„Tak ako si predstavujete, že strávite trest, ktorý ste si sám udelili?“ spýtal sa Snape po tom, ako sa pred neho Harry posadil. Dnes bol ten ideálny deň. Dawlish bol pred žalármi, pretože ho sledoval a Puttock toho času sledoval knižnicu, pretože sa tam zhrčili pri jednom stole Chrabromilčania spolu s Bystrohlavčanmi a Bifľomorčanmi a to smrdelo nejakým problémom. Hoci, popravde, ani jeden z aurorov nechcel tráviť s Dolores viac času, než bolo nevyhnutné.
„Ja neviem, pane,“ mykol plecami. „Nad tým som neuvažoval. Myslel som si, že mi dáte drhnúť kotlíky. Alebo že budem variť nejaký elixír…“ poznamenal. Rozhodne nečakal, že by s ním šiel viesť Snape nejakú konverzáciu. Hoci téma by sa našla.
„Aha,“ prikývol profesor dívajúc sa chlapcovi uprene do očí. „Ja som zase nečakal, že mi bude dnes večer prinútená vaša spoločnosť. Stalo sa. Minerva ma o to požiadala a popravde ani netúžim vedieť, čo zase vymýšľate. Snáď si pri tom nikto z vás nezlomí väzy,“ významne povedal a povytiahol obočie. Harry sa nadýchol a otvoril ústa. Potom ich však zavrel. Zrejme nedošlo len Minerve, čo chcú spraviť.
„Trocha riskantné to je, to uznávam. Ale zase na druhej strane… všetci sme predsa dokázali, že sme mimoriadne šikovní,“ dovolil si použiť uštipačný tón.
„Aha, iste. Ste šikovní… Čiže aurori nemuseli upevňovať vaše zabezpečenia v byte riaditeľky? Nemusia odpútavať pozornosť riaditeľky, aby jej neprišlo na um vypočúvanie škriatkov? Profesori vám nemusia variť elixíre? Nemusia zamestnávať riaditeľku, aby si nevšimla rozpúšťajúceho sa cukríku vo svojom pohári? Samozrejme jej nemôžu smrťožrúti povedať o tom, že dokážete poletovať aj bez metly… Zamestnanci nemusia vravieť o tom, že isté epidémie, žalúdočné problémy a rôzne zranenia… vôbec nie sú prirodzené? Nikto nemusí huckať riaditeľku, aby sa jej pozornosť zamerala na Dumbledora? Nikto nemusí odvracať pozornosť od plafónu, na ktorom visia cukríky? Nikto nemusí…“
„Proste sme všetci mimoriadne šikovní,“ Harry mykol plecami. To mu nemusel pripomínať. Sami dobre vedia, že ich plány stopercentné proste nie sú. Vedia aj to, kvôli čomu sú tu smrťožrúti. A napokon vedia aj to, kto všetko im kryje chrbty. Hoci u aurorov a smrťožrútov to nebolo ani zďaleka nezištné. „A hlavne všetci ťaháme za jeden povraz, nie?“ dodal opatrne vidiac jeho výraz.
„Samozrejme,“ vrkol nepriateľsky. Aj tak sa Harrymu zdalo, že naňho gáni až priveľmi. „Dobre teda,“ Snape sa postavil a prešiel pred neho. Zo stola za svojím chrbtom vzal knihu a tú bachol pred Harryho. „Minerva mi povedala aj o vašej konzultácii ohľadom výberu povolania. Nebudem vám prezrádzať, aký mám k vášmu výberu názor ja. Avšak… ako vám prezradila… skutočne na ďalší rok vezmem len Vynikajúcich. Tak ma skúste pri skúškach prekvapiť,“ zaškľabil sa naňho a potom prešiel k svojej stoličke. „Mám prácu, tak sa snažte byť nasledujúce dve hodiny úplne ticho…“
Harry siahol po knihe, vlastne učebnici Elixírov z minulého roka stále sa dívajúc na profesora, ktorý sa už skláňal nad akýmisi pergamenmi. Zrejme testami, alebo domácimi úlohami.
„Vyrušujete ma aj svojim civením. Čo keby ste tú knihu začali študovať?“
++++++
„Tak dobre,“ nadýchla sa Ginny v piatackej spálni a pevne zovrela v ruke Všehodžús s Harryho vlasom. Celý ten ich plán bol nanajvýš riskantný. O jej animágstve nevedel skoro nikto nehovoriac o tom, že o ich dvojitom animágstve vedel presne taký istý počet ich kamarátov. Napokon sa aj tak budú musieť priznať. S Dolores možno skutočne spravia šialenca, ale ich priatelia idioti neboli.
Preto dostala Luna za úlohu požiadať Hermionu, aby jej pomohla s niečím v knižnici. Vymyslieť si mala hocičo, bolo jedno s čím by Bystrohlavčanka mala vymyslené problémy. Šlo o to, že Hermione o ich pláne nemohli povedať, pretože by vystrájala oveľa viac ako v prípade, keď to isté spravil Harry. Teraz to šla robiť Ginny ešte komplikovanejším spôsobom.
Bolo potrebné dostať zo spálne Seamusa a Deana. S tým starosti nemali. Stačilo požiadať dvojčatá o odvrátenie pozornosti jedného z aurorov a tí vymysleli predstieranie vymýšľania plánov, pri čom im dvaja piataci veľmi ochotne asistovali. Takýchto akcií už absolvovali neúrekom, nezamýšľali sa preto, kvôli čomu to potrebujú.
Bolo potrebné kontrolovať schodisko. O to požiadali ochotných druhákov, Dennisa s Nigelom. Spálňu síce zabezpečili, museli mať ale pokoj k sledovaniu mapy a prípadné dobíjanie sa do izby niekým nežiaducim ich mohlo rušiť.
A napokon bolo potrebné mať skutočne ničím nerušených pätnásť minút absolútneho prázdna v okolí učebne Obrany, za ktorým bol kabinet a byt riaditeľky. Dávno si všimli, že si na návštevy Dumbledora riaditeľka zvykla, potrebovali ale, aby si jeho návštevu nikto nevšimol. Preto sa v blízkosti zdržiavala Lucy s galeónom v ruke a s Dobbym pri jej boku, ktorá ovládala niekoľko kúziel z Hermioninho repertoáru a po signály bola schopná vrhnúť na oba konce chodby bariéry, ktoré by prípadných zvedavcov zdržali. Nepredpokladali však, že by k tomu malo dôjsť. K riaditeľke okrem aurorov a občas Filcha nikto nechodil. Ale, istota je istota. Na druhom konci galeóna bol Neville, ktorý spolu s Ronom sledoval Záškodnícku mapu.
„Keby sa niečo pokazilo, nikam nepoletíš,“ Ron sa díval na sestru so zvrašteným obočím. Sedel pred ním jeho najlepší kamarát. Zavrtel hlavou.
„Jasne, preberali sme to,“ prikývla, myšlienkami bola ale pri okne do Doloresinho bytu. Harry jej vysvetľoval, ako sa na kamennom výklenku udržať. Bola tam mreža, mala by to zvládnuť. Určite to zvládne. Bola síce slabšia, než Harry, ale vlastne mala jeho telo a mala by mať aj jeho silu. Hádam.
„Je to divné,“ Neville sa tiež na ňu díval a vrtel hlavou.
„Dobre, prestaňte na mňa civieť,“ zamračila sa na nich. Dávno pred vypitím elixíru bola prezlečená do Harryho šiat. „Boli ste naňho premenení obaja niekoľkokrát…“
„Dobre, jasne, ale ty si dievča…“ Ron mykol plecami. „Nie je ti to nepríjemné?“ zvedavo sa spýtal. Ginny ho prebodla pohľadom. Vedela presne, čo oboch chlapcom akýmsi zvráteným spôsobom zaujíma. Zaškľabila sa.
„Ale iste, že mi je to nepríjemné. Nechápem totiž, ako môžete fungovať s takým príveskom medzi nohami…“
„Ginny!“ vyletel Ron šokovane. Aj uši mal červené. Nehovoriac o tom, ako sa tváril Neville. Radšej pozorne sledoval mapu, akoby jej mal pozrieť do očí.
„Tak sa ma prestaň pýtať a nebudeš musieť trpieť odpovede…“
Nastalo ticho. A to bolo dobre. Elixír mal účinkovať hodinu. Zhruba. Nemohla letieť hneď. Mohlo by sa stať, že by Umbridgeová doletela do ich fakulty a dvaja Harryovia by jej dali odpoveď na všetko. Nemohla však letieť ani príliš neskoro, aby sa nestalo, že sa začne meniť v jej okne. To by bola ešte väčšia katastrofa. Dohodli sa, že počká polhodiny, než vyletí a než aktivujú Dumbledora. Desila sa viac toho ostať v jednej izbe s bratom a Nevillom v Harryho tele, ako samotného letu k jej oknu. Po svojej rýpavej poznámke však mala pokoj. Ron s Nevillom sa občas na seba pozreli, ale na ňu ani raz. Nervózne začala prechádzať po ich spálni. V kúpeľni mala svoje veci, do ktorých sa bleskovo oblečie, keď elixír prestane účinkovať. Malo by všetko klapnúť na jednotku.
