Harry kráčal spolu s Hermionou a Ronom po rokfortskej chodbe. Šli z riaditeľne, kde sa len pred malou chvíľou rozlúčili s Albusom Dumbledorom. Bazový prútik mal skrytý pod košeľou a bol pripravený vrátiť ho tam, odkiaľ bol násilím vyňatý. Hneď, ako sa opraví biela hrobka rokfortského riaditeľa. Hneď, ako sa dá všetko do poriadku. Všetko. Šli zamĺknuto, ani jeden z nich neprehovoril. Všetci traja mali o čom uvažovať.
Harry v myšlienkach zablúdil do chlapčenskej spálne a do svojej postele. Potreboval odpočinok, poriadny spánok, aby sa mu vrátili sily, o ktoré prišiel najmä v posledných hodinách. Nie fyzické, aj keď cítil ubolené a unavené telo, ale najmä psychické. To vyčerpanie bolo príliš silné a s ľahkosťou prekonalo aj tie najväčšie telesné muky.
Aj keď sa snažil na to nemyslieť, i tak sa mu pred oči vracali udalosti posledných hodín. Pravda o Severusovi Snapeovi bola najprekvapivejšia a najviac šokujúca. Zovrelo mu srdce. Teraz by na to nemal myslieť. Určite sa postará o to, aby bolo jeho meno očistené a nespájali ho so smrťožrútmi. Už nikdy viac. Zaslúži si úctu a rešpekt. Nebol len jedným z mnohých, ktorí umreli v boji. Bol jeden z mála, ktorý sa aktívne podieľal na tom, aby bol tento boj nakoniec víťazný. A svet sa to musí dozvedieť. Nemôžu už jeho meno vláčiť v špine, kydať naňho a… a nenávidieť ho. Nie po tom, čo sa o ňom dozvedel.
„Ja…“ zarazene vypustil z úst, keď sa blížili k Veľkej sieni. Stále sa z nej ozývali výkriky a radostný hovor. A určite to bude pokračovať. Ľudia, aj napriek únave, budú oslavovať. Až do úplného vyčerpania. Hermiona a Ron sa zastavili a pozreli naňho. Oprel sa o stenu, svoj opravený prútik pevne držal v ruke.
„Nikto sa na teba nemôže hnevať, keď sa tam nevrátiš,“ Hermiona k nemu podišla a položila mu ruku na rameno.
„Pravda, kamarát,“ Ron chápavo prikývol. „Aj ja mám v pláne poriadne sa ísť vyspať. Len chcem našim povedať, že ostanem tu. Aspoň do zajtra.“
„To áno,“ pozrel z jedného na druhého. „Spánok. Na ten sa najviac teším. Ale malo by sa spraviť ešte niečo,“ rozhodne prehlásil. Jeho najbližší priatelia čakali čo im povie. Nadýchol sa. „Malo by sa zájsť pre Snapeovo telo a mal by sa…“
„Harry,“ zamračene ho prerušil Ron. „Pre Snapea?“ nezatváril sa nadšene.
„Počkaj. Nech nám povie všetko, čo chce,“ napomenula Hermiona svojho priateľa. Harry na ňu vďačne pozrel.
„Mal by sa preniesť sem a položiť medzi tých, čo umreli v boji. Nezaslúži si ležať na zaprášenej a špinavej podlahe Škriekajúcej búdy.“
„Snape?“ Ron vyvalil oči. „Ten Snape, ktorý…“
„Ronald, buď ticho!“ okríkla ho Hermiona. „Snape nebol zradca.“
„Nebudem! Zdrhol ako gáfor, bojoval proti nám.“
„Ron, sklapni!“ Harry sa naňho zamračil. Nepovedal to nijak nevraživo, ani podráždene, len zmorene a unavene. Ale napriek tomu ho jeho kamarát počúvol. „Zistil som o ňom pravdu než som šiel do Zakázaného lesa a ubezpečujem vás, že on si ako prvý zaslúži ležať medzi tými, čo hrdinsky položili svoj život pri obrane.“
„Ja to nechápem.“
„Viem, že to nechápeš, Ron,“ začínal byť nervózny. „A ani sa ti nedivím. Ani ja som to nechápal. Vysvetlím vám to, ale až potom.“
„Už si niečo naznačoval… Voldemortovi,“ sťažka vyšlo z Hermiony. Prikývol.
