Malý sokol vo výklenku prestúpil z nohy na nohu. Skutočne videl výborne. Ale videl by dobre, aj keby nebol vtákom. Nie úplne jasno, ako za denného svetla, ale mesiac svietil silno, riaditeľka si nezatiahla závesy a spálňa bola dostatočne osvetlená mesačným svitom. Maličké srdce sa mu rozbúchalo rýchlejšie. Dokonca aj počul, že sa za oknom niečo deje. Počul hlas, hoci mu nerozumel a vedel, že o chvíľu riaditeľku zobudí a bude sa rozliehať jej bytom minimálne pätnásť minút, než kúzlo prestane fungovať. Verili tomu, že ju to rozruší a ona prejde do obývačky, kde na ňu vyletí druhá pasca v momente, ako zachytí pohyb osoby v miestnosti.
Bude to výborné. Veril tomu. Znova prestúpil z nožičky na nožičku. Jedinou nevýhodou bolo, že pod sebou nemal konár, do ktorého by zaboril pazúriky. Mal ich natiahnuté a bolo to nepohodlné. Kašľať ale na pazúriky. Vnútri sa začalo niečo diať…
+++
„Dolores! Dolores! Počuješ ma? Som tu, Dolores. Prišiel som za tebou. Prišiel som ti povedať pravdu! Dolores! Dolores! Si zlá žena. Veľmi zlá a odporná žena! Dolores! Voldemort skutočne žije!“
Už roky nemala sny, hoci po nich túžila. Chcela snívať a v snoch robiť veci, ktoré by sa v skutočnosti neodvážila. Chcela sa vrátiť k tomu, aké to je, keď sa sníva a ráno o tom chcela premýšľať, vracať sa k snom a snívať o snoch. Ibaže si večer ľahla a ráno vstala, bez snenia. Jej duša a jej mágia už bola proste tak poznačená, že sa jej nesnívalo. Jednoducho toho bolo na ňu veľa za posledné roky. Muklovia síce mali k tomu iné vysvetlenie, lenže muklovia boli hlupáci, ktorí do všetkého pchali mozog.
Lenže teraz ju niečo zo spánku vytrhávalo, niečo ju rušilo, pomrvila sa. Bolo to útočné a agresívne. Nástojčivé a neodbytné. Otvorila oči a uvedomila si, čo to bolo.
„Voldemort sa vrátil, Dolores. Prečo mi nechceš veriť? Spýtaj sa Luciusa, bol na cintoríne. Spýtaj sa ho, čo chce Voldemort z Ministerstva! Si zlá, plná zášti k celému svetu! Dolores! Dolores! Počuješ ma? Som tu, Dolores. Prišiel som za tebou.“
Dumbledore…
„Dumbledore!“ vyštekla mrkajúc očami po prítmí svojej izby. Obzerala sa okolo seba. Bol to on? Ako sa tam dostal? „Dumbledore! Čo tu chcete? Kde ste? Ako ste sa sem dostali?“
„Prišiel som ti povedať pravdu! Dolores! Dolores! Si zlá žena. Veľmi zlá a odporná žena! Dolores! Voldemort skutočne žije! Voldemort sa vrátil, Dolores. Prečo mi nechceš veriť? Spýtaj sa Luciusa, bol na cintoríne.“
„Nie, nie! To nie je pravda!“ srdce je búchalo ako o život. Najskôr sa preľakla. Potom si uvedomila význam tých slov. Bola to lož! Kde ten starý, zlý zločinec bol? „Kde ste?“ schmatla prútik a vyskočila z postele.
Obzerala sa okolo seba, pokým sa ten hlas ozýval. Celou izbou. Snažila sa zachytiť, odkiaľ vychádza, kde je skrytý, lenže bol všade. Bol posmešný a pritom taký desivý, so zlovestným nádychom. Dunel jej v hlave. Akoby jej stádo rozbesnených hipogrifov dupalo v hlave.
„Spýtaj sa ho, čo chce Voldemort z Ministerstva! Si zlá, plná zášti k celému svetu! Dolores! Dolores! Počuješ ma? Som tu, Dolores. Prišiel som za tebou. Prišiel som ti povedať pravdu! Dolores! Dolores! Si zlá žena. Veľmi zlá a odporná žena! Dolores! Voldemort skutočne žije!“
„To nie je pravda! Tak kde ste? Kde sa skrývate?“ vyštekla. Prvotný úľak sa stratil a ju to rozzúrilo. „Ako ste sa opovážili mi sem vtrhnúť?“ Prudko otvorila skriňu. „Lumos! Sakra, Dumbledore!“ Otočila sa na mieste a padla na kolená, aby pozrela pod posteľ. Pozviechala sa zo zeme, aby sa znova otočila na mieste a priskočila k oknu, aby nazrela za ťažké závesy.
„Voldemort sa vrátil, Dolores. Prečo mi nechceš veriť? Spýtaj sa Luciusa, bol na cintoríne. Spýtaj sa ho, čo chce Voldemort z Ministerstva! Si zlá, plná zášti k celému svetu! Dolores! Dolores! Počuješ ma? Som tu, Dolores. Prišiel som za tebou. Prišiel som ti povedať pravdu! Dolores! Dolores!“
„Nie, sakra!“ srdce sa jej znova rozbehlo plnou rýchlosťou. Oblieval ju studený pot. Prudko dýchala s pohľadom stále sliediacim po svojej spálni. Izba bola prázdna. Bola to ale hlúposť. „Je to nejaké kúzlo? Znova ma niekto preklial? Dumbledore!“ napriahla pred seba ruku. „Homenum Revelio!“ štekla. „Accio, Dumbledore! Magicum Revelio! Voxum Revelio!“ Nič sa nestalo.
„Si zlá žena. Veľmi zlá a odporná žena! Dolores! Voldemort skutočne žije! Voldemort sa vrátil, Dolores. Prečo mi nechceš veriť?“
„To je lož!“ skríkla obzerajúc sa po miestnosti. Plytko vydychovala, zachvátil ju strach. Obzrela sa a skočila k oknu, aby cez neho nazrela. Bola tam len hlboká noc. Obrátila sa naspäť do miestnosti. „Dumbledore…“ hlesla, pokým hlas stále rapotal, desivo a výhražne, miestami tajomne a ticho, aby potom zosilnel. Stále opakoval to klamstvo.
Pritisla si ruky na uši a padla na kolená. Odmietavo krútila hlavou. Zdalo sa to nekonečné. Ten hlas sa do nej zahrýzal, kruto a nemilosrdne. Už si myslela, že z toho začne šalieť, keď náhle stíchol. Neveriacky zdvihla hlavu, ruky stále držala na ušiach a vystrašene sa dívala do stíchnutej miestnosti.
„Kúzlo… bolo to len kúzlo…“ šepkala si sama pre seba a sťažka sa zviechala zo zeme. „Kúzlo! Vedela som to!“ štekla nasrdene a vyštartovala k dverám medzi spálňou a obývacou miestnosťou.
+++
Harry síce nerozumel slovám, ktoré sa začali rozliehať spálňou, ale jasne počul hlas, ktorý sa niesol vo vlnách. Tajomný a tichý prechádzal do drsného, jeho intenzita sa stupňovala, až napokon niekoľkým slovám aj rozumel. Bol to riaditeľov hlas. Zameral sa na posteľ a pozorne ju sledoval.
Keď sa hromada pod ružovými prikrývkami začala hýbať, natiahol svoj maličký krk a takmer pritisol zobák na sklo. Videl ju posadiť sa, videl v jej tvári nechápanie, ktorá sa po chvíli, ktorú potrebovala k uvedomeniu menila na úľak a hnev. Ani netušil, ako sa niekto v záchvate zúrivosti môže báť. Alebo opačne.
Keď vyskočila z postele, zdvihol sa mu maličký žalúdok, až mal pocit, že sa povracia aj vo vtáčom tele. Mala ružovú nočnú košeľu, čo vôbec nebolo prekvapujúce. Napadol mu Ron, keď mu o tomto povie. To ho ale neznechutilo. Bolo to jej malé, tučné telo, ktoré sa jej nepodarilo poskrývať pod vrstvy oblečenia a on videl masu tuku. Mľandravú hmotu a tá sa natriasala v závislosti od toho, ako ona pobehovala po izbe, otvárala skriňu, nazerala pod posteľ a on sa čudoval, že sa z tej zeme vôbec zdvihla, ale zdvihla sa a keď sa priblížila k oknu, spravil niekoľko maličkých úskokov na bok. Výklenok okna bol našťastie dosť dlhý, rovnako ako vo vnútri a on sa skryl za stenu. Natiahol krk spoza steny.
Bola už počuť aj ona. Začul vykrikovať zaklínadlá a ďakoval Merlinovi tomu, že to Bill ošetril skutočne po všetkých stránkach. A tiež Hermiona. Odviedli výbornú robotu, to pochopil, keď nefungovalo ani jedno jej kúzlo.
A jej výraz sa zmenil. Už to nebol hnev a zúrivosť, začínal ju ovládať strach. A znova uskočil, keď sa vrhla k oknu, aby pozrela do noci v nádeji, že tam zbadá Dumbledora, ako sa jej vysmieva. Keď bola pri okne, videl pot, ktorý ju oblieval. Bola tak blízko, že videl jej zúžené zreničky, šokom vypúlené žabacie oči. A fuj. Skutočne. Bola nechutná, keď na sebe nemala hromadu toho niečoho, čo si dievčatá kydajú na tvár v domnienke, že budú krajšie. Keď ju videl takto, bola až odpudzujúca.
Potom klesla na kolená, držala si hlavu a odmietavo vrtela hlavou. To ale musel byť tesne pri okne, aby ju videl na zemi. Hlas zanikol a on pozorne sledoval jej reakcie. Zdvíhala hlavu a otáčala ju po miestnosti. A keď sa začala štverať na kolená, trocha odskočil. Mala by sa teraz rozbehnúť ísť to vyšetrovať. Bol pripravený okamžite preletieť k druhému oknu, ktoré viedli do obývacej izby. Keď prekročí prah, aktivované kúzlo na ňu zareaguje…
+++
Vedela to. Vedela, že je to len nejaké hlúpe kúzlo. Niekto jej tam niečo nastražil. Potter. No iste. Určite to bol on. Nikto ju nepresvedčí o opaku. On mu stále verí, aj keď ho oklamal. Hnusne ho zneužil a ten malý hlupák si to neprizná. Ani po tom, ako sa Dumbledore priznal.