Teda až na to, že aj ju akýmsi zvráteným spôsobom zaujímal ten chlapčenský prívesok medzi nohami. Zapýrila sa a pozrela na oboch chlapcov. Sústredili sa na mapu. Nemohli vedieť, čo jej napadlo. Ale tak… boli to predsa prirodzené myšlienky. Alebo možno nie prirodzené, ale pochopiteľné a vcelku očakávajúce. Takto blízko k chlapčenským pohlavným orgánom sa ešte nedostala a zrejme v živote ani nedostane. Pristihla sa pri myšlienke siahnuť tam dole a ohmatať to. Aspoň skúsiť, aké je to držať to v ruke. No a možno… zapýrila sa ešte viac a potriasla hlavou. Hlúposť. Patrilo to Harrymu a aj keby zabudla na ten fakt, že to patrí Harrymu, alebo aj keby to patrilo niekomu úplne inému, takéto ohmatkávanie a ktoviečo ešte by sa s tým dalo robiť, by zrejme považovala za znásilňovanie tela druhej osoby.
Podobným myšlienkam sa ten prvý raz vyvarovala. On bol nablízku, ale aj tak by sa stavila, že mu napadlo to isté. Nie preto, aby ohmatkali telo toho druhého, pretože ohmatkávanie toho druhého by bolo skutočne zvrátené. Ale možno preto, aby cítili, aké to je ohmatkávať telo opačného pohlavia… A dosť! Skonči s tými myšlienkami!… napomenula sa v duchu.
„Koľko ubehlo času?“ obrátila sa k chlapcom, ktorí sa medzi sebou potichu bavili.
„Ešte pár minút. Priprav sa. Všade je pokoj,“ Ron zdvihol a pozrel na sestru. Na Harryho. Na sestru v Harryho tele. Potriasol hlavou a otočil sa ku kamarátovi. „Neville, daj vedieť Lucy. Ginny vyletí a ide sa na to… A ty…“ obrátil sa znova k sestre. „Dávaj si maximálny pozor. Dobre?“
„Jasne, Ronald,“ prikývla a podišla k oknu, aby sa premenila na malého sokola. Ron pootvoril okno. Keby vyletel človek na metle, spustil by sa alarm. Sokol však nespustí nič.
„Leť, Ginny…“
++++++
Dolores sedela vo svojom byte, v obývacej miestnosti a na stolíku mala otvorené tri knihy. Nebolo možné, aby neexistoval spôsob, ako sa dostať do riaditeľne iným spôsobom, ako cez tie prekliate chrliče. Áno, iste, riaditeľňa bola vo veži, dostávalo sa do nej schodiskom, strážili ju chrliče, ale i tak predsa musel existovať ešte nejaký spôsob, ako sa tam dostať. Proste musel.
V posledných týždňoch sa zamerala len na to. Snape vravel o mnohých tajných chodbách na Rokforte a plániky sú práve v riaditeľni. Čo ak existovala tajná chodba do riaditeľne? A možno je o nej zmienka v niektorej zo starých kníh. Ona na to príde. Potichu sa zasmiala. Príde na to a potom nachytá Dumbledora na hruškách.
Následne spozornela. Z jej spálne sa začal ozývať šepot.
„Dolores! Dolores! Počuješ ma? Som tu, Dolores. Prišiel som za tebou. Prišiel som ti povedať pravdu! Dolores!“
„No jasne! Dumbledore!“ vyskočila z kresla a vrhla sa do spálne. „Pár dní ste sa neukázali…“ strhla sa, keď sa na ňu zboka s desivým a nebezpečným výrazom rýchlo znášal Dumbledorov duch. Prikrčila sa, napriek tomu po ňom chmatla rukou. Tá však prešla oparom ako vodou. Obraz sa slabučko zachvel a potom zmizol. Čakala, či sa neobjaví znova. Dívala sa do rohu svojej obývačky a striehla, kedy sa vynorí z ničoty.
„Voldemort skutočne žije! Voldemort sa vrátil, Dolores. Prečo mi nechceš veriť? Spýtaj sa Luciusa, bol na cintoríne. Spýtaj sa ho, čo chce Voldemort z ministerstva!“
„Stále dookola to isté,“ s opovrhnutím si odfrkla a zavrtela hlavou. Vošla do spálne, kde sa šepot naberal grády, intenzita hlasu sa zvyšovala, až sa ozýval krik, ktorý znova prechádzal do šepotu. Strašného a nebezpečného. Tak sa jej javil prvý krát. Už bola ale zvyknutá.
„Dolores! Dolores! Si zlá žena. Veľmi zlá a odporná žena! Dolores! Voldemort skutočne žije!“
„Nepoviete mi nič nové?“ rozhliadala sa po spálni a prútikom zapálila jednu fakľu. „Toto som už počula miliónkrát! Ale ja vám niečo poviem, Dumbledore. Mám vás. Dostanem vás. Viem, kde sa skrývate. Môžete chodiť každý večer, až do konca vekov, mňa nevystrašíte!“
„Si zlá, plná zášti k celému svetu! Dolores! Dolores! Počuješ ma? Som tu, Dolores. Prišiel som za tebou.“
„Bla, bla, bla… rečičky a kecičky,“ zasmiala sa otáčajúc sa na mieste. „Prečo sa neukážete? Keď ste za mnou prišili, ako tvrdíte… prečo sa proste neukážete? Pretože máte strach, že áno? Dokážete len manipulovať. Zneužívate všetky tie decká, aby pre vás špehovali. Počnúc Potterom a končiac posledným prvákom. A to si vravíte najväčší čarodejník súčasnosti?
„Voldemort skutočne žije! Voldemort sa vrátil, Dolores. Prečo mi nechceš veriť?“
„Tak kde sa skrývate? Ako to robíte? Kto vám pomáha?“ mierila prútikom všade naokolo. Nič sa však nedialo. Len ten hlas dunel a vzápätí šepkal a jej tepalo v hlave. Skĺzla na kolená a pozrela pod posteľ. Skúšala kúzla a zaklínadlá. Bez výsledku.
„Dolores! Dolores! Počuješ ma? Som tu, Dolores. Prišiel som za tebou.“
„Neprišli!“ postavila sa a dupla malou tučnou nohou. „Je to len kúzlo. Vaše prekliate kúzlo. Neverím vám ani slovo!“
„Voldemort skutočne žije! Voldemort sa vrátil, Dolores.“
„Nežije! Nevrátil sa!“ škriekala snažiac sa prekričať jeho krik. „Klamete, je mŕtvy. A vy budete tiež, o to sa postarám…“ šepkala zároveň s hlasom odnikiaľ. „Dokážem, že za všetkým stojíte vy. Aj za tým, čo sa mi deje. Čo všetko mi robia s vaším prispením. Budete za všetko pykať!“ skríkla do dunivého hlasu.
„Dolores! Dolores! Si zlá žena. Veľmi zlá a odporná žena!“
„Nie! Nie som! Som prvou námestníčkou Ministra mágie! Som Vrchnou Inkvizítorkou! Som riaditeľkou Rokfortu! A vy ste len zločinec, terorista, na úteku… ale už vám dohára! Dostanem vás…“
Hlas šepkal, ona šepkala, rukami si držiac uši a poskakujúc na mieste, ako sa snažila odpútať od toho hlasu. A potom… potom začula iné. Búchanie, rinčanie skla. Zdvihla hlavu a pozrela do okna. Zdalo sa jej, že tam niekto je. Nie, nezdalo, niekto tam bol.
„Pre Merlina…“ šepla, pokým Dumbledore si odrecitovával svoju stále sa opakujúcu mantru plnú nezmyslov a hlúpostí, klamstiev a šialeností. „Potter…“ šepla ešte raz, pretože sa jej zdalo, že je to on. Ten jeho úškrn, pomstychtivý a škodoradostný výraz. Nenávidela ho.
„Potter!“ skríkla a namierila na okno prútik. „Bombarda Maxima! Confringo!“ štekla a okno vybuchlo, roztrieštilo sa, sklo rinčalo, drevené trámy vzbĺkli, zo steny sa odštiepili kamene a tie padali ako dnu, tak aj von. „A mám ťa!“ skočila k oknu.
Ovanul ju jemný vánok teplého večerného vzduchu končiaceho sa apríla. Jastrila do tmy slabo osvetlenej svetlami z okien ostatných poschodí. Nebolo po ňom ani pamiatky. Nikde na okolí. Ani nad jej hlavou. Pozrela dole, ani tam nikto nebol. Všade bolo ticho. Vonku. Okolo nej blkotal oheň a Dumbledore pokračoval v drmolení tých sprostostí.
„Bol to on. Bol to Potter,“ brblala si pre seba a začala hasiť oheň z drevených trámov. Šliapla do skla, ktoré sa pod jej nohami rozštiepilo. „Nezdalo sa mi to. Bol to on. Určite áno,“ neprestávala drmoliť. „Bol tu. Prišiel za mnou rovnako, ako on!“ skríkla. Oheň bol zahasený. „Dostanem ich oboch, nechám ich zavrieť až sčernejú. Nie! Dementori… tí budú pre nich tým pravým orechovým. Ako sa opovážil mi sem znova priletieť?“ zavrtela hlavou.
„Som tu, Dolores. Prišiel som za tebou. Prišiel som ti povedať pravdu!“
„Drž už hubu!“ zvreskla nahnevane. „Už konečne sklapni!“ zatriasla hlavou. Skutočne stíchol. Bol pokoj. Odišiel. „Ha! Zdúchol si ako smrad. Dostanem ťa. Vytiahnem ťa z tej tvojej kancelárie za tie tvoje hnusné biele vlasy. Strčím ťa do Azkabanu a nechám krysy, aby ťa ožierali za živa. A dementori, aby na tebe hodovali. Teba a toho prekliateho Potter!“ štekla do spálne a vykročila späť mrmlúc všetky možné druhy trestov, ktoré jej napadli. Ani Filch by sa nehanbil za nápady, ktorými zrazu oplývala.