„A verte mi, že toho bolo oveľa viac.“
„Dobre, čo máme spraviť?“ Hermiona okamžite vyzerala odhodlane, Ron stále nedôverčivo.
„My? My nič,“ zavrtel hlavou. „Chcel by som sa porozprávať s Hagridom a poprosiť ho, či by ho nemohli priniesť. S Grawpom.“
„Tak fajn.“
Zastavili pred Veľkou sieňou. Nemal chuť ísť dovnútra a postaviť sa opäť zoči-voči nadšencom, ktorí síce majú nárok na oslavy, ale on už proste nemal síl. Hermiona s Ronom našli Hagrida a poslali ho za Harrym. Rokfortský hájnik bol mierne pripitý, čomu sa ani niet čo čudovať. Fľaše s pivom, medovinou a whisky boli na stoloch rovnako často, ako misy s obloženými chlebmi. Znova Harryho vyobjímal a slzil, keď spustil rozprávanie o tom, aký mal strach a aký je šťastný, že je živý a že všetko nakoniec dopadlo dobre. Musel ho uprostred reči nešetrne prerušiť a s následným ospravedlnením predniesť svoju prosbu. Hagrid neváhal, aj keď naňho pozrel najprv mierne roztržito. Vybral sa von, za svojím veľkým bratom, aby ho odtrhol od okien, ktorými nakúkal do Veľkej siene a spolu sa vydali smerom k Škriekajúcej búde.
Ešte nemohol odísť. Musí dohliadnuť na to, aby bolo Snapeovo telo skutočne položené tam, kam chce. Prehodil si plášť a vkradol sa dnu. Nemusel si dávať pozor na kroky, všade bol taký hluk, že by nemali šancu počuť ho, ani keby dupotal ako stádo slonov. Oprel sa o stenu. S miernym, takmer automatickým úsmevom pozeral na zabávajúcich sa čarodejníkov.
Mal by sa radovať spolu s nimi. Mal by sa tešiť, mal by oslavovať. Doteraz však dokázal len sedieť a silene sa usmievať. Odpovedať na otázky, aspoň na tie bezpečnejšie a tváriť sa pohodovo. Necítil sa však dobre. Ani vtedy a teraz sa cítil zvláštne. Akosi nepokojne, bezradne a ustráchane. Čo ho teraz čaká? Aká budúcnosť? Mal by začať pokojne žiť, bez strachu a bez povinností. Bol to strach práve z tohto okamihu? Keď mu už nebude nič hroziť, keď bude žiť v bezpečí? Keď už niet Voldemorta, s ktorým sa spájala jeho budúcnosť? Alebo je za tým viac?
Potlačil tie úvahy. Jeho myseľ je teraz len unavená, rozhádzaná. Dlhú dobu bola spojená s nebezpečenstvom, a preto je enormne vypätá. Všetko je v poriadku. Malo by byť… Musí byť… Je len zbytočne predráždený.
Mal by byť šťastný, ale nebol. Pozrel sa na Malfoyovcov sediacich v kúte. Nik si ich nevšímal. Nechápal, či sa boja postaviť a upútať tým na seba pozornosť. Alebo niekde v kútiku duše chcú byť pri tom všetkom. Alebo sa možno nechcú vrátiť tam, kde až donedávna spolu s nimi prebýval Voldemort. Nemajú kam ísť? Zrejme je na tom rovnako ako oni. Sedeli so sklonenými hlavami opierajúc sa jeden o druhého. Smutne, zničene. Zrejme si uvedomovali všetko, čo sa udialo a ľutovali to. Aspoň v to dúfal. Lucius zdvihol hlavou, aby si obzrel sieň. Jeho pohľad bol zvláštne tvrdý. Nie nenávistný a nadradený ako v minulosti, ale napriek všetkému nebol ani trocha kajúcny. On zrejme necítil to, čo jeho manželka a syn. Úľavu, že je to všetko za nimi. Prvotný strach prekonal a dalo sa na ňom jasne čítať, že naberá stratenú sebadôveru. Mohlo by to byť alarmujúce, ale Harry na to teraz nedbal. Je to Malfoy a ten si asi nikdy nepripustí chybu.
