„Ako to myslíš, že nie je mŕtvy?“ spýtal sa Harry čo najtichšie a pričupol si k nej. Ron ho nasledoval.
„To som ti chcel povedať,“ Hagrid vyzeral prestrašene. „Ale nechcel som pred nimi. Nevyzerá ako mŕtvy.“
Harry sa naňho pozrel. Nevedel, či byť vďačný alebo skôr veľmi prekvapený. Divil sa, že to Hagrid neoznámil okamžite celému svetu, ale možno sa poučil z vlastných chýb. Alebo na to skutočne len nemal príležitosť. Na malý okamih sa stretli jeho oči s Hermioninými, ale potom sa zadíval na Snapea.
„Musel umrieť. Veď sme to videli,“ zapojil sa aj Ron.
„Áno, videli sme, ako ho ten had uhryzol a ako krvácal,“ prikývla Hermiona. „Ale…“
„Je nezvyčajne teplý,“ Harry mal položenú ruku na čele nenávideného chlapa. Skĺzla mu k lícu a potom aj ku krku. Zaschnuté rany po hadích tesákoch boli horúce, doslova ho pálili. Chytil ho za ruku. Tá bola rovnako vrelá. „Keby bol mŕtvy, jeho telo by predsa chladlo. Po toľkých hodinách by mal byť studený. Čo to môže byť?“ pozrel na Hermionu. Mykla plecami.
„Nemám tušenie.“
„Skúsme Pomfreyovú alebo McGonagallovú,“ navrhol Ron. Mlčky prikývli. Hagrid sa vybral vyhľadať obe. Oslavy a veselý hovor pokračovali v celej sieni. Zdalo sa, že si ich nik nevšíma. I tak na sebe cítil niekoľko pohľadov. Snažil sa ich ignorovať. So svojím unaveným mozgom sa snažil prísť na to, prečo je Snapeovo telo teplé, prečo mu srdce slabučko bije a prečo plytko dýcha, keď mal byť mŕtvy a chladný ako dlaždice na ktorých kľačal. Hermiona vyzerala, že nad tým uvažuje ešte úpenlivejšie ako on. Aj keby na to existovala odpoveď, oni ju v tejto chvíli nepoznali.
„Čo sa deje?“ prikľakli si k nim obe ženy.
„Nie je mŕtvy,“ Hermiona ukázala na Snapea.
„Ale to je hlúposť,“ vyprskla Poppy a začala ho prezerať. Nechali ju tak, nech ho prezrie a spraví si vlastné závery. Hlavne aby im vysvetlila, čo sa s ním stalo. McGonagallová tiež len mlčky čakala, zamračene sa dívajúc raz na Snapea a raz s obavami na Harryho. „Nie je mŕtvy,“ Pomfreyová zavrtela nechápavo hlavou. „Nechápem, čo sa stalo. S takýmto niečím som sa nikdy nestretla.“
„Čo teraz?“ Hermiona pozrela na McGonagallovú, ktorá vyzerala šokovane.
„Vezmeme ho na ošetrovňu. Tú nezničili.“
„Ale čo…“
„Neviem,“ Poppy bezradne mykla plecami. „Pohryzol ho veľký had, podľa rečí. Stratil veľa krvi. Mal by byť mŕtvy.“
„Áno, to by mal. Tak čo sa potom stalo?“ Opäť padla táto otázka. A znova sa objavilo bezradné mykanie plecami. „Skúsim sa na to opýtať Albusa,“ zamračene navrhla Minerva. „Vezmite ho na ošetrovňu a potom sa uvidí.“
„Čo sa tu deje?“ vrátil sa k nim minister. Harry sa poobzeral. Ich čupenie pri Snapeovi upútalo pozornosť. Minerva v rýchlosti povedala to, čo vedeli. A veľa toho nebolo. Hagrid si už nakladal Severusa do náruče.