„Bol to on. Bol za oknom. Nevyhovorí sa z toho, videla som ho…“ brblala si pod nos celou cestou kráčajúc smerom k bytu profesorky Transfigurácie. Silno jej zabúchala na dvere. „Minerva! Otvorte!“ zvreskla vytočene. Po pár sekundách sa dvere otvorili a vykukla prekvapená profesorka Transfigurácie.
„Dolores, čo…“
„Držte ústa,“ mračila sa. „Chcem vašu asistenciu. Chcem ísť okamžite konfrontovať Pottera! Bol pred pár minútami v mojom okne,“ napriamila sa. Vyzerala smiešne.
„Potter?“ prekvapene povytiahla obočie. „Znova vo vašom okne?“
„Nežartujem! Budete ma nasledovať do vašej fakulty?“
„Ale to nebude potrebné, Dolores,“ aj Minerva sa napriamila. Vyzerala však oveľa impozantnejšie. „Potter je práve v tejto chvíli na treste u profesora Snapa… a bude tam zrejme ešte polhodinu. Za polhodinu ho mám ísť vyzdvihnúť a odprevadiť do fakulty. Môžete mi vysvetliť, ako mohol byť vo vašom okne?“ mračila sa preveľmi.
„Ja nie som blázon, ak vám to napadlo,“ vyriekla Dolores nebezpečným tónom. „Bol tam, videla som ho, vypálila som naňho zaklínadlá! Musí…“
„Aké zaklínadlá?“ Minerva sa vyplašila.
„To je predsa jedno. Určite som ho zasiahla. Ak je Potter zranený… oklamali nás s Dumbledorom všetkých… Tak idete so mnou?“ obrátila sa k Minerve. Tá ale momentálne myslela len na Ginny Weasleyovú. Ak ju tá mrcha zasiahla, celý Potterov plán krachol. To prinajlepšom. O najhorších možnostiach ani uvažovať nechcela.
„Kam?“ zamračila sa.
„Do žalárov. Za Potterom, samozrejme…“
++++++
Dolores Jane Umbridgeová skutočne zasiahla Ginny Weasleyovú. Už prvým kúzlom, ktorým prakticky vyrazila okno aj s kusmi kameňov. A práve ten kameň ju prudko zasiahol a ona padala voľným pádom dole. Tri poschodia. Nie je to vysoko, ale keď letíte, tak si uvedomíte, nad koľkými vecami ste schopný uvažovať. Ginny však mala na mysli len jedno. Spomenula si na rozhovor s Harrym ešte z doby, kedy lietali do sovinca. Rýchlo sa pretransformovala do animága, roztiahla krídla a tým utlmila pád. Letieť nemohla ani náhodou. Napriek tomu malý sokol žuchol do trávy a slabučko vypískol, keď zranené krídlo narazilo do zeme. Už vo vzduchu to bolo zlé, musela ho ale roztiahnuť, aby sa neprizabila.
Čušala v tráve ako malý rozplesknutý sokol ležiaci na chrbte, bojovala s bolesťou a dívala sa hore, do okna na treťom poschodí. Doliehal k nej hlas Dumbledora a aj jej škrekot. Potom videla, ako zmizli plamene z okna a všetko stíchlo. Snáď už bola preč. Premenila sa na človeka, stále bola v Harryho tele a tá bolesť bola ohromná. Ruku mala zakrvácanú, ostrá hrana kameňa jej roztrhla rameno a možno ho aj vykĺbil, hoci to sa stalo zrejme až v dôsledku pádu.
Do okna chrabromilskej veže nevyletí, ani keby čo bolo. A ona tam musela ísť. Bolo potrebné, aby tam bola a aby bola vo svojom tele. A aby sa niečo spravilo s tou rukou. Neverila totiž tomu, že keď sa zmení na seba, zmizne aj poranenie ramena. Stále to bolo jej telo, hoci zmenené. Jej telo bolo zranené, hoci malo teraz štruktúru Harryho tela.
Bezmocne ležala v tráve. Bolesť bola hrozná, vedela ale, že bude ešte horšia, keď sa zmení na seba. Harryho telo toho dokázalo zniesť veľmi veľa. Oveľa viac, ako telo iného šestnásťročného chlapca. Vlastne, stále len pätnásťročného. Nebol ale asi čas špekulovať teraz nad telami a vekom. Sťažka sa posadila. Musí zmiznúť. Nemôže tu ostať a riskovať, že ju niekto uvidí. Možno by sa mohla premeniť na ocelota, ale krívajúci ocelot je rovnako užitočný, ako nelietajúci sokol.
Potichu zasyčala držiac si ruku pri tele. Až potom jej to došlo. Bolesť zahmlievala jej uvažovanie, preto nebolo také promptné, aby na ňu mohli byť bratia hrdí. Zúfalo sa zaškľabila pri tej predstave.
„Flink!“ potichučky zvolala do tmy. Dobby bol s Lucy, hoci zrejme je už voľný. Pätnásť ostro strážených a kontrolovaných minút dávno prešlo. Jej kamarátka je už bezpečne v spálni.
„Pán Harry?“ zjavil sa pred ňou maličký škriatok zvedavo sa obzerajúc po okolí, potom pozrel na ňu a videl zakrvavené rameno. „Čo sa stalo pánovi Harrymu?“ zapípal vystrašene.
„Pst, potichu. Nie som Harry. Len som vypila Všehodžús. Som Ginny,“ rýchlo vysvetľovala.
„Flink rozumie, slečna. Sestra pánov Freda a Georga,“ vo svojej mysli si ju zaradil. „Čo môže Flink spraviť pre slečnu?“
„Potrebujem sa dostať do piatackej chlapčenskej chrabromilskej spálne… hneď…“
++++++
„Už by tu mala byť,“ Ron stál pri okne a díval sa von. Lucy sa vrátila s Dobbym, Neville strážil mapu.
„Stále je pri okne,“ hlásil poznatok. „Alebo… ja neviem…“ zamrmlal. „Jej bodka je tam…“
„Niečo sa pokazilo?“ zamračila sa Lucy a podišla k oknu. „Mala letieť hneď preč…“
„Ja viem…“
„Umbridgová ide z bytu preč,“ hlásil Neville. „A Ginny je stále tam… počkaj… zmizla…“
Lenže jeho posledné slovo prerušilo puknutie, keď sa zjavil Flink spolu s pánom Harrym. Alebo slečnou Ginny. Alebo ako to tí ľudia vlastne majú…
„Ginny!“ zaznel trojnásobný výkrik.
„Flink priniesol slečnu. Flink bude čakať na zavolanie…“ škriatok zmizol.
„Čo sa stalo, pre Merlina?“ Ron sa vrhol na zem k svojej sestre, ktorá sedela opretá o jeho posteľ. Lucy jej kontrolovala rameno. Harryho košeľa bola nasiaknutá krvou. Neville strieľal pohľadom z mapy na Ginny, ktorá sa začala pomaly meniť. Zmenšovala sa.
„Tá mrcha vypálila do okna Bombardu a Confringo… zasiahol ma kameň,“ slabo sa zaškľabila. „Začalo to bolieť ešte viac, keď som už teraz sebou…“ zapípala.
„Čo spravíme, dočerta?“ Ron pozrel na Lucy. „Takto ostať nemôže, na ošetrovňu ju vziať nemôžeme…“
„Jasne,“ prikývla zamračene dívajúc sa do tváre svojej priateľky, ktorá bola bledšia, než obvykle. „Jasne… Dobby!“ zavolala do miestnosti. Chudáka len pred pár minútami poslala spať.
„Umbridgeová je na ceste k McGonagallovej, už je to jasné… nejde sem…“
„A ona o pláne vie. Zabaví ju,“ prikývol Ron.
„Slečna ma volala?“ objavil sa Dobby. Potom vytreštil pohľad na Ginny. „Čo sa stalo…“
„Dobby, počúvaj…“ Lucy ho chytila za maličké ramená a obrátila si ho k sebe. Zamával ušami. „Potrebujeme, aby si šiel za ošetrovateľkou. Snáď bude vo svojej miestnosti. Najprv si ale over, že je sama. Neboj sa, je na našej strane. Povedz, že je Ginny zranená, má bolesti, krváca jej rameno, potrebuje ošetriť… a premiestni ju sem. Nech nejde po chodbe, pre Merlina!“
„Dobby rozumel, slečna,“ prikývol Dobby a znova pozrel na Ginny. „Dobby sa bude ponáhľať…“ a zmizol.
„Ropucha je u McGonagallky…“
„Sleduj ju,“ prikývol Ron. „A ďalej?“
„Ginny, vylezieš hore na posteľ?“ spýtala sa kamarátky. Tá sa uškrnula.
„Mám len zranenú ruku. Neumieram,“ vyprskla, hoci jej do smiechu nebolo.
„Jasne, žartíky,“ Lucy jej vrátila úškľabok. „Tak vstávaj, musíš si ľahnúť…“
„Do postele svojho brata nevleziem ani náhodou…“ vrkla, keď si uvedomila, že tam je to najbližšie.
„Len aby si sa nezbláznila…“ zavrtel hlavou.
„Tak do Harryho. Poďme.“
Pomohli jej postaviť sa. Bolelo to ako šľak. Ľahla si na posteľ a želala si, aby bol Dobby skutočne rýchly a aby jej dala Poppy niečo proti bolesti.
„Zatiahnem baldachýn, potrebujem ju vyzliecť a vy čumieť nebudete…“ Lucy odtisla oboch chlapcov od postele. Tí sa na seba pozreli a mykli plecami.
„Sledujme, čo sa deje v hrade…“
„Tak ukáž,“ Lucy skutočne zatiahla baldachýn a opatrne vyzliekala z kamarátky košeľu. Tá sa snažila tváriť statočne, prehĺtala bolesť a spolupracovala, ako to najlepšie v danú chvíľu dokázala. „Zastavím aspoň krvácanie. To dokážem. Už si aj tak stratila dosť krvi,“ povedala jej a skutočne čarovala.
