj vy v sebe dusíte smútok,“ odvážil sa šepnúť. Nereagovala. Ani zamračením a ani nijak inak. „Nie je to správne. Všetci vieme, že to bolí, všetkých to bolí,“ dodal. Dívali sa uprene na seba niekoľko sekúnd. Potom sa nadýchla. Zhlboka.
„Áno, ale ja nemám čas na to, aby som sa zosypala,“ hovorila takmer ospravedlňujúcim tónom. Videl, že sa jej oči opäť zaliali slzami. „Nemám na to čas a ani to nechcem. Máme toho veľa na práci, život ide ďalej. Mám aj ďalšie deti.“
„Všetci sú už dospelí a sebestační. Pochopili by, keby ste boli pár dní smutná. To dusenie a pretvarovanie určite nepomáha. Poznám to.“
„Ginny ešte nie je dospelá.“
„To je len technická záležitosť, za pár mesiacov bude plnoletá. A už teraz je sebestačnejšia než ja s Ronom dohromady.“
„Harry, ja si cením tvoju snahu. Možno máš pravdu. Možno toto pretvarovanie k ničomu nevedie, ale ja som sa tak rozhodla. Zajtra Freda pochovám,“ hlas sa jej zlomil. Ale pokračovala. „Nakoniec som rada, že je to len Fred. Mohli to byť viacerí. Ale už je po všetkom. Už nám nebude hroziť nebezpečenstvo,“ kútikom oka pozrela na kôpku za Harryho chrbtom. Boli to zničené weasleyovské hodiny, ktoré nemal nikto silu opraviť. „Všetko pôjde k lepšiemu a smútok bude prechádzať.“
„Mrzí ma to.“
„Ja viem,“ smutne sa pousmiala a pristúpila k nemu. Jemne ho pohladila po hlave. „A ďakujem ti. Vďaka tebe je to len takýto smútok,“ hlas sa jej zachvel a v rýchlosti sa šla zháňať po nejakej zelenine. Stisol päsť. Smútok tejto ženy mu trhal srdce. Bola ako jeho matka.
„Dobré ráno,“ do miestnosti vošiel Percy a natiahol sa za novinami. Prerušil úvahy oboch, za čo boli vďační. „Otec už šiel?“
„Nie,“ veselo odvetila Molly. „Hrabe sa v kufri a hľadá si nejaký slušný habit.“
„Fajn, tak to pôjdem s ním,“ mrkol na Harryho. „Koľkokrát si ešte povedal dobrú noc?“ spýtal sa potichu a zaceril sa. Musel sa zasmiať.
——
Keďže v ten deň vstal neobvykle skoro a raňajkoval taktiež prv ako obvykle, Molly ho vyhnala na dvor, aby tam počkal na ďalších, ktorí sa budú postupne budiť. Potom sa mali pustiť do práce. Stihol prehodiť pár slov s Arturom, ktorému sa príliš nechcelo ísť na Ministerstvo, ale zase sa vyjadril, že ich je doma dosť a všetci sú šikovní, tak by s opravami nemali mať veľa starostí. Aj tak na ňom bolo vidieť, že to hovorí len preto, lebo sa to od neho očakáva. Nevedel sa dočkať, kedy sa vrhne do práce a Percy s ním. Po obede sa k nim mal pridať aj Bill a možno, možno aj George, takže im práce pôjde od ruky.
V povetrí sa začala niesť známa vôňa a on ucítil vo vlasoch jemný bozk. Zrazu bol nezvyčajne pokojný, z hrude sa mu odvalil kameň pochybností a výčitiek.
„Dobré ráno,“ šepla mu do ucha a zozadu ho objala.
„Dobré,“ hlesol, ale nechcel sa zmieriť len s niečím tak málo intímnym. Chytil ju za ruku a ťahal k sebe.
„Idem raňajkovať,“ zasmiala sa, ale nijak inak neprotestovala.
„Myslím, že to chvíľu počká. Určite nie si až taká hladná, že by si dala prednosť chlebu ako pobozkaniu odo mňa,“ usadil si ju na kolená a s úsmevom ju objal. „Nemám pravdu?“ zazubil sa.
„Ja neviem. Na tom chlebe je aj syr,“ nadvihla obočie.
„Tak to bude chcieť niečo viac,“ zamrmlal a pohladil ju po líci. S pôžitkom sa vpil do jej pier, s radosťou ju hladil a tisol k sebe, s pocitom neuveriteľného šťastia sa nechal unášať vzájomným láskaním. „Milujem ťa.“
„Aj ja teba,“ žiarivo sa naňho usmiala. „Spal si dobre?“ nadvihla obočie.
