„Čo teraz?“ spýtal sa Ron v momente, ako sa za Dolores zavreli dvere do Veľkej siene. V momente sa začali šíriť hovory, šumenie a samozrejme sa ozval aj smiech od slizolinského stola. Harry pozrel na vedúcu ich fakulty, ktorá sa zamračene o čomsi dohadovala s Pomonou a Filiusom. Pozrel aj na Snapa, ale ten bezvýrazne obedoval ďalej.
„Musíme počkať,“ prehlásil Harry, ale obed mu už nechutil.
„Skončili sme, vyrazia nás…“ bedákala Hermiona potichu. Takmer sa triasla.
„Tak nás vyrazia. Budeme vyrazení. No a?“ mykol plecami Ron. „Aspoň sa zapojíme do činnosti Rádu.“
„Dean nič nepovie, viem to,“ vyšlo zo Seamusa. Pohľad mal vrazený do stola a vrtel hlavou. „Ak mu vážne nedá Veritaserum, nepovie ani slovo,“ zdvihol hlavu a pozrel na Harryho.
„Ja viem,“ presvedčene prehlásil. „A preto musíme čakať. Keby mu dala Veritaserum, spraví tak hneď. Za chvíľu by nás mala všetkých. Možno ale nemá Veritaserum. Čo my vieme?“
„Dúfam, že tá mrcha nemá Elixír pravdy,“ šepla Ginny.
„Bude ho mučiť iným spôsobom…“ podotkla Lucy.
„Asi áno,“ Harry znova pozrel na Minervu. „Ak sa Dean nevráti do konca vyučovania, zájdeme za McGonagallovou. Nech niečo spraví…“
A tak sa aj stalo. Dean sa nevrátil, podľa mapy vedeli, že ho tam drží a zašli za vedúcou ich fakulty.
„Sama som tam mala namierené,“ prehlásila dívajúc sa do tvári Harryho, Rona, Nevilla a Seamusa, ktorí sa po svojej hodine náhlili do kabinetu Transfigurácie. „Vráťte sa do klubovne, prídem za vami. A moment! Dajte mi tie hlúpe kartičky, nech vám podpíšem priepustky…“
Vrátili sa do klubovne, aby spoločne s dvojčatami a ostatnými siedmakmi a tiež štvrtákmi čakali. Nikto nemal chuť na nejaké žartíky. Rozhovory viazli. Ostatné decká po nich pokukovali, tiež však boli zadumanejšie. Každopádne aurori zatiaľ neprišli, aby odviedli všetkých. Dean skutočne mlčal. Nedostal Veritaserum a ani ich nezrádzal. Lenže Harry si veľmi dobre pamätal, čo stvárala pri ňom. Chrbát ruky ho pri tých spomienkach zaštípal.
„Bude to dobré, nakoniec to bude dobré,“ zamrmlal Ron. Katie ho držala v objatí a hladila po chrbte.
„Sakra…“ vyhŕkol Lee dívajúc sa na portrétovú dieru. Prešla ňou značne rozčúlená Minerva. A oni sa k nej vrhli. Zamračene si prehliadala jedného po druhom.
„Pán Thomas dostal trest… bez presne stanoveného vymedzenia,“ mračila sa dívajúc sa na Harryho.
„Pokým nevyklopí všetky mená…“ pochopil. Hermione sa trocha uľavilo. Dnes zrejme nevyletia.
„Správne,“ prikývla. „Neviem čo všetko jej narozprával, teraz tam však sedí a píše vetu… Už nikdy nič nenamaľujem…“ významne nadvihla obočie.
„Tá suka…“
„Pozor na slová, slečna Weasleyová. Moje sťažnosti sa… už opäť… odignorovali. Dolores Umbridgeová má oficiálne povolenie použiť akékoľvek metódy k tomu, aby vypátrala podporovateľov a spoluvinníkov sprisahania, ktoré vedie Albus Dumbledore,“ pohrdlivo si odfrkla. „Vzhľadom k tomu, že tie…“ stíšila hlas, „…vaše aktivity Ministerstvo ohodnotilo ako podporovanie a spoluúčasť na sprisahaní… môže použiť prakticky čokoľvek, v akomkoľvek rozsahu, pokým sa nedozvie pravdu. Rozumiete?“ zamračene po nich gánila. A oni po sebe pokukovali. „Zašli ste priďaleko…“
„Nie, pani profesorka. To ona zašla priďaleko,“ protirečili dvojčatá.
„Všetci ste to prehnali a neskáčte mi do reči,“ zabila ich pohľadom. „V tomto momente sa pôjdem spojiť s matkou pána Thomasa. Všetko jej vysvetlím a napíšeme spolu sťažnosť do Správnej rady…“
„Všetko bude zbytočné,“ povedal Harry. „Minister, Správna rada, ona… všetkým ide len o to dostať Dumbledora…“
„Máte pravdu,“ prikývla. „Fillius má namierené na Ministerstvo, na právne oddelenie a podá žiadosť o prešetrenie priamo Amélii Bonesovej…“
„Rovnaký výsledok,“ odfrkol si Ron.
„Musíte mi všetci skákať do reči, však?“ napálila sa. „Neviete ani moment držať ústa?“ mračila sa. „Možno je to zbytočné, musíme však využiť všetky dostupné a legálne možnosti, ako to zastaviť. Alebo?“ významne nadvihla obočie pozrúc priamo na Harryho.
„Priznám sa a vezmem vinu na seba…“
„To ani náhodou!“ vrkol po ňom Ron.
„Si sa kompletne pomiatol po tom údere, takmerbratku,“ zavrteli hlavou dvojčatá.
„Necháme Deana, aby ho týrala?“ zamračil sa na nich.
„Vydržal si to ty, Dean to vydrží tiež,“ prehlásil Seamus.
„Ale… toto nie…“ zavrtel hlavou. „Keď som tam bol ja, bavilo ju to. Čím dlhšie a pomalšie, tým lepšie. Toto je ale o inom. Ona nás chce dostať a spraví všetko preto, aby Deana zlomila. Pozrite, ako dlho tam už je…“
„Pán Potter má pravdu,“ zasiahla Minerva. „Som si istá že sa nám napokon podarí nejakou cestou toto šialenstvo zastaviť…“ významne nadvihla obočie. „Ak vám však ide o vášho kamaráta a predpokladám, že áno… je vašou povinnosťou dostať ho z tých problémov, do ktorých sa dostal aj vaším prispením. Áno, viem, robíte to všetci dobrovoľne vedomí si možných následkov. Ale, do čerta, ak ste si vedeli kryť chrbty pri jednom, dokážete to aj teraz, nie?“ dívala sa do Harryho zamračenej tváre.
„Máme robiť chaos… to nám naznačujete?“ spýtal sa potichu.
„Super…“ vydýchli dvojčatá. „A s povolením vedúcej fakulty, to je sen…“
„Bude to trvať niekoľko dní, nevyrieši sa to dnes, ani zajtra,“ Minerva sa stále dívala na Harryho nevšímajúc si šumenie okolo seba. „Pán Thomas nezradí, dovolím si tvrdiť. Je to predsa Chrabromilčan. Potrebuje ale čas. Rozumiete?“
„Jasne…“ prikývol. Minerva sa napriamila a pozrela z jedného na druhého.
„Robte to ale premyslene. Vlastne… robte to tak, ako doteraz, len viac…“ takmer nepatrne sa pousmiala a potom sa otočila na päte a odišla. Za pani Thomasovou.
„Vážne povedala to, čo povedala?“ chcel sa uistiť Neville. Harry sa k nim otočil a nadýchol sa.
„Galeóny, mapa, naša spálňa, Dobby… koľko tých parádnych výbušnín ešte máte?“
——
Dean sedel za stolíkom už takmer päť hodín. V roztrasenej ruke držal brko a písal. Už nikdy nič nenamaľujem… Mal obavy, že po tom treste bude jeho ruka v takom stave, že skutočne nikdy nič nenamaľuje. Ani zadok si nevytrie.
Po prvej hodine si na tú bolesť začal zvykať. Bola to pálivá bolesť. Po druhej hodine si už bolesť nevšímal, ale videl, ako mu cez kožu začínajú presvitať slová vety, ktorú stále písal na pergamen svojou krvou. Harry sem chodil mesiac. Každý večer hodinu. Jeho ruka sa po hodine a do následného trestu dokázala spamätať. Čím dlhšie to však trvalo, tým to šlo horšie a napokon to nešlo vôbec.
On bol iný prípad. To si uvedomil po tretej hodine, kedy mu koža začala praskať a zjavili sa v nej prvé kvapôčky krvi. Bolesť už bola iná, ako predtým. Rezavá a dráždivá. Vetu písal čoraz pomalšie. Oči mu slzili.
Spomenul si, prečo si odpykáva trest a zvláštne ho to povzbudilo. Aj príchod Minervy zhruba pred hodinou mu naznačil, prečo tu je. Hádala sa s Dolores veľmi, počul to jasne. Nie je v tom sám. On tu možno sedí a píše tú hlúpu vetu stále znova a znova. Vedel však, že jeho priatelia ho v tom nenechajú. Minerva ho v tom nenechá, to Dolores kričala do tváre. Že zájde na právne oddelenie a zastaví to jej šialenstvo. Ropucha sa jej síce len vysmievala a pochybovala, ale Dean veril. A veril aj kamarátom.
A potom to začalo. Bolo po večeri. Dolores si nechala provokatívne priniesť večeru a jedla pred ním. V bruchu mu síce zaškvŕkalo, ale z ruky mu stekal prvý pramienok krvi, bolesť bola silná a hlad zabila. Prišiel niekto, netušil kto, ale žiadal Dolores o hodinu osobného voľna. Bola v učebni Obrany takmer pätnásť minút a on to využil, aby nepísal. Aby dovolil ruke trocha oddychu.
Keď sa táto návšteva zopakovala, došlo mu to. A povzbudilo. Jeho kamaráti mu poskytujú čas. Dolores frflala veľmi, musela však dodržiavať pravidlá, ktoré sama stanovila a rozhodovala o poskytnutí osobného voľna Erniemu McMillanovi. Toto bol jasný signál pre Deana.
Bolo už takmer osem hodín večer, keď zaznel výbuch. Dolores sa naňho uprene dívala, on mal však sklonenú hlavu a písal. Na rovinu mu povedala, že vie, čo sa deje. Jeho spolupáchatelia sa snažia odpútať pozornosť. Ale on predsa nemá spolupáchateľov. Obrázky maľoval sám.
Keď dobehol nešťastný Filch a vravel, že vybuchli dve schodiská, chodby sú zablokované a nikto, skutočne nikto nechce pomôcť odstrániť škody, proste sa musela zdvihnúť a odísť to riešiť. Filch si sadol na jej miesto a zazeral. A Dean pokračoval v písaní. Avšak len naoko. Filch bol starý moták a somár. Jeho oklamať bola pohoda. Dean mal pokoj viac ako hodinu.
Vrátila sa tesne pred večierkou. Rozčúlená a nahnevaná.