Najskôr sa musela spamätať z toho šoku. Keď si ale uvedomila, že to bolo len nejaké kúzlo, že sa jej to nesníva, nezačína šalieť a Dumbledore v jej spálni skutočne nebol, zaplavovala ju zlosť a hnev. Zúrivosť. Dostane toho malého všivavého… kríženca raz a navždy.
Toto sa jej premieľalo hlavou, keď sa ako zmyslov zbavená hnala k dverám, aby ho chytila pod krk a stisla, až kým nebude pravdu spievať. Rozdrapila dvere do obývačky. V hlave mala len Pottera. A keď to nebol on, tak to musela byť tá odporná McGonagallová.
Lenže obývačkou sa znova ozval hlas.
„Idem si pre teba, Dolores, lebo si neposlušná a zlá.“
Zastavila sa, dych sa jej zadrhol, srdce prestalo na moment tĺcť, keď to začula. Zbledla a čakala, odkiaľ sa to začne ozývať. Trvalo to len jeden úder srdca. Len taký bol rozdiel medzi momentom, kedy sa ozval hlas a potom… Šiel si pre ňu.
Zapišťala, keď sa zjavila postava ako z oparu, s natiahnutou rukou a hrozivým výrazom v tvári… v tvári Albusa Dumbledora, ktorý sa k nej blížil, rýchlo a nečakane, ako duch a tie slová… Ide si pre ňu…
Dolores zakričala, s hlasom presýteným strachom a údesom a zakryla si pred ním hlavu, klesla pred ním na zem, postava sa jej takmer dotkla a ona si pomyslela, že toto je jej koniec. Že ju schmatne a pomstí sa jej za všetko. Pretože si pre ňu šiel. Lenže postava nad ňou preletela a keď sa znova odvážila zdvihnúť hlavu a opatrne otvoriť pevne zovreté viečka, keď nepočula nič, okrem svojho splašeného srdca, keď necítila nič, okrem svojej strachom prepotenej nočnej košele, nikto tam nebol. Miestnosť bola prázdna a tichá.
Dlhé sekundy sedela prikrčená na zemi, zvierala si nohy a upokojovala sa. Snažila sa premýšľať, jej myšlienky však akoby mali vlastnú vôľu a ona nebola schopná ich zachytiť. Stále videla tú postavu a počula ten hlas. Zavrtela hlavou. Nebola to pravda, predsa. Bol to… muselo to byť len kúzlo.
Hnusné kúzla, ktoré jej sem niekto nastrčil. Nebola to skutočnosť. Dumbledore nebol na hrade. Nemohol byť. Alebo mohol? Bol to on? Šiel si pre ňu? Hlúposť! Bol niekde ďaleko, aby spriadal tie svoje ohavné plány. A bol toto jeho plán? Prišiel, aby jej sem niečo nastražil? Riskoval by? Má svojich kumpánov a plány ďaleko presahujúce podobnú snahu o jej vystrašenie. Pretože o toto šlo. Vystrašiť ju.
Keď sa napokon začala zviechať, keď si kľakla, aby sa postavila, keď nabrala odvahu poobzerať sa po miestnosti, vypustiť nejaké kúzla, aby odhalila toto sprisahanie, nájsť vinníka tohto odpudivého činu, jej oči začali pátrať po tom niečom, čo to spôsobilo. A pozrela sa do okna.
Už znova sa jej zadrhol dych a myslela si, že sa jej v momente zastaví srdce. On tam bol… V okne… Bol tam… Díval sa na ňu… Uškŕňal sa… A zamával jej…
„Nie, to nie je možné…“ šepkala odmietavo. „To nie je možné…“ šepla znova. Lenže už tam nebol. Zmizol. Zdalo sa jej to? Bol tam. Bol to on. Díval sa na to, čo spôsobil. Musel to byť on.
Drala sa na nohy, rýchlo sa snažila postaviť, aby ho prichytila.
„Potter… Potter… Potter…“ dralo sa jej z úst, keď sa vrhla k oknu a roztvorila ho. Myslela si, že tam bude na metle. Snažila sa zazrieť jeho odlietajúcu postavu. Musel to byť on. Bol to on.
„Potter!“ zakričala do noci…
——
„Bolo to skvelé,“ rehotal sa Harry, keď sa zmenil na človeka v prázdnej učebni.
„Žiješ, super,“ privítala ho Lucy s úľavou a objala ho. „Tak vrav…“
„Musíme ísť do spálne…“ vtisol jej jemný bozk a zavolal Dobbyho, aby ich premiestnil. Škriatok súhlasil, hoci boli takmer dve hodiny v noci. Už to s ním ale riešil. Spýtal sa ho, či by bol ochotný premiestňovať ho a jeho priateľov, keď to bude potrebné. A Dobby nebol hlupák. Vedel, čo robia už vtedy, keď v kuchyni kopírovali tie letáky, ktoré tak rozčuľovali zlú pani z ministerstva. Spravil by pre nich čokoľvek.
„Ty si tam bol!“ obvinila ho Hermiona zamračene, keď sa zjavili v spálni a svojím zjavením vystrašili Seamusa. Už znova. Všetci sedeli na zemi okolo mapy a Dean z nej nespúšťal pohľad.
„A prežil, tak už prestaň nervačiť,“ zahriakol ju Ron a pozrel na Harryho. Zaškľabil sa. „Tak aké to bolo… rozprávaj…“
„Mňa by zaujímalo, ako si sa tam dostal. Metlou?“ vyzvedal Dean. Lucy naňho rýchlo pozrela. Potom si vymenila pohľad s Ginny. „Tipovali sme metlu…“
„To je teraz jedno. Rozprávaj,“ vyzval ho aj Neville. „Videli sme bodku v jednej miestnosti, potom v druhej… a teba…“
„Bolo to…“ Harry sa chcel rozrečniť.
„Asi si to budeme musieť nechať na ráno,“ prerušil ho Dean. „Ropucha je preč z bytu…“
„Ide sem?“ Ron sa vrhol k mape.
„Pre Merlina. Do postelí a rýchlo!“ Hermione sa rozbúchalo srdce. „A ty sa prezleč… Hneď! A ty tiež…“ schmatla Lucy za ruku a ťahala ju k dverám.
„Zrejme skutočne ide sem…“ zamračil sa Ron.
„Dobre, do postelí a tváriť sa, že spíme…“ zavelil Harry a už si sťahoval šaty. Ostatní boli v pyžamách a županoch. On s Lucy nie.
Dievčatá sa rozbehli do svojich spální a chlapci sa vrhli do postelí. Ešte nikdy nebol tak rýchle prezlečený, ako v tento moment. Nedalo sa to porovnať ani s tým, ako rýchlo sa musel prezliecť, keď začul krik strýka Vernona, že nechce čakať na svoju kávu a raňajky.
——
Dolores dupotala po tichom, spiacom hrade a mala namierené do chrabromilskej klubovne. Zabalila sa aspoň do županu. Nechcela však čakať ani o trocha dlhšie, než bolo nevyhnutné. Chcela ho obviniť okamžite. V tomto momente. Určite sa bude tváriť, že spí. To mu tak uverí.
Bola nahnevaná na najvyššiu možnú mieru. Bola doslova zúrivá a v jej krokoch to bolo jasne počuť.
„Kto z tej klubovne odišiel?“ sykla na Valendera, keď pri ňom pribrzdila. Nedriemal, ako ho sprvu obviňovala. Nevyzeral ani rozospato. Zrejme je ešte skoro k tomu, aby zaspal. Boli len dve hodiny v noci, zrejme zadrieme neskôr.
„Nikto… Dolores, čo sa stalo?“ prekvapene sa postavil. Keby to bolo možné, odkvapkával by jej jed z kútikov úst. Taký z nej mal pocit. Jej oči blyšťali nenávisťou, ústa mala skrivené odporom.
„Čo sa stalo…“ sykla a pohľadom väznila portrét Tučnej dámy. Ktorá spokojne spala. Mrcha. „Ste si istý, že odtiaľ nikto nevyšiel?“
„Áno. Portrét sa ani nepohol…“
„Tak potom musel byť niekto mimo klubovňu…“
„To možno mohol, iste. Niekto sa večer nemusel vrátiť späť. Ale Potter a tá jeho banda bola do desiatej v klubovni…“
„Nikto z nich nevyšiel? Vrátili sa všetci? Všetci z toho… zoznamu?“ povytiahla obočie. Valender sa na ňu díval trocha opatrnejšie. Akoby ju študoval. „Nečumte!“
„Všetci boli vo vnútri,“ potriasol hlavou.
„Hm… tak potom musel vyletieť oknom,“ zavrčala a spravila krok k portrétu.
„Potter? Vyletel oknom? Dolores…“ jemne ju oslovil. Podráždene sa k nemu otočila. „Na okná je predsa vrhnuté kúzlo. Keby tade liezol človek a chcel nasadnúť na metlu… vedel by som to…“
„Tak vás museli oklamať!“ štekla po ňom. Na niekoľkých obrazoch sa začali mrviť čarodejníci. „Potter bol pred pár minútami pred mojím oknom…“
„Čo…“ Valender sa zamračil. Díval sa na jej chrbát. Čo to povedala? „Dolores…“ ticho na ňu zavolal a rozbehol sa za ňou.
„Vstávajte!“ vrkla Dolores a buchla do portrétu.
„Kto sa to vracia…“
„Buďte ticho a otvorte priechod! Som riaditeľkou tejto školy a vy ma pustite. Okamžite…“
„Dobre, no, nemusíte byť taká…“
Dolores ju už ale nepočúvala. Cítila Valendera v pätách. Začula jeho snahy o upútanie pozornosti. Kašľala naňho. Dupala po schodoch na piate poschodie. Piatacké chlapčenské spálne.
