Všetky svetské a prírodné zákony prestali fungovať. Zmizli všetky zvuky a vône. Okolo nich nebolo nič. Všetko prestalo existovať. Nepočuli spev vtákov ani zurčanie vody v neďalekom potoku. Necítili vietor, ktorý im strapatil vlasy. Nevnímali hovor a hluk aktivity nesúcich sa od domu. Zvieratá a všetko živé sa prestalo hýbať. Im dvom sa to zdalo. Čas prestal plynúť, svet sa prestal hýbať. Boli tu len oni dvaja a výnimočnosť, či dôležitosť tohto okamihu.
„Ahoj,“ hlesol s nesmelým úsmevom. Stál tam ako prikovaný, zaplavený pochybnosťami a neistotou. To bolo to jediné, čo si bol schopný uvedomovať. Okrem svojho srdca, ktoré mu trešťalo v spánkoch.
„Ahoj,“ odvetila o niečo odvážnejšie, i tak však oveľa tichšie, než sa zvykla zvyčajne prejavovať. Stáli proti sebe s pohľadom vpitým do očí toho druhého. Vedeli, že sa musí rozhodnúť. Presne tak, ako sa rozhodovalo o ich životoch pred rokom. „Dúfala som, že prídeš čo najskôr,“ prelomila to dusné a napäté ticho.
„Nebolo ťažké sa rozhodnúť, aj keď…“ hlas sa mu zasekol. Na moment zmĺkol. „Môžeš odtiaľto odísť? Na chvíľu? Musíme sa porozprávať,“ vypustil. Strelila pohľadom k Brlohu. Akoby sa svet opäť vrátil k svojim bežným činnostiam. Vrátili sa mu farby, zvuky aj vône, ktoré oni dovtedy nevnímali. Precitli z toho prvotného zaujatia samými sebou. „Viem, že mamka bude…“
„To fakt,“ s úsmevom ho prerušila. „Ale najtiaž zistí, že si prišiel, tak zabudne, že mi chcela nadávať za to, že som odišla od svojej práce,“ pozrela na svoje ruky. Mala ich zašpinené od zeme. „Mala by som sa ísť umyť…“
„Nie, nechoď,“ tentoraz ju prerušil on. „Keď sa tam objavíš a ja s tebou, tak už nebudeme mať príležitosť na nič.“ Obom to bolo jasné. Len sa významne uškrnuli. „Ukáž.“ Vytiahol prútik a čupol si. „Tak poď,“ chytil ju za ruku a ťahal k sebe.
„Zašpiním ťa.“
„Ale nevrav,“ zaškľabil sa, keď ju stiahol k sebe na kolená. „Tak sa umývaj.“ Pustil z prútika jemný prúd vody. Díval sa, ako si zmýva z rúk a dlaní zeminu. Neodolal a chytil tie drobné rúčky do svojej ľavej dlane. S úmyslom pomôcť jej. Ucítil na chrbte zimomriavky, zachvela sa aj ona. O malú chvíľu sa už dívali, ako ich ruky predvádzajú akýsi nežný tanec. Ako sa ich prsty prepletajú a hladia sa vzájomne po dlaniach. Privrel oči a nahol sa k nej, aby si mohol vychutnať vôňu jej vlasov. Kvetinovú vôňu, ktorú mal pevne vrytú v pamäti a počas uplynulého roka mu spomienka na ňu pomáhala vydržať.
Zdvihla k nemu pohľad a videla jeho zasnený výraz. Srdce jej búchalo ešte rýchlejšie a hlasnejšie než dovtedy a hruďou sa jej rozlial zvláštny, príjemný pocit. Určite na ňu nezabudol.
„Harry,“ šepla. Voda prestala tiecť a dlane sa prestali láskať, keď sa opäť do seba vpili pohľadmi. Boli pri sebe tak blízko, že mohli počuť svoje splašené srdcia, svoje myšlienky. Chcel ju pobozkať. Okamžite.
„Ginevra! Kde si sa zašila!“ Podvedome sa prikrčili, aby ich pani Weasleyová náhodou nezbadala ponad vysokú trávu. Ich ruky sa pustili. Potichu sa zasmiali a v úplnej mĺkvosti čakali, kým prestane na dvore nadávať a rozhodne sa ju ísť hľadať za dom.
„Berie to skutočne vážne,“ šepol.
„Už dnes by chcela spať tu. Má tety Muriel plné zuby,“ vysvetlila s úsmevom.