„Viem, čo sa deje, pán Thomas,“ zaprskala naňho. Ruka mu visela vedľa tela, kvapkala z nej krv, bolelo to strašne, takmer sa triasol, ale vydržal. „Nerozmysleli ste si to, však? Nepoviete, kto spôsobil ten výbuch, však?“
„Ja to neviem, pani riaditeľka,“ odvetil chrapľavo. Niekoľko hodín bojoval so stále sa stupňujúcou bolesťou. Bolo toho naňho veľa.
„Neviete, iste,“ znechutene sa naňho zaškľabila a chňapla po jeho ruke. Takmer vykríkol od bolesti, keď mu zovrela rozdriapaný chrbát ruky, červený a zapálený, krvácajúci. „Zajtra o štvrtej si to zopakujeme. Som si istá, že si to dovtedy rozmyslíte a tie mená poviete…“ Len sa jej díval do očí, z ktorých mu stekali slzy. Nevedel si pomôcť. Nedalo sa to zadržať. „Dobrú noc, pán Thomas…“
Pred učebňou si strhol kravatu a omotal si ňou krvácajúcu ruku. A zastonal. Poobzeral sa okolo seba. Videl len profesorku Sproutovú. Nikoho iného.
„Odvediem vás do klubovne, pán Thomas. Poďte…“
„Moment,“ zarazil ju. Dívala sa na to, ako ľavou rukou trasľavo vytiahol prútik spod habitu. „Accio Puttockov cukrík…“ šepol do priestoru. Odkiaľsi zo zeme skutočne vyletel cukrík, ktorý doňho vrazil a znova padol na zem, pretože ho nemal šancu zachytiť.
„Čo to stvárate?“ spýtala sa ho Pomona potichu.
„Pomôžte mi ho nájsť…“
Podarilo sa po chvíli.
„Čo to bolo?“ vyzvedala, keď vykročili. Mal všetkého plné zuby, chcel si len ľahnúť a spať. V postrannej uličke postával Harperov otec, ale keďže šiel s profesorkou, nezastavil ho.
„Nič, len som niečo stratil…“
„Cukrík?“
„Uhm…“
„No dobre,“ mykla plecami. „V klubovni máte všetko pripravené k ošetreniu tej rany. Profesorka McGonagallová má v rukách sťažnosť vašej matky. Profesor Flitwick tento incident nahlásil na Ministerstve. Zajtra sa tam vrátia a niečo sa s tým spraví…“
„Uhm…“ prikývol. Nejak ani nevnímal, čo vraví.
„Nikto vás v tom nenechá, pán Thomas,“ šepla. Slabo sa pousmial. To mu už došlo.
„Je viem, pani profesorka. A ďakujem…“
——
„Za toto to všetko stálo…“ hlesol Dean so slabým úsmevom takmer v polospánku, zničený bolesťou. Ruku mal namočenú v murtlapovej esencii a na posteli mu sedela Ginny a Hermiona. Hlavne za Ginny bol rád. Lenže bola to práve Hermiona, ktorá sa naňho vrhla, aby mu hneď dávala do poriadku ruku všetkým, čo sem nanosila Pomfreyová. Vedel o všetkom. A oni tiež vedeli o všetkom.
„A čo bude ďalej?“ spýtal sa Ron dívajúc sa na Harryho. Ten stál vedľa Deanovej postele a díval sa naňho. Nezradil ich. Vydržal to. Narozprával jej síce kopu hlúpostí, ale všetko to malo hlavu a pätu ak by chcel niekto uveriť. Ona ale nechcela.
„To, čo dnes,“ vyriekol potichu. „Keď spojíme sily, zvládneme ju zamestnávať, aby ten trest netrval celých šesť hodín. A McGonagallová s Bonesovou niečo vymyslia, ako ju zastaviť čo najskôr…“
„Ja to zvládnem, Harry,“ ubezpečil ho Dean slabučkým hlasom.
„My vieme, kamoš,“ prisadol si k nim Seamus. „Zohnali sme nejaké jedlo. Dáš si?“ natrčil tanier so sendvičmi, ktorý im priniesol Dobby. Dnes bol mimoriadne vyťažený, aby prenášal čarodejníkov, kde bolo potreba a znova ich prenášal naspäť.
„Ak by ste ešte niečo potrebovali, páni a slečny, stačí zavolať,“ ukláňal sa im všetkým.
„Ďakujeme, Dobby, dnes už nie, odpočiň si,“ usmial sa naňho Harry. Dobby prikývol a zmizol.
„Nemám vôbec hlad,“ šepol Dean a otvoril oči. „Ale ak mi sľúbite takúto starostlivosť každý večer, rád k nej budem chodiť mesiace,“ zazubil sa na Ginny. Zamračila sa naňho.
„Sklapni, Thomas,“ jemne ho capla po nohe.
„Uvedomuješ si, že balíš moju sestru pred mojimi očami?“ ozval sa Ron nespokojne. „Pokračuj a zabudnem, že si práve všetkým zachránil zadky a nakopem ťa do toho tvojho…“
„Sklapni, Ronald,“ vrkla aj po ňom. Dean sa potichu zahihňal.
„Dobre, teraz masť,“ Hermiona zavrtela hlavou a vytiahla Deanovu ruku z misy, aby ju Ginny opatrne osušila a už otvárala nejakú hojivú masť, či čo to bolo.
„Ja som vedel, že raz budeš za mňa bojovať ako levica,“ Dean už ledva dokázal držať otvorené oči. „No nehovoril som to?“ obrátil sa k Seamusovi. Lenže v tom momente regulárne upadol do spánku.
„Jasne, kamarát. Miliónkrát,“ pritakal Seamus spiacemu kamarátovi. Ginny mu držala ruku a Hermiona ju natierala hrubou vrstvou masti, aby ju následne omotala obväzom.
„Do zajtra sa dá tá ruka aspoň trocha do poriadku,“ prehlásila, keď skončila. Pozrela na Harryho. „Zle to dopadne. Pár krát takto skončí a trvalo mu to ublíži,“ varovala.
„Ja viem, sakra,“ prskol podráždene.
„Potichu, všetci,“ ozval sa Neville. Pozrel na Lucy, ktorá bola usadená na Harryho posteli.
„Potrebuje sa poriadne vyspať,“ súhlasila aj Katie, ktorú si k sebe tisol Ron. Takmer zúfalo, ako si uvedomil Harry, keď na nich pozrel. A uvedomil si aj to, že sa naňho všetci dívajú. Ešte aj Colin so Stevom a maličkí Dennis s Nigelom. Nešťastne si sadol vedľa Lucy.
„Asi takto…“ zamračil sa a vytiahol ruku z vrecka, kde mal Puttockov cukrík. „McGonagallová aj s Flitwickom idú zajtra za Améliou Bonesovou. Dám jej ten cukrík. Aby ho vzala so sebou a dala niekomu… neviem komu, aby zistil, ak sa to dá nejak zistiť či a čo bolo na tom cukríku. Stavím sa ale, že to skutočne bolo Antiveritaserum. Puttock zrejme netušil, že ho Umbridgeová nemá. A nechcel, aby Dean začal rozprávať. Prečo? Asi preto, že ma skutočne chcú udržať na Rokforte. Kvôli čomu? To možno ani sami netušia. Ale to je teraz jedno. Teraz je dôležitejšie iné…“
„Čas,“ prikývol Ron.
„Dnes to boli len hurá akcie, narýchlo a riskantne povymýšľané. Vyšlo nám to. Zajtra budú ostražitejší. Dean si pred každým trestom nakvapká Antiveritaserum a bude jej tvrdiť stále dokola to, čo dnes. A my… musíme skutočne nejako odpútavať jej pozornosť, aby tú blbú vetu nepísal celých šesť hodín. Som si istý, že Amélia na Ministerstve uspeje. Je to predsa šéfka Wizengamotu, pre Merlina. A je na našej strane. Určite sa jej podarí nejakým spôsobom zastaviť toto šialenstvo.“
„Určite áno. Ale ako dlho? Deň? Tri dni? Týždeň?“ spýtala sa Hermiona.
„Určite čo najrýchlejšie,“ ozvala sa Ginny. „Nejde tu predsa len o týranie študenta. Ale aj o to, čo sa môže pokaziť následne… Keby mala Dolores aj sto mien, bude jej to jedno, pretože chce počuť len jedno meno.“
„Harry Potter,“ prikývli druháci.
„Práve. O Deana jej ani tak nejde. Ani o mňa by nešlo, keby ma dostala,“ prikývol Ron.
„Musíme poriadne premyslieť, čo spravíme zajtra. A pozajtra,“ Harry pozrel z jedného na druhého. „Aby nás nikto nevidel a nemal podozrenie…“
„Obávam sa, že to bude chcieť viac škriatkov,“ Lucy zdvihla hlavu. „Dobby dnes ledva prepletal nohami… obrazne povedané. Na jednom škriatkovi to ale nemôže ostať.“
„Máš pravdu,“ súhlasila Hermiona a pozrela na Harryho. Prikývol. „Ak by sme mali byť na rozdielnych miestach, jeden škriatok to nezvládne…“ dodala.
„Máme čas zajtra do štvrtej niečo vymyslieť. Tak sa všetci snažme…“
Bolo po polnoci, keď sa rozišli do postelí. Dnes mali na mále úplne všetci. A odskákal to v prvom rade Dean, čo si veľmi dobre uvedomovali a samozrejme ho v tom nechceli nechať samého. Harry ešte nespal, v hlave si preberal možné scenáre ich útokov a čakal na Ginny. Neboli spolu, keď trčal dve noci na ošetrovni a potreba začínala byť neúnosná.
„Tá ruka vyzerala hrozne,“ zamrmlala po polhodine ticha. Ani jednému sa nechcelo vracať k udalostiam posledných dvanástich hodín. Ani nahlas uvažovať nad nasledujúcimi dňami. Zahmkal. Deanova ruka bola v horšom stave ten večer, ako jeho za celý mesiac trestov. „Dúfam, že sa bude Hermiona mýliť a neublíži mu to natrvalo…“
„Nemalo by. Teda…“ zamračil sa. „Nie som liečiteľ, ani nič podobné, ale nepoškodí mu to kosti a šľachy, nie? Je to hnus, musí to bolieť, niekoľko dní nebude vedieť poriadne nič robiť… ale trvalé následky snáď nehrozia. Okrem jazvy.“
„Ako vravím. Dúfam v to,“ pritakala. „Možno teraz maľoval hlúposti, ale skutočne má talent. Čo my vieme? Možno bude niekedy v budúcnosti slávny…“
„Možno,“ prikývol. A pousmial sa. „Ale ide po tebe ako pes po údenom. A nielen preto, lebo to natáral Umbridgke,“ rýpol si.
