V ten večer prebehlo veľmi veľa rozvášnených a nahnevaných, ale aj ustráchaných rozhovorov. Či už v zborovni medzi riaditeľkou a zvyškom personálu, pretože ani madam Pinceovej sa táto situácia nepozdávala, alebo následne vo vnútri profesorského zboru, či samotných riaditeľov fakúlt.
Takéto rozhovory sa konali aj v klubovniach fakúlt, kedy decká preberali, čo to pre nich bude znamenať. Harry si v momente príchodu do chrabromilskej klubovne sadol na ich miesto a hoci ho dvojčatá ťahali do niektorej chlapčenskej spálne, aby to prebrali, nechcel upozorniť práve na to. Že sa okamžite zavrie so svojou skupinou… a riaditeľka by sa to mohla dozvedieť. Mohla niekoho vystrašiť a ten to mohol vyzradiť, hoci by šlo o Chrabromilčana.
„Čo bude s metlobalom?“ To bola hlavná téma v chrabromilskej klubovni.
„Nebude…“
„Vy to vážne nespravíte?“ postavil sa Cormac McLaggen a podišiel k siedmakom. „Neprihlásite sa… a pochováte náš metlobal?“
„A načo by sme sa prihlasovali?“ zamračili sa naňho dvojčatá. „Aký zmysel má, aby sme my, alebo Ron, alebo Ginny vypisovali nejaké stupídne žiadosti, keď ich ona aj tak neschváli?“
„Nemôžete vedieť dopredu,“ mračil sa. „Ani ty sa neprihlásiš?“ pozrel na Katie Bellovú.
„Ani ma nehne. Ide predsa o princíp. Čo čaká? Že sa pred ňou budeme plaziť a žobrať o to, aby nám veľkoryso umožnila hrať? Nech si to strčí do zadku!“
„Správne,“ prikývol Ron a objal ju okolo pása. Vtisol jej bozk na čelo.
„Ja by som sa prihlásil,“ nadhodil a zabil pohľadom dvojčatá, ktoré sa začali dusiť smiechom. „Nesmejte sa! Slizolin bude mať komplet tím a pokiaľ by Bystrohlav alebo Bifľomor dokázali spraviť tím… turnaj bude pokračovať. To vážne chcete, aby vyhral Slizolin?“ pozrel na Angelinu, ktorá vyzerala, že sa vrátila z pohrebu. „Je to vaša posledná možnosť…“
„Rovnako je to aj posledná možnosť Cedrica a Rogera… a hádaj, ako to dopadne,“ štekla naňho aj Alica.
„Určite to berú tak, ako my,“ Angelina sa postavila a zotrela si slzy. Bola kapitánkou a mala do toho čo povedať. „Tiež by som najradšej hrala a pohár vyhrala, pretože sme boli skvelý tím… Neuvedomujete si, o čo v tejto hre ide? Je to forma odmeny. Ona si nás chce kupovať. Povedzte niečo na Harryho a za odmenu si môžete zahrať. A je jedno čo, vítaná je každá informácia. Čím pikantnejšia, tým lepšie pre informátora… A ak si myslí, že si nejakého Chrabromilčana kúpi takýmto spôsobom, mýli sa…“
„Správne!“ vykríkli dvojčatá a zaskandovali. Seamus zapískal. Niekoľko menších detí zatlieskalo. Harry pozrel na Angelinu. Zaslzenými očami naňho mrkla a usmiala sa. Ešte nikdy od nej nepočul nič podobné. Väčšinou mu nadávala alebo ho dirigovala.
„Hovor za seba,“ prskol Cormac. Klubovňa stíchla a nechápavo sa naňho pozrela.
„Čo si to povedal?“ Ron sa zamračil. Harry pozrel na Cormaca.
„Najlepšie by bolo, keby sa ku všetkému priznal!“ štekol Cormac. Niekoľko prekvapených híknutí a podráždených zasyčaní sa ozvalo. „Celý hrad vie, že je za tým on… a že mu vy pomáhate. Je to verejné tajomstvo. A kvôli tomu, aby si on liečil…“ nedopovedal.
Ron naňho skočil a začal ho biť hlava nehlava. Po prvotnom šoku sa však Cormac začal brániť. Bol statný a silný. Dvojčatá svojho brata zdrapli a odťahovali ho od Cormaca, až im musel pomôcť aj Harry a Cormaca odťahovali jeho spolužiaci. Celú dobu sa niesli klubovňou výkriky a nadávky.
„Povedz to ešte raz, ty hajzeľ a nezachránia ťa ani všetci svätí!“ štekal po ňom Ron.
„Pokoj, Ronald,“ upokojovali ho bratia, ale gánili po Cormacovi.
„Čo všetci čumíte?“ Cormac striasal zo seba ruky, ktoré ho držali a prskal okolo seba. „Veď je to pravda!“
„Tak bež,“ ozval sa Harry. „Utekaj za riaditeľkou a povedz jej… čo jej vlastne chceš povedať? Aby ti dala miesto v tíme? A ak by si predsa len prišiel na nejakú cennú informáciu… napríklad počet mojich nočných prdov… kto by sa k tebe pridal, aby si mal svoj tím?“ pozrel do klubovne.
„Nikto, Harry!“ zakričal Colin.
„Zradcami opovrhujeme!“ vypískol akýsi maličký druhák.
„Fúúúj!“
„A upozorňujeme ťa, McLaggen…“ vypustil Ron znechutene, „ak by ti napadla tá šialenosť, že by si predsa len tej krave šiel vešať na nos nejaké svoje bludné predstavy… v tom momente si to odskáčeš ako ešte nikto…“
„Vyhrážaš sa mi?“ zaškľabil sa Cormac.
„Áno, vyhrážam…“ hrozivým šepotom vyšlo z Rona, až Cormacovi zamrzol úsmev na tvári.
„Všetci ste hlupáci! Absolútne všetci…“ zavrčal a vykročil ku schodisku do spální. „Idete?“ otočil sa k svojim spolužiakom.
„Nie, Cormac, nejdeme,“ zavrtel hlavou Ethan Could. Cormac sa zarazil. Potom sa ešte raz pozrel k Harrrymu, aby následne vybehol po schodoch.
„Rozumne, Ethan,“ pochválila ho Katie, ale už kontrolovala škody na Ronovi. Nebolo to také hrozné, ako bitka vyzerala. Väčšinou sa udierali do tiel, nie do hlavy.
„Budem v pohode,“ usmial sa Ron, ale nechal sa od Katie kontrolovať.
„Vďaka kamoš,“ Harry ho tľapol po ramene a vrátil sa ku svojim priateľom.
„Bude ticho, však áno?“ spýtala sa Hermiona. Harry sa jej nedivil, že dostala strach. Nikto nedokázal predpovedať, či niekto bude niečo vravieť. A ak, ako veľmi bolestivé by to pre nich mohlo byť.
„Myslím, že mu to Ronald vysvetlil dostatočne,“ povedala Ginny kontrolujúc pohľadom Harryho.
„Si v poriadku?“ Lucy ho kontrolovala aj otázkou. Zazubil sa.
„Klobúk dole pred Ronom,“ dvojčatá si k nim prisadli. Spolu s nimi metlobalistky a aj Lee. „Pustiť sa do takej väzby holými rukami…“
„Keby trval súboj dlhšie, zrejme by dostal nakladačku,“ skonštatoval Lee.
„Možno to niekedy zistíme…“ dvojčatá pozreli na Harryho. „Čo my? Keď si tá krava myslí, že nás umlčí, mýli sa…“
„Musíme sa poriadne nad všetkým zamyslieť…“
„Budete pokračovať. Ja som to tušila…“ šepla Hermiona. Harry na ňu pozrel.
„Samozrejme, že budeme,“ George do nej drgol. „V prvom rade zistíme, ako to ide v ostatných fakultách,“ tľapol si po vačku, kde mal skrytý falošný galeón.
„Zistíme, aké nálady vládnu tam a potom sa uvidí…“ dodal Fred.
Neskôr sa dozvedeli, že v ostatných fakultách sa udiali podobné incidenty, ale ako Roger, tak aj Cedric, ako kapitáni dosiahli to, čo chceli. Zachariasovi musela nejaká neutrálna šiestačka vysvetľovať, ako si naniesť na tvár krycie kúzlo, aby nikto nevidel obrovskú modrinu, o ktorú sa mu postaral Justin Finch-Fletchley. Harryho táto informácia povzbudila. Justin z DA odišiel. Ale nezradí ich.
——
Harry sedel zadumane na hodine Dejín (Dolores sa ani po dvoch týždňoch od návratu nepodarilo s Binnsom nič spraviť) a premýšľal, čo sa to začalo diať a kam to až povedie. Prvé, čo spravili, keď sa v ten večer dostali spod pohľadov ostatných bolo to, že zavolal Dobbyho a zveril mu do úschovy neviditeľný plášť a dvojcestné zrkadlo. Dobby od radosti mával ušami a povedal, že dá na veci pozor, že ich uskladní v ich tajnej miestnosti a že keď bude pán Harry potrebovať, bez váhania ich prenesie. Záškodnícku mapu však u seba museli mať. Aj keby sa Inkvizičná čata rozhodla kontrolovať ich majetky, bol to vlastne len kus pergamenu.
Potom Harry strhol sponad Deanovej postele jeho posledný obrázok, ktorý stále čakal na uvedenie na scénu. Nakopírované obrázky boli bezpečne v Núdzovej miestnosti, ale on si originál zavesil nad posteľ a to bolo to posledné, čo by potrebovala Inkvizičná čata nájsť. Následne prišli dvojčatá s Leem, ktorí veľmi neradi a neochotne zverili Dobbymu celé ich imanie. Asi tristo kusov cukríkov a ďalších výrobkov, ktoré chceli predať. Harry skoro spadol z nôh, keď pritiahli štyri obrovské škatule s ohňostrojmi a inými výbušninami. Seamus sa na tom smial pol dňa.
Ale boli čistí. Mali všetko pekne skryté na tom najbezpečnejšom mieste. Bolo to poruke tak, ako v danej chvíli bolo možné. Pochybovali, že by sa do Núdzovej miestnosti dostali skoro, ale bol tu Dobby, ktorý im prenesie, čo budú potrebovať. A potom sa spojili so Cedricom a Rogerom, aby aj v ich fakultách a u ich ľudí Inkvizičná čata nič nenašla a poslali za nimi Dobbyho. Škriatok bol v ten večer plne vyťažený a nadmieru šťastný a spokojný. Falošný galeón si nechali. Bol to predsa len peniaz. V Núdzovej miestnosti skončilo Antiveritaserum a aj Všehodžús.
