„Myslíš, že sa k nim tie vajíčka dostanú?“ spýtala sa Molly Siriusa sediac pri krabici, do ktorej balila deväť veľkých, čokoládových veľkonočných vajíčok, vnútri ktorých boli balíčky s rôznymi cukrovinkami. Zhodli sa na tom, že bude lepšie, keď decká ostanú cez Veľkonočné prázdniny na hrade. Nielenže ešte neboli úplne presťahovaní v novom dome, stále bolo potrebné doladiť zabezpečovacie kúzla okolo pozemkov. A okrem toho mali všetci hromadu práce.
Na Rokforte bol teraz relatívny pokoj. Pre Harryho a Deana. Dolores dostala dôrazné upozornenie od zástupcu Správnej rady, ktorý bol pri vypočúvaní oboch chlapcov, aby vylúčila spôsob trestu, ktorý zvolila a taktiež, aby svoje ambície, rovnako ako ambície Ministerstva na Rokforte upriamila iným smerom. I tak zaznela poznámka, že by sa možno mohli začať obzerať po niekom inom, kto by v ďalších rokoch viedol Rokfort. Kornelius Fudge to nekomentoval.
„Asi áno,“ nazrel do krabice vystlanej papierom, v ktorej boli pekne uložené. Deväť. Pre Ginny, Rona, Freda a Georga a samozrejme pre Harryho. Lenže Molly sa rozhodla poslať vajíčko aj Hermione, Lucy, Lune a Nevillovi. Uškrnul sa. „Predpokladám ale, že keď zistí, pre koho ten balík je, rozpitve tie vajíčka skrz na skrz, aby zistila, či im tam nepašuješ… nejaké zrkadlo napríklad,“ uchechtol sa.
„Ale no tak,“ stiahla obočie. „Nevhodný výraz,“ zavrtela hlavou. „Teraz majú pokoj, nie?“
„Vyzerá to tak,“ prikývol. Harry sa s ním spojil. Už sa dokonca prestal durdiť aj na to, že si dovolil navštíviť Dolores. Vravel, že riaditeľka trocha skrotla. Nie, že by prestala zazerať, alebo dávať pozor, jasne sa však ukázalo, že je Harry nevinný. A hoci si Dolores myslela svoje a decká to nedokázali pochopiť, Harrymu to vyhovovalo. Sústredil sa len na to, ako nalomenú ropuchu úplne doraziť. „Aj tak im ale ten balík riadne prezrie. Nedá sa presvedčiť, že je Harry nevinný,“ natiahol.
„Pretože nie je nevinný. Ani jeden z nich nie je nevinný. Ja sa jej nečudujem. Vieš, niekto dokáže mať akýsi šiesty zmysel, ktorý mu našepkáva, čo je správne… v jej prípade jej našepkáva, že je Harry vinník. Ono je potom ťažké prestať takýto zmysel alebo vnútorný hlas počúvať,“ vyriekla a stiahla obočie. „Nebudem im tam dávať radšej dopis, keď to bude kontrolovať. Chcela som im napísať, že pozývame Hermionu a Lucy na prázdniny. Aspoň na mesiac, ak teda súhlasíš…“ rýchlo naňho pozrela.
„Jasne. Aj Nevilla a Lunu, ak budú chcieť prísť. Pochybujem ale, že to bude v ich prípade také jednoduché…“
„Áno, Augusta Longbottomová je veľmi svojská žena a Lovegoodovci chodia takmer každé prázdniny na nejakú expedičnú výpravu za neexistujúcimi tvormi. Občas si prečítam Sršeň. Preto vravím, že aspoň Hermiona a Lucy by mohli prísť.“
„U Hermiony je mesiac takmer istý a Lucy… uvidíme, ako sa to vyvinie s ministerstvom. Možno už budú Simmonsovci očistení. Tak mi napadlo… pamätáš si na Kingsleyho sestru?“
„Ani náhodou,“ zavrtela hlavou a začala baliť krabicu do baliaceho papiera. „Ani nejaká poznámka sa mi nevybavuje… že by ju spomínali.“
„Je to zvláštne,“ zamyslene skonštatoval. „Také niečo ako sestra jedného z Fénixov… dá sa to vôbec prehliadnuť?“
„Uvedom si, kedy ste prišli do Rádu vy a kedy ona odišla z Anglicka…“
„Možno, ale aj tak,“ neprestával sa mračiť. „Nemôže byť oveľa staršia ako ja s Remusom. A vieme, že je mladšia, než Kingsley. Ale nech sa snažím, ako najviac viem… na Ashu Delarose si z Rokfortu nepamätám…“
„Myslíš, že nám niekto kolektívne vymazal pamäť?“ spýtala sa jemne. Mykol plecami. „Nie, Sirius. Veď predsa je uvalené nejaké zaklínadlo na tých záznamoch. Ministerstvo na Ashu zabudlo. Čo keď to pôsobilo tak, že sa na ňu proste zabudlo… kolektívne?“
„Hm,“ zahundral. „Možno. Asi… pretože si fakt pamätám všetky dievčatá z Rokfortu. A keď si na ňu nepamätám a nepamätáš si na ňu ani ty… tak sa niečo muselo udiať, pretože musela chodiť do školy, keď sme tam chodili my dvaja. Medzi nami je len deväť rokov… ona tam medzitým musela byť…“
„Vieš čo, Sirius? Keď sa to na ministerstve dá do poriadku a Simmonsovci prídu… zrejme nebude musieť platiť to zaklínadlo a ty si buď spomenieš alebo ak nie… spýtaš sa priamo Ashy,“ mykla plecami. „A teraz… pomôž mi. Potrebujem tú krabicu previazať a poslať, kým začnú veľkonočné prázdniny…“
——
„Zaujímavé veci sa udiali, len čo je pravda,“ zamyslene vyšlo z Albusa Dumbledora. Stretol sa so Severusom mimo Rokfort, aby sa podozvedal novinky. A dozvedel sa toho dosť. „Takže si Dolores myslí, že ju chodím po nociach strašiť?“ potichu sa zasmial. „Veľmi šikovne to vymysleli, nemyslíš?“
„Nemyslím. Nebyť Scrimgeoura, Shacklebolta a Robarda, tak by ich odhalili. Ale to je jedno,“ zamračil sa. „Pýtala sa ma, ako sa dá oklamať Veritaserum, či sa skutočne na hrade nedá premiestňovať, ako je to s prenášaním na hrade a či neviem, či neexistuje nejaká mapa tajných chodieb, ktorými by bol Rokfort poprepletaný. Je len otázkou času, kedy si dá do súvislosti škriatkov, premiestňovanie a Pottera…“
„Pýtala sa teba?“
„Nikto iný sa s ňou na Rokforte nechce baviť, respektíve od nikoho iného nemôže čakať pomoc. Jedine Filch, ale ten je rád, keď vie, koľkého je… Doteraz som sa tváril neutrálne. Nadobudla pocit, že jej snáď fandím, keď som riaditeľom Slizolinu. Ale… samozrejme som jej dal niečo, aby sa zabavila. Povedal som jej, že skutočne existujú tajné chodby, ale plány sú v riaditeľni. Povedal som jej, že sa premiestňvoať samozrejme nedá, prenášať áno, avšak decká by sotva dokázali čarovať prenášadlá. No a… samozrejme existuje antidotum na Veritaserum. Nemohol som ho zamlčať. Avšak… k výrobe takéhoto antidota sú potrebné prísady, ktoré bežný čarodejník nezoženie ľahko. Vlastne, zohnať prísady na výrobu antidota na výrobu Veritasera si vyžaduje styky, ktoré by Amélia Bonesová okamžite odsúdila pobytom v Azkabane na minimálne päť rokov. Čo som jej nepovedal je to, že ja mám takýchto prísad dosť… Každopádne sa teraz zameriava na nájdenie spôsobu, ako vám preniknúť do kancelárie. To je teraz jej hlavným cieľom okrem toho, ako v pokoji prečkať noc…“
„Smrťožrúti?“
„Ako ste predpokladali. Majú za úlohu len monitorovať pohyb Pottera. To isté platí aj o Puttockovi a Dawlishovi. Ak by ho chceli uniesť, museli by mať plán. A o tom sa v sídle Temného pána nevraví.“
„Už má sídlo?“
„No, privlastnil si jedno opustené a chátrajúce panstvo,“ mykol plecami. „Nikomu neprekáža, že je polorozpadnuté. Nazýva sa to sídlo Temného pána.“
„Pekne,“ zamyslene skonštatoval. „Hm, bol som aj s Améliou… na ešte nezvyčajnejšom mieste, ako sme my dvaja,“ zasmial sa. Snape sa poobzeral. Boli v muklovskom lunaparku. Ale aspoň už nebola zima. Začala jar a bolo čoraz teplejšie. „Vyzerá to, že v tomto momente, ak by došlo k prevratu, bola by podpora ministerstva veľká. Dovolím si tvrdiť, že dostatočná,“ vyriekol potichu. Snape naňho pozrel.
„My ale nevyvoláme prevrat otvorene…“
„Určite nie. Prevrat prebehnúť musí, ale bez jediného podozrenia, že ide o umelo vytvorený prevrat.“
„Čiže treba vyprovokovať Temného pána. Mám mu teraz povedať čo? Aký chcete rozbehnúť plán, z tých niekoľkých, o ktorých sme sa už rozprávali?“
Dumbledore mlčal niekoľko minút. Snape sa díval na jašiace sa deti, na rodinku, ktorá v ruke držala cukrovú vatu, na kolotoč, ktorý sa točil tak, až sa mu len z pohľadu dvíhal žalúdok. Odvrátil pohľad. Nejaký chlapík vykrikoval a lákal ľudí k streľbe na terče.