„Viem. Už niekoľko mesiacov,“ prikývla a zaborila si tvár do jeho hrudníka. „Má to ale nejaký význam?“ zdvihla hlavu a pozrela mu do očí. „Neberúc teraz v úvahu, že po tom, ako sa roznesie dnešná historka… ako obdivuhodne sa zachoval, nezradil nás, vymyslel tie hlúposti, vydržal jej šikanu… a určite ju vydrží aj naďalej… a jeho popularita vyletí do výšin rovnako, ako popularita toho nešťastníka Ronalda… má význam, aby ma balil? Aj keď si hneď priznám, že je vážne milý, statočný, celkom pekný a na správnom mieste… má nejaký význam, aby som s ním začala chodiť? Je to Rebel. Dotkne sa ma a prekľajem ho. A okrem toho je tu Shane…“
„Aha, na toho som zabudol,“ prikývol. „No a… keby si sa doňho zamilovala?“
„Čo prosím? Do Deana? Blázniš?“
„Práve si povedala, že je milý a pekný a ešte hocičo iné… Čo ťa na tom vydesilo?“
„Je to Dean,“ mykla plecami. Myslela si, že tým vysvetlila všetko.
„A?“ nechápal.
„Nechcem sa zamilovať,“ potichu z nej vyšlo. „Vidím, čo to robí s tebou. Nechcem zažiť to isté, aspoň nie tak skoro. Nie som na to ešte… zrelá…“
„Aj tak nechápem.“
„Asi by som nedokázala zniesť také sklamanie, vieš?“ šepla a vytiahla sa vyššie. Jej hlava spočívala v ohybe jeho krku. „Len si o sebe myslím, aká som silná. Nie som. A je rozdiel chodiť s niekým a poslať ho potom do čerta, ako sa skutočne zamilovať a potom… myslím, že keby sa mi stalo niečo také, ako tebe, tak by ma to úplne odrovnalo. Preto sa nechcem zamilovať…“
„A pri Deanovi si sa pristihla pri myšlienke, že by sa ti to mohlo stať?“
„Možno,“ priznala napokon. „Ja neviem. Do dnes som si myslela, že je to pubertálny somár rovnako, ako všetci chalani v jeho veku. Dnes sa ale zachoval… dospelo, rozumne a odvážne. Samozrejme, že to na mňa spravilo dojem. A potom tá ruka…“ zavrtela hlavou. „Keby som bola normálna, tak som z neho hotová a pri jedinom pohľade na mňa sa roztopím, vrhnem sa mu do náručia a dovolím mu robiť so mnou, čo by chcel… Prestaň,“ zabrblala jeho znechutenému odfrknutiu. „Lenže rovnako, ako ty nie si normálny chlapec, tak ja nie som normálne dievča a práve kvôli tomu, že sa Dean dnes ukázal ako skutočne správny chalan… nemôžem mu spraviť to, že by sa do mňa zamiloval…“
„On to už ale spravil…“
„Tak mu to budem musieť nejako vyhovoriť…“
„Zamilovala si sa doňho?“
„Nie…“ odvetila až príliš rýchlo.
„Takže zamilovala,“ prikývol.
„Práve som ti vysvetlila…“
„Ale je rozdiel medzi tým, čo chceme aby sa dialo a tým, čo sa skutočne deje, Ginn. Vieš, že by si sa nemala zamilovať. Tvoja duša a myseľ to vedia. Ale čo tvoje srdce?“ spýtal sa. Dívala sa mu divoko do očí.
„A čo tvoje srdce, Harry?“ šepla. „Miluješ Lucy. Tvoje srdce ju miluje. Dovolí ale tvoja duša a myseľ milovať Lucy? Vyhrá tvoje srdce nad nimi? Čo?“ strčila mu prstami do hrudníka. „Keď mi povieš, že srdce dokáže zdolať tieto dve… prekážky a my budeme normálne žiť, tak potom to skúsim aj ja. Dovtedy ale… nechcem byť rozbitá na milión kúskov sklamaním. A hotovo. Dosť Deana. A ticho,“ zahriakla ho a zaborila si doňho tvár. Po chvíli cítil, že sa jeho pyžamo močí tichými slzami.
„Gingin…“ šepol.
„Hm…“
„Dostaneme z toho Deana a potom z nej spravíme cvoka. Súhlasíš?“ Počul, ako sa potichu zachichotala. A vtisol jej bozk do vlasov. Mal pocit, akoby sa rozbíjala na milión kúskov práve teraz.
——
Deanova ruka sa cez noc dala do poriadku len veľmi málo, ako skonštatovala Hermiona, keď mu ju prišla ráno previazať. Po tom, ako sa mordoval v sprche, pri obliekaní, obúvaní… vlastne všetko musel robiť ľavou rukou a dosť sa na tom so Seamusom zabávali. Dokonca mu, spolu s Nevillom, zaviazali šnúrky na topánkach, ako aktuálnemu držiteľovi titulu Hrdina Rokfortu. Chlapci mali aspoň dobrú náladu.
A áno, Ginny mala pravdu. Historka sa rozšírila po hrade ako lesný požiar za sparného počasia a už pri obede po ňom dievčatá pokukovali a usmievali sa. Obzerali si ho, jeho zafačovanú ruku a štebotali. Možno je to dobre, pomyslela si. Možno si niektorú všimne, ktorá bude ochotná a ju si prestane všímať.
Dolores vyzerala počas dňa mimoriadne spokojne na rozdiel od Minervy, ktorá vyzerala ako potichu bafkajúca sopka, ktorá každý moment vybuchne. Ostatní profesori sa tvárili protestne. Poppy sa pri ich stole ráno zastavila, aby sa spýtala na Deanovu ruku, ale keď videla, ako sa pochechtávajú, s vrtením hlavy odišla.
A Harry čakal, kedy sa zjaví Puttock. Voldemortov človek, ktorý logicky vedel, že je animágus. Videl ho na cintoríne a určite to povedal smrťožrútom. Keby ho chcel podstrčiť Umbridgeovej, už by to spravil. Lenže tá by ho vyhodila, prípadne vrazila do Azkabanu, hoci pochyboval, či tam strkajú aj mladistvých delikventov a Voldemort ho potreboval na hrade, po ruke jeho poskokom. Toto bola pravda. Bol si istý, že na tom cukríku bolo Antiveritaserum. A napadla mu myšlienka, že keby ho dnes, dajme tomu o ôsmej večer Puttock pristihol, ako pokladá výbušninu niekde na hrade, zrejme by mu požičal prst, aby ju mohol niekde pevne priviazať a potom by ho odprevadil do fakulty. Zasmial by sa, keby situácia nebola taká vážna.
Prečkali vyučovanie, aby po ňom utekali do fakulty a pripravili sa. Už ich čakal Dobby s Antiveritaserom.
„Drž sa, Dean,“ povzbudili ho dievčatá, kým chlapci ho trieskali po ramenách. Tri kvapky. A šiel na svoj druhý trest.
„Dobre, do práce,“ zavelil Harry. Po jeho posteli rozložili mapu. Najdôležitejšie miesta rozdelili do akýchsi štvorcov. „Nigel, Dennis, kontrola schodiska. Nepustite sem nikoho, aj keby ste mali pri tom niekoho prekliať. Katie, Angelina, Alica, Seamus a Neville… kontrola mapy. Ginny, Lucy, Steve, Colin … galeóny. Hermiona, Ron… ku mne. Dobby!“
„Pane, áno pane?“
„Podarilo sa ti vybrať nejakých dôveryhodných škriatkov?“ spýtal sa. Dobby zamával ušami dívajúc sa do preplnenej spálne.
„Dobby verí všetkým škriatkom, pane. Všetci chcú pomôcť. Ešte aj Winky, ale tá je stále opitá. Najviac ale Dobby verí Kreftovi, Blimovi a Flinkovi…“ Zjavili sa tam ďalší traja škriatkovia, ktorí sa začali ukláňať a hlaholili jeden cez druhého, že im je česť poslúžiť mladým čarodejníkom, pretože mladí čarodejníci bojujú proti nelegitímnej riaditeľke.
„Blim, Flink, Kreft… Áha…“ Ron na nich vytriešťal oči. A nebol jediný.
„Dobre, Dobby vám všetko vysvetlil?“ Harry pozrel na maličké stvorenia.
„Áno, pane…“ predháňali sa, ktorý sa najhlbšie ukloní.
„Stačí. Teraz nie. Ak sa chcete klaňať, tak až potom. Ty…“
„Kreft, pane. Meno tohto škriatka je Kreft…“
„Kreft,“ prikývol. „Pôjdeš do bystrohlavskej fakulty za chlapcom Rogerom Daviesom. Čaká ťa.“
„Áno, pane. Kreft pôjde do bystrohlavskej fakulty a nájde pána Daviesa. A bude čakať inštrukcie. Bude prenášať čarodejníkov z miesta na miesto. A naspäť. Pre Krefta bude česť poslúžiť mladým a statočným čarodejníkom…“ a zmizol. Harry zdvihol hlavu a pozrel na Rona, ktorý naňho hľadel vyjavene. A potom sa uchechtol.
„Pošlite im správu,“ Harry sa obrátil k obsluhe galeónov.
„Už sa stalo,“ zahlásila Lucy.
„Ty… Blim?“ stiahol obočie.
„Pán si zapamätal Blimovo meno, Blim je šťastný,“ vypískol škriatok natešene. Vlastne to len strelil. Mohol to byť buď Blim alebo Flink. Trafil sa.
„Ty pôjdeš do bifľomorskej fakulty za chlapcom Cedricom Diggorym. Platí to, čo aj pre Krefta…“
Blim bol z nich najmenší, s najtenším hláskom a rapotal ešte viac o tom, ako bude pomáhať a slúžiť.
„Ty, Flink, ostaneš tu. Budú ťa potrebovať dvojčatá Weasleyové,“ ukázal na Freda a Georga.
„Tákže, Flink, áno?“ dvojčatá si k nemu čupli a škriatok sa od vzrušenia roztriasol. „Budeme odteraz spolupracovať. Ja som Fred a toto je George. Keby si si nás poplietol, nevadí. Sme zvyknutí. Toto je Lee. Urazíme sa ale, keď si nás spletieš s ním. Rozumieš?“
Harry zavrtel hlavou a otočil sa k Dobbymu.
„Teba budeme potrebovať najviac. Budeme potrebovať prenášať veci z Núdzovej miestnosti tam, kde budú potrebné. Ak by sa stalo, že by niekoho chytili, nesmú ho chytiť s vecami z Núdzovej miestnosti. Chápeš?“
„Dobby bude robiť spojku a zásobovateľa. Dobby rozumel, pane. Má Dobby teraz priniesť niektorú rachotiacu vec z Núdzovej miestnosti?“
„Za chvíľu…“ Harry ho potľapkal po ramene a škriatka takmer prekotilo od radosti. „Ako to vyzerá?“ spýtal sa pozorovateľov mapy.
„Všetky vchody do fakúlt sú sledované. Decká sa postupne zhromažďujú v knižnici (Harry začul slabý povzdych Hermiony. Bola by radšej tam)…“ hlásil Neville.
„Dean je v kabinete Obrany. Ropucha je s ním. Odchádza odtiaľ Puttock… zahlásim, kam ho vietor zaveje,“ oznámil Seamus.
„Mladí Inkvizítori tiež vyliezajú z fakulty…“ Angelina držala v rukách časť mapy s podzemím.
„Ponachádzali sme bodky aj starých Inkvizítorov,“ Alica s Katie chodili prstom po mape.