Pozrel na telá ležiace pri stene. V jednom rade. Stále popri nich chodievali čarodejníci. Ich príbuzní či spolužiaci a potichu sa rozprávali. Áno, toho poznali, chodil o rok vyššie. Tento bojoval proti akromantulám, nestihol ujsť. Tohto sme videli pri obroch. Tohto som poznal… Tento… Dušu mu už po niekoľkýkrát ľadovo zovrelo, keď sa díval na Remusa a Tonksovú. Nemali to byť oni. A nemal to byť ani Fred. Či Colin. Nemal to byť nikto z nich. Minulosť sa už nedá zvrátiť. Dá sa len prijať a postaviť sa jej. Ísť ďalej. Kam však pôjde on? Záchranca sveta? Nikde…
Hermiona s Ronom si prisadli k Weasleyovcom. Smútok nad stratou syna sa miešala s radosťou nad tým, že ich nakoniec neumrelo viac. Percy sedel pri Georgovi a niečomu mu potichu hovoril. Chlapec bol až hrozivo vážny. Samozrejme, že strata brata naňho vplývala najhoršie. Boli ako jedna duša a jedna myseľ. Nikdy nedokázali byť vážni, preto ho tento George vydesil. Bude potrebovať dlhý čas, aby sa zmieril s bratovou smrťou. Možno by mu pomohla Angelina, ktorá sedela z druhej strany a rukou ho objímala okolo pliec.
Manželia Weasleyovci sa snažili o radostný výraz, ale smútok bol viditeľný. Molly sa o niečom rozprávala s Ronom. Zrejme mu dohovárala, aby šli do Brlohu všetci spoločne. Ale keď Ginny, ktorá sedela pri nich a počúvala rozhovor, občas zaletela pohľadom ku dverám, tušil, že sa rozprávajú o ňom.
Zadíval sa na dievča svojho života, čím si bol istý. Umieral s myšlienkou na ňu. Len na ňu, na jej vôňu a jej bozky. Je jej zmýšľanie rovnaké ako pred rokom? Asi ťažko. Rozišiel sa s ňou, dal jej voľnosť a ona to možno využila. Pochyboval, že by dokázala čakať rok. Rok v neistote a nebezpečenstve. Určite si užívala každú možnú chvíľu, pretože ďalšia už prísť nemusela. Ale to je hlúposť! Nemal by pochybovať. Aj keď je želanie, aby naňho čakala, príliš odvážne, možno skutočne čakala… Mala oňho strach, to videl okamžite, keď sa po dlhých mesiacoch znova uvideli. Ale aj radosť, že ho vidí. Živého. Ale možno sa tešila kvôli kamarátovi a nie… Nie! okríkol sa v duchu. Musí v to veriť, ale momentálne neveril ničomu. Bol taký unavený, že sa mu už aj jeho vlastné myšlienky zdali unavené a zničené. Musí sa vyspať a potom trocha racionálnejšie nad všetkým pouvažovať. Musí si proste odpočinúť…
Jeho ďalšie úvahy prerušil príchod Hagrida, ktorý niesol v náručí Snapeovo bezvládne telo. Položil ho k mŕtvym, hneď na kraj. Harry sa zadíval na muža, ktorému toľko dlžil. Aj keď sa možno jeho dlh vyvážil tou nenávisťou, ktorú mu neváhal profesor prejavovať celé roky, tou nechuťou, pohŕdaním a posmeškami. Ale na to všetko sa mu teraz darilo zabudnúť. Profesor sa nikdy nedozvie, že aj napriek tomu všetkému je mu vďačný. Za život a za ochranu. Za to, že ho viedol k cieľu, aj keď tak robil nevediac o čo ide a pre prísahu, ktorú zložil kedysi dávno Dumbledorovi. Už to bolo jedno. Už mu to nikdy nepovie.