„Nie je mŕtvy?“ Správa sa šírila závratnou rýchlosťou. Harry stisol zuby. Vyzeralo to na zdržovanie. Ozýval sa prekvapený šum dožadujúci sa vysvetlenia. Dokonca aj Malfoyovci vstali a podišli bližšie.
„Poďme,“ zabrblal Hagridovi. Chcel odtiaľ čo najrýchlejšie vypadnúť, ale kruh okolo nich sa uzavrel. „Tak nás pustite, nie je tu nič zaujímavé na obzeranie,“ zavrčal možno nepríjemnejšie, než mal v pláne. Mal toho však viac ako plné zuby a s každou ďalšou minútou, kedy odkladal spánok, bol čoraz viac nevrlejší a zmorenejší. „Pustíte nás?“ prskol do kruhu. Začali sa rozostupovať. Niekde v dave kútikom oka zbadal dlhé červené vlasy a Molly to určite nebola. Teraz však nie. Už nemá silu na žiaden rozhovor.
Minerva ostala, aby povedala ministrovi to málo, čo vedeli. Severus Snape teda medzi obeťami ležať nebude. A oslavujúci mali ďalšiu príčinu, prečo nejsť odpočívať a spať, ale preťahovať bdenie a rozhovory. Harrymu to bolo fuk. Pri schodoch zaváhal. Mal obavy, či by sa dokázal vyšplhať až do veže a svojej postele, či by skôr neodpadol niekde na schodisku. Rozhodol sa preto nasledovať Pomfreyovú, Hermionu a Hagrida so Snapeom na ošetrovňu. Aj tam bolo dosť postelí. Len čo uložili Snapea do postele, nečakal na nič. Padol na jednu z ďalších a doháňal to, čo zameškal.
——
„Tak si sa rozhodol vrátiť medzi živých?“ Hermiona k nemu vzhliadla od knihy a skúmavo si ho obzerala. Zdvihol sa na lakťoch a poobzeral sa okolo seba. Došlo mu všetko, čo sa stalo.
„Fuj, bál som sa, že je to len sen,“ okomentoval s úľavou a konečne si naplno uvedomil, že je po všetkom. Úplne po všetkom. Nie je v stane niekde v Deanskom lese a neprebudil sa do ďalšieho dňa bezradného potulovania po krajine, kedy nevedeli, kam ísť a čo robiť. Bolo hotovo. On mal hotovo. „Ako dlho spím?“ pohľad mu zaletel k jednej z postelí. Tak ani toto nebol sen. Snape tam skutočne ležal, prikrytý až po bradu plachtou. „Vieme už, čo mu je?“ pozrel naspäť na svoju kamarátku. Zdalo sa, že tam boli len oni dvaja a Snape.
„Počkaj, pekne postupne,“ Hermiona sa naňho jemne usmiala a zaklapla knihu. Vzala stoličku a prisunula si ju k jeho posteli. „Spíš od včerajšieho poobedia, už takmer dvadsaťštyri hodín. Možno to bude aj tým, že Minerva prikázala Pomfreyovej, aby do teba naliala bezsenný spánok. Vyjadrila sa, že ho potrebuješ zo všetkých najviac. A ja s ňou súhlasím,“ spustila rozprávanie. „Prišiel si o veľa udalostí, ale to nie je podstatné. Hlavne, že si sa vyspal. Pomohlo ti to, nie?“ pozorne sa naňho zadívala. Len prikývol, nedočkavo čakajúc na ďalšie informácie. Nemal v úmysle sa rozčuľovať, že ho nechali tak dlho spať. Cítil, že mu to len prospelo. „Výborne. Čo sa týka Snapea, tak skutočne je niečo nové. Ale všetko len dohady. Dumbledore to nechcel pred McGonagallovou príliš rozoberať, a tak povedal len toľko, že ani sám nevie, čo sa stalo, ale asi je Snape v nejakom silnom spánku. Hadí jed ho nezabil, krvácaním sa z neho vyplavil a nechal ho v tomto hlbokom bezvedomí. A Minerva aj s Poppy sa toho chytili. Obe sú pripravené pomocou elixírov udržať ho v tomto stave až do doby, kým sa nepreberie. Mne to však nedalo, a tak som za ním zašla. To by si sa divil, ale teraz sa tu dá prechádzať úplne neobmedzene. No a tak som teda za ním šla a porozprávali sme sa trocha dôvernejšie. Nagini bol výnimočný had. Výnimočný v tom slova zmysle, že bola dieťaťom baziliska, jediným dieťaťom toho baziliska v Tajomnej komnate. Riddle musel nejakými čarami docieliť, aby tá obluda v Tajomnej komnate vyvrhla jedného potomka. Toho si potom zobral. Dumbledore vravel, že v čiernej mágii je takáto možnosť. Bazilisk je vlastne hermafrodit. Musel ho prinútiť, aby oplodnil sám seba.“