„Myslím, že sa jej ani nedivím,“ prikývol. Spomenul si na ráznu príbuznú, na jej svojské spôsoby a špecifický štýl komentovania všetkého a všetkých, za čo ju nikto nemohol mať rád. „Nechápem, ako ste to tam mohli vydržať.“
„So silne stisnutými zubami, kedy každý z nás zúril po večeroch v súkromí svojej izby,“ vysvetlila s úškľabkom. „A to sa hrnie, že nám pomôže tu,“ nadvihla obočie. „Otrasná predstava.“
„To fakt,“ zhodnotil s pochybovačným úškrnom. Pozeral na ňu, len prikyvovala. Zarazil sa. Myslel si, že si z neho strieľa, ale vyzerala vážne. Nemohol uveriť, že sa domácky založená Muriel rozhodne opustiť svoje zvyklosti a príde niekde… pomáhať. A už vôbec, že by jej to niekto z Weasleyovcov snáď toleroval. Aj keď, jej sa dalo ťažko protirečiť. Súcitil so všetkými, hlavne s Molly. „Tak to budú ťažké časy,“ vyprskol. Obaja sa rozosmiali. „Poďme, skôr, kým sa mamka rozhodne kontrolovať záhradu alebo sem niekoho vyšle.“
Čo najrýchlejšie sa stratili medzi stromami, kde sa odvážili opäť napriamiť. Už by ich od domu nemali vidieť. Postupne sa lomoz z Brlohu strácal a zvuky nahradil vtáčí spev. Prešli celú záhradu a vydali sa smerom k blízkemu lesu. Šli potichu, občas pozreli okolo seba. Občas strelili pohľadom jeden na druhého. Keď sa ten druhý nedíval. Mlčky kráčali niekoľko minút. Harry sa snažil v duchu pripomenúť si všetky vety, ktoré sa tak dôkladne učil. Ale pri nej si nevedel spomenúť ani na jednu. V hlave mal prázdno. Alebo až tak prázdno nie. Mal ju plnú Ginny, jej prítomnosti, jej krásy, jej vône.
Bezmyšlienkovite ho nasledovala. Zrejme by s ním šla aj na koniec sveta. Za ním. Vedela, čo chce, presne to isté chcela aj sama. Je však na ňom, aby začal. On sa rozišiel s ňou a keď chce niečo naprávať, musí to spraviť sám. Vedela, že je to preňho ťažké. On bol v týchto veciach úplné nemehlo. Len o malý stupienok vyvinutejší než jej brat. Ona ale nemôže začať, môže ho maximálne povzbudiť, aby mu to uľahčila. Kútikom oka naňho pozrela a chytila ho za ruku. Okamžite k nej otočil hlavu, akoby sa preľakol. S jemným úsmevom mu ju pevne zovrela. Zdalo sa jej, že si vydýchol, akoby sa z neho odvalil kameň, ktorý ho ťažil. Pousmial sa a preplietol si s ňou prsty.
„Ginny.“ Po niekoľkých ďalších minútach sa zastavil. S nádejou sa mu zadívala do tváre. Chcel začať s ospravedlňovaním, chcel jej povedať, ako ho to všetko mrzí. Že sa s ňou nemal rozchádzať, ale že to robil pre jej dobro a bezpečie. Chcel spustiť vysvetľovací monológ, ktorý si pripravil a ktorý už aj tak počula. Pred rokom, po pohrebe Albusa Dumbledora. Chcel prosiť o odpustenie, o novú príležitosť. Nedokázal však zostaviť slová do jednej súvislej vety, nieto, aby ju vyslovil. Len si sťažka povzdychol. Celú dobu napäto čakala, uprene mu hľadiac do očí. Chytila ho aj za druhú ruku. To ťaživé ticho, za ktoré mohol len on, musel pretrhnúť. „Milujem ťa.“ dokázal zo seba vypustiť. Tieto dve slová v ňom rezonovali oveľa silnejšie, než akékoľvek prichystané reči. „Ja viem, že aj ty mňa…“
„Harry,“ prerušila ho s úsmevom. Jeho nervózny a napätý pohľad sa pomaly uvoľňoval. Stačilo vidieť jej šťastie a radosť. „Som rada, že si to povedal hneď a nezdržoval si sa zbytočnými rečami,“ povedala pokojne. Srdce jej vynechalo úder či dva, ale už opäť bilo, akoby chcelo predbehnúť letiaceho Pegasa.
„No,“ zahryzol si do pery. Má jej snáď povedať, že presne to chcel urobiť?
„Ja viem,“ zasmiala sa. Potom však zvážnela. Ich emócie boli stále rozbúrené, ale myšlienky sa pomaly upokojovali. „Pobozkáš ma?“ šepla, keď sa črty jeho tváre úplne uvoľnili a začal sa usmievať. Aj keď stále opatrne.
„Ani si nevieš predstaviť, ako rád to spravím,“ hlesol úplne vážne a sklonil sa k nej. Pustil jej ruky, aby ju mohol objať.
„Ale viem,“ povedala tesne predtým, ako sa ich pery spojili. Až teraz prestal svet úplne fungovať. Až teraz Harry Potter skutočne zvíťazil. Až teraz mohol oslavovať. Šťastie a radosť, ktoré momentálne prežíval prekryli všetko zlé, čo musel počas predchádzajúcich rokov zažiť. Kvôli nej stálo za to riskovať. Zomieral s myšlienkou na ňu a kvôli nej sa rozhodol vrátiť. A bolo to správne rozhodnutie. Ich srdcia sa stále prudko a hlasno prekrikovali, ale bili spoločne. Pre toho druhého. Dlhé minúty sa nechávali unášať na vlnách eufórie, ktorá vybuchla v ich dušiach ako obrovský ohňostroj. Vnímali jeden druhého, teplo jeho tela, jeho láskyplné a nežné dotyky a hladenie. V ich ústach sa odohrával boj, ktorý nemal jednoznačného víťaza. Pre toto sa vyplatilo umrieť a vrátiť sa. Pre ňu. Jeho Ginny.