Že metlobal na Rokforte umrie, to bola skutočnosť, s ktorou sa museli vyrovnať všetci. Niektorí skorej, niektorí neskôr. S Cormacom sa v chrabromilskej fakulte stále nebavila ani kľučka od dverí. Draco Malfoy sa síce na druhý deň po oznámení nových pravidiel pred hodinou Elixírov vystatoval a provokoval tým, že Slizolin nemal najmenšie problémy a Dolores… veď to je predsa známa jeho otca, preto si dovoľuje menovať ju tak dôverne… všetky ich žiadosti okamžite schválila. Bez otázok a vypočúvania. Rovnako tomu bolo aj pri ostatných krúžkoch, ktoré Slizolinčania navštevovali. Ktovie, či bude taká ústretová aj pri Chrabromile? Harry s Ronom sa na seba len dívali a uškŕňali sa pod nos. Dracova snaha bola roztomilá. Oni mali ale iné ambície a podobné provokácie ich nemohli rozrušiť ani v najmenšom.
A potom tu bol postoj ostatných fakúlt. Ako predpokladali, Bystrohlav a ani Bifľomor nevyvinú minimálnu snahu o to, aby poskladali metlobalové tímy. A mali pritom veľkú šancu poskladať slušné náhradné tímy. Dokonca si Harry myslel, že by Dolores dovolila hrať ako Rogerovi, tak aj Čcho či Cedricovi. Kapitáni oboch tímov mali ale vo svojich fakultách veľké slovo a vzbudzovali rešpekt a dôveru. Dokázali svojich spolužiakov presvedčiť o hodnotách, ktoré sa oplatí ctiť. O Harrym pritom nepadlo ani slovo.
A tak metlobal na Rokforte skutočne umrel. Dolores nedostala ani jednu žiadosť z ostatných troch fakúlt, hoci trikrát vyzvala študentov, aby neváhali a prihlášky vyplnili. Nestalo sa.
Čo sa týka metiel… veľmi neochotne ich všetci poslušne odovzdali madam Hoochovej. Hoci by Harry Blesk radšej poslal Siriusovi, nechcel to preťahovať. Chcel mať aj tento bod čo najrýchlejšie z krku. Ginny Blesk vzala, a spolu s ďalšími sedemnástimi chrabromilskými deckami, na čele s Angelinou a Katie, svoje metly odovzdali a nechali ich zamknúť. Ako zločincov. Alebo skôr rukojemníkov.
Nikto z Chrabromilu nechcel mať s Dolores spoločného viac, než bolo nevyhnutné. Harry dokonca začul maličkých prvákov, že sa radšej vzdajú pľuvadlíkov, než aby zo seba robili idiotov na nejakom vypočúvaní. A to pritom k týmto malým bola Dolores skutočne ústretová, ako Harry vedel. Nerobila im problémy, schvaľovala žiadosti rad za radom. Aj Bystrohlavčanom a Bifľomorčanom. Problémy mali len piataci a vyššie. A niekoľko štvrtákov. Chrabromilčania však držali pokope a Dolores nemusela riešiť žiadnu ich žiadosť. Teda… jednu musela.
Neville sa vtedy vrátil a ramená mu viseli kritickým spôsobom. Priznal sa. S hanbou a totálne zapýrený si k nim vtedy prisadol a povedal, čo spravil. Vypísal žiadosť o osobné voľno v trvaní jednej hodiny. Žiadal ho pravidelne, každé ráno od pol šiestej do pol siedmej a chcel toto voľno tráviť na pozemku behaním a cvičením. Stačila však prvá otázka od Dolores, kedy sa spýtala, aký presne je jeho vzťah k Harry Potterovi, keďže je členom takzvaného Potter tímu. Len túto otázku mu položila a Neville sa zdvihol, aby sa natiahol po žiadosť a roztrhal ju pred jej zrakom. Stále mu v ušiach znel smiech, keď od nej odchádzal. Povedal ale, že bude radšej tučným a nemotorným, ako byť predajnou kurvou… Trvali dva dni, než mu to hlavne dievčatá vysvetlili. Po svojom.
Neville už ani zďaleka nebol tučným a nemotorným. Už minulé prázdniny sa trocha vytiahol a niekoľkomesačné behanie a posilňovanie tiež robilo svoje. Nebude trvať dlho a bude lámať dievčenské srdcia aj on. Bude potrebná zmena prútika, možno prvá láska a bude to iný Neville. Milý, dobrý a nežný… áno, pretože bol podobná povaha, ako Harry a to lákalo dievčatá viac, ako namachrovaný blbec, ktorý si myslí, že je majster sveta. Aj Harry a aj Ron vtedy sčerveneli. Nehovoriac o Nevillovi. Chlapci si navzájom tresli do ramien, povedali si, že to bude dobré, Harry navrhol, že by mohli každý deň vybehnúť až do siedmeho poschodia internátu päť krát a trocha môžu posilňovať aj v izbe a Nevillovi sa nálada vrátila.
Potom tu bola slávna Inkvizičná čata zložená zo samých Slizolinčanov. Ani Bystrohlav a ani Bifľomor sa tohto cirkusu nechceli zúčastniť. O Chrabromile sa netreba vyjadrovať. Áno, chodili a kontrolovali, strhávali body a robili ramená. Lenže všetky tri fakulty sa nezávisle na sebe dohodli, že budú hlavne do knižnice chodiť po veľkých skupinách (mali tú možnosť, keďže Dolores jeden zo svojich Dekrétov zrušila). A správne Harry predpokladal, že sa stane z knižnice akési spoločenské centrum Rokfortu (Ginny sa stretla so Shaneom za regálmi už dvakrát a neboli jedinými). Hľadať potrebnú knihu a naraziť pritom na zaľúbené dvojice nebolo nič nezvyčajným. Stále to bolo len bozkávanie, že áno. Harry by rád vedel, ako chcú študenti vyriešiť iný druh kontaktu. A že je záujem o špecifickú interakciu veľký hlavne medzi siedmakmi, to bolo tiež všeobecne známe. Jedine porušením pravidiel. No, nebude to mať Dolores jednoduché, ak bude musieť vypočúvať a rozhodovať sa o výške trestu medzi plnoletými čarodejníkmi, ktorí si chceli trocha užiť.
Takéto hromadné presúvanie malo fungovať aj v prípade, že niekto potreboval ísť do nemocničného krídla. Študenti jednoducho nechceli pripustiť, aby boli na chodbách jednotlivci, prípadne dvojice (pokiaľ práve nehľadali kuticu, kde by sa zaistili zvukotesným kúzlom) a dali tak príležitosť Inkvizičnej čate dokazovať svoju preceňovanú dôležitosť nejakým šikanóznym správaním. Pretože k tomu mohlo prísť veľmi rýchlo a jednoducho. Minimálne traja študenti boli spolu vždy. Väčšinou ale chodili v početnejších skupinkách.
Jediným problémom sa zdala byť účasť na školskom treste. Toto ale vyriešila Minerva. Profesori sa dohodli, že ak dajú nejakému študentovi trest, sami ho odprevadia po jeho skončení do fakulty. Ak by trest niekomu zadala sama Dolores, študenti túto informáciu posunú počas vyučovania vedúcemu fakulty a ten si pre previnilca príde, aby ho odprevadil do fakulty. Spoliehať sa na niečo takéto u Dolores nemohli. A sami si boli vedomí, čo sa môže diať, ak sa vytvorí Inkvizičná čata z dospelých. S akými preferenciami sem prídu otcovia určitých študentov. Nechať v tom prípade potulovať sa Pottera samého po hrade považovala Minerva za krajne neprípustné.
Netreba zabúdať ani na to, aké problémy priniesli nové pravidlá madam Pinceovej. Študenti to vzali po svojom a celkom logicky, ona ale nebola zvyknutá na to, že mala razom knižnicu preplnenú, že sa tu študenti zdržovali vo veľkých skupinách a dlho, až musela pričarovať ďalšie lavice, o tých dvojiciach medzi policami radšej ani neuvažovala. Deti jej tam pendlovali od skončenia vyučovania až do večierky, s výnimkou večere a ona mala plné ruky práce. Jej sťažnosti nepadli na úrodnú pôdu. Profesori sa však sami rozhodli, že budú kolegyni pomáhať ten nával zvládať.
Harry mal ale aj iné starosti, ktoré sa týkali pravidiel. Bolo mu proti srsti zašívať sa s Lucy niekde medzi policami, keď v ďalšej uličke po sebe lozila iná dvojica. Vlastne sa zdržoval takmer výlučne v ich klubovni a ak by potreboval knihu, niekto mu ju prinesie. Mal pocit, že by bol akýmsi medom, na ktorého sa zletia včely z celého okolia, keby vystrčil nos z fakulty. Malfoy by si veru zgustol. Toto rozhodnutie však anulovalo akýkoľvek náznak súkromia. Preto sa s Ronom, a ostatnými chlapcami z ich spálne proste museli prispôsobiť (aj tak boli väčšinu času v knižnici), vymysleli akýsi plán rovnomerne rozloženého času, ktorý strávia so svojimi priateľkami za zabezpečeným baldachýnom v ich spálni. Ak však dané dievčatá budú mať v tej dobe čas a chuť. Na to netreba zabúdať.
A potom tu bol ten obrovský problém, ktorý bude potrebné dôkladne premyslieť, aby sa vyhli prezradeniu. Jeho stretávanie sa s Ginny. Áno, chodila ako ocelot do jeho postele hlboko v noci. Raz im to ale nemusí vyjsť. Môže sa stať, že sa prezradia. Dúfali, pevne verili tomu, že sa tak nestane.
Nielen dvojčatá, ale aj Cedric s Rogerom, dokonca Seamus s Deanom, o Ronovi sa ani netreba zmieňovať, stále intenzívnejšie tlačili do ďalšej akcie. Najprv bolo ale potrebné poriadne odpozerať zvyklosti, ktoré špehovia používajú. Po viac ako dvoch týždňoch zistili, že jeden auror po večierke obsmŕda v okolí chrabromilskej fakulty a druhý sa zdržuje v obývacej miestnosti Doloresinho bytu. A je tam celú noc. To bolo ale po večierke. Pred večierkou lozili po hrade obaja. Zatiaľ bez výraznej pomoci zvonka.
