Severus Snape sa rozhliadol po obrovskej zapratanej miestnosti. Skôr, ako sem vôbec vkročil vedel, že bude jeho snaha márna. To niečo, čo vplýva na Weasleyovú, nemôže byť predsa nejaký obyčajný predmet čiernej mágie, ktorý by sa dal len tak identifikovať kúzlami. Skúsi to, samozrejme, preto je aj tu. Skúsiť sa musí všetko. Aby sa ale dopracoval k nejakému výsledku, musel by tu mať práve Weasleyovú.
Určite tu bude hromada predmetov smrdiacich čiernou mágiou. A práve Weasleyová by zrejme dokázala ukázať na konkrétny predmet a povedať, že toto je ono. Nech je to čokoľvek. Lenže Weasleyovú s ním do miestnosti nepustia. Povedalo sa to jasne. Nerobí jej to dobre a než by sa dopracovali k výsledku, mohlo by ju to vyčerpať. To znechutenie nebolo prirodzené. Potrebovala by k tomu Pottera a toho sem nepustia už vôbec. A absolútne sa vylúčila možnosť, že by ich sem pustili naraz.
Zavrtel hlavou a vypúšťal overovacie kúzla kráčajúc pomedzi vysoké regály. Ani netušil, že takáto miestnosť vôbec existuje. Samozrejme už informoval Dumbledora, ktorého to mimoriadne zaujalo. Informoval ho pravidelne a o všetkom. Starý pán túto informáciu ocenil a povedal, že vezme Weasleyovú do tejto miestnosti sám, keď sa znova vráti na Rokfort. A vraj sa čoskoro porozpráva aj s ním. Asi by bolo už načase.
Severus Snape nepatril k zvedavým tvorom. Vlastne ho nezaujímalo vôbec nič, čo sa ho bytostne netýkalo, alebo čo priamo nesúviselo s jeho úlohou dvojitého agenta. Toto bolo ale niečo špeciálne a jeho zvedavosť narastala. A nadobúdal podozrenie, že toho Dumbledore vie viac, než povedal. Akože… áno, musí toho vedieť viac, pretože začal pátrať po niečom konkrétnom. Snape mal ale pocit, že vie ešte viac než len to, čo zahŕňa to jeho pátranie.
Takmer tri hodiny chodil po miestnosti. Nie, nenájde tu nič mimoriadne. On nie. Hoci identifikoval minimálne stovku predmetov, ktoré vykazovali čiernotu, nebolo to nič nezvyčajné. A to, čo cítila Weasleyová, ak je pravda, že vnímala Temného pána a nemal najmenší dôvod pochybovať o tom, on to svojimi kúzlami neodhalí. Zavrtel hlavou.
Budú musieť počkať na Dumbledora. Nech by naňho mal Black, alebo ktokoľvek iný, akýkoľvek negatívny názor, Dumbledore vždy bol, je a aj bude mimoriadne dôležitý. A proste a jednoducho naňho budú musieť počkať aj s týmto. A hotovo.
——
„Teda… sakra…“ ohodnotil Sirius Harryho a Ginninu spoveď. Samozrejme to bol tak závažný poznatok, že sa mu museli zveriť hneď. Len jemu. A nebolo to nič, čo by sa dalo riešiť cez zrkadlo a tak sa stretli v Škriekajúcej búde.
Tentoraz zastupoval v klubovni Harryho Ron, ktorý by dal radšej prednosť návšteve bytu riaditeľky. Alebo možno rande s Katie Bellovou, ktorú sa odhodlával pozvať. Lenže jeho kamarát sa rozišiel s Lucy a aj keď nepovedal nikto nič konkrétne a obaja vyzerali byť v pohode, bolo to dosť závažné a Ron skôr tušil, ako vedel, že to u jeho sestry bude podobné. Čiže to má súvislosť s prepojením, o ktorom vlastne nechcel vedieť nič konkrétne. Ron bol dobrý kamarát, ktorý nemal v povahe do všetkého pchať nos.
Na rozdiel od Hermiony, ktorá začala všetkých okamžite vyšetrovať a prestala až po tom, čo ju Lucy dôrazne požiadala, aby toho nechala. Len o pár chvíľ skôr, ako by jej to povedal Harry zrejme nešetrnejším spôsobom. Lenže to bola Hermiona, ktorá potrebovala všetko chápať. Pri tomto toho k chápaniu bolo však veľmi málo, ako ju upozornila aj Ginny a tým jej podozrenie len potvrdila. Mohlo za to nejakým spôsobom to prepojenie. Keď boli ale oni traja relatívne v pohode a očividne to bola záležitosť ich troch, tak sa rozhodla do toho ďalej nerýpať. Hoci veľmi neochotne.
„Áno, sakra,“ prikývol Harry a prisadol si ku stolu, za ktorým sedel Sirius s rukami na ústach a Ginny, ktorá bezmyšlienkovite kreslila na doske stola kruhy. „Poďme ale k tomu Azkabanu. To je dôležité…“
„Ale nie je,“ zamračene ho prerušil Sirius. „Zniesli sa nad nás dementori, ktorí nás zacítili a ušli sme v poslednej chvíli. A to je celé. Mená utečencov som vám posunul. Tam nie je čo riešiť. Vy ste dôležitejší,“ zavrtel hlavou dívajúc sa na Harryho s výčitkou. „Toto je naozaj vážne,“ preniesol pohľad na Ginny, ktorá mykla plecami.
„Áno, to asi je,“ privolila a spravila imaginárnu bodku v strede imaginárneho krúžku a zdvihla hlavu, aby pozrela na Siriusa. „Nikomu sme to nepovedali a ani nepovieme. Ani Dumbledorovi a mame už vôbec nie. Je to len medzi Harrym a Lucy. A mnou…“
„Dobre…“ privolil. „Dobre, iste, chápem že si to chcete nechať pre seba. Je to mimoriadne citlivé a intímne. Niečo to ale musí znamenať…“
„Nejak sme sa zhodli, že už asi nemáme záujem zisťovať, čo to má znamenať, pretože sa to aj tak nikdy nedozvieme,“ vypustil Harry pokojne. Sirius sa zamračil. A pozrel na Ginny.
„Je to tak,“ prikývla. „Jednoducho počkáme do chvíle, kedy sa naplní Proroctvo a potom možno… a to by som rada zdôraznila… možno zistíme, čo to všetko znamená.“
„Vy ste rezignovali?“ nechápal.
„Áno, rezignovali. Ale nie na snahu o pochopenie. Pretože nie je čo pochopiť. My sme sa s tým proste zmierili. Nikto nič nevie a nikto nič nevysvetlí. To je fakt. Ak by to bolo inak, už by sme mali nejaké odpovede. Lenže pribúdajú len otázky a tak nejak sa stalo, že som z toho už unavený…“
„Toto bolo dosť kruté zistenie a bude musieť prejsť nejaký čas, kým sa z toho dostaneme. V Harryho prípade ešte viac času,“ doplnila Ginny.
„Aha…“ vyšlo zo Siriusa potichu. Díval sa na nich. Ginny už znova kreslila imaginárne kruhy a Harry civel zamračene cez okno von. Zovrel pery dívajúc sa na svojho krstného syna. A došlo mu to. On Lucy skutočne miloval. A ona milovala jeho. Nešlo len o to zistenie, že sa ho nemôže dotknúť, ale išlo aj o to, pri akej príležitosti na to prišiel. „Ale tak… nemusí to byť definitívne, nie?“ opatrne nadhodil. Harry sa rozosmial.
„Nemusí a môže… naše motto,“ zaceril sa. „Neriešme to, Sirius. Pokým bude to prepojenie trvať, nezačneme si s nikým nič intímne, to je fakt. Ani jeden z nás. A už sme sa s tým zmierili. Viem, ako uvažuješ a predbehnem ťa… tiež nám napadlo, že keď nie nikto iný, tak zrejme len my dvaja… Možno by sme mohli skúsiť, či by to fungovalo. Zo zvedavosti. Zbytočná strata času. Fungovalo by to. Nepotrebujem ani ohmatkávať Ginny, aby som vedel, že by to fungovalo. Je to jasné. Moja časť duše v Ginny nikdy nedovolí, aby sa jej chytil niekto iný intímnym spôsobom. Dovolila by to len mne, pretože vo mne cíti svoj zvyšok. V tom prípade môžeme pokojne ostať pri masturbáciách…“ zaškľabil sa.
„Súhlasím,“ prikývla Ginny. „Berieme sa, že sme vlastne jedna osoba už niekoľko rokov. Aký by v tom bol rozdiel?“ zdvihla obočie. „V našom prípade je úplne jedno, či si to robíme sami, alebo či by sme si to robili navzájom, pretože by to aj tak robila len jedna osoba,“ mykla plecami a absolútne sa po svojich slovách nezapýrila.