„Vstávať! Hneď!“ skríkla, prútikom zapálila fakle a odhrnula prvé závesy, kde na ňu žmurkala tupá tvár Weasleyho. „Všetci, okamžite z postelí!“
„Ktorý idiot! Dobre ti musí šib…“ Seamus stíchol, keď sa jeho tvár zjavila v medzere baldachýnu a zbadal riaditeľku. „Ehm…“
„Čo sa deje?“ vykukol aj Dean.
„Dobre to hráte, len čo je pravda,“ syčala Dolores takmer nepríčetne. „Potter…“ v jej očiach sa blyslo. Trhla baldachýnom, ale ani sa nepohol. Musela to byť jeho posteľ. Aj Longbottom už vyliezol. „Ha, mala som pravdu! Nevravela som? Je za tým on!“ pozrela na Valendera, ktorý spravil krok do miestnosti.
Robila taký krik, že budila aj štvrtákov a šiestakov. Skočila k oknu a otvorila ho, aby sa naklonila a skontrolovala ho. Potom sa vrátila k Harryho posteli a šklbala baldachýnom. A kričala Harryho meno. Decká sa na seba dívali, nechápavo.
„Pani riaditeľka…“ ozval sa Ron.
„Dolores…“ Valender sa ju snažil chytiť za rameno.
Skutočnosť, že sa riaditeľka správa ako šialenec, že je v chrabromilskej spálni a snaží sa rozbúrať Harryho posteľ, sa šírila ako lesný požiar. Pribehli štvrtáci a šiestaci a niekoľkí odbehli, aby informovali ostatné ročníky. A tiež zlanárili dievčatá.
„Potter! Ak ste v tej posteli, tak okamžite vylezte von a priznajte sa!“ škriekala. „Kde ste boli pred pár minútami?“
„Pani riaditeľka, on vás nepočuje!“ Ron už vyskočil a tiež skríkol.
„Čo…“ otočila sa k nemu. Weasley sa na ňu mračil. „Čo to trepete?“
„Má posteľ zaistenú. Vždy si ju zaistí. Nepočujeme ho a ani on nepočuje nás,“ vysvetlil trpezlivo. Valender preniesol pohľad z Rona na Dolores. Za ich chrbtami sa pozreli Seamus s Deanom spýtavo na Nevilla, ten pokrčil ramenami.
„Ako… prečo?“ trocha skrotla. Do spálne sa tlačilo viac deciek. Fred s Georgom poslali Nigela a Dennisa pre McGonagallovú. „Tak vravte!“
„Má nočné mory, viete?“ Ron sa pozrel na dav, ktorý sa tam hromadil. „Nechcel, aby o tom niekto vedel. Výborne, teraz sa to prezradí…“ prevrátil oči a sadol si na svoju posteľ.
„Mňa ale nezaujíma, či sa niečo prezradí… Prečo sa istí? Aké nočné mory?“ dobiedzala. Ron si povzdychol.
„Po tom labyrinte začal mať nočné mory. Cez prázdniny sa to vystupňovalo…“ neochotne prezrádzal. Ale riaditeľka im tam nabehla, robila cirkus, vyzerala nepríčetne a on musel niečo povedať. „Naučil sa, ako sa v noci istiť, aby nebudil ostatných…“ kývol hlavou na svojich spolubývajúcich. Zašumeli tlmené rozhovory.
„Takže predsa je blázon. Čo som vravela?“ zatvárila sa víťazne.
„Nočné mory nie sú prejavom bláznovstva…“
„Vás som sa nepýtala,“ prskla na Valendera. Nejak jej nedochádzalo, ako vyzerá a ako sa správa. Bola ako býk, ktorého dráždi červená farba. A tá bola skrytá za baldachýnom.
Decká sa na ňu dívali a vyzerali znechutene. Dokonca sa ozvalo aj pár škodoradostných uchechtnutí. Na schodisku sa objavovali už aj dievčatá a informácia sa šírila aj ich internátom. Schodisko bolo preplnené.
„Nemôže za to predsa,“ Ron vyskočil na nohy a díval sa do tváre riaditeľky. „Nemôže za to, že sa mu pravidelne sníva o tom…“
„O tom, čo mu Dumbledore nasúkal do hlavy? A vy budete stále tvrdiť, že nepotrebuje kompletné vyšetrenie? Že je v poriadku?“ pozrela na Valendera. Mierne sčervenel. Odfrkla si. „Nejak ho ale musíte dostať z tej postele, nie? To sa budí sám? Čo keď začne horieť?“ obrátila sa znova k Ronovi. Decká si vôbec nevšímala.
„No…“ natiahol Ron.
„Čo no? Tak vravte? Ide to z vás ako z chlpatej deky, Weasley. Ak viete, ako ho dostať z tej postele, radím vám, aby ste okamžite rozprávali… Ak tam však vôbec je a ak niekde nečíha, aby sa znova zjavil…“
„Čo…“ vyhŕkol Seamus a sprevádzalo ho prekvapené híkanie.
„Je jedno kúzlo…“ zamrkal Ron a obzrel sa. Akoby niekoho hľadal. „Ja ho ale neviem!“
„Kúzlo…“ Dolores sa otočila k posteli. „Finite!“ nič sa nestalo. „Nefunguje to.“
„Je špeciálne upravené. Keď už normálne spí, tak chceme, aby sa normálne vyspal a nebol rušený…“ Ron sa díval do dverí. „Ginny!“ zakričal, keď videl predierať sa davom svoju sestru.
„Weasleyová?“ zamračila sa Dolores. „Čo všetci civíte?“ ocapila sa na decká.
„Čo sa stalo…“ do spálne sa predrala Ginny. Za ňou sa tisla Lucy aj Hermiona, ktorá každého žiadala, aby jej uvoľnil cestu.
„Vy viete, ako odčarovať túto posteľ?“ spýtala sa Dolores a prútikom ďobla do Harryho baldachýnu. Mykla plecami. „Tak robte!“
„A prečo?“ zamračila sa Ginny. „Vtrhnete sem, ako šialenec. Pobudíte celú fakultu. Správate sa…“
„Držte ústa a odčarujte tú posteľ, Weasleyová, inak prisahám, že si to vypijete. Rovnako ako Potter a každý, kto s ním spolupracuje!“
Ginny sa na ňu niekoľko sekúnd zamračene dívala, aby trhla hlavou a podišla k posteli. Tíško šepla heslo, ktorým zrušila kúzlo blokujúce obyčajné Finite a potom šepla aj Finite. Všetky istiace kúzla v momente zmizli. Tlmiace nie, Harry chcel počuť, čo sa deje vonku.
„Čo ste to šuškali?“ pýtala sa Dolores.
„To vám neprezradím, pani riaditeľka,“ Ginny nadvihla bradu. „Je to pre Harryho bezpečie. Existuje to len pre Harryho bezpečie…“
„Správate sa, ako by bol nejakou chránenou kvetinkou,“ odfrkla si a obrátila sa k Harryho posteli. Ginny pozrela k dverám. Našla postavy svojich bratov a Fred jej ukázal palec hore. Odstúpila od postele.
Dívala sa na to, ako Dolores šklbla baldachýnom. Cítila, že k nej Ron pristúpil a položil jej ruku na chrbát. Videli Harryho, ktorý sa mierne pomrvil, s ústami pootvorenými sa hlbšie nadýchol a prevrátil sa na bok.
„Vstávajte Potter!“ štekla po ňom Dolores a prekvapené trhnutie ani nemusel hrať.
„Čo sa to tu deje?“ do miestnosti sa predrala Minerva. V župane a spacej čapici. Harry si neskôr spomenul, ako rozdielne obe ženy pôsobili. Pokým riaditeľka vyzerala odpudzujúco, rozbesnene až nepríčetne, Minerva sa týčila takmer až majestátne a fakt, že bola zabalená v župane, vôbec nepôsobil rušivo. Skôr naopak. Bola impozantná. „Dolores, pre Merlina, čo to tu stvárate?“ neveriacky k nej pristúpila. Jedným pohľadom skontrolovala situáciu. „Pán Valender…“
„Prišla som pre vinníka nočného lietania na metle,“ oznámila jej Dolores a zdrapla Harryho za pažu. Ťahala ho z postele.
„Čo…“ vydýchol. Mala takú silu, že takmer padol nosom do koberca. Naťahoval sa za okuliarmi. Ginny mu ich podala.
„Vinníka… iste,“ zamračila sa Minerva. „Kde podľa vás Potter lietal?“
„Pred mojím oknom. Okamžite ho odvádzam na vypočúvanie…“
„Zbláznili ste sa?“ vydýchla Minerva a sklonila sa, aby Harrymu pomohla na nohy. „Pozrite sa, čo ste spôsobili. Dolores, toto ste trocha prehnali, nemyslíte?“
„Nemyslím. Potter, pôjdete so mnou, aby…“
„Čo som mal spraviť?“ vyštekol Harry a žmurkal. Rozhliadol sa okolo seba. Neveriacky vytreštil oči.
„Neviete, iste,“ pochybovačne zavrčala Dolores. „Veď ja vám to pripomeniem…“
„V tom prípade si uplatňujem právo zúčastniť sa vypočúvania študenta riaditeľom školy, keďže som riaditeľkou jeho fakulty,“ prehlásila dôrazne. Dolores na ňu znechutene pozrela. „Je to v školských pravidlách a zatiaľ sa neobjavil Dekrét, ktorý by toto nariadenie anuloval…“
„Ako chcete. Je mi to jedno. Poďte, Potter, okamžite…“
„Deti, okamžite sa vráťte do svojich spální a pokúste sa ešte zaspať…“
Trvalo niekoľko minút, kým sa decká rozišli, šepkajúc si medzi sebou, pochechtávajúc sa, neveriacky vrtiac hlavami, aby uvoľnili schodisko riaditeľke, Minerve, Valenderovi a Harrymu.
——
„Čo to malo znamenať?“ spýtala sa Hermiona, keď sa decká rozpŕchli a oni osameli. Pochybovala, že by ešte niekto zaspal. Pozrela na Rona a ten sa začal chichotať. Pozrela na Ginny, ktorá sa spokojne usmievala. „Vysvetlíte to?“ netrpezlivo požiadala a sadla si na Harryho posteľ vedľa Lucy.
