Luna zbierala zo zeme črepiny rozbitého dvojcestného zrkadla, ktoré Harry v hneve šmaril o stenu. Snažili sa opätovne spojiť s tými ľuďmi, ktorí zavraždili Joy a uniesli Siriusa. Boli to buď smrťožrúti, alebo len sympatizanti Voldemortovho režimu. Bolo to však jedno. Nepodarilo sa im to, samozrejme. Druhá polovica tejto formy spojenia bola zničená a Harry svoju frustráciu vybil rozmlátením tej ich časti.
Kútikom oka sa pozerala na ich objatie. Potreboval to. Potreboval sa upokojiť, aby mohol premýšľať a toto bol zrejme jediný spôsob, ako mohol ako tak skonsolidovať myšlienky, aby niečo vymyslel. Zrejme to nebola tá najvhodnejšia chvíľa, ale ona si spomenula na jeden moment zo svojho druhého ročníka, kedy ich našla stáť pod stromom a myslela si vtedy ktoviečo. Hocikto by ich teraz videl, myslel by si to isté. Odohrávalo sa v nich však oveľa, oveľa viac. To bolo zrejmé.
Ron stál pri okne a zamračene pozeral von. Hoci vedel, čo sa deje, nepozdávalo sa mu to objatie. Nechcel o ich spojení hovoriť a najradšej by na to ani nemyslel. Teraz bol prítomný rovnako ako ostatní. Uznal, že to Harry potrebuje. Všetci sa museli upokojiť a nejakým spôsobom vytesniť z mysle to, čoho boli svedkami. Hnusnej a odpornej vraždy. Prstami nervózne poklopával potichu po parapete a premýšľal, čo spraviť.
Neville vytiahol z Harryho batohu Záškodnícku mapu a monitoroval ju len pre to, aby sa tváril zamestnane a nechal im trocha súkromia.
Lucy k nemu pristúpila, obrátená k objímajúcej sa dvojici chrbtom. Ginny ho ale musela upokojiť, pretože po tej facke, ktorú mu uštedrila, ho zachvátil takmer amok. Ziapal do zrkadla, nadával, sľuboval pomstu, aby ho potom rozmlátil. Potreboval sa ukľudniť ako soľ. Ona sa na to ale dívať nechcela a preto uvítala Nevillov nápad a prezerali spolu hrad. Snažila sa nemyslieť na to, ako Joy… Nie, potriasla hlavou.
Hermiona si nervózne hrýzla do spodnej pery, slzy jej stále stekali po tvári a nepokojne pochodovala z jednej strany učebne na druhú. To ticho, ktoré nastalo po hysterickom Harryho výleve, narúšal len tichý dupot jej podrážok.
„V poriadku?“ spýtala sa potichu Ginny, keď sa Harry od nej odtiahol. Pozrela mu do očí. Tá divokosť tam síce už nebola, ale zúfalstva tam bolo dosť.
„Ani nie,“ stiahol obočie a pozrel do miestnosti. Nikto z nich si ich nevšímal, alebo sa tak len tvárili, okrem Luny, ktorá na nich stále hľadela.
„Dostaneme ho od nich, rozumieš?“ šepla zachmúrenie. Tiež jej nebolo najlepšie. Museli sa ale aspoň pokúsiť z toho Siriusa nejako dostať, ak existuje nádej, že by ho nechali na žive. Nad tým ale rozmýšľať asi nebude. Nebolo to ľahké. Najprv vražda v priamom prenose a potom uvedomenie si, že majú Siriusa a reálne mu hrozí smrť. Riešenie by sa mohlo javiť ako ľahké. Veď predsa stačí ísť na ministerstvo na Odbor záhad, dokonca im podľa ich rečí cestičku vyčistia a dať im proroctvo. To by ale museli byť naivní a verili by, že potom pustia Siriusa. Alebo že by nevzali so sebou Harryho.
Harry sa jej pozrel do očí a v prvom momente ju chcel opraviť. On ho od nich dostane. Nie oni. A to bol rozdiel. Lenže presne v tej istej chvíli si spomenul na všetky reči o tom, aké nezmyselné je mať tajomstvá, spoliehať sa len na seba a snažiť sa všetko vyriešiť vlastnými silami. Zariekol sa, že nebude robiť chyby ako Dumbledore, že sa bude zverovať, radiť, prijímať pomoc, prípadne načúvať návrhom. Nebolo síce pred ním nič podobné tomu, čo robili v posledných mesiacoch na Rokforte. To boli len hlúposti. Teraz ide o vážnu a nebezpečnú vec. Nech by si však o sebe myslel čokoľvek, veľmi dobre vedel, že to sám nezvládne ani náhodou. A oni prikázali mlčať. Jeho priatelia im ale neprekážali. Podceňujú ich a to by mohla byť ich výhoda.
„Dostaneme,“ odvetil rovnako potichu a využil toho, že sú im Lucy a Ron obrátení chrbtom a vtisol jej rýchly, letmý bozk na pery. „Dobre teda, čo spravíme?“ spýtal sa do miestnosti.
„Pôjdeme na ministerstvo, samozrejme,“ Ron sa otočil keď zistil, že je situácia pre jeho pokoj bezpečná. „A potom sa uvidí…“
„O tom nikto nepochybuje,“ prikývol Neville s nosom stále pichnutým v mape.
„Musíme to premyslieť,“ Hermiona si neprestávala hrýzť do spodnej pery.
„Jasne, premyslíme a pôjdeme,“ súhlasila aj Lucy a dívala sa na Harryho. Slabo sa na ňu pousmial.
„Už som v poriadku… relatívne,“ chytil ju za ruku.
„Mali by sme najskôr ísť do Veľkej siene,“ nadhodila Luna, keď sa postavila s črepinami v rukách. Hermiona vytiahla prútik a nechala ich zmiznúť. „Ďakujem. Netušíme, čo chcú teraz profesori spraviť…“
„Ani smrťožrúti,“ vyriekol Neville a pozrel na Harryho. „Dawlish je s Umbridgeovou v jej byte. Puttock z jej bytu zmizol, zrejme sa odletaxoval…“
„Nevzali ju k Mungovi?“ zamračil sa Ron a sklonil sa k mape.
„Jasne, že nie,“ odfrkol si Harry. „Keby ju vzali k Mungovi, vyvolali by poplach. To isté platí, ak by ju vzali na ministerstvo. Naťahujú čas…“ pozrel na hodinky. „Je len pol štvrtej… a Puttock predsa povedal, že po dnešku bude všetko jedno. Myslím si, že dnes príde Voldemort na ministerstvo, aby prevzal moc.“
„Musíme to nahlásiť,“ vyhŕkla Hermiona.
„Nemôžeme,“ Lucy sa na ňu pozrela s výčitkou. „Nepočula si ich? Zabijú Siriusa, ak to niekomu povieme.“
„To je pravda. Musíme mlčať. Fénixy ministerstvo sledujú… keby tam šli smrťožrúti výťahmi, videli by ich. Keby krbmi, majú ich zabezpečené alarmami. Premiesťovať sa tam nedá. Jedine, že by sa preniesli, ale aj átrium majú zabezpečené. Ak tam má Voldemort namierené, spraví tak v noci. My ho musíme predbehnúť a musíme zachrániť Siriusa skôr, než oni svojou aktivitou vyprovokujú Fénixov.“
„Takže naťahujú čas,“ prikývol Ron. „Je Sirius tam? Alebo ho držia niekde inde? Pretože… ako by sa s ním dostali na ministerstvo?“ pozrel na Harryho. A on mu pohľad opätoval.
„Asi ho držia niekde inde…“ zamračil sa.
„Musíme ísť do tej Siene,“ znova ich upozornila Luna. „Musíme najskôr zistiť, čo majú v pláne profesori. Medzitým musíme porozmýšľať, ako sa dostať na Ministerstvo tak, aby sme my nezburcovali Fénixov k aktivite a nedali tým smrťožrútom zámienku, aby zabili pána Blacka…“
„Má pravdu…“ vyriekol Ron stále sa dívajúc na Harryho. Prikývol.
„Profesori sú stále v riaditeľni,“ hlásil Neville.
„Čo tam robia tak dlho?“ nepozdávalo sa Hermione. „Prútikmi by mali mať všetko hotové za chvíľu, nie? A oni sú tam už viac ako hodinu?“ spýtavo pozrela na ostatných.
„Ropucha to tam zrejme zničila poriadne,“ zavrtela hlavou Ginny.
„Ale aj tak… Hermiona má pravdu. Kúzlami by to malo byť upratané za chvíľu…“ Lucy sa obrátila k zamračenému Harrymu.
„Naťahujú čas… zrejme to tam nastražili, aby sa profesori zdržali a aby… čo ja viem?“ mykol plecami. „Potrebujú, aby sa to dnes ututlalo. Len taká úvaha… profesori musia v prvom rade zaistiť bezpečnosť študentov. Preto nás vykázali do Siene, aby sme boli pohromade. Budú musieť prezrieť hrad, či nedala výbušniny aj niekde inde, pretože to, čím vybuchovala ona je niečo úplne iné, ako tie žartíky dvojčiat. McGonagallka mala pravdu, keď aurorom vyčítala, že na ňu nedohliadli. Mohla začať vybuchovať triedy so žiakmi. A oni sa musia presvedčiť, že nie sú výbušniny aj niekde inde…“
„Takže budú do večera prehľadávať hrad a večer už nikto nepôjde na ministerstvo, aby sa to riešilo v Správnej rade,“ skonštatoval Ron.
„Puttock to premyslel,“ zachmúrila sa Ginny.
„Skôr starý Malfoy to premyslel,“ zaškľabil sa Ron.
„Alebo…“
„Harryho úvaha sa zdá byť správna…“ vyšlo z Nevilla, ktorý obracal mapu, aby videl všetky jej časti. „Decká sú v Sieni s Vectorovou a Burbageovou… ostatní profesori sú buď pri riaditeľni alebo sa rozliezajú po hrade…“
„Tak čo teraz? Pôjdeme do Siene?“ Hermiona jemne drgla do Harryho. Neprestával sa mračiť.