„Temnému pánovi nevrav nič,“ ozval sa napokon Albus. Severus naňho pozrel.
„Nie?“
„Bolo dobré, keď si sa s Puttockom porozprával špecifickým spôsobom. Aspoň vieme, aké má plány Lucius Malfoy,“ uprene sa zadíval Snapovi do očí. Ten sa zamračil.
„Chcete podporiť Malfoyove plány?“
„Áno. Vieme, o čo mu ide. Avšak nemá veľa možností, ako svoj plán dotiahnuť do úspešného konca. My by sme mu mohli jednu takúto príležitosť poskytnúť…“ vyriekol zvláštnym tónom.
„Vážne chcete…“ Snape sa zarazil. „To, o čom sme sa bavili…“
„Presne tak, Severus. Nemusí to skončiť katastrofou a ak náhodou áno… už som ti vysvetlil, o čom všetkom to je. Niekedy je potrebné prinášať obete v mene vyššieho dobra.“
„Takže chcete, aby som poskytol Malfoyovi istú informáciu? Alebo to spravíte sám?“ spýtal sa neochotne.
„Spravím to ja. Tajne, samozrejme. Bude potrebné naplánovať úplne všetko…“
„A budete veriť, že sa tá katastrofa aj uskutoční. Nemýlim sa? V mene vyššieho dobra?“
„Všetci sme predsa obete, drahý Severus. Niekto viac, niekto menej. Spolupracovať sa dá však len vtedy, ak sú spolupráci všetci oddaní a veria jej bez výhrad. Od teba budem potrebovať, aby si všetko pozorne sledoval. A aby si zasiahol v prípade, ak sa ti bude zdať, že sa niečo nedeje tak, ako chceme my…“
——
Začali sa Veľkonočné prázdniny. Týždeň pokoja od učenia, hoci s pravidlami Dolores Jane Umbridgeovej. Harry vedel, že hoci majú voľno, vlastne ho ani nemajú. Ani by mu nenapadlo ísť žobrať o hodinu voľna, aby mohol ísť s Lucy niekde von. A neplánoval tak učiniť ani jeden z Rebelov, ktorí ostali na hrade. To využila Hermiona, aby každého presviedčala, že keď majú až tak veľa voľna, mohli by ho stráviť napríklad prípravami ku skúškam na VČÚ. Nemohli predsa predpokladať, že by ich profesori neskúšali z celých piatich ročníkov. Všetky predmety sa učili štyri a pol roka normálne, až na posledné mesiace. A skúšky budú náročné.
Napokon sa jej podarilo docieliť aspoň toho, že si Harry a Ron požičali učebnice z celých štyroch rokov. A skutočne ich plánovali aj otvoriť a študovať. Bolo však niečo, čo si Harry potreboval overiť. Lucy sa ponúkla, že odláka Hermionu do knižnice a Ron s Nevillom mali za úlohu kontrolovať mapu. Ostali v chlapčenskej spálni vlastne len oni traja. Seamus s Deanom odišli na prázdniny, rovnako ako napríklad Luna a ďalší Rebeli. Aj tak im však musel Harry s kolektívom sľúbiť, že v útokoch na Dolores budú pokračovať až po prázdninách.
Od vypočúvania sa im podarilo už trikrát vyčíhať Dolores samú vo svojom byte a pustili jej Dumbledora. Taktiež použili dva cukríky. Pri druhom pokuse, keď sa Dolores nafúkla, jej aurori zahlásili, že ju nemohol nikto prekliať, pretože predtým vrhli na Veľkú sieň kúzlo, ktoré by ich upozornilo na použitie kliatby. Zdalo sa im, že sa Dolores čím ďalej tým viac dostáva do úzkych. Stále sa však nechcela vzdať.
Zamerala sa na to, aby prišla na spôsob, ako sa dostať do riaditeľne, pretože tam predpokladala odpovede na všetky svoje otázky. Pri svojej narastajúcej paranoji a začínajúcom šialenstve si dokonca myslela, že by tam mohol byť Dumbledore osobne. Prečo nie? Ako inak by sa diali všetky tie veci? Kto iný by dokázal po hrade chodiť nepozorovane a robiť to všetko? A to aj napriek tomu, že mala po hrade hromadu svojich ľudí, či už to boli mladí alebo starí Inkvizítori. Neexistuje, aby už niekoho neodhalili. A napokon… kto iný by mal záujem, aby jej škodil až v takom rozsahu, ak to nie je Potter? To bola odpoveď. Dumbledore je proste na hrade. Ak by sa jej podarilo ho odhaliť, to by bol gól.
A Harry si veľmi prial, aby ju úplne dorazil. Nevzdal sa svojho plánu, do ktorého bolo zasväteného len minimum Rebelov. Bolo to dosť chúlostivé, riskantné a prvá, kto sa o tom nemohol dozvedieť, bola Hermiona.
„Ďakujeme Dobby, zavoláme ťa neskôr…“ šepol Harry stojac na siedmom poschodí, ktoré bolo toho času prázdne a díval sa, ako Ginny prechádza trikrát popri stene.
„Dobby rád pomáha pánovi Harrymu. Dobby bude čakať na zavolanie…“ A zmizol.
„Poďme, rýchlo,“ zavelila Ginny a otvárala dvere, ktoré sa zjavili. Vošli do miestnosti, v ktorej trénovali pred zavedením tých hlúpych pravidiel. Toho času tam mali poskrývané všetky kompromitujúce veci. Ron s Nevillom číhali pri mape s galeónom v ruke a Lucy zabávala Hermionu v knižnici. Hoci sa veľmi snažiť nemusela.
„Premýšľal som… chcem sa spýtať Dobbyho, či by nechcel pracovať pre mňa. A Siriusa. Chápeš? Samozrejme za plat. Je úžasný a bolo by úžasné, keby pracoval… osobnejšie. Pre niekoho, kto by o ňom aj vedel. Tu na Rokforte je to…“ zavrtel hlavou. „Mám ho rád…“ dodal, keď videl jej pohľad.
„Áno. A on má rád teba. A určite by pre teba rád pracoval… za plat. Aj zadarmo, dovolím si tvrdiť. Ale povedz to pred mamkou a smrteľne sa urazí,“ zaškľabila sa. Zarazil sa.
„Uhm… ale tak, mohol by pomáhať, nie?“ mykol plecami.
„Aj tak sa smrteľne urazí,“ pousmiala sa. „Počkaj s tým, kým sa všetko nevyjasní. Zatiaľ sme na Rokforte a pár rokov tu ešte budeme. Bude fajn mať Dobbyho tu. A neskôr… skús mu to navrhnúť, určite neodmietne. Ale až bude po Tomovi, všetci budú normálne žiť, vrátane Weasleyovcov… pretože keby mal niekto v tomto momente vkročiť do kuchyne, kde vládne Molly Weasleyová… nedopadlo by to dobre…“
„Dobre,“ privolil. „Asi máš pravdu. Ale teraz… prečo sme vlastne tu…“ poobzeral sa okolo seba. Chvíľu im trvalo, kým našli to, čo potrebovali. „Tento je môj,“ Harry vzal do rúk fľaštičku, ktorú dôverne poznali.
„A tento spravila Hermiona… ešte je bez tvojich vlasov,“ Ginny vytiahla fľaštičku, starostlivo označenú Hermioniným písmom. Pozrela na Harryho. „Aby to bolo spravodlivé, užijeme ho obaja. Skúsime sa premeniť obaja. A uvidíme, či nejak animágstvo nevplýva na Všehodžús. Súhlas?“
„Pokiaľ si si to nerozmyslela…“
„Preberali sme to predsa,“ prevrátila oči. „Ani ma nehne cúvnuť. Nech je to riskantné akokoľvek. Keď nám to vyjde… z Dolores bude prvotriedny cvok,“ zahihňala sa.
„Dobre teda,“ prikývol s úškrnom. „Ešte ale… vzal som nejaké svoje veci. Prezleč sa…“ strčil jej do rúk batoh.
„Handry?“ zvedavo pozrela do batoha. „A načo?“
„Hádaj,“ pozrel na ňu. „Pozri, čo máš oblečené… myslíš, že keď sa zmeníš na mňa, bude ti v tvojich veciach pohodlne?“
„To asi nie,“ privolila dívajúc sa na džínsy a sveter, z ktorého pomaly vyrastala.
„Keď sa ja zmením na teba, bude jedno, čo mám na sebe. Si menšia a útlejšia. Opačne ale…“ zavrtel hlavou.
„Myslel si skutočne na všetko,“ zahihňala sa. „Áno, uznávam… keď sa zmením na teba, môžu ma moje šaty tisnúť na všetkých miestach… a niekde to môže byť obzvlášť nepríjemné,“ natiahla provokačne.
„Nechaj toho, Ginn. Bude to divné aj bez tých poznámok,“ zamračil sa.
„Dobre, súhlas, už mlčím. Ale najskôr…“ otvorila fľaštičku s elixírom od Hermiony a vytrhla si vlas, aby ho doň vhodila. „Nech sa páči,“ ponúkla mu ho. Opatrne ho vzal. „A otoč sa, keď sa budem prezliekať…“
Chcelo sa mu povedať, či to nebude už fuk, keď bude o pár chvíľ vlastne ňou. Ale ako povedal, bude to dosť divné aj bez poznámok. Zrejme by to ale bolo divnejšie práve bez tých poznámok.
„Tak mi napadlo,“ ozvala sa. „Bude to fungovať aj v prípade, keď sa ideme meniť do niekoho iného pohlavia?“ spýtala sa. Zamračil sa a fľochol po nej pohľadom. Stála mu chrbtom, sveter mala vyzlečený a rozopínala si podprsenku. Rýchlo sa otočil.