„Uhmmm,“ automaticky zabručal a položil si na ňu hlavu. Priadol spokojnosťou.
„Harry,“ jemne, ale napriek tomu dôrazne, ho upozornila. „Chcem počuť pravdu,“ nadvihla mu bradu a zadívala sa mu do očí. Chvíľu sa ju snažil presvedčiť bezstarostným výrazom, ale pochopil, že mu to neuverí. Prevrátil oči a povzdychol.
„Nie, mal som nočnú moru.“
„Myslela som si,“ zamračila sa. „O čom?“ spýtala sa.
„To je jedno.“
„Nie je,“ zamračila sa ešte viac. Tento výraz sa mu nepáčil. Poznal ho. „Chcem vedieť o všetkom, čo sa ťa týka. Nechcem, aby si mi niečo tajil. Možno by som ti dokázala pomôcť. Rozhodne sa chcem o to pokúsiť.“
„Ja viem. A preto ťa milujem,“ nevinne sa pousmial. „Dobre teda. Snívalo sa mi o tých posledných hodinách, na Rokforte. A potom ešte niečo, ale to si nepamätám.“
„Dalo sa to čakať. Aj mne sa niečo podobné snívalo,“ prikývla a jeho objatie posilnilo. „Budeme sa snažiť, aby boli naše dni čo najkrajšie, aby postupne vytlačili tú hrôzu.“
„Áno, vytvoríme si krajšie spomienky, o ktorých sa nám bude snívať.“
„A ten ďalší sen?“
„Neviem. Viem, že tam bol nejaký starý chlap a niečo sa mi snažil naznačiť. Nepamätám sa.“
„No, hlavne že to bolo neškodné. Budem musieť dostať nejakým spôsobom svoje učebnice od tetušky Muriel,“ významne sa zaškľabila. „Rozmýšľam, že nejakým spôsobom ukecám Rona alebo Billa, aby mi pre ne zašli.“
„Spravia to pre teba, tebe sa nedá povedať nie.“ Obaja sa zasmiali.
„Aby som toto prehlásenie niekedy nezneužila proti tebe.“
„Bude mi potešením.“
„Ginevra! Tak ideš sa najesť? Potom máme prácu!“ Z domu sa k nim doniesol Mollyin hlas.
——
Práca im šla skutočne od ruky. Doobeda spravili poriadok na celom prízemí. Cestou do práce sa zastavil Bill, aby im ukázal kúzlo na opravu podláh a schodiska. Ron s Harrym si precvičovali toto kúzlo a onedlho bolo všetko tak, ako predtým. Ponosili dovnútra už opravený nábytok, Ginny spolu s Hermonou ho čistili. Pochvaľovali si. Takto vraj získajú užitočnú prax v kúzlach pre domácnosť. Molly bola celkom pokojná, už ich tak nekomandovala ako predchádzajúci deň.
Prízemie nebolo také zapratané, ako si to Harry pamätal. Niektoré kusy nábytku sa buď nedali opraviť, alebo už predtým boli v takom stave, že oprava bola zbytočnou stratou času. Napadlo mu, či by im neponúkol peniaze na kúpu nového nábytku, ale vedel si predstaviť, ako by to prijali. Tak radšej mlčal. Než sa vybrali do Lastúrového domčeka na obed, kedy sa Molly zaprisahávala, že je to naposledy, stihli dať do poriadku priečky na schodisku.
Po obede sa k nim pridal Bill. Najmä preto, aby opravil sporák, čo si vyžadovalo trocha viac času a aby tým ulahodil svojej matke, ktorá sa už nevedela dočkať, kedy sa vrhne do varenia. Mala z toho radosť ako už dávno nie. Aspoň nebudú musieť otravovať Fleur. A nebola jediná, koho to potešilo. Mladá Francúzka bola už iná, ako tá namyslená predtým. Bola pokornejšia a priateľskejšia, ale aj tak si Ginny s Hemionou vydýchli. Vidieť ju len raz za týždeň vraj celkom stačí.
„V banke je teraz zhon. Opravuje sa zbúranisko, ktoré zapríčinil jeden drak,“ Bill sa významne zaškľabil na trio. Spravili si pauzu na džús a zišli sa na dvore.
„Drak?“ vydýchla Molly. Tí traja sa tvárili rovnako prekvapene.
