FR 40.kapitola

               „Takže ako to vlastne bude?“ spýtal sa Ron Hagrida, keď ho prišli pozrieť v sobotu poobede. Harry sa vyspal možno päť hodín po tom večernom dobrodružstve v Núdzovej miestnosti. Ako vedel, Ginny si prispala o čosi dlhšie, ale už v túto chvíľu pripravovala s dievčenským osadenstvom Rebelov Núdzovú miestnosť k záverečnému posedeniu pred odchodom na prázdniny.

               „No tak…“ Hagrid bol roztržitý a uponáhľaný. „Jako… Grawp zostane tam, kde je teraz. Bude mu tam lepšie, ako tu, v Zakázanom lese. Aspoň nebudú kentauri zazerať. Šak viete… neľúbilo sa im, že tam majú polobra. No a Charlie povedal, že keď budem ja učiť… jako tu, na Rokforte… tak zatiaľ niekto na Grawpa dohliadne od nich…“

               „To vážne našli dobrovoľníkov na stráženie polobra?“ neveril Harry. Hagrid vážne prikývol a strčil obrovskú deku do ešte väčšieho batoha.

               „Aj na výchovu… Nezabúdaj, že Rumuni sa starali o drakov,“ povytiahol obočie. Zdal sa Harrymu spokojnejší. Samozrejme, neprišiel o miesto na Rokforte a podľa všetkého aj jeho bratovi bude dobre. Iste, teraz bol roztržitý a náhlivý, ale len preto, lebo premýšľal, čo bratovi zabaliť a ponáhľal sa za ním.

               „Možno áno,“ zadumane vyriekol Ron. „Ale aj tak… draka vychovávajú odmalička, nie? Ten sa dá vychovať…“

               „Ale Grawp je predsa ešte len dieťa,“ Hagrid mykol plecami. Ron pozrel na Harryho. Tri a pol metrové dieťa. No dobre. „No nič, chlapci… Ja budem musieť ísť…“ pozrel na nich.

               „Dlho sme sa nezdržali,“ namietol Harry. Ale usmieval sa. Pre Hagrida bol Grawp dôležitý a on to chápal.

               „Uvidíme sa aj cez prázdniny, hádam. Sľúbil som Charliemu, že pomôžem s hipogrifmi…“

               „Ďalšia zábavná činnosť,“ prikývol uznanlivo Ron. „Dobre teda, necháme vás, dobrodruhov tak a my sa poberieme…“ so smiechom sa pobrali z Hagridovej búdy. Ten na nič nečakal a utekal sa premiestniť za bratom.

               „Som zvedavý, či to skôr vzdajú s hipogrifmi alebo Grawpom,“ nadhodil Harry po ceste naspäť do hradu.

               „S Grawpom. O galeón,“ zaškľabil sa Ron.

               „Nevsádzam, tiež si to myslím,“ zamietol Harry.

               „Ani trocha zábavy, takmerbratku,“ zasmial sa Ron. Harry naňho pozrel kútikom oka. Toto bolo prvý krát, kedy mu tak Ron povedal. Dvojčatá si ho doberali stále, Ron začal až teraz. „Tak čo bolo včera večer?“ skúsil jeho kamarát. Ich verziu im povedali už cez obed a zdalo sa, že ju priatelia prijali. Nemohli pochybovať, pretože sa zrejme, podľa správania sa Dumbledora, jednalo o niečo ťažko pochopiteľné, čiže nemohli mať podozrenie o niečom ťažko pochopiteľnom, čo zrejme ani nepoznali.

               „Vraveli sme predsa…“

               „Dobre, ale na aký druh čiernej mágie môže moja sestra reagovať tak citlivo?“

               „Neviem, Dumbledore sa to snaží zistiť…“

               „Jasne, to viem. Ale reku… mohli by sme pouvažovať, nie? Vaše duše sa skrížili. Aký druh mágie to mohlo ovplyvniť?“ povytiahol obočie. „Vezmi si, že na vás pôsobia Neodpustiteľné kliatby… a smrtiacu sa zatiaľ nikto neodvážil použiť… a obrovské zásahy do osobností ako Oklumencia, napríklad. To je všetko nejaký druh mágie, nie?“

               Harry sa znova pozrel na Rona kútikom oka. Takto sa na to nikdy nedívali. Neuvažovali o tom.

               „Som si istý, že na to Dumbledore príde…“

               „Jasne, ale aj tak,“ zavrtel hlavou Ron. „Ja viem, že my na to neprídeme nikdy… a zrejme ani Hermiona nie, nech si vraví, ako na to príde koľko chce… Ide ale o moju sestru a rád by som mal nejaké odpovede…“ pozrel na Harryho, pretože ten zastavil. Díval sa naňho s výčitkou. Ron sa zamračil. A potom mu to došlo. „Ale samozrejme ide aj o teba, kamarát a preto by som mal rád nejaké odpovede,“ zaškľabil sa.