„Ja neviem,“ priznal sa. Nad týmto nikdy nepremýšľal. A ani si nespomenul, či sa o tom niekedy rozprávali. „Malo by to fungovať, nie? Je to Všehodžús… môžeš sa premeniť, na koho chceš,“ mykol plecami.
„Hádam to tak bude. Nechcela by som, aby sa niečo pokazilo a ostala by som naveky tebou,“ zahihňala sa. Na to, že sa jedná o vážnu vec, mala až príliš dobrú náladu. Uškrnul sa. Sama si to overila, inak by teraz nevtipkovala.
„Už len tebou ostať celý život by bola výhra, to fakt,“ uchechtol sa.
„Pýtala som sa na to Hermiony, keď sme sa bavili o tom, kto sa bude na teba meniť,“ rečnila a natiahla si jeho tričko. Mal pravdu. Viselo na nej. „Či by sme sa mohli trebárs aj my, dievčatá… Povedala, že mohli. Lenže potom sme sa zamysleli a zamietli sme to,“ zasmiala sa. „Vieme prečo…“ Vzala do rúk jeho tepláky. Potom sa zarazila a pozrela na seba. Skontrolovala ho pohľadom. Disciplinovane stál chrbtom a ona si vyzliekla nohavičky. Asi by nechcela cítiť, aké to musí byť, keď sa to tisne v dievčenských nohavičkách. „Zrejme bude lepšie absolvovať túto neštandardnú skúsenosť takto v súkromí s tebou, ako by som to mala zažívať v tom momente a nevedieť, čo sa bude diať. Nie? Môžeš…“
Keď sa obrátil, stála pred ním v jeho tričku a teplákoch, ktoré si pridržiavala. Zaškľabil sa. Možno nebol ktovieako vysoký, hoci dúfal, že by ešte trocha mohol narásť, ona však bola príliš drobná.
„Dobre, mal si pravdu,“ prevrátila oči. „Ideme na to?“
„Ideme…“
Obaja sa chystali vypiť Všehodžús a obaja vedeli, že to bude neštandardné. Skutočne bol rozdiel medzi tým, keď sa naňho v spálni menil Neville alebo Ron, a keď to mala teraz spraviť Ginny. Našťastie Ginny, pretože iné dievča by to zrejme vzalo oveľa tragickejšie. Sama prehlasovala, že sú vlastne jedna osoba. Tak si teraz vyskúša jeho telo.
Obaja si upili Všehodžúsu. Čakala niečo nechutné, keď si spomenula na to, ako do seba kopal Všehodžús falošný Moody. Prekvapilo ju, že to chutná celkom dobre. A na ňom videla, že sa vôbec nenúti prehĺtať.
„Asi chutíme uspokojivo,“ zasmial sa nervózne Harry. Vedel, čo sa onedlho stane. A jasne, že mal z toho obavy.
„Sami sebe,“ prikývla. „Ani ma to neprekvapuje…“
Lenže potom sa zarazila, keď si uvedomovala, že elixír účinkuje. Cítila, ako sa vyťahuje, ako mohutnie, ako miznú isté veci a zjavujú sa iné. Pred sebou videla Harryho, ktorý sa zmenšoval, vlasy mu červeneli a predlžovali sa, netváril sa vôbec nadšene a samej boli tie pocity dosť nepríjemné a videla čoraz horšie.
„Sakra…“ pípla.
„Hlas sa nám nezmenil,“ odvetil a obzeral si ju. Alebo skôr seba. Bolo čudné vidieť sa pred sebou. Pohľadom skĺzol na svoje telo. Videl pod košeľou prsia a cítil, respektíve necítil nič tam, kde toho majú chlapci viac, ako dievčatá. Uvedomil si, že je jeho hlava ťažšia. Vážne mala príliš husté, príliš dlhé a príliš ťažké vlasy.
„Daj mi okuliare… nevidím nič…“
„Správne…“ prikývol a vzal do rúk okuliare, ktoré mu skoro spadli z nosa, keď po ňom skĺzli.
„Je to lepšie,“ zhodnotila, keď si nasadila okuliare a zamrkala. „Bude fajn, keď podstúpiš tú operáciu očí… Čo civíš?“
„Tvoj hlas v mojom tele… je divný…“
„Len to sa ti zdá divné? Tak to si šťastný… vlastne šťastné dievča,“ zahihňala sa. „Mimoriadne pekné dievča, podotýkam,“ smiala sa. „Chcelo by to zrkadlo…“ Po vyslovení myšlienky sa skutočne zjavilo. „No teda…“ obzerala sa v zrkadle.
Prišlo to len jemu čudné? Byť v cudzom tele, hoci to bola Ginny, o ktorej vedel všetko a držal ju v náručí už milión krát. Spravil pár opatrných krokov. Bol to iný pocit. Pozrel sa na Ginny, alebo skôr na seba, ako sa prezerá v zrkadle. Natáča hlavu, zdvíha ofinu, prezerá jazvu, civí do zelených očí, prehrabáva si vlasy, prechádza prstami po brade, kontroluje pleť…
„Prestaň,“ vrkol podráždene. Otočila sa k nemu a sústredene sa naňho zadívala.
„Vieš, čo je úplne najdivnejšie?“
„Divnejšie než to, že sa vidím pretŕčať sa pred zrkadlom, ako nejaký…“
„To, že nech by si bol v akomkoľvek tele, budeš sa vždy tváriť rovnako,“ zaškľabila sa naňho. „Usmej sa trocha, predsa,“ vyzvala ho. „Tiež mi príde divné vidieť sa pred sebou nehovoriac o tom, že si vlastne moje telo teraz uvedomuješ tak, ako si uvedomujem ja to tvoje… Vieme predsa, pre čo to robíme, nie?“
„Asi áno, no…“ privolil.
„Tak vidíš,“ vyplazila mu jazyk a otočila sa k zrkadlu.
„Nerob to, prosím,“ hlesol. Pozrela naňho v zrkadle. „Vyzerám ako úchyl…“
„Ako chceš,“ mykla plecami. „Poďme skúsiť tú premenu. Uvidíme, či budeme stále tými druhými, aj keď sa zmeníme naspäť…“
Bol za to rád. Aj tak zbadal, než sa úplne odtrhla od zrkadla, ako vycerila jeho zuby a obzerala si ich. Zavrtel hlavou. Dievčatá sú vážne k nepochopeniu.
Obaja skúsili obidve svoje animágske formy. Niekoľkokrát. S úľavou zistili, že či sa Ginny v Harryho tele premení na sokola, alebo ocelota, hoci opakovane, vždy sa vráti naspäť do Harryho tela. Toto si potrebovali overiť. Fungovalo to a vedeli aj to, že animágovia dokážu oklamať celú radu alarmových kúziel, ktoré identifikovali človeka. Potrebovali si ešte pripraviť príležitosť a následne spustiť svoj megaplán na docielenie Doloresinho zošalenia.
„Aha!“ Ginny vyskočila zo stoličky, na ktorú sa chystala si sadnúť. Mali necelú hodinu, než sa premenia naspäť do svojich tiel. „Už aspoň chápem, prečo chalani sedia tak, ako sedia…“ zasyčala. A Harry sa zamračil.
„Môžem sa nádejať, že mi vrátiš všetko v takom stave, v akom si si to požičala?“ natiahol.
„Nerada ti to pripomínam, ale toto nie je tvoje telo… je moje, akurát zmenené na tvoje,“ vrátila mu úškľabok a sadla si opatrnejšie, nohy držiac od seba. Zavrtela hlavou. „Je to des…“
„Mi hovor… Ako môžeš na hlave nosiť takú ťarchu?“ spýtal sa a vošiel prstami do jej vlasov.
„No vidíš, zdalo sa mi, že mám akúsi ľahšiu hlavu. Vlasom som to ale nepripisovala,“ zahihňala sa. Urazene zagánil.
„Si protivná… v akomkoľvek tele,“ zavrtel hlavou. „Mám začať všetko komentovať ja?“ pohrozil.
„Nemáš, pretože to nevieš…“ zadívala sa naňho. Alebo skôr na seba a potriasla hlavou. „Vážne je to des. Navrhujem sadnúť si chrbtom k sebe, aby sme sa nevideli. Keď sa nebudeme obzerať, možno zabudneme na to, v akej neštandardnej situácii sa nachádzame a možno by sme v pokoji prečkali, než sa zmeníme naspäť.“
„Dobrý návrh,“ prikývol. Skutočne si obrátili stoličky a posadili sa chrbtami k sebe. „Budeš to musieť ešte minimálne raz absolvovať,“ upozornil ju.
„Ja viem. Rátam s tým. Bude to stáť za to,“ usmiala sa. „Budem sa môcť sústrediť na to, čo vykonáme a nie na to, ako hlúpo sa cítim.“
Hodnú chvíľu sa bavili o pláne, ktorý chceli zrealizovať a ktorý zahrňoval aj Všehodžús a animága. Diskutovali o každom kroku, o každom detaile, aby to v konečnom výsledku bolo bezchybné. Už sa im niekoľko plánov podarilo veľmi úspešne zrealizovať. Tento bude určite rovnaký. A s ešte lepším koncom. Na moment stíchli, aby sa vnorili do vlastných myšlienok.
Ona premýšľala nad tým, ako sa rozišla so Shaneom Pollardom, aby sa následne veľmi vážne porozprávala s Deanom Thomasom a poprosila ho, aby ju prestal… takmer stíhať. Priatelia môžu byť, chodiť s ním nebude ani vo sne. Sklamalo ho to. Určite. Ju ale viac.
A Harry premýšľal nad niečím podobným. Nie nad Shaneom, ani Deanom. A vlastne ani nie nad Lucy. Ale nad krutými a nespravodlivými aspektami toho ich spojenia.
