Ministerstvo napadnuté! Veď viete kto sa vrátil!
Vo včerajších večerných hodinách došlo na Ministerstve mágie k otvorenému konfliktu, pri ktorom bolo množstvo čarodejníkov zabitých, zranených a uväznených. Átrium a tiež Oddelenie záhad boli zdevastované.
Prišlo na Dumbledorove slová!
To, čo sme všetci popierali, je skutočnosťou. Potvrdil to aj samotný minister Kornelius Fudge, ktorý priznal vinu a ponúkol svoju rezignáciu. Sám bol svedkom toho, čo mu Dumbledore takmer rok tvrdil a proti čomu celé Ministerstvo bojovalo. Veď viete kto sa vrátil a spolu s ním jeho verní, smrťožrúti. Minulosť sa vrátila a nás čakajú zrejme ťažké časy.
Nie je isté, čo konkrétne vyvolalo boj medzi smrťožrútmi a členmi tak veľmi popieraného Fénixovho rádu a aurormi. Môžeme si len domýšľať, že sa smrťožrúti pokúsili obsadiť ministerstvo a Veď viete kto chcel prevziať moc, z čoho bol dlhé mesiace obviňovaný práve Dumbledore. Avšak, podľa prvotných informácií, sa do tohto konfliktu zapojila aj istá skupina študentov z Rokfortskej strednej školy čarodejníckej a nikoho neprekvapí, že v ňom bol zapojený aj Harry Potter.
Nepodarilo sa nám získať vyjadrenie ani Dumbledora, ani Fudgea a už vôbec nie Harry Pottera. Ak sa však zamyslíme nad tým, že bolo zničené nielen Átrium, ale aj Odbor záhad a s týmto oddelením je spojených niekoľko káuz, spomeniem Brodericka Bodeho a Artura Weasleyoho, vyvstáva otázka, čo s tým všetkým má spoločné práve Odbor záhad?
Z nejasného prehlásenia istého nemenovaného aurora, ktorý sa zúčastnil tohto boja, by malo ísť údajne o nejaké proroctvo. Ďalšie vyjadrenia sa nám už od účastníkov boja nepodarilo zistiť. Domnievam sa, že im dal niekto príkaz mlčať a myslím, že nebudem ďaleko od pravdy keď poviem, že to bol sám Dumbledore.
Malo by to byť logické. Na Odbore záhad je miestnosť s názvom Sieň proroctiev, kde sú uskladnené proroctvá za celé veky. Toto nie je tajomstvo, toto je fakt. Odbor záhad lákal v minulosti Bodeho. Aj Weasleyho. Chcel odtiaľ niečo Dumbledore? Myslím si, že po všetkom, čo sa stalo včera je logickejšie, že odtiaľ chcel niečo práve Veď viete kto. O kom proroctvo hovorí? O Veď viete kom? Toto sú otázky, ktoré nás budú mátať a my sa pokúsime zistiť odpovede, hoci vieme, že to nebude jednoduché.
Nič to však nemení na fakte, že bolo včera na ministerstve zmarených veľa životov. Presný počet nie je známy, rovnako ako zatiaľ presne nevieme, kto všetko bol prítomný okrem Dumbledora, Veď viete koho a Harry Pottera. Jasné je zatiaľ len jediné: Lucius Malfoy, Pius Thicknesse, Enzo Puttock a Benedict Khan boli zatknutí práve na Odbore záhad. Spolu s nimi celá rada smrťožrútov, ktorým sa podarilo pred pár mesiacmi uniknúť z Azkabanu.
„Nebudem sa k tomu vyjadrovať,“ prehlásil Kornelius Fudge. „Chyboval som. Zrejme som načúval zlým radám, ak vezmem do úvahy fakt, že bol zatknutý Lucius. Osobne sa ospravedlním Albusovi Dumbledorovi a s okamžitou platnosťou pokladám funkciu ministra mágie. Bolo to hrozné… bola to hrôza a des… Nechcem na to myslieť a už vôbec nechcem špekulovať nad tým, prečo sa to všetko dialo. Nad tým nech špekulujú iní…“
„Áno, potvrdzujem, že som videl Veď viete koho bojovať s Dumbledorom. A videl som aj Harryho Pottera. To je všetko. Ospravedlňujem sa…“
Odstupujúci minister mágie viac prehlásení neposkytol. Nevyjadril sa ani k téme svojho možného zástupcu. Budeme vývoj situácie sledovať a prinášať vám čerstvé informácie.
Rita Skeeterová
——
Medzi mŕtvymi sú aj deti! Amélia Bonesová novou Ministerkou? Dumbledore prehovoril!
Sú to už tri dni od toho najčernejšieho dňa za posledných pätnásť rokov, ktorý zasiahol celú našu magickú spoločnosť. Tri dni a ešte sa neodstránili všetky známky krutého boja medzi dobrom a zlom. Dovolím si to pomenovať týmto slovným spojením.
Dostali sme sa k presným číslam zabitých. V ten večer bolo zabitých tridsať sedem čarodejníkov, ktorí stáli na správnej strane. Toto číslo je o to krutejšie, že boli medzi nimi aj dve deti, dvaja študenti Rokfortskej strednej školy čarodejníckej. Len pätnásťročná Luna Lovegoodová a osemnásťročný Roger Davies. Je to neskutočná tragédia a obrovská strata nielen pre ich rodiny. Spolu s nimi bolo zabitých osemnásť aurorov, medzi ktorými bol aj Rufus Scrimgeour a šestnásť Fénixov, medzi ktorých patrili aj bývalý auror Alastor Moody a bývalý profesor Remus Lupin. Do tohto zoznamu patrí ale aj asistentka Amélie Bonesovej, Joy Hartleyová, ktorá bola zavraždená vo svojom dome v ten istý deň.
A práve Amélia Bonesová sa stala adeptkou na miesto Ministerky mágie po odstúpení Fudgea. Zrejme nikto nie je momentálne viac vhodnejší do tejto funkcie ako dlhoročná vedúca Oddelenia pre presadzovanie čarodejníckeho práva a členka Wizengamotu, ktorá bola v posledných mesiacoch aj jeho vedúcou. Sám Dumbledore jej vo svojom prehlásení vyjadril podporu.
„V prvom rade to, čo sa stalo, bola obrovská tragédia. Nebudem teraz vravieť, čo všetko sa dalo robiť inak, keby k tomu boli vytvorené podmienky. Kornelius svoju vinu priznal a oľutoval. Každopádne… stalo sa. Poprosím o rešpektovanie súkromia. Pre každého, kto v boji prišiel o svojho blízkeho, je to hrozné. Nemusíme jatriť ich rany vyzvedaním sa.
To, čo sa v posledných mesiacoch dialo, by sme mali všetci nechať za sebou a mali by sme upriamiť svoju pozornosť na budúcnosť. A tá bude veľmi ťažká, ak berieme v úvahu nie tak vzdialenú minulosť. Ja, rovnako ako celý Rád sme pripravení byť ministerstvu nápomocní. Som si úplne istý, že ak sa ku všetkému budeme stavať inak, ako pred dvadsiatimi rokmi a tiež absolútne inak, ako v poslednom roku, máme šancu nad zlom vyhrať. Nebudem vyslovovať meno oného černokňažníka, pretože by ste ho v novinách preložili ako Veď viete koho a mne sa protiví menovať ho týmto hlúpym menom.
Zároveň prosím o rešpektovanie súkromia detí, ktoré, ako už viete, boli na Ministerstve. Prišli tam o svojich dvoch kamarátov a pre všetkých je to rovnako bolestivé, ako pre príbuzných všetkých obetí. Zároveň žiadam, ako prvý ústretový krok vo vojne, ktorého sme súčasťou a v ktorej proste musíme ťahať za jeden povraz, aby sa novinárska obec nehnala za senzáciami v podobe zisťovania akýchsi právd o proroctvách a o presnom dôvode prítomnosti rokfortských študentov na Odbore záhad. Niektoré veci je lepšie nevedieť. A niektoré veci je vo vojne potrebné tajiť.
Ak sa vrátite o pár viet vyššie v mojom prehlásení všimnete si, že som pomenoval skupinu ľudí zoskupených okolo mojej osoby v súčasnosti, rovnako ako v minulosti, Rádom. Chcel by som oznámiť, že ja už jeho vodcom nie som. Stal sa ním Sirius Black. A taktiež to už nie je Fénixov rád, ale Dračí rád. Toto pomenovanie si vybrali v nasledujúcej vojne a ja ich rozhodnutie rešpektujem. Rovnako máme aj podelené úlohy, ktorým sa budeme venovať.
Povedal som, som pripravený spolupracovať s ministerstvom a novým ministrom v plnej miere. Ako bývalý člen Wizengamotu poznám svojich kolegov a s čistým vedomím a svedomím môžem prehlásiť, že momentálne jedinou možnou a vhodnou kandidátkou na túto funkciu je slečna Amélia Bonesová.