——
Minerva sa na moment zastavila, aby sa pozrela po tej spúšti, ktorá tu ostane ako nemilá spomienka na Dolores Jane Umbridgeovú. Riaditeľňa bola zničená. Zdevastovaná a obhorená. Len málo vecí sa im podarilo zachrániť, ostatné ľahlo popolom alebo bolo porozbíjané. Blahorečila tomu nápadu vyniesť z riaditeľne dôležité dokumenty, ako ju upozornil už pred časom Albus. Rovnako ako niekoľko maličkostí, ktoré by ho mohli kompromitovať a ktoré ležali bezpečne v jej dome v Caithness. Nestarala sa o to, čo konkrétne chcel Albus vyniesť a skryť. Chcel to a ona to spravila. Na malý okamih sa jej v mysli blysol Charlie Weasley a jeho tvrdenie, že len slepo počúvajú želaniam Dumbledora a plnia ich. A mal pravdu!
To teraz ale podstatné nebolo. Riaditeľňa sa dá do poriadku, nábytok sa opraví, alebo kúpi. Horšie, že takmer všetky portréty zhoreli. A tie, ktoré nie, boli natoľko poškodené, že sa v nich odtlačky duší bývalých riaditeľov jednoducho už nezjavia. A to bola obrovská škoda, nenahraditeľná a nevyčísliteľná. Iste, niektoré portréty, o ktorých vedia, kde majú svoju dvojičku, by mohli priniesť a riaditelia by sa v nich mali zjaviť, ale nie o všetkých tieto informácie mali. V riaditeľni sa zhromažďovala takmer celá rokfortská história reprezentovaná všetkými riaditeľmi od momentu, kedy sa tento spôsob začal používať. A tomu je koniec. Zavrtela hlavou a povzdychla.
„Aurora, prosím… bež k Vstupnej bráne a ďalej k hlavnej bráne a zastav všetkých dospelých Inkvizítorov, ktorých stretneš. Nebudú tu dnes potrební,“ pozrela na kolegyňu. Sinistrová prikývla a ráznym krokom zostupovala po schodoch. „Budeme musieť prezrieť celý hrad, či tá ženská nedala výbušniny aj niekde inde,“ obrátila sa k Pomone a Filiusovi.
„Myslíš, že by bola skutočne schopná podmínovať hrad?“ spýtal sa Filius nedôverčivo.
„Netuším. Pravda je ale tá, že sme ešte pred dvoma hodinami neverili, že je schopná tohto tu…“ mávla rukou za seba, kde zívala obrovská diera. „Musíme prezrieť každú piaď hradu, než deti vyšleme do fakúlt…“ pozerala na kolegov.
„Veľkú sieň som už skontroloval,“ ozval sa Snape.
„Kde ste boli?“ Minerva sa naňho obrátila.
„Kontroloval som Sieň, ako som práve povedal… Keď som sem prišiel zo žalárov, práve ste vydávali rozkaz k zoskupeniu sa detí v Sieni. Napadlo mi to isté, čo aj vám… Čo ak nastražila výbušniny aj niekde inde?“ povytiahol obočie. „Ak je pravda, že cítila akúsi krivdu voči Dumbledorovi a preto mu zničila pracovňu… mohla cítiť rovnakú krivdu aj voči Veľkej sieni, kde sa jej stalo toľko… nemilých príhod…“
„To je pravda,“ prikývla Pomona.
„A je čistá, teda… Sieň myslím?“ Flitwick k nemu zdvihol hlavu. Snape prikývol. „Dobre. Prezrieme zvyšok hradu…“ obrátil sa k Minerve.
„Systematicky musíme prezrieť celý hrad,“ vyriekla. „Pomona, zameraj sa na severnú časť, Filius na východnú, ja prezriem južnú a Severus západnú časť hradu. Vezmite si na pomoc aj kolegov. Najskôr skontrolujte všetky fakulty. A ak stretnete toho nešťastného Filcha… môže sem prísť a začať to tu upratovať,“ odfrkla si a dívala sa, ako sa jej dvaja kolegovia rozbehli svojimi smermi, aby preniesla pohľad na Severusa. „Obaja veľmi dobre vieme, že nikde inde žiadne iné výbušniny nie sú, však?“ povytiahla obočie.
„Zrejme nie, ale aj tak to musíme overiť,“ prikývol. „Všetko je to len hlúpa hra Luciusa Malfoya, zrejme, ktorý tu koná prostredníctvom Puttocka a smrťožrútov. V tomto momente tu Puttock aj ostatní skončili. V tomto momente prestáva monitorovanie pohybu Pottera. V tomto momente, ak sa niečo má stať, tak sa to stane…“ aj on významne povytiahol obočie.
„Nemáte o tom informácie?“ znepokojene sa spýtala.
„Ak by som vedel, čo plánujú, viete o tom aj vy,“ mierne sa zamračil. A zakrútil hlavou. „Možno to skutočne je len náhoda. Možno sa Umbridgeová skutočne len utrhla z reťaze a Malfoyovi týmto počinom skrížila plány… ja na náhody ale neverím.“
„A keď sa o tom nehovorí v sídle Veď viete koho, tak je to Malfoyova sólo akcia?“ spýtala sa. „Pretože by sme už niečo vedeli, ak by niečo plánovali… a mne sa dnešný deň prestal páčiť úplne. Najradšej by som hneď šla na ministerstvo, bezpečnosť detí ale musí byť prvoradá.“
„Malfoyova sólo akcia…“ zamyslene zopakoval. „Neviem. Možno. Ale aj tak… ak niečo plánuje, len s Puttockom to nemá šancu zrealizovať. A ja skutočne netuším, či má ešte niekoho okrem Puttocka, Khana a Thicknesseho. Možno ani ten Dawlish nie je na jeho strane. Ponúkali by sa smrťožrúti… ale tí o ničom nevedia. Ja o ničom neviem…“ zavrtel hlavou.
„Každopádne o tom musíme informovať Albusa a Rád. Nech si dávajú mimoriadny pozor. A musíme kontrolovať aj Pottera. Hoci… ak tu nebudú aurori a smrťožrúti, nemalo by mu hroziť nič. Nie?“
„V tom prípade by to všetko mohla skutočne byť len náhoda. Asi takto… vy skontrolujte Pottera. Stále ste zástupkyňou riaditeľa, hoci tu riaditeľ nie je osobne. Ak bude skontrolovaný aj hrad a nebude hroziť žiadna nehoda, bude potrebné to oznámiť Správnej rade, ak by to už aj nevedeli od Puttocka. A ja pôjdem informovať Rád, pretože si myslím, že ten je potrebné informovať skôr, ako ministerstvo…“
„A Dumbledora…“
„A toho. Správne…“
——
Harry sedel zadumane za stolom vo Veľkej siene a snažil sa premýšľať. Septima Vectorová a ani Charity Burbageová ani príliš nefrflali, keď sa zjavili v Sieni po viac ako hodine, kedy to dostali príkazom od Minervy McGonagallovej. Vlastne si ich ani nevšimli, pretože boli spolu s Pinceovou zamestnané tým, aby upokojovali rozrušených maličkých prvákov. Ťažko by si hľadali výhovorku kde boli, keď v hrade hrozilo nebezpečenstvo.
To im prezradili Colin so Stevom. Keď prišli do siene, Snape tam chodil s prútikom ešte takmer dvadsať minút aby prehlásil, že je Veľká sieň bez výbušniny a to rozrušilo prvákov. Profesorky aj s knihovníčkou odvtedy chodili od jedného k druhému, aby ich ubezpečovali, že im momentálne nebezpečenstvo nehrozí. V ostatných kútoch Siene vládla dobrá a povznesená nálada. Umbridgová bola definitívne preč, hoci o tom ešte nerozhodlo ministerstvo. Bola jednoznačne šialená a nech by po nej prišiel aj cvičený poloop, nemohol byť horší ako ona. Toto bola udalosť, ktorá si vyslúžila mimoriadny záujem a diskutovali o tom všetci. Harrymu to vyhovovalo. Nech len rečnia a ich nech si nikto nevšíma. Dokonca si všimol, že decká nesedia ani podľa fakúlt. Vedľa dvojčiat sedel Roger aj so Cedricom a Čcho.
„Tak ako to spravíme?“ nahol sa k nemu Ron aj s Nevillom. Lucy s Ginny spozorneli. Hermiona si neprestávala sporadicky hrýzť do pery. Všetci sa snažili vytesniť z hlavy vraždu a sústrediť sa na záchranu. „Ako sa dostaneme do Londýna?“
„Poletíme? Ako navrhovala Luna… teraz by sme mali vidieť testralov všetci, keď sme, no…“ podotkol Neville. To bolo prvé, nad čím dumali cestou do siene. Ako zmiznúť z hradu a hlavne ako sa dostať do Londýna.
„Nie, to nie,“ zavrtel hlavou. „Pristáli by sme pred Ministerstvom a Fénixy by sa čudovali, čo tam robíme,“ zamietol ten nápad Harry. Rovnako ako sa vzdal myšlienky letieť tam ako sokol. Nielenže by mohol letieť len s Ginny, ale by ich tá cesta vyčerpala a trvalo by dlho, než by doleteli. „Musíme sa dostať priamo dnu…“
„Dobby s kamarátmi?“ nadhodila Ginny. Neville na ňu rýchlo pozrel. Mykla plecami. „Keď sa dokážu premiestňovať v Rokforte, môžu sa premiestňovať aj do Ministerstva, nie?“
„To je fakt… aj Percy vravel, že si Malfoy niekoľkokrát zavolal Kreachera,“ prikývla Lucy. „Spomínate?“
„Na toho sa snažím zabudnúť… ale máte pravdu,“ prikývol Ron. Pozrel na Harryho. „Spýtame sa, ale asi nás tam môžu premiestniť. Otázne je však kam konkrétne…“
„Nechcel by som na toto využiť škriatkov,“ nepozdávalo sa mu. „Nevieme, ako zabezpečili ministerstvo… a nemyslím teraz Fénixov. Paranoidný minister, ktorý sa bojí aj Dumbledorovho kýchnutia mohol vydať všelijaké príkazy… a o niečom mohol vedieť len Malfoy. Nemôžeme riskovať,“ neprestával sa mračiť.
„Ale ako sa tam teda dostaneme? Veľa možností nemáme. Škriatkovia sú ideálnym spôsobom,“ povedal Neville. Stále mal pred sebou mapu, avšak zloženú a kontroloval len Dawlisha s Umbridgeovou.
„Harry má pravdu,“ ozvala sa Hermiona. Nadýchla sa a vydýchla. „Uvedomte si, že oni vedeli o tom, ako sa pohybujeme po hrade. Budú na to pripravení. A vôbec… neprišlo mi, že by mali obavy z toho, že by sme sa tam nedostali. Oni rátajú s tým, že využijeme škriatkov. A Bill mi vravel o všelijakých spôsoboch alarmov… môžu to nastražiť tak, že sa premiestnime len na určité miesto a tam by nás chytili…“ vyriekla. Harryho upokojilo, že začala vravieť o spoločnej akcii, že neprotestovala, netrvala na tom, aby to prezradili. Alebo teda áno, robila presne to, čo aj čakal, ale len chvíľu.