„Takto ste to uzavreli?“ neveriacky sa spýtal. Nechápal tomu. Nerozumel tomu.
„Berieme sa ako jedna osoba… nie je čo riešiť…“
„Vy ale nie ste len jedna osoba, sakra. Ste dve osoby, akurát trocha prepojené…“
„Trocha viac…“
„Tak trocha viac, no. Nie ste ale jedna osoba. Premýšľate samostatne. Cítite samostatne. Konáte samostatne. Možno máte prepletené svoje duše a mysle, stále máte ale svoje dominantné časti!“
„A keď tá malá časť chce, tak dokáže dominantnú časť ovládať, ako sa práve potvrdilo.“
„Dokážete ale dať tej menšej časti aj príkaz, nie? Veď predsa dokážete ovplyvniť, kedy chcete cítiť toho druhého. Nedalo by sa to aj pri tomto? To vám nenapadlo?“ díval sa z jedného na druhého. Obaja zaryto mlčali. Tvrdohlavo a presvedčení svojimi úvahami. „Neverím proste, že ste to takto uzavreli,“ zavrtel hlavou.
„Uzavreli sme to tak ale a nebudeme sa o tom už baviť,“ vypustil Harry potichu a zložil si hlavu do dlaní. Sirius pozrel na Ginny. Mykla plecami.
„Ako som povedala, musí ubehnúť trocha viac času a hlavne to musí prebolieť,“ kývla hlavou smerom k Harrymu. Sirius naňho pozrel a prikývol.
„Dobre, jasne. Ale nehádžte flintu do žita, ako by povedali muklovia. Vaše motto… môže a nemusí. Vôbec to nemusí byť takto, ak si pripustíte myšlienku, že by ste s tým chceli niečo skúsiť spraviť… Dobre!!! Už mlčím!“ zareagoval na Harryho pohľad.
——
„Fuj… sakra… Merlin…“ zakvičal Ron po tom, ako ho Dobby spolu s Harrym a Hermionou preniesol do bytu Dolores Jane Umbridgeovej z chrabromilskej chlapčenskej spálne a poobzeral sa okolo seba. Dvojčatá sa postarali o rozruch na opačnej strane hradu, kde nechali vybuchnúť obrovský ohňostroj a počítali s tým, že kým sa Dolores podarí vzniknutú situáciu upokojiť, ubehne dosť času na všetko, čo chcú tí traja podniknúť. Rátali aj s neochotou ostatných profesorov a v momente, ako Dolores prišla k miestu incidentu, zavolali Dobbyho a vrhli sa do akcie.
„Dobby bude čakať na zavolanie, pane,“ Dobby sa postupne uklonil všetkým trom.
„Dobre a ďakujeme, Dobby,“ Harry sa naňho usmial.
„Pre Dobbyho je česť pomôcť pánovi Harrymu,“ škriatok zamával ušami a zmizol.
„Ja budem zvracať,“ zaškľabil sa Ron obzerajúc sa po spálni riaditeľky. „Tá mrcha má ružové aj obliečky, si predstav,“ uchechtol sa a vrtel hlavou.
„Je neskutočná, pravda,“ prikývol Harry s pohľadom na pohyblivé obrázky mačiatok, ktoré mala porozvesované aj tu.
„Nemáme čas. Sústreďme sa,“ napomenula ich Hermiona.
„Máme dosť času, myslím,“ protirečil Ron. „Ale rozumiem. Nezdržujme sa…“ vytiahol mapu a našiel miesto, kde bola Dolores. Mal za úlohu nespustiť ju z očí. V ruke zvieral galeón, keby sa im ozvali ich spojky týmto spôsobom. A dúfali, že si v týždni nikto z Ministerstva nezmyslí letaxovať sa jej do bytu. Nemal by.
„Takže? Kam s tým?“ spýtala sa Hermiona a vyberala z vrecúška všetko, čo budú potrebovať. A čo už vyskúšali. Fungovalo to na jednotku. „A nezabúdajte… nič nechytať, všetko musí ostať tak, ako je,“ zavelila. Ron prevrátil oči.
Harry sa poobzeral po jej spálni. Bolo vlastne jedno, kam umiestnia prvú polovicu nástrojov, ktorými chcú potrápiť riaditeľku. Bolo jedno, odkiaľ sa bude ozývať hlas Albusa Dumbledora. V noci, v tme to bude desivé. Overili si to a fungovalo to.
„Napríklad nad to zrkadlo…“ rozhodol sa a prisunul k stene stoličku. Síce sa nemali dotýkať ničoho, ale nejako sa hore dostať musel, aby kúzlom vytvoril malú dierku v kameňoch. „Burbageová by ma pochválila… vŕtacie kúzlo,“ zaškľabil sa. Skutočne vŕtal a Hermiona pod ním nechala miznúť kamenný prach.
„Tá by sa skôr potešila vrtovačke…“ ozval sa Ron.
„Vŕtačke,“ opravila ho Hermiona automaticky. Ron mykol plecami a kontroloval Umbridgeovú. „Už to bude?“ spýtala sa Harryho. Ten si kriticky obzrel dieru, ktorú vytvoril.
„Mala by byť dostačujúca. Daj mi to…“
Hermiona mu podala okrúhlu krabičku. Bill mal dosť skúseností s rôznymi pascami nachádzajúcimi sa v pyramídach a hrobkách. A nielen v nich. Naprieč celou históriou sa čarodejníci zameriavali na to, ako odplašiť nielen zlodejov, ale hlavne muklov. Samozrejme to častokrát boli oveľa komplikovanejšie kúzla. A hoci duchovia skutočne existujú, muklovia ich nie vždy dokážu vidieť, preto si čarodejníci vymýšľali kadejaké náhrady. Tajomný hlas nesúci sa tmou zahaleným domom bol jednou takouto vymoženosťou. A vznášajúci sa duch bol ďalšou.
Najlepšie na tom bolo, že sa to dalo použiť opakovane. Nebolo to kúzlo na jedno použitie. Samozrejme im to takto nachystali práve Bill s Remusom, pretože na to by decká zatiaľ kapacity nemali, vysloviť heslo a aktivovať kúzlo, to však zvládnu aj sami.
„Dobre, je to zamaskované…“ zahlásil Harry, keď dokončil svoju časť práce. Krabička so zvukovým záznamom… tak to decká pomenovali… bola v stene a stopy po vŕtaní zmizli. „A teraz ty…“
Uvoľnil miesto na stoličke Hermione, pretože teraz malo prísť k tomu zložitejšiemu. Bolo potrebné ošetriť ich pascu kúzlom zabraňujúcim privolaniu predmetu, samozrejme aktivovať samotnú pascu a tiež naviazať na ňu heslo, ktorým ju budú na diaľku aktivovať.
„Mrzí ma akurát to, že ju pri tom nemôžeme sledovať,“ zamrmlal Ron, pokým Hermiona pracovala.
„Je to škoda, to fakt,“ prikývol Harry. Na nešťastie zatiaľ žiaden čarodejník nevymyslel spôsob, akým by sa dal prenášať obraz. Napadlo im skúsiť nejako oklamať mágiu hradu a nainštalovať jej do spálne kameru, lenže aj keby sa to náhodou nejakým spôsobom dalo, nebol na to čas a toto nedokázal zlomiť ani Bill.
„Dobre, prvé hotovo,“ vydýchla si Hermiona napäto. Skontrolovala čas, pýtala sa na Umbridgeovú a vynadala Ronovi, že nevydrží ani chvíľu bez jedla, keď ho našla, ako ohrýza jablko. „A teraz to ťažšie…“
Bola to pravda. Nainštalovať pascu, ktorá vysielala priesvitný, napriek tomu celkom jednoznačný obrys Dumbledora s natiahnutými rukami a nebezpečným výrazom, si vyžadovalo podstatne viac času. Zhodli sa na tom, že to do spálne nedajú a prešli do obývacej izby. Tentoraz mapu sledovala Hermiona, pretože bolo potrebné nájsť vhodné miesto a k tomu bol Ron ako stvorený.
„Keď vybehne z izby… malo by sa to pred ňou objaviť, čiže skôr predná časť…“ otočil sa spálni chrbtom. „Bude sa to vznášať, čiže to umiestnime vyššie…“ zdvihol hlavu.