Netušili, koľko rodičov prejavilo snahu o pomoc Rokfortu, ako to nazvali v novinách (a to vedeli, pretože sa každý víkend Harry so Siriusom spojil). Na hrade boli zatiaľ len otec Harpera (toho zdatnejšieho stíhača, než akým je Malfoy – podľa Lucy a hlavne Ginny je to aj tak idiot) a otec siedmaka Warringtona (triafača a tiež idiota, podľa dvojčiat). Nebude však dlho trvať a prídu otcovia aj ostatných… veľmi ochotných členov Inkvizičnej čaty.
A neradno zabúdať ani na Dolores. Ono to ani nešlo, zabúdať na ňu. Každopádne sa jej vývoj situácie mimoriadne pozdával. Všade bol pokoj, deti dodržiavali stanovené pravidlá. Nosila sa po hrade ako páv. Hrdá a spokojná s tým, aké účinné sú jej nové pravidlá. Dva týždne a žiaden incident. Nezabudla to pripomenúť na každej hodine, zvlášť na tej piatakov. Aj Susan Bonesová s Ernie McMillanom sa na Harryho pozreli čoraz častejšie. A nielen oni, ako si uvedomil.
Harry sedel na hodine Dejín mágie, pred ním ležala identifikačná karta a Binns si odrecitovával svoju prednášku žijúc, či skôr pohybujúc sa vo svojom vlastnom svete, stále netušiac, že po ňom nová riaditeľka chcela akési nápravné opatrenia, zrejme ani netušiac, že tu vlastne je nová riaditeľka. Harry sa usmial. Pozrel na svojho kamaráta, ktorý takmer driemal. Drgol doňho.
„Je čas…“ šepol, keď ho kamarát zameral. A Ron bol v okamihu úplne prebratý…
——
V piatackej chlapčenskej spálni sa krčilo okolo rozloženej mapy osem chlapcov. Komplet piataci a tiež dvojčatá s Leem. Boli tri hodiny v noci, zajtra budú mať normálne vyučovanie, ale ani jednému neprekážalo, že sa nevyspí.
„Nechali sme ju dlho oddychovať,“ zasmial sa Fred.
„Ráno sa zobudí z toho svojho pokojného sveta do hrôzy…“ prikývol George.
„A večer by mohla dostať prídavok, nie?“uchechtol sa Lee.
„Aktivujete cukrík?“ nadšene sa pýtal Seamus.
„Bolo by fajn, keby dostala tá mrcha dve rany, čo?“ Ron pozrel na Harryho. Ten si vymenil úškrn s Nevillom.
„Dobre, určite, ale najskôr môj darček,“ netrpezlivo sa pomrvil Dean. „Som to trocha vyšperkoval, než som to skryl,“ mrkol na nich. Seamus sa vedúco chechtal.
„Ako?“ zaujalo ich.
„Uvidíte ráno… Poďme na to!“
Dean skryl svoje obrázky ešte v dobe, kedy Dolores na hrade nebola. Neskôr sa už do Núdzovej miestnosti nedostal nikto z nich. Dobby však áno.
„Dobre… Dawlish zrejme drieme u Dolores v obývačke…“ hlásili dvojčatá. „A ona spí… asi.“
„Puttock je pri našom portréte…“ oznamoval Ron.
„Filch je tiež u seba,“ zaškľabil sa Neville.
„A ostatné časti mapy sú čisté…“ Harry spolu s Leem, Deanom a Seamus kontrolovali ostatné kritické oblasti hlavne okolo Vstupnej haly a bifľomorskej klubovne, čo bolo vlastne len na skok, keďže mali klubovňu vedľa kuchyne a tá, hoci o tom skoro nikto nevedel, susedila práve so Vstupnou halou a Veľkou sieňou.
„Starý Warrington je na druhej strane hradu, je to v pohode. Môžeme,“ odštartoval ich Lee.
„Dobby!“ zavolal Harry do priestoru a v tom momente sa zjavil škriatok. Absolútne nevyzeral, že je hlboká noc. Akoby čakal na zavolanie.
„Pán Harry ma volal?“ spýtal sa radostne. „Dobby zdraví všetkých pánov…“
„Nazdar!“
„Dobby, potrebovali by sme, aby si šiel do tajnej miestnosti, vzal odtiaľ obrázky… je tam len jedna kôpka… a tie odniesol do bifľomorskej klubovne. Už na teba čakajú Cedric Diggory, Ernie MacMillan a Susan Bonesová. Odovzdaj im ich. A buď nablízku, keby sa vyskytli nejaké problémy…“
„Dobby rozumel, pane. Dobby vezme obrázky a odovzdá ich. Dobby bude blízko a bude čakať, či ho nezavolajú. Dobby želá všetkým veľa šťastia!“ A zmizol.
Neville: Dobby už ide!
Susan: Už je tu. Máme to. Ideme. Dávajte pozor.
Neville držal v ruke galeón pripravený okamžite varovať trojicu Bifľomorčanov, ktorá sa vykrádala zo svojej fakulty, aby ozdobila Vstupnú halu tradičným spôsobom. Chlapci striehli nad mapou, kontrolovali ju, ale stále to bolo príliš ľahké. Harry nepochyboval, že po dnešnej noci vyprovokujú Dolores k väčšej aktivite a do týždňa sa bude hrad v noci hemžiť dospelými dobrovoľníkmi. V kútiku duše si priznal, že ho to láka. Taká väčšia dávka adrenalínu.
Skutočne to bolo príliš jednoduché. Susan sa pravidelne pýtala na novinky a Neville ju pravidelne informoval, že je všade čistý vzduch, pokým Cedric s Erniem pracovali. Cedric nanášal kúzlom trvanlivé lepidlo a Ernie lepil obrázky. Všade a dosť. Do hodiny mali hotovo a Chrabromilčania spokojne sledovali, ako ich bodky miznú naspäť v klubovni. Nikde sa nič nemihlo, Puttock stále strážil vchod do chrabromilskej klubovne.
„Dobre, páni… skúsme si ešte dve hodinky pospať,“ zavelili dvojčatá.
Harry ešte predtým, ako zložil mapu a tiež sa chystal skúsiť si zdriemnuť, pozrel na bodku Dolores Umbridgeovej. Spokojne spala. A sny nikdy nemala. Zazubil sa. V hlave sa mu rysoval plán. Trocha riskantný, ale ak by vyšiel…
——
„No ty, nádhera…“ hlesol Ron stojac spolu s priateľmi vo Vstupnej hale v dave zvedavcov. Decká sa strašne smiali a do Veľkej siene postupovali len pomaly.
„Dobré, čo?“ šepol im za chrbtami Dean. „Sa mi to podarilo…“
„Pekné,“ prikývol Harry držiac za pás Lucy rovnako, ako si Ron k sebe tisol Katie.
„Bude to vyšetrovať,“ zašomrala nespokojne Hermiona.
„Samozrejme,“ prikývol Harry. „Puttock bol ale celú noc pred našou klubovňou…“
„Aha, krava…“ sykla Ginny dívajúc sa do postrannej uličky.
„Čo sa to tu deje?“ zaujímalo Dolores. Bolo pár minút pred siedmou, za moment sa začne odkrajovať z pätnásťminútovej lehoty pre príchod do Siene… v nej ale zatiaľ stále nikto nebol. Puttock stál pred jednou polepenou stenou a zadumane hľadel na obrázok. Dolores sčervenela, keď zistila, čo vyvolalo ten rozruch. Vidiac ju, decká sa rozosmiali ešte viac. Dawlish, ktorý šiel tesne za Dolores, zamračene pristúpil k ďalšej stene, aby aj on skúmal obrázky. Ktovie, čo chcú vyskúmať…
Jej pohľad sa stretol s Harryho a od hnevu zbledla. Nesmial sa nijako nahlas, to Ron aj so Seamusom sa takmer prehýbali v bokoch. Len sa na ňu díval a pokojne sa usmieval.
„Do Siene na raňajky! Všetci a hneď!“ zaštekala na decká. Trocha ich to umlčalo, pravda. Nebolo rozumné smiať sa jej priamo do očí. „Nepôjde to tak ľahko dole…“ obrátila sa na Dawlisha. To Harry začul, keď prechádzal okolo nich. „Skúste zistiť, čo je to za kúzla…“
Viac nepočul. Dav ich strhol a ťahal na raňajky. Začul, že sa nové pomenovanie ich riaditeľky okamžite ujalo. Nálada mu stúpala každým novým zistením. Videl dokonca, že to pobavilo aj niektorých Slizolinčanov. A profesorov. Minerva sa na nich milo usmiala, keď prechádzala okolo. Bolo to skvelé.
Po pár minútach, keď už bola Sieň zaplnená, vošla dovnútra aj nahnevaná Dolores s Puttockom. Dawlish, a asistoval mu už aj Filch, ostali pri obrázkoch.
„Dobre deti,“ Dolores sa postavila pred lavice a nasilu sa usmiala. Občas sa ozval chichot. Väčšina smiechu však bola tlmená vajíčkami, hriankami a párkami. „Zdá sa, že sa ambície istých študentov… dovolím si tvrdiť, že to nie je práca jednotlivca a dokonca si dovolím tvrdiť, že sa podozrenie rozširuje na všetky fakulty… nezmiernili,“ zamračila sa a prechádzala pohľadom po študentoch. Harryho prekvapilo, že nezazerá priamo naňho. Ale ako sama povedala a ako jej to musel tvrdiť aj Puttock – oni z klubovne nos nevystrčili. „Vyhlásiť teraz prehliadku hradu nemá zmysel,“ pozrela k slizolinským. „Páchatelia si určite neskryli tie ohavnosti pod posteľou. Avšak… ako ma upozornili aurori a ja som neskutočne rada, že tu sú a sú svedkami týchto nechutností… existuje možnosť, ako s nočnými výletmi z klubovní skoncovať raz a navždy,“ na moment stíchla. Jej pohľad prechádzal po Bystrohlavčanoch a Bifľomorčanoch. Puttock ich pozoroval ešte intenzívnejšie. „Aurori nainštalujú na všetky vchody do klubovní, s výnimkou tej Slizolinskej, alarmové kúzla rovnako, ako sú alarmové kúzla nainštalované na oknách chrabromilskej fakulty. Žiaden, opakujem a zdôrazňujem… žiaden čarodejník sa po večierke z klubovne nedostane! Dobrú chuť vám prajem!“ nahnevane odkráčala s Puttockom v závese.
Harry pokračoval v raňajkách a v hlave už uvažoval nad možnosťou, ako obísť alarmové kúzla na vchodoch do klubovní.
„Asi sa to nebude dať, nie?“ Ron sa k nemu nahol. Uvažoval nad tým istým.