„Si šikovná,“ pochválila ju Ginny. „Tak mi napadlo, aj toto sú zrejme kúzla, ktoré by sme mohli ovládať…“
„Nerečni, šetri slová,“ zahriakla ju Lucy a vzala do rúk Harryho pyžamový kabát, aby ju aspoň trocha zakryla. Samozrejme nemala na sebe nič, čo by jej prekážalo, keď bola v Harryho väčšom tele. A keď príde Poppy, nemusia ju chlapci zahliadnuť. A potrebovali, aby boli pri ruke, sledovali mapu a podávali informácie. „Len dúfam, že ťa dá Pomfreyová do poriadku tak, aby na tebe nebolo vidieť zranenie… ani zajtra. Rozumieš?“
„Uvedomujem si to,“ prikývla Ginny nešťastne. „Keby si dala do súvislosti ten výbuch a moje zranenie… a Všehodžús je predsa známy elixír… bol by to koniec… Videla som, že namierila prútik. Zareagovala som ale o chvíľu neskôr, no…“ zúfalo sa z nej vydralo.
„Zareagovať ešte o sekundu neskôr a mohla ťa zasiahnuť do hlavy. A to by bol zrejme koniec nielen tomuto plánu.“
„Ja viem. Vlastne som vcelku šikovná, nie?“ slabo sa uchechtla. A Lucy neostalo nič iné, len zavrtieť hlavou a uchechtnúť sa tiež.
„McGonagallka a ropucha idú do žalárov,“ oznamoval im Ron. „Zrejme idú vypočúvať Harryho…“
„Veľa šťastia,“ dievčatá sa na seba uškrnuli. „Možno sem ani nepôjde, keď sa dokáže, že je bláznivá…“
++++++
Harry nepočúval dohadovanie sa medzi nahnevaným Snapom, ktorému vtrhli do učebne, rozčúlenou Minervou, zmätene sa tváriaceho Dawlisha a nepríčetne štekajúcou Umbridgeovou. Sústredil sa len na to, aby sa vcítil do Ginny. Tá mrcha tvrdí, že ho musela zasiahnuť. A keď je to pravda, tak… nemyslel na najhoršie. To by určite cítil. Nejakým spôsobom by si uvedomil, keby ju tá šialená krava prizabila.
A skutočne ju zacítil. Bola živá a jemu sa uľavilo. Cítil ale, že má obrovské bolesti šíriace sa z ramena. Niečo mala s ramenom. Bolelo, minimálne bolo udreté, lenže na to bola bolesť až príliš veľká. A on si spomenul, čo sa stalo jemu, keď mu na rameno dopadla vybuchujúca kliatba. Bola to neuveriteľná bolesť. Táto bola síce takmer porovnateľná, ale on nezabúdal na to, že Ginny znáša bolesť inak, ako on. Bolo to zrejmé už pri jej menštruácii, kedy si on bolesť brucha ani nevšímal, akurát mal jeden deň nepríjemné pocity, ale ona potrebovala elixír. Čiže sa nádejal, že aj keď má poranené rameno, nebude to až taká katastrofa, ako pri jeho zranení. A keď nájde odvahu, keď bude po všetkom a oni sa na tom budú smiať, pretože teraz mu do smiechu nebolo ani náhodou, tak jej pripomenie, aká je maličká a slabá a ako veľmi trpí už pri zadretej trieske. Zrejme ho prekľaje, ale on to rád riskne.
Pozrel sa na McGonagallovú, ktorá z neho nespúšťala pohľad. Snape ho tiež kontroloval. Obaja vedeli, o čo ide a sledovali ho, keď Umbridgeová prehlásila, že Harryho zasiahla kliatbou. On bol síce nepoškodený, úplne kompletný, ničím nenarušený, ale on v okne predsa nebol. Obaja to veľmi dobre vedeli, rovnako ako vedeli, že sa práve vciťuje do Ginny a kontroluje, čo sa stalo. Mierne sa na profesorku pousmial a videl, ako sa jej uľavilo. Ako sa jej v momente uvoľnili napätím stuhnuté ramená. A uľavilo sa aj Snapovi, hoci ten vraždil pohľadom Pottera statočne.
„Všetci ste na strane Dumbledora!“ Dolores obviňovala všetkých prítomných. „Úplne všetci!“ pozrela na Dawlisha.
„Potter bol celú dobu tu…“ skúsil.
„Klamete!“
„Aurora ste si nanominovali vy, pani riaditeľka,“ Minerva sa na ňu dívala ako na blázna. Svoj názor už neskrývala ani trocha. „Komu by ste mali veriť, ak nie jemu?“ povytiahla obočie.
„Tak vás všetkých oklamal Dumbledore,“ húdla si svoje. Zabila pohľadom Harryho. „Tak ako je to, Potter? Ako ste v spojení s Dumbledorom? Chodíte za ním do riaditeľne, však?“ usmiala sa naňho. Harry sa na ňu len díval a díval, aby si povzdychol a zavrtel hlavou.
„Ešte raz, pani riaditeľka… a pomaly,“ vložil sa Snape, v prstoch prevracal svoj prútik. „Vravíte, že ste videli Pottera vo vašom okne?“
„Myslela som si, že ste z nich najbystrejší,“ opovržlivo sa naňho pozrela. „Zrejme som sa mýlila…“
„Neberiem vám váš názor. Ako sa ale Potter mohol dostať do vášho okna? Od ôsmej hodiny večernej sedel predo mnou, odpykával si trest. To za prvé. Za druhé… ak by sa aj náhodou stalo, že očaril mňa a tu prítomného aurora… ako by sa dostal do vášho okna? Šplhať po stene ako pavúk zrejme nevie. A metly sú predsa zavreté v kôlni pod zámkom. A za tretie… dve kliatby, ktoré ste naňho vypálili, by na ňom boli vidieť. A okrem toho, že nemá zastrčenú košeľu, vyzerá celkom… spôsobilo,“ zagánil.
„Všetko sú to proste čary a kúzla, lži a podrazy od Albusa Dumbledora,“ nenechala sa presvedčiť. „Neviem, ako to robí, ale proste to robí. Je tu a pácha všetky tie podlosti. A Potter mu pomáha. Áno, možno vás očaril úplne všetkých a vy mu teraz veríte. Lenže ja som ho v tom okne videla! Zaťukal na mňa… Ak to bol prelud alebo kúzlo alebo čokoľvek… ako to mohlo ťukať na okno? A potom mi mával a vyškieral sa… no áno! Presne takto!“ ukázala na Harryho, ktorý sa skutočne uškŕňal. Minerva k nemu pristúpila a drgla doňho.
„Vážne si myslíte, že je Albus Dumbledore na hrade?“ spýtala sa jej Minerva.
„Samozrejme, že je,“ prebodla ju pohľadom. V očiach sa jej blýskalo, mala v nich takmer až šialený lesk. „Dokážem vám to… dostanem sa do tej prekliatej riaditeľne a prinesiem vám dôkazy o jeho prítomnosti. Aj o jeho spojitosti s týmto malým… niktošom…“ odfrkla, až jej z úst vyleteli sliny. Potom sa otočila a rezko kráčala preč. Minerva pozrela na Dawlisha.
„Myslím, že je načase, aby sa Kornelius dozvedel pravdu od niekoho objektívneho, keďže mňa nepovažujú za objektívnu ani trocha. Alebo si stále myslíte, že je Dolores duševne spôsobilá naďalej ostávať na hrade a vykonávať svoju funkciu? Čo myslíte?“ nadvihla bradu. Dawlish z nej preniesol pohľad na Snapa a potom aj na Harryho.
„Porozprávam sa s ministrom,“ prehlásil a otočil sa k odchodu aj on.
Všetci traja chvíľu mlčali dívajúc sa za odchádzajúcou postavou.
„Vyjadril som želanie, aby si nikto nezlámal väzy,“ prvý sa ozval Snape. „Takmer som sa trafil, však?“ natiahol a zamračene pozrel na Harryho. Nadýchol sa a vydýchol.
„Troška riskantnejšie,“ pridala sa aj Minerva. „To ste tvrdili. Troška riskantnejšie. Mohla ju zabiť!“ zvýšila naňho hlas. Harry sčervenel.
„Má niečo s ramenom, zrejme udreté… vykĺbené… rozbité… možno zlomenú ruku, ale je živá,“ potichu z neho vyliezlo. Sám si dobre uvedomoval, čo sa mohlo stať. „Nemyslel som, že by mohla páliť,“ zavrtel hlavou. „Hneď… akože… šibe jej, nepredpokladal som, že bude tak rýchlo reagovať… chápete?“
„Nám to vysvetľovať nemusíte…“
„Správne, mne je to vcelku jedno,“ prehlásil Snape a otočil sa im chrbtom, aby si začal ukladať pergameny na stole. Minerva sa pozrela na jeho chrbát a zavrtela hlavou. Obrátila pozornosť k Harrymu.