               „No veď preto,“ prikývol Harry súhlasne a znova vykročil. „Neviem, kamarát. Rád by som to vedel. A bol by som rád aj za nejaké riešenia. Aspoň niečoho…“

——

               Ten večer sa v Núdzovej miestnosti na záverečnom posedení nestretli len Rebeli. Boli pozvaní aj všetci škriatkovia, ktorí im pomáhali a Hermiona s Čcho ich museli niekoľkokrát upozorniť, že sú tam ako hostia, tak aby si sadli. Každý čarodejník si predsa dokáže punč naliať a obložený chlebík na tanier naložiť. Už dosť, že sa im vlastne postarali o občerstvenie.

               Nie, nebola to nejaká párty alebo niečo podobné. Bolo to skutočne len posedenie. Na stene Núdzovej miestnosti viseli obrazy Luny a Rogera, pod ktorými horeli sviečky a boli kytice. Nikto nemal chuť na jašenie. Chceli si spolu ale posedieť, porozprávať sa, prezradiť si plány do budúcnosti.

               „Ja idem na ministerstvo,“ pevne prehlásil Cedric Diggory. „Ako písali… je teraz potrebná každá ruka a prakticky na každom Oddelení bude voľné miesto. Otec chcel, aby som pracoval s ním, ale zázračné bytosti ma nelákajú. Skúsim to v Medzinárodnej spolupráci. Otec povedal, že po Percym nikoho neprijali… ako asistent vedúceho môžem ovplyvňovať medzinárodnú spoluprácu a v nasledujúcich rokoch sa dojednanie spolupráce so zahraničím hodí…“ mierne sčervenel. Susan sa naňho usmiala.

               „To je dobrý plán,“ prikývla.

               „A okrem toho, ako nositeľ Merlinovho rádu II. kategórie budeš prínosným článkom,“ prikývli dvojčatá.

               „Viete, kde skončilo to vyznamenanie…“

               „Tam, kde aj naše…“ Zvyšok Rebelov ho dal do truhly k Rogerovi. „My sa budeme snažiť prispieť v boji iným spôsobom…“

               „Budeme hádať,“ ozvali sa Angelina s Alicou. „Otvoríte si ten obchod…“

               „No jasne. Bude potrebné zdvíhať náladu a o to sa postaráme. A ešte okrem toho máme aj pár nápadov, ktoré by mohli pomôcť aurorom,“ povytiahli obočie.

               „U mňa je to tiež jasné, aj keby som rád práve k tým aurorom,“ ozval sa Ron. „Vrátim sa na školu…“ zaškľabil sa.

               „To väčšina z nás,“ upokojila ho Katie.

               „A čo vy?“ Hermiona pozrela na chrabromilské metlobalistky.

               „Ja sa priznám teda…“ Angelina sa zapýrila, hoci to bolo ťažko poznať. „Poslala som prihlášku do troch metlobalových družstiev a skúsim niečo, čo sa podarilo Oliverovi…“

               „Páni, paráda,“ vzdychol Ron. O tom sníval. Ale priznal si, že je to uňho nereálne.

               „Rozhodne budem držať palce,“ Ginny do nej jemne drgla. Ani ona ešte nikomu, okrem Harryho nepovedala, že to tiež chce po škole skúsiť ako metlobalistka. Hoci poriadne nehrala ani školskú ligu. Jeden zápas a ešte na tom nešťastnom poste sa nedalo brať ako niečo smerodajné. A už vôbec nie niečo, o čom by sa odvážila hovoriť nahlas. Ak sa teda nejednalo o Harryho. „A ktoré tímy?“

               „Ehm… Šípy, United a… Harpye…“

               „Waw!“ ozvalo sa niekoľko nadšených ohlasov.

               „To ma podrž…“ vzdychla aj Ginny.

               „Ja to zase až tak úchvatné nevidím,“ zabrblala Hermiona. „A ty? Alica?“

               „Ministerstvo… ako povedal Cedric, tam je miest teraz dosť a bude potrebné postarať sa o nápravu nášho sveta. Nielen my pôjdeme na Ministerstvo. Aj ďalší siedmaci chcú vypočuť výzvu novej ministerky…“

               „Správnej ministerky,“ podotkol Ernie. Ale len preto, aby vyfasoval od Susan bozk na líce.

               „A ostatní hurá do siedmych, šiestych a piatych ročníkov,“ zaceril sa Colin.

               „A tretích, nie?“ zamračil sa naňho jeho brat.

               „Jasne a tretích. Veď vy ste už takí veľkí,“ tresol po ramene ako Dennisa, tak aj Nigela. Harrymu napadlo, že v ich veku on súperil s dementormi a utekal pred utečeným väzňom. Neboli až takí malí.

               „Škriatkovia tiež ostanú na Rokfote, slečny a páni,“ ozval sa Dobby, ako najodvážnejší zo štvorice škriatkov. „A ďalej sa budú starať o všetkých Rebelov usilovne a statočne,“ zamával ušami. A toto prehlásenie všetci potrebovali, aby sa trocha uvoľnili, zasmiali a začali sa viac zabávať. Luna s Rogerom by to tak určite chceli.