„Ale ako? Veď je to úplne nemožné.“
„Určite kúzlami a určite aj rečou. Bazilisk ho predsa počúval. Prišiel na baziliska, otvoril Tajomnú komnatu, obluda zavraždila Myrtu a potom komnatu opäť zapečatil. Niekedy medzitým si ako presvedčený Slizolinčan zadovážil malého hada, ktorý s ním rástol.“
„Mohli sme sa mu pozrieť do očí,“ namietal.
„Aj na toto má Dumbledore vysvetlenie. Vraj musel Riddle Nagini oslepiť. Podobne, ako si to spravil ty, len mu nevyškriabal oči, ale použil kúzlo. Nagini nikdy nevidela, vždy sa riadila len inštinktami, čuchom a sluchom.“
„Odporný had,“ vyliezlo z neho znechutene. Spomenul si na Godricovu úžľabinu. „A čo jed? Baziliskov jed predsa zabíja.“
„A sme pri tom hlavnom,“ prikývla Hemriona. „Harry, Nagini bola bazilisk. Ešte nevyrástla do rozmerov, aké mala jej matka. Vraždila väčšinou dusením. To jej Voldemort prikazoval. Mala v sebe jed, ktorý zabíja. Ale jej duša, keď hady majú dušu, bola pokrivená. Nezabúdaj, že si z nej Voldemort spravil horcrux. Bola polovičným hadom, polovičným človekom. Bola inteligentná, ale nie smrteľná. Teda bola. Ťažko sa to vysvetľuje. Dumbledore sa zase len domnieva. Keď do nej Voldemort uväznil kúsok svojej duše, nestala sa menej nebezpečnou ani neškodnou, ale jej jed už nebol smrteľný, pretože mala v sebe kúsok ľudskej bytosti, ktorá ho mierne neutralizovala. Snape mal šťastie, že tak silno krvácal. Vyplavil tým väčšinu jedu skôr, ako ho mohol zabiť. Následky to však nesie. Neumrel, krvácanie sa zastavilo skôr, než prišiel o všetku krv. Takže v ňom ostalo aspoň trocha, a to ho udržalo pri živote. Ďalej je tu aj ten kúsok ľudskej duše, aj to je príčinou, prečo Snape neumrel. Nie je mŕtvy, ale ani nežije. Koluje v ňom trocha krvi, baziliskov jed ho drží v tomto stave, ale ten prazvláštny kúsok ľudskej bytosti nedovolí, aby umrel.“
„Ešte nikto nikdy neexperimentoval s takýmto niečím,“ zamyslel sa Harry s pohľadom upretým na bledú, priesvitnú tvár. „Nikomu nikdy nenapadlo vložiť do baziliska kúsok svojej duše a potom skúšať jeho jed.“
„Dumbledore je tiež v úzkych. Všetko sú to len domnienky a predpoklady, ale keď sa nad tým zamyslíš, tak by to tak mohlo byť.“
„Áno, asi áno,“ prikývol. Pozrel sa na svoju kamarátku. „A vie Dumbledore o nejakej možnosti, ako ho z toho dostať? Neverím totiž, že by sa prebral sám od seba.“
„Máš pravdu. Nepreberie sa sám od seba, ale Dumbledore to nahovoril Minerve. Takže tie dve budú naivne čakať. Aspoň ho tu nechajú ležať a budú doňho liať vyživovacie elixíry. Dumbledore netuší, ako by sa dal prebrať. Ako si sám povedal, nikto nikdy s ničím takýmto neexperimentoval a protijed neexistuje.“
„Niečo mu musí pomôcť. Nemôže tu takto ležať roky, akoby bol v kóme, či ako sa to volá.“
„Pomenoval si to správne,“ prikývla. „Má v sebe trocha baziliskovho jedu. Na ten zaberajú slzy fénixa, ibaže posledný fénix odletel po Dumbledorovej smrti. A má v sebe aj… aj dušu hada, či človeka, Voldemorta…“
„Počkaj…“ zarazil ju. Vyzerala takmer nešťastne. „Nechceš povedať, že had doňho vložil Voldemortovu dušu? Nemohol sa stať ďalším horcruxom. Predsa som Voldemorta zabil. Teda nezabil. Je síce mŕtvy, ale…“ zakoktal sa. Vrahom by sa nikdy nechcel stať.