„Milujem ťa,“ šepla, keď sa rozhodli, že si ten rok, aspoň pre túto chvíľu, vynahradili dosýta. Sedel na zemi a zozadu ju objímal, s hlavou položenou na jej ramene. Opierala sa oňho, držala jeho ruky na svojom páse, akoby sa bála, že sa jej opäť stratí.
„Vidíš, zdalo sa mi, že si na niečo zabudla,“ vŕtol s úškrnom. „Povedať mi to.“
„No, bola som z teba viac ako prekvapená,“ zaškľabila sa mu naspäť. „Harry Potter, ktorý sa nezdržoval rečami, ale prešiel priamo k činom, ma šokoval.“
„Neuľahčila si mi to ani trochu,“ okomentoval mierne urazene.
„Ani by mi nenapadlo ti niečo uľahčovať,“ otočila sa k nemu. Neprestával ju objímať. „Čo si si zavaril, to si si pekne aj zjedol, keď si pochyboval o tom, že ťa stále milujem.“
„Rok je dlhá doba. Stať sa mohlo čokoľvek,“ namietol.
„To je pravda,“ prikývla vážne. „Stať sa mohlo čokoľvek, ale ten rok nemohol zmeniť nič na tom, čo som k tebe cítila. A čo cítim teraz ešte viac.“
„Mal som strach a pochyboval som. Priznávam. Ginny, ty si neskutočne krásna a ten rok, keď som sa s tebou rozišiel, nedával o sebe vedieť… a ty…“ koktal.
„Ticho buď,“ jemne ho zahriakla a hladila po líci. „Pokiaľ existovala nádej, čakala som.“
„Viem,“ prikývol so smutným úsmevom. „Nebudem hovoriť o tom, akú som spravil chybu.“
„To je výborný nápad, ja ti aspoň nebudem musieť vynadať,“ zazubila sa. Hneď mu zdvihla náladu.
„Si neuveriteľná,“ zavrtel hlavou.
„A ty si môj chmuľo,“ nežne sa usmiala.
„Nie! Ja som idiot!“ vyhŕkol, keď sa zadíval niekde za ňu.
„Čo?“ prekvapene vyvalila oči. „Teda, nemusíš byť až taký sebakritický.“
„Nie, počkaj,“ začal sa z nej rozmotávať. „Išiel som sa ospravedlniť, všetko urovnať, dať to s tebou do poriadku…“
„Uhm.“
„A zabudol som na to najzákladnejšie,“ tresol sa do čela, keď už stál. Pobavene sa naňho dívala zo zeme.
„Tak ich rýchlo natrhaj a vráť sa ku mne.“
Pozrel na ňu a zdvihol obočie. Len mykla plecami a zatvárila sa nevinne. Musel sa smiať, keď utekal na lúku, aby natrhal aspoň nejaké tie kvety, ktoré by jej daroval. Pochyboval, že by sa mu podarilo vyčariť niečo iné, než pŕhľavu. Mal neuveriteľnú radosť. Uvedomoval si, že sa môžu pohybovať bez strachu a úplne slobodne. Že im nehrozí žiadne nebezpečenstvo, že je konečne mier. Natrhal veľkú kyticu rôznych lúčnych kvetov a sľúbil si, že len čo sa mu naskytne prvá príležitosť, postará sa o to, aby dostala to, čo si zaslúžila. Nielen týchto pár kvetov, ktoré i tak o chvíľu zvädnú závisťou. Nemôžu sa rovnať jej kráse. Ani v najmenšom.
„Ginny, odpustíš mi?“ Ruku s kyticou držal napriamenú a kľačal pred ňou s absolútne nevinným výrazom. Musela stisnúť zuby, aby nevyprskla. Nahodila vážny výraz.
„Áno, Harry,“ žmurkla naňho. „Milosrdne som ti odpustila každú blbosť, ktorú si doteraz spáchal.“
„Uf, tak to sa mi nesmierne uľavilo,“ pristúpil na jej hru a tváril sa, akoby mu práve niekto zrušil doživotné väzenie a daroval slobodu. Rozosmiali sa a už boli opäť v objatí. Cítil, že práve prežíva dokonale šťastie a nechcelo sa mu z neho preč.
„Už ma neopustíš,“ chcela sa ubezpečiť.
„Nikdy,“ zavrtel hlavou a pozeral jej priamo do očí. „Odteraz sme len ty a ja. Nik iný. Na všetko a navždy,“ predniesol úplne vážne. Mierne očervenela a zvážnela aj ona.
„To nehovor,“ sklonila hlavu.