——

               Napokon nadišiel aj skutočne posledný deň školského roka. Drsného a bojovného, tragického. Záver bol ale pokojný. Aj čo sa týkalo slizolinských študentov. Decká sa dočítali o prvých súdnych procesoch a prvých odsúdených, medzi ktorými bol aj Lucius Malfoy. Mal si odpykať dvadsaťpäť rokov v Azkabane, ktorý bol behom mesiaca opravený a v ktorom sa zamestnali aj zahraniční aurori. Aspoň dočasne, kým sa anglické ministerstvo dostatočne nespamätá.

               A slizolinským samozrejme sklaplo. Už sa nenosili nadradene, ako v minulosti. Neprovokovali a nevyvolávali konflikty. Draco Malfoy bol mĺkvy a ešte bledší, než v minulosti. A spolu s ním aj Parkinsonová a ostatní. Pravdou ale bolo aj to, že si ich ostatní príliš nevšímali. Možno nemohli za činy svojich rodičov a možno sa našlo pár jednotlivcom, ktorým ich bolo ľúto, väčšina z nich ich ale ignorovala tak, ako tomu bolo v minulosti, pokiaľ neboli nútení reagovať na ich provokácie.

               Nastal čas lúčenia. A hoci sa všetci ešte povezú v Rokfortskom exprese, každý si už bude hľadieť svoje a preto sa po raňajkách lúčili najmä Rebeli medzi sebou. Veľká časť z nich sa znova stretne v septembri na Rokforte a je dosť pravdepodobné, že dvojčatá budú stretávať často v Šikmej, alebo Cedrica s Alicou na ministerstve, Angelinu nemusia stretnúť riadne dlho. Nielen sprvu Dumbledorova armáda a neskôr Rebeli, ale najmä dráma na ministerstve z nich spravila veľmi silných priateľov.

               „Tak hotovo,“ smrkla Hermiona, keď sa doobjímala s Angelinou a Alicou a pridala sa k svojim prvým priateľom. „Môžeme si nájsť koč a môžeme ísť…“ pozrela na Lucy. Tá prikývla.

——

               Neville to nechcel spomínať, keď nastúpili do koča, ale po nastúpení do vlaku a nájdení si kupé, to bolo ešte bolestivejšie a jasnejšie. Pripomenula sa mu Luna a jej vysvetlenie, že vlak je síce čarovne upravený, aby pojal množstvo batožín, stále ale platí, že kupé je pre šesť osôb a ich bolo sedem. Preto sa museli tlačiť. Už sa nemuseli…

               Lucy sa naňho pozrela a zbadala jeho zarazený výraz.

               „Bude to dobré,“ pohladila ho po ramene. Došlo jej, čo ho tak vykoľajilo. Ona si na to tiež spomenula. A nebola jediná. Pamätala si, ako si chcela Luna sadnúť na zem, pretože by sa nepomestili. Zrazu bolo miesta viac, ako dosť. Jej miesto ostalo prázdne.

               A okrem iného práve Neville mal k Lune najbližšie. Iste, boli všetci priatelia a dobrí priatelia. Posun vo vzťahu k Lune bol najviac badateľný na Hermione, ktorá rešpektovala jej prapodivné názory. Bola ochotná počas Umbridgovej tyranie denne chodiť do knižnice, hoci to ona za obeť nepovažovala. Robila to však výlučne preto, aby mohli byť s Lunou, pretože inak sa nedalo. Tam to bolo najjasnejšie. Že bola kamarátkou Ginny vlastne od škôlky, že ju Harry musel mať rád, keď ju mala rada Ginny a že bola Lucinou spolužiačkou, to bolo tiež jasné. Ron si k nej síce nikdy nevybudoval ktovieaké silné puto, ale bral ju ako súčasť ich skupiny, pomáhal jej v Núdzovej miestnosti pri kúzlach a rešpektoval ju.

               Nevillov vzťah k Lune bol ale úplne iný, ako ostatných. Možno aj preto, lebo sa donedávna považoval za outsidera, rovnako ako bola braná Luna. Boli vlastne najslabšími článkami ich skupinky, hoci ich ostatní tak nebrali, oni to tak chápali a neraz sa o tom aj rozprávali. Preto mal Neville sklony k tomu, aby ju ochraňoval. Jej povaha k tomu nabádala.

               A potom tu bolo to, o čom sa s Harrym v jeden večer rozprával v súkromí. Vyčítal si to. Dostal predsa príkaz chrániť Lunu a Hermionu, pretože neboli dobré bojovníčky. A zlyhal. Vinil sa z toho. Harry mu síce v ten večer dohovoril do duše, ale aj tak to nepomohlo. Možno bol v tom momente zneškodnený a nemohol ich chrániť. Možno by umrel spolu s Lunou aj on. Mohlo to dopadnúť hocako. Mal ale pocit, že keby neležal pod kameňmi, dokázal by Lunu zachrániť. A Harryho argumenty, že na smrtiacu kliatbu neexistuje žiaden štít, žiadna ochrana boli síce upokojujúce, ale Nevilla od chmúrnych myšlienok aj tak nevytrhli.