Rozprávali sme sa. Obaja máme rovnaký názor na zmeny, ktoré nutne musia prebehnúť, aby sme tentoraz definitívne vyhrali vojnu s oným černokňažníkom. Veci sa musia diať inak a lepšie. Inak budeme mať veľké problémy.“
Toto je oficiálne prehlásenie a zrejme jediné, ktoré Albus Dumbledore novinám poskytol. Vzhľadom k tomu, že mal celú dobu pravdu je potrebné predpokladať, že ju má aj teraz. A zrejme ju bude mať aj v nasledujúcich dňoch a rokoch.
Rita Skeeterová
——
Príhovor ministerky mágie, Amélie Susan Bonesovej
Vážené čarodejnice, vážení čarodejníci!
V prvom rade by som sa chcela poďakovať za prejavenú dôveru, ktorá bola do mňa vložená a sľubujem, že budem funkciu ministerky mágie vykonávať v súlade so svojim svedomím a v súlade s čarodejníckymi zákonmi, ktoré si ctím. Toľko k oficialitám. Prejdime k tomu, čo je akútnejšie a aktuálnejšie a k čomu musíme zaujať pevné stanovisko.
Je to len týždeň, kedy sa ministerstvo mágie ocitlo uprostred boja. Bolo napadnuté smrťožrútmi a len včasným zásahom Fénixovho rádu, aurorov a niekoľkých dobrovoľníkov z rád študentov nepadlo do rúk zločineckej organizácie vedenej Veď viete kým.
Ten, koho nemenujeme sa vrátil a pokúsil sa obsadiť ministerstvo. Našťastie bolo stále dosť čarodejníkov, ktorí robili to, čo viacerí z nás popierali a bojovali proti tomu. Verili Albusovi Dumbledorovi, ktorí nás od začiatku varoval. Naša spoločnosť ho vrhla do úlohy uzurpátora moci a nebezpečného zločinca, za čo sa mu v mene ministerstva mágie ospravedlňujem.
Ako ministerka mágie mám právomoc udeľovať čarodejnícke vyznamenania tým, ktorí sa zaslúžili akýmkoľvek spôsobom o rozvoj čarodejníckeho sveta. A na ministerstve bolo niekoľko desiatok ľudí, ktorí nedovolili, aby ministerstvo padlo do rúk nepriateľov. Zachránili tým celú našu spoločnosť. Mnohí prišli o život. Ešte viacerí boli zranení.
Moja prvá úloha, ako ministerky mágie bude tá, že udelím všetkým týmto čarodejníkom vyznamenania Merlinovho rádu prvej a druhej kategórie. Niektorým, Merlinžiaľ, In Memoriam.
Druhou úlohou, a to veľmi podstatnou, bude vytvorenie rozsiahlej agendy ministerstva mágie zameranej na boj proti smrťožúrtom a najmä na boj proti Veď viete komu. Celé ministerstvo, celá naša spoločnosť musí zaujať rázne stanovisko. Nestojíme na prahu vojny, my všetci sme vo vojne. Niekto si to uvedomoval celé mesiace, niekto precitol len minulý týždeň.
Ministerstvo mágie neprestane fungovať ako silná inštitúcia, ako zákonodarca, ako pevný základ našej čarodejníckej komunity. Jeho práca a smerovanie sa však musí prispôsobiť aktuálnej situácii a tou je vojna. Odsúdenie uväznených nepriateľov. Znovuvybudovanie Azkabanu. Obnovenie a najmä posilnenie Aurorského úradu. A v neposlednom rade je to aj takzvané vyčistenie ministerstva od škodcov. Nebudem v tomto príhovore vymenovávať našich bývalých kolegov, ktorí boli uväznení priamo v boji. So všetkými sa povedie riadny súdny proces a budú potrestaní. Neboli to však len oni, kto… a poviem to otvorene… na ministerstve škodil.
Ako ministerka mágie viem sľúbiť, že bude ministerstvo od obdobných protispoločenských živlov očistené. Viem sľúbiť aj to, že pre ministerstvo bude prioritou ochrana bežného obyvateľstva. Bude schválených niekoľko nových zákonov potrebných v boji proti nepriateľovi. Súdne procesy sa urýchlia. Poškodení dostanú od ministerstva odškodnenie. Prebehne rozsiahly proces posilnenia samotného ministerstva. Tých vízií, ktoré v tomto boji ministerstvo má, je mnoho a vypisovať ich tu všetky nemá zmysel. O všetkom budete včas a pravdivo informovaní. Aj to vám viem sľúbiť.
V neposlednom rade, hoci sa to do prvého príhovoru nového ministra nehodí, avšak my sme v komplikovanej situácii, by som chcela požiadať o pomoc aj vás. Ministerstvo potrebuje nových ľudí, nových pracovníkov. Nejedno Oddelenie zasiahnu takzvané čistky a my potrebujeme nahradiť budúcich odsúdených novými posilami. V Dennom Prorokovi budú denne aktualizované ponuky práce. Prosím, ak si myslíte, že by ste mohli aj vy prispieť pri bežnom, ale aj špecifickom chode ministerstva neváhajte a reagujte na tieto ponuky.
Nezabúdajte, sme v tom spoločne. Neskladajme zbrane, hoci sa nepriateľ môže zdať silný. Pred týždňom dokázala neveľká skupina čarodejníkov zachrániť náš svet. Zajtra sa to môže podariť komukoľvek z nás. Neváhajte obracať sa na ministerstvo. Vypočuje vás, poradí, pomôže. Aj toto vám viem sľúbiť.
Amélia Bonesová
——
Bolo zabitých tridsaťsedem čarodejníkov. Iste, zahynulo aj sedemnásť smrťožrútov, ale to bolo viac menej v dôsledku nehôd, kedy sa skrížili kliatby a tie ich zabili, alebo kedy ich nešťastne zasiahol padajúci kameň, prípadne sa smrťožrút netrafil a zabil kolegu. Tí správni totiž smrtiace kliatby nepoužívali, snažili sa omračovať a zneškodňovať a preto ich bolo ten večer zatknutých takmer sedemdesiat. Ale to teraz nebolo podstatné.
Dôležitejšie bolo to, že umrelo tridsaťsedem správnych čarodejníkov a zúčastniť sa každého pohrebu bolo technicky nemožné. Neexistovalo, aby sa rozlúčili s každým zvlášť. Štrnásť tiel cudzincov bolo poslaných do ich domov a do ich rodín. Charlie, spolu so svojím priateľom z Dračej rezervácie, ktorého pasovali za hlavného zástupcu cudzincov v Anglicku, Petre Ionescuom, sa tejto úlohy ujali. Aby vysvetlili rodinám čo sa stalo, prečo museli ich synovia, bratia a manželia umrieť. Rovnako do cudziny putovalo aj odškodné, ktoré ministerstvo v prvých dňoch novej vlády vyčlenilo.
Jednoducho sa nedalo ani zúčastniť každého jedného pohrebu osemnástich aurorov. Dračí rád sa zúčastnil len pohrebu Rufusa Scrimgeoura. Ministerka mágie vyhlásila 3.5 Dňom boja za slobodu a po viac ako týždni od osudného večera poslala každému zúčastnenému a každému pozostalému Merlinove rády.
Alastora Moodyho, Remusa Lupina, Joy Hartleyovú a Lunu Lovegoodovú pochovali na cintoríne vo Wimbourne, najstaršej čarodejníckej obci v Anglicku, ktorá spadala komplet celá pod medzinárodný zákon o utajení. Nebolo tam ani jedného mukla. Na nešťastie prebiehal v rovnaký čas aj pohreb Rogera Daviesa, čiže sa ani súčasne dvoch pohrebov nedalo zúčastniť. Museli sa však postarať o pohreb Luny, pretože sa jej otec po zistení tej hroznej správy zrútil a stratil kontakt s realitou.
Harry stál pred štyrmi otvorenými rakvami držiac za ruku Lucy. Rebelom bolo umožnené ten deň opustiť Rokfort a zúčastniť sa pohrebov a tak si spravodlivo rozdelili posledné rozlúčky s Rogerom a Lunou. Okrem ich dvoch tu boli aj Hermiona, Ron, Neville a Ginny, Katie s Colinom a Stevom a Dennis s Nigelom. Bol tu komplet celý Rád spolu s ministerkou mágie a rodičmi Joy Hartleyovej.
Vládlo teplé počasie a Harry sa striedavo díval na všetky štyri tváre a v duchu si znova premieľal, koľko nespravodlivosti sa odohralo v ten večer. Luna tam ani nemala byť. Čo komu vlastne spravila Joy? A Remus? Bol to ten najúžasnejší, najmilší a najpokojnejší človek pod slnkom. Napokon Moody… nech si vraví kto chce čo chce, Harrym počnúc, bude to obrovská strata pre všetkých.
Čarodejnícky kňaz viedol smútočnú reč a hoci mali všetci viac ako týždeň na to, aby sa so situáciou zmierili a vyrovnali, aj tak sa cintorínom niesli zvuky plaču a smrkania. Samozrejme, bol to pohreb. Sirius upieral neprítomný pohľad kamsi do diaľky, Molly aj s Tonksovou vzlykali, rodičia Joy tiež a Minerva s Poppy ticho plakali.