„Ale ja to myslím vážne,“ chytil ju za bradu a zdvihol si jej tvár k sebe. „Spravil som obrovskú chybu a tú už nemienim opakovať. Ginny, milujem ťa a neviem, či môže niekto milovať niekoho viac, ako ja teba. To nie sú žiadne veľkohubé prehlásenia. Umieral som s myšlienkou na teba,“ vydralo sa z neho. Videl, že má v očiach slzy a on nemal ďaleko k tomu, aby sa nerozplakal. Spomienky boli príliš čerstvé a príliš kruté. „Myslel som na teba, na tvoje pery, tvoje objatie, tvoju vôňu, tvoju lásku. A práve táto láska nedovolila, aby som umrel. Aj keď som chcel.“
„Nemusíš o tom hovoriť,“ zarazila ho a jedna jej slza predsa len vykĺzla. „Teraz nie.“
„Chcem len, aby si vedela, že to myslím absolútne vážne. Už nechcem robiť takú hlúposť, akú som spravil pred rokom.“
„Ja viem. Ani ja to nechcem,“ nadýchla sa. „Už nechcem zažiť tú neistotu, ten strach a bezmocnosť. Bála som sa o teba, myslela som na teba stále, každý deň a hodinu. A keď ťa Hagrid niesol a on sa smial a kričal, že si mŕtvy…“
„Pssst,“ silno ju objal. Schúlila sa mu v náručí. Obaja potichu plakali. „Ja viem, počul som ťa kričať. Cítil som to isté, keď ťa ten lúč minul len o kúsok,“ hlas mu postupne prešiel až do šepotu. Prestala sa chúliť v jeho objatí a omotala si svoje ruky okolo jeho krku.
„Už to bude len dobré,“ šepkala mu do ucha. „Budeme spolu.“
„Navždy.“
„Teraz o tom nebudeme hovoriť, dobre?“ odtiahla sa od neho a zadívala sa mu do očí. Prikývol. „Už je to za nami. Všetko. A odteraz nás čakajú len šťastné chvíle.“
„Máš pravdu,“ prikývol. „Rozprávať o tom môžeme aj inokedy.“
„Správne. Máme pred sebou dlhý čas.“
„Celý život.“
„Celý život,“ zopakovala akoby vo sne.
„Áno, milujem ťa,“ zopakoval a začal jej obsypávať tvár krátkymi a jemnými bozkami. Akoby jej chcel dať pusu za každú pehu, ktorú mala na tvári. Zvalil ju na zem a nežne ju šteklil, až pokým sa nezačala smiať. Až kým nezmizla aj posledná slza a posledná myšlienka, ktorá by im toto dokonalé šťastie mala narúšať. Opäť sa bozkávali. Už nie tak vášnivo a nenásytne ako keď doháňali stratený čas, ale precítene podtrhujúc všetko, čo k sebe cítili. Prevrátil si ju na seba a užíval si váhu jej tela, hladil ju po chrbte, kým ona sa mala lakte opreté pri jeho hlave. Opustila jeho ústa a odvážila sa skĺznuť ku krku. Skúmala jeho pokožku už nie iba hmatom. A on sa odvážil aspoň na moment opustiť bezpečie chrbta a zamieril k jej zadku. Na chvíľu. Na moment. To musí pre túto chvíľu stačiť. I tak boli obaja červení ako paradajky, keď sa opäť na seba pozreli.
„Asi by sme sa mali vrátiť,“ vyhŕkol v rýchlosti. „Aj tak bude tvoja mamka zúriť.“
„Asi máš pravdu,“ prikývla a zliezla z neho. Nevyzerala však, že by sa chystala vstať a ísť. „Na teba ale nebude,“ zazubila sa. „Bude vo vytržení, keď ťa uvidí.“
„Nechcem, aby ti niečo vyčítala,“ zavrtel hlavou a jemne ju chytil za ruky. „Nechcem, aby ti ktokoľvek niečo vyčítal alebo niečo…“
„Harry, už to nechaj,“ zasmiala sa. „Nepreháňaj to.“
„Dobre, dobre,“ zabrblal. Neprestávala sa smiať. Opäť mierne sčervenel. „Povedal som len, že nechcem… Dobre teda. Už budem ticho. Ale aj tak. Teraz spolu chodíme a nikto…“ zarazil sa. Pozeral sa na ňu, ako sa zadúša smiechom. Mierne sa pousmial. „Asi by bolo potrebné spraviť niečo s tým mojím ochranárskym komplexom či ako to tá Hermiona pomenovala.“
„To určite,“ vydralo sa z nej, keď ju prešiel záchvat. „Keď si myslíš, že proti mamke niečo zmôžeš.“
„No, isté obavy tu sú,“ pobavene vytiahol obočie.
„Tak poď,“ postavila sa a natiahla k nemu ruku. Kyticu si držala pri sebe. „Priprav sa na to, že ťa bude prehovárať, aby si ostal.“
——
Ruka v ruke vošli do Brlohu. Nebol za domom a nevedel, ako to tam vyzerá, ale stačil mu pohľad na dvor a začiatok záhrady, kde boli povyvaľované a popálené malé ploty, zničené záhony, vykmásané kríky a v zemi hlboké jamy. Sliepky boli pobité, kurníky zbúrané. V kuchyni chýbalo veľa vecí. Bolo mu jasné, že smrťožrúti zničili všetko. Úplne všetko, čo sa im dostalo pod ruku. Na všetkom si vylievali svoju zlosť z toho, že im Weasleyovci ušli. Bol si istý, že izby na poschodí dopadli rovnako alebo podobne, ako to videl dole. Nábytok polámaný. Záclony, deky a určite paplóny či šaty, ktoré si tu nechali, dotrhané. Povylamované parkety, na schodoch chýbajúce drevené priečky, porozbíjané okná. Napadlo mu, že ich celkom ušetrili. Alebo na to príliš nedbali. Ešte mohli celý Brloh spáliť a nezostalo by im nič.