„Myslím, že sa nám podarilo zabiť niekoľko múch jednou ranou,“ Ron sa hodil na svoju posteľ. Ostatní chlapci pristúpili bližšie, Neville si sadol na zem.
„Toto bol dodatkový Harryho plán, o ktorom si nevedela,“ prezrádzala Ginny a sadla si vedľa Lucy. „Keby si vedela, že tam chce letieť, dívať sa na to a… ukázať sa jej, zrejme by si vystrájala…“
„On sa jej ukázal…“ zamračila sa. A potom otvorila ústa v nemom výkriku.
„To muselo byť super!“
„Je to proste macher!“
„Nie, nie je…“ zavrtela hlavou a pozrela na Deana so Seamusom. „Ona ho videla…“
„A nemá to ako dokázať, Hermiona. Tak sa upokoj,“ Lucy ju objala okolo ramien.
„Tak ako to bolo?“ spýtal sa aj Neville.
„Vieme, čo mali spôsobiť naše pascičky. A Harry to ešte zaklincoval tým, že sa jej zjavil,“ začal Ron rozprávať. „Že tam chce letieť, to som vedel najskôr len ja. Dnes sa to dozvedeli aj Ginny a Lucy. Mimochodom… som rád, že ste si to vysvetlili,“ mrkol na ňu a ona sa mierne pousmiala. Ginny do nej spokojne drgla.
„Áno, to je fajn, Lucy. Som za vás rada…“ prikývla Hermiona trocha dezorientovane. Seamus si to ale nemyslel. Tak nejak začal po Lucy pokukovať. „O tom sa ešte porozprávame,“ dodala Hermiona a zovrela Lucy ruku.
„No a… koketoval s myšlienkou doraziť ju s tým zjavením. Najskôr to povedal len mne. Nechcel nikomu inému, ale vedeli sme, čo bude nasledovať. A napadlo mu… Bolo potrebné sa zosynchronizovať. Dnes sme sa podľa Harryho inštrukcií dohodli s Ginny a dvojčatami… Vedeli sme, že sem tá krava pobeží ako zúrivé tornádo a to sa potvrdilo. Ibaže sme chceli natiahnuť čas… aby sa zoskupili decká a aby sa šlo pre McGonagallku. Začarovaná posteľ bola len fraška. Slúžilo to len na zdržanie. Vymyslel to tak… akože sa cez prázdniny začal istiť. To, že sme to vedeli my, je logické. Patrí do rodiny. To, že ja som na kúzla slabý, to sa tiež všeobecne vie… akurát sme potrebovali naťahovať čas, aby musela prísť Ginny. Dvojčatá tiež striehli a hneď, ako sa zjavila, začali burcovať ostatných. A hneď poslali pre McGonagallovú…“
„Všetko len preto, aby sa stali decká svedkami jej vyčíňania,“ pridala sa aj Ginny. „Za pár hodín sa bude po celom hrade vravieť o tom, ako šialene sa správala. Ako Harryho znova obviňovala z dajakého poletovania po pozemkoch…“
„Nemá to ale ako dokázať, nie? Naše okná zaistili…“ zamračila sa Hermiona. Vedela, že letel ako sokol. Dávno už nesedel na metle. Stále tu ale bol Seamus s Deanom, ktorí o jeho druhej animágskej forme nevedeli a tak to bolo správne. Vyvolalo by to skôr zvedavosť. Obdiv vyvolal ocelot. Dve formy mať nemohol.
„Presne. Preto boli s Lucy v učebni a odtiaľ vyletel…“
„Apropo, Blesk chcem naspäť,“ Ginny pozrela na Lucy. „Je síce Harryho, ale…“
„Určite, dostaneš ho späť,“ sľúbila jej s úškľabkom.
„Presne tak. Nemá to ako dokázať,“ zasmial sa Ron s pohľadom upretým na Hermionu. „Dobby sa postaral o to, že sa Harry dostal z a aj do fakulty. To, že videla Harryho vo svojom okne… kto by jej veril?“
„Decká to tiež budú tak chápať. A uvedomia si, že nie je normálna a že jej obviňovania sú šialené,“ Lucy sa spokojne napriamila.
„A že je Ministerstvo šialené,“ dodala Ginny.
„A tie nočné mory?“ spýtal sa Dean.
„Vysvetlenie jeho zabezpečenej postele. Ale hlavne…“ Ron pozrel na Ginny a Lucy. Obe sa spokojne pousmiali.
„Vlastne to Harry spravil preto, aby vyslal odkaz. Odkaz hradu. Má v hlave udalosti z cintorína. Nedal si ich vziať ani po tom, ako sa Dumbledore priznal, že mu ich nastrčil. Verí im a verí Dumbledorovi. A dnes sa ukázalo, že sa Ministerstvu veriť nedá…“
——
„Keď tomu dobre rozumiem, obviňujete Pottera z toho, že vám poletoval pred oknom,“ prikývla Minerva v jej kabinete. Bol bližšie, ako prechádzať cez celý hrad k učebni Obrany. Vlastne len zbehli pár poschodí.
„Áno,“ Dolores sa rozšírili nosné dierky a dívala sa na Pottera, ktorý na ňu neveriacky zazeral. Valender stál pri dverách s neurčitým výrazom.
„A ako to mal spraviť? Okná chrabromilskej fakulty sú začarované, aby sa cez ne nedostala osoba. V opačnom prípade by vás to upozornilo…“ pozrela na Valendera. Mykol plecami a prikývol. „Tak ako potom mohol lietať…“
„Neviem, Minerva,“ Dolores vyskočila na nohy. „Neviem, ale bol tam…“
„Dolores, prosím,“ Minerva si povzdychla. Pozrela sa na Harryho, ktorý napaprčene sedel. Vyjadril sa, že si večer o pol jedenástej ľahol, zaistil sa a potom sa prebral, keď ho riaditeľka ťahala z postele. Ťažko sa tomu dalo veriť, ale ešte ťažšie dokáže Dolores opak. „Potter vám pred oknom nepoletoval…“
„Poletoval…“
„Ale nie… A vlastne, ako ste na to prišli?“
„Asi som ho videla, nie?“ zamračila sa. „Rovnako, ako tie kúzla v mojom byte… Nepoviete mi, Potter, ako sa vám podarilo nastražiť v mojom byte tie hlúposti?“
„Prosím?“ stiahol obočie. „Aké kúzla?“
„Nehrajte hlúpeho! Už to na vás poznám. Klamete, vidím vám to v očiach. Ten posmech…“
„Dolores, vysvetlite to…“ prerušila ju Minerva. Valender stiahol obočie.
„Čo? To, že mi tam niečo nastražili, čo vydávalo hlas Dumbledora, ktorý klamal? A že tam nastražili ducha Dumbledora?“
„Čože?“ Minerva sa nefalšovane prekvapila. Harry si silno zahryzol do jazyka.
„Počujete! V noci som sa zobudila, ako na mňa volá Dumbledore. A klame, samozrejme. Niekoľko minút sa ozýval a nie, nespala som. Nesnívalo sa mi to, ak mi to idete tvrdiť. A v druhej miestnosti sa zjavil duch Dumbledora. A potom tam bol Potter v okne…“
„Potter v okne na treťom poschodí, keď mal byť v posteli? Hlasy a duch?“ Minerva na ňu civela, aby preniesla pohľad na Valendera. Mykol plecami.
„Nie som blázon!“ štekla, keď videla ich výmenu pohľadov. „Tak vravte, Potter. Ako ste to spravili?“
„Pani riaditeľka,“ spustil Harry pomaly. „Skutočne neviem, čo som mal spraviť a popravde, už ma unavuje, ako ma stále obviňujete…“
„Boli ste pred mojím oknom!“ štekla.
„Spal som,“ zvýšil hlas.
„Nespali! Boli ste tam, aby ste ma sledovali. Aby ste videli, ako budem reagovať na hlas a ducha Dumbledora! Boli ste spokojný s tým, čo ste videli? Páčilo sa vám to? Preto ten úškrn a mávanie za oknom?“
„Ja…“ vydýchol s rozšírenými očami. „Neviem… ale muselo sa vám niečo snívať, pani riaditeľka,“ pokojne vravel. „Snívalo sa vám o riaditeľovi a mne…“
„Mne sa nesníva! Nikdy. A nie je to riaditeľ! Je to zločinec!“
„Dolores, ste si istá, že ste nespali?“ opatrne sa pýtal Valender.
„Som si tým istá!“ štekla nepríčetne. Už ju štvali. Všetci.
„Navrhujem, aby sme zašli do vášho bytu a zistili, čo sa stalo…“
„Aby ste mohli zakryť a odstrániť dôkazy proti Potterovi? Preskočilo vám?“ vypľula smerom k Minerve. Tej sa zúžili zreničky. „Prídu aurori a ja prisahám, že dokážem Potterovu vinu!“
„Dobre! Zavolajte aurorov a riešte to!“ štekla po nej aj Minerva. „A keď budete mať dôkazy, o čom pochybujem, pretože skutočne nechápem, ako sa mohol Potter vkradnúť do vášho bytu, alebo dnes z fakulty, keď je sledovaný… alebo ako mohol údajne poletovať pred vaším oknom… až potom obviňujte…“
„Iste, vaše lipnutie na dôkazoch,“ zasmiala sa.
„Samozrejme. Nabudúce ale neburcujte o pol tretej v noci celú jednu fakultu, aby vám asistovala pri niečom, čo sa vám snívalo…“
„Mne sa nikdy nesníva!“
„Tak potom vám muselo preskočiť,“ odvrkla Minerva. Dolores takmer zaspätkovala po tých slovách. V miestnosti bolo ticho a napätie, ktoré by sa dalo krájať. Riaditeľka zbledla, sčervenela a potom znova zbledla. A zabodla pohľad do Harryho.