               „Jasne, bude to dobré,“ Neville sa slabo pousmial na Lucy a vstúpil do kupé, aby pomohol chlapcom s kuframi. Musí sa snažiť na to nemyslieť. Musí sa zamestnať. Už dostal list od babičky. Sirius Black, ako sľúbil, tak aj spravil. Zašiel za pani Longbottomovou a porozprával sa s ňou. A Neville dostal odobrenie, že sa cez prázdniny môže zapojiť do trénovania mladej vetvy Dračieho rádu, ako ich pomenoval Sirius. Bol predsa nositeľom Merlinovho rádu II. kategórie, pomáhal ochrániť čarodejnícky svet pred smrťožrútmi a dalo sa predpokladať, že pôjde v stopách svojich rodičov. Pani Longbottomová sa od pýchy nadúvala.

               Nevilla to síce potešilo, bude môcť pokračovať v zlepšovaní sa. Počas uplynulého roka sa vytiahol a výrazne schudol. Akurát mu ešte to svalstvo chýba, ale pravidelné cvičenie bude prospešné nielen k tomu, aby zosilnel, ale hlavne k tomu, aby sa pokúsil zabudnúť. Aj tak si myslel, že bude mať skôr toľko svalov, koľko Ron, než by zabudol na Lunu.

               „Dobre, panstvo. Tu vás pred Londýnom nájdem,“ prehlásil Ron, keď sa vlak dal do pohybu. Kufre boli na miestach. „Idem nájsť Katie… To viete, dva mesiace sa neuvidíme, je potrebné poriadne sa rozlúčiť,“ zazubil sa a zmizol.

               „To je fakt, tiež ťa vezmem niekam na vychádzku… po vlaku,“ Harry sa zaškľabil na Lucy. S úsmevom ho drgla do ramena.

               „Nemusí to byť také dramatické, predsa,“ odvetila. „Vieme, čo hovoril Sirius…“

               So Siriusom sa znova začali pravidelne a bez obáv spájať, aby vedeli novinky, aby sa dozvedeli aj od niekoho hmotného, ako napreduje zviechanie sa čarodejníckeho sveta. A boli to väčšinou pozitívne novinky. Nielen čo sa týkalo Nevilla, napríklad. Ale aj čo sa týkalo Lucy.

               Ako pred nejakým časom nadhodili, ministerstvo, na ktorého čelo sa postavila Amélia Bonesová, by mohlo prehodnotiť vzťah k jej rodičom. A popravde, to bolo to prvé, o čo sa Kingsley Shacklebolt snažil, keď nastúpil na miesto vedúceho Aurorského oddelenia. S podporou Amélie a tiež Dumbledora, kedy sa kontrolovalo postupne úplne celé ministerstvo, pôjde všetko rýchlo a bola reálna možnosť, že by sa aj Lucy zapojila do prázdninového tréningového procesu.

               „Budem tomu rozhodne fandiť,“ prikývol Harry súhlasne. „Bolo by úžasné, keby sme mohli byť aspoň časť prázdnin všetci spolu,“ pozrel na Nevilla. Prikývol.

               „Skontrolujem najskôr svoje skleníky a porobím nejaké práce, ktoré budú potrebné spraviť na dome… ale potom budem dochádzať,“ slabo sa pousmial. „Bude to jednoduché, keď spojil Sirius jeho krb s tým našim…“

               „A snáď ho zapojí aj s domom v Kilby,“ Ginny mrkla na Lucy.

               „Neviem… Aj keby mali rodičia povolenie znova sa vrátiť do Anglicka, aj tak zrejme budú viac v Južnej Amerike. Majú tam prácu…“

               „Iste, ale keďže Sirius je dobrý prehovárač, ukecá vašich, aby si mohla ostať. Som si istá,“ rozhodne prehlásila.

               „Skutočne je dobrý prehovárač. Nezabudnite, čo spravil s našimi,“ Hermiona sa slabo zasmiala.

               „No vidíš… keď sa mu podarilo ukecať Hermioninho otca na akciu na Novom Zélande, ukecá aj vašich, aby si mohla zostať u Weasleyovcov…“

               „Uvidíme…“

               „Po Novom Zélande ale budem musieť ísť pozrieť tetu,“ pokračovala Hermiona a bola na nej vidieť nespokojnosť. „Aspoň to písali…“

               „No ale… minimálne ten august by sme mohli byť všetci spolu,“ vyriekol Harry a pozrel hlavne na Hermionu a Lucy. „To je o mesiac viac, ako sme mali minulý rok. A to je dobré…“

               „A aj ten tréning bude lepší, nie?“ Ginny sa naňho pozrela s úškľabkom. „Pamätám, ako si minulý rok frflal, vrčal a nadával na všetko… Po Novom Zélande už nebudeš musieť…“

               „Hádam. A keď sme už pri tom Siriusovi a jeho ukecávačských zručností… som zvedavý, čo spraví s tvojou mamkou,“ povytiahol obočie. Ginny si odfrkla.

               „Prehovorí ju ľahšie, ako sa mu to podarilo s Nevillovou babičkou. Stav sa…“ povytiahla obočie.

               „Super plány,“ usmiala sa Lucy, ale bol to trocha silený úsmev. Jej sa Nový Zéland netýkal. A pokiaľ nebude strýko úspešný, nebude sa jej týkať ani záver prázdnin. Hoci všetci tomu veria a berú to ako fakt, ona pochybovala. Nie o tom, že by sa nepodarilo vymazať tie hlúpe záznamy, ale o tom, že by jej rodičia dovolili ostať v Anglicku, keď budú v Južnej Amerike. Budú chcieť mať dcéru pri sebe.