„Dobre… takže… Ginny budeš v trvalom spojení s Čcho, Lucy v trvalom spojení so Susan a Colin v trvalom spojení s Leem. Všetci vedia, ako to majú robiť?“ pozrel na dvojčatá. Tí si odfrkli.
„Celý deň som sa bavil s Rogerom a Ediem,“ mávol galeónom Fred. „Dobre vyšperkované… toto konkrétne spojenie,“ zaškľabil sa na Hermionu. Bola to pravda. Hermione sa podarilo naviazať na seba len niektoré konkrétne galeóny, okrem toho hromadného spojenia. A tak sa mohli chlapci baviť medzi sebou a nevyrušovali tak ostatných. Alebo skôr ich galeóny.
„A ja som všetko podrobne vysvetľoval Cedricovi a Erniemu. Myslím, že ani jeden z nich nie je idiot, aby to nepochopili. Horšie to bude s tým časovacím kúzlom…“ povedal George.
„Budem v spojení. Keby bolo potrebné…“ ubezpečila ich Hermiona.
„O seba ani o Rogera strach nemáme… Cedric môže mať trocha starostí…“
„Susan to kúzlo chápala,“ zamračila sa. „Sama som jej ho vysvetľovala.“
„No áno, ale keď si v strese, môžeš zabudnúť aj na to, ako sa voláš,“ mykol plecami Ron. „Tak čo, pôjdeme na to?“
„Do večere nastražíme tie výbušniny,“ prikývol Harry. „Dean to tri hodiny aj s večerou dá. A potom…“
„Potom bude sranda. Takže… máme voľnú cestu?“ dvojčatá pozreli na pozorovateľov mapy. Harry sa nadýchol.
Plán bol asi taký, že na troch rôznych miestach nastražia výbušniny. Alebo skôr rachotiace veci, ako ich pomenoval Dobby. Áno, dvojčatá mali v zásobe aj skutočné výbušniny, toto však malo len odpútať pozornosť a narobiť hluk a chaos.
Najťažšie mali pred sebou práve dvojčatá. Chceli umiestniť niekoľko dymovníc, petárd, ohnivých kolies a iskrivých fontán do podzemia. Blízko vchodu do slizolinskej klubovne. Ich ohňostroje boli špeciálne upravené. Vydržali dlhšie, niektoré boli dokonca upravené (dvojčatá im to vysvetľovali, ale pochopila to snáď len Hermiona) tak, že dokázali prenasledovať človeka (tomuto vysvetleniu už pochopili všetci, keď sa dvojčatá vyhli nejakému termo či čo to splietali). Slizolinskú klubovňu síce nestrážil žiadny Inkvizítor, slizolinskí študenti však mali možnosť neobmedzeného pohybu. Preto bola ich úloha najťažšia. Bifľomorčania mali rovnaké ohňostroje nastražiť blízko nemocničného krídla a Bystrohlavčania blízko trofejných miestností. Ak by to niektorý ohňostroj prehnal, sú predsa čarodejníci.
V chlapčenskej piatackej spálni to vyzeralo asi tak, že boli vytvorené práve tri skupinky. Pokým sa Angelina spolu s Ronom, ktorý sledoval širšie okolie podzemia, sústredila na kontrolu mapy, Colin bol pripravený okamžite dať Leemu znamenie, keby bolo nebezpečenstvo blízko. Ron, Harry aj Hermiona mali mapu naštudovanú už dávno. Havne Harry vedel, ktorá chodbička ako vyzerá, kam vedie, kde sa dá skryť. Škriatok ostával s Leem, pokým dvojčatá umiestňovali ohňostroje, ktoré k nim premiestnil Dobby, do výklenkov, brnení, pod lavice… všade, kde sa len dali. A bol pripravený v bezprostrednom nebezpečí vziať troch čarodejníkov stade preč. Šlo to. Vyskúšali to.
Raz sa ten večer stalo, že boli nútené dvojčatá prerušiť činnosť a rýchlo sa skryť do chodbičky, keď zo slizolinskej klubovne vyšli akési tretiačky a splašene sa chichotali. Ani jedna skupina nemala problém s nastražením ohňostroja a ani s časovacími kúzlami. Všetko fungovalo, pretože sa vlastne všetko sústredilo práve na knižnicu. A to im hralo do karát. Za hodinu mali hotovo všetci a vrátili sa do svojich klubovní.
„Dobre, ďakujeme,“ usmial sa Harry na škriatkov. „Buďte však pripravení, ešte vás zavoláme. A pamätajte… ani slovo.“
„Pre škriatkov je česť pomáhať. Škriatkovia nezradia. A budú pripravení,“ zahlaholili a zmizli.
„A teraz… večera…“
Veľmi si priali, aby sa Dolores dostavila na večeru. A mohli jej dať nejaký cukrík. Lenže ona nepríde tak, ako neprišla včera. A vedeli aj to, že sa proste nenechá vylákať tak, ako sa tomu stalo včera. Preto museli vymyslieť niečo iné. A vymysleli. Rýchlo sa najedli, aby sa vrátili do fakulty.
Cedric s Rogerom mali za úlohu ísť po večeri do knižnice. Napríklad aj so Susan a Čcho, ostatnými. To bolo jedno. Ich úlohou bolo vyprovokovať tam hádku. A vzhľadom k tomu, že tam bolo aj dosť Slizolinčanov a Inkvizítorov, nemalo by to byť nič zložité. Dean začal ukrajovať z tretej hodiny trestu a oni ho nechceli nechať trpieť viac, než bolo nevyhnutné.
„Najprv Hermiona,“ Harry sa skláňal nad mapou. Tentoraz bolo pred nimi rozložené celé tretie poschodie. Učebňa Obrany proti čiernej mágii bola v strede. „Dobby ťa tam vezme a ty zablokuješ obe strany chodby kúzlami proti hluku, zabraňujúcimi kúzlami… a veď ty vieš.“
„Áno, jasne,“ prikývla, hoci sa triasla ako osika.
„Chceš plášť?“ spýtal sa jej Ron. „Alebo pôjde niekto s tebou?“
„No…“
„Dobre, pôjde Ron,“ rozhodol Harry. „Bude kontrolovať galeón. Lucy sa s tebou spojí. Potom nastúpia dvojčatá…“
„Hip, hip, hurá…“
„Pokoj vy dvaja…“ Angelina do nich drgla.
„Koľko je hodín?“ spýtal sa Harry.
„Bude sedem,“ hlásil Neville.
„Bežte, za chvíľu to vypukne…“
Dobby vzal Hermionu a Rona na prázdne tretie poschodie. Najbližšie od nich bol práve Puttock, avšak o poschodie nižšie. Ginny sa zamerala práve naňho a nespúšťala z neho pohľad.
Na mape videli, ako sa na chodbe náhle zjavili ich mená. Harry si vlastne až teraz uvedomil, že sa na nej nezjavujú mená škriatkov. Ak nezabudne, spýta sa na to Siriusa. Hermione trvalo sotva pätnásť minút, než zabezpečila chodbu na oboch jej stranách. Puttock vyšiel na štvrté poschodie, zrejme mal namierené do knižnice, hlásila Ginny. Harry sa díval sa na meno riaditeľky a Deana, ktorí boli len o dve miestnosti ďalej, ako Ron s Hermionou. Oni mali hotovo. Dobby ich premiestnil, pripojil sa k nemu Flink a teraz boli na rade dvojčatá, ktoré však mali oveľa viac práce. Šli s nimi aj Seamus, Lee a tiež Neville, ktorý v ruke držal galeón.
Bolo potrebné umiestniť nad dvere do učebne, tesne pod plafón obrovskú sieť, weasleyovsky upravenú, ktorá na ňu padne v momente, ako vylezie von. A na to potrebovali, aby ich Seamus a Lee levitovali. Po tejto skúsenosti si dvojčatá povedali, že vymyslia obuv, ktorá by im umožnila chodiť po stenách. Bolo to dosť dramatické a nebezpečné, ale nakoniec bola sieť umiestnená presne tak, ako to mali vymyslené, aby to bezchybne fungovalo. Zapojili dlhý, tenučký drôtik do siete a druhý koniec, s maličkým tlačidlom, položili k stene. Ešte dať na zem jednu petardu a tri hnojové bomby a mohli zmiznúť aj oni. Niekto ale musel uviesť sieť do pohybu. A to človek spraviť nemohol. Na rade bol Harry.
O pol ôsmej sa strhla v knižnici zvada medzi Rogerom, Cedricom a Montaguem. Netreba ani spomínať, že Slizolinčanom toho skutočne netreba veľa, aby sa začali dohadovať. Potom len stačí nenápadne vyslať popod stoly pŕhliace zaklínadlo, o ktoré sa postarala Čcho a konflikt bol na svete. Nielen slovný, samozrejme.
Vzápätí vybuchol pri ošetrovni ohňostroj, ktorý narobil viac hluku, ako škody. Účel to ale splnilo. Všetci boli zameraný na hádku v knižnici a kto bol vonku, ten sa náhlil za hlukom a krikom madam Pomfreyovej. Vrátane Filcha, Puttocka, Dawlisha a zhruba desiatky deciek, ktoré to začuli.
Dobby v tej chvíli premiestnil Harryho na chodbu. Jeho posledný pohľad do mapy jasne vravel, že na tomto poschodí nie je ani nohy. Nech sa tu stane čokoľvek, vďaka kúzlam to nik nezačuje. Preto potichučky otvoril dvere do učebne Obrany. Adrenalín sa v ňom búril, srdce mu rýchlo tepalo, bol však zvláštne pokojný. Najskôr hnojové bomby. Boli tri a boli extrémne smradľavé. Zrejme toho bude neskôr banovať, bolo ale potrebné ju stade dostať. Hodil ich po jednej do učebne, kde sa s tichým mľask rozprskli a začal sa z nich šíriť nepríjemný puch. Pár sekúnd počkal, kúzlom zapálil knôt na petarde a tú šmaril za hnojovkami. A potom sa zmenil na ocelota. Bolo potrebné vyčkať na správny okamih.
Sadol si vedľa steny a začal si olizovať labu. Skoro ho šľak trafil, keď vybuchla petarda. Zabudol, že má ako zviera lepší sluch. A áno, už toho ľutoval, pretože mal ako zviera lepší aj čuch. Z učebne Obrany sa šíril taký smrad, akoby tam umrela pred polrokom tlupa trollov.
„Čo je to? Čo to bolo?“ Začul vysoký dievčenský hlas a chlpy na šiji sa mu zježili. „Fuj, čo to je za smrad?“ Hlas znel teraz tak, ako keď si niekto stlačí nos. Ozval sa zvuk otvárajúcich okien. „Och, Merlin… Thomas! Ostaňte na mieste a pokračujte v písaní. Nech vám ani nenapadne prestať!“
„Hnojové bomby, no jasne… a petarda… tí malí hajzlíci…“ Dolores dupotala po učebni, otvárala jedno okno za druhým. „Fuj, sakra, sakra… to sa nevyvetrá…“
To vieš, že nie. Tak poď, pomyslel si Harry a čakal. Trpezlivo vyčkával pri tlačidle na aktiváciu siete. A mali pravdu. Smrad jednoducho nemohla vyvetrať tak rýchlo a už sa určite musela dusiť. Potom sa díval, ako prudko otvorila dvere na chodbu a podľa predpokladov sa zastavila a v predklone lapala po dychu. CVAK.