„Dokážem to. Dokážem, že za to môžete, pán Potter. A ak dokážem vašu vinu, nepoletíte ako špinavá handra z tejto školy len vy…“ zdvihla pohľad k Minerve. „Vy poletíte s ním, aby ste sa mohli pridať k Dumbledorovi a spoločne spriadať plány proti Ministerstvu a čarodejníckemu svetu!“
„Och, Merlin, už zase?“ Minerva prevrátila oči. A to Dolores dorazilo. S dupotom sa pobrala preč, trieskajúc dvermi, nadávky od nej odlietali a trvalo dlho, kým sa vzdialila tak ďaleko, že ju už nepočuli. Minerva pozrela na Valendera. „Stále si myslíte, že je Potter tým, koho treba vyšetriť?“ zdvihla obočie. Desať sekúnd sa na ňu uprene díval, aby jeho pohľad skĺzol k Harrymu.
„Myslím si, že tento incident treba riadne preveriť. Nemať dôkazy ešte neznamená nemať pravdu. V pánovi Potterovi je niečo zvláštne, ako nasvedčuje jeho oklumencia…“
„Iste, je Vyvolený,“ povedala Minerva s takou samozrejmosťou a hrdosťou, až Harryho náhle zaplavil pocit nielen vďaky, ale aj lásky k tej žene. Rýchlo na ňu pozrel. Odhodlane sa dívala na Valendera. „Na vašom mieste by som dohliadla aj na pani riaditeľku, kým nespraví ešte väčšiu hlúposť, ako sa jej podarila dnes v noci…“
„To nechajte na mňa, ďakujem,“ Valender kývol hlavou, na oboch sa ešte raz pozrel a potom sa otočil ratovať Dolores. Minerva sa za ním dívala, až kým nezmizol za rohom a potom sa obrátila, aby pozrela na Harryho.
„Potter…“
„Pôjdem do postele, pani profesorka,“ okamžite sa staval na nohy. Pocit vďaky a lásky bol preč pri pohľade na jej pevne stisnuté pery a prísne stiahnuté obočie. Vedel, čo bude nasledovať.
„Sadnite si, aj tak už dnes nebude nikto spať,“ prikázala mu a zavrela dvere. Zabezpečila miestnosť. A Harry sa zošuchol naspäť na stoličku. „Alebo viete čo? Poďte so mnou…“ ráznym krokom sa vybrala ďalej, do svojho bytu. „Dáte si čaj?“ prebodla ho pohľadom.
„No, ja, ehm…“ mykol plecami. Bolo už skoro pol štvrtej. Možno by si na dve tri hodinky aj ľahol, ale zrejme by až do rána preberal s priateľmi tento zážitok.
„Tak dáte si čaj? A sadnite si…“ dvihla obočie. „Po pravde, toto je jediné kúzlo, ktoré z domácnosti ovládam. Zrejme by som nezložila ani skúšky z VČÚ…“ zašomrala a Harry sa zachichotal. Potichu sledoval, ako máva prútikom a z čaše začína stúpať para. Ako prútikom privoláva šálky a prútikom nalieva horúci nápoj. A ako ho následne prútikom prenáša k nemu, na malý stolček v obývacej miestnosti. V ktorej už niekoľkokrát bol. Kútikom oka pozrel na jej kozub.
„Chyba, Potter,“ zahriakla ho a on sa zarazil so šálkou na pol cesty k svojim ústam. „Nikdy neprijímajte nápoj od nikoho, kým ste vo vojne,“ zamračene si prisadla. Pozrel na šálku. „Moody by vám dal prednášku…“
„Niekto by mi mohol niečo podstrčiť? Elixír pravdy?“
„Napríklad.“
„Ale vy nie ste nepriateľ, pani profesorka,“ mykol plecami, ale aj tak položil šálku na stôl.
„Pokojne sa napite. Toto je skutočne len obyčajný čaj,“ povzdychla. Pozrel na šálku a potom na ňu. „Nedívajte sa. Len som vás chcela upozorniť na to, že ste rozohrali príliš vysokú hru. Veľmi nebezpečnú. A Dolores sa nevzdá, kým tie dôkazy nezíska. A nebude váhať použiť ilegálne spôsoby, keď budete pokračovať. A vy budete pokračovať, však? Darmo som vás žiadala, aby ste toho nechali po tom, čo vám takmer prišla na zrkadlo,“ zavrtela hlavou ale nevyzerala, že by ju to nahnevalo. Nesúhlasila s tým síce, rozhodne nevýskala od radosti, ale ani sa nepaprčila, ako by sa dalo predpokladať.
„Myslíte, že bude chcieť použiť Veritaserum?“ stiahol obočie.
„Myslím, že sa k tomu zníži,“ odvetila s pohŕdaním. „Videli ste, čo stvárala pred malou chvíľou. Ona sa nezastaví pred ničím. Na jednej strane by som bola rada, keby to spravila… hrozilo by jej väzenie. Na druhej strane však… čo všetko by sa mohla dozvedieť, keby sa jej podarilo podstrčiť ho vám alebo niektorému inému členovi vášho spolku?“ zamračila sa.
„Asi dosť,“ priznal zachmúrene. Natiahol sa za čajom a upil si. Minerva si ho zvedavo obzerala.
„Ako ste to spravili, Potter?“ spýtala sa. Prehltol a pomaly pokladal šálku na stôl. Mykol plecami. „Ten hlas a duch… Rada by som verila, že sa Dolores zbláznila, ale asi tomu tak nie je. Takže?“ povytiahla obočie. Znova mykol plecami. Ale zase na druhej strane nevidel dôvod nepovedať o tom Minerve, ktorá vlastne vedela o tom, kto za to môže. Len nevie, ako konkrétne toho dosiahli.
A tak je povedal všetko. Od nápadu cez prázdniny, podrobného plánovania až k samostatnej realizácii. A tiež o tom, čo sa dialo dnes. Celú dobu mal sklonenú hlavu a Minerva ho pozorne počúvala.
„Aké konkrétne kúzla ste použili?“ spýtala sa, keď zmĺkol. Zdvihol hlavu. Nevyzerala, že by sa mu rozhodla dávať školské tresty. A tak ich vysypal všetky. „A čarovala slečna Grangerová…“ zamyslela sa. „Dúfajme, že to bude stačiť. Dúfajme, že keď prídu aurori… a ona ich bude volať ešte dnes… že budú kúzla dostatočne silné, aby sa im ich nepodarilo prelomiť. A ak nie… nemá ako zistiť, že ste sa jej vkradli do bytu…“
„Na to spoliehame.“
„A škriatkovia? Ona sa nevzdá myšlienky, že v byte nič nemá, keď nič nenájdu. Začne s vypočúvaním. Možno zatiaľ bez Veritasera, predsa len musí trocha dodržiavať zákon aj ona. Nemôže vás niekto prezradiť?“
„Dobby nie. Určite nie. Som si istý, je mi verný…“
„Áno, minulosť tohto škriatka poznám, ak si spomínate,“ pousmiala sa. „Aj tak… zájdem do riaditeľne a vymažem jeho meno zo záznamov. Vy ho upozornite, aby dočasne nereagoval na zavolanie Dolores. Ona nie je riaditeľka, nemusí ju počúvať. Možno je sem nastrčená, ale my vieme, že riaditeľ je stále riaditeľom. Nech sa ukazuje čo najmenej…“
„A Malfoy?“ spýtal sa. Zdalo sa mu to? Alebo práve teraz plánoval trestné činy s riaditeľkou ich fakulty? Páčilo sa mu to. „Draco predsa vie, že som im prepustil škriatka.“
„Ale nevie, že sa ho ujal Albus a že je na hrade. Škriatkovia pracujú tak, aby neboli videní. Pán Malfoy by si naňho nespomenul a keď začne Dolores vypočúvať… škriatok, ktorého ste im takmer troma rokmi prepustili zo služieb môže byť v túto chvíľu kdekoľvek.“
„Dobre. Dúfajme, že sa bude zameriavať len otázkami blízkej minulosti a nie tej vzdialenej…“ stiahol obočie. Ona tie svoje povytiahla, keď si upíjala čaju. „No, ehm… mali sme v kuchyni kopírovacie centrum. Teraz je inde, ale ak by sa pýtala… všetci škriatkovia nás tam videli…“
„A obrázky pokračujú,“ prikývla. „Všetci škriatkovia cítia pravdu. Ani nemusia vedieť, čo sa deje v čarodejníckom svete, nemusia poznať sled udalostí, ale vedia, že hoci sa ona prehlasuje riaditeľkou, toho času to tu vedie, má právomoc meniť pravidlá… oni cítia pravdu,“ usmiala sa. Skutočne na nej Harry videl ten vzácny, úprimný a široký úsmev. Občas sa síce pousmiala, ale takto len zriedka. „A sú bystrí, hoci ich čarodejnícky svet podceňuje a berie ich… len ako otrokov a oni musia plniť príkazy. Je mnoho čarodejníkov, ktorí sa k nim správajú pekne, ale len veľmi málo z nich ich berie ako seberovných, ak toto nie je príliš odvážne prehlásenie. Albus takým je. A vy tiež, keď si spomeniete na Dobbyho…“
Harry sa zamyslene pozrel niekam za jej chrbát. Existovala možnosť, že ich škriatkovia nezradia. Nie, škriatkovia ich v tomto prípade určite nezradia. Ak by niektorému Dolores povedala, aby upratal sám komplet celý hrad tak, aby sa leskol, splnil by to. Ak by mu prikázala hocičo, splnil by to. Dobre, ochotne a rád, pretože to je jeho povinnosť. Ale nie je jeho povinnosťou vernosť. Tá správna, silná a oddaná vernosť. Dobby tak pristupoval k Harrymu, pretože ho Harry tak bral. A ostatní škriatkovia v kuchyni tak pristupujú k Dumbledorovi. A keďže nie sú hlúpi a dokážu si dať dva a dva dohromady, pričom vnímajú, čo sa deje na hrade, musia chápať, na čej strane sú tí, ktorí im chodili do kuchyne. Prečo im tam chodili a z akého dôvodu im v kuchyni robili to, čo robili. Nezradia ich. A na dôvažok sa k nim oni správali slušne. Luna sa s nimi dokonca spriatelila.