               „Poď so mnou,“ šepol Harry a vytiahol ju z kupé na chodbu. Zašli až na koniec vlaku, kde bolo trocha súkromia. Cestou mávali niekoľkým spolužiakom. „Sirius vašich prehovorí, aby si mohla byť aspoň mesiac s nami. Uvidíš,“ vyriekol, keď ich zabezpečil.

               „Nepoznáš ale moju matku,“ slabo sa pousmiala a nechala sa od neho objať. „Otec bude v pohode, mama je ale trocha… ráznejšia. A vlastne… ani neviem, načo to preberáme, keď ešte ani nevieme, či bude strýko úspešný…“

               „Bude,“ zamrmlal jej do vlasov. „Podľa všetkého je to len formalita. Len prehlásenie skostnatených úradníkov…“

               „Wizengamotu…“

               „No veď vravím… skostnatených úradníkov. Amélia je ešte stále na čele Wizengamotu, jej potvrdenie je smerodajné a keď ona povie, že tvoji rodičia nie sú čierni mágovia… a to tvoj otec nie je ani čarodejník… tak proste nie sú, záznamy sa vymažú, tabu sa odstráni a oni sa vrátia do Kilby. A ty s nimi. Prehovoriť potom tvoju mamu, aby sa nositeľka Merlinovho rádu II. kategórie a záchrankyňa sveta zúčastnila obšírneho výcviku, bude preňho brnkačka…“

               „Uvidíme,“ šepla. Odtiahol sa od nej a pozrel jej do očí. Trápilo ju niečo a on nevedel, čo presne to tentoraz je, pretože ich oboch trápilo veľmi veľa vecí. Nielen mesiac na viac cez prázdniny.

               „Čo sa deje?“

               „Chcela by som ísť s vami na ten Nový Zéland,“ prezradila. Stiahol obočie. „No… začínalo to vyzerať nádejne, nie? Tamto…“

               Bolo zvláštne, že o tom nedokázala hovoriť. Videl ju nahú, dotýkal sa jej úplne všade a nielen rukami a jej to bolo mimoriadne príjemné. Ona ho videla nahého a tiež sa ho dotýkala takmer úplne všade. Nedokázala o tom ale hovoriť nahlas. Ten posledný krát, čo boli spolu týmto spôsobom však prehlásil, že možno začína reagovať.

               Aj preňho to bolo frustrujúce, samozrejme. Skutočnosť, že si to vlastne od januára nespravil ani raz. Že jeho penis nedokázal reagovať ani keď pred ním ležalo nahé telo, o ktoré sa staral. Nereagoval ani v spánku, keď sa predtým pravidelne budil so stuhnutým penisom, teraz sa nedialo nič. Nerobili to príliš často, vlastne sa k tomu odhodlali len niekoľkokrát, ale naposledy skutočne cítil, že by mohol zareagovať. Bolo to síce preč rovnako rýchlo, ako sa to dostavilo, ale podľa Lucinho názoru to vyžadovalo len tréning. Len skúšanie.

               „Teraz sa to na dva mesiace zastaví…“ dodala.

               „Na mesiac, dúfam,“ díval sa jej do očí. A povzdychol. „Začneme potom odznova, no…“

               „Čo keď ale dostaneš na to chuť a…“ zapýrila sa.

               „A čo?“ slabučko sa uchechtol. „Lucy, pre Merlina, nezačni prosím žiarliť. Nič sa nestane, aj keby som dostal chuť, tak si to spravím maximálne sám. A budem tomu rád. To by bolo výrazné zlepšenie a dávalo by mi to nádej, že nebudem pred tebou úplne… na nič…“

               „Ale to nie si,“ zamračila sa naňho. „Dobre, uznávam, že mi napadla tá myšlienka, že ak by si veľmi chcel, niekto by ti to mohol spraviť úplne ľahko…“

               „To by platilo, keby som na to mal chuť,“ skočil jej do reči. Pozrela sa naňho. Takmer prestrašene, zdalo sa mu. „Dobre vieš, že na to nemám chuť. Nejde o to, že by som si to nedokázal spraviť, ale že na to proste nemám chuť. Keby som mal chuť a nedokázal by som si to spraviť… áno, v tom prípade by tvoje obavy boli oprávnené. Mohol by som povedať Ginny, aby mi to spravila. Nielenže by ma poslala do čerta, ale ja by som sa poslal do čerta, to za prvé. A za druhé… ja na to nemám chuť a viem, že ma ty prinútiš mať na to zase chuť, akurát budeme pokračovať až za mesiac. Dobre?“ mierne sa pousmial. Zahryzla si do pery.

               „Nečuduj sa mi, že ťa nechcem nechávať bez dozoru,“ zabrblala.

               „Ani Katie nechce nechávať Rona bez dozoru. To je úplne normálne. My si dáme pauzu ale len na mesiac. Oni na dva. Kto na tom bude horšie?“ snažil sa jej zdvihnúť náladu.