„Nie, nie je horcruxom a ty nie si vrah. Voldemort sa zabil sám,“ v rýchlosti ho presviedčala. Uľavilo sa mu. Pri oboch jej prehláseniach.
„Tak čo to potom je?“ spýtal sa znova. Bezmocne mykla plecami.
„Nevieme. Možno len odraz duše, ktorá mu nedovolí umrieť. Možno to zmizne. Možno. Dumbledore je bezradný, nepozná vysvetlenie a ani riešenie. Nevieme, čo máme robiť.“
„Ale nenecháme to len tak. Nemám pravdu?“ nadvihol obočie. S miernym úsmevom zavrtela hlavou.
„Nie. Nenecháme. Keď zaberajú slzy fénixa, môžeme pre začiatok zistiť, kde žijú fénixy. Dumbledore naznačil, že Félix odletel do svojej krajiny. Slzy fénixa by odstránili ten jed. A potom by sa uvidelo, čo ďalej.“
„Uvidelo by sa, či zanechá tá duša nejaké stopy.“
„Možno to ani nie je duša. Možno nič neznamená skutočnosť, že ho pohryzol horcrux,“ povedala presvedčivo. Netušil, či chcela upokojiť samú seba alebo jeho. Chvíľu sa na ňu bez slova díval. Nesklamala ho. Musel sa pousmiať. Dostala sa k záhade a okamžite sa ju snažila vyriešiť. Bez roho, aby vedela podrobnosti. Bez toho, aby sa divila, prečo má on zrazu také zmenené zmýšľanie voči profesorovi elixírov. Vycítila, že mu na tom záleží a kým on spal, ona sa s vervou pustila do záhady.
„Asi by som ti mal povedať o všetkom,“ povzdychol.
„Nemusíš, keď nechceš, keď je to pre teba bolestivé,“ takmer šepkala. Zase odhadla viac, ako bolo vyslovené.
„Chcem. Musíš vedieť, že toho spravil oveľa viac…“
S nadýchnutím začal rozprávať. Od začiatku. Celý princov príbeh. Od jeho stretnutia s Lily Evansovou cez nedorozumenia s Petúniou, konflikty s Jamesom a Siriusom, ktoré prerástli do nenávisti. Vykreslil princovu lásku k jeho matke, aj ich ostrú hádku, ktorá za všetkým krásnym spravila bodku. Vylíčil jeho zradu, jeho pokánie, jeho prísahu. Opísal Snapeov pohľad na malého chlapca, ktorý sa tak ponášal na jeho nepriateľa, že si jeho podobnosť s Lily nepripúšťal. Spomenul jeho ochranu. Od prvého ročníka až po incident v Škriekajúcej búde. Nevynechal nič, ani najmenší detail.
Celú dobu pozorne počúvala. Raz jeden a následne aj druhý pozreli na bezvládne telo. Vstrebávala informácie. S miernym úsmevom, ale aj rozhorčením. S porozumením. Nepochybovala, že jej rozhodnutie je správne. Ale boli aj iné veci, ktoré sa museli vyriešiť.