„Zaujímalo by ma, či takéto kúzla dokážu rozlíšiť, či ide o čarodejníka alebo animága.“
„Vyskúšame,“ sľúbili si.
Aj tak začuli z niekoľkých strán, ako sa decká bavia medzi sebou a menujú riaditeľku jej novou prezývkou. Dean svoj obrázok skutočne vyšperkoval. Nielenže na ňom bola nakreslená rozbesnená Dolores v ružovom župane v chrabromilskej klubovni, s takmer nepríčetným výrazom tváre (Dean skutočne pekne maľoval). Pod ňou bol nápis: ŠIALENÁ KRAVA DOLLY (Umbridgeová, ak vám to nedošlo). Raňajky boli dnes mimoriadne chutné.
Deň tiež prebiehal vcelku obstojne. Na Obrane sa Dolores k incidentu nevracala. Nikto sa neodvážil pred ňou spomenúť Dolly, len bezducho čítali tie nezmysly. Celú jednu kapitolu. A ak ju náhodou niekto prečítal, čo sa doteraz podarilo len Hermione, tak ju mal čítať nanovo. Harry sa len málokedy dostal cez prvý odstavec. Do konca hodiny len premýšľal, prípadne sa zasnil. Kútikom oka videl, ako si Ron občas brkom pichne do ruky, aby náhodou nezadriemal. A za úlohu mali napísať esej k prečítanej kapitole. Aspoň sa precvičia v synonymách, pretože väčšinou odpisovali úlohy od Hermiony, keď sa nad nimi zľutovala a svoju úlohu im požičala.
Lenže to nemalo byť ten deň všetko, ako sa dohodli. Všetci sa tešili na večeru. Dva týždne to vyzeralo, že rezignovali, že bude mať Dolores pokoj a že sa jej podarilo nastoliť nový poriadok. Omyl. Dvojčatá hneď po príchode do siene heslom aktivovali kúzla a potom čakali. Nenápadne striehli, kedy to vypukne.
Vlastne ani nevedeli, ktorý konkrétny cukrík uviedli do pohybu, pretože ich bolo nad Dolores hneď niekoľko. Možno to bolo jedno. Ron si ale veľmi želal, aby to bol ten, po ktorom by sa jej na tvári vyhádzali veľké, žlté, hnisavé pupáky. Harry si však želal len to, aby Dawlish, ktorý sedel po jej ľavici a pohár mala znova na tom istom mieste, nezaregistroval tú chvíľočku, kedy cukrík klesne do pohára a rozpustí sa. Bol to síce len zlomok sekundy, lenže dovtedy tam sedával Flitwick, ktorý by si schválne nevšimol, aj keby jej tam popadali trollie bobky.
Prví študenti už dovečerali a zdvíhali sa z miest, keď sa Sieňou rozľahol výkrik. V okamihu sa každý snažil zistiť čo to bolo a odkiaľ to šlo. O tri sekundy neskôr to už vedeli všetci. Výkrik sa menil, až prešiel do akéhosi pípania.
Puttock aj s Dawlishom v zlomku sekundy vyhodnotili situáciu a vytvorili závery. Vyskočili zo svojich miest a rozbehli sa medzi lavice.
Decká sa už znova začali smiať. Pískať. Skandovať. Slizolinčania len zarazene civeli na riaditeľku. Zmenili sa jej ruky, aj hlava. Na jej vrchu sa jej vytvoril malý hrebienok, pod krkom dva ovisnuté laloky, tvár jej zdobilo perie, ktoré začala vypľúvať z dlhého zobáka. A ruky mala rovnako obrastené perím. Určite chcela nadávať, avšak len zúfalo pípala a vyprskovala páperie. Splašene mávala krídlami. Pomona sa blízko nej kryla pohárom, aby ju nevidela smiať sa. Minerva ju len pozorne sledovala. A Snape strelil pohľadom k Harryho partičke.
Ten istý názor na situáciu mali aj aurori, ktorí pribrzdili pri starších študentoch.
„Prútik, Potter,“ vyzval ho Puttock. „Aj vy ostatní, dajte mi prútiky.“ To isté činil Dawlish pri Bifľomorčanoch.
„Čože?“ Harry sa zatváril prekvapene.
„Žiadne otázky, odovzdajte mi prútiky. Všetci. Aj vy a vaši spolužiaci,“ pozrel na dvojčatá.
„Ako chcete, pane,“ mykli plecami. „Len si dávajte pozor, aby ste ich nepoškodili…“ zmĺkli, keď ich auror zavraždil pohľadom.
„Priori Incantatem…“
Aurori postupne skontrolovali prútiky osôb, ktoré zhodnotili ako najviac podozrivé hneď, ako to bolo možné, práve kvôli tomu, aby páchatelia nemohli zmeniť posledné použité kúzlo. A vyzývaní študenti im ich vcelku ochotne podávali. Ginny teatrálne poutierala svoj prútik, keď jej ho Puttock vrátil.
Sliepka Dolly stále pískala, ale spravila už kroky k nim. Len hlavu a ruky mala zmenené. Minerva jej bola v závese. Decká sa smiali, napriek tomu pozorne sledovali, či aurori na niečo neprídu. Či niekoho neodhalia. A chceli to vidieť. Chceli byť svedkami toho veľkého odhalenia.
Lenže k nemu prísť nemalo ani po tom, ako Dawlish skontroloval Bifľomorčanov a vrhol sa na Bystrohlavčanov. Všetky posledné kúzla kontrolovaných prútikov ukazovali na bežné kúzla učiace sa na Rokforte.
„Skoro na všetkých hodinách sa učíme kúzliť, viete, pane?“ Harry pozrel na Puttocka posmešne. Dolores už bola pri nich. Minerva tiež. „Len na Obrane si bezducho čítame…“
„Písk…“ Dolores nahnevane pískala. Niekoľko študentov jej odpovedalo zapískaním.
„Žiadna kliatba, Dolores. Títo vás neprekliali,“ oznámil jej Puttock.
„Ani ja som nič neobjavil…“
„Hm, zvláštne,“ natiahol Harry posmešne. Dolly aj aurori ho zabili pohľadom. Nevinne mykol plecami.
„Písk!“ Dolores sa znova rozpískala. Veľmi chcela niečo povedať, ale nešlo to.
„A znova nemáte dôkaz, však?“ Minerva sa za nimi mračila. „Študentov, ktorých bezdôvodne podozrievate, skontrolovali vaši aurori… Je to pre vás dostatočný dôvod k tomu, aby ste s tým smiešnym podozrievaním skončili?“
„Písk, písk, písk…“
„Prepáčte, nerozumiem vám,“ usmiala sa na ňu vedúca chrabromilskej fakulty.
„Písk…“
„Kikirikííí!“ Ron jej zahučal za chrbtom, rovno do ucha tak silno a prenikavo, až sa skoro sklátila k zemi. Najskôr ale vyskočila, ako vystrašená mačka. Zabila Rona pohľadom a nahnevane kráčala preč. Sieň tentoraz burácala smiechom.
„Bolo to potrebné, Weasley?“ zamračila sa naňho Minerva. „Dá vám trest…“
„Nevadí, stálo to za to,“ smial sa Ron.
——
Ron vôbec nebanoval, že mal chodiť k Dolores týždeň na trest. Pred každým trestom si nakvapkal do úst tri kvapky Antiveritasera a hodinu po večeri prepisoval dlhé state zo Slikharda. Možno si z nich niečo aj zapamätá, keď to musí písať. Aspoň to tvrdila Hermiona, že keď sa text prepisuje, rýchlejšie sa to človek naučí. Ronovi to bolo úplne fuk. Jeho popularita ešte narástla, nejakí malí druháci ho dokonca začali prezývať Kohútom.
Stálo to za to. Dolores chodila po hrade skoro… no, akoby jej spadol hrebienok. Vinníkov nemala. Opäť. Tvrdili to aj aurori. Že im vynadala a označovala ich za neschopných, to decká nevedeli. Avšak skutočnosť, že zintenzívni nábor pomocníkov, to sa dalo predpokladať. Do týždňa boli na hrade ako otcovia Parkinsonovej a Mulweyho, tak aj ďalších troch menších Slizolinčanov. Čiže, jeden istý smrťožrút na hrade bol. Bolo len otázkou času, kedy prídu ostatní.
„Príjemné popoludnie prajem, pani riaditeľka,“ veselo sa ozvalo od dverí jej kabinetu.
Do riaditeľne stále nemala prístup. Chrliče ju jednoducho odmietali pustiť a to sa už o to pokúšali aj aurori. Ale čo čakala, zabezpečil to Dumbledore. Preto musela úradovať zo svojho kabinetu. Ako teraz. Jeho ale nečakala ani náhodou. A aurori tu teraz neboli. Stiahla obočie. Skontrolovala si prútik. Ležal na stole vedľa pergamenov.
„Podobne, pán Black,“ pozrela do jeho vyškľabenej tváre. „Predpokladám, že reagujete na výzvu v Dennom Prorokovi a hlásite sa ako dobrovoľník. Nemýlim sa?“
„Mýlite… Smiem sa posadiť?“ spýtal sa, ale na odpoveď nečakal. Jednoducho si kvokol na stoličku a porozhliadol sa okolo seba. Harry nepreháňal. Skutočne to tu vyzeralo ako zle vyvrátený jahodový cukrík.