               Vedel, čo ju trápi a bolo to oprávnené. Jeho to trápilo tiež. Nejeden raz to preberali. Že by stačil jeden Ginnin dotyk a bolo by po probléme. Na oboch stranách. Ale to nechcel ani jeden z nich. Zničilo by to zrejme úplne všetko. A túto predstavu odmietala Ginny ešte viac, než Harry alebo Lucy. A pokiaľ bude žiť nádej, že by Lucy mohla Harryho vyliečiť, ako to nazvala sama Ginny, nebudú riskovať ničenie absolútne ničoho. Okrem toho, Ginny nemala ešte ani pätnásť. Keby mama vedela, aké reči vedú, zrejme by ju zodrala z kože a nasadila by jej pás cudnosti.

               „Vážne si myslíš, že to bude len mesiac?“ spýtala sa. Kiež by mala tú jeho vieru. Nechcela ho opúšťať ani na deň. Nieto mesiac. A dva boli podľa jej názoru reálnejšie.

               „Myslím si to. Sirius je veľmi kvalitný ukecávač. Uvidíš,“ uškrnul sa. „Má svojho krstného syna rád. A vie, koho má jeho krstný syn rád. A pre svojho krstného syna spraví úplne čokoľvek…“

               „Dobre, nechaj toho…“ smiala sa a objala ho. Zaborila si tvár do jeho košele. „Ani nevieš, ako ťa milujem…“ hlesla.

               „Ja ťa milujem, Lucy…“ šepol a ona sa naňho pozrela. Bolo to prvý raz, čo to vyriekol. Ich pery sa spojili v nežnom a veľavravnom bozku.

——

               Cesta ubiehala až príliš rýchlo, ako sa zdalo Harrymu. Vzal Lucy na akúsi vychádzku po vlaku ešte dva razy. Medzitým sa rozprávali najmä o výcviku. O tom, čo ich hlavne Tonksová všetko naučí. A Bill, samozrejme. Do toho vkladala nádeje najmä Hermiona. Predsa len sa cítila istejšia pri zaklínaní a odklínaní, ako pri boji.

               Harry sľúbil Nevillovi, že dve hodiny denne venujú aj animágstvu. A tiež Lucy, keď sa k nim pridá. Aj toto bolo niečo, čo by chceli úspešne zavŕšiť. Skúsili prehovoriť aj Hermionu, aby prehodnotila svoje stanovisko. Dosiahli aspoň jej sľub, že nad tým ešte popremýšľa.

               Keď sa do kajuty vrátil Ron bolo jasné, že sa Londýn blíži. A oni si nájdu príbuzných, aby sa na tiež rozišli. Na chvíľu, ako všetci dúfali.

               Na nástupisku vládol ruch a zhon, decká sa lúčili, hľadali si rodičov a vítali sa s nimi. Zbadať vysokého Kingsley Shacklebolta nebol problém. Mával na nich veľmi výrečne.

               „Ktovie, kde sú naši…“ zabrblal Ron, ale díval sa na to, ako Katie pristúpila k svojim rodičom. Usmial sa.

               „Vidím ryšavú hlavu vedľa Kingsleyho… zrejme Bill,“ zahlásil Neville, pretože bol najvyšší a videl ponad hlavy. „A je tam aj Sirius… a babička, no to ma podrž…“

               „Tak ideme tam, nie?“ mykol plecami Harry a začali sa predierať pomedzi hlúčiky vítajúcich sa skupiniek.

               „Lucy!“ Zaznelo volanie, keď sa im podarilo predrať sa cez najrozsiahlejšiu záplavu tiel. Hermiona zistila, že aj jej rodičia stoja vedľa Siriusa Blacka.

               „Mami?“ Lucy vyvalila oči na osobu stojacu vedľa Kingsleyho. Chudú, drobnú ženu s pokožkou farby bielej kávy. Áno, na nej sa dalo badať, že je mulatka. Vedľa nej stál o čosi vyšší beloch s hnedými vlasmi a tmavomodrými očami. Lucyni rodičia. „Tati!“ vykríkla a nechala kufre kuframi, aby sa rozbehla a hodila sa mame do náručia.

               Harry to sledoval s jemným úsmevom na perách a keď sa chcel chopiť aj Lucinho kufra, ktorý tam nechala, ten sa zniesol a priletel ku Kingsleymu, ktorý naňho mrkol.

               „Prekvapenie,“ zabrblal Kingsley.

               „Dalo mi prácu to zamlčať,“ prezrádzal Sirius Harrymu, keď ho krátko objal. Vedľa sa vítala Hermiona s rodičmi, aj Neville s babičkou. A tiež Bill s Charliem, ktorí prišli pre svojich súrodencov. Ešte bolo potrebné počkať na dvojčatá, ktoré sa flákali ktovie kde.

               „Sú tu už vlastne týždeň, ale Sirius dostal prísny zákaz povedať čo i len slovo,“ podotkol Kingsley a s úsmevom sa díval na to, ako sa Lucy teraz objímala s otcom a potichu si niečo ševelili.

               „Bude to nastálo?“ spýtal sa Harry.