A potom tu bol Kreacher, ktorý bol absolútnym opakom. Zamračil sa. Ale všetko, čo mu Minerva povedala, zodpovedalo. Musel plniť Siriusove príkazy, ale verný, skutočne oddaný bol len pani Blackovej. Sirius sa k nemu správal veľmi zle a Harry ho tiež neznášal, to bolo ale podmienené tým, ako sa k nemu Kreacher správal vlastne odmalička. A keď mal Sirius jedenásť a bol zaradený do Chrabromilu, dokázal si predstaviť, ako na to reagovala pani Blacková. Kreacher vnímal jej komentáre, vpíjal ich do seba a jeho nenávisť narastala. Nebolo teda prekvapením, že ho teraz zradil a že sa začal utiekať k ostatným členom rodiny.
A možno mala Hermiona pravdu. Nie, určite ju mala keď prehlasovala, že by mohli Kreachera zmeniť, ak by mu prejavili úctu a správali sa k nemu slušne. Kuchyňa na hrade bola plná dôkazov, že to tak ide. Nebol na to ale čas. Bol by to zdĺhavý proces. Kreacher bol už tak pokrivený, že by to bolo ťažké. Zrejme nemožné. Viac ako tridsať rokov žil v stále narastajúcej nenávisti k Siriusovi a platilo to aj opačne. Ale to bol Kreacher a to bola minulosť.
„To by boli škriatkovia,“ vytrhol ho zo zamyslenia Minervin hlas. „Dobbyho varujte a ostatní… o súčasných udalostiach nevedia. Budeme dúfať, že si pri ich vypočúvaní Dolores nespomenie na pamflety. A ak áno, verím, že budú vedieť, na čiu stranu sa postaviť. Dáte si ešte čaj?“ spýtala sa, ale na odpoveď nečakala. Privolala kanvicu.
„A keby sme ich upozornili na to, aby mlčali?“
„Nie, nepripomínajte sa im,“ zavrtela hlavou. „Nejde o to, že by nevedeli, ako odpovedať na otázky. Ide o to, ako dômyselne by im otázky pokladala,“ pozrela naňho, ale potom sa venovala nalievaním čaju. „Mohla by sa spýtať napríklad… s akým čarodejníkom naposledy komunikovali. A oni by mohli povedať, že s vami a pritom by za tým nemuseli vidieť nič zlé. Nič, čím by vás prezradili, ale ona by si mohla dať veci do súvislosti…“ mykla plecami.
„Aha…“ prikývol a spomenul si na to, ako dlho trvalo Kingsleymu, kým vytiahol z Kreachera pravdu. „A nepreceňujeme ju trocha?“ spýtal sa. A ona sa nad tou pripomienkou zasmiala.
„Možno. Ona si ale zavolá aurorov, ako sama prehlásila. Jednoducho sa nevzdá,“ s povzdychom položila šálku. „A ako ste chránený vy a vaši priatelia?“
„No, ehm…“ siahol po šálke a upil si. Bol to dobrý čaj. Nemal dôvod zamlčiavať pravdu ani v tomto prípade. Minerva nielenže bola na ich strane, ale aktívne spolupracovala, ako sa ukazovalo. A vysypal jej aj to.
„Nepochybujem o tom, že by toto stačilo, avšak…“
„Môže použiť Veritaserum,“ prikývol.
„Správne. S najväčšou pravdepodobnosťou ho aj použije, keď sa bude dostávať do úzkych. A hoci neverím, že by sa na hrade objavil čarodejník bez vlasov a zubov, pretože kúzla, ktoré použila slečna Grangerová zaisťujú len dobrovoľné prezradenie, pri nedobrovoľnom, ako v prípade Veritasera, by sa toto nestalo a Dolores by pravdu vedela. Preto požiadam profesora Snapa o výrobu Antiveritasera,“ pozrela mu priamo do očí. Okamžite videla nesúhlas. „Presne tak, Potter. Profesor do toho zatiahnutý musí byť, pretože jedine on je schopný vyrobiť tak komplikovaný elixír. A ak by sa stalo, že by niekoho z vás zavolala na vypočúvanie, jednoducho ho použijete. A dohodnite sa, ako odpovedať na jej otázky. Koľko toho elixíru budete potrebovať? Koľko vás je?“
„Dvadsať štyri…“
„Dvadsať štyri fľaštičiek, dobre,“ prikývla. „Stačia tri kvapky Antiveritasera, Potter. Budete toho mať dosť aj pri opakovanom vypočúvaní…“
„Existuje niečo také?“ zvedavo na ňu pozrel. Snažil sa nemyslieť na to, kto to bude vyrábať. Bol to výborný nápad, úplne super nápad a ocenia ho všetci. Hermiona zrejme najviac.
„Iste, existujú rôzne elixíry,“ prikývla. A pousmiala sa. „O mnohých sa dozviete až na aurorskej škole. Chcete sa stále stať aurorom, však?“
„Áno,“ prikývol prekvapene na ňu hľadiac. Netušil, že to vie. Síce mu Sirius vravel, že sa s Minervou rozpráva často, netušil že preberajú takéto civilné témy. „Nezmenil som názor ani po tom, ako sa z Moodyho vykľul smrťožrút. Priznávam… v štvrtom ročníku som Moodyho obdivoval. Potom som zistil, že je to Crouch. A potom som spoznal pravého Moodyho a…“ zamračil sa. A pozrel na ňu. „Ako je možné, že ste nezistili, že je to niekto iný? Nepravý Moody bol úplne iný, než ten pravý…“
„Pred vami, Potter,“ stiahla obočie. „Viem, na čo narážate. Ale ani ja som nepobadala nejaký rozdiel. Barty Crouch si vás chcel získať na svoju stranu a keď sa pozriete na pravého Moodyho… podarilo by sa mu to?“
„Asi nie,“ pripustil. Pravý Moody bol uvrčaný, nevrlý, často nepríjemný… odborník, to áno. Ale priateľ asi nie.
„No vidíte,“ povzdychla. „Keby sa k vám nepravý Moody správal tak, ako sa správa bežne a ako sa správal pred nami… verili by ste mu síce, to určite, on ale potreboval, aby ste mu aj dôverovali. Aby s vami mohol manipulovať. A nielen s vami, ako mi je známe. Potreboval, aby šlo všetko podľa jeho podlých plánov a k tomu potreboval oklamať mnohých ľudí. Počnúc Albusom, končiac vami. Ale dosť Moodyho. Vrátim sa k tomu aktuálnemu. Dohodli sme sa. Požiadam Severusa o elixír a vy poviete priateľom, ako postupovať…“
„Dobre,“ mykol plecami. A predstavil si, ako asi zareaguje Snape na jej žiadosť. Sklonil hlavu, aby skryl úškľabok a radšej sa natiahol za čajom.
„Výborne, toto by sme mali teda ošetrené,“ prikývla a keď položil šálku, znova mu doliala. Opatrne na ňu pozrel.
„Prečo to robíte?“ spýtal sa.
„Prečo vám dolievam čaj?“
„Nie, áno… nie. Prečo to až takto… poisťujete?“
„Musíte sa pýtať?“ spýtala sa miesto odpovede. Pozrel jej do očí. Mykol plecami. A ona zavrtela hlavou. „Máme pred sebou ešte niekoľko mesiacov, ktoré musíme vydržať. Nikto nevie, koľko presne. Vy ste sa rozhodli, že nebudete nečinne sedieť a čakať. Rozhodli ste sa bojovať za to, čomu veríte. Už síce nemôžete otvorene, ale postoj k súčasnej situácii Ministerstva, jeho uvažovanie a chápanie reprezentuje Dolores Umbridgeová. Preto každý krok, ktorý podnikne Albus, Fénixov rád, alebo v našom prípade vy s priateľmi, je krokom v boji proti Ministerstvu a jeho… krátkozrakosti. Je mi ľúto, že nemôžem otvorene bojovať, pretože by ma vyhodili… môžete si byť ale istý, že hoci vám to nikto nepovie nahlas… celý profesorský zbor je na vašej strane. Zmierila som sa s myšlienkou, že proste nebudete sedieť na zadku a nebudete počítať dni, kým sa všetko zlomí a my zvíťazíme… zatiaľ len v boji s Ministerstvom na čele ktorého stoja… povedzme že nie príliš duchom obdarení čarodejníci. A keďže som sa s touto myšlienkou musela zmieriť, neostáva mi nič iné, len sa pokúsiť postarať o to, aby boli vaše výpady zaistené po všetkých stránkach. Alebo… a to skôr… aby sa aspoň minimalizovalo riziko prezradenia,“ vysvetlila. Prikývol. Chápal to.
„A ten čaj?“ mierne sa usmial a uškrnul sa. A ona si pobavene odfrkla.
„A nemôžem stráviť nejaký čas rozhovorom so svojím študentom? Hoci bude päť hodín ráno?“ zavrtela hlavou. „Sledujú vás. Keby som vám zadala trest, aj na tom by sa zúčastnili. Priznávam, že som za svoj život viedla už mnoho rozhovorov so svojimi študentami na rôzne témy, či už boli vážne, týkali sa štúdia, alebo sa riešil nejaký problém, ale žiaden z nich nebol takýto… špecifický. Nemusím vám predsa vravieť, prečo vás beriem ako špecifického, však nie?“ spýtala sa. Zavrtel hlavou. „Dobre, tak pripravím ešte čaj. A prinesiem nejaké sušienky…“
Harry sa díval na to, ako sa zdvihla a odkráčala k stolčeku. Pozrel sa na seba. Mal na sebe pyžamo a župan, ktorý mu strčil do rúk Ron keď čakali na vyprázdnenie schodiska, aby mohli odísť. Mala pravdu. Nemohla mu povedať ani dobrý deň bez toho, aby si nespravili Valender alebo Ward záznam. A keď sa teraz rozhodla využiť čas… Mal by sa ponáhľať na internát? Jasne, priatelia čakali na podrobnosti Doloresinho šialenstva. Toto bolo ale tiež veľmi dôležité. A oni majú mapu. Vedia kde je. Vidia, že ho Dolores nestrčila pod gilotínu.
Aj on už vo svojom živote viedol veľa rozhovorov s profesormi. Najčastejšie s riaditeľom. A u Minervy bol tiež dosť často, ale len vtedy, keď sa jednalo o jeho vylomeniny. Teraz však tušil, že tu neostal len preto, aby s ním profesorka skoordinovala ich trestnú činnosť. Bol špecifickým? Oboch ich spájal Fénixov rád, hoci jeho len okrajovo. Vedela o prepojení. Vedela o proroctve. Dosť dôvodov k tomu, aby ho Minerva brala ako špecifického. Pousmial sa.