Harry sa zamračil a sklonil hlavu. Pozrel sa do svojej ľavej ruky, v ktorej zvieral vyznamenanie Merlinovho rádu II. kategórie. Všetci mŕtvi dostali vyznamenanie I. kategórie in Memoriam a svetelné lúče sa od nich odrážali zo sviatočných habitov v truhlách. Pevne ho zovrel v ruke. Už pred niekoľkými dňami sa so všetkým zmieril. Skutočne sa vyplakal, zanadával si a hlavne si nič nevyčítal. Nebola to jeho chyba. Bola to chyba Luciusa Malfoya, ako povedal Ron v ten večer. Mohol za to on a niekto, kto mu poslal správu, aby si posvietil na nového priateľa Joy Hartleyovej. Preto ju začali sledovať. Preto zistili, že k nej Sirius chodí. Preto ich prepadli, jeho omráčili a ju držali celý deň ako rukojemníka, aby ju sprosto zabili. Oni za to mohli. Pozrel sa na svojho krstného otca, ktorý sa stratený v myšlienkach hlboko nadýchol.
Kňaz dorečnil a vyzval prítomných, aby zavreli truhly a vložili ich do pripravených hrobov. Harry sa pohol.
„Moment,“ zastavil dvojice, ktoré už chytali veká do rúk. Podišiel až k hlave Luny Lovegoodovej, aby sa na ňu posledný krát pozrel. Stále mala na tvári úsmev, ako ten večer. Hoci si myslel, že to už musí byť kúzlo. Prehltol, aby potlačil zradné slzy a zdvihol ruku so svojim vyznamenaním. Položil jej ho k spojeným rukám. On ho nechcel. Nepotreboval nejaké stupídne vyznamenanie. Nech sa pochová spolu s tou, ktorá skutočne nemala umrieť. Ale stalo sa.
Lucy aj Ginny sa pohli a spolu s ňou všetci Rebeli. Všetci položili svoje Merlinove rády do truhly k rukám Luny Lovegoodovej, ktorá bude všetkým veľmi chýbať. Ani jeden ho nechcel vlastniť. Hermiona hlasno zasmrkala a Colin so Stevom ju podopreli.
Hroby sa napokon zasypali zeminou a Dumbledore vyjadril svoju prítomnosť fénixom. Félix priletel, aby zaspieval tú najbolestnejšiu pieseň, akú kedy počul. Zvláštne mu to ale srdce netrhalo. Skôr naopak, akoby ho dávalo dohromady a posilňovalo. Mierne sa pousmial, keď Félix odletel.
„A to bolo zrejme posledný krát, kedy sme ho videli,“ šepol Bill dívajúc sa, ako nad hrobmi kúzlom vyrastajú náhrobné kamene s dátumami narodení a úmrtí pochovaných. Luna mala vo februári len pätnásť. Nemala ani poriadnu oslavu. Len ju jeden večer škriatok premiestnil do ich spálne a oni jej gratulovali. Všetko chceli osláviť dohromady, aj Lucyne a Ronove narodeniny, keď budú mať pokoj. Lenže ten zrejme nebudú mať až pokým bude na svete on.
„Budeš v poriadku?“ Sirius sa starostlivo díval na Harryho, keď sa mali decká vrátiť na Rokfort.
„Budem. A ty?“ spýtal sa tiež. Veľmi dobre vedel, že sa Sirius dva dni po tej noci opíjal. Až potom začal fungovať ďalej. Bolo potrebné dohliadnuť na sedemdesiat deväť procesov s uväznenými smrťožrútmi a tiež obvinenými ministerskými pracovníkmi, ktorí škodili. Bolo potrebné spraviť toľko práce…
Napríklad nainštalovať bezpečnostné kúzla na ministerstvo. Dať do poriadku Azkaban a najať nových azkabanských strážcov. Nie dementorov, ale riadnych čarodejníkov. Nehovoriac o zvýšení bezpečnosti Azkabanu. Bolo potrebné navštíviť tisíce domácností a nainštalovať aj im bezpečnostné kúzla. Nehovoriac o tom, že vlastne ministerstvo začalo oficiálne poľovať na smrťožrútov.
„Aj ja budem v poriadku… Ty si hľaď spraviť skúšky VČÚ…“ šepol a silno ho objal, „už nech sú prázdniny…“
——
Na Rokforte stále vládla ponurá nálada. Študenti sa samozrejme dozvedeli o tom, že ich dvoch spolužiakov zabili. Bola vyhlásená smútočná večera, celý jeden deň sa nevyučovalo, hrad bol zatiahnutý v čiernych farbách. Nehovoriac o tom, že mnoho ich ďalších spolužiakov po tej noci skončilo na ošetrovni spolu s Fénixami. Vtedy to boli Fénixy, teraz to už sú Draci. Napríklad taká Angelina opustila ošetrovňu až po týždni. Stav Susan Bonesovej bol vážny. Napokon sa z toho dostali všetci.
So Slizolinčanmi sa na hrade nebavil nikto. Aspoň v prvom týždni nie, ako však prichádzalo stále viac informácií deti pochopili, že otcovia Malfoya, Crabba a Goyla boli zatknutí a bude sa proti nim viesť proces, s najväčšou pravdepodobnosťou skončia v Azkabane, zrejme doživotne. A ďalším rodičom slizolinských študentov hrozilo niečo podobné. Obvinený bol napríklad aj otec Mulweyho, ktorý pracoval na Oddelení medzinárodnej spolupráce. A takýchto rodičov bolo viac. Slizolinčania si toho boli vedomí, netušili, aká atmosféra vládne v radách ostatných deciek hlavne tých, ktorí sa točia okolo Pottera a preto vystrkovali nosy len na vyučovanie a jedlo. Bolo to pochopiteľné.
Treba si spomenúť aj na Dolores Jane Umbridgeovú, ktorú na ďalší deň po bitke na ministerstve skutočne vzali k Mungovi, kde sa už podrobovala liečeniu. Dawlisha strčili do provizórnych väzení. Súdne siene na ministerstve k tomuto dočasne prerobili. Aktuálne tam mali sedemdesiat deväť väzňov.
Minerva McGonagallová okamžite zrušila všetky príkazy a Dekréty a vrátila Rokfort tam, kde bol pred príchodom Dolores. Vzhľadom k tomu, že sa riaditeľ na Rokfort vráti v dohľadnej dobe, aj ona sa vrátila k svojej pôvodnej funkcii a to zástupkyni riaditeľa a dávala do poriadku všetko, čo tá žena spáchala.
——
Harry ležal na tráve pri jazere a listoval v učebnici Elixírov z minulého roka. Do skúšok chýbali už len dva týždne, všetci sa intenzívne pripravovali, mnohých spolužiakov po vyučovaní až do večierky ani nevidel. On sa však zameral len na päť predmetov, ktoré chcel pri skúškach zvládnuť. A vzhľadom k tomu, ako sa o ňom McGonagallová, Flitwick a Sproutová vyjadrili, ako mu riaditeľka fakulty prezradila a vzhľadom k tomu, že sa na skúškach objavia z Obrany len témy uplynulých štyroch rokov a mal by ich zvládnuť ľavou zadnou, sa sústredil práve na Elixíry. Musel spraviť skúšky na výbornú, aby sa mohol za dva roky pripojiť k aurorom. Pod Kingsleyho Shacklebolta, ktorý sa stal novým vedúcim Aurorského úradu.
Minulý rok, ktorý bol poznamenaný jeho účasťou v Trojčarodejníckom turnaji, mu dával zabrať pri všetkých predmetoch. Vzhľadom k tomu, že nemusel robiť skúšky, flákal školu ešte viac, ako obvykle. A protijedy, ktoré celý minulý rok preberali, boli dosť komplikované.
V prvé dni po noci na ministerstve, sa vôbec na učenie nedokázal sústrediť. Najskôr sa so všetkým potreboval vyrovnať rovnako, ako ostatní. Potom sa síce začal intenzívne učiť, ale myšlienky mu ubiehali hocikam. Nemyslel len na tie udalosti, alebo Remusa, či Lunu, myslel aj na to, prečo po dvoch týždňoch od, dá sa povedať že víťazstva, sa Dumbledore na Rokforte ešte neukázal. Iste, teraz bolo mimoriadne veľa práce, všetko sa muselo dať do poriadku, ale aj tak by človek predpokladal, že po tom všetkom riaditeľ príde do školy a povie svojim študentom, že pokračuje tam, kde skončil. Ale on nie.
„Harry, môžeme?“ opatrne sa ozvala Lucy. Posadil sa a pozrel na svojich priateľov. Na stále posmutnený Potter tím. „Je mimoriadne pekne a všetkým to učenie lezie na nervy, tak sme si povedali, že sa pred večerou nadýchame čerstvého vzduchu a po večeri budeme pokračovať,“ vysvetlila a sadla si vedľa neho.