„Priezor, cez ktorý kúzlo pôjde, bude musieť byť vedený v štyridsaťpäť stupňovom uhle,“ Harry rukou naznačil uhol. Ron naňho zamračene pozrel. Netušil o uhloch nič. „Nemáme uhlomer, ani nič, preto to Bill s Remusom nastavili na štyridsať päť. To je polovica deväťdesiatich stupňov. To sa dá odhadnúť aj bez uhlomera…“
„Absolútne netuším, o čom to hovoríš…“ zavrtel hlavou červenovlasý chlapec a prstom ukázal na miesto v stene medzi oknom a dverami. „Tam to dajte. Tesne pod strop…“ rozhodol.
A tak sa aj stalo. Ron si znova vzal mapu, Hermiona sa pripravila čistiť neporiadok a Harry si prisunul stoličku, aby mohol nainštalovať škatuľku s obrazovým záznamom, ako to pomenovali. Vyvŕtať dieru a umiestniť ju tam nebol problém. Zložité bolo zamaskovať ju a nechať pri tom maličký priezor v zodpovedajúcom uhle, aby sa mal kade premietať obraz.
„Štyridsaťpäť je síce na predstavu fajn, ale aj tak…“ zamračene vytiahol kus štvorcového pergamenu. Hermiona sa uškrnula, keď jej došlo, čo chce spraviť.
„Šikovné…“
„Musí to byť čo najdokonalejšie sa to bude dať. Keď si s tým už dáme toľko roboty, tak nech sa nič nepokazí. Nebudeme mať dosť času na opravy…“ prehlásil a prehol štvorec na dva zhodné trojuholníky. Poriadne ohyb vyrovnal nechtom.
„Prečo si sa rozišiel s Lucy?“ spýtala sa potichu Hermiona. Harry na ňu pozrel a zamračil sa. Od začiatku tohto plánu bedákala a strachovala sa, či budú mať na všetko čas a či ich nikto nepristihne a keď už sú tu, nájde si čas na podobnú civilnú konverzáciu? Pozrel na Rona. Pokojne obhrýzal druhé jablko.
„Ty si sa prečo rozišla s Rogerom?“ spýtal sa a kontroloval svoj papierový uhlomer. Hermiona sa zapýrila.
„To je trocha rozdiel, nemyslíš?“
„Prečo by to mal byť rozdiel?“ pozrel jej do očí. „Myslel som, že už nebudeš vypočúvať…“
„To nie je vypočúvanie, Harry,“ zamračila sa. „Sú to už tri dni a ty si prestal jesť…“
„Ale neprestal…“
„Ješ menej…“
„Nemám hlad…“
„Blbosť, trápi ťa to…“
„Nechaj toho, Hermiona. Tak, ako sa ja nestarám do tvojich vzťahov a rozchodov, nestaraj sa ani ty do tých mojich, prosím…“
„Ja som ale dievča, tvoja kamarátka, mám ťa rada a mám rada Lucy… a trápi ma to…“
„Tak nech ťa to prestane trápiť, dobre?“ zamračil sa a vyskočil na nohy, aby stúpil na stoličku. „Musím sa teraz sústrediť…“ potichu vrkol. Hermiona sa pozrela na Rona, ktorý s nosom pichnutým v mape hrýzol jablko. Odkiaľ tie jablká vlastne berie? Zrejme z kuchyne, že? Zavrtela hlavou a pozrela na Harryho, ktorý položil svoj papier kolmo na stenu, aby mu ohyb ukazoval potrebný uhol.
Možno by to nechala tak, ako ju o to žiadali ten prvý deň všetci. Ibaže to už boli tri dni a Harry skutočne jedol menej. Bol vážnejší. Často zadumaný. A Lucy vyzerala podobne. A hoci spolu komunikovali a spolupracovali, ona pobadala istý odstup. Áno, ten je po rozchode pochopiteľný. V tom prípade ale lepšie, keď idú úplne od seba, nevídajú sa a netrápia sa. Zovrela pery a dívala sa na jeho činnosť.
Bolo potrebné, tak ako v prvom prípade, zamaskovať dieru, ktorú predtým vytvoril. Ibaže v tomto prípade musel nechať voľný maličký otvor, aby mohlo byť kúzlo vysielané do priestoru. Preto dieru zamaskoval úplne. Nechal okolo škatuľky trocha voľného priestoru a položil na stenu svoj prútik. Presne v strede dolnej hrany práve zamaskovanej diery. Provizórnym uhlomerom zameral sklon prútika a opatrne, jemne a pomaličky vŕtal tenkú dierku v potrebnom uhle smerom nahor. Keď kúzlo narazilo, respektíve natrafilo na dutý priestor, prestal. Trvalo mu niekoľko minút vyvŕtať tenučkú dvojcentimetrovú dierku. Jeho prútik sa nepohol z uhla ani o milimeter. A hoci to bolo skutočne len provizórne a uhlomer to v žiadnom prípade nebol, Bill rátal s nejakou malou odchýlkou. Malo by to fungovať.
„Výborne,“ zoskočil zo stoličky a díval sa na svoju prácu. Malinká dierka nebola voľným okom viditeľná. Keby ju chcel niekto hľadať, musel by byť mimoriadne pozorný. Kamenná stena nebola pravidelná, mala množstvo nerovností, priehlbín a puklín. Ako v starom hrade. Malinkú dierku by Dolores našla jedine v prípade, že by kontrolovala centimeter po centimetri celé steny. Usmial sa.
„Bude to fungovať?“ spýtala sa Hermiona.
„To zistíme. Zaisti to, prosím. Potom musíme poriadne pozrieť, či sme nenechali bordel. Ako je na tom?“ obrátil sa na Rona.
„V pohode… stále je pri Severnej veži. Je tam hromada deciek. Niekoľkí profesori. Máme asi ešte dosť času…“
„Tak dobre, idem na to,“ prikývla Hermiona a vyskočila na stoličku, aby pascu zabezpečila obdobne, ako tú prvú. Tiež ju budú aktivovať na diaľku. Nemôže v tom byť pravidelnosť, nemôžu to robiť stále a musia si overovať, či bude Dolores sama. Hoci, kto by jej asi robil spoločnosť v noci? Lenže ona spočiatku nemusí veriť, že jej začína preskakovať a môže niekoho zavolať, aby mu ukázala, čo v noci počuje a vidí. Oni ale majú mapu. A toho cvoka z nej aj spravia. Harry sa spokojne zazubil.
„Dobre, vyskúšajme to. Ale rýchlo, nech sme už odtiaľto preč…“
Harry v spálni šepol heslo, ktorým aktivovali prvú pascu. Strhli sa a striasli, keď sa skutočne ozval hlas Albusa Dumbledora. Už to skúšali, lenže teraz bolo kúzlo ošetrené aj pomocnými kúzlami a znelo hrozivo.
„Paráda…“ zasmial sa Ron. „Super! Aké má Dumbledore hlášky?“
„Neviem, čo tam všetko nainštalovali,“ usmieval sa Harry.
„Teraz tú druhú…“ Hermionina nervozita narastala, hoci mala Dolores zrejme stále veľa práce.
V obývačke šepol druhé heslo a všetci traja sa sklonili pred postavou, ktorá vyletela z rohu, s natiahnutými rukami, hrozivým výrazom v momente, ako v miestnosti zaregistrovala pohyb. Bledá, takmer až priesvitná, poznať sa ale dala ľahko.
„Dobre si to navŕtal,“ pochválil ho Ron a mrkol do mapy.
„Teraz rýchlo… skontrolujme, či nenecháme neporiadok a rýchlo zmiznime…“
——
„Vážené dámy, vážení páni… toto si zaslúži oslavu a rozhodne niečo lepšie,“ zazubil sa Seamus v piatackej spálni. Dobby tam preniesol všetkých troch aktuálnych hrdinov, ktorí mu poďakovali. A na nich tam čakala časť Rebelov, ktorým hlavne Ron prezradil, že ich misia bola úspešná a môžu začať s postupným kradnutím psychického zdravia Dolores Jane Umbridgeovej. Ginny však namietla, že toho veľa nenakradnú, pretože tá mrcha bola vymetená ako obchod s osemdesiatpercentnou zľavou na výpredaj tovaru.
„Odkiaľ to máš, pre Merlina?“ zhrozila sa Hermiona, keď Seamus položil na stolček fľašu whisky a Dean priložil maličké poháriky.
„Z domu…“ mykol plecami.
„Páni, super,“ potešilo Rona. Neville sa uchechtol.
„Ako môžeš hovoriť, že je to super?“ mračila sa. „Si prefekt. Alkohol do fakulty predsa nepatrí…“
„Prehlasuje tá, ktorá sa práve vrátila z vlámačky do bytu riaditeľky,“ Lucy na ňu mrkla. „Ja si maličký pohárik dám…“ Ron sa díval zradene na Hermionu, po Lucyiných slovách sa však na ňu zaškľabil a spokojne prikývol.