Ocelot stlačil labou tlačidlo a fascinovane sa díval, ako mizne spolu s drôtikom, ako sa navíja hore, pod plafón až k sieti a tá klesá na tú hnusobu a obopína jej škaredé, malé, tučné telo. Nestihla sa ani nadýchnuť, nieto, aby vytiahla prútik a už bola v pasci, stiahnutá sieťou a visiaca z plafónu dole hlavou ako nechutný ružový zámotok.
„Pomoc, pomoc…“ vydýchla, keď si uvedomila, čo sa stalo a kde vlastne je. „POMÓÓÓC!“ kričala ako pomätená. Čím viac sa snažila vyslobodiť, tým viac ju to sťahovalo. Hompáľala sa tam ako hnusná, skazená šunka. Harry zaprskal. Dolores ho zazrela.
„Ččč…“ začala ho lákať, hoci ani sama nevedela, ako by jej mačka teraz pomohla. Ale bol to jediný živý tvor v širokom okolí. „Poď sem… fuj, ty si ale hnusná mačka… No tak, poď sem…“
Harry sa na ňu uprene díval a zaprskal. Olízol si labu a díval sa na ňu.
„Blbá mačka… Thomas! Poďte sem!“ skríkla. Mačka zasyčala. Dolores sa na ňu pozrela. „Čo pozeráš? Mohla by si mi pomôcť? Niekoho zavolať? Ale ty si len mačka… Och, Merlin… zabijem. Prisahám, že raz toho malého pankharta zabijem…“ potom sa dívala, ako sa mačka vychytila a šla do učebne. „Je tam smrad, ty krava! Thomas!“
Metala sa vo svojom väzení. Metala, zmietala a nedokázala nič. Ani nahmatať prútik, pretože ju sieť silno sťahovala.
Ani mu nemusela vravieť, že je tam smrad. To cítil aj sám. Snažil sa nedýchať, keď bežal do zadnej časti učebne, až ku schodisku a vybehol ku kabinetu. Pozrel k dverám. Nemohla ho vidieť ani náhodou. Zmenil sa a otvoril dvere.
„Ahoj, Dean,“ zaškľabil sa, potom ale zvážnel. Jeho ruka krvácala, hoci nepísal.
„Čauko,“ uškrnul sa jeho kamarát. „Čo ste jej spravili?“
„To je teraz jedno. Iné je dôležité. V prvom rade… tu máš elixír proti bolesti. Nehraj hrdinu a pi,“ zamračil sa na jeho výraz. „V druhom rade… ak všetko pôjde podľa plánov, máš niekoľko hodín pokoja. Bude trvať, kým sem prídu, pretože sú zaneprázdnení inde. A bude trvať, kým prelomia kúzla na oboch stranách chodby a vyslobodia ju. Ty budeš tvrdiť, že si jej krik nepočul… Na chodbe sú kúzla na utlmenie hluku a nikto nikdy nezistí, kam až siahali. A okrem toho nakázala ti sedieť, ani sa nehnúť a písať. Chápeš?“
„Skvelé,“ usmial sa vďačne. „Ale ako ste…“
„Všetko ti potom povieme. Budem musieť odísť. Mačka v tom smrade nemôže ostať večne,“ usmial sa. „Myslím, že dnes už máš pokoj,“ očami skĺzol k jeho ruke. Už nikdy nič nenamaľujem.
„Nie je to také hrozné, ako včera a podľa slov by sa to už dnes zhoršiť nemalo, nie? Ale aj tak, Harry…“ šepol. Harry sa k nemu musel skloniť. „Keby ma Ginny dnes chcela ošetrovať, nenahneval by som sa,“ uchechtol sa.
„Somár,“ zasmial sa Harry. „Dobre, ja padám. Drž sa…“
„Vďaka…“
Zavrel za sebou dvere a zmenil sa. Kričala tam ako splašená. Dobre, nečudoval sa, že robila taký bengál. Vybehol z učebne a prskal, fŕkal na všetky strany.
„Hovorila som ti, že je tam smrad, ty hlúpa mačka,“ vrkla po ňom Dolores. Pozrel na ňu a ešte raz zaprskal. „Počúvaj ma pozorne. Potrebujem pomoc. Rozumieš? P O M O C… Merlin, o čo sa snažím? To nie je pes, ktorý má aspoň trocha inteligencie. Ale možno… Si múdra mačička, že áno?“ začala sa líškať. Harry sklonil hlavu, udržiaval však očný kontakt. „Ty mi rozumieš?“ prekvapilo ju. Postavil sa a otočil sa jej chrbtom. „Počkaj! Kam ideš? Nenechávaj ma tu samotnú! Rozumieš? Prikazujem ti tu ostať. Hneď! Mačka!“
Harry sa ešte raz na ňu obrátil. Vyzerala vyplašene a zrejme aj ubolene. Tak jej treba, mrche.
„Som prvá námestníčka ministra mágie, sakra! Kde je niekto, kto by mi pomohol? To sú všetci v tomto hlúpom hrade úplne na nič? Pomóóóc! Thomas!“
Harry zabehol do výklenku za jej chrbtom, v ktorom boli dvere do kúpeľní. Dosť priestranného výklenku a zmenil sa na človeka. Potichučky šepol Dobbyho meno a škriatok vedel presne, kde sa mal zjaviť. Bolo to úplne skvelé.
Dolores tam visela hodinu, než sa k nej prišiel Filch sťažovať. Samozrejme ju videl visieť, ale samozrejme sa cez kúzla nedostal. Trvalo mu ďalších dvadsať minút, než našiel aurora a tomu trvalo desať minút, než prelomil kúzlo. Najlepšia bola ale sieť. Polhodinu z nej Dolores vyrezával. Jeden povraz prerezal, aby sa ďalšie dva ešte viac stiahli. Až keď pribehol druhý auror a spolu s ním Parkinson, dokázali ju stade vymotať. Ledva stála na nohách. Skutočne sa v jednej chvíli strachovala o svoj život.
„Na chodbe boli umlčovacie zaklínadlá, Dolores. Ten chlapec vás nemohol počuť,“ vysvetľoval jej Puttock po očku sa dívajúc na Deana, ktorý posledné minúty ich boja o Dolores začal intenzívne písať a pod rukou mal kaluž krvi. „Prikázali ste mu tu sedieť a písať. A popravde… ani ja by som sa zrejme neodvážil porušiť vaše príkazy…“
„Zmĺknite,“ sťažka z nej vyliezlo. Nebola schopná bojovať. Dnes určite nie. „Skontrolujte tú sieť… dopodrobna. Skontrolujte zvyšky petardy aj hnojových bômb. A už sakra vyriešte, ako to všetko dokážu robiť,“ zamračila sa naňho. „A vy vypadnite. Zajtra o štvrtej vás tu čakám…“
——
„Kornelius, matka toho chlapca je pred dverami,“ dôrazne povedala Amélia Bonesová ministrovi mágie v jeho vlastnej kancelárii. Už včera jej prišiel podať Flitwick oficiálnu žiadosť o prešetrenie incidentu na Rokfortskej strednej škole čarodejníckej. A dnes ráno doviedla Minerva McGonagallová dokonca matku poškodeného chlapca, o ktorom sa v žiadosti jednalo.
Veľmi dobre vedela, čo sa na Rokforte deje. Rovnako ako to, že je do všetkého zapletená aj jej neter. To ale nebolo podstatné. Dôležité bolo zastaviť vyčíňanie Dolores.
„Kto ju sem pritiahol, pre Merlina?“ zasipel potichu. Aj on veľmi dobre vedel, čo sa deje. Už včera dostal na stôl žiadosť aj so sťažnosťou. Dolores ale robila len to, čo bolo dobré pre spoločnosť.
„Riaditeľka Chrabromilskej fakulty,“ Amélia sa napriamila. Tušila, že bude Kornelius Dolores kryť. Samozrejme, ruka ruku myje. Kornelius prevrátil oči.
„Dolores je na tej škole užitočná, Amélia. Dobre vieš, čo tam tie decká páchajú za hlúposti…“
„My ale nechceme, aby sa tento incident dostal na verejnosť, však? Nepotrebujeme, aby sa začalo rozprávať o tom, aké druhy trestov Dolores používa. Čo keď si tá žena najme právnikov? Zatiaľ je to len sťažnosť, môže to byť ale žaloba. A merlinžiaľ, ja ako šéfka Wizengamotu a právneho oddelenia, jej dávam za pravdu.“
„Amélia…“
„Ja viem, akú úlohu má Dolores na Rokforte,“ zasyčala potichu a oprela sa rukami o jeho stôl. „Merlin jej pomáhaj, aby sa jej podarilo to, o čo sa snaží… dostať Pottera a dokázať, že má nejakú spojitosť s Dumbledorom, vďaka čomu ho chytíme a konečne bude v spoločnosti pokoj. Ale to, ako postupuje… nehnevajte sa na mňa ani trocha, my to musíme zastaviť, kým sa verejnosť nedozvie, akým spôsobom Ministerstvo šikanuje deti.“
„Ministerstvo predsa deti nešikanuje,“ zamračil sa.
„A ako inak by sme nazvali druh trestu, ktorý Dolores použila? Tie nové pravidlá, ktoré s odobrením Správnej rady zaviedla? A nie je predstaviteľkou Ministerstva? Pani Thomasová prišla podať oficiálnu sťažnosť na riaditeľku Rokfortu. Áno, uznávam, nahovorila ju na to Minerva McGonagallová. Rovnako jej poradila právnikov. Priviedla ju na Ministerstvo. Môžeme uvažovať nad tým, že je McGonagallová zrejme stále verná Dumbledorovi… ale zároveň má za tie deti zodpovednosť a ja sa ani trocha nedivím, že sa to snaží zastaviť…“
„Sama to vravíš. Je to hnusné sprisahanie. McGonagallová a Dumbledore. Potter a Dumbledore. Potter a… ako sa volá… Thomas. Dolores má Thomasa. Priznal sa jej, že maľoval tie obrázky. Má jeho priznanie… už len dostať z neho priznanie ohľadne spojenia s Potterom… a potom budeme môcť vypočuť Pottera tak, ako potrebujeme a dostaneme Dumbledora!“
„A keď žiadne spojenie neexistuje?“ zamračila sa. „Pouvažujte… keď sa Thomas neprizná, jeho matka tento incident zverejní… nemusí v Prorokovi, hocikde… nenaštrbí to ešte viac dôveru spoločnosti v Ministerstvo? Keď sa verejnosť dozvie, čo tam Dolores vystrája, čo tým deťom robí… neznechutí sa v tom momente Ministerstvo ľuďom? Vy, ako minister mágie sa im neznechutíte? Dolores je predsa vaša pravá ruka, prvá námestníčka, toho času riaditeľka. Akú dôveru bude mať verejnosť voči škole, ktorú riadi niekto, kto neváha týmto spôsobom týrať deti?“
„Toto je ale naša prvá stopa k Dumbledorovi,“ húdol si svoje. Améliu skoro šľak triafal.