„No netvárte sa,“ mrkol na nich. „Aj tak sa to dostane von.“
„Čo sa dostane von?“ podozrievavo si ich všetkých premeriavala. Ginny vyzerala, že jej to zaplo.
„Vypustili sme jedného draka,“ Ron mykol plecami.
„Ronald!“ vyhŕkla Molly. „Kto ti kedy dovolil vypúšťať drakov? Čo ste tam vlastne robili? Pre Merlina! Radšej mi nič nehovorte!“
„Tak to bude asi lepšie,“ zachechtal sa Bill.
„Nesmej sa, William!“ spucovala aj jeho. „Neuvedomuješ si… Ale to je jedno. Ste v poriadku.“ Pozerala na nich. Hermiona si prezerala svoje topánky, Ron bol červený a Harry nervózny. „A okrem toho zbúraniska?“ opäť sa pozrela na svojho najstaršieho syna. Všetkým odľahlo. Ginny nadvihla smerom k Harrymu spýtavo obočie. Upevnil objatie a šepol, že sa porozprávajú neskôr.
„Kingsley tam má ľudí, ktorí vyjednávajú finančnú pomoc. Vyzerá to nádejne. A aby som nezabudol,“ vytiahol spod habitu mešec. „Myslím, že vám to obom bude stačiť na cestu tam a aj na cestu naspäť. Aj pre tvojich rodičov. Čo ostane, môžeš vrátiť Harrymu. A tu máš ty,“ otočil sa na Harryho a podával mu menší mešec. „Asi bude skutočne lepšie, kým sa tam nejaký čas neukážeš,“ zasmial sa. Harrymu do smiechu nebolo. Toto nechcel riešiť pred Molly.
„Peniaze,“ vydýchla. A bolo to tu. „Načo toľko peňazí?“ zamračene pozrela z Harryho na Hermionu a ich mešce. Hermionin bol o poznanie väčší. „Čo sa to tu deje?“
„Ty si jej o tom nepovedal?“ spýtal sa Bill Rona.
„Ešte som sa k tomu nedostal,“ povedal takmer prestrašene.
„K čomu si sa nedostal?“ Molly prebodla Rona pohľadom. „Vysvetlenie. A okamžite!“ vyzvala ho.
„Bude lepšie, keď my odídeme,“ Bill pozrel na Harryho a Ginny. Prikývli.
„Ja…“ skúsila Hermiona.
„Choď aj ty. Ja to vyriešim,“ opatrne sa na ňu usmial Ron.
——
„Toto nedopadne dobre,“ mrmlala si Hermiona pod nosom, keď sa usadili v obývačke. „Nechcela som robiť rozbroje.“
„Upokoj sa,“ usmial sa na ňu Bill. „Mamka to nakoniec prekúsne a…“
„Ale Ron odíde minimálne na dva týždne. Takto krátko po všetkom. To mu nedovolí,“ zavrtela hlavou.
„Asi by si to mala nechať na ňom,“ vložila sa Ginny úplne pokojne. Sedela vedľa Harryho a držali sa za ruky. „Som si istá, že keď bude chcieť, tak si svoje obháji.“
„Ronald?“
„Áno, presne ten…“
„Ronald Bilius Weasley!“ Podvedome sa striasli, keď ju začuli kričať. Tí dvaja boli vonku, predtým ich nepočuli, ale toto sa k nim donieslo. „Ako si to vlastne predstavuješ? Ako si vôbec uvažoval nad tým, že by si šiel do zahraničia? Teraz? Na to zabudni! Nie!“
„Ale mami!“ aj Ron pridal svojmu hlasu na intenzite.
„Neprerušuj ma! Ešte som neskončila. Nielen, že si sa nikoho nepýtal, ale ešte si aj sľúbil, že pôjdeš. Úplne nerozumne a nepremyslene.“
„Som plnoletý!“
„To je možno pravda, ale to neznamená, že nebudeš počúvať naše názory! Nie, pokiaľ bývaš v tomto dome!“
„A už stačilo!“ skríkol. „Som plnoletý, rozhodol som sa, otec o tom vie a nemá námietky. Milujem Hermionu a ona ma teraz potrebuje! Uvedomuješ si, že sa bude musieť postaviť svojim rodičom, bude im musieť vrátiť pamäť a všetko im vysvetliť? Nemyslíš, že to bude pre ňu oveľa ťažšie, ako ten rok, ktorí sme blúdili a riskovali a… Potrebuje ma, potrebuje moju podporu, potrebuje niekoho, kto bude vedľa nej stáť! A ja to spravím rád, aj keby si sa ty mala na hlavu postaviť!“
Zrazu bolo hrobové ticho. Hermiona vyzerala, že sa rozplače. Bill si prisadol k nej na operadlo a chlácholivo ju objal. Harry pokukoval po Ginny a čakal, kedy sa to spustí znova.