„Hmmm,“ zamyslene zahundral. Nechala ho tak. Vedela, že za chvíľu aj tak povie, nad čím premýšľa. „Premýšľam nad Všehodžúsom. Viem, že je to hlúposť, ale napadlo mi, že keď sme si teraz vymenili telá, možno sa mohli vymeniť aj tie maličké časti duší. Chápeš? A že potom, pri nejakej príležitosti by ostali tam, kde patria. Ale viem, že je to somarina, pretože Všehodžús je len elixír a vlas, ktorý sa doň hodí… je vlastne len genetický materiál, ako by povedali muklovia, čiže kopíruje to, čo je geneticky dané, čiže stavbu tela, nie dušu. Lenže keď existuje Všehodžús, ktorý kopíruje telo, možno existuje niečo podobné, hoci neviem, aká prísada by musela byť, aby skopírovala dušu a tú by sme si vymenili. A potom, teoreticky, nejakým spôsobom docieliť to, aby sa duša rozdelila na moju a tvoju časť a nejakým elixírom skopírovať tie malé časti duší a vymeniť ich, čiže čisto teoreticky by sme potom mali síce dušu s tou maličkou časťou ale zároveň by sme mali aj skopírovanú časť chýbajúcej duše z tela toho druhého a nejakým Všehodžúsom by sme mohli fungovať normálne…“
„Čo sa stalo, Harry?“ potichu sa spýtala. Zúfalo táral. Niečo vážne sa muselo stať.
„Viem, že je to hlúposť, akurát premýšľam nad spôsobom, ako…“
„Buď ticho a povedz, čo sa stalo,“ napomenula ho. Pevne zovrel pery. Tušila, o čom to je. „Stále ti to nejde?“ spýtala sa ešte tichšie.
„Je to fakt smiešne…“ trpko sa zasmial a zavrtel hlavou. „Vieš, čo sa stalo? Nejde už len o to, že by som nemal chuť a nedokázal uspokojiť sám seba…“ sťažka z neho vyšlo. „Sú to viac ako dva mesiace odvtedy. Áno, nepotešoval som, pretože nemám chuť a aj keď to nie je také silné, dokážem odhadnúť, kedy si to robíš ty…“ priznal. A ona bola veľmi rada, že si sedia chrbtami a nezbadal jej pýrenie. „O to ale nejde. Sú to viac ako dva mesiace, no a… ehm… boli sme s Lucy pod baldachýnom. No a… tentoraz to nebolo len bozkávanie a rozhovory a tak… Chcela viac a ja som jej to spravil. A vážne som čakal, dúfal som v to, veril tomu, že keď jej to budem robiť, že sa začne niečo diať aj so mnou. Chápeš?“ napoly sa obrátil, ale neotočil sa k nej úplne. „Pre Merlina, robil som jej to ústami a zmohol som sa len na to, aby som sa chytal a čakal, kedy stvrdnem. Aby som sa ohmatkával a kontroloval, aby sme napokon skonštatovali presne to isté, čo si už skonštatovala ty. Že to chce čas. Ale ako dlho? Budem mať šestnásť. Pred časom som nemyslel na nič iné. Z rande som sa vracal s polotuhým penisom, aby som si to spravil pri prvej možnej príležitosti. A teraz? Mám pred sebou nahé krásne dievča, ktoré to chce a ja sa zmôžem len na to, aby som po sebe šmatlal ako idiot? Aby sa mi… poriadne ani nepostavil?“
„Harry…“
„Pýtaš sa, čo sa stalo. To by som aj ja rád vedel. Čo sa tam stalo… čo sa pokazilo? Nejak ma to psychicky narušilo? Budem impotentný?“ obrátil sa k nej. Elixír pozvoľna prestával účinkovať. Videl vo svojich čiernych vlasoch na jej hlave pár červených prameňov.
„Príliš sa na to sústredíš, to si myslím,“ vyriekla a dívala sa, ako sa črty na jeho tvári menia. Smutne sa pousmiala. „Príliš to chceš, príliš na to myslíš, príliš sa snažíš nesklamať Lucy…“
Bolo to preč. Premena naspäť bola oveľa jednoduchšia. Dívala sa mu do očí. Takto to bolo oveľa lepšie. Keď bol zase sám sebou. A ona tiež, samozrejme. To bolo asi ešte lepšie.
„A čo mám robiť, Ginn?“ pípol nešťastne. A ona prehltla slzy, ktoré sa jej drali do očí.
„Ťažko ti je radiť… keď si aký si. Povedala som… až príliš nad tým premýšľaš. Keď ste… no, pod baldachýnom,“ vypustila nedívajúc sa mu do očí. Cítila že horí. Boli to jej dvaja najbližší ľudia. „Ty si si to neužíval,“ pozrela mu do očí. „Nevenoval si sa tomu, nebol si uvoľnený. Ťažko môžeš čakať, že to bude dobré, keď si len kontroloval svoj penis, svoje reakcie a keď to nešlo hneď tak, ako si bol zvyknutý, čoraz viac ťa to sklamávalo, bol si zúfalejší, nešťastnejší a dopadlo to ako to dopadlo…“
„Ani sa mi nepostavil,“ prikývol. Mykla plecami. Áno, ani sa mu nepostavil. „Ako sa dá nad tým nepremýšľať?“ zamračil sa dívajúc sa do zeme.
„Ťažko, uznávam. Musíš to ale skúšať, Harry. Nesmieš to vzdať. Príde chvíľa, kedy si to začneš užívať aj ty. A ktovie, možno toto bude ten zlom. Ak vyhráš nad sebou, možno ten kúsok mojej duše v tebe pochopí, že Lucy za to stojí a dovolí vám úplne všetko,“ potichu z nej vyšlo. Pozrel sa na ňu. „Možno to bude výhra srdca, o ktorom sme sa prednedávnom rozprávali…“ dodala s jemným úsmevom.
„Môže a nemusí,“ krivo sa zaškľabil a potom sa k nej prisunul, aby ju objal. „Kiež by si mala pravdu, Ginn. A keď ju budeš mať a moje srdce vyhrá, pustíme sa do tvojho srdca,“ šepol jej do vlasov. „Tiež si to vzdala…“ pripomenul jej.
„Nevzdala. Dočasne odložila,“ upresnila tisnúc sa k nemu. Privrela oči. „Aby som mohla podobne bojovať ako ty, musela by som o tom niekomu povedať. Nebudeme do toho zaťahovať niekoho ďalšieho.“
„Lucy úplne stačí,“ prikývol. „Myslím, že by si nespravila príliš škody, keby si mi to tam úplne normálne rozsadla…“
„Idiot…“
——
„Tí, čo práve nestrážia ministerstvo, tak trénujú,“ Charlie sa díval na desať Európanov, ktorí medzi sebou bojovali. „Samozrejme by chceli viac, ale toho času sa viac robiť nedá,“ pozrel na brata.
„Keď sa režim zmení a budeme môcť otvorene naháňať smrťožrútov, vybúria sa dosýta,“ odvetil.
„Určite áno,“ prikývol Charlie. „Poďme sa pozrieť na tie stajne. Myslím, že by bolo lepšie, aby sa hipogrify cvičili tu. Keď bude Sirius veľmi chcieť, Hrdozobec môže ostať uňho. Tu je ale hromada mojich kamošov, ktorí majú skúsenosti s drakmi… a chodiť k Siriusovi domov…“
„Bolo by to tu pohodlnejšie, pravda,“ súhlasil Bill a obaja sa vychytili na sever pozemkov, kde sa pomaly stavali prístrešky pre hipogrify a tiež stajne. Vážne. Európania boli zatiaľ vcelku nevyužití. Pracovať v cudzine nemohli. Prenášať sa do Európy v tak veľkom počte by Ministerstvo neprehliadlo. Chytať smrťožrútov tiež nemohli, zatiaľ by ich nemal kto súdiť a odsúdiť. Ostávalo im len sledovanie Ministerstva, čiže hľadali hocakú činnosť, ktorá by im spestrila čakanie.
„Už by sa mohlo začať niečo diať, nie?“ potichu sa spýtal Charlie brata stojac pri ohradách. Stmievalo sa a vyzeralo to, že začne už opäť pršať. Doobeda zima, poobede pieklo slnko a večer pršalo. Apríl.
„Chýba ti dobrodružstvo?“ uchechtol sa Bill.
„Chýba mi nebezpečenstvo, to je fakt,“ úprimne odvetil. Chýbali mu draci. „Trocha adrenalínu, vzrušenia… pár spálenín a pomliaždenín…“
„Nájdi si babu.“
„Nejdeš mi tvrdiť, že tá jemná víla, ktorú máš doma, ti spôsobuje pomliaždeniny…“ uchechtol sa Charlie. Bill sa naňho vážne pozrel. Až tak vážne, že sa Charlie zarazil. „Fakt?“
„Blbosť,“ zasmial sa Bill. „Je jemná… Ty ale keď chceš adrenalín, spáleniny a pomliaždeniny… nájdi si nejakú dračicu. A keď sme už pri babách a dračiciach… čo ty a Tonksová?“ spýtal sa. Charlie sa naňho rýchlo pozrel.
„Čo ja a Tonksová? Nič, pre Merlina. Je to kamarátka…“ uchechtol sa.