„Tak toho chlapca vypočujme. Vy, ako minister… ja, ako šéfka Wizengamotu… niekto zo Správnej rady… riaditeľka, vedúca fakulty a matka toho chlapca. Šéf aurorov, ak chcete. Ktokoľvek, ak chcete. Vypočujme Thomasa Veritaserom a ak sa dokáže, že neklamal… nech Dolores okamžite skoncuje s tou tyraniou…“
„Nie je to tyrania, predsa…“
„Nie? McGonagallová mi vravela, ako vyzerala jeho ruka dnes ráno po dvoch trestoch… Je to tyrania. Ak chce Dolores získavať dôkazy proti Potterovi, nech tak činí aj naďalej. Toto ale vyšetrime my. Dá mu pokoj, ak vravel Thomas pravdu. Do hodiny môžeme byť na škole…“
„Nie tu? Nevyšetríme ho tu?“
„Aby sa to roznieslo? Skeeterová už krúžila okolo Thomasovej matky, keď ju zahliadla. Nechceme, aby sa to dostalo do novín. Ak je Thomas nevinný, navrhujem nejaké odškodnenie. Určite sa to prevalí, ale čím neskôr, tým lepšie. Toho času je to porovnateľné s tým, čo robila Potterovi minulý rok, ak si pamätáte. Máme šťastie, že sa to Potter a ani Black nerozhodli rozmazávať. McGonagallová s Thomasovou matkou majú ale iný názor. A keď sme už pri vypočúvaní Veritaserom… požiadajme aj o vypočutie Pottera. Ak je nevinný, ako sám prehlasuje a ako to tvrdí McGonagallová, bude súhlasiť. Ak nebude súhlasiť, budeme mať dôvodné podozrenie, že je Dolores na správnej stope. Ale ak bude súhlasiť a nepovie to, čo chceme počuť… v tom prípade sa bude musieť Dolores zamerať na hľadanie iného vinníka. No a… ak ho vypočujeme a dokáže sa spojenie s Dumbledorom… budeme mať vlastne vyhraté…“
„Dobre teda, súhlasím,“ zamračene premýšľal. Amélii sa uľavilo. „Koľko je hodín?“ pozrel na stenu, kde sa vynímali starožitné hodiny.
„Musíme to stihnúť skôr, než sa Thomasovi začne tretí trest… čiže do štvrtej…“
——
„Kde ste boli, kolegyňa?“ obrátila sa Dolores k Minerve, ktorá si práve sadla za profesorský stôl.
„Na Ministerstve mágie, pani riaditeľka,“ Minerva ju zabila pohľadom. „Áno, viem… nenahlásila som vám svoju neprítomnosť, nevypýtala som si náhradné voľno, svojvoľne som si našla zastupovanie na svojich hodinách… môžete to uviesť do mojich záznamov. Vzhľadom k tomu, že sú doteraz bezchybné, bez jedinej poznámky a vyjadrenia nespokojnosti s mojím pôsobením ako profesorky Transfigurácie… je to zanedbateľný prehrešok. Neohrozila som chod ani školy, ani mojich hodín,“ usmiala sa. Piataci práve vstupovali do siene, privádzal ich Snape.
„O áno, vy ste dokonalosť sama,“ odvrkla. Flitwicka len nadvihlo na stoličke. „Každopádne by sa slušalo a patrilo oznámiť mi svoje zámery, ako riaditeľke školy, nemám pravdu?“ napichla vidličkou zemiak a strčila si ho do úst.
„Ospravedlňujem sa za svoje… pochybenie. Avšak považovala som za potrebné a nutné okamžite a bezodkladne riešiť záležitosť ohľadne jedného môjho študenta,“ pokojne sa pustila do jedla. Medzi ňou a Dolores sedel Flitwick. Preto ich konverzácia nemohla byť súkromná ani náhodou. Pohľadom vyhľadala Deana. Stále mal dobrú náladu. Po tom včerajšku sa svojim študentom ani nedivila. Usmiala sa ešte širšie.
„Predpokladám, že sa jedná o pána Thomasa, nemýlim sa?“ natiahla Dolores láskavo. „A uspeli ste?“ usmiala sa zoširoka hryzúc kus mäsa.
„Myslím, že áno,“ usmiala sa na ňu a prikývla pozrúc jej do tváre. Dolores prestala prežúvať a spozornela. Minerva si ju však prestala všímať. Obed bol mimoriadne chutný.
„Prečo toľká spokojnosť, pani kolegyňa? Pochybujem, že by vaše ďalšie sťažnosti v Správnej rade utrpeli… vyslyšania…“
„Nie, Správna rada, pani riaditeľka. Ale priamo Wizengamot a minister mágie…“
„Prosím?“ nechápala. Flitwick sa uškrnul pod nos.
„Myslím, že vám Dean Thomas nemá povedať nič viac, než vám už povedal. Vy si to ale nedáte vysvetliť. Preto príde sám minister, aj s Améliou Bonesovou, zrejme aj šéfom aurorov… aby vypočuli pána Thomasa osobne. A keď sme už pri tom vypočúvaní… navrhla som vypočuť rovnakým spôsobom aj Pottera. Keď im pod Veritaserom povedia, že s udalosťami na Rokforte nemajú nič do činenia… vráti sa život na Rokforte do normálnych koľají, študenti sa budú pripravovať na VČÚ, vy budete naďalej viesť túto školu, ale hlavne… prestanete fyzicky týrať akéhokoľvek študenta, ktorý sa vám znepáči.“
„Správne,“ pritakal Flitwick.
„Dolejem ti džús, drahá?“ usmiala sa Pomona na Minervu.
„Ale no tak, drahá kolegyňa… nemôžete si predsa skutočne myslieť, že tí chlapci s tým nemajú nič spoločné,“ krátko sa zasmiala.
„Ale iste. Thomas maľoval obrázky. Priznal si. Lenže vy za tým vidíte akési sprisahanie a nehnevajte sa na mňa, ale ja svojim žiakom verím…“
„Tak ste buď naivná, alebo bláznivá,“ zahihňala sa.
„To sa ukáže…“ mykla plecom. „Áno, ďakujem, Pomona, dala by som si…“ a už si ju skutočne nevšímala.
Dolores sa zamračene pozrela k chrabromilskému stolu. Panovala tam veselá nálada. Ani sa nečudovala. Nejako ju včera uväznili v sieti a samozrejme sa na tom bavili. Ale ako? Tí dvaja, čo jej mali pomáhať… ktovie kde boli teraz… boli úplne nemožní. Neschopní. Možno vypátrali, kto maľuje obrázky, ďalej však nezistili nič. A niečo predsa musí existovať, čo by ich prezradilo. Nejaká maličkosť… No, nad tým sa zamyslí až potom, než si premyslí, čo to vlastne spravila Minerva.
Vlastne to bolo vcelku logické a pochopiteľné. Obišla Správnu radu a šla priamo za Bonesovou. A tá krava mohla usúdiť, že ide o akýsi… neprimeraný trest študentom. Dobre. To nebude problém. Kornelius je na jej strane a on má predsa hlavné slovo na Ministerstve. A keď im chcú dať Veritaserum, o to lepšie. Aspoň sa pravda ukáže. Sama už nad tým uvažovala, nebolo však také jednoduché dostať sa k prísne kontrolovanému a na výrobu komplikovanému elixíru. Musela by znova presviedčať Korneliusa, aby jej ho dal získal z celkom tenkých zásob aurorov. Ušetrili jej vlastne starosť. O čosi spokojnejšie pokračovala v obede. Minerva ju síce nahnevala rekordne, ale pritom jej spravila službičku.
Minerva ani zďaleka nebola takou pokojnou, ako sa mohla javiť. Potrebovala zastaviť Dolores akýmkoľvek spôsobom. To bolo v poriadku. Starosti jej robilo iné. Dávno pochopila, akým spôsobom uskutočňujú študenti tie svoje útoky. Ešte skôr, než sa rozprávala s Potterom v onú noc. A určite to došlo aj jej kolegom, ktorí sú na hrade dlho. Už na to Pottera upozornila. Obávala sa však, že keď si dá Dolores dve a dve dohromady a upriami všetku svoju snahu a pozornosť na škriatkov, bude s tými vylomeninami koniec. Čo by síce nebola chyba, ale Dolores mohla tiež nastražiť nejakú pascu a chytiť Pottera priamo pri čine. Dúfala, že až taká vynaliezavá nie je. Tí dvaja šašovia, ktorých sem nominoval Malfoy, rovnako ako smrťožrúti na hrade, jej nič neporadia. Nič, čím by odhalila Pottera. To bolo v poriadku. A jej ostávalo len veriť, že má bystrosť Dolores Umbridgeovej mantinely, za ktoré sa nedostane.
Dojedla a vstala. Čakala ju posledná dvojhodinovka s tretiakmi. Vedela však, že ju nedoučí. Cítila, že je jej Dolores v pätách. Kontrolovala ju.
„Pán Thomas,“ zastavila sa pri ich stole. Ich čakala dvojhodinovka práve s riaditeľkou. „Ako sa cítite?“
„Je to celkom dobré, pani profesorka,“ usmial sa na ňu a zamával obviazanou rukou. „Ešte mi neodpadla,“ zaškľabil sa. Seamus sa uchechtol. Harry videl, ako Dolores s úsmevom zastavila len kúsok od nich. A všimli si ju viacerí. Ron si niečo zavrčal pod nos.
„Som rada,“ prikývla a pozrela na všetkých, ktorí sedeli okolo Deana. „Chcela som vám povedať… spojila som sa s vašou matkou…“
„Ale…“
„Mlčte,“ zamračila sa. „Mojou povinnosťou bolo informovať vašu matku a spoločne sme podnikli niekoľko krokov k tomu, aby sme toto… vyčíňanie zastavili,“ zamračila sa na Dolores. Tá sa krátko zasmiala a otvorila ústa. Minerva jej nedovolila prehovoriť. „Zrejme je už na ceste na Rokfort…“
„Mama?“ Dean vytreštil oči. „Ale nie…“
„Správne, vaša matka,“ prikývla Minerva. „Je nutné uvaliť pár kúziel, aby videla Rokfort a mohla sa doň dostať… ale o to sa postará vedúca Oddelenia pre presadzovanie čarodejníckeho práva Amélia Bonesová. Ako som povedala, vaša matka, Amélia Bonesová a minister mágie sú už na ceste na Rokfort, aby vás osobne vypočuli takým spôsobom, ktorý by vylúčil akékoľvek pochybnosti a zároveň bol dôkazom pre každého, kto by o vašich slovách pochyboval,“ dôrazne vyriekla a pozrela na Dolores. Tá sa stále usmievala a znova sa nadýchla. Minerva však pokračovala. „Predpokladám, že je toto potrebné vykonať, aby ste nemuseli absolvovať ten barbarský trest znova. Je nutné podotknúť, že ste sa i tak previnili… a o vašom treste sa rozhodne následne. Zároveň bude potrebné vypočuť aj vás, Potter, pretože existuje akási predstava sprisahaneckej skupiny, ktorú máte vy viesť.“
„Áno, pani profesorka a vôbec ma to neprekvapuje…“ natiahol mračiac sa na Dolores. Tá sa aj do tretice nadýchla.