„Takže mu pomôžeme?“ usmiala sa, keď dorečnil. Možno sa jej to len zdalo, ale zbadala Harryho lesknúce oči. Vedela, že viac ako hnev a nenávisť k profesorovi elixírov cíti vďačnosť. Odpustil mu aj zradu, uvedomil si príčinu a nevyčítal.
„Určite,“ prikývol s pevným rozhodnutím. „Čo to vlastne čítaš?“ zaškľabil sa a mrkol na knihu na jej kolenách. Mierne očervenela.
„Hadie jedy a protijedy,“ mykla plecami. „Keďže je Rokfortská knižnica takmer celá spálená, vzala som ju od Snapea. Podzemie je celkom zachované a heslá nefungujú.“
„Si neuveriteľná,“ zasmial sa. „Spala si vôbec?“
„Samozrejme, že som spala. Len do mňa nenaliali elixír.“
„No, zrejme si každý myslí, že keď som ten záchranca sveta, tak potrebujem zvláštne zaobchádzanie. Nevadí. A čo nové? Ešte sa oslavuje? A čo…“
„Ticho,“ prerušila ho s úsmevom. Vedela, kam sa snaží zaviesť rozhovor a nemá k tomu odvahu. „Všetci sa už rozišli. Všetci,“ nadvihla obočie. „Kingsley šiel na ministerstvo, ako sa vyjadril, liečiť čarodejnícky svet. Ale je k dispozícii, keby si ho potreboval na čokoľvek. Minerva sa stará o školu. Za dva dni bude pohreb všetkých zosnulých. Budú pochovaní tu. Tu bude zároveň aj pamätník obetiam,“ hrdlo jej zvláštne zovrelo. Bude trvať veľmi dlho, kým bude ktokoľvek schopný spomínať na ten posledný deň pokojne a vyrovnane. „Chce dať Rokfort do poriadku, kým začne nový školský rok. Plánuje vyzvať dobrovoľníkov, hlavne spomedzi rodičov a deciek, aby prišli… muklovia by to nazvali brigádou. Ale každý sa chce najprv postarať o seba a o svoje obydlia. Napríklad takí Weasleyovci,“ nadvihla obočie. Pozorne sa na ňu zadíval. „Chcú dať do poriadku Brloh, pretože im tam smrťožrúti spravili… podľa Billových slov sa tam poriadne vyriadili a chcú sa hlavne odsťahovať od tety Muriel. Plánujú prísť na pohreb. Máš sa vraj rozhodnúť, či pôjdeš k nim.“
„K nim,“ vydýchol.
„Áno,“ pokojne prikývla. „George a Ron ťa chceli zobudiť a zobrať so sebou, keď včera odchádzali. Molly im to zatrhla. Vraj sa potrebuješ vyspať. Ale rátajú s tebou,“ pozorne sa naňho dívala. Videla, že sa okamžite ponoril do vlastných úvah. „Harry, oni ti absolútne nič nevyčítajú. Fred zomrel, ale rozhodol sa bojovať sám za seba, za svojich rodičov a súrodencov, za všetkých čarodejníkov a priateľov. Nebolo to len kvôli tebe, ale kvôli presvedčeniu. Rovnako ako Lupin, či Tonksová. Nezomreli kvôli tebe, ale pre vidinu lepšej budúcnosti. A spravili by to znovu.“
„Ja viem,“ šepol so sklonenou hlavou. „Len ma štve, že ich muselo…“
„Zomrelo by ich oveľa viac, tak si už prestaň čokoľvek vyčítať.“
„Dobre,“ zabrblal.
„Weasleyovci plánujú prísť pomôcť s opravou Rokfortu hneď, ako si spravia poriadok doma.“
„A čo ty?“ pozrel na ňu. Na jazyku ho pálila otázka, ale nemal odvahu počuť na ňu odpoveď.