„Vyzerá to tu hrozne,“ hlesol.
„Vyzeralo to horšie,“ povedala pokojne a pozrela mu do očí. „Najväčšie kusy sme povynášali von. Tatko s Billom a Percym sa to snažia kúzlami poopravovať. Mamka s Hermionou sa pokúšajú z tých menších úlomkov zistiť, čo boli taniere a čo poháre, napríklad. Fleur varí, chodíme jesť k nej. Dnes už opravili dve postele a niekoľko ležadiel a Ronovi sa podarilo dať dohromady niekoľko vankúšov a deky, takže ostávame tu. Mamka chce dať do zajtra do poriadku kuchyňu, ako sa bude dať, aby sme nemuseli chodiť do Lastúrového domčeka. A hlavne, aby sme sa nemuseli vrátiť k Muriel.“
„A George?“ opatrne skúsil.
„No. Dáva spolu s Verity do poriadku obchod. Nemalo by mu to dlho trvať, mali tam dobré bezpečnostné opatrenia a smrťožrúti sa tam príliš nezdržali. Skôr sa snažili v rýchlosti utiecť. Ale i tak tam majú škody.“
„A ako ste…“ zarazil sa.
„Myslíš, ako sa cítime po Fredovej smrti,“ smutne sa pousmiala. „Snažíme sa zabaviť prácou. Všetci. Mamka občas potiahne, ale snaží sa nedať nič najavo. Aj keď som ju počula párkrát plakať.“
„Určite to bude v poriadku,“ okamžite ju objal. „Len to chce čas.“
„Áno, čas,“ omotala si ruky okolo jeho pása a hlavu položila na plece. „Všetci sa povzbudzujeme a upokojujeme tým, že to mohlo dopadnúť oveľa horšie. Ale už je to za nami. Už by malo byť len dobre…“
„Ginevra Molly Weasleyová!!!“ Pani Weasleyová zrejme začula v kuchyni hlas a spoznala v ňom svoju dcéru.
„Ale s nadávaním problémy nemá,“ stihla ešte šepnúť a odtrhla sa od neho. Ruku mu však nepustila.
„Ako si si mohla dovoliť odísť, keď vieš, že máme kopu práce?!“ zo zadného dvora sa dnu rútila nahnevaná Molly. „Mala som pocit, že ty si celkom rozumná a zodpovedná,“ vletela do kuchyne. „Kde si vlastne bola?“ zarazila sa uprostred kriku. Stíchla a pozerala na Harryho.
„Dobrý deň,“ s jemným úsmevom pozdravil. „Pani Weasleyová, to je moja chyba. To ja som Ginny…“
„Harry, zlatko!“ Nečakala, kým jej to vysvetlí. Okamžite bola pri ňom a než stihol zavrieť ústa, už sa nachádzal v jej silnom objatí. Kútikom oka videl, ako sa mu Ginny škľabí. „Dúfala som, že prídeš, keď sa prespíš z toho všetkého,“ smrkla a tuho ho zvierala. „Ostaneš, však?“ pozrela sa mu do očí a hladila ho po hlave. Bol už na takéto privítania zvyknutý, ale teraz sa mu spravila v krku veľká hrča.
„No, ja som myslel, že Rokfort…“ začal koktať. Dojatím a nervozitou.
„Viem, že je tam dosť práce. Veď aj my máme v pláne ísť pomôcť. No nič, rozmyslíš si to ešte,“ konečne ho pustila, ale neprestávala ho skúmať pohľadom. Akoby kontrolovala jeho stav. „Dúfam, že ťa chlapci a Hermiona presvedčia,“ stíchla. Jej pohľad sa zastavil na jeho ruke, ktorou zvieral tú Ginninu. Pozrela z jedného na druhého. A potom opäť na svoju dcéru. Cítil, že horí. Zrazu mu bolo neuveriteľne horko.
„Áno, mami, pochopila si to správne,“ usmiala sa na ňu Ginny. Tá bola na rozdiel od Harryho úplne pokojná. „Chodíme spolu. Chodili sme spolu už pred rokom, ale dali sme si prestávku,“ vysvetlila.
Zdalo sa, že nad tým Molly uvažuje. A to dosť intenzívne. Harry by ťažko opísal, aký pohľad naňho hodila. Skúmavý, akoby ho ohodnocovala a odhadovala. Možno v duchu kritizovala a uvažovala, či je pre jej dcéru dobrý. Možno ho chvíľu odsudzovala, ale uvedomila si, kto to je. Bol takmer ako jej vlastný syn, takže vlastne nemala nič, čím by mohla protestovať. Keby chcela protestovať.