„Súhlasíte obaja s týmto spôsobom vypočutia? Priznávam, pripomína mi to nejaký súdny proces, alebo čo… a odporúčam s týmto spôsobom súhlasiť… aby sa s tým raz a navždy skoncovalo.“
„Ja súhlasím,“ vyšlo z Deana nešťastne. „Nech ma vypočujú… ale vážne musí prísť aj moja matka?“
„Nediskutujte. A vy, Potter?“
„Mne je to fuk,“ mykol plecami.
„Dobre teda, čakajte že pre vás prídeme. Dobrú chuť, ak ste ešte nedojedli…“ zavinšovala a bez toho, aby pozrela na Dolores, rezko vykročila k dverám. Dolores ich zabila pohľadom.
„Veľmi sa teším, keď si vedúca vašej fakulty spolu s ministrom vypočujú ako to bolo priamo z vašich úst,“ široko sa na nich usmiala a potom sa náhlila von zo siene. Zrejme chcela dobehnúť Minervu, ale po tej nebolo ani chýru, ani slychu.
Harry sa díval za oboma ženami. Minerva to povedala tak jasne, ako sa len odvážila. Vypočujú ich spôsobom, ktorý vylúči akékoľvek pochybnosti. Čiže Veritaserum. Musí to byť sakra vážne, keď sa uchýlia k takémuto krajnému spôsobu. Horšia by bola už len legilimencia. Ale to Bonesová nedovolí.
„Máme ešte pätnásť minút, než začne Obrana,“ šepol Harry pozrúc sa na Deana. „Zájdeme na záchod, Dobby nám musí priniesť Antiveritaserum…“
——
Sú na ceste. Rovnako mohli prísť za dvadsať minút, ako za tri hodiny. Harrymu sa dvojhodinovka Obrany vliekla ešte viac, ako za normálnych okolností. Hlavu mal sklonenú nad tou zbytočnou knihou a tváril sa, že číta rovnako ako zvyšok triedy. Uvažoval. Keď boli za Améliou a Amélia toto zorganizovala, Amélia by im mala aj pokladať otázky a Amélia nie je hlúpa, aby nevedela, ako pokladať otázky. Bol pokojný. A v pohode bol aj Dean. Akurát ho rozčuľovalo, že sa o tom dozvie jeho mama.
Riadny kus bol už ukrojený aj z druhej hodiny Obrany, keď sa ozvalo zaklopanie a do triedy následne vošla takmer celá procesia. Decká sa otočili, aby sa dívali. Dolores sa postavila a spravila krok vpred.
„Dobrý deň,“ s úsmevom vstúpil minister mágie, nasledovaný svojím asistentom a s úsmevom sa díval na decká. „Neradi vás rušíme, ale ako mi bolo povedané, hodina vám už čochvíľa končí, preto toho veľa nezameškáte…“
„Ako by bolo čo zameškávať,“ zamrmlal Ron snažiac sa svojho brata ignorovať.
„Som si istá, že si deti tú kapitolu dočítajú aj individuálne, nemám pravdu?“ ozvala sa Minerva, nasledovaná Améliou Bonesovou a jej asistentkou. Tentoraz sa Harry snažil Joy ignorovať.
„Dean!“ zavolala vysoká černoška a zamávala synovi.
„Mami…“ zamrmlal Dean nešťastne.
„Ahoj, Susan,“ Amélia Bonesová sa usmiala na svoju neter. Harry videl na tej žene absolútnu zmenu. Pokým na Ministerstve vyzerala prísne, na Grimmauldovom námestí neprípustne, teraz sa jej výraz takmer roztopil pri pohľade na Susan.
„Hm, ahoj…“ aj Susan bolo toto stretnutie tak trocha nepríjemné.
„Kornelius,“ s úsmevom k nemu podišla Dolores, nevšímajúc si všetkých ostatných. Ani vysokého chlapa, aurora, podľa plášťa a ani ďalšieho chlapa, ktorý bol s nimi. „Je mi ľúto, že ťa museli vytrhnúť z práce kvôli takej hlúposti…“
„Nemyslím si, že je to hlúposť,“ Amélia sa už znova mračila. „Počkali by sme v riaditeľni… Prečo sme sa nemohli dostať do riaditeľne?“
Harry videl, ako Doloresinu tvár zalial slabý rumenec.
„Kvôli Dumbledorovi, samozrejme. Začaroval pracovňu, aby v nej už žiaden riaditeľ úradovať nemohol…“
Minerva mala na jazyku štipľavú poznámku, ale zahryzla si do jazyka.
„Iste, iste,“ prikyvoval Kornelius. „Dobre teda, tak to spravíme tu, nie?“ otočil sa k obom neznámym chlapom. Jeden mykol plecami.
„Je jedno kde, ale poďme na to, aby sme to mali z krku. Máme totiž veľa práce…“
„Určite, Rufus,“ prikývol Kornelius. „Ostatné deti pri tom ale byť nemusia, nie?“
„Študenti, hodina vám skončila,“ veselo sa na nich usmiala Dolores. „Dúfam, že si do budúcej hodiny poriadne naštudujete dnešnú tému. Preverím si vaše vedomosti krátkym testom,“ zasmiala sa.
„Thomas, Potter, vy ostaňte,“ obrátila sa na nich Minerva. Chvíľu trvalo, kým si decká pobalili veci a odišli z učebne. Deanova mama sa zatiaľ vrhla k synovi, jeho ruku držala v tej svojej a niečo mu potichu vravela. Ron s Hermionou sa na Harryho významne pozreli. Napokon tam ostali len oni dvaja a celý zástup dospelých.
„Pustíme sa do toho? Sadnite si, chlapci,“ vyzval ich minister. „A nejako… to tu upravme, prinesme stoličky alebo čo…“
Ďalších pár minút trvalo, kým preniesli niekoľko stoličiek a usadili sa. Minerva však ostala stáť vedľa svojich študentov.
„Dobre teda… všetci vieme, prečo sme tu. Vieme, čo túto situáciu vyprovokovalo,“ minister pozrel na Deana. Ten sklonil hlavu. Jeho mama sa naňho dívala viac skrúšene, akoby mu chcela vyčítať, čo to všetko postváral. „Najprv sa predstavíme,“ povzdychol Kornelius. „Mňa asi poznáte… a zrejme si pamätáte aj na môjho asistenta,“ ukázal na Percyho. Harry naňho ani nepozrel. Kornelius si znova povzdychol. „Slečnu Bonesovú tiež zrejme poznáte. Prišla aj so svojou asistentkou. Tento pán, Arcus Burke, je členom Správnej rady Rokfortskej strednej školy čarodejníckej, ktorú tu zastupuje. A toto je Rufus Scrimgeour, vedúci aurorského úradu. Povedala vám profesorka McGonagallová, čo sa teraz bude diať?“
„Budete nás vypočúvať,“ Harry zareagoval rýchlejšie, než Dean.
„Nevysvetlila vám ale spôsob, akým sa to uskutoční?“
„Nie,“ zavrtel rýchlo hlavou. Obával sa, že by sa Dean mohol prerieknuť. „Zrejme ale dostaneme Elixír pravdy, nie?“
„Veritaserum, správne,“ prikývol Kornelius pozorne si ich prezerajúc. A nebol jediný. Dolores striehla na každé ich nadýchnutie.
„V prvom rade potrebujeme váš súhlas,“ zasiahla Amélia. „Použitie tohto elixíru má jasné obmedzenia a pravidlá. Nedá sa používať len tak… A vy nie ste zločinci, ktorých by bolo potrebné vypočuť týmto spôsobom…“ na moment zmĺkla, pretože si Dolores odkašľala. „Na základe sťažnosti a žiadosti o prešetrenie sme sa však rozhodli k tomuto kroku, aby sme buď dokázali, alebo vyvrátili vašu vinu či nevinu raz a navždy. Rozumiete?“
„Áno,“ prikývol Dean. Harry mykol plecami.
„A súhlasíte s podaním Veritasera a vypočúvaním, ktoré povedie auror Scrimgeour?“ jasne sa spýtala. Harry s Deanom si vymenili pohľady.
„Áno, pani… slečna Bonesová,“ súhlasil Dean. „Prosím si… Niekoľkokrát som totiž vravel pani riaditeľke, ako to všetko bolo, nechce mi však veriť. Teraz už hádam bude…“
„No to iste,“ vrkla Dolores. Už sa neusmievala. Mračila sa. Chlapci ochotne súhlasia s Elixírom pravdy? „Tak schválne. Dajte im ten elixír a uvidíte, čo všetko vám povedia…“
„Dolores, mlč prosím,“ Amélia sa k nej otočila. „Na to sme sem prišli my. Áno? Nechaj to na nás…“ uprene sa na ňu dívala. A Harry si fascinovane uvedomil, že má Dolores pred ňou rešpekt. Veľmi sa snažil, aby sa nezaškľabil. Celá táto situácia bola smiešna. „Dobre,“ otočila sa znova k nim. „Najprv vy, pán Thomas. Auror Scrimgeour vám nakvapká do úst Veritaserum, vy nám poviete, ako sa to… všetko dialo podľa vás a následne by vám položil nejaké otázky. Dobre?“
Dean súhlasil. Vyfasoval tri kvapky Veritasera. Až teraz si vlastne Harry uvedomil, či si nemali robiť starosti s tým, ako presne Snape Antiveritaserum pripravoval. Či zámerne elixír nepokazil. Ale to by hádam nerobil. Cítil, ako mu Minerva zovrela rameno a s Deanovým spravila zrejme to isté. Keby nebola o Snapovom elixíre presvedčená, asi by toto divadlo neusporiadala.
Auror ho vyzval, aby povedal všetko, od úplného začiatku. A Dean sa rozrečnil, schválne sa vyhýbajúc pohľadu na matku. Keď vyfasovali fľaštičky Antiveritasera a dohadovali sa nad prípadnými odpoveďami na otázky, ktoré by sa zhodovali, viedli niekoľko rozhovorov aj na tému, ako sa tváriť, že tú pravdu vlastne povedať nechceme. Dvojčatá mali zopár užitočných prednášok. Dean hral výborne ako váhanie, tak aj bránenie sa vyrieknutiu nejakých super tajomstiev, napríklad to, prečo sa vlastne chcel dostať do Potter tímu. Napokon sa za svoje správanie ospravedlnil. Všetkým zúčastneným, ale najviac matke.
Harry po očku sledoval riaditeľku. Bolo skvelé dívať sa, ako si postupne uvedomuje, že jej Dean vravel pravdu. A že sa ona mýlila. A aj to, že sa s tým nikdy nezmieri. Raz pozrel na Percyho, ten ale vyzeral, že Deana neznáša, hoci ho vôbec nepozná. Pozrel aj na Joy, ktorá si jeho pohľadu všimla a krátko naňho mrkla.
„Takže ste po nociach ostávali v kutici na metly?“ položil Scrimgeour prvú doplňujúcu otázku, hoci nebolo treba doplňovať nič. Dean to povedal celé a bola to pravda, keď užil Veritaserum. Nie?