„Áno, jasne,“ prikývol a zavrel učebnicu. „Aj tak mi tie protijedy akosi nejdú do hlavy…“ zaškľabil sa a pozrel na strapatú Hermionu. „Skadiaľ vytiahli teba?“ slabo sa uchechtol.
„Z knižnice, samozrejme,“ stiahla obočie. „Je málo času a veľa práce… a oni ma doslova prepadli a uniesli.“
„Pozri sa na seba, si strašne bledá,“ mávla rukou Ginny. „Trocha slnka ti len prospeje.“
„Potrebujeme aspoň na hodinu vypnúť,“ prikývol Ron. Tiež sa začal veľmi intenzívne učiť. Pomáhala mu Katie a pri nej mu to na počudovanie šlo vcelku ľahko. Zrazu všetko chápal lepšie a rýchlejšie.
„Potrebujeme, aby bolo už za dva týždne,“ odfrkol Neville. V ruke držal nový prútik. Jeho babička požiadala profesorku McGonagallovú, aby ho uvoľnila jeden deň po vyučovaní a zašla s vnukom k Olivanderovi pre nový prútik, ktorý si ho vyberie. Ako sa vyjadrila, jej vnuk k tomu dozrel. Získal Merlinov rád II. kategórie a patril k záchrancom sveta.
Strávili vonku vyše hodiny, kým bol čas k večeri. Harry strčil učebnicu do batohu. Aj Lucy a aj Ginny mu sľúbili, že mu s tými protijedmi pomôžu. Veď sa ich vlastne práve učili. Snape, rovnako ako ostatní profesori, okamžite prešli na normálny spôsob vyučovania.
Počas večere sa otvorili dvere so Siene a vošiel Dumbledore. Nebol však sám. Spolu s ním prichádzali Hagrid aj s Trelawneyovou. Harry sa musel usmiať, keď videl svojho usmiateho veľkého priateľa a ako prvý sa postavil a začal im tlieskať. Po chvíli sa k nemu pridávali ďalší a stále viacerí, až napokon stála a tlieskala celá sieň. Dokonca videli stáť aj niekoľkých Slizolinčanov. Decká vykrikovali, vítali ich, pískali.
Trelawneyová od radosti smrkala a čkala, Hagrid sa smial a podával každému ruku. Dumbledore sa usmial na Harryho, keď prechádzal okolo ich miest. Od toho večera spolu neboli. A ani tam sa nestihli porozprávať.
Minerva krivkajúc podišla k prichádzajúcim, aby sa s nimi zvítala. Stále mala problémy s ľavým kolenom a aj jej chrbtica utrpela. Nestalo sa jej však to, čo Moodymu, ktorému sa stavce dolámali a prerušili mu miechu v oblasti krčnej chrbtice.
„Ďakujeme!“ zvolal veselo Dumbledore, keď prešiel až k svojmu miestu. Trelawneyová si so širokým úsmevom prisadla vedľa Snapa a Hagrid sa usadil na bok stola. Stále mával študentom, ktorí mali radosť z toho, že sa vrátili aj tieto obete Umbridgeovej režimu. „Ďakujem vám veľmi pekne. A teraz… dovoľte mi pár slov, než sa opäť vrhnete do večere,“ pokračoval Dumbledore. Huriavk pomaly tíchol. „Výborne. Môžete pokojne aj jesť, ak vám nebude prekážať počúvať starého muža, akým som ja,“ zasmial sa. Odpovedal mu smiech zo siene. „Uplynulý školský rok bol pre všetkých veľmi ťažký. Síce ešte neskončil, ale ani VČÚ a ani MLOKy neprispejú k tomu, aby zložitosť situácie, ktorá vám tu bola vnútená, bola väčšia. Vraciame si späť vyučovacie metódy, ktoré tu platili tisíc rokov!“ vykríkol a študenti to ocenili ďalším tlieskaním a piskotom.
„To by bolo vyučovanie na Rokforte,“ pokračoval Dumbledore. „Vzhľadom k tomu, že bola obnovená aj sovia pošta a do sovinca boli vrátené všetky školské sovy, máte prístup aj k Dennému Prorokovi. Môžem vás ubezpečiť, že všetko, čo ste sa dočítali o vývoji situácie v našom svete, je pravda. Tentoraz Prorok skutočne píše pravdu. Preto viete, na čo sa teraz ministerstvo zameriava. Chcem vás všetkých poprosiť…“ vypustil vážne a díval sa po sieni, „nechcem, aby sa Rokfort stal miestom, kde začne vládnuť nenávisť a odpor…“ vyriekol.
Harry, a nielen on, automaticky pozreli k slizolinskému stolu. Bolo jasné, kam Dumbledore smeruje.
„Nechcel by som sa dožiť chvíle, kedy sa vina rodičov začne prenášať na ich deti,“ pokračoval dôstojne. „Prajem si, aby na našej škole vládol rešpekt a vzájomná tolerancia… a platí to pre všetkých,“ aj on pozrel na slizolinských. Draco sa zamračene díval do stola, Parkinsonová bola zapýrená a ostatní sa nervózne ošívali. „Každý, kto bude odsúdený, si svoj trest aj odpyká… My na tejto škole však nebudeme trestať nikoho a nijakým spôsobom. O toto by som vás všetkých chcel poprosiť. A teraz… Pustime sa do večere!“ zahlásil.
Okamžite sa ozvali šumy hovorov. Na oboch frontoch, ako to Harry v duchu zhodnotil. Ani Slizolinčanom nebola vzniknutá situácia ukradnutá a už vôbec nie príjemná. Predpokladal však, že keď to teraz prehlásil Dumbledore, ktorý sa začal po tom, ako vyšla pravda na povrch, považovať za popieraného hrdinu, decká to zoberú vážne a budú sa tým aj riadiť. Bolo mu to vlastne jedno. Nejaká Parkinsonová, Malfoy, Crabe a Goyle spolu s radou ďalších Slizolinčanov, mu boli vcelku ukradnutí. Mal svoje vlastné problémy a starosti a na tie sa musel sústrediť. A nebola to len skúška VČÚ z Elixírov.
Dumbledore sa totiž hneď po večeri zastavil pri chrabromilskom stole, aby Ginny povedal, že by s ňou rád po skúškach navštívil Núdzovú miestnosť a našiel predmet, na ktorý reagovala negatívne…
——
„Dá sa to tu do poriadku,“ Dumbledore sa usmial na Harryho, ktorý sa neveriacky díval okolo seba. Zavolal ho hneď po večeri do svojej pracovne. Alebo skôr do toho niečoho, čo ostalo po jeho pracovni. Hoci bola miestnosť uprataná, kúzlami boli odstránené obhorené stopy a tiež diery a v strede miestnosti bol rovnaký stôl, aký tu býval spolu so stoličkou a kreslom, miestnosť zívala prázdnotou. „Dolores si dala záležať,“ vyšlo z neho potichu. „Najviac ma mrzia obrazy riaditeľov. Boli súčasťou histórie Rokfortu a okrem toho celkom dobrí priatelia. Posaď sa, Harry,“ ponúkol ho. „Profesorke McGonagallovej sa však podarilo všetko dôležité vyniesť odtiaľto včas,“ usmial sa na chlapca.
„Kde ste boli celé tie mesiace?“ spýtal sa ho Harry zvedavo. Dumbledore sa naňho chvíľu uprene díval.
„Pátral som, ako som ti prezradil cez Vianoce. Pátral som a zbieral… avšak ešte zďaleka nie som na konci hľadania, takže ti k tomu viac nepoviem. Pamätám však na to, o čom sme sa bavili naposledy. O dôvere. Po smrti Artura, kedy sa musela nejakým spôsobom vysvetliť jeho prítomnosť na Odbore záhad, sa dôvera spoločnosti voči mojej osobe značne naštrbila. Iste, mohli by sme teraz začať špekulovať o tom, čo by sa dialo, keby som v tom momente povedal pravdu. Vyšpekulovali by sme asi to, že by sa nedialo absolútne nič. Nikto by nám neveril. Ani tebe a už vôbec nie mne. Tak isto by sme mohli začať špekulovať, čo by sa dialo, ak by sa pravda povedala oveľa skôr… a ako viem, mnohí z nás nad takými možnosťami špekulovali. Myslím ale, že sme sa dopracovali k rovnakému záveru… čo sa stalo, sa už neodstane a nám neostane nič iné, len pokračovať z tohto miesta. Nemám pravdu?“ zvedavo sa díval na chlapca, ktorý pred ním sedel a zadumane sa mračil.
„Asi áno,“ mykol plecami Harry. „Keby sme všetci začali hľadať chyby, ktorých sme sa v minulosti dopustili, tak by sme sa asi zbláznili,“ povedal potichu. „Keby sme všetci začali uvažovať nad tým, čo sme mohli a mali spraviť inak, tak by sa stalo asi to, že by sme sa zabrzdili na mieste a nepohli by sme sa ani o krok vpred,“ pozrel na profesora. Ten v jeho pohľade nepobadal nejaké výčitky. Skôr zmierenie. Chlapec sa rozhodol skutočne hodiť minulosť za hlavu. „Situácia je ale práve teraz takáto a my sa s ňou musíme vyrovnať. Ale aj tak… kto mohol poslať Malfoyovi ten anonym?“ pozrel na profesora. Tých pár riadkov všetko pokazilo. Vďaka nemu chytili Siriusa a zabili Joy. A oni šli na Odbor záhad, kde umrel Remus a Luna. A ostatní, samozrejme. Ten anonym spustil celý chod udalostí, ktoré znamenali mnoho nešťastia. A na druhej strane znamenali aj to, že dosiahli toho, čo potrebovali.