„Už sedíte… Čomu môžem teda vďačiť za vašu návštevu?“
„Hádajte…“
„Ale no tak. Nemám čas na rôzne hádanky a hry. Som zaneprázdnená…“
„Dobre, jasne, prejdem k veci,“ Sirius sa prestal škľabiť a veľmi vážne na ňu pozrel. Dolores spravila neurčitý pohyb rukou. „Výzvu v Dennom Prorokovi len využívam, aby som sa k vám dostal. Prečo asi tak… hm…“ zamyslene prižmúril oči stále udržujúc očný kontakt. „Chcel som sa s vami porozprávať, slečna Umbridgeová. O tom, ako hnusne sa správate k môjmu krstnému synovi…“
„Pán Black…“
„Neprerušujte ma, prosím. Teraz mám slovo ja. Ale aby som vás upokojil, aby ste nemuseli rátať centimetre k svojmu prútiku a banovať, že ste tých svojich nohsledov vypustili do hradu, neprišiel som sa… mstiť alebo čo čakáte. Harry je stále študentom tejto školy a vy ste stále riaditeľkou tejto školy a ja chcem, aby si môj krstný syn spravil VČÚ. Príde chvíľa, kedy vám poviem pekne od srdca čo si myslím o šikanovaní a neustálom útočení na Harryho, kedy sa spolu porozprávame napríklad o tej parádnej jazve, ktorú má na ruke. Teraz na to ale čas nie je. S najväčšou pravdepodobnosťou by som sa neudržal a mohlo by to skončiť hocako…“
„Vyhrážate sa mi?“ neveriacky stiahla obočie,
„Čudujete sa?“ odvetil otázkou. „Spravíte mu to všetko a čakáte, že to ostane bez odozvy? Áno, keby záležalo čisto na Harrym, tak by to nechal plávať. Ale ja nie, viete? Mám ho rád, je ako môj syn a keď mu niekto ubližuje, trápi ma to…“
„Pán Black…“
„Merlin, neskáčte mi stále do reči,“ zamračil sa. „Pokiaľ viem, decká nemôžu na vašich hodinách ani pípnuť. Aj hlasnejšie nadýchnutie ste schopná obrátiť na trest. Tak si to teraz užite. Mlčte a nechajte ma povedať, čo chcem,“ mračil sa veľmi. Áno, vydesil ju. To bol jeho cieľ. „Harry nevie, že som tu. Ak sa však dozviem, že sa vaše správanie k nemu v dôsledku tejto návštevy zhorší, môžete čakať žalobu. To prinajlepšom. A buďte si istá, že vás roznesiem v zuboch rovnako, ako som to spravil vášmu kamošovi Malfoyovi. Ani minister vás nezachráni,“ na moment zmĺkol. A potom sa schuti zasmial vidiac jej výraz. „Nie som blázon, ak vám to napadlo. Rovnako ako Harry nie je blázon. Vlastne som sa prišiel spýtať, či máte vy všetkých päť pohromade…“ povytiahol obočie.
„Ako prosím? Nerozumiem… má to byť narážka na môj psychický stav? Váš krstný syn vám niečo vravel? Takže ste v spojení! Ha! Ja som to vedela,“ zatvárila sa víťazne, dokonca zabudla byť zo Siriusa vydesená.
„O čom to tárate?“ udivil sa Sirius. „Myslíte to fiasko s imaginárnym dvojcestným zrkadlom? Tiež vtipné, ničiť Harrymu jeho majetok… Nie, vážená pani riaditeľka. Pýtam sa, či ste si vedomá toho, čo spáchate, keď do tohto hradu pozvete určitú skupinu ľudí. Uvedomujete si, že sú to smrťožrúti? Hoci im to nikdy nebolo dokázané, ja viem veľmi dobre, na čej strane v minulosti bojovali páni Crabbe, Goyle, Parkinson… Malfoy, keď sme už pri tom. A rada ďalších…“
„Áno, tieto teórie som už počula niekoľkokrát. Nebolo im to dokázané, pán Black. Sám to vravíte. Pred pár mesiacmi ste boli presvedčený o tom, že sú aktívnymi smrťožrútmi. Teraz vravíte, že im to nebolo nikdy dokázané. Čo bude za pár mesiacov? Nehnevajte sa na mňa, pán Black, ale mýlite sa. Sú to bežní občania ako ktokoľvek z nás. Ja som vravela, že by bolo pre vaše dobro zistiť, aké veľké škody vo vašej hlave…“
„Bežte do čerta s Dumbledorom,“ prerušil ju nahnevane. „Ja som vás neprišiel ani presviedčať, ani nič podobné. Prišiel som vám povedať, že robíte vo svojej nevedomosti maximálnu hlúposť. Raz to pochopíte. Len dúfam, že nebude neskoro. Iné som ale chcel…“ postavil sa a prešiel priamo k jej stolu. Automaticky sa oprela na stoličke. Aby bola od neho čo najďalej. Jej prsty sa dotkli prútika.
„Pán Black…“
„Neprišiel som sa prihlásiť do tej vašej hlúposti. Prijmete totiž len toho, kto má to správne odporúčanie. A to ja nie som. Rovnako ako napríklad Xenophilius Lovegood, ktorý sa hlásil. A keby aj, nebudem vám robiť šaša tak, ako ho nebudem robiť ani Ministerstvu… ou, to je vlastne to isté. Nemusíte veriť mojim slovám, nemusíte brať vážne moje varovania… ale moje vyhrážky na vedomie berte… Ak niektorí z tých idiotov, ktorých si sem zavoláte čo i len vlások na hlave ohne Harrymu a jeho priateľom… keby sa na nich len škaredo pozreli… stačí aj nejaká nemiestna poznámka na ich adresu… potom sa s vami porozprávam iným spôsobom. Verte mi. Dávajte si pozor, slečna Umbridgeová,“ otočil sa k odchodu. Napätie z nej na moment opadlo, vydýchla si.
„Viete koho myslím Harryho priateľmi, však?“ vyprskol na ňu, keď sa obrátil naspäť. Zmrzla ako zľaknutá ryba. „Pamätajte na moje slová… Dovidenia…“ skutočne odišiel.
——
Sirius skutočne nepovedal Harrymu o jeho návšteve rokfortskej riaditeľky. Iste, že si robil obavy, rovnako ako celý Rád. A hoci Minerva tvrdila, že spolu s profesormi Harryho ochránia, ak by sa smrťožrúti k niečomu uchýlili, chcel Dolores vystrašiť dostatočne na to, aby odporučila tým idiotom nechať Harryho tak. Keby to Harry vedel, nepáčilo by sa mu to. Na Rokforte viedol boj on, bral by to ako zasahovanie do jeho bojového poľa. Protivník bol však ďaleko nebezpečnejší, než tri Dolores dohromady. To si mysleli všetci.
A tak sa Harry vedľa nezáživného štúdia, bez metlobalu, vychádzok, len s občasnými návštevami knižnice zameriaval hlavne na to, ako s Dolores vybabrať úplne špeciálne.
„Ehm… Harry…“ hlesol Ron. Sedeli spolu sami v klubovni, čo sa, ako si náhle Harry uvedomil, nestávalo už tak často. Trávili spolu hromadu času, ale takto osamote nie. Vždy s nimi niekto bol, alebo oni s niekým boli. V súčasnosti to inak ani nešlo.
„Hm?“ zdvihol hlavu od svojej úlohy z Elixírov. Elixír proti nevoľnosti, bežne sa používajúci v domácnostiach ako prvá pomoc. Áno, aj v nemocniciach, čiže to nebola úplná blbosť ako globálne označili intervenciu Ministerstva do učebných osnov. Pozorne pozrel na svojho kamaráta. „Čo sa stalo?“ podozrievavo sa spýtal. Ron sa zapýril a nahol sa viac k nemu.
„No… vieš ako sa istíme pod baldachýnom, že?“ šepol takmer nečujne. Harry rýchlo skontroloval okolie. Nikto nebol dosť blízko na to, aby niečo začul.
„Ako súčasť nášho osobného voľna,“ prikývol. Na chvíľu zavládlo ticho a Ron sa tváril tak, že Harrymu napadlo jediné. „Vy ste to s Katie robili?“ vyhŕkol s úsmevom. Ron vytreštil oči, poobzeral sa okolo seba a zdrapil Harryho za rameno.
„Merlin, potichu, Potter…“ zahriakol ho. „Nie, ešte nie, ale… veď vieš…“
„Čo mám vedieť?“ chichotal sa Harry spokojne. A drgol do Rona. „Tak čo mám vedieť, Weasley?“ doberal si ho.
„Drž hubu,“ prskol. „Len sme po sebe šmátrali a… no…“
„Spravili ste si to?“
„Áno…“ Ron napäto vydýchol a díval sa do Harryho usmiatej tváre. Po chvíli sa trocha oklepal aj on. „Ty vieš…“ vedúco prikývol. Vedel o Čcho. O fiasku s Lucy nevedel. A vedieť radšej ani nemusí. Ronovi sa úsmev ešte viac rozšíril. „Je to paráda, chlape. Fakt,“ spokojne sa zasmial. „Mal som narodeniny a bolo to iné, ako inokedy… Myslím, že mi to dala Katie ako darček, vieš?“
„Ja som ti ešte darček nedal,“ uvedomil si Harry.
„Taký od teba ani nechcem,“ Ron zahral zdesenie.
„Odľahlo mi,“ zahihňal sa Harry. „A? Čo bude nasledovať? Pôjdete ďalej?“ vyzvedal. Ron sa znova zapýril.
„Myslím, že by Katie nebola proti, vieš?“ vyriekol vážne.
„Neviem… ale asi to nie je nepochopiteľné. Je staršia, ako my.“
„No veď, to je ten môj problém,“ povzdychol si Ron. „Chcem to skúsiť. Samozrejme. Kto by nechcel, že? Ale… nechcem sa strápniť…“ šepol.
„Katie nie je idiot, predsa,“ rovnako potichu reagoval. „Keď je to prvý krát, iste, že to nebude úplne stopercentné. Možno ani päťdesiatpercentné. Ale keď sa máte radi… každý ďalší pokus bude lepší,“ uškrnul sa.
„Asi áno,“ stiahol obočie. Potom vážne pozrel na Harryho, ktorý sa už ale skláňal nad úlohou. „Ostane to medzi nami.“
„Jasne,“ Harry zdvihol prekvapene hlavu.
„Dobre,“ prikývol. „Nechcem, aby o tom niekto vedel. Hlavne nie, moja sestra…“
„Myslím si, že posledné, po čom Ginny túži, je poznať podrobnosti tvojho sexuálneho života,“ zasmial sa.
„Pre mňa dobre. Vieš si ju predstaviť, čo by robila, keby to vedela?“ zamračil sa. Aj Harry stiahol obočie.
„Akože by sa jej to nepáčilo? Blbosť, nestará sa o to…“
„Tak to nemyslím,“ so zavrtením hlavy ho prerušil. „Smiala by sa na mne do Vianoc,“ zaškľabil sa.
„Alebo, áno,“ prikývol Harry. To bolo logickejšie. Uchechtol sa.
„No a… tamto si si nerozmyslel, však nie?“ zmenil tok konverzácie. Tentoraz to bol Harry, ktorý podrobne kontroloval okolie.
„Myslíš… tamto?“ šepol. Ron prikývol. „Určite nie. Potrebuje to ale veľmi precíznu prípravu.“
„Jasne. Ale už aspoň vieme, že to funguje v oboch prípadoch.“
„Áno a obom nám to mimoriadne vyhovuje,“ zaškľabili sa na seba sprisahanecky.