„Ponúknite sa,“ povedala, keď si prisadla. V závese za ňou letel čerstvý čaj a tanier so sušienkami. „Sú zázvorové, moje obľúbené,“ vyzvala ho. A on sa natiahol, aby si jednu vzal. Potichu sa zasmial. Vzal do rúk fénixa, pretože sušienky boli v tvare čarovných tvorov.
„Ďakujem,“ mávol fénixom.
„Ste hore celú noc a máte za sebou… dovolím si tvrdiť, že úspešnú akciu. Musíte mať hlad,“ prehlásila a on sa zachichotal znova. „Ale aby som sa vrátila k nášmu rozhovoru… Profesor Snape bol v tej miestnosti,“ povytiahla obočie. Úsmev mu zamrzol na perách. Toto zatiaľ nevedeli.
„A zrejme na nič nenarazil,“ vyšlo z neho, keď prehltol. Bola to chutná sušienka. Zázvorová. Zapísal si to do hlavy. McGonagallová = zázvorové sušienky.
„Nenarazil,“ prikývla.
„Mysleli sme si, že nič nezistí. Keď to má niečo spoločné s Voldemortom, nebude také jednoduché to odhaliť.“
„Dal vedieť Albusovi,“ priznala. Rýchlo na ňu pozrel. „Zrejme by vám to povedal pán Black, nie je to však informácia, ktorá sa dá posúvať cez zrkadlo a vy nemáte toľko príležitostí k únikom z pozemkov ako minulý rok…“
„No, už sa nám podarilo aj to…“
„Ja viem,“ prikývla. „Každopádne vám môžem informácie posunúť aj ja. Albusa to zaujalo, rovnako ako každého. Keď sa vráti, sám chce vziať slečnu Weasleyovú do tej miestnosti.“
„Ale nie mňa. Alebo skôr nie nás dohromady,“ prikývol.
„Nechceli by sme, aby sa ten… ako to pomenovať?“
„Skrat?“
„Napríklad. Aby sa ten skrat opakoval. Aby ste sa obaja dostali do toho stavu a vôbec… aby bola vaša myseľ ľahko prístupná Veď viete komu.“
„Dokážeme to ovládať. To vciťovanie…“
„Áno, aj to viem. Ale pokiaľ my nevieme, čo v tej miestnosti je, nebudeme sa zbytočne zahrávať. Už dosť, že to bude nepríjemné pre slečnu Weasleyovú.“
„Asi áno. Aj my sme na také niečo prišli, akurát sme s riaditeľom nepočítali…“ stíchol. Minerva sa naňho dívala veľmi pozorne a zvláštne. Uprene, až prenikavo. Necítil v hlave nič, oklumencia to nemohla byť, hoci ani nevedel, či to Minerva ovláda, ale ten pohľad bol čudný. „Ehm… čo?“
„Teší ma, že Albusa otvorene nazývate riaditeľom, Potter,“ potichu prezradila. Zovrel pery. „A nie je to preto, že by ste tým niečo naznačovali Dolores, chceli ju tým dráždiť, doslova sa jej vysmievali do očí. Povedali ste to aj teraz tu predo mnou… a ja viem, čo sa dialo na poslednej schôdzi Fénixov…“
„Pani profesorka…“
„Neprerušujte ma, prosím,“ zdvihla ruku a tým ho umlčala. „Viem, čo bolo na schôdzi povedané, kým to bolo povedané a aj akým tónom to bolo povedané. A viem veľmi dobre, že váš vzťah k Albusovi je trocha naštrbený… Ja vás teraz nejdem presviedčať, prehovárať, ani nič podobné. Len chcem, aby ste poznali môj názor. Môžem vám ho vysloviť?“ pozrela mu do očí. Šokovalo ho, že sa mu chce s niečím zverovať. Prekvapilo. Bol ale zvedavý aj na iný názor ako ten, ktorý má Sirius a ktorý si vlastne vytvoril aj on.
„Určite, pani profesorka,“ nesmelo vypustil.
„Dobre,“ povzdychla. „V prvom rade… poznám Albusa vlastne od jedenástich rokov. Bol profesorom Transfigurácie v dobe, kedy som začala chodiť na Rokfort. Sám mi často tvrdil, že mám talent práve k transfiguračným kúzlam a bol to on, kto mi v piatom ročníku, pri výbere povolania vnukol myšlienku stať sa profesorkou. Následne ma v tomto rozhodnutí podporoval. A ja som sa po niekoľkých rokov vrátila, aby som učila… keď sa on stal riaditeľom. Dovtedy sme boli v občasnom kontakte, potom sme úzko spolupracovali. Myslím, že ho poznám dlho. Poznám ho, dovolím si tvrdiť, že najlepšie zo súčasných členov Fénixovho rádu. Lepšie, ako napríklad Moody.
Bola som pri mnohých jeho rozhodnutiach. Netýkali sa len chodu Rokfortu. Veľmi dobre viete, že sa aktívne zúčastňoval aj na formovaní čarodejníckeho sveta po vojne, po jeho zápase s Grindelwaldom. Spolu s ďalšími čarodejníkmi postavil základy ďalšieho, slobodného smerovania nášho sveta a do nedávnej minulosti bol veľmi platným členom v mnohých organizáciách, ktoré na toto všetko dohliadali. Počas jedenástich rokoch bojoval aj proti Veď viete komu. Prvá vojna s Veď viete kým netrvala rok, či dva. Trvala jedenásť rokov. V čase, kedy váš krstný otec spolu s vašimi rodičmi nastúpili na Rokfort, táto vojna už prebiehala. A teraz sa rozbieha ďalšia…
Chcem tým povedať asi to, že Albus Dumbledore vo svojom živote vykonal nespočetné kvantum dôležitých rozhodnutí a netýkali sa len osobného, či pracovného života. A ani jedno, Potter… to zdôrazňujem… ani jedno sa neukázalo ako škodlivé. Ticho, prosím. Pokračujem. Vezmite si keks… Každé jeho rozhodnutie sa ukázalo ako rozumné a prospešné v konečnom dôsledku. Hoci si uvedomujem, že sa výsledok občas objavoval až po čase. Iste, Albus Dumbledore má aj svoje zlé stránky, ako každý iný človek. Nie je bezchybný. Je tvrdohlavý, tajnostkársky. Nerád sa radí… presne tak, ako ho vylíčili nespokojní členovia Rádu. V tomto však s nimi nesúhlasím, pretože som presvedčená, že nech mal Albus akékoľvek plány, neviedli k tomu, aby vás poškodil…“ uprene mu pozrela do očí.
Harrymu tá sušienka zhorkla v hrdle. Sťažka prehltol sústo a zvyšok položil opatrne na stôl.
„No… rozprával som sa s ním… po tom,“ zdvihol hlavu a opätoval jej pohľad. Pokrčil ramenami. „Pravda je ale tá, že nevieme, aké mal plány. Vieme len, že Voldemort musí byť zničený. Ani to Proroctvo… ani on ešte nevie, čo bude potrebné spraviť…“
„Áno, Proroctvo…“ vyriekla a oprela sa o operadlo kresla. „Tým sa budeme zapodievať, až keď budeme vedieť, čím sa máme zapodievať,“ mávla rukou. „Rozumiete ale tomu, čo som vám vravela?“
„Veríte mu, vždy ste verili a neprestanete…“
„Svojim spôsobom mu verí aj pán Black,“ tentoraz to bola ona, kto mykol plecami. „A vy tiež, ako som upozornila na začiatku tejto mojej… spovedi…“
„Čo sa Voldemorta týka, áno.“
„Všetko sa ho týka.“
„Prepojenie nie,“ dovolil si protirečiť. Zarazene sa naňho pozrela. Chvíľu panovalo ticho, v ktorom Harry dumal, či to príliš neprehnal a Minerva dumala nad chlapcovými prioritami. Staval prepojenie nad Proroctvo. Bolo preňho dôležitejšie. Slabo sa pousmiala.
„Je teraz asi zbytočné premýšľať, či je pravda, že by mohla byť Ginny tou vašou tajnou zbraňou…“ vypustila. Harry prekvapene pozeral. Ale dobre, zrejme preberali túto teóriu aj medzi sebou. Nebudú predsa preberať také veci s hlúpymi deckami, že? Prekvapilo ho, že prešla profesorka vo svojom prejave k dôvernejšiemu menovaniu, keď sa vždy striktne držala oficiálneho oslovovania. Aj keď daná osoba nebola nablízku.
„Tiež sme prišli k takému záveru. A preto… ak sa to týka Voldemorta, samozrejme profesorovi Dumbledorovi verím…“
„Áno,“ povzdychla. „Ale vrátim sa ešte k tomu, čo som vám týmto všetkým chcela povedať. Často som nad tým v posledných týždňoch premýšľala. Nad tým, čo prinútilo pána Blacka použiť slová, aké použil a obviňovať Albusa z toho všetkého… Po pravde, šokovalo ma to. Takmer až vydesilo. A premýšľala som. Keď sa ohliadnem do minulosti… uznávam. Veci sa mohli riešiť aj iným spôsobom. Možno, keby sa Albus zveril, vypočul by aj iný názor, alebo viaceré názory, mohli sa situácie riešiť inak. A netýka sa to len prvej vojny, tejto alebo tej úplne prvej s Grindelwaldom… Týkalo sa to aj bežnejších a menej nebezpečných rozhodnutí. Vo svojich úvahách som narazila na niekoľko situácií, kedy mohol Albus zvoliť iný prístup. Ale opakujem… ani raz by tým nikomu neškodil. To, čo sa stalo teraz… Uznávam. Stálo to život Artura Weasleyho. Vieme ale, či by neumrel niekto iný, keby sa to riešilo spôsobom, ktorý navrhovali? To nevieme s určitosťou povedať. Rovnako nemusel umrieť len Artur. Mohli umrieť viacerí. Toto sú situácie, kedy môžu byť pochybnosti veľmi nebezpečné. Albus nikdy nechcel, aby niekto umrel. Chcel pokojné prevzatie Ministerstva pod našu kontrolu. A napokon… chcel vám poskytnúť toľko času bez ťarchy pravdy o Proroctve, koľko by bolo len možné. Je preto vinný? Áno, je. To ale neznamená, že by chcel niekomu ubližovať, alebo…“
„Ale to ja viem,“ povzdychol si takmer až zúfalo a nervózne si pomädlil dlane. „A zrejme to vie aj Sirius. Ja profesora neobviňujem z toho, čo Sirius. Premýšľam nad tým, ale neobviňujem ho. Tiež si predstavujem, aké by to bolo vyrastať u Weasleyovcov odvtedy… ale to je jedno…“ mávol netrpezlivo rukou. „Nechcem na to myslieť,“ pozrel sa jej do očí.