„Aha,“ opäť ich oboch prebehla pohľadom. Harry sa už odvážil dýchať. „Dobre, no. Ale dávajte si pozor a nebozkávajte sa na každom kroku,“ jemne ich upozornila. Harry povytiahol obočie, Ginny sa zoširoka usmiala. „Deti,“ vydýchla nakoniec a oboch ich s láskou objala. „Tak a teraz do práce.“
Harry vyšiel von, kde ho privítali všetci ostávajúci Weasleyovci aj s Hermionou. Ginny sa pridala k svojej mamke a kamarátke a pokračovali v skladaní črepín do tanierov a hrnčekov. Bolo vidieť, že už väčšinu majú hotovú. Podišiel k Ronovi, aby mu pomohol jednoduchým kúzlom spájať potrhané látkové doplnky domu. Najprv museli nájsť kusy, ktoré k sebe pasovali a potom ich kúzlom sceliť. Škoda, že na to neplatilo Reparo.
Bill s otcom a Percym opatrne a dôkladne opravovali kusy nábytkov. Videl, ako spod ich prútikov vyšla najprv stolička, potom aj malý nočný stolík. A zbadal, že dielňu pána Weasleyho nakoniec smrťožrúti spálili. Na jej mieste bola len čierna plocha. Trosky už zrejme vyčistili. Artur občas hodil nešťastný pohľad za svoj chrbát.
Počas práce prišiel na pretras aj dôvod Ginninho zmiznutia. Molly oznámila svojmu manželovi horúcu novinku. Hermiona sa na Harryho spokojne pousmiala a Ron mu venoval jeden dlhý pohľad. Potom sa len zaškľabil a ďalej sa venoval hrabaniu v kusoch látok. Artur si Harryho prezeral o niečo dlhšie, bez slova a zamyslene. Až keď ho Ginny s úškľabkom upozornila, že nebude mať kde spať, pokračoval v pričarovávaní nožičiek na manželskú posteľ. Oslobodila tým červeného Harryho. Bill sa na Harryho a Ginny len spokojne usmial a Percy sa nijako nevyjadroval. George tu nebol, takže sa vyjadriť nemohol, ale Harry by sa stavil, že by sa ani príliš nevyjadroval. Keby… Keby bol Fred, zrejme by mu niečo vyviedli. Niečo nechutné, ale vtipné. Takto však… George sám nebude vymýšľať nič. Aspoň nie tak skoro.
Ron Harrymu prezradil, že Angelina sľúbila Georgovi pomoc v obchode. Hneď ako sa spraví poriadok u Johnsonovcov. Jeho brat sa chcel presťahovať naspäť do bytu nad obchodom, ktorý unikol smrťožrútskej skaze, pretože sa tam nedostali. A popritom chce tiež pomôcť s rekonštrukciou Rokfortu.
Popri práci mu prezradil aj to, že Percy sa po boji ospravedlnil každému z nich zvlášť. Zdalo sa, že už to nie je ten ambiciózny Percy. Bol mĺkvy, do rozhovorov sa vôbec nezapájal a Harryho vzťah okomentoval len jedným krátkym pohľadom na Harryho a úsmevom na Ginny. Ďalšou novinkou bolo, že Kingsley ešte pred odchodom na ministerstvo požiadal Percyho o pomoc. Mladého Weasleyho táto žiadosť dosť zjavne vykoľajila a povedal, že sa vyjadrí neskôr. Kingsley naznačil, že nech sa stalo v minulosti čokoľvek, Percy je inteligentný a pracovitý mladý muž a takých bude ministerstvo potrebovať.
Krátko pred úplným zotmením Bill zavelil, že je čas na večeru a všetci sa premiestnili do Lastúrového domčeka. Fleur, na Harryho prekvapenie, začala s Molly vychádzať. Vojna zmenila všetkých, posledné mesiace nútila ľudí, aby sa zbližovali.
„Takže, veci sa majú asi tak,“ spustil Artur niekedy medzi polievkou a hlavným jedlom. Fleur a Molly servírovali, dievčatám prikázali sedieť. „Podľa toho, čo hovorila McGonagallová než sme odišli, koncom júla budú mať všetky decká skúšky, keď chcú postúpiť do ďalších ročníkov…“
„Čo?“ vyhŕkla Ginny.
„Neprerušuj ma, prosím,“ jemne ju upozornil otec. „Žiadne skúšky sa tento rok nekonali, učivo sa nepreberalo podľa ministerských osnov a ty máš len dve možnosti. Buď budeš opakovať šiesty ročník, alebo spravíš dodatkové skúšky v tomto termíne zo všetkých svojich hlavných predmetov.“
„Bezva, takže sa budem musieť ešte aj učiť,“ zafrflala.
„Nemusíš, môžeš sa vrátiť naspäť do šestky,“ zaškľabil sa jej Ron.
„Tie skúšky zvládneš,“ povzbudil ju Percy. Harry ho počul vyjadriť sa vôbec prvý raz.
„Chcela som pomáhať s opravami Rokfortu.“
„Tak si to nejako rozdelíš,“ Artur mykol plecami. „Najväčšie problémy boli pri Obrane. Ostatné hlavné predmety vás učili tak, ako mali. McGonagallová, Sproutová, Flitwick a ani Slughorn nič nepodceňovali. A ty máš predsa priateľa, ktorý ovláda Obranu dokonale,“ pozrel na Harryho, ktorému zabehlo. Ron sa rozchechtal a poplieskal ho po chrbte. „A vynechala si len pár mesiacov. Taká Luna Lovegoodová vynechala polrok, ale okamžite sa vyjadrila, že sa skúšok zúčastní.“
„To zvládneš,“ Hermiona sa na ňu usmiala. „Budeme sa po večeroch učiť spolu.“
„Nejde o to, že by som sa bála, že to nespravím. Ide o ten stratený čas, ktorý by som mohla venovať niečomu dôležitejšiemu a užitočnejšiemu,“ zaprotestovala sklamane.