„Hermione ani slovo…“ dodal na záver Ron. Musel ale zmĺknuť, pretože sa k nim náhlil Neville s plnou náručou kníh. Seamus s Deanom, ktorí prišli s Nevillom im mávli a šli po schodoch do spálne. „Vykradol si knižnicu?“ Ron sa znechutene pozrel na hromadu, ktorá pristála na stole.
„Nie… moja je len jedna. Akurát som sa ponúkol, že ich popredku odnesiem do klubovne. Osem z dvanástich je Hermioniných, viete?“ zazubil sa. Všetci traja sa rozosmiali.
——
Madam Pinceová sa v časoch pred Umbridgeovou, ako to zvykla nazývať, pýšila tým, že je v jej knižnici pokoj, poriadok a hlavne ticho a dokázala za porušovanie pravidiel kruto trestať. Avšak v časoch Umbridgeovej jej neostávalo nič iné, len z týchto pravidiel zvoľňovať čoraz viac. Kedysi sa tu vo veľkom zhlukovali študenti len pred skúškami. Teraz však zunela knižnica tlmenými rozhovormi, občas sa ozvalo zachichotanie a hoci sa spočiatku snažila tíšiť decká syčaním a prskaním, po dvoch týždňoch rezignovala. Našťastie jej tu vypomáhal vždy minimálne jeden kolega a zatiaľ to nevyzeralo, že by jej knižnicu prevrátili hore nohami. No a v posledných dňoch tu pravidelne postávali aj členovia Inkvizičnej čaty. Či už mladej alebo dospelej.
„Nejde to,“ povzdychla si Hermiona sediac s kamarátkami za jedným stolom. Lucy na ňu spýtavo pozrela. „Ešte by som dokázala akceptovať, že si robím úlohy v tomto…“ poobzerala sa. Všade naokolo sedeli študenti rôznych fakúlt a rôznych vekových kategórií. A nie všetci kvôli štúdiu, samozrejme. Dívala sa na to, ako sa neďaleko od nich zadúšajú tlmeným smiechom akési bifľomorské tretiačky. „…chaose… Ale aby na mňa zazerali oni…“ nedoriekla.
„Nemajú na očiach Harryho, tak si hľadajú iné objekty záujmu,“ vyriekla Luna flegmaticky a obrátila stránku učebnice Starostlivosti o čarovné tvory. Profesorka Grumplová pristupovala k vyučovaniu oveľa dôslednejšie ako jej kolegovia. „Nemáš v pláne prestať sem chodiť, či?“ okamžite ju vyšetrovala.
„Samozrejme, že nie,“ zavrtela hlavou. „Toto je jediné miesto, kde môžeme byť s tebou,“ vyriekla vážne a natiahla sa za ďalšou knihou. Osem kníh jej už odniesol Neville, aby ich mohla preskúmať cez víkend. Lucy s Ginny sa na seba pozreli a usmiali.
„To ma teší,“ zaklapla knihu a mračiac sa pozrela na aurora pri dverách knižnice. O niečom sa bavil s Parkinsonom. Zavrtela hlavou. „V opačnom prípade by sme prišli o skvelú príležitosť sledovať tých najväčších fešákov na Rokforte…“ poobzerala sa okolo seba. Hermiona na ňu vytreštila oči. Ginny sa zachichotala.
„Vzhľadom k tomu, že Harry skoro nevystrčí nos z klubovne, s týmto tvojim prehlásením nesúhlasím,“ namietla Lucy s úškrnom. Ginny sa skoro zadusila.
„Nie je na svete len tvoj Harry, Simmonsová,“ natiahla Luna s úsmevom. „Pozri napríklad na tamtoho…“ s úsmevom hľadela do miestnosti.
„Nevidíš tých fešákov napríklad aj na obede?“ nechápala Hermiona. Luna na ňu pozrela.
„Tam jedia. Keď chlapci jedia, vyzerajú divne… ako škrečok, ktorý si robí zásobu na zimu. Ale keď študujú…“ vetu nechala nedokončenú a znova pozrela na svojho fešáka v kúte knižnice.
„Je to Slizolinčan,“ upozornila Hermiona Lunu, keď zbadala jej fešáka. Bol to ale jeden z tých normálnych Slizolinčanov, to musela uznať. „A okrem toho…“ potriasla hlavou. „Sme tu, aby sme študovali, predsa. Tak do toho, dievčatá…“ nabádala ich a sama sa sklonila k svojej eseji. Začala zúrivo prevracať stránky v knihe, ktorá pred ňou ležala.
„No a Ginny by prišla o príležitosť stretávať sa so svojím fešákom, napríklad,“ pokračovala Luna. „Apropo, kde ho máš? V túto dobu sa zvyknete muckať medzi regálmi…“ Tentoraz sa smiala Lucy.
„Má dnes so spolužiakmi niečo v pláne… nevravel čo,“ Ginny mykla plecami a spravila bodku na svojom pergamene. „A muckanie medzi regálmi…“ zamyslene z nej vyliezlo. „Vravel, že by sme mohli niekde zájsť. Chápete? Musela som mu vysvetľovať, že v mojom prípade je žiadanie ropuchy o osobné voľno irelevantné…“
„Niektorí majú dlhé vedenie, pravda,“ prikývla Bystrohlavčanka. „Lebo sa im v určitý moment krv z mozgu odplaví smerom na juh…“ usmiala sa. Lucy s Ginny vyprskli. „Nemám pravdu?“ natiahla dívajúc sa na Ginny.
„Určite,“ prikývla stále tlmiac smiech.
„Iste, že áno. Môže to byť buď účinok uštipnutia škorpiónom Falus Amplificatio, avšak takéto škorpióny sú mimoriadne vzácne a vlastnia ich len arabský šejkovia, aby sa vedeli postarať o svoje manželky… alebo je to proste a jednoducho len súčasť normálneho ľudského páriaceho rituálu…“ vyšlo z Luny. Tentoraz bol výbuch skutočne enormný.
„Dievčatá, no tak,“ pribehla k nim Pomona opatrne sa pritom dívajúc na madam Pinceovú. „Tichšie. Máte študovať…“
„To im vravím aj ja,“ zamračene prikývla Hermiona.
Napokon sa rozhodli opustiť knižnicu takmer hodinu pred večierkou, aby sa vyhli veľkému náporu, ktorý vždy vypukol a madam Pinceová zúfalo a v zhone zaznamenávala odchody na identifikačnej karte.
„Hotovo, dievčatá?“ spýtala sa ich knihovníčka, keď jej natrčili kartičky.
„Na dnes áno,“ usmiala sa na ňu Hermiona. Ginny sa však sústredila na aurora a Parkinsona pri dverách knižnice. Keď okolo nich vychádzali von, zazrela, ako auror chytil Parkinsona za pažu. Zamračila sa.
Dievčatá šli najprv odprevadiť Lunu. Robili to tak vždy. Hoci im Luna už niekoľkokrát tvrdila, že sa k nej spolužiaci správajú vcelku normálne po vzniku Dumbledorovej armády. A hlavne po vzniku Rebelov. V knižnici bolo dosť Bystrohlavčanov, ktorí by ju vzali medzi seba na ceste do fakulty. Stalo sa to však akýmsi ich zvykom a aspoň mohli byť s Lunou o trocha dlhšie.
„Čo je?“ spýtala sa Lucy Ginny. Dievčatá potichu švitorili, ale Ginny bola nebezpečne zamĺknutá. Aspoň Lucy to tak pripadalo.
„Neviem,“ mykla plecami. „Zdalo sa mi, akoby nás starý Parkinson chcel sledovať, ale Puttock ho zadržal.“
„Vážne?“ zamračila sa Hermiona.
„Nie je sa čomu čudovať,“ usmievala sa Luna. „Oni nás majú pozorovať, nie sledovať. A zoberte si, že je práve v knižnici dosť… podozrivých z istého zoznamu, ktorí by mohli chcieť niečo vymýšľať. Nie? Je tam Cedric s Čcho, napríklad. Roger, Ernie a Susan… mimochodom, zdá sa mi, že sú si čoraz bližší…“ zamyslene skonštatovala.
„Dvojčatá… a to značí problém, extrémny,“ zaškerila sa Lucy
„Luna má pravdu. Chcú odhaliť chystané sprisahanie,“ prikývla Hermiona.
„Niečo na tom bude,“ Lucy drgla do stále sa mračiacej Ginny.
„Asi máte pravdu…“
Blížili sa k bystrohlavskej fakulte. Luna im poďakovala za odprevadenie a tiež čas strávený v knižnici. Skutočne to bola jediná možnosť, okrem spoločných hodín štvrtáčok, ako mohli byť so svojou kamarátkou.
Do večierky bolo ešte času dosť, hravo sa stihnú vrátiť, kým sa aktivuje alarmové kúzlo na portréte, ktoré má aurorov a Dolores upozorniť, že niektorý Chrabromilčan opúšťa fakultu po večierke. Tentoraz ani nestretli mladých Inkvizítorov, ktorí mali zvrátenú radosť a zábavu z toho, že môžu robiť beztrestne a s povolením osobné prehliadky. A využívali toho naplno. Bežne sa stávalo, že si hlavne menšie decká museli zbierať zo zeme veci z tašiek. Hlavne Crabbe s Goylom z toho urobili akýsi druh športu. Ako sa dozvedeli, hoci to po opýtaní obeť odmietla potvrdiť, zašli až tak ďaleko, že si osobnú prehliadku vysvetlili po svojom a mladé bystrohlavské dievča ohmatkávali až príliš dôsledne. Aj pod sukňou. Dievča zachránilo len to, že aspoň Theodor Nott mal trocha rozumu a tým dvom imbecilom to zarazil. Dotknutú a tiež jej dve spoločníčky, potom vyhrážkami prinútili mlčať.
——
Harry stál pri schodoch do ubytovacej časti chrabromilskej fakulty a pozorne si obzeral klubovňu. Bolo pár minút pred večierkou. Nevyzeralo to tak, že sa decká ponáhľajú do postelí. Niekoľko skupiniek intenzívne diskutovalo, pár si ich ešte písalo úlohy, alebo si len čítali, skupinka tretiakov hrala v rohu Rachotiacu sedmu. Nikto si ho nevšímal. Teda až na Rona, ktorý z neho nespustil oči.
Keď sa ich pohľady stretli, jeho kamarát sa zazubil a ukázal mu zdvihnutý palec. Ron na seba vzal určité, a nie malé, riziko a vyskúšal to už minulú noc. A bolo to dobré. Keď sa to podarilo Ronovi, malo by to vyjsť aj jemu.