„Rozumiem,“ vyriekla potichu. „Chcela som vás vidieť…“ takmer šepla. Oči sa mu rozšírili od prekvapenia. „Keď ste boli maličký… nechcem, aby ste si mysleli, že sme vás tam strčili a prestali sa zaujímať. Ani Hagrid a ani ja. Albus to ale neodporúčal. Nezakazoval nám to, ale ani neodporúčal. Vravel vtedy, že je dôležité, aby ste vyrastali mimo čarodejnícky svet… Bola som to ja, kto prvý nadhodil, že by vás mohla vychovávať nejaká čarodejnícka rodina. Napokon…sama som vás mohla vychovávať, keby som k tomu niekedy vo svojom živote prejavila nejaké sklony. Nie som ale matkou, tak neviem… Albus však zdôrazňoval, že je dôležité, aby ste nemali ani poňatia kto ste, čo ste dokázali. A bolo to oprávnené. Vďaka tomu ste taký, aký ste. Statočný a odhodlaný. Pozrite sa okolo seba. Kto z čarodejníkov dokáže vyslovovať jeho meno? Keby ste vyrastali v čarodejníckom svete a vedeli by ste o svojej histórii… môže niekto potvrdiť, že by vás táto skutočnosť neovplyvnila? K horšiemu? Oslavovali by vás od malička, správali by sa k vám, ako k hrdinovi… a zabili by vo vás vlastnosti, ktoré vám už niekoľkokrát pomohli postaviť sa mu a vyhrať. Spomeňte si na moje slová, keď budete proti nemu stáť znova, v tej rozhodujúcej chvíli… v momente, kedy sa bude Proroctvo napĺňať a pochopíte, ako presne toto svoje rozhodnutie Albus myslel…“ jemne sa pousmiala.
Díval sa na ňu šokovane a zarazene. A videl, tentoraz jasne zbadal jej zaslzené oči. Prehltol. Možno mala pravdu. Neberúc teraz na vedomie všetko, čo vravel Sirius… toto bol iný pohľad na jeho situáciu. Nie na celý jeho život, len na to, prečo musel vyrastať pri Dursleyovcov. Opomenúc teraz silu krvi a matkinu obetu… takto sa na to nedíval.
„Nie je to pravda…“ hlesol po chvíli. Rýchlo položila šálku na stôl a nadýchla sa.
„Čo nie je pravda, Potter?“
„No… to, že by z vás nebola dobrá matka,“ stiahol obočie dívajúc sa na šálku stojacu pred ním. „Ja neviem… ale za dobu, ktorú učíte, prešlo pod vašimi rukami množstvo detí, ktorým ste pomáhali dospieť,“ zdvihol hlavu. Udivene naňho pozerala. „Pomáhali ste vychovať hromadu a hromadu čarodejníkov,“ mykol plecami. „Asi som o tom niekde len počul, ale vraj je tento vek komplikovanejší, ako keď je dieťa len batoľa…“
„Potter…“ vydýchla šokovane. Zľakol sa, či nepovedal niečo nevhodné. Niečo, čím by sa jej dotkol, urazil ju, pripomenul zrejme ťažkú situáciu v jej živote. „Ešte nikto mi v živote nepovedal nič také… pekné a citlivé…“ stiahla obočie.
„Aha, ehm… no, myslím si to…“
„Ďakujem,“ šepla.
Znovu nastalo ticho. Nebolo ale trápne, ani nepríjemné. Bolo proste len ticho, kedy sa obaja zamysleli nad poslednými vyrieknutými myšlienkami. Obaja uchlipkávali z čaju. A hoci sa čas posunul, vonku sa už brieždilo, Harrymu sa nechcelo spať. A na počudovanie sa mu nechcelo ani odchádzať.
„Môžem sa niečo spýtať?“ nabral odvahu k otázke. Potriasla hlavou, keď ju vytrhol zo zamyslenia.
„Pokiaľ to nebudú témy k VČÚ…“
„Nie, to nie,“ zasmial sa. „Ale… prečo nenazývate Voldemorta menom? Veď viete kto je štandardné… čarodejníci sa toho mena boja. Nemyslím si však, že patríte k čarodejníkom, ktorí by sa báli…“ skúsil opatrne na ňu hľadiac. Zamyslene ho pozorovala.
„Vravela som mu menom… počas prvej vojny,“ prezradila a natiahla sa za šálkou. „Vtedy ho tak nazývali všetci z Rádu. Potom ale…“ stiahla obočie. „Ja vlastne ani neviem,“ priznala a pozrela sa naňho. „Keď ste ho zastavili a nastal mier… mnoho ľudí sa spamätalo. Akoby precitlo. Uvedomovalo si, čo sa vlastne dialo. Aké hrôzy a vraždy sa diali počas jedenástich rokov. Koľko čarodejníkov zmizlo, bolo umučených. Vtedy prišlo uvedomenie, keď mohli ľudia znova premýšľať o všetkom bez strachu z ďalších hrozných dní. A ja neviem… zrejme to bolo kolektívne podvedomie, ktoré spôsobilo, že sa na to meno naviazal všetko strach z jedenástich rokov utrpenia. A keď niekto vysloví jeho meno, akoby toto kolektívne čarodejnícke podvedomie reagovalo a pripomenulo tie hrozné roky…“ vrtela hlavou. „Neuvažovala som o tom. Tento strach z mena… akoby bolo to meno tabuizované…“
„Ako tabu na meno v prípade Susan Bonesovej?“ zvedavo sa spýtal.
„Áno,“ mala zadumane zvraštené obočie.
„Čiže nejde o strach z neho, ale skutočne len o strach z jeho mena? Pretože neverím, že keby ste sa pred neho postavili, báli by ste sa…“
„To mi síce lichotí, ale určite by som sa bála. Rovnako ako každý iný čarodejník, Fénixov nevynímajúc. Ale toto, o čom sa bavíme, o tabu… áno, je to len strach z mena…“
„A strach z mena vyvoláva strach z veci samotnej,“ spomenul si Harry.
„Tu sa ale bavíme o najhoršom černokňažníkovi všetkých čias, čiže aj keby zanikol strach z mena, strach z neho by ostal.“
„Ale bol by to prirodzený strach. Nie taký… umelý…“ stiahol obočie. „Pretože mám pocit, že strachom z toho mena sa situácia len komplikuje. Áno, je to Voldemort a stáť pred ním nie je sranda. Ibaže… akoby ho to posilňovalo. Keď sa bojíme vysloviť jeho meno, akoby mu to dávalo nejaké body na viac. Rozumiete? Veď aj smrťožrúti sa pred ním plazia, boja sa ho menovať…“ vrtel hlavou.
„Príliš nad tým špekulujete, Potter,“ zareagovala. Keď na ňu pozrel, usmievala sa. „Som však rada, že sa snažíte veci chápať v širšom kontexte…“
„Mnou to zrejme nebude,“ krivo sa zaškľabil. „Profesor, Sirius, Remus a ja ho voláme priamo menom. Ginny si našla okľuku a volá ho Tomom. To sa uchytilo aj u ostatných členov môjho… Potter tímu. Hermione sa podarilo asi dvakrát nazvať ho Voldemortom… Myslím, že keby sme sa naučili… alebo nie naučili, ale keby sme sa odhodlali volať ho Voldemortom, veci by to uľahčilo. Akože… prelomili by sme tabu z jedenástich rokov. Bol by to Voldemort bez plusových bodov. Hrozný, to áno. Ale akoby oslabený… Ľudia by z neho mali strach, bolo by to však, akoby pred nimi stál len obyčajný smrťožrút. Aj keď, aj tí sú desiví. Ale… asi sa už zamotávam, čo?“ ospravedlňujúco sa na ňu pozrel. Trocha sa rozohnil. Uvedomoval si to.
„Možno trošičku,“ s úsmevom prehlásila. „Niečo na vašich slovách bude. Ľudia o tom nepremýšľajú, pretože sa vyhýbajú premýšľať o ňom. A ja sľubujem, že sa nad tým zamyslím.“
„Ja… nechcem, aby…“
„Viem, ako ste to mysleli, Potter,“ ubezpečila ho.
„Dobre,“ privolil. Potom na ňu znova pozrel. „Môžem ešte otázku?“ zahryzol si do pery. Zrejme je dosť neodbytný a otravný. Ale keby nechcela, nesedel by u nej v nedeľu ráno, nepopíjal čaj a nepojedal sušienky. Keby to nepovažovala za nutné a potrebné, dávno by bol vo svojej posteli. „Kto je to Grindelwald? Už som sa s tým menom stretol a som si istý, že by ma Hermiona potrestala prednáškou, ale… kto to vlastne bol?“
Prebrali Grindelwalda, prebrali ministerské reformy na škole a aj šibnuté učebné osnovy a Harry ohodnotil čas strávený s profesorkou ako mimoriadne prospešný. Nie, že by ju nemal v minulosti rád. Naopak, mal ju veľmi rád. Akurát sa jej tak trocha vyhýbal, hoci to nebolo vždy dosť dobre možné, keď s ním riešila radu vylomením. Ako sa však sama vyjadrila, boli to vylomeniny spôsobené tým, kým je. A ani to vlastne neboli vylomeniny. Rozhodne nie také, aké musela riešiť s jeho otcom a Siriusom. Krátko pred raňajkami ho však vyhnala naspäť do fakulty. Valender už zrejme dokázal Dolores upokojiť. Bolo načase vrátiť sa do boja…