„Ale to je o niečom inom predsa…“ zapýrene vrtela hlavou.
„Nejdeme sa predsa opiť. Nie?“ Harry pozrel na chlapcov. Len Neville súhlasne prikývol. Ron, Dean a Seamus však vyzerali, že by tú fľašu aj stiahli. „Na prípitok, jeden malý pohárik… zaslúžime si ho.“
„Povedal šéf,“ zaškľabil sa Seamus. „Vážne si myslím, že toto bol dôležitý krok v boji s tou odpornou ženou,“ rečnil, keď im rozlieval írsku whisky. Skutočne len po troške. Ešte mali ísť predsa na večeru.
„V Rokville by si všetci Rebeli mohli dať pár pív v Troch metlách. A riadne to oslávime,“ navrhol Dean.
„Keď všetko pôjde tak, ako má,“ Neville si opatrne vzal svoj pohár.
„Nemali by byť problémy,“ namietol Ron.
„Takže! Na nás!“ zdvihol pohárik do ruky a pozrel na Harryho.
„Na Rebelov,“ s úškrnom súhlasil. Všetci si štrngli, alebo by si štrngli, keby nedržali v rukách plastové poháriky. A takmer všetci sa otriasali po tom, čo do seba kopli alkohol.
„Je výborná…“ zhodnotil Dean.
„Samozrejme, je írska…“ hrdo prehlásil Seamus. „Zvyšok odložím…“ povedal. Harry si však všimol, ako významne mrkol na Rona. Stavil by sa, že chalani fľašu dopijú čo najskôr. Keď bude Hermiona v bezpečnej vzdialenosti.
A kútikom oka pozrel na Lucy. Stála vedľa Hermiony a niečo jej potichu hovorila. Jeho kamarátka vyzerala nesúhlasne po tom, ako zistila, že jej spolužiaci do fakulty prepašovali tvrdý alkohol. I tak ho však vypila.
Odvrátil od svojej bývalej priateľky pohľad. Nikomu sa nezveril s tým, že sa pred ňou vlastne hanbí. Ani s Ginny sa o tom nebavil a to predpokladal, že by to mohla cítiť nejako podobne ako on. Alebo dobre, ona zatiaľ nebola v situácii, v akej sa ocitol on, vďaka Merlinovi za to. Bolo to preňho dosť ponižujúce. Momentálne ho toto trápilo viac ako skutočnosť, že zrejme nikdy nezažije normálny vzťah naplnený po všetkých stránkach. Veď predsa bol pripravený, absolútne, chcel to, túžil po tom a bolo to jasné, viditeľné a hmatateľné. A potom proste cvak. Ako vypínačom. A nemohla sa ho dotknúť. Ako sa teraz môže naňho dívať? Alebo skôr, ako sa bude môcť naňho dívať o čosi neskôr, pretože ho zrejme stále milovala? Ako na niekoho totálne neschopného.
Iste, nemal ešte veľa skúseností a nevedel poriadne, ako to v tomto smere chodí. Časopisy a spolužiaci nerozprávali o tom, ako sa môže muž, hoci ešte stále len chlapec cítiť, keď vlastne nie je schopný poskytnúť žene úplne všetko. Keby to vedel pochopil by, že sa cíti presne tak. Neschopný a nemožný. K ničomu. Čo na tom, že existujú rôzne sexuálne praktiky, keď k tomu hlavnému nikdy nepríde? A aj keby na to hlavné teraz nemyslel, hoci myslel, ale len myslel, k realizácii by sa neodhodlal, už nikdy nezažije aké je to, keď sa ho dotýka osoba opačného pohlavia.
Pamätal si, aké to bolo s Čcho. A bolo to úžasné. Je jedno, že to bolo neohrabané, neskúsené, príliš rýchle a náhlivé. Bolo to jednoducho úžasné a on sakra chcel, aby mu to robilo iné dievča. A nie, že si to teraz bude do smrti robiť sám. Hoci, po tom večeri na seba ešte nesiahol. Nejak sa mu do toho nechcelo. Možno by bolo najlepšie, keby na to prestal mať chuť už úplne a navždy a bolo by vybavené. K tomu ale zrejme nepríde…
„Niečo máme,“ ozval sa vedľa neho Dean. Harry sa práve hrabal v taške, aby si roztriedil úlohy. Pozrel sa naňho. A Dean sa významne škľabil. „No čo… vy ste mali svoju prácu a my svoju…“ strčil mu do rúk pergamen.
„Dosť dobré…“ ohodnotil Harry obrázok. „Viac ako dosť dobré… Takto sa decká dozvedia o tom, čo sa stalo. Ale… vyzerá Azkaban takto?“
„Čo ja viem, ako vyzerá?“ mykol plecami. „Ginny vravela, že je to vysoká kamenná budova uprostred ostrova v Severnom mori a všade sú skaliská… a ja som to nakreslil takto…“
„Dean má až príliš bujnú fantáziu,“ zaškľabila sa Ginny a sadla si na Ronovu posteľ. Vlastne boli už všetci pousádzaní, ako si Harry všimol, keď sa otočil od svojho nočného stolíka do miestnosti.
„A nielen na maľovanie,“ mrkol na ňu menovaný. Odfrkla si s úškrnom.
„Brzdi, Thomas,“ zamračil sa naňho Ron, ale pristúpil k Harrymu, aby zhodnotil obrázok aj on.
„Chceme to vziať dnes po večeri do Núdzovej miestnosti, namnožiť to a naplánovať nočnú akciu,“ navrhol Seamus.
„Dobre, súhlas,“ prikývol Harry a podal pergamen Hermione. „A ten popisok je úplne super,“ pochválil.
„To bol nápad dievčat,“ prezradil Seamus. Neville prikývol. Boli tu, čakali ich a Ginny im povedala o tom, že z Azkabanu utiekli väzni. Posunula mená. Prezradila, ako to asi pri Azkabane vyzerá podľa toho, čo im vravel Sirius. A Dean vytiahol pergamen a farbičky.
„Pôsobí to na mňa desivo…“ okomentovala Hermiona obrázok. „Máš talent, to treba uznať…“
„Ešte ty sa pridaj k chválospevu na moju osobu a zavrním blahom,“ povedal Dean smerom k Lucy.
„Ak ti k šťastiu chýba chválospev na rovnakú vec… Maľuješ prenádherne,“ nevinne natiahla.
„A teraz vrň blahom, Dean. Vrň,“ zahihňala sa Ginny.
„Ste kruté,“ dotknuto sa na ne zazubil a sadol si vedľa Seamusa.
„To bola podpásovka, čo?“ zasmial sa jeho kamarát. Neville sa tiež chechtal.
„Chalani…“ zavrtela hlavou Hermiona.
„Tak ako to spravíme?“ Ron sa pozrel na Harryho. „Chcel by som to spustiť čo najskôr. Dnes v noci, napríklad…“
„Dnes nie,“ nesúhlasil Harry. „Ešte stále je pri ohňostroji a ten Azkaban je teraz dôležitejší. A okrem toho, musíme ísť na ňu pomaly. Chceme ju dusiť dlho…“
„Už včera bolo neskoro k tomu, aby stadeto vypadla,“ nesúhlasila Lucy.
„To je síce pravda, ale vieme, že tu pár mesiacov ešte bude,“ prikývol opatrne sa jej dívajúc do očí. „Príde aj k duchom,“ obrátil sa k Ronovi, aby videl jeho nespokojnosť. Uchechtol sa. „Dnes dostala ohňostroj. Nech ešte dostane obrázky… Takže to zorganizujte,“ pozrel na Deana a Seamusa. Prikývli.
„Dobre, teda, no…“ mračil sa Ron.
„A von pôjdu Bystrohlavčania a Bifľomorčania. Už opäť…“ aj Neville toho chcel zrejme robiť ďaleko viac, ako robil.
„Asi to tak bude, pokiaľ budú snoriť okolo mňa,“ Harry mykol plecami.
„Zatiaľ len okolo teba,“ nadhodila Lucy. Všetci na ňu pozreli. Mykla plecami. „Nastane chvíľa, kedy bude ropucha sledovať všetky fakulty, si myslím…“
„Super…“ zabrblal Ron.
„Potom nám ostanú ešte cukríky a duchovia,“ Harry si pomädlil ruky. „A teraz… kto sa chce ísť cestou na večeru pozrieť na ohňostroj?“
——
Bellatrix Lestrangeová, Rodolphus Lestrange, Rabastan Lestrange, Antonin Dolohov, Mulciber, Travers, Jugson, Gibbon, Thorfinn Rowle, March.