„O dôvod naviac vynechať ich z toho,“ prikývla Lucy s pohľadom upretým na Harryho. „Prenášadlo ale vyčariť nevieme a okrem toho… spustili by sme alarm Fénixov,“ povytiahla obočie. Díval sa jej do očí a potom sa obrátil k Nevillovi.
„Jeden spôsob existuje…“ sklonil pohľad k mape.
„Blázniš?“ nasilu sa zasmiala Hermiona. „Stráži ju tam… zrejme tajne. Nenechá sa vylákať von a aj keby… je to auror…“
„Ale zase na druhej strane si vezmite, že ak paranoidný minister zabezpečoval všetko, spojenie so svojou najvernejšou by si nezabezpečoval,“ Ginny povytiahla obočie.
„Dobre, možno… ale ako chcete prekonať aurora? A kto zaručí, že na druhej strane nebude sám minister…“ Hermiona stíchla, keď sa dvere otvorili a zjavila sa v nich Minerva.
„Utíšte sa, deti, prosím!“ upútala na seba pozornosť zvýšeným hlasom. Pohľadom blúdila po sieni a keď našla Harryho, výraz sa jej uvoľnil. „Budete tu musieť ešte chvíľu počkať. Keď dokončíme kontrolu vašich fakúlt, budete sa tam môcť vrátiť a ostanete tam až do momentu, kedy skontrolujeme celý hrad. Nemôžeme vylúčiť, že Dolores Umbridgeová nenapáchala škody aj niekde inde. Nemyslím si to, ale pokým to neoveríme, nebudete sa potulovať po hrade. Rozumiete? A platí to aj o členoch Inkvizičnej čaty…“ pozrela do slizolinských radov, kde sa nenachádzal nikto mimo Slizolin. „Samozrejme túto situáciu musí posúdiť a rozhodnúť o nej ministerstvo a Správna rada… avšak momentálne je vaša bezpečnosť prioritná a ak niektorý profesor nachytá študenta mimo fakulty… no, vrátime sa zrejme ku klasickým trestom…“ na moment zmĺkla, pretože začali poniektoré decká víťazne skandovať.
„Pokoj!“ skríkla mračiac sa. „Neskončila som, ak dovolíte… Hneď po prezretí hradu, ak sa to stihne ešte dnes, sa obrátime na ministerstvo, aby zaujalo nejaké stanovisko… A ktovie, možno sa sami dostavia po tom, ako sa s nimi spoja aurori, do dnešného dňa pracujúci tu. Skôr si ale myslím, že to nechajú na zajtra. Ak sa nám nepodarí hrad skontrolovať do večere, večeru dostanete vo svojich fakultách. Vedúci vašich fakúlt, prípadne ostatní profesori vás budú priebežne informovať o stave hradu aj o zajtrajšom vyučovaní. Chvíľu strpenia, práve sa zameriavame na vaše fakulty…“
Znova sa pozrela na Harryho a jeho partiu, aby sa zamračila a zavrela za sebou dvere. A decká sa znova rozhodli skandovať a vyvolávať oslavné heslá. Bolo po Dolores. To si zaslúžilo oslavu. Harry so svojimi priateľmi k oslave nemali ani jeden dôvod.
——
Remus sa s Charliem náhlil do domu Joy Hartleyovej. Už pred dvoma hodinami ho zasvrbela dlaň, čo bolo znamenie, že sa mobilizuje Rád, pretože sa stalo niečo vážne. Čo to bolo, to sa dozvedel následne. Dolores Umbridgeová zošalela a zničila Dumbledorovu pracovňu. Samo o sebe by na tom nebolo nič dramatické, kvôli čomu by sa mal zvolávať Rád, avšak v tomto momente prestáva monitorovanie pohybu Harryho, na čom si zakladali nastrčení aurori aj smrťožrúti a to bol vážny dôvod k tomu, aby to v nich vyvolalo zvedavosť. A samozrejme ich to znepokojilo.
Znepokojenie v nich vyvolala aj tá skutočnosť, že sa Sirius na zvolávanie nedostavil. Vedeli, že si vzal voľno, aby sa poohliadol spolu s Joy Hartleyovou po nejakom nábytku do nového domova a že s ňou chcel stráviť celý deň a zrejme aj noc. Nikto si však nemyslel, že by vodca Fénixov okamžite nereagoval na svrbenie dlane.
„Vďaka Merlinovi, že Joy uznáva muklovský spôsob života,“ zabrblal Charlie, keď spolu lámali niekoľko obyčajných bezpečnostných kúziel. Nemohla mať ani Fidelia, keď vlastne splácala hypotéku muklovskej bankovej inštitúcii.
V oboch rástlo napätie. Sirius sa neozval ani na tretie svrbenie dlane. Neveštilo to nič dobré. Dom Joy Hartelyovej bolo jediným miestom, kde ho hľadať, aby sa pokúsili zistiť, čo ho mohlo zdržať. Na najhoršie nikto radšej ani nemyslel. Moody zavelil k mobilizácii zvýšeného počtu Fénixov na miestach, odkiaľ sledovali ministerstvo. Všetci čakali už niekoľko mesiacov, vlastne od cintorína na to, že sa Voldemort zjaví. A teraz sa diali divné veci, ktoré tento ich predpoklad len zvyšovali. Niečo sa stane už dnes.
„Sakra…“ hlesol Charlie po tom, ako sa dostali do domu. Nezachytili žiadne známky čarodejnej aktivity, žiadneho prítomného človeka. Až na to, že toto kúzlo zachytávalo vykazovanie známok živého človeka. Nie mŕtveho. „Je to Joy?“ spýtal sa potichu dívajúc sa na mŕtvolu ženy. Ani jeden sa s Joy zatiaľ nestretol. Podľa Siriusovho popisu by to ale mala byť ona.
„Kto iný by to mohol byť v tomto dome?“ Remus sa nad ňou skláňal, aby si overil to, čo im už napovedali kúzla. Nebola živá. Na dušu mu sťažka dosadol mrak nepokoja a strachu. „Skontroluj prosím, či niekde nie je…“ hlas sa mu zasekol. Nemohol byť niekde v dome mŕtvy aj Sirius?
„Jasne…“ prikývol Charlie, ale trvalo mu ďalších desať sekúnd, aby ten šok strávil a dal sa do pohybu.
Remus sa postavil a poobzeral sa okolo seba. Ani náznak nejakého boja. Prekonali ju poľahky, ak však neuvažoval nad tou hlúposťou, že by toto spravil Sirius. Nie. Bola to smrťožrútska akcia. Dostali Siriusa. A Joy zabili. Všetko do seba zapadalo. Dolores sa zbláznila, zmizla z Rokfortu a spolu s ňou aj aurori a smrťožrúti. Nebolo ich tam už potreba. Už nemuseli sledovať nikoho a nič, pretože dnes sa rozhodli zjaviť sa pred celým čarodejníckym svetom. A Voldemort chcel proroctvo. Musel nejako zistiť, že mu ho nevynesie z ministerstva nikto okrem neho samého alebo Harryho. Podľa predpokladov sledovali Harryho práve preto, aby mali k nemu prístup, ak by ho náhodou potrebovali presne k tomu. Aby sa Voldemort dostal k proroctvu. A ako prinútiť Harryho, aby spolupracoval?
Nad týmto Remus dumal, keď sa díval na črepy rozbitého dvojcestného zrkadla. Všetko do seba krásne zapadalo.
„V celom dome nie je nikto iný…“ hlásil Charlie, keď sa vrátil. Jeho pohľad padol na mladú, mŕtvu ženu, ktorá bola skutočne pekná, ako im vravel Sirius.
„Uniesli Siriusa a spojili sa s Harrym,“ Remus zdvihol hlavu a pozrel na priateľa. „Zrejme Malfoy, keď Severus o ničom nevie,“ dodal a ukázal na dvojcestné zrkadlo. „Malfoy sa nejako musel dozvedieť, kde trávi Sirius čas…“
„Snape vravel, že je Harry v hrade a keď tam oni nie sú, mal by byť v bezpečí. To bolo ale pred dvoma hodinami. A keď už Harry vie, že majú Siriusa…“ pozrel na Remusa. Ten sa smutne zaškľabil.
„Aj horou by pohol, aby sa pokúsil Siriusa zachrániť. Musíme sa ponáhľať. Neviem, ako sa s Harrym dohodli, ale k nejakej dohode muselo prísť…“
——
Večeru skutočne dostali vo fakultách. Zdalo sa, že prezretie hradu si vyžaduje oveľa viac času, než by si ktokoľvek pomyslel vzhľadom na to, že sú vlastne čarodejníci a dokážu čarovať. Hrad bol veľmi rozsiahly, aby to profesori zvládli behom dvoch-troch hodín.
McGonagallová bola v chrabromilskej fakulte už dva razy, aby svojim študentom odovzdala novinky a pokyny. Aj tak sa Harrymu zdalo, že prišla hlavne kvôli tomu, aby ho skontrolovala. Druhý raz sa mu zdala príliš nervózna a nepokojná, takmer až úzkostlivá a samozrejme sa mu to nepozdávalo.
„Musíme ísť hneď,“ povedal svojim priateľom. Boli v ich spálni, pokým sa dole v klubovni vo veľkom oslavovalo víťazstvo nad Umbridgeovou. Oslavovali aj nečlenovia Rebelov. Oslavoval zrejme celý hrad okrem slizolinskej fakulty, ale tá bola všetkým ukradnutá.
„Harry, ešte nie je ani sedem hodín. Povedali, že je ministerstvo prázdne až po ôsmej…“ upozornila ho Hermiona.
„Nemáme čas,“ prerušil ju nervózne. „Niečo sa deje. Videli ste McGonagallovú… prišla si overiť, či sme tu.“
„Čo myslíš?“ spýtal sa Neville. „Myslia si, že chceme zdrhnúť?“
„Je to logické,“ Ron súhlasil s Harrym. „Snape na hrade nie je, ako sme zistili. Buď je v Ráde alebo u Veď viete koho. Každopádne… ak by sa nič nedialo, bol by tu a prehľadával hrad.“
„A ešte k tomu… ak si myslia, že sa niečo deje, určite sa zvolával Rád. Určite ich svrbela dlaň. A čo myslíš? Prišiel Sirius na zavolanie?“ povytiahol obočie smerom k Hermione. „Neprišiel. A to ich presvedčilo, že sa niečo deje. A kde by ho asi tak hľadali najskôr…“
„Kde jedine by ho mohli hľadať…“ opravila ho Ginny.