„Áno, pane,“ mykol plecami. „Najskôr to bolo kvôli tým liečiteľom, ktorí striehli. Potom kvôli Inkvizítorom a alarmovým kúzlam na vchode do klubovne.“
„A čo ste tam robili celú noc?“
„Spal som…“
„Spali…“ Scrimgeour sa uprene díval na Deana, ktorý mu pohľad statočne vracal. Hoci mu od momentu, kedy videl svoju matku, srdce bilo ako o život. Potom sa však Rufus pozrel na Harryho. Využil toho, že sedí ostatným chrbtom a krátko naňho mrkol. „Ja neviem, či má zmysel pokladať doplňujúce otázky,“ Rufus sa postavil a pozrel na ministra. „Chlapec toho povedal dosť… vlastne to všetko vysvetlil a ja nemám dôvod pochybovať o jeho slovách…“
„Stačí vám to takto, Dolores?“ spýtala sa Minerva ostro a zamračene pozrela na riaditeľku. „Stačí vám táto výpoveď k tomu, aby ste uznali, že ste sa v pánovi Thomasovi mýlili? Že ste ho dva dni týrali…“
„Dosť!“ Minister sa postavil. „Aj mne táto výpoveď stačí. Áno, bol to omyl. Uznávame. Ministerstvo mágie sa týmto ospravedlňuje za… všetky ťažkosti a útrapy, ktoré vám boli spôsobené,“ Kornelius sa díval na Thomasa.
„A čo Dolores? Ospravedlní sa aj tá?“ ironicky natiahla Minerva. Všetky pohľady sa obrátili k riaditeľke.
„Ja tomu proste neverím,“ zavrtela hlavou.
„Dolores, počula si predsa…“
„Aj tak tomu neverím!“ pozrela na ministra. „Možno vraví pravdu… musel byť však oklamaný aj on…“ vyriekla a zaškľabila sa. „No iste, je zmanipulovaný a presvedčený o svojej pravde…“
„Och, Merlin, to snáď už nie je možné!“ vyštekla Minerva.
„Pokoj, všetci, prosím!“ zasiahla Amélia. „Dolores, budem úprimná. V tomto momente je jedno, čomu veríš alebo nie. Pán Thomas vypovedal pod Veritaserom. Všetko to máme zaznamenané. Rufus aj Kornelius jeho výpoveď uznali… a ja ju uznávam tiež. Arcus?“ pozrela na člena Správnej rady. Ten si odkašľal.
„Zrejme muselo prísť k nedorozumeniu, ktoré sa práve vysvetlilo. Pán Thomas je síce vinný, pretože maľoval zosmiešňujúce obrázky…“ zamával nimi, „…a preto si odpyká trest podľa stanov školského poriadku, avšak fyzické tresty sa už opakovať nebudú. Pani Thomasová,“ obrátil sa k nej, „v mene Správnej rady sa hlboko ospravedlňujem vám a tiež vášmu synovi,“ mierne sa uklonil.
„Myslím, že si to Dean zapamätá do konca života. Dostal riadnu lekciu… a ja sa s ním samozrejme ešte porozprávam,“ pozrela na syna, ktorý sklopil hlavu.
„Samozrejme sa neskôr porozprávame aj o nejakom odškodnom…“
„Akože za to dostaneme peniaze?“ pani Thomasová ho prizabila pohľadom. „Práve som povedala, že Dean dostal riadnu lekciu a zapamätá si to do konca života. To stačí. Nemám ani chuť a ani energiu behať po súdoch… pokiaľ bude jasné, že je táto záležitosť už uzavretá,“ významne pozrela na Dolores, ktorá nespokojne funela.
„Dobre, možno v tom všetkom pán Thomas skutočne nemá prsty,“ nasilu z nej vyšlo.
„Nie možno, ale určite,“ upozornila ju Minerva. „Vypovedal pod Veritaserom. Takže je to pravda…“
„Áno, dobre, je to pravda,“ pomrvila sa na stoličke. Lenže minister sa na ňu díval takým pohľadom, že hneď dodala. „Nechala som sa uniesť. Mala som vážne podozrenia, že by pán Thomas mohol niečo vedieť o tom, čo sa deje na hrade. No tak nevie, no…“
„A to ospravedlnenie?“ rýpla si Minerva.
„Bude stačiť, ak prenechám výšku a realizáciu trestu pána Thomasa na vás?“ natiahla. Minerva sa pousmiala.
„Vzhľadom k tomu, že pán Thomas zrejme vaše ospravedlnenie ani nečaká… tak áno. Som veľmi rada, že sa následného… trestania svojho študenta ujmem ja…“
„Dobre, dohodli ste sa,“ zasiahol Kornelius. „A Potter? Má význam vypočúvať jeho?“
„Samozrejme že to má význam,“ Dolores sa oklepala príliš rýchlo. „Možno som sa pri pánovi Thomasovi mýlila, ale pri pánovi Potterovi sa nemýlim. Dajte mu to Veritaserum a uvidíte, čo všetko má na svedomí,“ pookriala. Harry sa na ňu krátko pozrel.
„Pán Potter, chcete vypovedať pod Veritaserom?“ spýtala sa ho Amélia.
„Áno, tiež budem rád, keď ma už konečne pani riaditeľka prestane upodozrievať… aj zo zlého počasia vonku…“
„Potter, upokojte sa,“ Minerva doňho drgla.
„Pravda sa ukáže,“ usmiala sa naňho Dolores. „Tak na čo čakáte? Lejte do doňho,“ vrkla na Scrimgeoura. Ten pozrel na ministra a Améliu. Obaja prikývli. Harry pootvoril ústa, do ktorých mu padli tri kvapky elixíru pravdy. U Deana to fungovalo. Bude aj uňho.
„Ste pripravený?“ pokojne sa ho spýtal Rufus. Prikývol. Dolores si vzrušene poposadla.
„Môžem viesť vypočúvanie ja?“ ponúkla sa ochotne.
„Nie,“ zamietla jej žiadosť Amélia. Dolores ju zabila pohľadom.
„Ja viem najlepšie, čo tu pán Potter napáchal!“
„Vieme to tak isto, správy z Rokfortu sme čítali,“ nedala jej šancu Amélia. „Rufus, začnite.“
„Pán Potter, dám vám jedinú otázku, v ktorej bude zhrnuté vlastne všetko. Sú správy, ktoré dostávame z Rokfortu, pravdivé?“
„Ak sa v nich píše o tom, ako za všetko môžem ja, tak… nie,“ uprene sa zadíval na Dolores. Ani nezaváhal. Nezapochyboval. „Nešíril som minulý rok letáky. Nepreklínam vás pri večeri. Nenechávam vybuchovať schodiská… a ohňostroje, nelietam po pozemkoch na metle… a ja neviem z čoho ma vlastne obviňujete…“
„Klamete, pán Potter!“ štekla po ňom.
„Dolores, užil Veritaserum predsa,“ upozornil ju Kornelius. Vyzeral však rovnako sklamane, ako ona.
„To ma nezaujíma!“ vyskočila na nohy. „Jednoznačne klame. Neviem ako to robí, zrejme ho musel Dumbledore očarovať. Je to rovnako mocná mágia ako tá, ktorá je uvalená na mojom byte!“
Amélia na ňu prekvapene hľadela, aby svoj pohľad preniesla na Korneliusa.
„Pán Potter, očaroval vás nejako Albus Dumbledore?“ spýtal sa Rufus.
„Nie, pane,“ zavrtel hlavou.
„Iste, že o tom nevie. Bavíme sa tu o Dumbledorovi, predsa!“
„Dobre, tak inak,“ aj Rufusovi už začala liezť na nervy. „Poďme postupne, pán Potter. Letáky minulý rok. Viete, kto ich vytváral?“
„Nie, pane.“
„Viete, akým spôsobom sa dostávali na hrad?“
„Sovami predsa…“
„Iste, sovami,“ Rufus sa mierne pousmial. „Niekto tie letáky uväzoval sovám na nožičky. Školským sovám. Boli ste to vy? Alebo viete o niekom, kto to robil?“
„Nebol som to ja a neviem, kto to robil…“
„Klamár!“
„…rovnako, ako som nevedel, že obrázky maľuje a lepí Dean…“
„A teraz… ste to vy, kto preklína riaditeľku?“
„Nie, pane.“
„A viete, kto to robí? Prípadne viete, akým spôsobom sa tak deje?“
„Nie, pane.“
„Black! Spýtajte sa ho na Blacka!“
„A prečo?“
„Pretože on je určite v spojení s Dumbledorom!“
„Čo myslíte, pán Potter. Je váš krstný otec v spojení s Dumbledorom?“
„Neviem o tom, ale pochybujem…“
„Prečo?“
„Bol dosť naštvaný, keď riaditeľ prehlásil, že nás zmanipuloval…“
„Nie je to riaditeľ! Je to terorista!“ štekala nepríčetne. Amélia prevracala oči. Kornelius sedel a čušal.
„Upokojte sa, pre Merlina,“ Minerva sa na ňu dívala nechápavo.
„Dajte mi pokoj… Spýtajte sa ho, či je on v spojení s Dumbledorom!“
„Ako chcete,“ povzdychol si Rufus. „Pán Potter, ste v spojení s Dumbledorom?“
„Nie, pane. Nie som s ním v spojení. A neviem, kde je…“
„Takto klamať…“ vrtela hlavou.
„Dolores, ten chlapec užil Veritaserum. Vraví pravdu,“ potichu jej dohováral minister.
„Všetci ste sa nechali oklamať. Pamätajte na moje slová… raz sa ukáže, že som mala pravdu. Vari to nevidíte? Nie je vám jasné, že je toto Dumbledorova hra? Vodí nás všetkých za nos. Nielenže Pottera zmanipuloval, manipuluje ho stále!“
„Už dosť. Skutočne, to stačí…“ povzdychla Amélia.
„Dolores, na hrade je niekto iný, kto to pácha. Rozumieš?“ Kornelius pokračoval v trpezlivom chlácholení. Videl, ako sa na ňu dívali ostatní. Ako na blázna. „Nikto nepopiera, že sa tu dejú všetky tie veci… a niekto za to nesie zodpovednosť. Potter to však nie je…“
Dolores si hrýzla do jazyka. Pozrela na Pottera. Pokojne na ňu hľadel. Oklamal ich všetkých.
„Možno to tak je,“ privolila napokon. „Hoci sa mi tomu ťažko verí… a zrejme tomu neverím, nech si myslíte čokoľvek. Ja vinníka vypátram, na to môžete vziať jed. Len, aby ste napokon neboli veľmi prekvapení, kto to bude…“ zaprskala nespokojne a odkráčala z vlastnej učebne. Amélia pozrela na Korneliusa.
„Myslíte, že Dolores zvládne viesť ďalej túto školu? Alebo by sme pouvažovali nad výmenou, kým sa z toho úplne nezblázni?“
„Ona nie je blázon, Amélia. Tak, ako neveríme jej presvedčeniu, tak neverím tomu, že je blázon. Ona vinníka napokon skutočne nájde…“