„Dobre. Pretože ste boli párkrát spolu videní…“
„Jasne. Máme sa o čom baviť. Mimo Rád, samozrejme. Chodili sme do rovnakého ročníka, vieš?“
„Áno viem. Bol som o dva roky vyššie, pokiaľ si spomínaš,“ odfrkol si Bill. „A fakt sa medzi vami nemôže vyvinúť nič… romantické?“ pozrel na brata. Ten naňho hľadel ako na blázna. „No… ehm… minulý rok sa ma Ginny snažila dať dohromady s Tonksovou. Bola to ale len kamarátka a potom sa zjavila Fleur. Keď teraz zistí, že ste… hm, kamaráti, skúsi to s vami dvoma, samozrejme. Mám pocit, že by bola naša sestra veľmi rada, keby sa dostala Tonksová do rodiny, chápeš?“
„Malá Ginny dohadzovačkou?“ zasmial sa Charlie. „Nech to skúsi s Percym, napríklad. Ja a Tonksová sme len kamaráti, vážne…“
„Dobre,“ prikývol spokojne. „Bol by som totiž nerád, keby náš priateľ utrel nos. Váha už až hlúpo. Mal som obavy, aby ste si nezačali niečo vy dvaja skôr, než sa rozhýbe…“
„Niektorý náš priateľ má záujem o Tonksovú, ale nevie sa vytlačiť?“ spýtal sa. Bill prikývol. „Hm…“ zamyslel sa Charlie. „Keď tak pouvažujem a zameriam sa na okruh našich priateľov, z ktorých vytesním persóny ako Fletcher, Diggle… Doge, Moody a Dumbledore sú už starí… Percy je brat, nemenoval by si ho priateľom… Snape nie je priateľ ani náhodou…Podmora pustili len prednedávnom… Kinglsey, keby chcel, povedal by jej to priamo… Sirius nepôjde po prasesternici… tak jedine Lupin?“
„Správne,“ uchechtol sa Bill.
„A prečo váha? Pretože tamto?“ povytiahol obočie. Jeho brat prikývol stále sa uškŕňajúc. „To je ale somár,“ zavrtel hlavou Charlie. „Na jeho mieste by som sa rozhýbal… ale nie kvôli mne. Nech sa Lupin pozrie najbližšie okolo seba a nech si začne robiť fakt vážne obavy z toho, že si nejaký Európan všimne istej malej metamorfmagičky,“ zachechtal sa.
„Tiež mám ten názor. Bolo by potrebné nejako ho postrčiť, aby začal konať…“
„Ale prosím ťa… normálne na rovinu mu to povieme a hotovo… Podstrkovanie a tajnostkárstvo… to sme predsa vylúčili.“
„Toto je o inom.“
„Možno. Ale aj tak,“ zavrtel hlavou. „Musí to stihnúť do prázdnin. Vieš? Nebudeme predsa čakať, kým príde Ginny a bude sa ma snažiť spárovať s Tonksovou,“ zasmial sa. A brat sa k nemu pridal. Dívali sa na to, ako sa dvaja cudzinci bránia útoku štyroch ďalších. „Vedia dosť, majú silu… akurát bude potrebné do nich vštepiť trocha taktiky…“ skonštatoval. Bill prikývol.
„Aj do nás, bratku. Shacklebolt sľúbil, že by k nám po zmene priradil dvoch aurorov… aby nás naučili práve tej taktike.“
„Tonksová na to nestačí?“ zaškľabil sa.
„Tá sa bude venovať deckám u Siriusa,“ pripomenul.
„Áno, pravda,“ prikývol Charlie. Potom sa zamyslel sledujúc cudzincov. Boli medzi nimi aj niektorí z rumunskej dračej rezervácie. Jeho kolegovia, bývalí spolupracovníci, kamaráti. „Vieš, čo mi napadlo?“ spýtal sa. Bill naňho pozrel. „Harry zrušil Dumbledorovu armádu a pomenovali sa Rebelmi. Čo keby sme my zrušili Fénixov rád a nazvali sa… trebárs Dračím rádom?“ nadhodil. Bill vytreštil oči. „Pozri na nich. Sú to Európania, sú to Draci. A keď sme… takpovediac poslali Dumbledora robiť si svoju prospešnú prácu… a rád vedie Sirius… nemá zmysel, aby sme sa volali po jeho domácom maznáčikovi. A ešte okrem toho… Draci je predsa len drsnejšie, bojovnejšie, silnejšie, odhodlanejšie pomenovanie, než pacifistickí Fénixy…“
„Charlie, Charlie… prídeš sem z Rumunska a za pár mesiacov spôsobíš prevrat úplne všade,“ zavrtel hlavou najstarší Weasley. „Nebude sa to Dumbledorovi páčiť…“
„My ale kopeme za Harryho, nie za Dumbledora… Vieš, aký je medzi nimi rozdiel, Billy? Keby sa stalo, že by bol tvoj život ohrozený, Harry by neváhal za teba položiť život. Dumbledore by neváhal za teba položiť môj život. Asi tak to je, bratku. A teraz poďme, mama nás čaká s večerou…“
——
Veľkonočné prázdniny skončili, decká sa vrátili do školy, profesori pokračovali vo vyučovaní ministerských šialeností, Inkvizítori hliadkovali na chodbách a robili sporadické prehliadky, hoci už neboli takí nadšení ako v predchádzajúcich mesiacoch. Nebavilo ich to už. Dolores sa síce zúčastňovala svojich hodín a bola videná aj vo Veľkej sieni, ale viac energie mrhala na to, aby zistila, ako získať prístup do riaditeľne.
Nevzdala sa myšlienky, že tam Dumbledore je. Keď ho už štyri mesiace aurori nedokázali vypátrať a všetky informácie o ňom sa ukázali ako falošné, bola proste presvedčená, že pod sviečkou býva najväčšia tma. Vypočúvala každého jedného profesora a ťahala z neho informácie ohľadne riaditeľne. Skúsila to aj s Minervou. Lenže tá stará ježibaba ju tam odmietla vziať. Predsa sa tam dostala, chrliče ju pustili, stará baba sa ale vyjadrila, že len proste šla a prešla. Bez kúzla, bez hesla, úplne samozrejme. Keď tam šla Dolores, chrliče sa ani nepohli. Ani heslo nepýtali. Keď ich prekliala, zasiahli ju spŕškou kameňov. Keď tam poslala Dawlisha, vrátil sa s obhoreným habitom. Nedalo sa tam dostať.
A preto sa často zdržiavala v knižnici a hľadala informácie o Rokforte, jeho histórii, kúzlach, ktorými je hrad presýtený, o bývalých riaditeľoch, prístupových heslách… hľadala hocičo. Niečo tam muselo byť. Lenže knižnica bola stále preplnená… čert aby vzal tie jej pravidlá… a decká po nej zazerali, pohihňávali sa, ich smiech bol čoraz hlasnejší a Pinceovej ani nenapadlo, aby ich tíšila. A tak si väčšinou knihy vzala a šla ich študovať do súkromia. Aj tak to boli všetci jeho špehovia. Tie malé, slizké, vyškľabujúce sa krysy. Veď ona ich raz dostane úplne všetkých.
Dumbledore bol mocnejší, než sa odvažovala predstavovať si. Nejak sa mu vždy podarilo vyčíhať, kedy je v byte sama. Niekoľkokrát za ňou prišiel, ale ako na potvoru tam nikto nebol, aby ho začul. Nedalo sa proste odhadnúť, kedy znova príde. Už si naňho zvykla. Na ten jeho šepot a krik, na jeho ducha. Rozmýšľala nad tým, že sa presťahuje niekam inam. Lenže tým by ukázala, že z neho má strach a ona sa ho predsa nebojí. Neodíde odtiaľ. Ani náhodou.
Tak nejak jej pri tom všetkom nedošlo, že vyzerá čoraz schátralejšie, vynervovanejšie, zanedbanejšie. Nevšímala si ani toho zápachu, ktorý sa z nej šíril po jednej večeri. Akoby jej odumierali črevá a ona tri dni nedokázala zastaviť vetry. Jedna tretiačka a dvaja prváci na jej hodinách z toho smradu dokonca zvracali. Bolo jej to jedno.
Nevšímala si previnilcov, ktorých jej priviedli Inkvizítori. Vraj ich nachytali v jednom prístrešku v kompromitujúcej pozícii. No a čo? Tak si chceli zasúložiť. Povedala Inkvizítorom, aby previnilcov vodili k Filchovi a ju nechali tak. Mala veľa práce. Musela odhaliť Dumbledora na hrade…
——
Výber povolania… Harry Potter… pondelok, pätnásť tridsať…
Piataci si čítali oznam, ktorý sa zjavil pred Veľkou sieňou. Študenti sa mali dostaviť k vedúcim svojich fakúlt v presne stanovenom čase na akúsi konzultáciu ohľadom ich budúcnosti.
„Ja idem až v utorok…“ Ron sa našiel v zozname. Potom pozrel na Harryho. „Bude to krátky rozhovor,“ zaškľabil sa.
„Bude to len jedna oznamovacia a jedna opytovacia veta,“ prikývol.
„Ako to?“ spýtala sa Lucy. Dívala sa na oznam a hlavou jej prebehla myšlienka, že už za rok sa bude musieť ona rozhodnúť, ako naložiť s vlastnou budúcnosťou. Jej mama v tom mala jasno. Ona ani zďaleka.
„Oznámime McGonagallke, že budeme aurori a spýtame sa, aké predmety študovať,“ zaškľabil sa.
„Také jednoduché to nie je,“ zamrmlala Hermiona a starostlivo si zapisovala svoj termín na pergamen.
„Pre teba,“ prikývol Ron. „Už vieš, čo budeš? Škriatkovská aktivistka, právnička, archeologička? Aby si sa do pondelka stihla rozhodnúť…“ natiahol s úškrnom. Nebolo to ale už také provokovanie, akým sa častovali v minulosti. Aspoň Harry to tak vnímal.