„U Joy Hartleyovej…“ šepla Hermiona.
„Správne. Už vedia, že je mŕtva. Nemôžu síce vedieť, čo sa stalo… ale všetci veľmi dobre vieme, o čo šlo v posledných mesiacoch. O Proroctvo. Sirius zmizol. Mňa tu už nikto nestráži. Za chvíľu tu budú z Rádu, aby ma vzali a… čo ja viem? Snažili sa ma ochrániť?“
„Skôr zabrániť ti v niečom, čo si myslia, že spravíš…“ opravil ho aj Ron.
„Áno. Čiže sa hneď teraz vezmeme a spravíme to tak, ako sme sa o tom bavili…“
„Ale, Harry…“
„Iná možnosť nie je, Hermiona!“ štekol napálene. Lucy mu stisla ruku silnejšie. Nadýchol sa. „Ide o čas! Čím dlhšie budeme otáľať, tým skôr zabijú Siriusa!“
„Harry má pravdu,“ Ron pevne zovrel prútik. „Spravíme to tak, ako sme sa dohodli,“ pozrel na Harryho. „Aj tú druhú polovicu…“
„Ale, Ron…“ tentoraz začal protestovať Harry.
„Buď ticho,“ zamračil sa. „Na niečo sa vyhovorím, keby ma chytili. Ale keď chytia teba, bude to v riti všetko. Rozumieš?“ uprene sa mu díval do očí. Harry mu zamračený pohľad opätoval, aby napokon prikývol. „Dobre teda… prvá časť plánu…“
Hermiona zavrtela hlavou. Ale bola v menšine. Vlastne bola sama, kto protestoval proti tomu samovražednému plánu. Ešte aj Luna vyjadrila svoju podporu Harryho a Ronovým plánom. Jasne, že chcela Siriusa zachrániť. A áno, uznávala, že zrejme iná možnosť, ako sa dostať na ministerstvo asi ani nie je. A proroctvo, ktoré chceli, bolo práve tam.
„Ideme,“ Ron pozrel na Harryho. Ten prikývol.
„Kde presne je?“ Harry pozrel na Nevilla.
„V obývacej miestnosti… ťažko ale určite presné miesto… niekde pri okne…“ Neville sa díval do mapy.
„Stačí smer, presné miesto nepotrebujeme,“ prehlásil Harry. Hermiona sa už nadychovala, že niečo povie, keď ju Ginny drgla. Pozrela na zamračenú kamarátku a znova si zahryzla do pery. Zrejme bude mať po dnešku rozhryzené pery riadne. Ak prežije.
„Dobby, rozumel si všetkému?“ Harry pozrel na škriatka.
„Dobby by vzal pána Harryho aj na ministerstvo… ale Dobby rozumie, čo pán Harry plánuje…“ zaševelil škriatok a chytil Harryho aj Rona za ľavú ruku. V pravej obaja zvierali prútiky v pohotovosti. „Dobby premiestni oboch pánov tak, ako si želajú!“ sľúbil ochotne.
„Dobre, ďakujeme,“ prinútil sa na škriatka usmiať. Pozrel na Lucy. „Galeón…“
„My sme pripravené, Harry,“ rozhodne prehlásila. Prikývol.
„Tak poďme…“
Dobby Harryho aj Rona v momente premiestnil do bytu ešte stále úradujúcej riaditeľky. Presne, ako mu vysvetlili. Presne, kam sa chceli dostať. Do obývacej miestnosti, čo najviac k stene a tvárou otočení k oknu. Dawlish zaregistroval puknutie, lenže trvalo len dve sekundy, počas ktorých sa obrátil a zbadal dvoch chlapcov s namierenými prútikmi.
„Stupefy!“ ozvalo sa dvojhlasne a v ten istý moment. Dawlish bol zneškodnený.
„To bolo ľahké,“ vyriekol Ron. Harrymu sa zdalo, že zaregistroval sklamanie.
„Ťažšie nás len čaká. Pošli správu ostatným. Dobby, prosím, zašiel by si do bystrohlavskej fakulty pre Lunu?“
„Dobby primiestni aj slečnu Lunu aj ostatných priateľov pána Harryho…“ a zmizol.
Harry sa pozrel na znehybnenú a umlčanú Dolores. Vyzerala úboho. Ležala na svojom gauči a nedokázala sa pohnúť. Už viac ako štyri hodiny. A minimálne cez noc ju tu chceli držať. Podišiel k nej a čupol si. Díval sa jej do očí, ktoré jej kmitali sem a tam. Spomenul si, že bol Snape schopný vnímať, keď ho Hermiona v treťom ročníku znehybnila a umlčala.
„Vnímate ma, pani riaditeľka?“ potichu sa spýtal. Ron sa k nemu otočil. Práve zväzoval Dawlisha a posilňoval ich omračujúce kúzla. „Myslím si, že ma vnímate… Počuli ste aj to, čo vravel Puttock?“ spýtal sa, hoci odpoveď nečakal. Jej oči sa rozkmitali ešte viac. Mohol si len predstavovať, ako veľmi chce hovoriť. Nebol na to ale čas. Luna už bola tu a za moment prídu aj ostatné dievčatá s Nevillom. „On aj Dawlish sú sympatizanti Voldemortovho režimu. Povedal, že po dnešku bude všetko jedno. Dnes sa Voldemort ukáže… a vy všetci, čo ste nám neverili, sa spamätáte a pochopíte. Viem, že ste rozumeli tomu, čo vravel…“
„Harry, ponáhľaj sa,“ upozornil ho Neville. Ron bol pripravený k ďalšiemu, riskantnejšiemu bodu ich plánu. Hermiona s Ginny kontrolovali Puttocka. Ron kúzlil dostatočne.
„Počuli ste, rozumeli ste a pochopili ste… Je mi to ľúto, ale budete tu musieť ostať tak, ako to s vami oni zamýšľali. Pokazili by ste nám to… Hermiona, prosím, posilni kúzla na nej…“ postavil sa.
„Ospravedlňujem sa, pani riaditeľka…“ šepla. „Stupefy… Incarcerous…“
„Som zvedavá, ktorý profesor to od teba schytá na budúci rok,“ Ginny sa mierne uškrnula. Hermiona na ňu rýchlo pozrela. Pokrčila ramenami. „Dnes Umbridgeová, minulý rok falošný Moody, predtým Snape…“
„Ale tak to nie je…“ zamračila sa.
„Harry!“ ozval sa Neville, ktorý neprestával monitorovať mapu. „Mal si pravdu… do hradu práve vstúpili Lupin, Tonksová a Bill s Charliem…“
„Paráda, idú si pre nás…“
„Nemáme čas,“ Harry pozrel na Rona. Ten pevne zovrel galeón. „Musíme odtiaľto zmiznúť čo najrýchlejšie…“
„Jasne, kamoš, som pripravený. Keď bude čisto, pošlem správu. Keď ju nepošlem tak… skúste tie testraly, alebo Dobbyho…“ mykol plecami.
„Dobby je pripravený pomôcť pánovi Harrymu a jeho priateľom!“ zaševelil maličký škriatok.
„Bude hádam stačiť, keď na týchto väzňov dohliadneš,“ Ginny sa otočila k Dobbymu. „Veď vieš, aby sa nevyslobodili a nevyvolali paniku…“
„Dobby rozumie, Dobby bude dávať pozor!“
„Nerob hlúposti, dobre?“ Hermiona sa dívala na Rona. Prikývol. Potom pozrel na Harryho a zaškľabil sa. Pevne zovrel prútik, do ľavej dlane vzal za hrsť letaxového prášku a vstúpil do krbu. Upravil si neviditeľný plášť, takže ho už nevideli. Počuli však.
„Kancelária Ministra mágie!“ Krb zazelenal a plamene zmizli.
Rona krb vyhodil na druhej strane. Dlaňou s galeónom zvieral plášť, aby z neho neskĺzol, prútik mal pripravený a na jazyku niekoľko kliatob pripravených metať na všetky strany. Bol si vedomý toho, že môže ministrovi vpadnúť do kancelárie uprostred rokovania s Malfoyom, Puttockom, Khanom, Thicknessom. S kýmkoľvek. S ďalšími aurormi, ministerstvu vernými. A proti nim by nemal šancu, nech by sa istil plášťom akokoľvek dôsledne. Krb by ich zburcoval a oni poznajú kúzla, ku ktorým sa s Harrym ešte ani nepriblížili.
Aj preto sa rozhodol, že overí situáciu sám. Keby tu bol len minister, omráčil by ho. No a čo? Sirius bol dôležitejší. Keby ho však mal niekto premôcť, bolo by lepšie, keby to bol on a nie Harry. Nad výhovorkou príliš nerozmýšľal. Nebol čas. A toho mali málo stále.
S úľavou sa obzeral okolo seba. Minnistrova kancelária bola prázdna. Priskočil k dverám a započúval sa. Aj tam bolo ticho. Vzal do rúk galeón, ktorý začarovala Hermiona len chvíľu predtým, aby bol v spojení s priateľmi na Rokforte a zahlásil im čisto. Bude radšej, ak tu budú všetci. A potom… potom sa budú musieť dostať do Siene proroctiev.
——
„Pred pol hodinou som ich kontrolovala, boli v hrade,“ vravela Minerva cestou do chrabromilskej fakulty. V rýchlosti jej povedali, čo zistili a bolo jej z toho nevoľno. „Hoci, ak by chceli utiecť, zrejme by sme im v tom nezabránili.“
„No veď práve,“ vrkol nervózne Remus. Zvieral Tonksovej ruku a náhlil sa spolu s Billom a Charliem zistiť, či je Harry ešte na hrade. Nevsádzal na to ale veľa. On si našiel spôsob, ako zmiznúť.
A potvrdilo sa to o malú chvíľu, keď vtrhli do rozbehnutej oslavnej párty. V momente, ako ich decká zbadali, stíchli. Niečo podobné si viacerí pamätali. Ako sa na hrade zjavil Remus Lupin a zháňal sa po Harrym minulý rok.
„Bill! Charlie! Čo sa deje?“ dvojčatá vyskočili na nohy. Klubovňa stíchla.
„Nie je čas…“ zahriakol ich Bill a rýchlo vystupoval po schodoch, za pätami vedúcej Chrabromilu, až do piatackej spálne.