Toto boli mená utečencov z Azkabanu, ktoré sa odohralo pred pár dňami. A hoci Dolores koketovala s myšlienkou znova obnoviť dodávku Denného Proroka, veď predsa malo Ministerstvo pravdu a letáky sa už neobjavovali, v noci sa objavili obrázky, ktoré túto jej chuť zahatali. Nešlo o to, že sa deti dozvedeli o útekoch, hoci to bolo neprijateľné, pretože bolo povraždených tridsať aurorov a dementori sa vymkli spod kontroly ministerstva a rozpŕchli sa po svete. Nový problém pre Ministerstvo. Nahneval a odradil ju od tejto myšlienky obsah obrázku. Konkrétne popisok k obrázku.
Na obrázku bol vyobrazený chmúrny Azkaban. Ten, kto to nakreslil, mal veľký talent. Dokázal akoby vdýchnuť obrázku život a skutočne z neho sálala desivosť a úzkosť. Síce sa to na Azkaban nepodobalo veľmi, ale to nebolo podstatné. Toto by bolo v poriadku. Mená utečencov tiež. Ale ten popisok… Dolores sa zamračene poobzerala po sieni, v ktorej počas raňajok zuneli rozhovory. Slová na obrázku boli jednoznačné.
MINISTERSTVO TUPO PREHLASUJE
TOTO VRAJ RIADITEĽ ORGANIZUJE
KTO TOMU DOKÁŽE VERIŤ
MAL BY SA DAŤ VYŠETRIŤ
KOMU PREDTÝM SLÚŽILI?
NA ČÍ PRÍKAZ VRAŽDILI?
V AKOM MENE MUČILI?
PRED KÝM SA ODDANE PLAZILI?
VERNÍ SÚ LEN JEDINÉMU
PRESNE TAK, VY VIETE KOMU!!!
Rozšírili sa jej nosné dierky, keď si na to spomenula. Áno, dali to za vinu Dumbledorovi. Potreboval okolo seba ľudí a Fénixy k tomu zrejme nestačili. Mal také rozsiahle plány, že potreboval služby niekoho presvedčivejšieho a odhodlanejšieho. Mohol im ponúknuť všetko, čo by chceli, keď mu pomôžu dostať sa k moci.
Lenže na hrade bol niekto, kto už znova vytiahol tú lož. Stavila by na Pottera, hoci ten v noci z fakulty nevyliezol. Ani nikto iný z Chrabromilu. To jej tvrdil Valender a ona mu… zrejme stále verila. Čiže niekto iný. Verila tomu, že si Potter vybudoval svoju sieť ešte v minulom roku. A tá sieť celkom jednoznačne pracovala ďalej. On nie, ale niekto na hrade bol, kto sa vyšmykol v noci zo svojej fakulty a vylepil tieto nechutnosti.
A bol tu aj niekto, kto ju už niekoľkokrát očaroval, alebo jej niečo podstrčil. Bol tu niekto, kto včera nechal vybuchnúť ohňostroj. Niekto, kto zničil schodisko. Niekto, kto vylepuje obrázky. Bolo ich tu viac a neboli len z Chrabromilu.
Dolores sa pozrela na Pottera. Okolo neho sa viedla vcelku živá diskusia, on však mlčky raňajkoval. A bol čudný už niekoľko dní, ako jej povedali liečitelia. Rozišiel sa so svojou priateľkou a zrejme trúchlil. Tak mu treba. Pozrela naľavo, kde sa Minerva celkom veselo a spokojne rozprávala s Aurorou a Pomonou. Pri nej by sa dokonca stavila, že je stále v kontakte s Dumbledorom. Ale ako to dokázať? Ako ju dostať? Ako dostať Pottera?
Možno má Lucius pravdu a Dumbledore spravil nejakú chybu a Potter niečo v hlave má. Priznala si však, že na to sama nestačí. Dokázali s ňou vybabrať už niekoľkokrát. Je to len banda deciek, do čerta. Liečitelia mali pod dohľadom len Pottera. A minister jej sem nedovolí povolať aurorov. To jej povedal jasne. Nielenže mali dosť práce s Dumbledorom a toho času už aj s dementormi, ale ani Správna rada na tento krok nepristúpi. Čiže si ona bude musieť vytvoriť svoju sieť, ktorá by mohla konkurovať tej Potterovej.
Pozrela k slizolinskému stolu. Ak je mladý Malfoy rovnakého razenia ako jeho otec, spolupráca s ním by mohla byť vcelku prospešná…
——
„Inkvizičná čata? Čo to, sakra, je?“ Ron pokrútil nosom dívajúc sa na oznam vyvesený vedľa Veľkej siene, v ktorom sa písalo, že riaditeľka Rokfortskej strednej školy vytvorila dobrovoľnú organizáciu slúžiacu k tomu, aby sa na hrade dodržiaval poriadok. Členovia tejto organizácie budú v súčinnosti s Ministerstvom mágie zavádzať nové reformy a dohliadať nad ich promptným uvedením do praxe a následným rešpektovaním nových pravidiel. To iste…
„Vaša nočná mora, Weasley…“ Ozvalo sa za ich chrbtami posmešne. Ten hlas poznali veľmi dobre. Všetci sa za ním otočili.
„Ale nehovor,“ natiahol Ron rovnako posmešne. Vedľa Malfoya stáli tradične Crabbe, Goyle a Parkinsonová. „Predpokladám, že vy ste dobrovoľníci… a to má byť naša nočná mora?“
Harry si všimol odznakov na ich habitoch. Dolores nezaváhala ani na moment, ako sa zdalo. Len ráno zabíjala pohľadom celú sieň po tom, ako sa objavili obrázky Azkabanu a večer si už vytvorí vlastnú armádu a ešte ich označí odznakmi.
„Presne tak,“ zagánil Malfoy a prezrel si ich všetkých, aby sa pohľadom zastavil na Harrym. „Potter, Potter… keď si si myslel, že ti to všetko prejde, mýlil si sa,“ zasmial sa. Harry povytiahol obočie.
„Čo všetko máš na mysli?“
„Nehraj blbého. Všetci vedia, že za tými obrázkami si ty. Aj za tým ohňostrojom a…“
„Dovolím si upozorniť, že Harryho dňom a nocou sledujú,“ upozornila ho Ginny s úsmevom. „Keby mali liečitelia…“
„Keby som chcel poznať tvoj názor, tak sa ťa naň spýtam,“ prerušil ju Malfoy. „A s úbožiačkami sa ani nerozprávam…“ dodal. Pansy sa veselo zachichotala.
„Dávaj si pozor na výrazy, dobre?“ zamračil sa Harry. Ginny od hnevu sčervenela a Ron už hmatal za prútikom. Hermiona ho chytila za pažu. „Pochopili sme. Riaditeľka sa nikdy nezmieri s myšlienkou, že ja za to nemôžem a nevzdá sa, kým niečo proti mne nenájde. Dobre, budem jej držať palce…“ chcel sa otočiť a ísť na večeru.
„To, že ťa sledujú a to, že nie sú dôkazy ešte neznamená, že ti niekto nepomáha, však?“ uškŕňal sa. „Napríklad Weasley, Longbottom a tvoje konkubíny…“zaceril sa na Lucy. Tá sa mračila snáď ešte viac, ako Ginny.
„Keby si tak ešte vedel, čo to slovo znamená,“ zavrtela hlavou Hermiona a ťahala Rona preč.
„Máš jediné šťastie, ty kretén a to je to, že máš ten blbý odznak,“ trhal sa Ron.
„Áno, ja mám odznak a vy všetci… vrátane ostatných osôb, ktoré vám pomáhajú, sa majte na pozore. Dostaneme vás všetkých…“ sľúbil im spokojne. Crabbe a Goyle prikývli. Parkinsonová sa veselo zachichotala.
„A dostaneš za to aj piškóty?“ spýtal sa Harry. Malfoy sa zamračil.
„Prečo by som mal dostávať piškóty?“ nechápal súvislosť.
„Alebo inú maškrtu. Muklovia tak odmeňujú svojich psov, keď ich cvičia. Poslúchnu príkaz, dostanú piškótu. Chápeš?“ natiahol. Ginny sa zachichotala. „Budete dostávať piškóty?“ pozrel na jeho spoločníkov.
„Teba ten humor prejde, uvidíš,“ vyhrážal sa, ale tvár mal ružovú. Pozrel na Lucy. A uškrnul sa. „Ani sa ti nedivím, že si ho pustila k vode. Najprv si mu ale musela pomútiť mozog, nie? Ako ho oklamal ten starý chmuľo…“
„Drž hubu, Malfoy…“ zasyčal Harry a spravil krok vpred. Lucy aj Ginny ho okamžite zdrapli za ruky.