„Šialený človek koná nevyspytateľne. To si zapamätajte,“ povzdychla. „Len dúfam, že po tomto už každému na ministerstve dôjde, že je proste blázon a dajú ju preč… Poďte, Potter. Odprevadím vás do fakulty a skontrolujem slečnu Weasleyovú. Dobrú noc, Severus…“
„Dobrú noc, pane…“
„Hm,“ zamrmlal Snape a obrátil sa. Videl už len ich chrbty. Zamračil sa. Nebolo to dobré. Keď odíde Dolores, samozrejme stiahnu aj aurorov. A smrťožrútov. Zrejme úplne zrušia tie hlúpe pravidlá… ale o to skutočne nešlo. Temný pán už nebude kontrolovať pohyb Pottera. Ale ani o to vlastne nešlo. Šlo o iné a ak má Dumbledorov plán vyjsť, niekto si bude musieť veľmi pohnúť, aby zrealizoval to, čo chcel…
++++++
„Skutočne netuším, čo ste si mysleli,“ Hermiona neprestávala vrtieť hlavou. Bolo už dávno po večierke, ale nikomu sa nechcelo spať. Okrem Ginny. Tá zadriemala na Harryho posteli utlmená elixírmi a nikto nemal srdce ju budiť.
Najprv tu bola Poppy, ktorú preniesol Dobby. Tej bolo potrebné povedať, prečo má Ginny roztrhnuté rameno, aby ju následne dávala do poriadku takmer hodinu. Ešte v dobe, kedy prišla Minerva aj s Harrym, do nej liala elixíre a ošetrovala ju. Chcela ju vziať na ošetrovňu, ale to samozrejme nemohli. Tesne po nich prišla Hermiona s piatackými chlapcami a vysvetľovanie začalo odznova. Ron už mal pomaly zodretý jazyk, pretože v momente, ako odišla Minerva a aj Poppy, ktorá tam nechala asi desať elixírov s inštrukciami, prišli ostatní Rebeli a chceli počuť vysvetlenie.
„Vážne je Ginny animágus?“ dvojčatá sa užasnuto dívali na svoju spiacu sestru. „Že si ty, to nás vôbec neprekvapilo vzhľadom k tomu, akého máš krstného otca,“ pozreli na Harryho, ktorý sedel na zemi pri posteli ako kôpka nešťastia. „Ale že sa to naučila aj Ginny…“ zavrteli hlavami. „Aj my by sme chceli, sakra…“
„Len to vás na tejto celej situácii zaujíma?“ zamračila sa na nich Hermiona. „Neuvedomujete si…“
„Všetci si to uvedomujeme, dobre?“ prerušil ju Harry podráždene. „Preberali sme to už stokrát… sto prvý sa mi fakt nechce. Tak prosím… prestaň,“ vrkol.
„Ginny do toho šla dobrovoľne. Bol to skvelý plán… a zrejme úspešný, keď Dawlish povie ministrovi, čo tu tá obluda stvára,“ zastal si kamaráta Ron.
„Jasne, dobre to dopadlo,“ prikývla aj Lucy. „Ginny bude mať niekoľko dní problémy s pohybom, ale pokiaľ nebude Dolores vedieť, na čo sa sústrediť, neprezradí sa.“
„Tak,“ prikývol aj Neville. „A dosť rečí okolo toho. Počuli ste… keby sa to malo diať znova, Ginny by to toho šla znova…“
„Určite. Ginny ktorá sa zmenila na Harryho a ako sokol oklamala alarmové kúzla, aby… vytrhla Dolores z pohody…“ zahihňali sa potichu dvojčatá. Harry na nich pozrel. A spomenul si na výraz Umbridgeovej. Uchechtol sa. A potom znova. Až sa napokon začali potichu chechtať vlastne všetci. Okrem Hermiony.
„A ja som o tom nevedela…“ zabrblala si pod nos. Aj to v nej vyvolalo pocit zrady. Že ju z toho vylúčili. Dobre, možno mali pravdu a vystrájala by, keby o tom vedela. Ale keby o tom vedela, mohla byť tu a… čo by vlastne spravila naviac? Nič. Budú sa musieť zamerať aj na naučenie liečivých kúziel. Zrejme sa im zídu v budúcnosti pri tom, čo všetko sú všetci schopní páchať. Zavrtela hlavou.
„Počuj, Ron… keď sa už prevalilo, že je Ginny animág. Nechcel by si sa bratom priznať aj ty? Aby úplne pukli od závisti?“
„Nevrav, že aj Ron je animág,“ vydýchol Seamus fascinovane. Dean len sedel potichu na svojej posteli a díval sa na spiacu Ginny. Cítil sa zbytočný. Alebo skôr mal pocit, že tu mal byť a spraviť niečo viac, ako len sedieť, dívať sa a tráviť informácie. Čo by ale zmohol? Keď ho pri sebe nechcela, aby ju teraz napríklad chlácholil? Len si nešťastne povzdychol.
„Vážne?“ dvojčatá pozreli na Rona, ktorý sa hrdo napriamil.
„Nie je to síce nič také, ako Harryho ocelot, alebo Ginnin sokol, ale aj ja som sa to naučil,“ pochválil sa. Seamus si k nim prisadol.
„Tak ukáž…“
Potom sa rozhihňali nanovo, keď zistili, že je Ron syseľ. Neurazil sa. Videl obdivné pohľady svojich bratov, a samozrejme aj ostatných, ale o bratov mu šlo najviac, a bolo to fajn. Bol v niečo lepší, ako dvojčatá, s ktorými sa snažil celý život udržať krok a nie vždy sa mu to darilo. Teraz ich tromfol poriadne a to ho povzbudilo
Po ďalšej takmer hodine sa rozišli spať. Možno už zajtra príde minister, alebo by aj nemusel chodiť, bude stačiť, keď Dolores odvolajú a oni, ak budú mať dobrú náladu, by jej mohli zamávať na rozlúčku. Lenže nastal iný problém.
„Uložím sa na zemi,“ prehlásil Harry dívajúc sa na svoju duchovnú priateľku. „Nebudeme ju budiť, potrebuje sa z toho vyspať a do spálne by ste ju nepreniesli,“ pozrel na Lucy a Hermionu. Tá prikývla.
„Ani ako ocelotovi a sysľovi by sa vám to nepodarilo. Dobre teda, ráno jej daj elixíre, ktoré určila Pomfreyka a ja prídem hneď, ako sa preberiem,“ usmiala sa naňho Lucy a vtisla mu bozk na pery.
„Ja samozrejme tiež prídem,“ povedala Hermiona na odchode. „Ale aj tak… cítim sa urazene, že som o tom nevedela…“ zavrela za sebou dvere.
Harry pozrel na Rona a Nevilla a všetci traja sa rozchichotali nanovo.
„Sa nedivím, že ste mlčali,“ zasmial sa aj Seamus. „A teraz… dobrú noc všetkým.“
Harry počkal, kým si všetci ľahnú a pozaťahoval baldachýny na svojej posteli po všetkých stranách, aby si vzal náhradnú deku. Neville mu požičal jeden svoj vankúš. Nemohol si ľahnúť do svojej postele vedľa Ginny. Teda mohol, samozrejme, nikomu ale nemohli vysvetľovať, prečo by to vlastne mohol spraviť a dnes neprišla tajne, aby sa o jeho posteľ, aspoň na určitý čas, delili.
„Keď sa nechceš na zemi rozlámať a nevadilo by ti trocha sa potisnúť, kamarát… rád ti požičiam polovicu postele,“ navrhol Ron.
„Ďakujem, nebude potrebné,“ zaškľabil sa naňho.
„Uf, uľavilo sa mi…“ Začuli, ako sa Neville potichu hihňá za svojimi baldachýnmi.
——
„Ahoj, Molly,“ usmial sa Remus v kuchyni Grimmauldovho námestia na pani Weasleyovú.
„Dobré ráno, Remus,“ opätovala mu úsmev. „Dáš si raňajky? Spravila som o pár vajec viac… zrejme sa tu niekto zastaví…“
„Áno, rád. Ďakujem,“ prikývol a poobzeral sa. Bolo to vcelku zaujímavé. Prakticky by už mohli bývať v novom dome, alebo teda panstve, všetci sa ale akosi podvedome ťahali sem. Tu sa stretávali, tu prebiehali schôdze. Remus mal pocit, akoby si to správne nasťahovanie Sirius odkladal až na júl. Až vtedy, keď bude Harry aj s ostatnými preč z Rokfortu, aby šli všetci a naraz do nového domova. „Sirius ešte nevstal?“
„No, to neviem,“ Molly sa významne pousmiala a položila pred vlkolaka tanier. „Včera sa vôbec nevrátil, takže netuším, či už vstal. Zrejme nie,“ zasmiala sa. „Maličká sova včera večer priniesla odkaz od Siriusa, že dnes strávi celý deň s Joy a pôjdu spolu pozrieť nejaký nábytok do ich spálne,“ s povytiahnutým obočím sa pozrela na Remusa.
„Aha, tak to potom áno,“ zasmial sa. Jeho priateľ sa už nerozpakoval a otvorene vravel o tom, že bude bývať s Joy. Alebo skôr, že bude Joy bývať s ním. Zavrtel hlavou. „Zdá sa, že na starého psa prišiel mráz,“ zavrtel hlavou.
„Nie ste predsa až takí starí, pre Merlina,“ Molly si sadla oproti nemu aj so šálkou čaju. „Koľko máte? Tridsať šesť? Najvyšší čas sa oženiť a mať nejaké deti. Nemyslíš?“ dívala sa naňho. A on si povzdychol.
Nemohol predpokladať, že keď si toho všimli skoro všetci, ako mu to chrstol do tváre Charlie, že si to nevšimne práve Molly. Tá jej aktuálna pripomienka hovorila za všetko.
„Určite nie sme starí… Myslel som to ale tak, že sa Sirius rozhodol zmeniť svoj prístup k životu a ide sa usadiť. A áno… možno oženiť a mať nejaké deti,“ zahováral. Molly sa neprestávala usmievať a on si do úst pchal jedno sústo za druhým. Asi sa tu nemal zastavovať.