               „Na nejaký čas určite. Potom sa uvidí. Asha aj s Danom sa musia nejako rozhodnúť…“

               Nechali ich tak, aby sa zvítali, aby si vymenili nejaké prvotné informácie. Lucy potrebovala rodičov vyspovedať zatiaľ súkromne. Potrebovala sama zistiť, čo sa bude teraz diať. Harry sa po nich díval kútikom oka a druhým okom zachytával vítanie sa Billa a Charlieho s Ginny a Ronom.

               „Dobre teda, páni,“ obrátila sa k nim Augusta Longbottomová po tom, ako skontrolovala svojho vnuka. Už znova sa hrdo pýšila. „Dohodli sme sa,“ pozrela na Siriusa. „Zverím vám do rúk svojho vnuka a vy z neho spravíte poriadneho chlapa…“

               „Babi…“ zabrblal Neville.

               „No nie, chlapče,“ Augusta naňho pozrela. „Ako sa hovorí… čaká nás vojna, do ktorej sa budeme musieť zapojiť úplne všetci. A keď je možnosť vycvičiť ťa na dobrého bojovníka, ako sľúbil Sirius, tak to tak aj bude…“

               „Nemajte obavy, pani Longbottomová,“ vyriekol Sirius vážne. „Neville je šikovný chlapec. S dobrým prútikom a kvalitným vedením sa dokáže nielen ubrániť, ale aj zabojovať, čo už vlastne dokázal. Nemýlim sa?“ Augusta ho prizabila pohľadom.

               „A budete dohliadať aj vy?“ pozrela na Kingsleyho.

               „Aj ďalší aurori. A členovia Rádu,“ prikývol.

               „Dobre teda. Rozlúčime sa. Máme ešte nejakú prácu. Pošleme si sovu…“ pozrela na Siriusa. Neville by sa najradšej do zeme prepadol a bol skutočne rád, keď sa napokon Augusta vybrala smerom k priechodu. Kývol priateľom a ťahal sa za ňou.

               „Prospeje mu, keď sa od nej dostane čo najďalej,“ zhodnotil celú scénku Bill. A pozrel na súrodencov. „A kde sa flákajú vaši bratia?“

               „Ktovie… zrejme už rozbehli kšefty,“ zaceril sa Ron, ale kývol na pozdrav Katie, ktorá odchádzala.

               „My sme sa tiež dohodli, však?“ pán Granger držal dcéru za ramená, pokým pani Grangerová niečo ticho hovorila Ginny. „Budeme musieť tiež už ísť a chcem sa ubezpečiť, že všetko platí tak, ako sme o tom hovorili…“

               „Určite a ešte raz ďakujem…“ Sirius k nemu natiahol pravačku a usmial sa. Mrkol na Hermionu. „Za pár dní sa znova vidíme. A potom si užijeme prenádherný výlet…“

               „Ako kto…“ zabrblal Harry stále sledujúc tichú diskusiu Lucy s rodičmi. Práve sa obrátila a pozrela ich smerom.

               „Ešte počkajte! Chcela by som vás predstaviť rodičom. Neville už odišiel?“ sklamane z nej vyšlo. Ani si nestihla všimnúť, kedy jej kamarát odišiel.

               „Už áno, ale veď s Nevillom sa ešte uvidíte,“ vravel Sirius Ashe.

               „Dobre… Mami, toto je Hermiona Grangerová, o ktorej som ti vravela. Pomáha mi s Aritmanciou a Runami…“

               „Teší ma,“ Asha stisla Hermione ruku a usmiala sa. „Najbystrejšia študentka na Rokforte. Vlastne sme sa o vás všetkých rozprávali celé minulé prázdniny a posledný týždeň ešte viac. Dúfam, že Lucy nepotrebuje príliš pomáhať…“

               „Nie, pani Simmonsová, Lucy je veľmi bystrá,“ prezradila jej zapýrená Hermiona.

               „To som rada,“ prikývla súhlasne. Dan Simmons objímal svoju dcéru okolo ramien a pevne stisol najbystrejšej študentke na Rokforte ruku. Obrátili pozornosť na Rona, napriek tomu Harry zazrel, ako si ho Asha skúmavo obzerá. Kingsley zrejme prezradila aj túto maličkosť. Alebo možno Sirius. Skôr Sirius.

               „A ty musíš byť Ginny Weasleyová,“ povedala Asha, keď stisla ruku aj Ronovi. „Najlepšia kamarátka mojej dcéry…“

               „Áno, je to pravda. Hoci mám asi dve najlepšie kamarátky,“ usmiala sa Ginny.

               Lenže keď Lucina mama uchopila Ginninu ruku, zarazila sa. Siahla si na krk, na ktorom mala akýsi amulet a jej pohľad potemnel. Rýchlo ju pustila a už to bol Lucin otec, ktorý s úsmevom spoznával Ginny.

               „A Harry Potter,“ Asha sa rýchlo otriasla. Bol tam ale taký zhon, že si jej váhanie zrejme nikto nevšimol. Bill sa rozprával so Siriusom a Kingsleym, Charlie už zbadal dvojčatá a volal na nich, Lucy prevracala oči a Ginny sa už sústredila na Dana Simmonsa. Harry si toho váhania ale všimol, pretože sa sústredil výlučne na matku svojej priateľky.