Po tom, čo si vypočul Ginnin rozbor ohľadom Hermioniných citov, perspektívy, budúcnosti a určitých závislostí, všímal si svoju kamarátku viac. Hermiona sa pomaly začala posúvať tak, ako to spravil Ron. Možno, keby v tomto momente začala chodiť s Rogerom, brala by to inak, vážnejšie. Na jednej strane, podľa Ginniných slov, bola Hermiona ďaleko viac dospelejšia, než oni všetci dohromady. A na druhej strane bola váhavejšia vo všetkých oblastiach, než oni všetci dohromady. Vždy si myslel, že dospelí proste vedia, čo je správne, čo majú robiť, kedy to majú robiť a aj ako to majú robiť. Omyl. Zrejme práve pre to, že boli dospelejší, tak si uvedomovali, že každé ich rozhodnutie je dôležité a mali na mysli, že každé ich rozhodnutie ovplyvní aj ich budúcnosť.
Preto to Hermiono váhanie ohľadom výberu zamestnania. Alebo aj ohľadom výberu potenciálneho partnera, pretože práve preto, že hľadí do budúcnosti, nehľadá priateľa, s ktorým by chodila krátko. Možno aj práve preto sa tak upla na Rona. To bola tá jej závislosť a nízke sebavedomie. Poznala ho najdlhšie a najlepšie a možno si myslela, že by to tak mohlo byť aj naďalej. Alebo navždy. Harryho v tomto smere vylúčila rovnako, ako by jemu nikdy nenapadlo začať s ňou chodiť. Bral ju viac za sestru, akoby kedy mohol brať za sestru Ginny s prepojením alebo bez neho.
Neostávalo jej však nič iné, len sa pomaly zmierovať a stotožňovať so skutočnosťou, že sa vlastne všetci traja začali posúvať. Nielen Ron, ale aj Harry. Aj ona si musí uvedomiť, že už je dávno niekde inde, že už ich pevná trojka neexistuje, že sú okolo nich iní ľudia a priatelia a neboli to len prázdne slová. Lucy sa stala jej veľmi dobrou kamarátkou. To isté mohla tvrdiť aj o Lune. O Ginny netreba ani hovoriť. S nimi si bola dávno bližšie, než s Ronom. Ktorý však dával až donedávna, ešte pred Katie, viac priestoru Deanovi a Seamusovi, ako Harrymu. A ten sa častejšie bavil s Nevillom, ako s Ronom.
Áno, stále boli priatelia, dávno však bol preč prvý, druhý a aj tretí ročník a pokým si ten fakt sama Hermiona nevezme za svoj… nie, že by to nevidela, nie je hlúpa, akurát sa s tým musí zžiť… nikdy si nezačne k sebe hľadať niekoho, s kým by zažila aj niečo iné, ako lúskanie kníh, páchanie trestných činov, alebo klebety o opačnom pohlaví. Práve pre to, že bola oveľa viac dospelejšia, než oni všetci dohromady, svojím spôsobom ju to desilo, pretože sa to vymykalo jej zažitým štandardom. Jej predstavám, ktoré si vytvorila o svojej budúcnosti. Objavilo sa príliš veľa neznámych a to ju dokázalo brzdiť v tom, aby sa aj ona posúvala.
„Musím sa nad tým zamyslieť,“ Hermiona zdvihla hlavu a zbadala pobavené pohľady všetkých prítomných. Prevrátila oči. „Áno, viem že som sa nad tým už často zamýšľala, ale termín konzultácie mám za dva dni a je dôležité rozhodnúť sa. Už konečne,“ odfrkla.
„Aj tak ti to môže byť jedno, nie?“ Neville mykol plecami. „Stále budeš chodiť na všetky hodiny…“
„Určite nie,“ zavrtela hlavou. „Starostlivosť o čarovné tvory mi bude určite k ničomu. Rovnako tak Astronómia. No…“ zaváhala. Ginny sa uchechtla.
„Aj keby ti bola Astronomia úplne k ničomu… budeš na ňu chodiť zo zvedavosti,“ zaškľabila sa na ňu. „Tak čo, ideme na obed? Alebo tu zapustíme korene…“ stíchla.
Spoza rohu sa vynorila Umbridgeová, s dvoma knihami, kým ďalšie jej niesol Puttock v náručí.
„Čo pozeráte, Belby?“ obula sa do bystrohlavského šiestaka, ktorý stál pri vchodových dverách s nejakými dvoma slečnami. Dievčatá ich zrejme poznali aj po mene, Harry ich však už len niekde videl. A vzhľadom k tomu, že Dolores vybehla z postrannej chodbičky a bola chrbtom k Veľkej siene, nevšimla si stojacich piatakov pri stene. „Nemáte čo na robote? Nemáte vyučovanie? Čo sa tu potulujete? Niečo páchate, však?“ zablýskala naňho očami.
„Ehm… je sobota, pani riaditeľka. Čas obedu,“ zdvorilo jej pripomenul, pokým sa tie dve slečny potichu zahihňali.
„No a čo? Neodpovedali ste… niečo páchate, však?“ víťazne sa zazubila. Potom sa obrátila, keď na chrbte ucítila pohľady. „A vy čo tam všetci robíte?“ bliakla po piatakoch. Nielen Chrabromilčanoch. Oznam si čítali všetky fakulty. „Nezakázala som takéto početné zhromažďovanie sa?“ prebodávala ich pohľadmi.
„Zrušili ste to, pani riaditeľka,“ pripomenul jej Ron. „Zrušili ste všetky svoje dekréty, pretože ste si vytvorili nové pravidlá. A identifikačné kartičky máme všetci…“ zamával tou svojou.
„A je čas obedu, ako povedal Marcus,“ doplnil ho Neville. „Máme pätnásť minút, aby sme stihli vojsť do Veľkej siene, inak budeme hladní. Pamätáte?“ jemne sa pousmial. Dolores ich vraždila pohľadom.
Harrymu sa zdal jej pohľad divoký, roztekaný. Nedokázala upriamiť pozornosť ani na Rona, ani na Nevilla. Dokonca akoby nezaregistrovala ani samotného Harryho. Nebola nalíčená a vyzerala oveľa staršie, než v skutočnosti bola. Alebo skôr sa vedela líčiť veľmi dobre. Kedysi. A keď sa priblížila, aby si prečítala oznam na stene, Harry ucítil, že by jej určite prospela aj dlhá sprcha. Dolores už nebola sama sebou. Skôr naopak.
„Výber povolania… no nevravte,“ natiahla. „Ja si viem predstaviť vás všetkých, kde skončíte za pár rokov. Čo z vás bude…“ obzerala sa na nich. „Kriminálnici… to z vás bude. Ha! Pamätajte na moje slová. To, čo tu páchate a komu pomáhate… to vás dostane do väzenia. Poďme,“ zavelila Puttockovi a oddupotala preč.
„Je to blázon,“ odfrkol si Belby krútiac hlavou. Nielen on si ťukal do čela. Pár deciek sa zahihňalo a vošlo do siene.
„Má svojim spôsobom pravdu, nie?“ šepla Hermiona. Niekoľko mučiacich pohľadov na ňu padlo. „No nedívajte sa. Ministerstvo obviňuje Dumbledora. My pomáhame… aj Dumbledorovi. Keby sa to prezradilo, v tom väzení skončíme skôr ako za pár rokov…“
„Po prvé, nie sme plnoletí,“ vymenúval Neville na prstoch, pretože Harry s Ronom stratili reč. Vážne. Neville na nich mrkol. „Po druhé… absolútne sa to vylučuje so zmyslom toho oznamu… kriminálnik ako povolanie? A za tretie,“ chytil Hermionu pod pažu a odvádzal ju do siene. „Tá mrcha na nás nikdy nepríde…“ zmizli za dverami. Ron pozrel na Harryho a povytiahol obočie.
„Nechýba jej už veľa k tomu, aby dočista zošalela…“ povedal.
„Hermiona?“ natiahla Ginny. Lucy sa zachichotala.
„Tá zošalie z iného…“ uškrnul sa Ron. Potom ale zbadal prichádzať Katie. „Harry, dorazme ju. Čo najskôr ju dorazme, nech ju odtiaľto odvlečú… ako to pomenoval Dean?“
„Zvieracia kazajka,“ pripomenula Lucy.
„Áno, v tej…“ prikývol a s nádejou sa pozeral na Harryho.
„Chýba nám ešte to hlavné a najdôležitejšie,“ pripomenul. „V pondelok o pol štvrtej mám rande s McGonagallkou. Myslím, že si s ňou predsa len pokecám…“
——
Harry šiel na konzultáciu ohľadne výberu povolania k vedúcej svojej fakulty úplne pokojne. Je fakt, že ho tam odprevadili chlapci z fakulty s tým, že tam naňho aj počkajú, ale to sa stávalo čoraz viac zbytočnejším. Inkvizítori prestávali byť nebezpeční a to platilo aj o starých, ktorí len zazerali. I tak však chodili všade po skupinkách.
Dobrá nálada ho prešla v momente, ako zistil, že v učebni sedí okrem Minervy aj tá zlá mrcha. S krivým úškrnom, zvitkom pergamenu a pripraveným brkom sedela v rohu miestnosti a ešte viac sa zaškľabila, keď sa ich pohľady stretli. Harry mal iné plány. Chcel sa s Minervou rozprávať osamote. V tomto prípade nemá šancu ich plán vyšperkovať.
„Dobrý deň, pani profesorka,“ usmial sa na Minervu, „a pani riaditeľka…“ bez toho, aby na ropuchu druhý raz pozrel prešiel až k Minerve.