„Netuším, Harry,“ vyriekol profesor potichu. „Ktokoľvek si mohol začať všímať Joy. Popravde… smrťožrúti mali na ministerstve dosť svojich ľudí, ktorí sledovali vytipované osoby. Améliu sledovali od súdneho procesu. A nielen ju…“
„Áno, to viem,“ skočil mu do reči Harry. „Ale to robili… akosi synchronizovane. Keby sledovali Joy, Malfoy by vedel, že to robia zámerne. Toto mi príde akoby…“ stiahol obočie a zavrtel hlavou. „Niekto mu poslal anonym. Keby smrťožrúti vedeli, že k Joy chodí Sirius, Malfoy by nemusel dostávať anonym, nie?“
Chvíľu panovalo v pracovni absolútne ticho. Obaja sa na seba dívali a uvažovali. To ticho prerušil profesor tichým hlasom.
„Myslíš si, že niekto od nás zradil?“
„Nie, to nie…“ chlapec rázne odmietol túto úvahu. „Nikdy by mi nenapadlo myslieť si niečo také. Akurát, že možno nie všetci preverení sú preverení dostatočne…“ nadhodil.
„Ministerskí pracovníci?“ spýtal sa Albus. Harry mykol plecami. „Posuniem Kingsleymu tvoje podozrenie a on sa na to pozrie bližšie. Ktovie? Možno máš pravdu. Možno niekto, kto sa vydáva za priateľa, v skutočnosti priateľom nemusí byť. Som si istý, že Kingsley na to príde. Ty ale vyzeráš, že si sa s poslednými udalosťami už zmieril,“ mierne nadvihol obočie. Harry znova mykol plecami.
„Mrzieť to tak skoro neprestane,“ odvetil takmer šepky. „Všetci sa s tým snažíme zmieriť a hlavne sa pokúšame nešpekulovať nad všetkým,“ pozrel na Albusa. Nielen jemu napadla myšlienka, prečo to musela byť Luna. A Remus. Roger. Moody. „A všetci sa snažíme dívať sa radšej dopredu, akoby sme mali zastať práve na tomto mieste,“ dodal. Ako vedel, aj Sirius sa radšej vrhol do práce miesto toho, aby si sadol na zadok a utápal sa vo výčitkách a myšlienkach, spomienkach na Joy a Remusa.
„Všetci ste dospeli za posledné mesiace,“ prikývol Albus.
„Nič iné nám neostávalo…“
„To je pravda,“ Albus si povzdychol. „No ale, ako sme sa zhodli, je potrebné dívať sa dopredu. Aby som to zhrnul… Asi by som nemal podporovať a už vôbec nie prejavovať spokojnosť alebo radosť z podobných incidentov… napriek tomu som nesmierne hrdý na to, ako ste zabojovali proti Dolores a ministerstvu. Všetci Rebeli,“ mierne sa uškrnul.
„Zničila riaditeľňu,“ Harry sa porozhliadol okolo seba.
„Áno, to iste. Našťastie len riaditeľňu. Bude trvať dlho, ak náhodou aj niekedy, kým sa z toho dostane. Bolo to…“ zamyslene pozrel niekde za Harryho a zaškľabil sa. „Rád by som ju videl,“ potichu sa zahihňal. Harry sa musel uškrnúť tiež. „Čo sa týka Proroctva… Rita dostala dôrazné upozornenie, aby po tom nepátrala.“
„A keď začne niekto iný?“
„Tomu nezabránime. Avšak nikto nie je taký dôrazný, ako ona. Teraz bude písať články o ministerstve a nasledujúcom boji a bude sa snažiť, aby Proroctvo upadlo do zabudnutia. Snáď sa jej to podarí. Vy všetci si onedlho spravíte VČÚ, po skúškach vezmem slečnu Weasleyovú do Núdzovej miestnosti. A medzitým budem dávať dohromady všetko, čo budeme potrebovať v boji proti Voldemortovi…“
„Myslíte spomienky?“ Harry si spomenul na ich vianočný rozhovor.
„Áno, ešte stále nemám spravený komplet celý obraz o Voldemortovej minulosti. Ešte mi nejaké informácie chýbajú,“ díval sa na chlapca. „Vrátim sa však k tej dôvere, Harry,“ jemne ho oslovil. „V momente, ako budem mať všetky informácie, vrhneme sa my dvaja na to, aby sme našli spôsob, ako ho zastaviť…“
„Tá zbraň z proroctva…“
„Viem, na čo narážaš. Môže to byť slečna Weasleyová, skutočne. Zodpovedalo by to. Ale ani nemusí…“
„Môže a nemusí,“ zaškľabil sa.
„Nič nevieme s istotou, to je fakt. Harry, som informovaný o tom, čo sa deje. Alebo je niečo nové? Na niečo ste v posledných týždňoch prišli?“ spýtal sa. Harry zavrtel hlavou. Tamto mu rozhodne na nos vešať nechcel. „Takže nič. Každopádne vezmem slečnu Weasleyovú do Núdzovej miestnosti a zistíme, čo tam je, čo je nejakým spôsobom spojené s Voldemortom a ktovie, možno nám to dá odpoveď na nejaké otázky. Každopádne platí to, čo som povedal. Až v momente, ako budem mať spravený ucelený obraz o Voldemortovom živote, pustíme sa do hľadania riešení,“ jemne sa pousmial.
„Aj so Siriusom?“ spýtal sa Harry. Dumbledorov pohľad sa mierne zastrel.
„Určite mu budeš posúvať informácie, pri tomto by som však spolupracoval len s tebou…“
„A keď sa to týka aj Ginny?“
„Ako som povedal, potrebujem mať ucelený obraz. Nielen úvahy a domnienky, predpoklady. Ak sa na mňa nenahneváš, v minulosti som neraz disponoval len domnienkami a úvahami a podľa nich som konal… a konečný výsledok sa nepozdával viacerým ľuďom. Čiže by som v tomto prípade počkal, až budem mať ja spravené nejaké závery a potom by sme vedeli, o čom to všetko bude, ak to budeme sami vedieť. Súhlasíš?“
„Čiže potrebujete pozbierať ešte nejaké spomienky? A keď ich budete mať a budete tušiť, o čom to všetko bude, potom to posuniete mne? A ja to posuniem Siriusovi a Ginny?“
„A zrejme aj ostatným, áno,“ súhlasil.
„A keby sme sa vyhli tomu posúvaniu informácií a sústredili sa na to naraz a všetci?“
„A ty máš predstavu, na čo sa budeme sústrediť my dvaja?“ odvetil otázkou. Harry mykol plecami. „No vidíš. Ani ja sám to ešte netuším úplne presne, preto počkajme… možno to pochopím a možno ani nie. Ktovie,“ povzdychol. „Stále sú nejasné body v živote Toma Riddla, ktoré musím odhaliť. To je moja úloha. Tvojou je spraviť si VČÚ k svojej spokojnosti a úspešne dokončiť piaty ročník. Na to sa teraz budeme sústrediť a potom… ďalej sa uvidí…“
——
Rozhovor s Dumbledorom pomaly upadal do zabudnutia, keď sa blížili skúšky. Harry vedel, že bude skladať skúšky z deviatich predmetov, výsledok ho zaujímal ale len z piatich predmetov. Rovnako tak aj Rona. Na rozdiel od Hermiony, ktorá mala skladať skúšky z jedenástich predmetov a zaujímali ju výsledky z jedenástich predmetov.
Siedmaci, vrátane dvojčiat, sa sústredili na oveľa zložitejšie a dôležitejšie skúšky a tie boli z MLOKov. Zvyšok hradu skladal len ročníkové skúšky, preto bol najpokojnejší a mohol si dovoliť pomáhať piatakom a siedmakom, ak bol záujem. Nikto sa nečudoval tomu, že Katie trávi veľa času s Ronom. Alebo že Ginny a Lucy tlačia do hlavy Harrymu fakty o jedoch a protijedoch, ktoré mali v živej pamäti. A s Harrym sa viezol aj Neville. Len Hermiona od seba odohnala každého, kto prejavil minimálne úsilie o hoci nepatrnú snahu o konverzáciu.
Skúšky začali a Harry si uvedomil, že to nebude nič strašné. Skutočne mal možnosť a aj dostatočné vedomosti k tomu, aby napokon uspel pri úplne všetkých skúškach.
„Čo sa hihňáš?“ spýtala sa Ginny Harryho večer po prvom skúškovom dni. Hermiona bola v knižnici, Ron s Katie v ich izbe. On mal pred sebou päť učebníc Transfigurácie, pretože na ďalší deň mal skladať skúšku práve z Transfigurácie. Sedel spolu s Nevillom, Ginny a Lucy pri ich mieste v klubovni.