„Správne, držte si ho na uzde, aby náhodou niekomu neublížil, keď je to ten… pomätenec…“ natiahol a Pansy zavyla smiechom. „A aby som nezabudol… Päť bodov dole Potterovi, lebo spravil nepriateľský krok smerom k členom Inkvizičnej čaty, ďalších päť bodov dole za porovnávanie členov Inkvizičnej čaty so psom… päť bodov dole Weasleymu, lebo nazval člena Inkvizičnej čaty kreténom… päť bodov dole Grangerovej, pretože urazila členov Inkvizičnej čaty prejavom nedôvery voči ich chápaniu určitých slovných výrazov… päť bodov dole Weasleyovej, pretože sa hlúpo smeje hlúpym vtipom na adresu členov Inkvizičnej čaty a ďalších päť bodov dole, pretože skáče do reči členovi Inkvizičnej čaty… päť bodov dole Simmonsovej, pretože blbo čumí na členov Inkvizičnej čaty… Takto to tu bude oddnes fungovať…“
„Nemôžeš strhávať body prefektom, predsa,“ zamračila sa Hermiona. Všetci boli šokovaní tým slovným tornádom.
„Ako prefekt nie. Ale ako člen Inkvizičnej čaty áno,“ spokojne sa zazubil. „Ešte raz, Potter… dávajte si pozor…“ šepol významne a potom so smiechom odchádzal. Pansy takmer ujúkala a Crabbe s Goylom súhlasne pokyvkávali hlavami.
„Čo to malo znamenať?“ nechápal Ron.
„Dolores si vytvorila svoju armádu,“ zamrmlal Harry a opatrne zo seba striasol ruky Lucy a Ginny.
„No áno, nám strhol body len preto, lebo sme nemali zasunuté košele v nohaviciach,“ zachechtali sa vedľa nich maličkí Dennis s Nigelom.
„Super…“ vyprskla Ginny dívajúc sa za malými druhákmi. „Doloresina armáda, DA… ešte, že sme sa premenovali…“
——
„Premýšľal som a rozhodol som sa,“ povedal Harry tichým hlasom sediac v klubovni pri úlohách spolu s Lucy. Vyšlo to proste tak, že tam ostali sami. Hermiona bola s Nevillom a Lunou v knižnici, Ron sa chystal na rande s Katie Bellovou a Ginny na tom svojom rande tiež bola.
Lucy zdvihla hlavu od pergamenu a opatrne naňho pozrela. Pochybovala, že by premýšľal a rozhodoval sa o tom ich vzťahu, nevzťahu. Nebolo to tak, že by sa jej vyhýbal. Keď boli v partii, rozprával sa s ňou. Keď boli v Núdzovej miestnosti a učili sa kúzla, venoval sa jej. Ibaže sa ešte nestalo, že by ostali takto sami a to od inkriminovaného večera ubehol už viac ako týždeň. Za chvíľu bude Valentín a ona pochybovala, že by ju pozval. Že by kohokoľvek pozval. Zmenil sa a k lepšiemu to rozhodne nebolo.
„Z tvojho výrazu usudzujem, že to bude niečo dramatické… až sa bojím, či to chcem vedieť,“ mierne sa zaškľabila. A on sa uchechtol. Zaknihovala mierny úspech.
„Poznáš ma,“ prikývol súhlasne. „Hermiona, Seamus a Dean to nesmú vedieť. Hlavne teda Hermiona to nesmie vedieť ani náhodou, ale keď to dnes v noci spustíme… chcem to vidieť,“ nadvihol obočie. A ona zbledla.
„Zbláznil si sa definitívne,“ zavrtela hlavou. „Chápem, že to chceš vidieť. Tiež by som chcela, samozrejme. Ale… ty tam chceš letieť a dívať sa na to cez okno?“ spýtala sa potichu. Mykol plecami a prikývol. „Je to bezpečné? Môže malý sokol sedieť vo výklenku okna?“ šepla. A on sa zazubil ešte viac.
„Overil som to. Je to absolútne bezpečné. Dokonca by som chcel…“ stíchol a zahryzol si do jazyka. Toto nepovedal zatiaľ ani Ginny.
„Zjaviť sa jej,“ prevrátila oči.
„Vážne ma poznáš…“
„Nie je ťažké to uhádnuť. Chceš z nej spraviť cvoka. A keď sa jej Harry Potter, ktorý je strážený v chrabromilskej klubovni zjaví za oknom, na treťom poschodí, vo svite mesiaca… môže ju šľak trafiť,“ odfrkla si. A on sa spokojne zubil. Vlastne ho takto spokojného nevidela už dlho. „Udržíš sa na tom okne?“
„Mal by som. Je tam mreža a vyzerá, že by ma mala udržať. Pár sekúnd… a potom sa zmením späť a odletím…“
„Si blázon,“ zavrtela hlavou dívajúc sa niekde zaňho. A on sa spokojne vrátil k tej zbytočnej úlohe z Čarovania, ktorú dostali. Profesor Flitwick im zavlažovacie kúzlo vysvetľoval veľmi neochotne. Nebolo nič zlé naučiť sa takéto kúzlo, samozrejme. V dusnom a teplom počasí treba záhradu a trávnik polievať. Jeho neochota ale pramenila z toho, že to bolo jedno z predpísaných kúziel. Celý život učil deti podľa osnov, podľa ktorých sa učilo niekoľko generácií čarodejníkov a teraz príde nejaká malá žena a bude diktovať, čo je prospešné, alebo ešte prospešnejšie pre Ministerstvo. Aj by frflal dôraznejšie, v triedach mal ale členov Inkvizičnej čaty a tí by sa veľmi ochotne delili so svojimi pozorovaniami s pani riaditeľkou.
Opatrne vrátila svoj pohľad naňho. Mierne sa usmieval a bol zvláštne pokojný, akoby uzmierený. Doteraz sa jej zdalo, akoby bol v neustálom napätí a v strehu, akoby stále čakal nejakú ranu a z toho, že bol sledovaný a vlastne všetci si museli dávať pozor, to nebolo. Najradšej by ho objala a pobozkala.
„Budem ti držať palce a budem dúfať, že sa na tom okne udržíš a neprizabiješ sa a že ťa neuvidí nikto iný, okrem Dolores,“ uškrnula sa. Zdvihol hlavu a zadíval sa na ňu.
„Nebudeš ma prehovárať, aby som to nerobil?“ neveril. Skutočne to nepovedal nikomu, okrem Rona a ten nadával pol dňa, že sa nedokáže zmeniť na nejakého vtáka, ale premieňal sa na sysľa, ktorý bol vo viacerých smeroch nepraktický. Ani Ginny to nepovedal ale len preto, lebo sa obával, že by chcela ísť s ním.
„Nebudem,“ pokrútila hlavou stále sa naňho dívajúc. „Jednoznačne ťa tento šialený plán vytrhol z tej depresie, do ktorej si sa dostal po tom večeri…“ potichu povedala a bránila sa tomu, aby sklonila hlavu. Neprestávala mu opätovať pohľad. Po pár sekundách potriasol hlavou.
„Je pre mňa dosť ťažké sedieť tu teraz,“ prinútil sa povedať. Skutočne sa musel nútiť. Baviť sa o civilných témach nebol problém. Toto bol však veľmi veľký problém.
„Mrzí ma, že…“
„To nie tvoja chyba, predsa,“ prerušil ju rýchlo. „Ani vtedy a ani teraz. Chyba je vo mne…“
„Keby pomohlo, aby…“
„Ale to nevyrieši ten môj problém,“ mierne sa pousmial. Jeho pozornosť upútali postavy, ktoré sa pri nich zastavili. Zdvihol hlavu.
„Ehm, ahojte,“ pozdravil ich Ron, ktorý tam stál aj s Katie Bellovou. Harry sa zazubil. „Len, že ideme von, keby ste nás hľadali…“ prehlásil. Harry pozrel na Katie, ktorá sa mierne usmievala. Ronovu ruku mala omotanú okolo pása. A jeho kamarát vyzeral mimoriadne hrdo.
„Jasne, dobre… ak by mi napadla tá šialenosť kaziť vám rande, tak ťa budem hľadať vonku,“ uškrnul sa na svojho kamaráta. Katie zalial mierny rumenec.