„A kde chceš na to vziať?“ ozvala sa po chvíli Molly. Bolo počuť, že má slzy na krajíčku. Ťažko povedať, ako sa rozhodla. „Viem, že si si požičal od Harryho. Ale ako mu to chceš vrátiť? A nehovor mi o tom, že on to naspäť nechce, pretože roztrhnem najprv teba a potom aj jeho!“
„Nechcem milodary!“ vyprskol. „Nemám mu to ako vrátiť teraz. A ani naraz, ale budem zarábať. Neostanem mu nič dlžný!“
„Ako?“
„Mami, nie je to jedno? Ja mu to vrátim. Časť už teraz, cez prázdniny. Dohodol som sa s Georgeom, že mu budem chodiť pomáhať. A po škole predsa budem pracovať…“
„Dobre!“ šteknutím ho prerušila. Za okamžik pokračovala už umiernenejšie. „Myslela som si, že budeme teraz spolu, všetci…“
„Veď je to len na dva týždne…“
„Ticho buď! Neskáč mi do reči. Zrejme sa budem musieť zmieriť s tým, že sa všetci postupne rozutekáte.“
„Mami…“
„Mlč. Dobre, ako chceš. Bež do Austrálie s Hemionou. Viem, že ťa potrebuje. Ale potom sa vrátiš a nepohneš sa z domu… minimálne týždeň! Je to také ťažké pochopiť, že vás chcem všetkých pokope?“ Bolo počuť, že sa rozplakala. Začuli Rona, ako ju chlácholí. Hermiona vybehla hore, do Ginninej izby. A Ginny sa ponáhľala za svojou matkou.
„Prejde ju to,“ povedal Bill Harrymu. „Prestaň sa tváriť, akoby to bola tvoja chyba,“ zamračil sa naňho. Potom sa postavil. Aj on chcel byť pri svojej matke. „Zdá sa, že náš malý Ronnie už nie je taký malý.“
——
Narcissa nervózne prešľapovala na mieste. Ruku mala už niekoľkokrát natiahnutú k dverám, ale vždy si to rozmyslela a stiahla ju naspäť. Poobzerala sa okolo seba. Keď ju niekto pozoruje, tak si musí pomyslieť, že je smiešna. A sama sa tak cítila. Je to problém zaklopať na dvere vlastnej sestra? Zrejme áno. Po tých rokoch…
Zavrtela hlavou, vydýchla a zaklopala. Nech sa stane, čo sa má stať. O malú chvíľu sa dvere otvárali. Obe ženy na seba uprene hľadeli. Videla jej začervenané oči. Videla pohyb jej ruky k boku, zrejme siahla po prútiku. Nedivila sa jej. Videla, že ju život posledné mesiace tvrdo trestal. Nechápala však, za čo…
„Ahoj, Andie,“ hlesla opatrne. „Ja…“
„Čo tu chceš, Cissa?“ prskla po nej tlmene. Zrejme jej vnuk spal. „Na čo si prišla? Posmievať sa?“ skutočne vytiahla prútik.
„Nie, prišla som sa porozprávať,“ tvárila sa, že si prútik nevšíma. Andromeda ho prestala nosiť. V posledných mesiacoch ho však oprášila a teraz sa bez neho nepohla.
„Nemyslíš, že už je neskoro?“
„Nikdy nie je neskoro…“
——
Situácia v Brlohu bola napätá len chvíľu. Molly sa pozvoľna upokojovala, vrhla sa do varenia večere. Ron vyšiel za Hermionou, aby ju presvedčil, že nič z toho, čoho boli svedkami, nebola jej chyba. Bolo to jeho rozhodnutie a nemienil ustúpiť ani o krok. Po čase zišla dole a Molly sa jej so slzami v očiach ospravedlnila. Chcela ich mať pokope. Aspoň na okamih, pretože vedela, že časom sa vrátia k svojim aktivitám. Neostával jej už nikto, o koho by sa mohla starať. Aspoň na okamih chcela mať svoju rodinu pri sebe. Aj keď už nebola celistvá…