„No, stále neviem. Ron ma volal k nim. Povedala som, že zostanem, kým sa nezobudíš. Chcel ostať, ale majú toho veľa. Mamka mu dosť dôrazne naznačila, že ho tam potrebujú. Ja by som hneď po pohrebe, no, chcela by som si dať do poriadku vlastné záležitosti. Ja…“
„Chceš ísť do Austrálie za rodičmi,“ prikývol s porozumením.
„Áno. Mala by som ísť pre nich. Mala by som im vrátiť pamäť a dostať ich naspäť domov, ale…“ zaváhala. Pozrel na ňu. Videl, že s niečím bojuje. Zaplo mu to.
„Nemáš na to peniaze,“ vypálil. Strelila po ňom pohľadom a začervenala sa. „Hermiona, nemusíš sa hanbiť. A nemusíš ani váhať požiadať ma o pomoc. Stačí, keď povieš Billovi. On ti z môjho trezoru prinesie toľko, koľko budeš potrebovať.“
„Ja…“
„Nevysvetľuj mi nič,“ usmial sa. „Netuším, odkiaľ by si na to mala zobrať, keď si všetko popredávala a zabezpečila rodičov tam. Nezostalo ti na cestu, neverila si, že by si ju niekedy mala možnosť podnikať a ja sa ti ani nedivím,“ pokračoval, kým ona tekala očami všade naokolo. „Vezmi si, koľko budeš potrebovať a aj keď prehlásim, že mi to nemusíš vrátiť, ty si budeš tvrdohlavo stáť za svojím, takže fajn. Vrátiš mi to, keď sa všetko vyrieši.“
„Harry, ďakujem,“ vyhŕkla pohnuto a objala ho. „Vážne som s touto možnosťou nerátala a nenechala som si odložené peniaze bokom.“
„To je v poriadku,“ šepkal a hladil ju po chrbte. Vedel, že toto je pre ňu ťažká chvíľa. Vedel aj to, ako veľmi jej na rodičoch záleží.
„Mám ale ešte jeden problém,“ opatrne naňho pozrela. Nadvihol obočie. „Ron by chcel ísť so mnou.“
„Aha,“ zachechtal sa. „Ale to nie je problém. Ste moji najlepší priatelia a ja vám tento nový vzťah schvaľujem,“ mierne zavŕtal. Slabo sa pousmiala. „Viem pochopiť, že chcete tráviť čas spolu a že chce stáť Ron pri tebe. To nie je žiaden problém. Vezmi si, koľko budeš potrebovať a vrátiš mi to, keď budeš môcť, pretože bez toho by si si nič nepožičala, aj keď ja to nepovažujem za nevyhnutné…“
„Dobre, už mlč,“ prerušila ho usmiato.
„Takže odídeš.“
„Áno, hneď po pohrebe. Čo najskôr si to chcem vyriešiť, aby som mohla pomôcť s Rokfortom. A so Snapeom. Počítam, že do začiatku prázdnin, tých oficiálnych, by sme sa mohli vrátiť.“
„A teraz pôjdeš do Brlohu.“
„Áno, za dva dni je pohreb a potom odídem aj s Ronom. Dovtedy chcem pomôcť s čím budem vedieť. Nemám kam inde ísť,“ šepla. Zadíval sa na ňu. On je na tom vlastne rovnako.
„Ani ja nemám kde ísť. Grimmauldove námestie nepripadá do úvahy a Godricova úžľabina…“ hlas sa mu zasekol. „Tam nie. Nie tak skoro po tom všetkom. Rokfort je môj domov. Budem pomáhať pri jeho opravu. Keby nebolo Bystrohlavovej diadému, nikdy by sa tu neodohrávala bitka. Cítim sa za to zodpovedný, chápeš? Nie, nevyčítam si to,“ zarazil ju. Chcela sa doňho znova obuť. „Nejde o výčitky, ale tak, ako si chce každý spraviť poriadok doma, aj ja si ho chcem spraviť doma.“
„A čo Brloh? Aj to je tvoj domov.“
„Pôjdem tam čo najskôr. Za Ginny,“ povedal takmer nečujne.