„Remus, zlato, budeš ľutovať premárnený čas. To ti vravím…“
„Neviem o čom hovoríš…“
„A si až príliš bystrý, aby sme tu teraz hrali tieto hry na slepú babu… Dobre vieš, o čom hovorím. O Tonksovej, samozrejme. Nie som ani slepá a ani hlúpa. Vidím, ako sa na seba dívate. Obaja, podotýkam. Prečo ju nepozveš niekam na čaj, prechádzku alebo ako to dnes vlastne chodí? Určite by povedala áno. Prečo vlastne tajíte pred sebou svoje city?“ potichu mu dohovárala. Remusovi prestalo chutiť.
„Dobre vieš prečo. Som vlkolak…“
„A ty si myslíš, že to Nymphadora nevie? Vie to veľmi dobre. Vie, že máš raz do mesiaca pár dní isté problémy… ktoré už roky zvládaš úplne hravo. A napriek tomu, že to o tebe vie, netúži po ničom inom, len aby si ju objal a pobozkal…“
„Čože? Čo? Ja… ehm…“ zakoktal sa. Takúto otvorenosť nečakal ani náhodou.
„Znova sa budem opakovať? Nie som ani hlúpa a ani slepá. Díva sa na teba rovnako, ako ty na ňu. Myslíš, že to má znamenať, že obaja túžite po nejakej naháňačke? Akcii? Hm?“ dívala sa do jeho zapýrenej tváre.
„Som vlkolak, Molly. Nemôžem skaziť život nikomu ďalšiemu…“
„Skaziť život… to si myslíš?“ prekvapene vyhŕkla. „Teda… nemyslela som si o tebe, že si až taký hlupák, Remus. Ako by si jej kazil život? Dvadsať sedem dní z mesiaca si človekom. Jedným z najlepších, akých som kedy stretla. A ty budeš vravieť, že by si niekomu kazil život?“
„Som starý… dobre, starší než ona!“ dodal, keď videl jej výraz. Vedel dopredu, že tento boj s Molly Weasleyovou nemá šancu vyhrať.
„Nepokračuj, pokiaľ ma nechceš úplne nahnevať,“ zavrtela hlavou. Mračila sa naňho preveľmi. Postavila sa a bez slova odišla k sporáku, aby začala chystať obed. Niekto z Rádu sa tu určite zastaví a možno bude mať hlad.
Remus zatiaľ odsunul tanier zo svojho dosahu. Vraveli mu to už takmer všetci. Počnúc Siriusom, ktorý doňho vŕtal nepretržite, pokračujúc Kingsleym a oboma Weasleyovskými synmi končiac. A teraz spustila Molly. Existuje na svete človek, ktorý by si nevšimol, že je do Nymphadory Tonksovej beznádejne zamilovaný? Musela to vedieť aj ona. Nebola hlúpa, musela si všimnúť, že sa správa ako idiot, keď je nablízku. Alebo nie ako idiot, ale proste… že na ňu furt civí a…
Nie, nemal sem dnes chodiť. Mollyno sklamanie naňho pôsobilo oveľa viac intenzívnejšie, ako Siriusovo nepretržité rýpanie, alebo Charlieho naloženie, čo sa doňho vošlo. Pozrel sa na jej chrbát. Rozhodla sa ho ignorovať? Alebo mu len dávala priestor k premýšľaniu? To nevedel. On ale premýšľať musel.
„Pôjdem…“ opatrne povedal.
„Dobre, maj sa,“ prikývla a ani sa neobzrela. Vycúval z miestnosti stále sa na ňu dívajúc. Nahneval ju úplne, nech si vravela, čo chcela.
Lenže osud je krutý. A ak ste podobným váhajúcim somárom, ako Remus Lupin, osud si z vás dokáže robiť žarty nesmierne. Bude vás naťahovať a aj tak sa všetko stane tak, ako nezamýšľate. Kráčal po chodbe, aby sa vonku premiestnil, keď sa dvere otvorili a vošla ona. Osud vie byť pekná sviňa.
„Čauko, Remus,“ usmiala sa naňho tak, ako vždy. Lenže Remus pri tej svojej zaslepenosti a naivite, pri minimálnej sebaúcte si nikdy neuvedomil, že sa Tonksová naňho usmieva úplne iným spôsobom, než na každého ďalšieho človeka.
„Ehm, ahoj, Tonksová,“ skoro sa zakoktal a pohľadom skĺzol k jej topánkam.
„Sú nejaké novinky?“ spýtala sa. „Idem do práce a napadlo mi zastaviť sa…“
„Áno, jasne… nie, novinky žiadne…“ drmolil slová. Potom si ale uvedomil, ako hlúpo sa správa. To vyčítanie Molly pred malou chvíľou ešte stále trávil. Uvedomil si, čo mu povedala. Na čo upozornila. K čomu ho vyzvala. Zdvihol hlavu, aby sa na ňu zadíval.
„Čo ti je, Remus?“ starostlivo sa spýtala a zvraštila obočie. „Vyzeráš…“
Lenže ako vyzerá sa Remus nikdy nedozvedel. Proste ju objal a pobozkal. Tak, ako mu radila Molly. Molly bola múdra žena, takže ak ho teraz Tonksová prekľaje… nech sa deje vôľa Merlinova. Samozrejme ju šokoval. Nikdy by nepredpokladala takýto priamy útok od človeka, akým bol Remus. Po prvotnom šoku, keď sa už zdalo, že si uvedomí, čo spravil a odtiahne sa, zareagovala na jeho bozky. Objala ho okolo krku a prinútila ho prehĺbiť bozk.
Molly len nazrela do chodbičky, aby so spokojným úsmevom pokračovala v príprave obeda.
„To ti to teda trvalo,“ vydýchla Tonksová, keď sa po pár minút od seba odtrhli. Díval sa na ňu. Usmievala sa. Nešla ho preklínať. Mala ho rada. Možno ho milovala tak, ako on ju. Opätoval jej úsmev.
„Nešla by si po práci niekam na čaj? Alebo prechádzku? Alebo ako to dnes vlastne chodí?“ spýtal sa. A ona sa šťastne rozchichotala.
——
Dawlish sa s ministrom nerozprával ani náhodou. Povedal Puttockovi, čo sa v ten večer udialo, a ten prehlásil, že sa o to postará. Tým to pre Dawlisha haslo. Kedy a či vôbec sa Puttock s ministrom rozprával, to netušil. Keď sa Minerva pýtala, odkázal ju na kolegu. A ten ju len zahriakol, že sa na tom pracuje. Minister musí predložiť Správnej rade podnet aj s následným riešením. Dolores Umbridgeová sa nemôže len tak jednoducho odvolať, pokým nemá Ministerstvo adekvátnu náhradu a na nešťastie nikoho zo súčasných profesorov na Rokforte za adekvátnu náhradu nepovažovali.
A tak prešlo niekoľko dní od spomínaného incidentu. Dolores už prakticky na jedlo ani nechodila. Burbageová pravidelne zastupovala na jej čítacích hodinách, pretože sa riaditeľka zameriavala len na to jediné.
Každopádne život na Rokforte pokračoval vo voľnejšom režime. Aj keď Inkvizítori boli prítomní, prakticky už neplnili žiadnu funkciu. Nebolo tajomstvom, že dni Dolores na hrade sú sčítané a niektorí už vôbec neprišli, aby pomáhali s dohliadaním nad bezproblémovým zavádzaním reforiem, ako sa to pomenovalo spočiatku.
Harry sa skutočne sústredil na to, aby pred skúškami odstránil svoje resty v Elixíroch. Rovnako ako ostatní piataci a siedmaci, aj on sa začal pripravovať. Skúšky mali byť už o mesiac a kúsok, prázdniny mali začať presne za dva mesiace a keďže bolo len otázkou času, kedy Dolores vypadne, venovali sa práve štúdiu. Na veľkú Hermioninu radosť aj ostatní chlapci z ich ročníka začali mať hlavy pichnuté v knihách.
Dolores už dva dni nikto nevidel. Začuli poznámky, že možno od hnevu umrela vo svojom byte. Harry ale vedel, že to tak nie je. V byte síce bola, ale jej bodka sa hýbala, čiže bola živá.
A že bola živá až príliš, to sa dozvedeli takmer dva týždne od ich posledného výstrelku. Ginnina ruka bola zahojená, všetko vyzeralo byť v poriadku až na to, že sa Dolores proste rozhodla dostať sa do riaditeľne akýmkoľvek spôsobom.
V ten deň mali akurát posledné hodiny Čarovania, stále trávili výdatný obed, ktorý im dnes prichystali škriatkovia, keď sa hrad otriasol obrovským výbuchom. Harry pozrel na Rona. Toto dvojčatá neboli ani náhodou. A vlastne, už si dali pohov od výbuchov a ohňostrojov a podobných hlúpostí. Aj dvojčatá si vzali do rúk knihy, aby predstierali, že im na MLOKoch záleží.
„Čo to bolo? Teroristický útok?“ spýtal sa Dean ako prvý. Mali dvojhodinovku s Bystrohlavom.
„Počkajme v pokoji, študenti…“ spustil Flitwick, ale bol umlčaný ďalšou sériou výbuchov. Hrad sa triasol takmer celý.
„To nevyzerá dobre…“ povedal niekto.
„Nemali by sme to skontrolovať?“ Ron vyskočil na nohy nasledovaný Harrym.
„Chlapci, pokoj…“ zakričal Filius pišťavým hlasom, ale to sa ozval iný zvuk. Dupotajúcich nôh, hovoru a kriku. Harry si s Ronom vymenili pohľady a Hermiona len prevrátila oči, keď ich videla, ako sa prví rozbehli k dverám nasledovaní Seamusom, Nevillom a Deanom, rovnako ako Michaelom Cornerom a Terry Bootom.