„Veď vieš, keby sa niečo dialo…“
„Jasne, Ron… Užite si to,“ mrkol na Katie. Usmiala sa ešte širšie. A potom sa s úsmevom díval, ako miznú za portrétom. Ronovi sa splnil čiastočný sen. Nebola to síce ani Angelina a ani Alica, ale chrabromilská metlobalistka to bola. Jeho kamarát sa desil, že by pri nejakom rande musel viesť s dievčaťom nejakú zmysluplnú konverzáciu, ale s metlobalistkou bolo tém k rozhovorom neúrekom.
„Ron je momentálne dosť populárny,“ prezradila mu Lucy to, čo mu vravela aj Ginny. Z Luciných úst to ale znelo inak, ako z Ginniných, ktorá si zo svojho brata strieľať neprestala. „Dievčatá o ňom začali snívať a vzdychajú aj naše spolužiačky…“ uškrnula sa.
„Ron sa zmenil, pravda,“ prikývol spokojne. Z jeho kamaráta sa stal výborný metlobalový strážca, bol prefektom, vyrástol a zosilnel, začal mužnieť a to si samozrejme dievčatá museli všimnúť. A pri nich sa učil správať skutočne… gentlemansky. „Spomínam si na výraz ropuchy, keď zistila, čo si Ron skryl do Slikharda,“ zasmial sa. A ona sa pridala. Dva týždne to bolo hlavou témou na Rokforte. „Ale dosť Rona. Vrátim sa k tomu nášmu rozhovoru. Lucy…“ chvíľu sa na ňu díval a veľmi dobre vedel, že sa núti neodvrátiť pohľad. Ani pre ňu to nebolo ľahké. „Ako som povedal, je to môj problém. Nechcem, aby si sa teraz od nás odtrhla, aby sme prestali byť v kontakte, aby sme nebodaj mali strach ostať spolu takto… osamote. Veľmi dobre si uvedomujem, že to nebol klasický rozchod, kedy sa dvaja pohádajú z rôznych príčin a znenávidia sa a potom sa nechcú stretať, ani pohľadom o seba nezavadia a…“ zovrel pery a sklonil hlavu.
Jej ruka sa na stolčeku opatrne pohla a svojimi prstami sa dotkla končekov jeho prstov. Netrhol sa a neodtiahol, len sa pozrel na ich prsty a potom svoju ruku o trocha posunul, aby ju tými svojimi pohladil. Zrejme zaknihovala ďalší úspech, nebrala to tak však.
„Potreboval by si sa vyrozprávať, Harry,“ ozvala sa potichu. Prikývol. „A nemáš veľa možností, komu o svojich pocitoch vravieť a že sa trápiš… to je vidieť…“
„Akurát mi príde smiešne vravieť o tom tebe,“ smutne sa zaškľabil a pozrel na ňu.
„Asi áno… hoci smiešnym by som to nenazvala…“ mykla plecami. „V mojom prípade ti to zrejme príde trápne a nezmyselné, dovolím si ale pripomenúť, že ťa milujem…“ jemne sa usmiala na jeho zvraštené obočie. „Myslíš, že sa dá len tak odmilovať?“ mykla plecami. A on skutočne cítil potrebu niekomu sa vyrozprávať. Nedržať to v sebe. S Ginny sa o tom rozprával, ona sa ale rozhodla ísť inou cestou. Sirius bol ďaleko, ale aj keby bol hneď za rohom, mal na to podobný názor ako Ginny. A jedinou ďalšou osobou, ktorá o tom vedela, bola práve Lucy.
Pozrel sa do klubovne, kde boli mnohé skupinky ich spolužiakov. Toto nebol súkromný priestor k rozhovoru. Ona ho milovala. A on, hoci sklamaný a zničený, ju neprestal mať rád.
„Poď so mnou… naša spálňa bude ešte minimálne hodinu prázdna…“ vyzval ju. Na ich stolčeku ostali rozložené úlohy a učebnice, vedľa kresiel ležali ich tašky.
Ron práve odišiel na rande. Neville bude zrejme až do večierky v knižnici s dievčatami. A Seamus s Deanom boli na stretnutí Rebelov, kde sa skutočne mohli stretať len po skupinkách. Potter tím mal v tomto prípade voľno. I tak zabezpečil miestnosť, aby im tam nikto nevtrhol a ona si sadla na jednu zo stoličiek. Dívala sa na to, ako začal nervózne prechádzať po miestnosti. Nemala z toho rozhovoru strach alebo obavy. Bála sa len toho, aby sa skutočne vyrozprával, pretože tušila, že to mu pomôže najviac. Skoro desať minút sa ozýval tlmený dupot jeho nôh na koberci.
„Asi takto…“ zastavil pred ňou a odhodlane sa jej díval do očí. Jemne sa pousmiala, aby ho posmelila. Dúfala, že ho úsmevom posmelí. „Viem, že sa momentálne správam ako tupec. Alebo dobre, nie tupec…“ zareagoval na jej pomrvenie. „Nebola by si prvá, kto by mi tvrdil, že som zamyslenejší, bez nálady, menej jem… je to logické. Ani ty nehýriš vtipom. Možno by som v tomto… v tejto sebaľútosti ostával donekonečna, ale minulosť jasne naznačila, že človek by nemal riešiť všetko sám, nemal by si nechávať všetko pre seba a hlavne že by si nemal namýšľať, že všetko zvládne sám. A ja nechcem robiť rovnaké chyby. Samozrejme sú veci, ktoré sa dajú povedať desiatke ľudí a sú veci, ktoré by malo poznať len minimum osôb. A toto je ten prípad…“ na moment sa odmlčal. „Nie je to ľahké,“ smutne sa zaškľabil. „A ja sa stále presviedčam, aby som sa o tom bavil s tebou, vieš? Aby som sa ti zveril… Cítim sa totiž…“ zamračil sa. „Hanbím sa pred tebou ako pes…“ vydýchol.
„Harry, to nemusíš…“ okamžite zareagovala. Takéto niečo netušila.
„Ale musím…“
„Nemusíš, sakra,“ zamračila sa. „Keď sa za to chceš hanbiť, musíš sa hanbiť za celé to prepojenie. A o tom sme sa už predsa bavili. Alebo ste prišli na niečo iné?“
„Nie je na čo prísť. Ostáva nám len sa s tým zmieriť…“
„A zmieril si sa s tým?“
„Nie,“ priznal potichu a sadol si na stoličku oproti nej. „Je to zložité. Miluješ ma, neprestala si a ak by si ma prestala milovať, musel by prejsť čas. A platí to aj u mňa. Neprestal som ťa mať rád…“ stiahol obočie. A ona sa usmiala. Toto bol úspech, ktorý zaknihovala.
„Takže musí prejsť čas,“ prikývla. „Ty ale nevsádzaš na ten čas, ktorý musí ubehnúť k tomu, aby sa s tým prepojením niečo spravilo. Ty sa zameriavaš na čas, kedy by som ťa prestala milovať?“ spýtala sa. Mykol plecami.
„Viem, že to tak skoro nebude. Ani v mojom prípade. Stále si myslím, že si úžasná a stále ťa mám rád. Na jednej strane ale… by som bol rád, keby to proste skončilo a obaja by sme zabudli. To ale nepôjde, pretože odmietam predstavu toho, že by si sa teraz prestala baviť s Ginny a Hermionou, Lunou a Nevillom, Ronom. A mnou… Čiže sa nebude dať pomôcť tomu času, ktorý by musel ubehnúť, aby sme sa prestali mať radi tým, že by sme sa nevídali. A ja to vlastne ani nechcem.“
„Ani ja to nechcem, Harry,“ potichu povedala. „Čiže… budeme sa vídať. Mne stačí potichu ťa milovať a čakať, to som ti už predsa povedala…“
„Ja viem,“ prerušil ju. „Dobre, áno… keby sa vedelo, že za rok to prepojenie skončí, dalo by sa o tom uvažovať. Ale my nevieme ani to, či to súvisí s Voldemortom. Čo keď bude po ňom a to prepojenie bude trvať skutočne do konca vekov?“ zamračil sa a postavil, aby sa dal znova do pochodu. „Sirius povedal jednu zaujímavú vec, keď sme sa videli naposledy. To naše motto… môže a nemusí,“ zaškľabil sa zúfalo. „Môžeme sa pokúšať nejak ohnúť tie kúsky duše tak, ako sa to podarilo pri vciťovaní sa do nálad druhého. Veď vieš… keď nechcem, Ginny necítim. Keby som chcel, dokázal by som teraz vycítiť, akú má náladu a čo prežíva. Sirius na to upozornil a Ginny sa toho chytila. Tiež si nechce pripustiť myšlienku, že sa jej nikdy nedotkne žiaden chlapec…“ pozrel na ňu. „A absolútne vylučujeme tú teóriu, že by sme sa chytili navzájom,“ zavrtel hlavou. „Niečím podobným to totiž začalo. Po Komnate… sme sa v jednu chvíľu chytili za ruky a začalo to gradovať. Prišli objatia a…“ zamračil sa a pozrel na ňu. Napäto ho sledovala. Neodsudzovala ich za to. Mohol zrejme skutočne povedať čokoľvek a aj tak v jej očiach neklesne. Možno sa skutočne pred ňou nemusel hanbiť. „Bojíme sa toho, že keby sme na seba siahli, začalo by gradovať aj to. Aj keby to bolo len zo zvedavosti. Len pre to, aby sme si overili, či by to fungovalo… Mohlo by to začať gradovať a to ani jeden z nás skutočne nechceme. Milujem ju a ona mňa, zrejme by som bol ochotný kvôli nej umrieť a ona kvôli mne, ale toto… nemilujem ju tak, ako teba…“
Mierne sa zarazila. Ešte nikdy to nepovedal nahlas. Vždy vravel len to, že ju má veľmi rád. A teraz, zrejme pri tej najdôvernejšej a najúprimnejšej spovedi to vyslovil.