„Mal by si,“ prikývla rozhodne. „Mali by ste si vyjasniť, ako to s vami vlastne je.“
„Ako by malo byť? Rozišli sme sa.“
„Nebuď idiot,“ zamračila sa. „Túto blbosť si spravil z ešte hlúpejších pohnútok bez toho, aby si sa pýtal na jej názor. Niekoľkokrát mi hovorila, že ti vtedy mala zo dve vylepiť a nenechať sa tak ľahko odstaviť. Milujete sa a keď sa bojíš, či sa za ten rok odlúčenia niečo nestalo, môžem ťa ubezpečiť, že mi stačil jeden pohľad na Ginny a hneď mi bolo jasné, že ťa stále miluje. Že si myslí, že si hlupák, to je už druhoradé.“
„Čo?“
„Čo tak pozeráš?“ dívala sa naňho s provokačným úškrnom. „A čo si si myslel? Že by ťa prestala milovať len preto, lebo si jej to naordinoval? Že si našla za teba náhradu pri tom všetkom, čo k tebe cíti? Nie. Rok sa strachovala a dúfala, že prežiješ a že sa k nej vrátiš. Rok umierala strachom o teba. Nie o seba, ale o teba. Nemusím byť psychológ, aby som to videla.“
„Vážne?“
„Harry,“ prerušila ho už zamračene. „Bež za ňou a porozprávajte sa. Ja ti môžem povedať len svoj názor, ale zároveň ti môžem povedať, že sa tento môj názor nelíši od reality ani v najmenšom. Ty by si mal prestať váhať a pochybovať, keď sa teda niečo nestalo s tvojím presvedčením. Miluješ ju, nie?“
„Áno.“
„Tak nemáš na čo čakať.“
„Dobre.“
„Pôjdeš za ňou?“
„Áno.“
„Uvidíme sa teba v Brlohu. A mimochodom. Asi by si sa mal poriadne okúpať a prezliecť. Otrasne zapáchaš.“
——
Už okúpaný, prezlečený a najedený Harry sa prechádzal po prázdnych rokfortských chodbách. S bolesťou v srdci nachádzal stále nové známky bojov, ktoré tu prebiehali. Hermionine slová boli pravdivé. Skutočne bude treba veľa času, kým sa Rokfrot opäť postaví na nohy. Potrhané a spálené obrazy, rozšliapané brnenia a zbúrané sochy boli tým najmenším, čo sa stalo. Dve veže boli zbúrané. Ostala len Astronomická a tá Chrabromilská. Menšie vežičky boli tiež zničené. V hrubých stenách zívali veľké diery, niektoré boli úplne zničené. Všade boli kamenné i drevené trosky, na viacerých miestach boli preliačené stropy. Najzachovalejšie bolo podzemie. Hrad vyzeral, akoby ho doráňali obrovské boxerské rukavice.
Pozemky nevyzerali o nič lepšie. Spáleniská páchli na každom kroku, skleníky boli zdevastované. Lesy a háje podupané nohami obrov, všade jamy a krátery po výbuchoch. Metlobalový štadión bol zrovnaný so zemou. Len drevené trosky napovedali, že tu kedysi stáli tribúny a lietalo sa tu na metlách.
V hrade ostali všetci učitelia a začali už s prvotným odstraňovaním škôd. Alebo len s akousi prípravou všetkého na pohreb, na ktorom sa mali zúčastniť okrem pozostalých aj zástupcovia celého čarodejníckeho sveta. Pohreb bude poslednou chvíľou starej éry. Po ňom sa začne s tou novou a vybuduje sa lepší svet. Aspoň tak hlásal Denný veštec.
Stretol McGonagallovú. Vysvetlila, že niektoré škody sa budú dať odstrániť a opraviť kúzlami. Tie po obroch, požiaroch, acromantulách, či neškodných kúzlach. Následky čiernej mágie pôjdu napraviť ťažko. Okrem prútikov sa budú musieť spoľahnúť aj na vlastné sily.