„Zlatko, ty sa vrátiš do školy, však?“ Molly pozrela opatrne na Harryho. „Ronald aj Hermiona sa už vyjadrili, že by chceli MLOK-y. S tebou som sa o tom ešte nerozprávala,“ doložila. Všetci sa naňho skúmavo zadívali. Prestal žuvať. Nad týmto nikdy neuvažoval, ale rozhodnutie bolo celkom jednoznačné. Prehltol.
„No, predpokladám, že bez MLOK-ov ma nikde nezamestnajú, takže je to jasné.“
„No vidíš, drahá,“ Molly preniesla pohľad na svoju dcéru. „Máš o motiváciu na viac. Ak chceš chodiť s Harrym a svojím bratom do siedmeho ročníka, jednoducho si tie skúšky spravíš,“ okomentovala. „Som rada, že si sa rozhodol takto,“ poplieskala Harryho po ruke. Mrkol na Ginny.
„Obranu sa budeme učiť spolu,“ šepol, keď sa rozhovory obrátili iným smerom.
„Ja som ale nemala v pláne tráviť čas s tebou učením sa nejakých zaklínadiel,“ zašepkala mu naspäť.
„Tak sa vždy po desiatich bozkoch naučíme nejaké nové kúzlo,“ zaceril sa. Potichu sa zahihňala.
„Kingsley vám dvom prisľúbil jedného ministerského pracovníka hneď, ako bude nejaký k dispozícii, aby ste si spravili oficiálne premiestňovacie skúšky,“ pokračoval Artur a pozrel na Harryho a Rona. „Je jedno, že to viete, bez papiera to robíte protizákonne.“
„To je fajn.“
„A ty si ich spravíš v termíne, ako všetci minuloroční šiestaci. Začiatkom augusta,“ povedal smerom k Ginny. Mykla plecami, to jej nerobilo problémy na rozdiel od jej bratov.
„Kingsley je nejaký ústretový,“ Harry sa musel pousmiať.
„Berie to nanajvýš zodpovedne,“ ozval sa Bill. „Chce všetko zariadiť tak, aby sa čarodejníci dostávali do starých koľají čo najskôr. A čo sa týka teba, či nás… tak tu určite pôsobia aj známosti. V tvojom prípade aj meno. Odvčera rána ho naháňa Skeeterová. Zrazu si uvedomila, že je po všetkom a mala by prestať s navážaním sa do Harryho Pottera, Fénixov, Dumbledora a vlastne všetkého, čo dovtedy kritizovala. Na Brloh a aj náš dom som musel uvaliť špeciálne zaklínadlo, aby nevpustilo nikoho s úmyslom klásť otázky. Chce totiž interview.“
„A to sa dá?“ prekvapilo Harryho.
„No, je to dosť ťažké,“ spustila Hermiona. „Ale dá sa to. Je to vlastne kombinácia niekoľkých kúziel. Proti cudziemu vniknutiu, proti nečestnosti mysle, proti kladeniu otázok, ale najdôležitejšou súčasťou je presná špecifikácia osoby. Aby neprišlo k žiadnemu omylu. Presný opis, ak nemáme poruke vlas z oného človeka, kedy sa uvarí zložitý elixír… ten sa na Rokforte nebudeme nikdy učiť… a ten sa naleje na hranice pozemku. Vtedy je to kúzlo najúčinnejšie. No a teraz milá Skeeterová môže aj skákať po hlave, dnu sa nedostane.“
„A my sme jej vlas mali. Takže sme si zabezpečili Brloh a aj Lastúrový domček,“ usmial sa Bill. „Hermiona, nechcela by si študovať zaklínačstvo a odklínačstvo? Si veľmi šikovná a ja mám v Padove na škole známych. Určite by ťa prijali.“
„No ja neviem,“ sčervenela. „Chcela som študovať tu. Práva čarovných tvorov.“
„Ty si s tým SOPLOŠom nedáš nikdy pokoj?“ zazubil sa Ron. Aj keď v duchu zaúpel. Nevedel si predstaviť, že by odišla na dva roky niekde do Talianska, či kam to vtedy Bill šiel.
„Nie, nedám,“ zamračene odvetila. „Zaobchádza sa s nimi hrozne.“
„Ale to sa zmení,“ vložil sa Percy. „Podľa všeobecných predpokladov sa Kingsley stane oficiálnym ministrom a má v úmysle dbať aj na práva škriatkov.“
„A to si kedy stihol zistiť?“ nedalo Ronovi. V momente zmĺkol, pretože po ňom Molly hodila výstražný pohľad. Dosť citlivo reagovala na Percyho návrat. Vďačne, samozrejme. O jedného syna prišla, ale ďalší sa jej vrátil a ona nechcela riskovať možnosť, že by ho niekto vyštval.