„Vôbec to nebude také zlé, nevšimli ste si?“ zahihňal sa znova. „Teda, vy ste si to všimnúť nemohli, pretože vás neskúšajú oni…“ upozornil na prítomnosť skúšajúcich, ktorých poslalo ministerstvo, „…ale ty si si to všimol, nie?“ zazubil sa na Nevilla.
„Keď si nositeľom Merlinovho rádu, tak máš zvláštne zaobchádzanie, pravda,“ prikývol.
„Aha, jasne… takže skúšky spravíte, či sa budete učiť alebo nie?“ prevrátila oči Ginny.
„Až tak veľmi nie, ale rozhodne je to bod k dobru,“ zazubil sa spokojne. „No čo? Doteraz mi meno Potter pomohlo len pri kúpe dvoch dresov… Prečo ho nezneužiť aj pri tomto?“ mykol plecami.
„Aby ste mu rozumeli…“ vysvetľoval Neville dvom štvrtáčkam. „Skúšajú nás úplne normálne, ale… privierajú oči, keď sa niečo nepodarí úplne na parádu. Teda, pri mne to platilo…“ pozrel na Harryho.
„Čarovné formulky sú ešte v pohode a bude to platiť aj pri ostatných predmetoch… ale keď mi toto privieranie očí bude k osohu pri Elixíroch a ja by som dostal Vynikajúcu… rád to prijmem bez námietok…“
„Rozumieme,“ prikývla Lucy. „Tak aspoň niečo pozitívne. Dostaneš Vynikajúcu a môžeš študovať toho aurora…“
„Snapa to rozhodne veľmi poteší,“ zabrblala Ginny s nosom pichnutým v Dejinách mágie. Aj oni predsa písali testy.
„A ešte viac, keby sa aj mne podarilo dostať Vynikajúcu,“ zasmial sa Neville. „Určite to bude jednoduchšie, keď tam nebude on. A keby ešte privierali oči…“ myšlienku nechal nedohovorenú.
Aj siedmaci si toho všimli. Že im proste tá neželaná popularita v tomto momente poslúžila. Písalo sa o nich, dostali Merlinove rády II. kategórie, zúčastnili sa na záchrane čarodejníckeho sveta a skúšajúci o tom vedeli. Dvojčatám to bolo úplne fuk a Hermionu to rozčuľovalo, ale všetci ostatní, vrátane Angeliny a Alice, či Cedrica alebo napríklad aj Susan… to vyhovovalo. Skúšky spravia všetci určite. Otázne bolo len to, ako veľmi by museli skúšajúci privierať oči. A na konci si Harry aj s Ronom uvedomili, že pri nich ich až tak privierať ani nemuseli. Spravili všetko. S akým výsledkom, to sa dozvedia ale až za pár týždňov.
——
Vyzeralo to tak, že sa piaty ročník, ktorý bol mimoriadne dobrodružný, napokon skončí vcelku pokojne. Ak sa zabudne na občasné stiesnené pocity, ktoré Ginny zaplavovali. A tiež ostatných. Udalosti z ministerstva a následné pochovanie Luny a Remusa ich dokázali stále rozhodiť. Nebolo to predsa tak dávno. Ani vyše mesiaca nedokázalo tie chmúry odplaviť. A stavila by sa, že ešte bude musieť uplynúť veľa času, aby na to dokázali pomyslieť bez pocitov hrôz. Každý z nich tam mohol zahynúť. Na Luninom mieste mohol byť Colin alebo Eddie, Angelina alebo Čcho. Ktokoľvek. A toto uvedomenie Rebelov veľmi zblížilo. Naplánovali si rozlúčkové posedenie pred odchodom na prázdniny. Ju ale čakala ešte jedna úloha, ktorú by mala najradšej už za sebou.
„Ste pripravená, slečna Weasleyová?“ spýtal sa jej profesor Dumbledore stojac na siedmom poschodí.
„Snáď to dopadne lepšie, ako predtým,“ prikývla a kútikom oka pozrela na profesora Snapa, ktorý si túto chvíľu nechcel nechať ujsť. Ani Potter si ju nechcel nechať ujsť, ako sa mu zdalo.
„Ak tam nepôjde Potter, nedopadne to ako predtým,“ vrkol.
„Ak by som sa znova vcítil do Ginniných pocitov… bolo by úplne jedno, kde budem,“ zamračil sa. „Nenechám ju tam ísť samú…“
„Pôjde tam s ňou predsa profesor Dumbledore. Je niekto kompetentnejší k tejto úlohe?“ natiahol posmešne. Harrymu sa dralo na jazyk odvrknutie, že veď práve…
„Myslel som to tak, že sme vlastne jedna osoba,“ vyriekol miesto toho. „Už viem, že sa nemám snažiť cítiť to, čo ona…“
„V tom prípade tam chcete ísť konkrétne načo? Ak sa smiem spýtať?“
„Pokoj, páni, prosím,“ zasiahol Dumbledore. „Súhlasím, aby šiel Harry tiež. Vie veľmi dobre, ako sa má správať. Nemám pravdu?“ pozrel na chlapca. Ten prikývol. „Dobre. Všetci vieme, ako sa máme správať, tak sa podľa toho aj budeme správať. Súhlasíte?“ zabodol pohľad do Severusa. Odfrkol si, ale prikývol. „Výborne. A poprosím bez osobných útokov. Tak poďme na to…“ obrátil sa k dievčaťu.
Ginny sa zhlboka nadýchla, aby po tretí krát prešla popred stenu s myšlienkou na miesto, kde je všetko skryté. Prvýkrát to bolo, keď ešte ani poriadne nevedela, čo hľadajú. Druhý raz bola zvedavá, hoci mala obavy. Teraz sa doslova triasla hrôzou a vďačne pozrela na Harryho, keď ju pevne zovrel za ruku v momente, ako sa pred nimi zjavili dvere.
Áno, povedalo sa, že tam už nikdy nepôjdu a už vôbec nie spolu. Bol to ale práve profesor Dumbledore, ktorý povedal, že by pri maximálnej opatrnosti mal byť Harry tým, kto Ginny pomôže prekonať ten odpor. Bolo to tak predsa stále, že sa potrebovali. A teraz sa tam zdržia dlhšie, čiže upokojenie z Harryho strany bude potrebné, pokiaľ jemu nenapadne tá hlúposť, aby sa snažil cítiť to, čo Ginny. No, povedal to Dumbledore a tak to aj malo byť. Aj tak mal Snape pripravené prenášadlo a tiež prútik, keby sa začalo diať niečo nezvyčajné.
„Cítite to, slečna Weasleyová?“ potichu sa spýtal Dumbledore, keď vstúpili. Sám cítil pôsobenie čiernej mágie. Nebolo to ale nič také, ako to cítila ona. Prikývla. „Dobre teda, skúste sa sústrediť a kráčajte tam, kde je ten odpor najväčší,“ vyzval ju.
„Pôjde to?“ spýtal sa Harry pevne jej zvierajúc dlaň. Bola bledšia, než obvykle. Pehy jej ešte stmavli na bielej pokožke. Zdalo sa mu, že naberá zelenkavý nádych. „Nie je ti na zvracanie?“ Zavrtela hlavou.
„Je to hnus, ale asi to bude ešte horšie,“ dívala sa naňho a oči sa jej takmer až horúčkovito leskli. Cítila však, ako z jeho ruky do jej tela prúdi pokoj. Ten odpor to síce nezahnalo, ale cítila podporu a tú potrebovala. Usmiala sa naňho. „Tak poďme na to,“ šepla a vykročila.
Obaja muži sa za chrbtami detí na seba pozreli. Albus neurčito pokynul Severusovi a nasledoval deti. A Snape vykročil tiež. Dúfal, že sa nič podobné, ako naposledy, opakovať nebude.
Trvalo to dlho. Nebolo jednoduché zistiť, kedy je odpor väčší, ako samotný odpor. Takmer hodinu chodili pomedzi police a Ginny zaplavovalo znechutenie čoraz viac. Znechutenie začalo prerastať takmer až do zúfalstva a keď Harry prvý raz navrhol, aby toho nechali, až vtedy začala chápať, kedy je ten odpor silnejší.
Harry ju v priebehu ďalších hodín niekoľkokrát silno objal. Nezabudol sa mračiť na oboch mužov, z ktorých len jeden trpezlivo vyčkával. Asi to ale bolo potrebné. Mali skrížené duše a Ginnina časť takýmto spôsobom reagovala na niečo, čo súviselo s Voldemortom, preto bolo nutné zistiť, čo to je.
Boli v Núdzovej miestnosti už päť hodín, Harry opakovane vyzýval mužov, aby to prerušili, lenže sama Ginny nechcela, hoci už tri razy zvracala. Nie z otvorenej jazvy a Harryho spojenia s Voldemortom. Z toho odporu, ktorý sa stupňoval a už to nebol len odpor. Začal sa jej zdvíhať žalúdok a proste zvracala. A potom ju Harry objímal.