Ostali aj škriatkovia. A Kreacher. Bol počuť ich spev. Neboli už otrokmi, ale nechceli odtiaľ odísť. Chceli tiež pomôcť, varili a starali sa o všetko tak, ako predtým. Ale robili to bez strachu, s radosťou. Rovnako, ako sa pripojili k bojom. S úsmevom sa díval, ako Kreacher hlasným škriekaním organizuje jednu skupinu a vynášajú z hradu kusy kameňov. Díval sa aj na to, ako Grawp s Hagridom vyťahujú zo zeme spálené stromy. Hagrid ukazoval a Grawp vyťahoval.
Rokfort sa určite spamätá z tejto rany a s pomocou každej dobrej duše vykročí do novej éry. Tej lepšej a bezpečnej. On bude pri tom. A pokúsi sa pomôcť aj Snapeovi. Ale najprv… Najprv si musí zariadiť vlastný život…
——
Ešte sa síce stále nemohol oficiálne premiestňovať, pretože nezložil skúšky, ale v tomto období sa nedbalo na nič. Na žiadne zákazy či obmedzenia. Aj mladší čarodejníci mohli čarovať pri opravách svojich obydlí. Výnimka však mala platiť len do konca prázdnin. Ministerstvo oznámilo, že potom sa všetko vráti do starých koľají.
A preto sa celkom pokojne premiestnil k okraju dedinky Vydrí svätý Dráb. Nie priamo do dediny, pretože sa chcel vyhnúť pohľadom zvedavých čarodejníkov. A taktiež nie priamo k Brlohu, pretože na seba nechcel upozorniť hneď. Nebál sa, ale bol by rád, keby ju zastihol osamote. Sú veci, ktoré si musia povedať len oni dvaja a to čo najskôr. A taktiež potreboval trocha času, aby sa upokojil a rozhodol, čo vlastne chce povedať. Nie, musel si premyslieť, ako to povedať.
Brloh bol chránený len bežnými kúzlami. Jeho nepovažoval za cudzieho, a preto mohol prísť bližšie. Všetky dovtedy naučené formulky mu z hlavy vyšumeli v momente ako ju zbadal. Stačil len jeden pohľad a zabudol aj to, ako sa volá. Stál za stromom a so záujmom ju pozoroval. Láska, ktorú k nej cítil a ktorú si naplno uvedomil, keď k nemu letel zelený lúč, sa ozvala dosť dôrazne. Dokázal len civieť, s prudko bijúcim srdcom. Rozochvene. Jeho obavy sa drali na povrch a on dostal strach, či mu toto všetko ešte patrí.
Nevnímal výkriky, ktorými riadila činnosť v dome Molly. Nevšímal si ani hovor a aktivitu za domom, kde vládol Artur a spolu s Ronom. Zrejme upratovali. Nič z tohto neexistovalo. Bola tam len ona. Obklopená slnečnými lúčmi, kľačiaca v tráve a s prevracajúcimi očami, ktorými reagovala na každý ďalší výkrik matky. Občas zavrtela hlavou a slnko sa na jej vlasoch závistlivo rozbíjalo a lámalo. Len stál a civel. Možno by tam dokázal stáť a vyžívať sa v pohľade na ňu aj donekonečna, keby sa neozvala chuť dotknúť sa tej nádhery. Zovrieť ju v náručí a bozkávať. Precitol. Keď mu teda ešte stále patrí.
Obišiel strom a spravil pár krokov dopredu. Nezistí to, keď sa neporozprávajú. Nevšímal si neistotu a nepokoj, ktoré mu zaplavili dušu. Nadýchol sa.
Zareagovala na zašumenie trávy a pohyb, ktorý zachytila kútikom oka. Zdvihla k nemu hlavu. Ich oči sa k sebe pripútali a ich srdcia po sebe kričali. So slabým úsmevom sa postavila a nervózne k nemu podišla…