„Sadnite si, Potter,“ povzdychla Minerva hrabúc sa v pergamenoch pred sebou. Sedela za katedrou a on sa usadil na stoličku pred ňou. „Nemusím vám hádam pripomínať dôležitosť vášho práve prebiehajúceho ročníka, ktorý ukončíte skúškami VČÚ…“
„Ja…“
„Všetci profesori vám to na začiatku prízvukovali a mne teraz príde zbytočné to rozoberať. Každopádne sa nasledujúce dva ročníky vášho štúdia zameriate na predmety, ktorých úspešné zakončenie skúškami MLOKov… táto skratka znamená Mimoriadna legálna odborná kategória… vám otvorí cestu buď k tomu riadne sa zamestnať vo vami vybranom povolaní, kvôli čomu sa tu vlastne stretávame, alebo vám umožní ďalej sa vzdelávať, ak budú vaše vyhliadky do budúcnosti o čosi ambicióznejšie…“
„Viem…“
„Ja viem, že viete,“ mierne podráždene vrkla a položila pred seba akési pergameny. Znova povzdychla. „Samozrejme, že viete, ako to na Rokforte odpradávna chodilo. Nikto ale nevie, ako to bude vyzerať ďalej…“ sarkasticky prskla. Harry pochopil, že naňho nahnevaná nie je ani náhodou.
„Ehm… ehm…“
„Pred sebou mám vaše výsledky všetkých vami absolvovaných skúšok v každom ročníku. Okrem toho minuloročného, samozrejme. Vtedy ste boli oslobodený od povinnosti skladať skúšky, keďže ste sa zúčastnili náročného turnaja… a tento ste s prehľadom vyhrali…“ spokojne sa pomrvila, výraz tváre sa jej ale nemenil, „napriek tomu tu mám aspoň ústne hodnotenie profesorov, ktorí vás minulý rok učili… stále sú to rovnakí profesori, ktorí vás za celé tie roky poznajú veľmi dobre. Okrem profesorov Obrany, samozrejme, títo sa menia každý rok a ja dúfam, že sa bude v tomto trende pokračovať…“ sykla.
„Ehm… ehm…“
„Pozorne som si prečítala všetky vaše hodnotenia, Potter,“ konečne sa mu pozrela do očí. Povytiahla obočie. „Vaše výsledky sú… povedzme mierne nadpriemerné. Okrem Obrany neexcelujete v ničom…“
„Ehm… ehm…“ Harry videl, ako Minerva pevne zovrela brko v ruke, až jej zbeleli hánky.
„Každopádne môžem predpokladať, že sa vaše ambície z minulého roka nezmenili? Stretli sme sa tu práve preto, aby sme sa o tom porozprávali, aby som vám povedala svoj názor a tiež, aby sme spolu vybrali predmety, ktoré budú pre vás dôležité,“ dívala sa naňho vyzývavo. Pousmial sa.
„Nie, pani profesorka. Moje rozhodnutie z minulého roka platí a skôr naopak… som ešte viac presvedčený stať sa aurorom…“
„Ehm… ehm…“ tentoraz sa Dolores rozkašľala poriadne. Minerva na ňu krátko pohliadla, ale potom sa venovala Harrymu.
„V poriadku, Potter. V tom prípade…“ napriamila sa na stoličke. „Štúdium na aurorskej škole je mimoriadne náročné, vyberajú len najlepších. Ak sa pre túto kariéru rozhodnete, nestane sa to, že vás po škole zamestnajú…“
„Ja viem, pani profesorka,“ Harry sa usmial ešte širšie. „Mám prakticky v rodine aurorku, ktorá mi už o tom porozprávala hádam všetko.“
„Dobre, tak som ušetrená zdĺhavého vysvetľovacieho procesu,“ mierne sa pousmiala aj ona. „Odporúčam vám vybrať si päť predmetov, ktorých výsledky MLOKov sú dôležité pre ďalšie štúdiá. Zrejme viete, ktoré to sú, keďže máte prakticky v rodine aurorku. Len pre poriadok… sú to Transfigurácia, Čarovanie, Herbológia, Elixíry a samozrejme Obrana. Čo sa týka mňa, profesorky Sproutovej a profesora Flitwicka… výsledky z našich predmetov sa u vás pohybujú v priemere na úrovni Prekonáva očakávanie. Podľa ústnych hodnotení profesorov a tiež podľa môjho názoru… vaše výsledky by mohli byť oveľa lepšie. Nevravím, že Prekonáva očakávanie je zlé hodnotenie. Skôr naopak. Keby ste ale zabrali, pokojne by ste mohli mať aj Vynikajúcu. A to by bolo pre vás výhodnejšie. VČÚ ešte o ničom nerozhoduje, ale pri MLOKoch to majte na pamäti a zaberte. Čo sa týka Elixírov, no…“ povzdychla a zavrtela hlavou. Pozrela na Harryho. „Upozorňujem vás, Potter, že profesor Snape berie do svojich tried len študentov, ktorí zvládnu VČÚ na Vynikajúcu. Podľa vašich výsledkov z tohto predmetu…“ zavrtela hlavou. „Odporúčam vám čas, ktorý ostáva do skúšok VČÚ zamerať sa práve na štúdium Elixírov. Pretože podľa vašich výsledkov z uplynulých ročníkov nebudete mať šancu pokračovať v štúdiu tohto predmetu a to by bola škoda…“
„Ehm… ehm…“ Minerva privrela oči a pevne zovrela pery. Potom znova pozrela na Harryho.
„A čo sa týka Obrany proti čiernej mágii…“ vytiahla z kôpky ďalší pergamen. „Každý rok máte Vynikajúcu. Nemyslím si, že by tento predmet bol vo vašom prípade problematický. Profesori, ktorí zanechali ústne hodnotenie, vás veľmi chválili, hoci si uvedomujem, že to bol vlastne len profesor v treťom ročníku…“
„Moje hodnotenie tam máte tiež, drahá kolegyňa,“ upozornila ju Dolores. Harry sa chcel obrátiť a pozrieť na riaditeľku.
„Ak si myslíte, že tie vaše riadky budem brať na vedomie… a nedajmerlin podľa nich hodnotiť Pottera, tak sa mýlite, pani riaditeľka,“ vrkla Minerva a zabila ropuchu pohľadom. „Pani riaditeľka sa bežne nezúčastňuje týchto konzultácií, ale kvôli vám prišla…“ povedala svojmu študentovi.
„Samozrejme, že som prišla,“ ropucha jej skočila do reči a postavila sa. „Samozrejme že moje riadky budete brať na vedomie. Veď vy toho chlapca zavádzate, Minerva. Prečo mu nepoviete, že k prijatiu na aurorskú školu sú potrebné aj psychologické testy? Testy osobnosti?“
„Ja to viem, pani riaditeľka,“ Harry na ňu krátko pozrel. Vyzerala rovnako zúbožene, ako pár dní predtým. „Mám prakticky v rodine aurorku, ktorá mi o tom vravela,“ pripomenul jej láskavo.
„Áno, viem… Nymphadoru Tonksovú,“ vrkla podráždene s pohľadom upretým na Minervu. „Potter nemá šancu tie testy zvládnuť. Rovnako, ako skúšky VČÚ…“
Aj Minerva jej skočila do reči a postavila sa: „Prečítala som si, ako ste ho hodnotili tento rok. A musím uznať, že sa chlapec veľmi snažil, keď má také výsledky, aké má, z bezduchého čítania z akejsi pofidérnej učebnice…“
„Ako sa opovažujete…“ ropucha zbledla. Alebo skôr zosinavela.
„Potter má Vynikajúcu z Obrany proti čiernej mágii v každom zo štyroch ročníkov, ktoré sa učili tak, ako stovky rokov predtým. To znamená učenie a precvičovanie útočných a obranných kúziel a kliatob presne tak, ako je to zrejmé aj z názvu daného predmetu. Vy ste z toho spravili však… len atrapu predmetu. To, že má od vás Potter hodnotenie Slabý, pre mňa vôbec nie je rozhodujúce. Ani váš písomný komentár Pottera, ako študenta. Kontrolujete ho celý rok… a tie vaše predpovede o jeho duševnej nekompletnosti sa ukázali ako scestné. Nie je agresívny, nie je nebezpečný a nie je šialenec. A pokiaľ budú mať skúšajúci na VČÚ aspoň trocha rozumu a pokiaľ sa bude skúšať tak, ako stovky rokov predtým, Potter dostane Vynikajúcu z Obrany ľavou zadnou…“ hrdo vystrčila bradu.
„Čo si to…“
„Pokiaľ sa ale skúšky VČÚ povedú v novom Ministerstvom schválenom duchu… Merlin pomáhaj celej našej spoločnosti…“ vydýchla napäto. Harry mal pocit, že Dolores trafí šľak tam na mieste a rozpučí sa ako hnusná tučná žaba. Už sa nadychovala, keď do učebne vpadol Filch.
„Pani riaditeľka! Pani riaditeľka…“ prudko vydychoval. Aj on vyzeral, že ho trafí šľak. „Hľadal som vás…“ dychčal ako parná lokomotíva. „Pán auror Dawlish povedal, že ste šli sem…“
„Čo chcete?“ prudko sa k nemu otočila. Nahnevaná na najvyššiu možnú mieru.
„Schodisko v severnom krídle…“ funel, „je zničené a… a…“ chytil sa za srdce, „je tam obrovská kaluž… skoro jazero…“
„Čo to trepete?“ zamračila sa.
„Mladí Inkvizítori do toho popadali… nejdú vytiahnuť… potrebujeme pomoc… pomáhajú dospelí Inkvizítori… Je to nejaké mocné kúzlo, pani riaditeľka…“
„Mocné kúzlo…“ šepla Dolores. „Dumbledore…“ sykla takmer nečujne a ráznym krokom sa vybrala preč. „Poďte so mnou!“ štekla po Filchovi, ktorý stál v predklone, s rukou na srdci a lapal po dychu.
„Áno, hneď, pani riaditeľka,“ zasýpal. Spravil tri kroky k dverám, Dolores už bola ďaleko pred ním. „Len sa trocha vydýcham…“ zatváral za sebou dvere. Pozrel na Minervu.
„Hanbite sa, Argus,“ zamračila sa naňho Minerva.
„Je to riaditeľka…“ mykol plecami a zavrel, aby sa dal skackavými skokmi nasledovať Dolores.