Potichu sa otočil a nečujne sa rozbehol. Srdce mu splašene bilo, aj keď to Ronovi vyšlo, jemu nemuselo. V duchu počítal… jedno, druhé… malo by to byť dobré… tretie… a štvrté. Nič sa nestalo. Vyšlo to. S úľavou sa zastavil, ani sa poriadne neobzeral okolo seba a pozrel na dvere. No a teraz čo? Nejak s Ronom nedomysleli, čo robiť v tomto momente.
+++
Ginny sedela na svojej posteli a kúzlom si rozčesávala čerstvo umyté vlasy. To bolo úplne prvé praktické kúzlo, ktoré sa naučila v Rokforte po tom, ako sa stala znova sama sebou. Keď tak nad tým premýšľala, ten prvý rok mala zahmlený. A nebolo to len v dôsledku prekliateho denníka. Alebo skôr… zážitky z prvého roka zámerne zatlačila do hĺbky mysle a vyťahovala z nej len skutočne dôležité a potrebné informácie. Učivo. Asi len to. Ak sa aj v prvom ročníku naučila rozčesávacie kúzlo, nebolo to pre život potrebné a ona si zámerne nechcela spomínať, aby sa jej pri tom nevybavilo niečo, čo súviselo s Tomom. Vlastne si poriadne nevybavovala ani to, či sa niekedy v priebehu prvého ročníka rozprávala s Lucy. Na začiatku áno, ale neskôr?
Potom šla do druhého ročníka a začala vlastne od znova. Budovať priateľstvá, učiť sa praktické kúzla, niektoré užitočnejšie než tie druhé. A pri tom, čo jej rástlo na hlave a čo z duše neznášala, bolo rozčesávacie kúzlo hádam najdôležitejšie. Cez myseľ jej prebehli niektoré kúzla, ktoré sa s Lucy naučili.
„Čo sa smeješ?“ spýtala sa jej kamarátka, ktorá práve vyšla zo sprchy, aby sa pustila do obdobného procesu.
„Spomenula som si na depilačné kúzlo…“ zaškľabila sa.
„Aha, jasne,“ prikývla a prisadla si na posteľ k nej. „Zajtra sa budeme učiť Suscitario, ale ty myslíš na depilačné kúzlo,“ zasmiala sa.
„Videla som mamu miešať varechou milión krát… bude to brnkačka.“
„Nebude asi veľký rozdiel medzi Suscitario a Depilatio, nie? Neviem… moja mama, ak už náhodou varí, mieša ručne.“
„Sú to rovnako strelené kúzla. Jediný rozdiel je v tom, že pokým Depilatio používa skoro sto percent žien, Suscitario oveľa oveľa menej…“
„A preto mala Umbridgka dať do osnov Depilatio,“ ozvala sa ich spolužiačka Emily. „Bolo by užitočnejšie, ak by sa isté dievčatá naučili toto kúzlo,“ zdvihla obočie. Jej kamarátka Agáta sa rozrehotala.
„Ktorá sa podrezala tentoraz?“ spýtala sa ich Ginny.
„Neviem meno… skúšala to nejaká slizolinská druháčka… a takmer si urezala… no, to je jedno,“ smiali sa. „Ideme do sprchy… a budeme vo veľkom používať Depilatio.“ So smiechom za sebou zabuchli dvere.
„Merlin, my sme v druhom ročníku vôbec nemysleli na také kúzla,“ Lucy pozrela na Ginny so stiahnutým obočím.
„My sme to v druhom ročníku nemali na čo použiť,“ opravila ju Ginny. Vlasy mala rozčesané. „A pochybujem, že si tá druháčka mala čo holiť…“ Lucy ju v rozčesávaní dobehla, predsa len mala o čosi kratšie vlasy a hlavne nie také husté. Obe použili ďalšie praktické kúzlo, sušiace.
„Pst!“ Ginny prinútila aj Lucy prestať kúzliť. Možno sa jej to zdalo, ale začula nejaké divné zvuky a z kúpeľne, kde sa chichotali ich spolužiačky, zjavne ešte ani nepustili vodu, tie zvuky nešli.
„Čo počuješ?“ spozornela aj Lucy. A začula to aj ona. Akýsi zvláštny škrabot. „Máme tu myš?“ zbledla. Hlodavcov neznášala.
„Podľa zvukov skôr obrovskú krysu alebo potkana…“ Ginny sa postavila a šla za tými zvukmi. Až k dverám. Keď je tam vážne nejaký obrovský potkan, tak asi vyletí z kože. V ruke pevne zovrela prútik, spomenula si na to, že Petrificus Totalus funguje aj na zvieratá a chytila kľučku. Skoro spadla na zadok, keď napokon zistili, kto tie zvuky vydáva.
„Harry…“ vydýchla, keď zbadala za dverami ocelota, ako sústredene škrabe na dvere. Keď sa otvorili, spokojne vbehol dnu. „Čo… ako?“ zamračene pozrela na schody. Otočila sa a zavrela dvere. Ocelot už bol na jej posteli a nechal sa vyškrabkávať jej usmiatou kamarátkou. „Budem hádať,“ šepla, keď k nim podišla. „Animágus dokáže oklamať alarmové kúzla proti čarodejníkom? V tomto prípade proti chlapcom?“
„To je paráda,“ zahihňala sa Lucy dívajúc sa na ocelota, ktorý hrdo zdvihol hlavu a začal sa prechádzať po posteli. Ginny si prisadla k Lucy. „Prečo vám nenapadlo skúsiť to skorej?“ Ocelot zaprskal a vydal akýsi dunivý zvuk.
„Vieš, že ti nerozumieme, že?“ zaškľabila sa naňho Ginny.
„Som idiot! Zabudla som si vziať prútik!“
Ginny si musela zahryznúť do jazyka, aby nevybuchla smiechom keď videla ocelota, ako zmrzol v pohybe a šokovane sa díval na nahú Emily, úplne nahú, ako vybehla z kúpeľne a vrhla sa k svojmu nočnému stolíku, na ktorom jej ležal prútik.
„Ahoj, Maat!“ pozdravila ho náhliac sa naspäť. Dvere do kúpeľne tresli a ocelot stále zmeravene stál na mieste.
„Nenapadlo ti, čoho sa môžeš stať svedkom, keď sa vkradneš do izby dievčat?“ chechtala sa potichu Lucy. Ocelot k nej otočil hlavu, v očiach hrôza, zvalil sa na bok a snažil sa zahrabať pod perinu.
„Somár,“ zasmiala sa Ginny a zatiahla baldachýn. Lucy už vypúšťala bezpečnostné kúzla. Keď tie dve vylezú, spravia zrejme to isté. Tiež mali svoje tajomstvá a nechceli sa s nimi zverovať. Hoci neboli zďaleka také, aké mali ony dve. Ginny ich ale aj tak podozrievala, že pod baldachýnom skúmajú hocičo…
„Sme zaistení. Môžeš spustiť,“ uškrnula sa. Harry sa zmenil. Vyzeral vyplašene a bol zapýrený. Očami prebiehal z jednej na druhú.
„Pred nami sa hanbiť nemusíš a pokiaľ niekedy Emily zistí, že ju videl Harry Potter úplne naostro, zrejme to bude považovať za svoj najväčší životný úspech, vieš?“ Lucy sa naňho jemne usmiala.
„Som to nedomyslel,“ vyšlo z neho napokon a oni sa rozosmiali nanovo. „Dobre, nechajte toho,“ mierne sa zamračil. Potriasol hlavou, aby si pritlačil dlane na oči. Chcel ten výjav vytlačiť z mysle. Bolo to ale príliš čerstvé, príliš ozajstné a príliš oku lahodiace. Opatrne pozrel na Lucy. „Myslel som si, že už budete všetky v posteliach. Hoci asi ani to nie je príliš bezpečné, čo?“ očami skĺzol na ich nočné košele. Príliš krátke. A ako poznal ich dve spolužiačky, hoci len z počutia, tak sa zrejme obliekajú ešte výstrednejšie. „Nenapadlo mi, že sa budete sprchovať,“ skúsil sa z toho nejako vykecať. „My sa sprchujeme ráno,“ mykol plecami.
„Dievčatá by to ráno nestíhali, vieš?“ vysvetľovala mu Lucy, pokým Ginny stále zápasila s ďalšími výbuchom smiechu. Práve v tomto momente vyzeral Harry úplne strateno. Presne ako pred pár rokmi. Drali sa jej na jazyk poznámky, ale nechcela ho viac trápiť. „Rýchla sprcha ráno, to hej. Ale nie úplne celá očista…“
„Kým chlapci sa väčšinou uspokoja práve tou rýchlou sprchou… a to je občas cítiť,“ aj tak si rýpla.
„Dobre teda, nabudúce prídem neskôr…“ chcel tú tému uzavrieť. „No ale… máte pravdu. Animág dokáže alarmové kúzlo na vašich schodiskách oklamať. Napadlo nám to a Ron to už včera vyskúšal…“
„Vliezol do spálne šiestačkám?“ spýtala sa Ginny.
„Nie, Katie nevie, že je syseľ. Len vybehol schodmi. No a… chceme zistiť, či to bude fungovať aj na okná. Veď viete… vylietavali sme z našej učebne. Ale keď je portrét zabezpečený a okná v našej fakulte tiež, bude dobré zistiť, či by sa dali oklamať aj tieto kúzla. Fungujú alarmové kúzla na rovnakom princípe, nie?“
Spustili debatu o alarmových kúzlach. Alebo sa skôr snažili spomenúť si, čo im o nich vraveli Bill s Remusom a Tonksovou cez prázdniny. A Lucy sa snažila vybaviť si, či jej niečo hovorila mama. Nebolo by rozumné riskovať a skúšať to naslepo. Bol rozdiel medzi tým, aby Rona alebo Harryho nachytali pri pokuse dostať sa do dievčenských spální a tým, aby podobný alarm zburcoval aurorov a Umbridgeovú.
Trvalo dlho, kým sa ďalšie dve chrabromilské štvrtáčky vyhrabali z kúpeľne, izba zmĺkla a zahalila sa do tmy. Harry sa rozhodol, že keď už absolvoval túto strastiplnú cestu cez alarm, využijú toho s Ginny na dobitie batérii. I tak povedal Lucy, že sa za ňou zastaví.
„Mám niekoľko otázok… konkrétne štyri,“ vyriekla Ginny, keď osameli a znova aktivovali bezpečnostné kúzla. Ich prútiky tlmene svietili. „Vedel Sirius o tom, že sa dokáže dostať dievčatám do spálne ako animágus?“ zdvihla hlavu z jeho hrudníka a pozrela mu do tváre. Potichu sa rozosmial.