„Ide to od veže s riaditeľňou!“ niekto kričal.
Harry sa rozbehol ku schodisku, aby sa pridal do záplavy šiestakov, ktorí mali hodinu Dejín a pridávali sa k nim tretiaci dupotajúci zo schodov odniekiaľ z vrchných poschodí. Bolo ich však málo, tak mali zrejme Starobylé runy. Šiestaci v ruke držali prútiky rovnako, ako Harry.
Ozvalo sa ešte niekoľko výbuchov. Čím ďalej po chodbe bežali k ďalšiemu schodisku, tým bolo počuť výbuchy jasnejšie a silnejšie, hoci ich už nebolo toľko.
„Čo sa to deje?“ kričal niekto.
„Riaditeľka búra riaditeľňu!“ skríkol niekto ďalší.
„Bežte niekto pre McGonagallovú!“
„Flitwick už ide!“
„Než sa ten sem dostane…“
Harry dobehol ku schodisku a obaja s Ronom sa pretláčali pomedzi zvedavcov, aby vybehli to jedno poschodie hore a ostali zarazene civieť. Tam, kde boli chrliče chrániace vchod ku schodisku do riaditeľne, nebolo nič. Len obrovská diera, po okolí rozmetané kamene, kamenný prach ešte stále nedosadol na podlahu po prvom výbuchu.
Harry sa predral úplne vpred a spravil pár opatrných krokov k tej tmavej diere. Nazeral na točité schodisko, ktoré ho už neraz vyvážalo k Dumbledorovi do pracovne. Mieril dnu prútikom. Vyzeralo nedotknuté. Tie menšie výbuchy museli ísť znútra. Ona sa skutočne snažila prebúrať až dnu. Vážne si myslela, že je tam skrytý. A ďalej? Uvažovala snáď, že aj keby tam bol, že bude sedieť na zadku a čakať na ňu? Šibalo jej regulárne.
„Kde sú tí jej dvaja aurori?“ ozval sa dakto. Inak to bolo len prekvapené a zvedavé šumenie.
„To by som aj ja rada vedela,“ ozvala sa Minerva. „Potter, bežte od tej diery. Posledné, čo potrebuje pani riaditeľka teraz vidieť, ste vy…“ zahriakla ho. Pár uchechtnutí sa ozvalo. Nechcelo sa mu, samozrejme. Rád by to šiel preskúmať.
„V riaditeľni horí!“ skríklo akési malé dievča dívajúc sa cez okno do horných poschodí vežičky, v ktorej bola riaditeľňa.
„Čože? Horí?“ prekvapivo decká zašumeli a čoraz viac sa ich tlačilo k oknám, aby videli. Harry tam priskočil tiež. V závese cítil Rona. Tretiaci mu uhli, aby sa pozrel. A skutočne, okná riaditeľne olizovali plamene, stúpal z nich dym.
„Je to pravda!“ zakričal na profesorov. Všimol si Lucy, Lunu a Ginny, ktoré prišli spolu so štvrtákmi za pätami Minervy.
„Dobre, dosť! Stačí! Utíšte sa, deti!“ zakričala na nich Minerva. „Všetci… opakujem… všetci sa teraz zoberte a bežte do Veľkej siene. Je mi jedno, či je k tomu novými pravidlami vyhradený čas alebo nie… všetci sa tam zhromaždite a vyčkajte ďalších inštrukcií…“ stíchla, keď priestor preťal prenikavý výkrik.
„Viem, že tam je! Dočerta! Pustite ma!“ Dolores sa zmietala v zovretí dvoch aurorov, ktorí ju zrejme spacifikovali pri tom, ako ničila riaditeľňu.
„Dolores! Udusili by ste sa tam…“ chlácholil ju Dawlish a ťahal ju aj s Puttockom po schodoch.
„Postite ma, vy idioti! Utečie nám už znova! Bol tam, ja to viem…“
Niekoľko minút s ňou zápolili, kým ju stiahli zo schodov dole. Bola celá začmudená, dokonca mala obhorený habit a na tvári výraz absolútneho šialenstva. Harry si nevedel pomôcť. Možno to nebolo správne, ale pousmial sa. Ron vedľa neho sa dokonca potichu zahihňal.
„Čo všetci čumíte? Na koho civíte? Všetci ste mu pomáhali, všetci ste vinníci!“ kričala očami blýskajúc do davu detí, aj do skupinky profesorov. Minerva mala pripravený prútik, rovnako ako Flitwick a ostatní. Pomona len teraz dobehla s prvákmi zo skleníkov vonku.
„Dumbledorovi?“ spýtala sa Minerva. „A preto ste zničili riaditeľňu?“
„Presne tak,“ trhala sa spod rúk aurorov. „Presne tak! On sa tam skrýval, Minerva a vy ste to veľmi dobre vedeli. Rovnako ako všetci. Rovnako ako Potter. Celý rok ste mi robili zle s jeho pomocou. Ale ja sa pomstím, to vám prisahám. Pomstím sa vám, aj všetkým tým malým krysám, ktoré robili…“
„Silencio! Petrificus Totalus!“ Minerva ju umlčala a následne znehybnela. Dav, ktorý z prekvapeného šumenia prešiel do ešte prekvapenejšieho ticha, kedy sa dívali na bojujúcu dvojicu aurorov nadrapujúcu sa s riaditeľkou, ktorej preskočilo, vybuchli v obrovské ovácie, potlesk a piskot. „Toto ste mali spraviť hneď,“ zamračila sa na aurorov. Potom sa obzrela na profesorov. „Filius, Pomona, Aurora… bežte pozrieť, čo všetko napáchala v riaditeľni. Septima, Charity, odveďte deti do Veľkej siene. Všetky…“ úkosom pozrela na trojicu svojich štvrtáčok.
Flitwick s kolegyňami rezko vybehli po schodoch.
„Pomôžeme im, nie? Aspoň hasiť,“ navrhol Fred s Georgeom.
„Netreba, profesori sa o to postarajú. Vy bežte do siene a hneď!“ vrkla po nich. Harry s Ronom sa neponáhľali. A ako videl, ani Hermiona s Nevillom a štvrtáčky sa nepridávali k tomu davu, ktorý pomaly vystupoval po schodoch. „A vy… Už dávno ste ju mali nahlásiť… nechať vyšetriť… niečo proste spraviť,“ Minerva sa rozkričala na Puttocka s Dawlishom. „Keď moje výzvy minister ignoroval a spoliehal sa na to, čo mu narozpráva tá šialená ženská… aspoň vy ste mohli vidieť, čo stvára! Čo keby sa rozhodla ničiť učebňu, v ktorej by boli deti? Nenapadlo vám, že môže byť nebezpečná?“
„My sme…“
„Mne je úplne jedno, čo ste chceli alebo nechceli, čo vám prikázala alebo zakázala. Ste predsa súdni ľudia, dovolím si predpokladať. Nechali ste to zájsť až do krajnosti. Ste rovnako vinní ako ona! A ja vám garantujem, že sa tento incident riadne prešetrí a ponesiete za to zodpovednosť. A teraz ju vezmite k Mungovi. Nech jej okamžite nasadia nejaké elixíre!“ zaprskala nahnevane. „Nechcem ju už v tomto hrade viac vidieť,“ dodala zamračene. Už sa chystala vrhnúť k schodisku do riaditeľne, keď si všimla postávať neďaleko Harryho s priateľmi. „A vám to treba poslať písomne, Potter? Povedala som, že všetci do Veľkej siene. Okamžite! Všetci siedmi. Hneď!“ vrkla aj na nich a potom sa už rozbehla ku schodisku, aby pomáhala likvidovať spúšť.
Harry cítil, že ho Hermiona ťahá za rukáv a smeruje ho k schodisku. Napriek tomu sa díval na dvoch aurorov, ktorí medzi sebou držali umlčanú a znehybnenú Dolores. Pozrel do diery. Rád by šiel pomáhať, alebo sa aspoň pozrieť, čo všetko sa jej podarilo zničiť. Lenže Hermionina nemá výzva bola dosť nástojčivá a on sa už obracal, aby vybehli po schodoch aj oni.
„Hej, počkaj, Potter,“ ozval sa Puttock tichým hlasom.
„Harry, nie,“ šepla Hermiona, ktorej sa tá výzva nepozdávala a to najmä preto, lebo sa k nemu Harry obrátil. Ron sa postavil vedľa Harryho. V rukách zvierali prútiky už od chvíle, kedy vybehli z učebne Čarovania a Neville ho vybral tiež. Puttock s Dawlishom žuchli Dolores na zem.
„Čo chcete?“ spýtal sa Harry, keď k nim Puttock podišiel. Krivo sa zaškľabil a pozrel okolo seba. Posledné decká už mizli na schodisku. Boli tu prakticky sami.
„Vieš, čo by ma zaujímalo?“ Puttock ho prebodol pohľadom. Lucy spravila krok vpred a postavila sa vedľa Harryho z opačnej strany, než stál Ron. Puttock sa tomu nepríjemne zasmial. „Ako ste to spravili naposledy? To by ma zaujímalo. Vieme všetko. O cukríkoch na plafóne, o škriatkoch, ktorí vás premiestňovali. O tom, že niekde v hrade máte poskrývané pod kúzlami všetky tie sprostosti, ktorými ste tu robili bordel. Vieme o tom, že ste museli pri vypočúvaní použiť Antiveritaserum… a odkiaľ ste ho mali, to je zrejmé, keď sa zamyslíme nad tým, kto tu pracuje. Vieme dokonca aj to, že si na metle nikdy nelietal, keďže si animág…“ významne povytiahol obočie.