„Je to jasné…“ zamrmlal Remus obzerajúc sa po prázdnej miestnosti. „Zdrhli…“
„Šli sa pokúsiť zachrániť pána Blacka, nemám pravdu?“ spýtala sa Minerva. Remus prikývol. „Raz ho aj tak roztrhnem ako žabu…“ zaprskala.
„Nepochybujem o tom, že sú už mimo hrad,“ prikývol Bill.
„Remus!“ zavolal naňho Charlie a zdvihol kus pergamenu z jednej z postelí. Z Harryho alebo Ronovej. To bolo jedno. „Pozri…“ podal mu papier. Na vrchu bolo napísané Remusovi Lupinovi. Vlkolak náhlivo rozložil papier.
Remus, zrejme už vieš, čo sa stalo u Joy. A nepochybujem o tom, že ma prídeš skontrolovať. Tvoje predpoklady sú správne. Majú Tichošľapa a chcú vieš čo. Dali mi čas do polnoci, umožnia mi to vyniesť, čiže idem pre to, vynesiem to z ministerstva a vymením za Tichošľapa. Horšie je však to, že podľa slov Puttocka bude po dnešku všetko jedno. Myslíme si, že sa v noci Voldemort ukáže. A čo iné by chceli, ako obsadiť ministerstvo? Zmobilizujte Rád a buďte ostražití. Harry.
„Má pravdu…“ šepol Remus. „S tým ministerstvom,“ pozrel na Billa. Obsah krátkej správy ho ani neprekvapil. Veľmi dobre vedeli, čo decká spravia.
„Snapa pálilo znamenie,“ prikývol najstarší Weasleyovský muž. V tej istej chvíli, ako sa mobilizoval Rád, sa mobilizovali aj smrťožrúti. Dovtedy nevedel nikto nič. Malfoy si svoje plány s proroctvom nechával pre seba, pochválil sa možno len Voldemortovi. Ale keď si už boli prakticky istí, že Temný pán proroctvo získa, zachcelo sa im získať viac. A čo bolo v čarodejníckom svete viac, ako ovládať ministerstvo?
„Zapadá to do seba,“ vyriekla Tonksová. „Lenže Harry nevie, že už sa to vlastne všetko deje… smrťožrúti a ministerstvo. Píše, že mu dali čas do polnoci. Myslí si, že majú do polnoci čas a že až potom príde k útoku na ministerstvo, keď si bude Malfoy istý, že má proroctvo. K útoku už ale môže prichádzať aj v tejto chvíli…“ pozrela na Remusa.
Jeho obavy, ktoré potláčal, sa ešte znásobili. Nebol to už len strach o Siriusa, ale aj o Harryho. A o jeho priateľoch ani nehovoriac.
„Pôjdem za nimi,“ prehlásil Bill. „Je s ním určite aj Ron a Ginny…“
„A slečny Grangerová, Simmonsová a Lovegoodová a pán Longbottom. Potterova sedmička,“ Minerva zovrela pery. „Mala som k nim posadiť nejakého profesora… alebo aspoň Poppy.“
„Prekabátili by aj ich,“ Charlie mávol rukou. „Nie je to vaša chyba. Nemohli sme vedieť, že dostanú Siriusa a spoja sa s Harrym.“
„Pôjdem za nimi ja s Tonksovou,“ povedal Remus po chvíli uvažovania a pozrel na súrodencov Weasleyových. „Tonksová pozná ministerstvo ako svoje topánky. Sirius tu nie je a ja, ako jeho zástupca, teraz rozhodujem o tom, že vy dvaja povediete Rád. Jasne, že bude Moody brblať, na to teraz ale kašľať. Dostaňte sa na ministerstvo a chráňte výťah a schodisko. Oni budú dole, na Odbore záhad. Sú dva spôsoby, ako sa tam mohli dostať bez toho, aby zburcovali Fénixov vonku. Skontrolujeme Umbridgeovej krb a ak to nebol ten, mohli to byť len škriatkovia…“ díval sa na nich. „My ich už odtiaľ vyvedieme preč.“
„Sľubuješ?“ Bill stiahol obočie. Mal tam dvoch súrodencov. Nebolo mu to jedno. Lenže Remus sa naňho pozrel takým spôsobom, až sa Bill zahanbil. Samozrejme spraví všetko pre to, aby ich odtiaľ dostal. „Dobre teda… My budeme v átriu brániť prevzatiu ministerstva pod smrťožrútsku kontrolu. A vy odtiaľ dostaňte tých hlupákov…“
Všetci sa náhlili z fakulty, aby sa pred obrazom Tučnej dámy rozdelili. Minerva predá dohľad nad hradom Pomone, Filiusovi prikáže odstrániť kúzlo zabraňujúce primiestňovaniu na ošetrovňu a Poppy prikáže, aby bola v pohotovosti. A potom sa sama pridá k Fénixom.
„Počuli sme všetko?“ Fred pozrel na Georga. Ten prikývol. Obaja boli značne poblednutí. Vedľa nich sa krčil škriatok Flink.
„Veľmi jasne, bratku. Harry je na ministerstve, vrátane nášho brata a sestry… a ostatných a zachraňujú Siriusa…“
„My tu ale nebudeme nečinne sedieť a čakať, však?“
„O tom nepochybuj. Je čas priložiť ruku k dielu výraznejším spôsobom, ako vymýšľaním hlúpostí…“
Obaja pozreli na škriatka, ktorý ich primiestnil do piatackej kúpeľne vo chvíli, ako im došlo, kam majú ich bratia s ostatnými namierené. Chceli vedieť, čo sa deje. A počuli toho dosť. Zrejme všetko. A Fénixy im nevedomky dali návod k tomu, ako sa na ministerstvo dostať. Už len zmobilizovať ostatných dobrovoľníkov…
——
„Všade je až podozrivý pokoj,“ povedal Harry tichým hlasom. „Človek by predpokladal, že na ministerstve ešte niekto bude, nie?“ pozrel na Rona. Už zo seba zvliekol neviditeľný plášť a Harry si ho strčil pod habit. Neville skryl mapu. Bola im už zbytočná.
„Určite sa niekde niekto ešte nájde. Pôjdeme?“
„Preto sme tu,“ prikývla Ginny a siahla na kľučku od dverí vedúcich z ministrovej kancelárie. Všetci si pripravili prútiky a hlavne dievčatá si v duchu opakovali formulky k zneškodneniu, znehybneniu, zviazaniu, omráčeniu, odpáleniu. Luna si v hlave premieľala len obranný štít.
„Percyho kancelária…“ šepla Hermiona. Poobzerali sa. Ani tu nebolo ani nohy. Ron zamieril k dverám vedúcich zrejme na chodbu. Boli už takmer všetci na ministerstve, ale nikto nie v týchto priestoroch. Dúfali len, že sa všetky podlažia na seba podobajú aspoň čo sa umiestnenia kancelárií a hlavne výťahu týka. Ten ich zaujímal najviac. Dostať sa nepozorovane doň a nepozorovane sa zniesť až na deviate podlažie.
„Percy!“ Ginny si všimla ležiacu postavu za stolom a všetci sa k nej vrhli.
„Čo…“ Ron sa otočil od dverí. Harry sa sklonil k svojmu takmerbratovi. Pozrel na Hermionu, ktorá ho skúmala.
„Nie je…“ Ginny sa zasekol hlas.
„Je omráčený,“ oznámila im Hermiona. Uľavilo sa im veľmi. „Enervate…“
Dívali sa na to, ako sa Percy preberá. Zmätene sa na nich díval a potriasal hlavou. Ron mu pomohol posadiť sa.
„Čo sa stalo, Percy?“ spýtal sa ho Harry netrpezlivo. Remus na hrade už zrejme bol v ich spálni a čítal si odkaz.
„Čo tu robíte?“ Percy sa díval na svojich súrodencov.
„To je jedno. Čo sa stalo tebe? Kto ťa omráčil?“ nervózne ho súril Ron. Aj on si bol vedomý času, ktorý sa im krátil.
„Čo…“ Percy stiahol obočie a snažil sa spomenúť. Pozrel z jedného na druhého. Nechápavé zamračenie prechádzalo do uvedomelého nadvihnutia obočia. „Malfoy a Thicknesse… prišli z ministrovej kancelárie a… niekoho viedli. Ten človek mal na tvári kapucňu a potom… si už nič nepamätám…“
„Sirius…“ šepol Harry. Percy naňho pozrel. „Dostali sa sem letaxom, ako my.“
„Bol to Sirius?“
„Je tu? Priviedli ho sem?“ zamračila sa Lucy.
„A čo tu sakra robíte vy?“ Percy sa zviechal zo zeme, Ron mu pomáhal.
„To je jedno,“ povedal Harry s myšlienkou na to, že Sirius je niekde tu. „Percy…“ drgol doňho. Vyslúžil si stále trocha zmätený pohľad. „Kde je minister?“
„Mal nejaké stretnutie vonku… nepotreboval ma pri ňom…“
„A dohodol mu to starý Malfoy?“
„Ja…“ Percy sa zamračil. Dochádzalo mu to. Znova ich všetkých prebehol pohľadom. „Priviedli sem Siriusa, pretože chcú tú vec z Odboru záhad? Preto ste tu vy? A preto je minister od štvrtej mimo kanceláriu? A skoro všetci dnes dostali voľno? Okrem mňa… ja mám veľa práce a preto…“
„Počkaj, ticho,“ zahriakol ho Harry a rýchlo pozrel na Rona. „Je to jedno. Už je to jedno…“ Chlapci sa na seba dívali a mlčky sa dohovárali. Obom to naraz dochádzalo.
„Pán Malfoy všetko narafičil tak, aby mu to vyšlo,“ predniesla Luna zasnene. „To nás ale prekvapovať nemusí, nie? Pôjdeme tam a vezmeme to…“
„Lenže keď priviedli Siriusa… a Percy vraví všetko, čo vraví… nemusí tu byť len Malfoy a Thicknesse,“ dumala Hermiona.
„Nemáme čas,“ upozornila Lucy. „Už nad tým nešpekulujme, poďme.“
„Čo chcete robiť?“ spýtal sa Percy. Z omráčenia sa už dostal, hoci ho hlava bolela preveľmi. Chcelo by to nejaký elixír, ale tu nemal nič.