„Pukne od jedu, keď mu to povieme,“ škľabil sa. „Nie, asi nie, povedal by mi o tom. Keď si uvedomí, koľko príležitostí tým premárnil…“ chichúňal sa.
„Bude to preňho kruté uvedomenie,“ prikývla súhlasne s úškrnom. „Druhá otázka… Spýtaš sa na tie alarmové kúzla Hermiony? Ona tomu rozumie lepšie, než my traja dohromady… a Rona máme ako hodnotný bonus. Lebo mám pocit, že sa jej to nechceš pýtať…“
„Nerýp do niekoho, kto nie je prítomný. To sú tvoje vlastné slová,“ upozornil ju. „Ale máš pravdu. Nechce sa mi to pýtať Hermiony, pretože by som jej musel povedať o istom pláne, ktorý mi napadol… a toto by zrejme ohodnotila ako totálnu hlúposť. Tak sa na to spýtam Siriusa. Aby sa spýtal Billa…“
„A keď ti nedajú jednoznačnú odpoveď? To je otázka číslo tri… Skúsiš to, aj keby nedokázali odpovedať určito, že?“ spýtala sa trocha roztrpčene.
„Ešte by sme sa mohli pokúsiť vyčariť alarm, ktorý vyčarili oni s tým, že by bol naviazaný napríklad na teba a ten by sme preliezli ako animágovia.“
„To by bolo asi bezpečnejšie…“
„Ale nebolo. Kto vie najlepšie vyčariť alarmy? Hermiona. Čiže… kto jediný by to mohol skúsiť s tým, aby sme si boli istí, že sa to vyčarovalo správne? Hermiona. Kto by bol zvedavý, načo to potrebujeme? Hermiona. Komu by sme museli povedať, načo konkrétne chceme vyletieť oknom von? Hermione. Kto ma prvý zabije, keď sa dozvie, čo mi behá po rozume? Hermiona.“
„Dobre, asi áno… Otázka číslo štyri… Načo presne chceš vedieť vyletieť von oknom zo spálne? Ak to nie je teda tajomstvo…“
„Nie je to tajomstvo. Zohrala by si v tom totiž dôležitú úlohu, vieš?“
„Aha, takže už mi plánuješ aj budúcnosť. Tak von s tým…“ vyzvala ho.
A on sa jej skutočne zveril s nápadom, ktorý sa mu narodil v hlave a s ktorým sa zveril Ronovi, pretože uňho jediného si bol istý že ho šľak netrafí len po vypočutí si toho nápadu. A mohol sa spoľahnúť aj na to, že ho kamarát podporí. Až tak, že navrhol vyskúšať prekonávanie alarmových kúziel namierených proti čarodejníkom tým, že sa ako syseľ vrhne do dievčenského internátu.
„Keď budeme chcieť ísť len do hradu… vzal by nás tam Dobby. Možno aj pri tomto by mohol… do tohto by som ho ale nerád zaťahoval. Vlastne by som bol najradšej, aby do toho bolo zatiahnutých čo najmenej ľudí, hoci následne by Rebelom došlo, čo sa deje a museli by sme s pravdou von…“
„Máš pravdu. Povedať toto Hermione, zabila by ťa,“ uchechtla sa. „Ja do toho ale idem…“
„Vážne? Bude to nebezpečné a…“
„A sklapni. Idem do toho. Je to geniálne. A máš pravdu, bude sa to musieť riadne načasovať…“ zamyslene skonštatovala. Uškrnul sa. Vedel, že ho ona nesklame.
„No a… my dvaja sa budeme musieť na hodinku vypariť do Núdzovej miestnosti,“ opatrne podotkol. Zvedavo naňho pozrela. Mykol plecami. „Musíme zistiť, ako funguje Všehodžús v kombinácii s animágstvom…“
„Aha, asi áno,“ uprene sa naňho dívala. „Dobre teda, skúsim nejako spracovať Hermionu. Opýtam sa jej na to a poviem jej… niečo mi napadne. A ak nebude vedieť odpovedať, tak ju nejako prehovorím, aby taký alarm vyčarila aj ona a vyskúšame to. Najskôr sa však na to spýtame Siriusa…“
„Si super,“ zoširoka sa usmial. Popravde mal strach práve z akéhosi vyjednávania s Hermionou.
„Áno, ja viem,“ zazubila sa. „A teraz padaj. Lucy na teba čaká,“ vtisla mu bozk na pery a doslova ho vyhnala z postele. V hlave sa jej stále premieľal jeho plán. A bol… áno, riskantný veľmi. Ale skutočne by to bol zrejme smrteľný úder pre Dolores. Zhasla svoj prútik a usmiala sa do tmy. Nech je to nebezpečné akokoľvek, pôjde do toho.
Harry sa ešte v jej posteli zmenil na ocelota. Predpokladal, že ostatné dievčatá už spia, ale aj tak by sa neodvážil pochodovať po ich izbe ako človek. Opatrne a potichu vyskočil na Lucynu posteľ. Nespala. Hoci bol u Ginny takmer hodinu, čakala naňho pri svietiacom prútiku a akejsi knihe.
Trocha sa preľakla, keď na posteli ucítila pohyb, potom však len s úsmevom chytila prútik a zabezpečila súkromie. Kniha skončila vedľa nej. Dívala sa, ako sa k nej ocelot pomaly zakráda.
„Neprišiel si, aby si bol celú dobu Maatom, že nie?“ povytiahla obočie. Slabo zaprskal. Všimol si, že na seba navliekla župan. Aj toto bol istý rozdiel medzi prístupom oboch dievčat k nemu. A on pochopil, prečo tomu tak je.
„Nie, prišiel som sa ti vkradnúť do postele, keď ty k tomu zrejme nikdy nenájdeš odvahu, vieš?“ pripomenul jej vlastné slová a ľahol si vedľa nej.
„Vkrádam sa ti predsa do postele vcelku pravidelne,“ namietla a skĺzla trocha nižšie, aby ju mohol objať.
„Myslím zakrádanie sa pod rúškom tmy,“ hlesol jej do ucha a pobozkal ju na líce. A skĺzol perami k jej ústam.
„Harry, len ma drž, prosím,“ jemne sa od neho odtiahla. Zdvihol hlavu a pozrel jej do očí. Bola zapýrená. Prečo sa pýri? Stiahol obočie. „Nemôžem teraz…“ dodala, keď videla jeho začudovaný pohľad.
„Aha, jasne,“ prikývol, keď pochopil, na čo naráža. Popravde, ani mu nenapadlo robiť niečo viac, než ju len bozkávať. Stále nemal chuť na nič iné, len na bozkávanie. Ona ale bola normálna, že áno. A v takejto situácii, keď je v jej posteli a ona je takmer nahá, môže to na ňu vplývať tak… normálne. Môže ju to vzrušiť a to asi nie je teraz vhodné. „Budem ťa teda len držať,“ zovrel ju pevnejšie a ona sa s úľavou naňho položila.
Nevybral si práve najvhodnejší čas k skúšaniu oklamania alarmových systémov, ktoré boli na Rokforte nainštalované už veky práve pre to, aby sa zabránilo pubertálnym chlapcom liezť do postelí dievčat. Síce tiež pubertálnym, ale predsa len sa dokázali kontrolovať viac, ako chlapci. Hoci sa určite našli výnimky.
„Dievčatá sa bežne premávajú jedna pred druhou úplne holé?“ zvedavo sa spýtal. A ona sa chichotala. Toto nechápal. Síce mali spoločné sprchy a neraz sa stalo, že sa sprchovali všetci naraz, ale ešte ani raz mu nenapadlo pretŕčať sa pred chalanmi nahatý.
Vysvetlila mu ten drobný rozdiel medzi dievčatami a chlapcami. Samozrejme to neplatilo vo všeobecnosti, ale dievčatá predsa len vnímali nahotu inak, než chlapci. A on si spomenul na rozprávanie Ginny spred niekoľkých rokov, kedy si ich dve spolužiačky pravidelne merali obvod hrudníka. Dievčatá sa proste medzi sebou až tak veľmi nehanbia, ako chlapci. Pre dievčatá nie je problém rozprávať sa o tele tej druhej. U dievčat nie je ničím nezvyčajným, keď sa vyjadria o tej druhej, že je taká, či onaká, že má pekné to alebo tamto. Keby sa takto vyjadril chlapec o druhom chlapcovi, už by boli naňho vrhnuté podozrievavé pohľady.
„Každopádne má Emily z našej izby najkrajšie prsia, však?“ usmiala sa s úmyslom trocha si doňho rýpnuť. Ale hlavne zistiť, ako sa na ňu díva teraz on, keď ju videl tak, ako ju Merlin stvoril.
„Hm…“ zamrmlal s myšlienkami úplne niekde mimo. Predstavil si, ako by to vyzeralo, keby si skutočne niekedy s Ronom porovnával veľkosť penisov. Prišlo mu pri tej myšlienke zle.
„Čo?“ zdvihla hlavu a kontrolovala ho. Nepozdávalo sa jej to jeho hmknutie ani náhodou.
„Rozmýšľam, čo by vyvolala v našej izbe výzva k porovnávaniu si veľkosti penisov,“ uchechtol sa a pozrel na ňu. Nepobavilo ju to. A uvedomil si, čo sa pýtala. „Mne je úplne u jedno, aké prsia má Emily,“ prevrátil oči.
„Skutočne?“ neverila. Pozorne sa na ňu díval. A usmial sa.
„Vážne,“ ubezpečil ju. Aj tak pochybovala.
„Sme rovnako staré a ja ich nemám ani…“
„Mlč!“ prerušil ju dôrazne. „Mám rád Lucy Simmonsovú. Jasne? Komplet celú Lucy Simmonsovú, pretože je to úžasné a krásne dievča. Ak si myslíš, že mi teraz začne šibať, pretože som videl prsnatú Emily, mýliš sa,“ vyriekol a uprene sa jej díval do očí až do momentu, kedy ich zahanbene sklonila.
„Prepáč. A… vďaka…“ pípla a zavŕtala sa hlbšie do jeho objatia.
„No preto…“
Pravda bola tá, že mala Emily prsia väčšie, než skupina dokonca šiestačiek. Harry si ale uvedomil, že ho obrovské prsia nejako zvlášť nelákali. Nesústredil sa na veľkosť. To jeho spolužiaci ospevovali také, či onaké, čím väčšie, tým lepšie. Bol preto divný? Nie, vtedy nebol divný. Len teraz začal byť divný, pretože ho to zrejme prestalo lákať úplne…