Díval sa do takmer priesvitnej tváre. Zdalo sa, že Snape stratil všetku krv. Rany na krku boli zaschnuté, pol hlavy bolo zašpinenej od takmer sčernetej krvi. Keď od neho odchádzal, jeho čierne oči boli doširoka otvorené. Teraz však boli viečka privreté. Zrejme tak spravil Hagrid. Na jeho tvári sa usídlil pokojný a zmierený výraz. Taký asi mával len v spánku. Keď teda mal možnosť prežívať nerušené noci a sny. A tých bolo určite málo. Tento odvážny muž prežil pol života v nepredstaviteľnom nebezpečenstve. Nepochyboval o tom, že sa nikdy nebál smrti. Už bol zrejme spokojný. Nenávidel život. Smrť uvítal. Nakoniec sa mu podarilo splniť prísahu.
„Hagrid…“
Z myšlienok ho vyrušili hlasy dožadujúce sa vysvetlenia. Preto tu musel zostať. Keď je ich hrdina a vzor, tak ho musia vypočuť.
„Hagrid ho priniesol na moju žiadosť,“ zahrmel do miestnosti, keď sa zviditeľnil a prerušil tým ďalšie dohady. Všetci zmĺkli a dívali sa naňho. „Určite vám neušlo, čo som hovoril Voldemortovi. Ale rád to zopakujem. Snape stál vždy na našej strane. Dumbledora zabil na jeho žiadosť presne tak, ako sa dohodli. Že bojoval na strane smrťožrútov? To možno, musel hrať svoju úlohu až do konca. Ak si náhodou niekto z vás spomenie na jeho štýl boja, určite ma neprekvapí, keď ho nik z vás nevidel nikomu ublížiť. Nemyslím omráčenie alebo odzbrojenie. Ani vy by ste nestáli a nenechali po sebe metať zaklínadlá.“
„To hovoríš práve ty?“ neveriacky sa ozvalo odkiaľsi z davu. Rovnako, ako sa jemu ešte stále zdalo nepochopiteľné to, čo sa dozvedel z mysľomisy, ani oni tomu neboli ochotní tak ľahko uveriť. Aspoň poniektorí.
„Si si istý, Harry?“ Kingsley sa mu pevne díval do očí.
„Som,“ rozhodne prikývol. Kingsley bol ministrom, tak vlastne záležalo na jeho rozhodnutí, kde bude smrťožrút uložený a pochovaný. „Severus Snape si zaslúži ležať vedľa Lupina a Tonksovej, vedľa Freda a Colina, vedľa kohokoľvek, kto položil život pri obrane Rokfortu. Viac, než si ktokoľvek z vás dokáže predstaviť.“
„Dobre,“ prikývol minister. „Dúfam, že k celej veci prednesieš oficiálne vyjadrenie. Verejnosť bude chcieť pochopiť súvislosti.“
„Keď to bude potrebné, tak áno,“ odvetil oveľa tichšie. Vyrušení oslavujúci sa začali rozchádzať. Opäť pozrel na Snapea, pri ktorom kľačala Hermiona s skúmavo si ho obzerala. Dotkla sa jeho krku aj hrude. Videl na jej tvári, že nad niečím úpenlivo premýšľa. Pristúpil k nemu Ron. Aj on pozorne sledoval svoju priateľku.
„Harry,“ vydýchla po chvíli a zdvihla k nim hlavu. V očiach mala zmätenosť zmiešanú s prekvapením. „On nie je mŕtvy…“