„Ste smrťožrút, preto to viete,“ prikývol Harry. „Blahoželám…“
„Nie som smrťožrút,“ namietol a pozrel dozadu na Dawlisha, ktorý postával vedľa tela riaditeľky. „Ani on nie je. Len s nimi sympatizujeme a tiež s režimom, ktorý uznávajú a v tom je nepatrný rozdiel,“ uškrnul sa. „Tak ako ste to spravili? Naposledy? Keď ťa videla v okne a ty si bol u Snapa?“ vyzvedal.
„To by ste radi vedeli? Vážne?“ Harry sa naňho díval znechutene. „Rozmýšľajte, keď ste taký frajer,“ odfrkol pohŕdavo. „Z takých, ako ste vy, sa mi dvíha žalúdok. Viete, že mám pravdu a že ju má aj Dumbledore… Aby ste raz neľutovali, na čej strane stojíte…“ otočil sa a chcel odísť. Hermiona už stála na treťom schodíku.
„Počkaj, sakra… Neprekvapuje ťa, čo tu robíme?“
„Monitorujete môj pohyb. Rovnako ako Parkinsom s kolegami…“ mykol plecami. „Myslel som si, že to robia len oni, ale po tom, ako ste sa Deanovi Thomasovi snažili podstrčiť cukrík, domyslel som si, že máte tiež záujem o to, aby ma ona nevyhodila…“
„Bystrý,“ prikývol Puttock. „Každopádne to už bude po dnešku jedno…“ zasmial sa. Harry spozornel. A nebol jediný. Aj Hermiona sa obrátila, hoci už stála na piatom schodíku.
„Čo bude po dnešku jedno?“ zvedavo sa spýtal Harry. „Vaše utajenie? Dvojitá hra, ktorú vediete s ministerstvom? Tá pretvárka, ktorou ste celé mesiace kŕmili Umbridgeovú?“
„Aj to, áno,“ auror sa neprestával usmievať a prebehol pohľadom ich všetkých. „Vlastne, aby som pravdu povedal, bol som na hrade len preto, aby som počkal práve na tento okamih…“ znova sa pozrel Harrymu do očí. Ten sa mračil preveľmi. „Práve na tento moment som čakal, aby som ti niečo poradil,“ takmer šepol a sklonil k nemu hlavu. „Skontroluj si svojho krstného otca tým svojim zrkadlom…“ potichu povedal a smial sa, keď videl Harryho výraz. „Poďme, Dawlish, naša práca na tomto prekliatom hrade skončila…“
„Počkajte… ako to myslíte?“ Harry sa chcel za ním rozbehnúť, držal ho ale ako Ron, tak aj Neville s Lucy a Ginny.
„Ostaňme spolu,“ zasyčal Ron.
„Ako som povedal, Potter. Skontroluj si krstného otca a… Pssst…“ zasmial sa a pobral sa za Dawlishom, ktorý pred sebou levitoval Dolores.
„Ako to myslel? Čo sa stalo?“ Harryho zaplavila nepríjemná predtucha. Nedokázal racionálne uvažovať.
„Poďme do nejakej miestnosti a zavolajme Dobbyho, aby priniesol zrkadlo,“ navrhla Ginny. Lucy prikývla. Hermiona sa pozrela na schody, zrejme chcela ísť do Veľkej siene.
„A rýchlo,“ Neville potisol Harryho.
„Všetko robili preto, aby to takto skončilo,“ povedal Ron, pokým sa náhlili do prvej voľnej miestnosti. „Oni… možno ju oni dohnali k šialenstvu. Nemyslíte?“
„Sú to smrťožrúti… teda pardon, sympatizanti Tomovho režimu… nečudovala by som sa tomu,“ prikývla Ginny.
„Nemám z toho dobrý pocit,“ Lucy zovrela Harrymu ruku. Zjavne bol vykoľajený, napätý na najvyššiu možnú mieru.
„To asi nikto,“ Hermiona zatvárala dvere do miestnosti, v ktorej sa zavreli a vypúšťala všetky možné zaklínadlá, aby sa ochránili.
„Dobre to dopadne, uvidíte,“ predniesla Luna a usmiala sa na Harryho, ktorý vyzeral, akoby sám zbadal nejakého toho ducha.
„Dobby!“ Ginny zavolala škriatka, ktorý najprv prejavil radosť z toho, že je jej ruka v poriadku, potom sa pýtal, čo sa stalo, aby vzápätí priniesol z Núdzovej miestnosti dvojcestné zrkadlo. Lucy zovrela Harrymu ruku ešte silnejšie. Všetci sa skláňali nad zrkadlom.
„Sirius!“ zavolal ho Harry. Nikdy nemusel dlho čakať, vždy stačili dve zavolania, aby sa jeho krstný otec ozval a Sirius stále nosil zrkadlo pri sebe, keby ho krstný syn potreboval. „Sirius!“
„Harry!“ Lenže v zrkadle sa zjavila Joy Hartleyová. „Harry… pre Merlina…“
„Joy, čo sa stalo? Kde je Sirius? Je v poriadku?“
„Ahoj, Potter…“
Obraz v zrkadle sa zmenil, keď sa pred tvár Joy vtesnal akýsi cudzí chlap. Škaredý, s úškľabkom.
„Kto ste? Čo chcete? Kde je Sirius?“ vypálil otázky hoci tušil, čo to všetko znamená. Ron vedľa neho zahrešil veľmi škaredo. Dochádzalo to všetkým.
„Pomaly, ty malý zvedavec,“ usmial sa chlap. „Moje meno je nepodstatné. Podstatné je to, čo spravíš. Pre nás, samozrejme, ale hlavne pre svojho krstného otca, ktorého zrejme ohromne miluješ…“
„Čo mám spraviť?“ vyhŕkol a srdce cítil až niekde v hrdla. „Čo ste mu spravili. Kde je?“
„Povedz ešte slovo a zamyslím sa, či s tebou spolupracovať,“ zamračil sa chlap. „Tvojho krstného otca sme zajali,“ znova sa usmial. „O čo nám ide, to sám veľmi dobre vieš už niekoľko mesiacov. Preto nám to odtiaľ vezmeš. Je mi jedno, ako sa na Ministerstvo dostaneš…“
„Chcete proroctvo? O to vám ide?“
„Si neuveriteľne tvrdohlavý a drzý. Povedal som, aby si držal hubu, tak ju drž. Máme tvojho krstného otca, chceme proroctvo a ty nám ho vynesieš zo Siene proroctiev. Za výmenu, ak budeš spolupracovať, ti tvojho krstného otca vrátime. Musíš byť ale dobrý chlapec a musíš poslúchať. Samozrejme o tomto rozhovore nikomu nepovieš. Hlavne nie tým z Rádu. Hentí, čo sú s tebou… banda pubertálnych deciek… tí nám neprekážajú. Sme schopní a pripravení odstrániť aurorov, ktorí strážia Odbor záhad, aby si mal voľný prístup. Vlastne to bude celkom ľahké. Najkomplikovanejšie sa môže zdať len to, ako sa dostaneš do Londýna a na Odbor záhad. Ale vzhľadom k tomu, čo všetko si organizoval na Rokforte… ty určite niečo vymyslíš. Budeš mať silnú motiváciu. Život svojho krstného otca. Všetko musíš stihnúť dnes do polnoci. Po ôsmej večer je Ministerstvo vlastne prázdne, čiže máš niekoľko hodín k tomu, aby si vymyslel, ako sa tam dostať. Keď neprídeš do polnoci… tvojho krstného otca zabijeme. A aby si veril, že len tak netáram do vetra a aby si si dal skutočne záležať na tom, aby si splnil všetko, čo po tebe chceme, jedna názorná ukážka…“ zaškľabil sa. Odtiahol sa od zrkadla a nasmeroval ho na Joy.
Harry sa šokovane díval do tváre Joy Hartleyovej. Stopy po slzách boli zjavné, bola vydesená, trhala sa, ale niečie ruky jej pevne zvierali ramená. Nejaký ďalší chlap k nej pristúpil, tvár nevideli, pretože sa zrkadlo zameriavalo len na Joy a priložil jej prútik k hlave.
„Nie, nie, nie… to nie, pre Merlina, to nie…“ šepkala Hermiona.
„Prestaňte!“ zakričal Harry na chlapov. „Nechajte ju! Nič nespravila! Nemá s tým nič spoločné! Nič…“ hlas sa mu zlomil. Lucy vykríkla zdesením, keď sa na spánkoch Joy Hartleyovej blyslo zelené svetlo a ona razom prestala kričať a hlava jej odpadla.
„Och Bože!“ vykríkla Hermiona, zakryla si tvár do rúk a rozvzlykala sa. Luna ju objala, neveriacky sa dívajúc pred seba.
„Vy pankharti! Kreténi! Idioti!“ Harry rozčúlene štekal do zrkadla, ani si nevšimol, že mu po tvári stekajú slzy.
„Rozumeli sme si, Potter? Toto sa stane aj tvojmu Siriusovi, keď nám do polnoci nedáš proroctvo…“
Obraz zmizol, rozbili zrkadlo, prerušili spojenie. Niekoľko sekúnd bolo ticho, ozývali sa len tiché vzlyky Hermiony.
„Kurva…“ povzdychol Ron a rukami sa zaprel do stola. Neville bol bledý ako smrť.
„Joy…“ Harry zavrtel hlavou a cúval od stola. „Joy…“ pípol znova a narazil do steny. Ginny k nemu podišla a strelila mu facku. Zameral jej tvár. Plakala, ale mračila sa.
„Joy je mŕtva, Harry,“ smrkla. „Sirius ale nie. Musíme mu pomôcť…“