„Včera, keď mi ponúkal to miesto,“ odpovedal potichu, so sklonenou hlavou a miernym červenaním. „Povedal mi o svojich plánoch.“
„To bude fajn,“ Artur sa zatváril veselo. „Weasleyovci budú dbať na to, aby sa svet spamätal. Dvaja na ministerstve, jeden v banke, Charlie sa onedlho vráti, takže aj nebezpečné zvieratá budú pod kontrolou. Vďaka Georgeovi bude zábava. Len neviem, čo s tebou, Ron. Čo chceš ďalej študovať?“
„Neviem,“ kompletne sčervenel. „Asi toho aurora. To som chcel,“ zakoktal sa.
„A ty, Harry?“ pozreli naňho.
„Neviem. Auror bol moja priorita, keď bol ešte Voldemort. Teraz, keď už nie je… neviem, uvidím.“
Počas večere a koláča, ktorý bol vynikajúci a Fleur od toľkých pochvál rástla, preberali aj finančné záležitosti. Harry sa dohodol s Billom, aby priniesol Hermione toľko peňazí, o koľko si požiada a jemu aby tiež priniesol nejakú hotovosť. Mal obavy, či by ich tam raráškovia radi videli po tom dračom výlete. Aj keď to neboli oficiálne oni, klebety sa už šírili a bolo len otázkou času, kedy sa ne verejnosť dostanú práve takéto podrobnosti, respektíve domnienky o tom, kde bol Harry Potter takmer rok.
Vrátili sa naspäť do Brlohu. Provizórne ležadlá už boli hotové, posteľ mali zatiaľ len Molly s Arturom a Percy. Bill ostal doma, George sa ešte nevrátil. Mali obavy, či sa ešte vôbec plánuje vrátiť. Artur sa vyjadril, že za ním zajtra zájde a Ron nadhodil poznámku, že sa tam možno zastavila Angelina, na čo ich všetkých Molly rozpustila.
A Harry sa na Rokfort nevrátil. To šťastie bolo príliš silné, aby mal chuť tak rýchlo sa ho vzdať. Alebo ho len potlačiť do úzadia. A taktiež Brloh potreboval každú ruku, či prútik. Preto mu Molly s radosťou strčila do rúk jedno Ronovo pyžamo a vykázala ich do postelí. Ron aj s Hermionou sa ešte stratili vonku.
„Dávajte si na tých schodoch pozor!“ kričala za nimi Molly. „Každá tretia priečka je vytrhnutá.“
„Áno, mami,“ automaticky odvetila jej dcéra.
„Mne sa zdá, že je to každá piata priečka,“ zabrblal Harry, keď skúmal schodisko.
„Musí všetko preháňať a nafukovať,“ okomentovala Ginny. Pred jej izbou zabrzdila a otočila sa s úsmevom k nemu. Ostal stáť schod pod ňou, takže boli v rovnakej výške. Držali sa za ruky a zamilovane na seba hľadeli.
„Dobrú noc,“ hlesol. Letmo ju pobozkal. To však ani jednému nestačilo. „Dobrú noc,“ zopakoval, keď sa od seba odtrhli. „Nech sa ti sníva niečo krásne.“
„Bude,“ pobozkala ho na nos. „O nás,“ pobozkala ho na líce. „Aj ty sa dobre vyspi,“ pobozkala ho na čelo.
„Už budem spať len dobre,“ hlesol a zovrel ju v náručí. „Dobrú noc,“ prisal sa jej na pery.
„Nechceli sme ísť spať?“ zasmiala sa, keď sa od seba odlepili.
„Veď áno, dobrú noc,“ stále ju držal za ruku. S výdychom sa oprel o stenu. Tak strašne sa mu nechcelo pustiť ju.
„Harry,“ potichu sa zasmiala.
„Čo?“ nevinne sa pousmial. „Nechce sa mi byť bez teba.“
„Ale bude musieť. Mamka nám toleruje stretávanie cez deň,“ významne nadvihla obočie. Prevrátil oči. „Neviem, čo by robila, keby nás prichytila v noci.“
„Ja viem. Dobrú noc.“
„Dobrú. Pusť.“
„Nechcem. Dobrú.“
„Počúvaj, Potter,“ zdola vyštartoval Percy. Bol komplet červený, vyzeralo to, že načúval. Obaja naňho zarazene pozerali. „Keď ešte raz povieš dobrú noc, prekľajem ťa.“
„Percy, ty si nás špehoval?“ nechápavo po ňom vrkla Ginny.
„Nie, chcel som ísť spať,“ prevrátil oči. „Čakal som, kým sa rozlúčite, aby som nerušil. Ale nehnevajte sa na mňa, keď niekto potrebuje povedať šesťkrát dobrú noc, nezdá sa mi to normálne,“ zaškľabil sa. „Už nebudem čakať. Hrozí totiž, že to Harry zopakuje ešte desať ráz a aj tak ťa nepustí do postele, drahá sestrička. Majte sa, dobrú noc,“ s úškrnom zdôraznil a prešmykol sa okolo nich.
„Chápeš to?“ Harry pozeral neveriacky za osobou, ktorá zmizla na schodisku.
„Uhm, to je náš nový Percy,“ okomentovala s povytiahnutým obočím. „Tak pustíš ma?“
„Hmmm, dobrú noc…“