Harry sa neskôr dozvedel, čo sa to stalo. Pokým chlapci odprevadili Harryho k Minerve, dievčatá ostali vo fakulte so Záškodníckou mapou. A videli, že je Dolores v učebni Transfigurácie. A vedeli, že Harry potrebuje s Minervou ostať sám. Preto Ginny neváhala zohnať dvojčatá a ostatných chrabromilských siedmakov a popohnali vpred plán, ktorý mali pripravený na niektorý nasledujúci deň. Teraz sa to hodilo. Vedeli čo robiť a ako to robiť, akurát to spravia o pár dní skôr.
Skutočne nechali vybuchnúť schodisko, aby prilákali Inkvizítorov. Lenže potrebovali prilákať aj Dolores. Schodisko k tomu nestačilo. Preto vytiahli ďalší tromf, hoci ešte dostatočne neotestovaný. Vlastne to bola pracovná verzia akéhosi lepivého močiara (ani to nebol názov, ktorý tomu chceli napokon dať). Netušili, čo sa vlastne stane, ale vzhľadom k tomu, že to boli Inkvizítori a aj oni si zaslúžili špeciálnu pomstu okrem pár nešťastí, čo sa im už prihodili, nerobili si z toho žiadne starosti.
Keď sa za Filchom zavreli dvere, Minerva sa posadila a pozrela na Harryho. Zavrtela hlavou.
„Prišla pár minút pred vami. Oznámila mi, že ako riaditeľka si nárokuje právo zúčastniť sa vašej konzultácie. Pravdu povediac, bolo mi to jedno. A vám zrejme tiež,“ dívala sa naňho. Pokrčil ramenami. „Dobre. To, čo som vravela, ale myslím vážne. S vašimi výsledkami vás v nasledujúcom roku prijmem do triedy ako ja, tak aj profesori Flitwick a Sproutová. Pozrite sa pred skúškami na Elixíry. Je to dôležité, Potter,“ uprene sa mu zadívala do očí. „Vravela som pravdu, profesor Snape berie do triedy len Vynikajúcich. Avšak… ak sa zameriate okrem tých vylomenín aj na doučenie sa všetkého z uplynulých rokov, mali by ste skúšku spraviť na Vynikajúcu. Nebude ju totiž hodnotiť Severus,“ mierne sa uškrnula a zbierala zo stola pergameny s jeho výsledkami a komentármi od profesorov. „No a čo sa týka Obrany…“ povzdychla. „Nemyslím, že by ju na budúci rok profesorka Umbridgeová učila. Pochybujem aj o tom, že sa v duševnom zdraví dočká konca tohto roka. Ak však bude Ministerstvo v tých hlúpostiach pokračovať… záleží od toho, koho sem budúci rok pošle. Skúšky by ste však mali spraviť i tak,“ znova naňho pozrela a usmiala sa. „A to by možno bolo všetko. Vlastne ešte niečo… môj komentár k vášmu výberu povolania. Po pravde, očakávať od vás niečo iné by bolo zrejme naivné a… povedzme… viac prekvapivejšie, ako akýsi lepivý močiar, či čo to spletal náš školník. Čo to má zase znamenať?“
„Ja neviem, pani profesorka,“ úprimne vyriekol.
„Iste, neviete,“ zavrtela hlavou prísne naňho hľadiac. „Myslím, že som s tou vašou rebelantskou skupinou prejavila dosť solidárnosti a lojality, aby ste museli predo mnou klamať. Nemyslíte?“
„Ja to ale vážne neviem. Viem len to, že to malo odlákať rop… ehm, pani riaditeľku. A to sa podarilo…“
„Je to nebezpečné? Hrozí pri tom niečo? Mám ísť ratovať mladých Inkvizítorov?“
„Nemyslím si. Nebude to nič nebezpečné. Je to určite niečo od dvojčiat… popravde ani netuším, čo všetko majú… a v tom prípade je to neškodné. V konečnom dôsledku…“
„Dobre teda, budem vám veriť,“ povzdychla a pozrela na hodiny na stene. „Aj tak to pôjdem skontrolovať. Keď sa vrátite do fakulty, povedzte slečne Brownovej, aby na mňa počkala, keby som sa mala zdržať…“ zdvíhala sa zo stoličky.
„Počkajte, pani profesorka,“ Harry sa nadýchol. „To odlákanie riaditeľky je zámerné. Potreboval by som sa s vami porozprávať, vlastne vás o niečo poprosiť a to sa nedá len tak… keď som sledovaný,“ vyhŕkol rýchlo. Minerva si sadla naspäť.
„O čo ide?“
„No vlastne…“ Harry si zahryzol do pery. Jednoduchšie bolo nad tým uvažovať, ako to spraviť. Hlavou mu prebehli všetky možné spôsoby, ktorými by mohla profesorka jeho žiadosť okomentovať. A príjemný nebol ani jeden. Ale musí to skúsiť. Ako povedala, bola lojálna a solidárna. Prinajhoršom ho pošle do čerta.
„Von s tým. Mám veľa práce,“ vyzvala ho netrpezlivo.
„Dobre,“ povzdychol. „Asi takto. Všetci vieme, aká je pani riaditeľka Umbridgeová. A obaja vieme aj o tom, že jej sporadicky v byte púšťame profesora Dumbledora. A vidíme, čo to s ňou robí…“
„Áno, vyzerá čím ďalej tým horšie. A obaja vieme, že teraz upriamila pozornosť na to, ako sa dostať do riaditeľne, pretože si myslí, že sa tam Albus skrýva… po nociach chystá pastičky… chodí do jej bytu…“ zavrtela hlavou. „Nebude dlho trvať a skutočne jej preskočí…“
„Chcel by som to urýchliť,“ rýchlo vyhŕkol. Minerva sa naňho pár sekúnd nehybne dívala.
„Chcete urýchliť jej zbláznenie?“ povytiahla obočie.
„Áno. Každému lezie na nervy, tie jej pravidlá sú úplne od veci a k Obrane sa ani vyjadrovať nebudem…“
„A hlavne sa jej chcete pomstiť,“ prikývla. „Už som posielala dva listy do Správnej rady len ohľadom jej správania sa v poslednom období… samozrejme na moju výzvu, aby ju prišli skontrolovať, pretože vykazuje príznaky rozbiehajúcej sa duševnej choroby, nikto nereagoval,“ zavrtela hlavou. „A vieme aj to, že jej Dawlish s Puttockom príliš nepomáhajú… však?“ významne povytiahla obočie. „Nemyslím si, že by dovolili, aby spravila niečo nebezpečné, na druhej strane ale Dolores nepatrí k ľuďom, ktorí by sa s niekým radili, nedajmerlin aj počúvali niečie rady, čiže v konečnom dôsledku môže byť nebezpečná. Aj keby len sama sebe. A skutočne jej robíte veci, dlhodobo, ktoré sú jej vstupenkou k Mungovi na uzatvorené oddelenie. Preto by bolo pre ňu, ale hlavne pre nás najlepšie, aby odišla. Včera bolo neskoro.“
„Správne, už včera bolo neskoro. Vôbec sem nemala loziť…“ zaškľabil sa
„Zrejme nie,“ pritakala dívajúc sa na svojho uškŕňajúceho študenta. Potom sa pousmiala. „Práve teraz ste mi pripomenuli vášho otca. S tým úškrnom, za ktorým sa toho skrýva veľa. Veľmi dobre sme vedeli, kto vyvádza na škole tie hlúposti… hoci sa svojím obsahom a rozsiahlosťou nemôžu rovnať s vašimi dnešnými počinmi… nemali sme ani jeden dôkaz. Váš krstný otec mi to pripomína takmer pri každom stretnutí.“
„Nerobím to sám, predsa…“ vyšlo z neho zarazene.
„Ani on to predsa nerobil sám. Ani dnes, rovnako ako pred dvadsiatimi rokmi, nemám dôkazy. Hoci mám vaše priznanie, nemám na to svedkov. Vaše úškľabky sú identické. Len to som chcela povedať. O čo ma chcete poprosiť?“
„No, ja… potreboval by som dostať trest v ten správny deň…“ díval sa na ňu. Povytiahla obočie.
„Potrebujete alibi, ak tomu správne rozumiem?“
„Presne tak. Potreboval by som ale dostať trest od… dôveryhodnej osoby pre Dolores Umbridgeovú. Alebo skôr… od takej osoby, u ktorej by nenadobudla pocit, že je mojím komplicom. Vo vašom prípade by vás obvinila okamžite…“
„Čiže mám presvedčiť profesora Snapa, aby vám dal trest v deň, kedy sa rozhodnete spustiť plán… O aký plán vlastne ide?“
„No… ehm…“ zaváhal. Uprene sa naňho dívala. „Myslíme si, že by jej z toho preskočilo už definitívne a vy, profesori, by ste boli prinútení ju spacifikovať a poslať k Mungovi… to by bolo najideálnejšie…“
„A ak jej preskočí tak, že bude nebezpečná? Rozprávala som o tom. Môže ublížiť hocikomu.“
„Zároveň ste ale povedali, že by to Puttock s Dawlishom nedovolili. A ak… vy, profesori, ste chytrejší a lepší, než je ona…“
„To určite sme,“ prikývla. „Máte to premyslené? Nie je to nebezpečné?“
„Premyslené to máme do bodky. Potrebujeme si ešte poriadne prichystať terén… máme to už ale vlastne nacvičené,“ zazubil sa. Dívala sa naňho a pomaly krútila hlavou. Napokon povzdychla.
„Dobre teda… ak sa vám podarí docieliť toho, že Dolores z tohto hradu odíde, uľaví sa všetkým. Nemyslím si, že by sem, po tomto všetkom, Ministerstvo poslalo niekoho podobného Dolores…“