Harryho nesúhlas narastal a vo chvíli, kedy už neadresoval výzvu, alebo dôraznú žiadosť, ale keď nahnevane vrčal, že proste odtiaľ odchádzajú, Ginny ho zastavila.
Boli možno v strede onej zapratanej miestnosti. Ťažko sa to odhadovalo v tom haraburdí. Cestou prešli okolo množstva skríň, almár a stoličiek, či stolov a keby aj okolo jedného prechádzali niekoľkokrát, ani jedno z detí by si to nezapamätalo. Určite blúdili pomedzi police a vracali sa naspäť, akoby boli v bludisku, lenže Ginny zrazu začalo niečo ťahať. Ten odpor bol veľmi silný, až si začala namýšľať, že ju úplne ovládne a ona už nebude cítiť nikdy nič iné, len odpor. A vtedy cítila, že ju to láka a vábi, akoby ju to volalo.
„Ťahá ma to k sebe…“ šepla v Harryho náručí. Zamračene na ňu pozrel.
„Ťahá ťa to… tá vec?“ spýtal sa potichu. Dumbledore bol tesne pri nich. Rukou zvieral chudé rameno drobného dievčaťa, ktoré ale zrejme, v tomto momente, toho nieslo na ramenách až príliš.
„Harry, nebudeš to chcieť cítiť, že nie?“ Dumbledore ho prebodol pohľadom. Harry naňho pozrel, akoby si až teraz uvedomil, že tam sú aj oni. Pozrel aj na Snapa, ktorý zamračene gánil.
„Samozrejme, že nie,“ zavrtel hlavou a pozrel na Ginny. „Zvládneš to?“ Prikývla. „Budem ťa stále objímať, dobre?“ Znova prikývla.
V krku mala obrovskú hrču a nedokázala ani odpovedať. Keď sa znova pohli, tentoraz Ginny vedela, kam ísť, pretože ju to volalo k sebe, Harry ju stále zvieral oboma rukami. Postup bol pomalý a neohrabaný, ale bol nutný. Snape pozrel zamračene na Dumbledora, ktorý len krátko prikývol a vykročil za deťmi.
Prešli možno tridsať metrov, ale trvalo to mimoriadne dlho. Harry stále ševelil Ginny do uší, že to bude dobré a podopieral ju, keď náhle zastavila so široko otvorenými očami dívajúc sa pred seba.
„Tam je to…“ zdvihla trasúcu ruku a ukázala pred seba. Harry sa nevdojak pozrel tým smerom. Dumbledore rýchle obišiel deti a zastavil pri zaprášenom stolíku s množstvami akýchsi kníh a schátraných pergamenov. Bola tam nechutná busta. A ležala tam zvláštna čelenka.
„Čo myslíte, slečna Weasleyová?“ spýtal sa Dumbledore. Snape stál tesne za deťmi. Albus vzal opatrne do rúk členku. „Je to toto?“
Ginny prikývla a rýchlo sa otočila. Snape jej ledva uhol a ona sa náhlila z tej miestnosti preč. Harry jej bol v pätách.
——
„Bude to dobré…“ ševelil jej Harry do vlasov. Utiekli do prvej prázdnej učebne a tam skĺzla na zem, aby sa roztriasla. Nechuť už necítila a bol tu Harry. Za chvíľu bude v poriadku.
„Keby tú čelenku predo mňa položili, nebolo by to také hnusné,“ šepla po dlhej chvíli hľadajúc útechu schúlená v jeho náručí.
„Boli sme tam viac ako päť hodín… samozrejme ťa to položilo. Bude to ale už dobré,“ zopakoval.
„Ja viem,“ hlesla vstrebávajúc jeho silu, ktorú jej dával. Privrela oči.
„Čo to bolo?“ spýtal sa to, nad čím už aj ona začala uvažovať. Tam jej bolo úplne jedno, čo to je. Len aby to bolo od nej čo najďalej. Lenže teraz ju samozrejme začala zaplavovať zvedavosť. „Nestihol som si to riadne pozrieť. Sústredil som sa len na teba…“
„Uhm,“ vypustila. „Nejaká čelenka. S nejakým vtákom,“ zamračila sa.
„Čelenka?“ spýtal sa. Týmto veciam vôbec nerozumel.
„Nejaký diadém, myslím…“
„Čelenke sa hovorí diadém?“
„Čelenke s ozdobou sa hovorí diadém, Harry,“ poučila ho. „A na tejto čelenke bol nejaký vták. Neprezerala som si to ale veľmi.“
„To je jasné,“ prikývol. „A čo má spoločné Voldemort s nejakou čelenkou, pre Merlina? Ak sú naše úvahy správne a má to súvis s Voldemortom…“
„Netuším,“ mykla plecami a nadýchla sa. Opatrne sa vystrela. Už to bolo dobré. „Zájdeme za riaditeľom? Asi by sme túto misiu mali dokončiť…“
Tak boli dohodnutí. Tušili, že to Ginny premôže a bude potrebovať čas na upokojenie. Následne sa mali stretnúť v riaditeľni, hoci už bola pokročilá večerná hodina. Ruka v ruke kráčali stíchnutým hradom, bez obáv, že by ich zastavil člen Inkvizičnej čaty, bez výčitiek, že porušujú nejaké úchylné pravidlá. Tie síce porušovali, ale boli to normálne pravidlá. S normálnymi trestami. Hoci za týždeň končil školský rok, čiže by príliš trestaní ani nemuseli byť.
Harryho prekvapilo, že pred riaditeľňou už znova číhali chrliče. Netušil, ako sa im to podarilo, ale dali ich do poriadku a už znova strážili vstup do riaditeľne. Keď tu bol pred troma týždňami, ešte neboli na svojom mieste. Pustili ich bez problémov hore, k riaditeľovi.
„Posaďte sa,“ vyzval deti zadumane Dumbledore. Ginny strelila pohľadom po Harrym, ale poslušne si sadla. „Už ste v poriadku, slečna Weasleyová?“ spýtal sa jej na úvod. Deti potrebovali hodinu, kým sa spamätali. Ginny nesmelo prikývla. „To som rád,“ povzdychol dívajú sa na ňu. „Nie je to tu, ale to určite cítite. Povedal som Severusovi, aby to odložil u seba. Aspoň zatiaľ…“
„Viete čo to je? Ten diadém?“ spýtal sa Harry za oboch. Bol ten odvážnejší. Albus naňho pozrel.
„Asi to už tuším, Harry…“
„A čo teda…“
„Počkaj, moment,“ znova povzdychol. Harry stiahol obočie. „Prednedávnom sme sa na niečom dohodli. Pokiaľ nebudem mať odpovede, jasné odpovede, nebudem ťa do toho zaťahovať,“ vyriekol rázne. Harry sa zamračil ešte viac.
„Nemôžete ale chcieť, aby po tom, čo sa dnes stalo, ste nič nepovedali…“ zavrtel hlavou.
„Nie, to nemôžem chcieť,“ zadumane sa naňho díval. Potom pozrel aj na Ginny, ktorá vyzerala rovnako zvedavo, ako Harry. Nie však až tak bojovne, ako Harry. „Ako som povedal, tuším, čo to je. Tušil som to už dávno, už vtedy, keď si ho zastavil prvý raz. Netušil som ale, že to bude až takého rozsahu,“ potichu prezradil. Harry naňho nechápavo hľadel. A čakal, čo ešte starý pán povie. „Za svojimi slovami si ale stojím, Harry. Potrebujem ešte jednu informáciu, tú najhlavnejšiu. Len podľa nej zistíme, čo pred nami stojí. Nechcem ťa teraz zaťažovať zbytočnými informáciami, ktoré ešte nie sú potvrdené a aj tak by si im nerozumel. Ani ty a ani Sirius. Ja sa snažím…“ povzdychol a postavil sa, aby začal pomaly prechádzať popri oknách. Ginny pozrela na Harryho. Mykol plecami. „Dlhú dobu sa snažím poskladať mozaiku. Jednotlivé dieliky do seba začínajú zapadať, niektoré ešte treba pochopiť. A získať. To hlavne. Posledné mesiace som svoje snaženie zintenzívnil, ale na konci ešte zďaleka nie som. Je toho ešte tak veľa, čo treba pochopiť…“ na moment stíchol a obrátil sa k deťom. „Dnes ti nepoviem nič konkrétne, Harry, či sa na mňa budeš hnevať alebo nie. Ako som povedal, je zbytočné špekulovať nad niečím ťažko pochopiteľným. Vezmi si to vaše prepojenie. Dá sa nad tým špekulovať? A toto je takmer to isté, hoci riešenie je už blízko. Máte pred sebou prázdniny a máte veľa aktivít, ktorým sa chcete venovať, ako som sa dozvedel. Venujte sa tomu,“ preniesol pohľad na Ginny a slabo sa pousmial. „Ešte pár mesiacov mi dajte a potom, hádam, budeme mať odpovede aspoň čo sa týka spôsobu, akým zastaviť Voldemorta…“
„Takže ten diadém s tým súvisí?“ nevzdával sa Harry. Ginny si zahryzla do jazyka. Dumbledore mu to tu vysvetľuje celú dobu.