„Ešte jedna otázka, Percy…“ Harry pretrhol očný kontakt s Ronom. „Nevieš, aké inštrukcie dostali aurori?“
„Inštrukcie…“ zamyslel sa. „Normálne vedú svoje pátrania, neviem o ničom špeciálnom…“
„A kto ostáva v noci na aurorskom úrade?“
„To sú dve otázky,“ upozornila Luna. Ron na ňu neveriacky pozrel.
„Zrejme len pohotovostná jednotka, tak ako vždy,“ mykol plecami Percy. „Ale ak tomu dobre rozumiem… bude potrebné zmobilizovať Scrimgeoura?“
„Toho už zrejme zmobilizoval Rád. Alebo ho len zmobilizuje… Ty by si mohol zmobilizovať ministra,“ Harry sa mu díval do očí. „Myslíme si, že sem dnes v noci príde Voldemort. Bolo by fajn, keby bol minister pri tom,“ ironicky natiahol.
„Nevymýšľaš si?“ Percy tomu stále úplne nerozumel.
„Nie,“ rázne potvrdil. „Pôjdeš odtiaľto preč… Neskôr zájdeš za ministrom a povieš mu, že ťa prepadli v kancelárii… že to bol Malfoy a Thicknesse a že sa deje niečo zvláštne, nech s tebou ide na ministerstvo. Nech to ale nie je po polnoci, to tu zrejme bude prebiehať boj…“
„Čo…“
„Veď vieš kto sa dnes pokúsi prevziať kontrolu nad ministerstvom,“ pokračoval Ron rýchlo. „Fénixy mu v tom ale zabránia, vyčíhajú si ich tu… dúfame v to. Lenže keď vyhráme, bolo by dobré, aby minister videl, proti čomu sa bojovalo a zajtra nech sám odstúpi. Ale teraz… poďme už. Nemáme čas. Ideme k výťahu… ty vystúpiš v átriu a my pôjdeme na Odbor záhad…“
——
„Musíme sa dostať na ministerstvo, všetci,“ rozhodne prehlásil Bill, keď sa spolu s Charliem vrátil z Rokfortu do kasární. „Vyčaríme prenášadlá, poskrývame sa dnu a budeme čakať, kedy prídu oni…“
„A prídu, to je zrejmé,“ zabrblal Moody. Mračil sa preveľmi. Snapa pálilo znamenie a pri tom všetkom, čo sa dnes udialo, nebolo zložité domyslieť si, o čo im ide. „Albus o tom vie?“ pozrel na Billa.
„Snape mu podal informáciu… to je všetko, čo o tom vieme,“ prezradil Diggle. „Kingsley už šiel za Scrimgeourom. Ten vie, ktorí aurori sú jednoznačne na našej strane a prídu…“
„To je dobre,“ prikývol Moody. Stále mal pocit, že dvadsať aurorov je lepších ako takmer štyridsať cudzincov.
„Na ministerstvo sa môžu dostať jedine átriom a to obsadíme,“ pokračoval Bill. V miestnosti v kasárňach, ktorá bežne slúžila ako jedáleň, sa ich zoskupilo veľa. A len málokto vedel anglicky. Preto sa ozýval tlmený šum cudzieho jazyka, do ktorého prekladali ostatným inštrukcie tí, ktorí anglicky vedeli. „Nie je veľa možností, kde sa tam skryť, ale môžeme na seba uvrhnúť splývacie zaklínadlá. Ja, Charlie, Moody, Kingsley, keď sa vráti a profesorka McGonagallová sa sústredíme na výťah a schodisko. Nemôže tade prejsť jediný smrťožrút. Ostatní sa systematicky porozmiesťujú popri stenách celého átria. Mami, ty pôjdeš na Rokfort, na ošetrovňu pomáhať Poppy,“ zavelil nevšímajúc si jej protestné posunky. „Všetci dostanete súradnice ošetrovne a po zranení sa premiestnite tam. A teraz… prenášadlá. Nie je čas. Musíme sa ponáhľať. Môžeme čakať hodiny… a môže už byť neskoro…“
——
„Moji verní!“ rozľahlou hnilobou páchnucou miestnosťou, ktorá kedysi zrejme slúžila ako salónik, avšak roky chátrala, sa ozýval hlas Lorda Voldemorta. „Dnes je ten deň! Dnes v noci sa konečne ukážeme svetu. Po dnešnej noci už nikto nezapochybuje o tom, kto je najväčším čarodejníkom na zemi! Od zajtra nás čaká nová doba. Doba, kedy budeme vládnuť my a jedine my. Mojim prostredníctvom, samozrejme. Dlhú dobu sme čakali na to, kedy si konečne vezmeme späť to, čo nám pred rokmi niekto vzal. A ten niekto… bude dnes potrestaný…“ kruto sa zasmial.
Snape kútikom oka pozrel okolo seba. Temnému pánovi sa za posledný takmer rok podarilo nazhromaždiť množstvo nasledovníkov. Nielen bývalých smrťožrútov. Verboval aj nových. Najmä po Azkabane sa jeho rady značne rozšírili. Bolo ich tu viac ako sto. A k tomu takmer päťdesiatka zástupcov vlkolakov, hoci teraz spln nebol. Pri pohľade na tú masu a po predstave komplet Fénixovho rádu mu nevdojak zovrelo srdce. Ak sa Scrimgeourovi včas nepodarí pozháňať aurorov, nemajú šancu.
„Dnes v noci si vezmeme späť to, čo nám patrí. Celé ministerstvo, z ktorého budeme riadiť svet. Anglicko sa ráno zobudí do novej éry… a svet sa nám podriadi. Ministerstvo je v tejto chvíli takmer úplne prázdne, o čo sa postaral Lucius Malfoy. Iste, iste… mal čo naprávať. Jeho pochybenia boli absolútne neprípustné… našťastie preňho tieto pochybenia v posledných týždňoch napravil…“ šepol. Hoci vravel tichým, výstražným tónom, jasne bol počuť v každom kúte miestnosti. „To, čo som mohol vziať do rúk len ja, prípadne Harry Potter, sa v tejto chvíli dostáva do jeho rúk. V tomto momente získavam mnohé odpovede na mnohé otázky, ktoré ma roky ťažili. Lámal som si hlavu, ako sa k týmto odpovediam dostať bez toho, aby som ohrozil nielen svoju existenciu… ale najmä existenciu myšlienky čistej krvi, v mene ktorej sme bojovali… a bojujeme stále. Avšak! Práve teraz už neohrozujeme nič. Máme všetko, čo sme potrebovali. A preto, moji drahí služobníci… preto pôjdeme na ministerstvo, do každej jednej kancelárie a každého, kto sa nám odmietne podriadiť, toho zabijeme. Budeme ovládať ministerstvo, budeme ovládať Anglicko a napokon budeme ovládať celý svet. Vymetieme nečistých, nastolíme nový režim, zavedieme nové pravidlá! Vyčarujte si prenášadlá, premiestnite sa do Londýna, obsaďte ministerstvo!“
Keby Severus nevedel, o čo ide, slová Temného pána by ho skôr zmiatli, ako nadchli. Lenže on vedel veľmi dobre, o čo ide na rozdiel od ostatných, ktorí nadšene skandovali, hoci nevedeli, prečo majú skandovať, ale keďže si Temný pán žiadal skandovanie, tak skandovali. A všimol si aj iné. Nielen Lucius Malfoy na zhromaždení chýbal. Chýbali aj Lestrangeovci, Avery, Rookwood a ďalší, ktorí patrili k elite. Bol to problém a nie malý. On už ale nemá čas varovať Lupina a ostatných. Musí sa tváriť nadšene a musí ísť obsadzovať ministerstvo…
——
„Nikto tu nie je,“ šepla Ginny dívajúc sa do chodby na Oddelení záhad. Mali tu byť aurori, ktorí by strážili, ako to robili určite každú noc. Noc síce ešte nebola, bolo len krátko po ôsmej hodine večernej, ale na ministerstve sa prestávalo oficiálne pracovať o šiestej. A dnes tu nikto nebol. Únoscovia mali pravdu, pozametali im cestičku.
„Postarali sa o to,“ prikývol Harry a zovrel ruku Lucy. Spravili dva opatrné kroky od výťahu, ktorý sa za nimi s rachotom zavrel. Ak by aj chceli byť nenápadní, výťah ich prezradil na celej čiare. Nevadí. „Poďme,“ potichu zavelil a vykročil po chodbe k oným dverám, o ktorých sa mu snívalo jediný raz. A potom cez ne prešiel so Siriusom. Netušil, čo ich čaká. Sirius ale v budove bol, možno bol priamo v Sieni proroctiev. „Dávajte pozor na každú šuchnutie,“ pripomenul im a zabrzdil.
Zadíval sa na schodisko, ktoré viedlo ešte nižšie. Do súdnych siení, kde už tiež bol. Na procese so Siriusom Blackom, kam ho sprevádzal Artur Weasley. Niečo ho tam ťahalo.
„Čo sa deje?“ spýtal sa potichu Ron. Hermiona pozrela na Ginny.
„Neviem… len spomienky,“ zamračil sa a potriasol hlavou. „Poďme,“ znova sa dal do pohybu. „So Siriusom nám to trvalo necelú hodinu… snáď budeme rýchlejší…“ voľnou rukou siahol na kľučku od dverí, za ktorými ich čakala točitá okrúhla miestnosť s dvanástimi dverami. „Najskôr označ tieto dvere, aby sme vedeli, kade sa vrátiť,“ povedal Hermione. Prikývla. Nemala síce muklovský sprej, prútikom však označila dvere veľkým výkričníkom. Ostatné preverené dvere mala značiť krížikom. A pustili sa do pátrania po tých správnych dverách, ktoré ich mali previesť až do Siení proroctiev.
„Stále je to príliš ľahké,“ zašomral Ron. Neville zavrtel hlavou a Ginny prevrátila oči.
——
„Budú umlčaní až do zajtra rána,“ skonštatoval Remus kontrolujúci Dawlisha a Umbridgeovú. „Takže šli krbom,“ prikývol a postavil sa. Pozrel na škriatka, ktorý tam stál s hrdo vztýčenou bradou. Prelomili zabezpečenie bytu zrejme bývalej riaditeľky a našli tam škriatka s dvoma omráčenými čarodejníkmi.
„Nemaj strach,“ prihovorila sa mu Tonksová. „Ty musíš byť Dobby, však? Harry mi o tebe rozprával.“
„Dobby nemá strach, slečna,“ bez váhania odpovedal. „Dobby však nepovie ani slovo, aj keby ste prehlasovali, že ste pokrvní príbuzní pána Harryho Pottera, slečna.“
„Ale to my ani nechceme,“ usmial sa naňho Remus.