               „Teší ma, pani Simmonsová,“ potichu povedal. Lucy sa naňho pozrela a pýrila sa.

               „Hádam aj mňa,“ slabo sa pousmiala a zovrela chlapcovi ruku. Lenže stalo sa to isté, čo aj pred chvíľou. Harry sa jej díval do tmavohnedých očí a videl, ako sa jej rozšírili zreničky a zadrhol dych. Jej ruka automaticky siahla na amulet a ruku mu rýchlo púšťala, aby zaspätkovala.

               „Čo sa deje, pani Simmonsová?“ spýtal sa Harry.

               „Dan Simmons. Ty si priateľ mojej dcéry?“ Lucin otec mu zovrel ruku, ktorú mal stále vystretú, ale po jeho slovách sa obracal k svojej manželke.

               „Áno, ja…“

               „Nič, to je v poriadku,“ Asha sa usmiala, bolo ale vidieť, že je to silené. Pritiahla si Lucy k sebe. „Je horko, od rána som nejedla a mám smäd. Zatočila sa mi trocha hlava…“ vysvetľovala.

               „Aha…“

               „Všetko v poriadku?“ pýtal sa jej manžel. Pohľadom skĺzol k jej ruke, ktorou zvierala amulet a zamračil sa.

               „Áno, potrebujem sa len napiť,“ usmiala sa na manžela.

               „Dobre teda,“ prikývol a otočil sa k Harrymu, ktorého ruku stále zvieral. „Takže si priateľom mojej dcéry?“

               „Tati…“ šepla Lucy.

               „Áno, pán Simmons. Som priateľom vašej dcéry a som za to veľmi rád,“ vystrčil bradu. Dan Simmons sa naňho mračil preveľmi. Stisk ruky ešte zosilnel. Jeho tmavomodré oči, rovnaké ako mala jeho dcéra, vrhali hromy blesky. Na vetrom ošľahanej, vráskavej a opálanej tvári panoval prísny výraz. Jeho tmavohnedé vlasy boli takmer vyblednuté od slnka. Ešte viac stisol svoju dlaň, až Harry sčervenel prehĺtajúc bolesť.

               „Tati, no tak…“ upozornila ho Lucy dívajúc sa Harrymu do tváre.

               „Dúfam, že vieš, ako sa má správať slušne vychovaný gentleman k mladej dáme, chlapče,“ zamračil sa.

               „Áno, pane, viem, ako sa správať…“ Zdalo sa, že sa Harry akosi scvrkol pod tým pohľadom.

               „Nechaj toho,“ zasmial sa Sirius, ktorý to zaregistroval. „Nedes ho, chudáka…“

               „Len aby vedel, kde presne je jeho miesto,“ Dan napokon pustil Harryho ruku. Roztváral a zatváral dlaň ako sa snažil, aby sa všetky kostičky dostali tam, kam mali. „Vieš, bol by som najradšej, keby si moja dcéra našla priateľa až keď bude staršia, ale ak sa už stalo, chcem ťa upozorniť, že na isté veci máte ešte hromadu času…“

               „Tati, prosím, nechaj toho…“ vyriekla Lucy nešťastne. A ostatní sa na tom bavili. Už aj s dvojčatami, ktoré sa k nim pridali. Akurát Harry vyzeral, že zbadal ducha a Asha sa dívala raz naňho a raz na Ginny.

               „Budem sa snažiť nesklamať vašu dôveru, ktorú hádam do mňa vložíte,“ hlesol Harry. Veľmi si oddýchol, keď sa Danova pozornosť sústredila iným smerom. Pozrel na Lucy. Vyzerala ospravedlňujúco. Obaja ako na povel prevrátili oči.

               „No, my už tiež budeme musieť ísť,“ prehlásil Dan kontrolujúc manželku. Akoby medzi nimi prebiehala mĺkva komunikácia. „Ešte sa skontaktujeme…“

               Harry sa nemo díval na to, ako sa Simmonsovci lúčia vlastne so všetkými. Grangerovci už odišli. Lucina mama zvierala dcéru za rameno a nepúšťala ju od seba. Ani v momente, ako sa chcela ísť rozlúčiť s deckami. Nepustila ju, ani keď sa pozrela na Harryho. Mykol plecami. Na nejaké láskyplné lúčenie s bozkami a objatiami mohli zrejme vedľa Dana Simmonsa zabudnúť.

               „A to vravela, že jej mama je rázna,“ zabrblal Harry, keď osameli. Zamračil sa. A Sirius sa mu zasmial.

               „Tak to býva keď sa zoznámiš s rodičmi svojej vyvolenej,“ škľabil sa. Harry naňho ublížene zagánil. „Tak čo, pôjdeme aj my?“ pozrel na Billa a Charlieho. A na Rona, Ginny a dvojčatá.

               Všetci sa vychytili, aby sa premiestnili cez dom Minervy McGonagallovej v Caithness až k domu Siriusa Blacka, kde dočasne bývali aj Weasleyovci.

               Prázdniny mohli začať…

               KONIEC FÉNIXOVHO RÁDU