„Harry…“ Albus naňho pozrel. „Rozprávali sme sa cez Vianoce a rozprávali sme sa pred niekoľkými týždňami. Zopakujem to najhlavnejšie. Musíme pochopiť Voldemorta, alebo Toma, ako chcete. Musíme zistiť, ako uvažoval. Ako konal. V jeho minulosti, ako som spomínal. Preto tie spomienky. Ale jednu, najhlavnejšiu, ešte nemám. Ak získame aj tú, budeme vedieť, ako premýšľal a čo spravil. A potom budeme vedieť aj to, ako s tým bojovať…“
„Ako ho zničiť?“
„Dúfam v to,“ prikývol Dumbledore. „Rád by som ešte niečo zistil…“ preniesol pohľad na Ginny. „Spomínal som, že Voldemortove činy zrejme prekonali všetky najodvážnejšie, alebo skôr najšialenejšie predpoklady, ktoré som mal. A pokiaľ nebudeme mať tú hlavnú spomienku, nebudeme tušiť, akých šialeností sa dokázal dopustiť. Chcel by som skúsiť… nemajte mi to za zlé, slečna Weasleyová. Sľubujem, že to bude len moment. Nechal by som to na neskôr, ale sám som nesmierne zvedavý…“
„Neublíži jej to?“ Harry stiahol obočie. Nepozdávalo sa mu to. Albus sa naňho slabo pousmial.
„Ak by som jej ublížil, zrejme by som sa musel vysporiadať s tvojím hnevom. Nie, taký hlúpy nie som a rovnakú chybu, ako pri Imperiuse, už nespravím. Bude to len trocha nepríjemné…“
„Ja súhlasím,“ Ginny pozrela na Harryho s miernou výčitkou. Mohla by o sebe rozhodovať aj sama, nie? Harry zovrel pery.
„Dobre, teda,“ Albus sa vystrel a vytiahol z vrecka dvojcestné zrkadlo. Harry sa zamračil ešte viac. „Severus, môžeš, prosím…“
„Tak takto ste mali informácie?“ vypálil.
„Áno, potreboval som byť informovaný a tento spôsob je najrýchlejší…“
„Aha…“
Netrvalo dlho a dvere do riaditeľne sa otvorili. Ginny sa stiahol žalúdok, keď zacítila rovnaký odpor, ako v Siriusovom dome, alebo v Núdzovej miestnosti. Nie až tak veľmi silný, ale odpor cítila.
„Slečna Weasleyová, čo cítite?“ Albus prešiel až k nej. Severus sa postavil vedľa steny. Harry naňho zazeral, ale keď sa ozval profesor, kontroloval svoju duchovnú priateľku.
„Rovnaký odpor, ako v Siriusovom dome,“ prezradila. Harry sa chcel spýtať, či to nesúvisí s profesorom elixírom, ale zrejme by nevyšiel z riaditeľne živý.
„Vy ste to priniesli?“ zamračil sa.
„Nie, Harry. Diadém sme nepriniesli. Severus?“
Harry s Ginny sa dívali, ako Snape vytiahol ruku z vrecka a rozovrel dlaň. Ležal na nej akýsi prsteň s čiernym kameňom.
„Dajte to preč…“ šepla Ginny. Albus prikývol a Severus v náhlivosti odchádzal preč.
„Čo to bolo? Niečo podobné, ako diadém?“ spýtal sa Harry a zovrel Ginny ruku. Nebolo treba ju veľmi upokojovať. Nebolo to až také silné.
„A niečo podobné, ako to, čo Kreacher odniesol zo Siriusovho domu,“ prikývol Albus. „A vraciam sa k tomu, čo som už povedal. Rozsah Voldemortových činov prekonal všetko, o čo som sa odvažoval predpokladať. A vôbec netuším, kam až jeho šialenstvo zašlo. Na to sa teraz musím sústrediť. A keď budem mať odpoveď, preberieme všetko spolu. Budeš musieť spoznať a pochopiť Voldemorta tak, ako sa o to momentálne snažím ja…“
„Ako?“ pýtal sa. „A vlastne… tie veci a keď ich Ginny cíti… súvisí to s Voldemortom a…“
„Harry…“ potichu ho zahriakla Ginny. „Profesor sa to snaží povedať celú dobu. Áno, súvisí to s ním. A my musíme počkať, aby sme sa dozvedeli pravdu. Nie domnienky. Profesor si najskôr musí svoje domnienky potvrdiť.“
„Správne, slečna Weasleyová…“
„Jasne, tomu rozumiem, nie som hlupák… ale po tom všetkom, čo sme sa dozvedeli, hoci toho veľa nebolo… alebo práve preto, že toho veľa nebolo… máme teraz odísť na prázdniny a tváriť sa, že sa nič nedeje?“
„Niečo sa dialo aj po Proroctve a odišli sme do školy…“
Ginny sa zdala byť racionálnejšou, ako Harry. Neveriacky sa na ňu díval a zavrtel hlavou.
„Harry,“ ozval sa znova Dumbledore. „Tých mozaík na poskladanie je veľa. Nielen tie predmety. Áno, musím pochopiť aj to, prečo slečna Weasleyová na tieto veci reaguje tak, ako reaguje. Veľmi dobre viem, že toto je to najhlavnejšie, čo ťa trápi a chceš na to poznať odpoveď… ale ja ju ešte nepoznám…“ potichu dodal dívajúc sa Harrymu do očí. Ten zavrel ústa. Pochopil. Prikývol.
„Takže odídeme na prázdniny a vy budete ďalej pátrať?“
„V momente, ako budem vedieť všetko, začneme našu spoluprácu. To som ti už predsa sľúbil. Budeš musieť pochopiť Voldemorta tak, ako sa ho pokúšam pochopiť ja. A to je skutočne všetko, čo som ochotný ti povedať… a s čím som ochotný ťa, alebo vás, momentálne zaťažovať…“
A tým bol rozhovor u konca. Samozrejme sa to Harrymu nepozdávalo. Veľmi dobre vedel, čím bude mať hlavu zaplnenú v ďalších mesiacoch. Akoby toho nemal už aj tak dosť. A nielen on, samozrejme. Týkalo sa to aj Ginny a po dnešku to bolo viac ako jasné. Nejakým spôsobom do toho bude zapletená aj ona a nepôjde už len o domnienky, či je alebo nie je onou zbraňou z Proroctva. Určite musí byť tou zbraňou.
„Čo teraz?“ spýtal sa po ceste naspäť do chrabromilskej veže. „Čo im povieme? Alebo zatiaľ nič? Necháme ich, aby si aspoň oni užili prázdniny?“ vyriekol so značnou dávkou irónie.
„Chápem ťa, tiež mi to nie je jedno,“ povzdychla a zastavila pri okne na chodbe vedúcej k ich fakulte. „Je ale úplne jedno, či nám povedal len toto, alebo či by nám povedal o tri vety viac… pokiaľ nám nepovie celú pravdu. Už tak je toho dosť, čo nám múti hlavy… Budeme mlčať,“ potichu dodala.
„Myslel som si,“ prikývol a zamračene pozrel do tmy za oknami. Bolo už hlboko po polnoci. Zajtra, či skôr už dnes, bola sobota a pred nimi bol už len posledný týždeň školy. A potom sa začnú prázdniny, ktoré budú zrejme rovnako nabité, ako tie predchádzajúce. Vrátil sa pohľadom k svojej duchovnej priateľke. „Dobre, budeme mlčať. Povieme len to, že sme to našli a Dumbledore skúma, čo to je…“ mykol plecami. „Súvislosť s Voldemortom nepovieme ani náhodou…“
„Dobre,“ prikývla. „Tá tvoja časť duše vo mne spôsobila to, že reagujem na istý druh čiernej mágie citlivejšie… a o aký druh čiernej mágie sa jedná, to sa snaží Dumbledore pochopiť…“
Ani jeden z nich netušili, ako blízko boli pravde.
——
„Takže?“ spýtal sa Severus, keď prišiel za Albusom po tom, ako deti odišli.
„Takže to máme potvrdené,“ vyriekol riaditeľ. Na jeho stole ležal diadém, prsteň a zničený denník Toma Riddla.
„Sú to určite horcruxy?“ vyzvedal Snape. Nechcel tomu stále veriť. Že by toto spravil Temný pán.
„S najväčšou pravdepodobnosťou. Ale koľko?“ šepol sám pre seba.
„A podľa vašich ďalších úvah by aj Potter mal byť horcruxom, ako ste mi prezradili,“ pokračoval Snape. „Prečo naňho Weasleyová nereaguje tak, ako na tie predmety? Po pravde… to by som si rád pozrel…“
„Je mnoho mozaík, ktoré treba poskladať, Severus. A táto sa zdá byť najzložitejšou. Mám niekoľko teórií, prečo tomu tak je a ani jedna nie je príliš pekná…“