„Vás Dobby pozná, pane. Vy ste pracovali na Rokforte ako profesor Obrany proti čiernej mágii. Pán Harry to Dobbymu povedal. Dobby ale aj tak nič nepovie…“
„Nemusíš. Vieme, že toto spravil Harry s priateľmi a dostal sa krbom na ministerstvo. My spravíme to isté. Dostaneme sa krbom na ministerstvo. A ty, Dobby… si dobrý škriatok. Poviem Harrymu, ako zodpovedne si plnil jeho želania. A naďalej stráž týchto tu, dobre?“ usmieval sa.
„Výborne, ale nezdržujme sa dlhšie,“ posúrila ho Tonksová.
„Dobby sa odtiaľto ani nepohne, až pokým pán Harry nepovie, že sa má Dobby pohnúť, pane.“
„Super,“ prikývla Tonksová. „Nezabudnime Harrymu povedať, aby dovolil Dobbymu pohnúť sa. Inak tu ten škriatok stvrdne naveky,“ zahihňala sa a schytila do ruky hrsť letaxového prášku. Remus s miernym úsmevom zavrtel hlavou. Títo sa odtiaľto nedostanú, keď ich stráži Dobby.
——
Percy chcel spraviť ešte jednu vec, než opustí ministerstvo. Netušil koľko zamestnancov sa ešte na ministerstve nachádza. Určite ale niekto niekde pracoval. Nebol jediný, kto sa tu zvykol zdržiavať dlho po konci pracovnej doby. Neberúc teraz v úvahu aurorov, ktorí pracovali nonstop a mali pohotovosti.
Nenechal sa zviesť až do átria, ale vystúpil o podlažie vyššie, na Oddelení čarodejníckych hier a športov. Chvíľu počkal, kým výťah zišiel až úplne dole, na Odbor záhad. Keď bude mať hotovo, to jedno poschodie zbehne aj po schodoch. Potreboval nájsť obežníky a vpadol do prvej kancelárie, na ktorú natrafil. Rýchlo napísal stručný oznam v znení Urýchlene opustite budovu, hrozí nebezpečenstvo, Percival Ignatius Weasley a narazil na oznam ministerskú pečiatku, ktorú vzal so sebou. Napadlo mu to, keď vraveli o tom, že sa tu zrejme strhne bitka. Malo k tomu dôjsť síce až v noci, ale ktovie. Budú to brať vážne, keď uvidia pečiatku. Bol predsa asistentom samotného ministra.
Obežník nechal skopírovať hneď stokrát. Určite ich tu neostalo sto, ale radšej viac, ako keby sa k niekomu obežník nedostal. A potom ich začaroval, aby sa rozleteli do jednotlivých podlaží a kancelárii, aby našli prijímateľa a toho varovali. Zdržalo ho to, samozrejme. Harry aj s jeho súrodencami a ostatní už boli dávno na Odbore záhad, keď sa rozbehol ku schodom, aby zbehol jedno poschodie do átria.
Eric… pomyslel si, keď zbadal mladého čarodejníka, ktorý mal znova nočnú a za pultom čakal sporadické návštevy. Dnes by sa zrejme nedovážil prútikov, keby mu ich mali predkladať všetci, kto sem vkročí.
„Ahoj, Eric,“ vyrušil ho. Znova mal nos strčený pod pultom a zrejme si čítal. Zdvihol hlavu.
„Dnes už padla?“ spýtal sa. Percy sa od Vianoc zmenil. Bol príjemnejší a menej nafúkaný. Dokonca občas prehodili niekoľko viet.
„Dnes už padla aj tebe,“ Percy sa naňho vážne díval. „Ako asistent ministra ti dávam dnes večer voľno…“
„Akože fajn, vďaka,“ zasmial sa Eric, ktorý to bral ako vtip. „Ja som ale zvyknutý. Pekne to tu odsedím a budem to mať aj s príplatkom.“
„Nie, nerozumieš mi…“ stíchol.
V átriu sa začali ozývať atypické zvuky. Obaja mladíci civeli na to, ako sa tam zjavuje stále viac čarodejníkov.
„Čo to má znamenať?“ hlesol Eric a kniha mu vypadla z rúk.
„To som ti chcel povedať…“ Percy nedohovoril ani druhý raz. „Bill! Charlie!“ zakričal na bratov. Takže to bol Rád.
„Percy!“ pribehli k nemu obaja. A za nimi krivkal Moody a rezko sa náhlila McGonagallová. Dívali sa, ako ostatní čarodejníci pobehujú hore dole, stavajú sa k stenám, niektorí na seba vzali splývacie zaklínadlo.
„Čo sa to deje?“ spýtal sa Eric, ale nikto ho nepočúval.
„Poslal som obežníky, možno tam niekto je. Bude potrebné dostať ich odtiaľto,“ vysvetľoval Percy svojim bratom.
„Múdro, snáď to stihneme včas,“ prikývol Bill a obrátil sa k Moodymu. „Budete vyčarovávať prenášadlá z hocičoho, čo je po ruke… napríklad z tohto pultu. Keď sa tu zjaví civilista, bude potrebné dostať ho z ministerstva týmto spôsobom…“
„Dobre,“ prikývol Moody a začal zberať zo stola brká, kalamáre, dokonca váhy.
„Hej!“ skríkol po ňom Eric. Bol to jeho pracovný nástroj.
„Upokoj sa, mladý muž,“ zamračil sa naňho Moody. „Ty odtiaľto vypadneš ako prvý…“
„Ale čo…“
„Hrozí nebezpečenstvo, Eric,“ obrátil sa k nemu Percy. „Títo tu… sú to Fénixy. Dnes sem príde Veď vieš kto…“ vážne mu vravel. Eric sa naňho díval zarazene, potom nedôverčivo, aby sa začal smiať.
„No jasne, Veď vieš kto…“
„Nie je to vtip, chlapče. Tu máš, za desať sekúnd odchádzaš. Prenesie ťa to do Deravého kotla, odtiaľ si bež, kam chceš. Maj sa…“ strčil mu do rúk jeho váhy. Eric sa nestihol ani nadýchnuť, keď ho to vzalo preč. „Výborne, kto je ďalší?“ Moody sa obrátil ku schodom a výťahom a napaprčene vykročil.
„Berie to vcelku statočne,“ Minerva sa dívala na jeho chrbát.
„Stále nie je zmierený s tým, že nevelí,“ vysvetlil Charlie bratovi.
„Ostal by som aj ja… ale Harry vravel, že mám zohnať ministra a priviesť ho sem,“ prezradil. „Je tu Harry, Ginny a Ron…“ díval sa na Charlieho.
„Áno, my vieme…“
„A Malfoy s Thicknessem priviedli Siriusa… potom ma omráčili. To som videl. Či prišiel ešte niekto, to netuším…“
„Sirius je tu?“ zamračili sa a pozreli na seba.
„Komplikácie…“
„Harry vravel, že k útoku príde po polnoci…“
„Smrťožrúti sa už aktivujú, k útoku môže prísť aj za päť minút. To Harry nevedel. My sme našťastie prišli včas. Tak čo? Ostaneš? Alebo sem pošleš ministra, aby sa pozrel na to, čo tak sprosto odmieta už rok?“ natiahol Bill.
„Privediem ho. Chcel to Harry…“
„Vieš vyčariť prenášadlo?“
„Áno.“
„Výborne, ale ministra sem pošli samého. Ty sa už nevracaj. Bež na Rokfort, na ošetrovňu, je tam mama…“
Bill s Charliem sa dívali na to, ako si Percy vytiahol pečiatku ministerstva a začaroval ju Portusom, pridal súradnice, ktoré si pamätal, aby ho prenieslo až k jeho bytu. Odtiaľ sa odmiestni hocikam.
„Takýto prevrat na ministerstve sme asi nemysleli, však?“ spýtala sa Minerva dívajúc sa na Fénixov, ktorí už boli takmer všetci poskrývaní. Potom pozrela na Billa a Charlieho. „Ešte chýba Kingsley s Rufusom a aurormi, ak sa im podarí zohnať tých správnych…“
„Budú tu každú chvíľu, viem to,“ povedal Bill a pozrel na schody. „Nemali by sme ísť na Odbor záhad? Ak je pravda, že tam je Sirius, zrejme ich tam bude viac…“
„Šiel tam predsa Remus s Tonksovou a aj to bola možno chyba,“ Charlie naňho pozrel. „Oni rátajú so siedmymi pubertiakmi a majú sľúbené bezproblémové vynesenie proroctva z ministerstva. Keby sme sa tam zjavili ešte aj my, vyprovokovali by sme ich k hlúpostiam. To hlavné sa bude diať tu a to zrejme každú chvíľu. Poďme číhať, či nejaký zamestnanec nebude potrebovať zmiznúť…“ vykročil smerom k Moodymu. Schodisko aj s výťahom boli zastrčené na boku átria. Kým by ich zahliadli prinesení smrťožrúti, poskrývaní Fénixy by ich mali pobiť.
Bill pozrel na Minervu. Súhlasne prikývla. Spomenula si na Améliu Bonesovú, ktorá takmer skolabovala, keď sa dozvedela o osude svojej asistentky. Poslali ju na Rokfort k Poppy a Molly. Tu by nebola nič platná. Hoci ani Minerva si o sebe nemyslela, že by ktovieako priložila ruku k dielu.
„Prečo ste ma vybrali na obranu výťahu a schodiska?“ spýtala sa Billa.
„Pretože si chceme na vás dohliadnuť, pani profesorka…“
——
„Pôjdeme po schodoch,“ povedal Remus, keď sa započúval do ticha ministerských priestorov. Decká už museli byť dávno na Odbore záhad. Každopádne ich niekto sledovať musí. Malfoy, alebo niekto z jeho nohsledov sa musia dívať na to, či Harry proroctvo vynesie. Preto museli byť maximálne opatrní.
„Remus, počkaj,“ zastavila ho Tonksová. Zvieral jej ruku a chystal sa zostupovať schodmi dole, do útrob zeme. „Len prednedávnom sme sa dali dohromady… zdá sa mi to všetko ako zlý sen…“
„Nemusíš…“ snažil sa ju zastaviť, hoci ani presne nevedel, čo mala na srdci. Skutočne. Len prednedávnom ju pobozkal, aby sa dohodli na nejakom tom rande, alebo ako to dnes chodí a teraz hrozilo, že zabijú Siriusa, strhne sa bitka a ktovie, čo všetko sa ešte môže stať. Ani uvažovať o tom nechcel.
Ona ale nechcela rečniť, ani nič podobné. Len ho objala a venovala mu veľmi výrečný bozk. Trvalo to len niekoľko sekúnd, ale povedala mu tým veľa.
„Milujem ťa,“ usmiala sa naňho. Opätoval jej úsmev.
„Aj ja ťa milujem,“ priznal. Uľavilo sa jej.
„Tak poďme…“ zaškľabila sa a sama ho začala ťahať k schodom. „Schválne, akú máš kondičku? Koľko toho vydržíš?“ potichu rýpla.
„Bola by si milo prekvapená,“ natiahol aj on. „Deväť podlaží dám ľavou zadnou. Bude to predsa zostup. Keď pôjdeme ale hore…“ nedohovoril. Obaja sa potichu zahihňali. Potom sa ale sústredili na svoju úlohu.
Celkom rezko a rýchlo zostupovali po schodoch dole. Privolávať teraz výťah a pútať tým na seba pozornosť, bola hlúposť. Nikoho nestretli, nič nezačuli. Boli tichí a rýchli. Na ôsmom podlaží Remus zastavil, aby opatrne pootvoril dvere do átria. Bolo tam ticho. Zbadal pracovníka za pultom, so sklonenou hlavou. Zatiaľ sa nič nedialo.
„Ešte jedno poschodie…“ pripomenul zrejme zbytočne. Obaja ale vedeli že ak, tak teraz môžu nastať komplikácie. Potichučky zišli a ešte potichšie pootvoril dvere. Nikto tam nebol. Zamračil sa. Možno ich ale čakajú vnútri Odboru záhad. Hoci by tipoval, že by v pokoji počkali, kým sa Harry vráti aj s proroctvom. Mali to tu predsa zabezpečené. Pozrel na Tonksovú. Mračila sa.
Hlavou kývla do chodby. Prikývol. Nečujne sa prešmykli dnu, s pripravenými prútikmi striehli na najmenší zvuk. Na čokoľvek. Nič sa však nedialo. Jeho pohľad padol na schodisko do Súdnych siení rovnako, ako niekoľko desiatok minút Harrymu. Jemu to však nepripomenulo spomienky. Jemu sa to nepozdávalo.
Tonksová ho ťahala dopredu. Až sa čudoval, aká dokáže byť tichá a opatrná, keď na tom veľmi záležalo. Vcelku rezko sa posúvali vpred zanechávajúc za sebou výťah a tiež schodisko. Boli už blízko dverí k Odboru záhad, keď ich od chrbta prepadli dva dobre mierené lúče…
——
„Koľko?“ spýtal sa Bill Kingsleyho, ktorý sa preniesol zároveň s Rufusom Scrimgeourom. Poskrývaní Fénixy mali pár sekúnd čakať, kým spustia paľbu. Nebolo by dobré, aby zasiahli nejakého aurora.
„Nie všetci, samozrejme. Zburcovali sme piatich… tí šli burcovať ďalších a tak ďalej. Do pár minút by ich tu mohlo byť zhruba…“ pozrel na svojho šéfa.
„Nezastihnú našich aurorov, ktorí sú v teréne. Ale počítam, že by tridsiati mohli prísť…“
„To pomôže veľmi,“ súhlasne prikývol ubrblaný Moody. Doteraz pomohol preč z ministerstva len trom civilistom okrem Erica. Vyzeralo to, že len tí sú takí zapálení, ako mladý Weasley.
„A čo tu?“
„Čakáme…“ okomentoval Charlie.
„A dole?“
„Ticho, zatiaľ… na ich mieste by som sa ale začaroval tak, ako sme to tu my začarovali, aby tí dole nezistili, že tu prebieha boj,“ povedal Bill.
„Dobre… tak budeme čakať,“ prikývol Kingsley. Najradšej by sám zbehol dole a vytiahol odtiaľ Lucy za uši. Už bolo ale neskoro. Ak by sa tam zjavili teraz s hocakým úmyslom… či im len vynadať, vytiahnuť ich odtiaľ za uši, alebo im pomôcť… Malfoya a jeho kumpánov by to vyprovokovalo a začali by robiť hlúposti. Napríklad by začali vážne zabíjať. Neostane mu nič iné len to, čo ostane Billovi a Charliemu. A ostatným. Dúfať, že to dobre dopadne.
——
„Dobby povedal Flinkovi, že Dobbymu povedal pán Harry, že Dobby musí strážiť väzňov, pán Fred,“ zapípal maličký škriatok. Vedľa neho stáli Blim a Kreft. „Dobby povedal Flinkovi, že má Dobby úlohu pre pána Harryho a pre Dobbyho je dôležité splniť úlohu tak, aby bol pán Harry spokojný…“
„Čiže nepríde,“ skočil mu do reči Fred. „Dobre, nevadí. V prvom rade… dokážeš nás rozoznať lepšie, ako naša matka a to ti slúži ku cti. A teraz…“ zdvihol hlavu a porozhliadol sa po piatackej chlapčenskej spálni, kde boli zoskupení všetci Rebeli. Škriatkovia ich sem poprimiestňovali v rekordnom čase a ešte rýchlejšie dvojčatá vysypali, čo sa dozvedeli a čo chcú spraviť. „Kto chce ísť s nami?“
„Jasnačka, že ja,“ prihlásil sa Cedric.
„Ja tiež,“ prikývol Roger.
„Ideme všetci, nie?“ Seamus pozrel na ostatných.
„Neodporúčame to dievčatám a ani menším,“ povedal George. „Bude to nebezpečné,“ zahriakol Dennisa, ktorý sa začal paprčiť.
„Možno je to nebezpečné pre tých menších, ale pre dievčatá to môže byť rovnako nebezpečné, ako pre teba. Ja rozhodne idem pomôcť Harrymu,“ Čcho sa mračiac pridala k Cedricovi, ktorý jej hrdo vtisol bozk na pery.
„Dobre, tak takto… nepôjdu tí malí a nepôjde ani ten, kto sa na to necíti…“ Fred pozrel hlavne na chrabromilské metlobalistky. Nebolo tajomstvom, že boj nepatril k ich silným stránkam. Alica prevrátila oči.
„Ja idem tiež. Je tam Ron…“ oznámila Katie Bellová. Bola mierne rozhodená po tých informáciách, ktoré vyfasovali. Ronovi hrozilo reálne nebezpečenstvo.
„Nezdržujme sa,“ Roger sa napriamil. „Rozhodnite sa do desiatich minút a vy…“ prikľakol k škriatkom. „Dostanete nás na ministerstvo? Ako to vlastne u vás funguje? Keď budeme chcieť, aby ste nás primiestnili priamo na schody, bude sa to dať?“
„Ak poviete Blimovi, kam presne chcete, aby vás Blim premiestnil, Blimova mágia to určí úplne presne, pán Roger…“
„Aj Kreftova mágia to dokáže rozoznať,“ škriatkovi sa zachveli uši. Flink bol potichu. Stále sa cítil vinný za to, že priniesol odmietavý odkaz od svojho kamaráta škriatka.
„Tak dobre, postupne nás premiestnite na schody medzi… tretím a štvrtým podlažím. Ako to tam vlastne vyzerá?“ zamračil sa George.
„Medzi Oddelenie čarovných nehôd a katastrof a Oddelenie pre reguláciu a kontrolu čarovných tvorov,“ pomohla mu Susan Bonesová.
„Áno, správne tam. Pôjdeme… za desať minút…“
——
„Tu je to!“ ohlásil Harry svoj poznatok, pokým ostatní sledovali okolie ako ostrieže. Ale aj tu to vyzeralo, že je ľudoprázdno. Nikde nikoho nezazreli, nič nezačuli, poľahky sa dostali až k deväťdesiatej siedmej polici, v ktorej bolo niekde uprostred uložené falošné proroctvo. „Mám to…“ zvieral v ruke maličkú guľku, na ktorej bola pripevnená visačka. Sám ju tam umiestnil.
„Taká mala vecička a toľko cirkusu,“ zavrtel hlavou Neville.
„Povieš Malfoyovi, že je falošné?“ spýtala sa šepky Hermiona.
„Ani náhodou. Nech sa Voldemort trápi s lúštením tejto záhady,“ nasilu sa usmial. „A teraz… poďme. Zrejme nás niekde čakajú aj so Siriusom.“
„Nebude v tom nejaký úskok?“ Lucy ho už znova chytila za ruku. Nejak sa jej nechcelo ho púšťať.
„Nebude to ľahké. Rozhodne ho nevydajú ľahko…“ zamračil sa. Ani jeden z nich zatiaľ nepovedal nahlas to, čo si aj tak všetci mysleli. Že len s proroctvom sa Malfoy neuspokojí. „V prvom rade musí byť Sirius voľný. No a potom…“
„Potom ti budeme kryť chrbát,“ Ron ho jemne plesol po chrbte. „Aj tak je to stále až príliš jednoduché…“
„Poďme odtiaľto preč,“ zašvitorila Luna. „Toľko proroctiev mi pripomína úbohú profesorku Trelawneyovú.“
Ron zavrtel hlavou, ale vykročili von zo Siene proroctiev. Vpredu Harry s Lucy, za nimi Luna, ktorej istil chrbát Neville. A potom Hermiona, ktorú istila Ginny. A skupinu uzatváral práve on. Skutočne bolo doteraz všetko až príliš ľahké.
Už im ostávalo len vyjsť z Odboru záhad, vrátiť sa do ministrovej kancelárie a vypadnúť z ministerstva. To bol prvotný plán, keď ešte nevedeli, že je Sirius niekde tu. Predpokladali, že na nich niekto bude čakať a ten im povie, čo ďalej robiť. Momentálne však bude určite všetko inak.
V okrúhlej miestnosti šli priamo k dverám s výkričníkom, ktoré ich dostali do chodby. Lenže to, čo zbadali v chodbe… s tým v kútiku duše aj počítali, hoci to nevraveli nahlas. Tých komplikácií bolo ale viac, než čakali.
Na konci chodby sedel na stoličke pozväzovaný a umlčaný nielen Sirius, ale aj Remus s Tonksovou. A okolo nich stáli pätnásti smrťožrúti, alebo len sympatizanti Voldemortovho režimu, pretože Harry zbadal Puttocka. Okrem neho poznal len Malfoya a Craba s Goyleom, ktorí boli na Rokforte ako dospelí Inkvizítori. Ostatných možno niekde videl a keby povedali mená, dokázal by ich zaradiť.
„Už to nie je príliš jednoduché, Ronald, však?“ vyšlo z Luny potichu.