„Ginny sa rozhodla s tým niečo spraviť?“ spýtala. Prikývol. „Nehovorila mi o tom, hoci… v poslednom týždni sa rozprávame menej a o tomto vôbec…“
„Viem. A je to zrejme chyba. Chcela by prísť na to, ako ohnúť tie kúsky duše, aby akceptovali aj niekoho ďalšieho. Nezmierila sa s myšlienkou ostať pannou naveky,“ mierne sa zaškľabil. „Bude skúšať, či by pri niekom to odmietanie necítila. Vravel som, že bude vyzerať ako… keď začne striedať chlapcov. Lenže to sa z nej nikdy nemôže stať, že áno,“ slabo sa uchechtol a znova sa posadil.
„Rozhodla sa bojovať. Hľadať riešenie. Nerezignovala. A ty? Ako si sa rozhodol ty? Nechceš striedať dievčatá a čakať, ktorá sa ťa bude môcť chytiť, že nie?“ s obavami sa spýtala. Pozrel sa na ňu a zavrtel hlavou.
„Ja som na niečo také príliš slabý. Rezignoval som a snažím sa zmieriť so situáciou. Premýšľam nad tým skoro stále a nie. Ja to nedokážem. Horko ťažko som začal dva vzťahy. Dobre vieš, čo som stváral. Vieš si ma predstaviť, ako nejakú balím len preto, aby som zistil, či mi to môže spraviť?“ zasmial sa nad vlastným zhodnotením samého seba.
„Myslím, že ma toto tvoje rozhodnutie potešilo,“ natiahla s úsmevom. Odfrkol si. „Dobre a čo tak…“ stiahla obočie. „Vravel si, že by si bol ochotný čakať v prípade, že by existoval nejaký konkrétny časový údaj k zrušeniu toho prepojenia?“ spýtala sa. Mykol plecami.
„Keby to bolo trocha reálne, tak áno. Ale nechať ťa, aby si ma milovala a opätovať ti city, pričom netuším, či by som bol ešte niekedy normálnym, to nemôžem. Trápili by sme sa obaja a ja ťa nechcem trápiť. Teraz to ešte môžeme brať a stavať sa k tomu vcelku jednoduchým spôsobom. Raz ale dospejeme a potom budeme brať sex ako úplne normálnu vec, ktorá do života patrí… vlastne prirodzene a automaticky. A potom čo? Možno nikdy nebudem schopný spraviť ťa skutočne šťastnou…“ pozrel jej do očí a ona sa zapýrila. Vedela, čo tým myslí. Zovrela pery.
„Mám návrh,“ spustila po chvíli. Zvedavo ju pozoroval. Tentoraz to bola ona, kto sa postavil a začala sa pred ním prechádzať. „Milujem ťa. Ty ma máš rád. Rozchod bol… vlastne ani neprebehol. Nechaj ma!“ zdvihla ruku a zabránila mu tým ozvať sa. „Potreboval si čas premýšľať. A rozhodol si sa rezignovať,“ zastavila sa pred ním a dívala sa mu do očí. „Lenže tou rezignáciou nezmizlo nič z toho, čo sme cítili. A mne tak napadlo… Boj o Ministerstvo raz skončí a my vyhráme. Dumbledore sa vráti. Pátra po tom, ako zničiť Veď vieš koho a sľúbil ti dať lekcie. Zistíš, ako ho zničiť. Budeme vedieť odhadnúť, koľko to potrvá. Keď budeme vedieť, čo pred nami stojí, budeme vedieť, koľko času bude musieť uplynúť, aby si skoncoval s Veď vieš kým a možno by to prepojenie skončilo za predpokladu, že je Ginny skutočne tou zbraňou. Budeš mať konkrétny časový údaj. Dovoľ mi, prosím, byť pri tebe do momentu, kedy sa dopracujeme k tomuto údaju…“ hlesla.
Díval sa na ňu, pozorne a uvažoval nad jej slovami. Sám to ale pred chvíľou povedal. Keby aspoň teoreticky vedel, koľko času by muselo prejsť, zrejme by bol ochotný pristúpiť na tento jej návrh. Povedala to aj v Núdzovej miestnosti. Že by bola ochotná byť pri ňom. A on si za tých niekoľko dní uvedomoval, že o ňu vlastne nechcel prísť. Mala pravdu. Rozchod neprebehol. Ginny bojovala. Možno by mohol aj on.
„Harry…“ pripomenula sa mu netrpezlivo.
„Nevzdáš sa,“ mierne sa pousmial a jej odľahlo.
„Mám ti znova pripomínať, čo pre mňa znamenáš?“
„Nie, to nie… Ja len… Dobre teda. Áno, asi to chcem aj ja. Rozchod bol vlastne len reakciou na moju frustráciu a skutočne sa môže stať hocičo…“
„Mala som len pätnásť. O strate panenstva som premýšľala až v šestnástich,“ pripomenula mu pokojnejšie. Veselšie. Usmial sa.
„Keď mi Dumbledore povie, ako zničím Voldemorta?“
„To je ten časový údaj,“ prikývla. „Keď budeme vedieť, koľko to potrvá. A keby to malo trvať veky… sama sa s tebou potom rozídem a skúsim hľadať šťastie inde. Dovtedy ale… si moje šťastie ty, Harry…“
„Ja…“ díval sa na ňu. „A čo to ostatné?“ nesmelo sa spýtal. „Mám pocit, že ani nie som chlap, rozumieš? Teda… som len chalan, ale vieš, ako to myslím? Myslím si, že som skôr nešťastie, ako šťastie…“
„Lebo prepojenie,“ prikývla a sadla si na stoličku. „Zrejme musíme prebrať všetko, čo?“
„Bol by som rád, aby sme si vyložili na stôl všetko,“ prikývol. „Ako som povedal, hanbím sa pred tebou ako pes. Áno, viem. Môže za to to prepojenie, za ktoré nemôžem. Ale aj tak…“ zavrtel hlavou a nesmelo na ňu pozrel. „Veď ja som na to prestal mať chuť,“ vyprskol zamračene. „Ponížilo ma to…“
„Prejde to,“ prehlásila bez váhania. Nedôverčivo sa zaškľabil. „Som si tým istá. Ubehne trocha času a dostaneš chuť znova,“ vypustila s miernym červenaním. Potom prevrátila oči. „Ale čo, veď si ma videl nahú, dotýkal si sa ma a spravil si mi to… preto by som sa nemusela hanbiť o tom rozprávať. A Harry… mne sa to ohromne páčilo, to ti snáď nemusím zdôrazňovať…“
„Ja viem, ale…“ zavrtel hlavou.
„Ale nič. Bola to síce moja prvá skúsenosť, čiže zrovnávať nemám s čím, ale bolo to ohromné. Vieš to robiť ohromne. A keď prejde čas, keď na to znova dostaneš chuť a keď budeš chcieť, tak…“ zarazila sa.
„Tak ti to budem môcť spraviť znova…“ mierne sa pousmial. Aj keď sa nemusela hanbiť, aj tak sa pýrila rekordne. Mykla plecami.
„Bolo to úžasné…“
„A ja budem vedľa teba masturbovať…“
„Inú možnosť mať nebudeme. A keď ti to nebude vadiť, nebude to môcť vadiť ani mne. Môžeme sa pokúsiť predsa aj my ohnúť tvoju dušu a možno sa nám to podarí…“ pozrela mu do očí. Mierne a pokojne sa usmieval. Nepýril sa, nehanbil sa. Už nie. Usmiala sa.
„Ak taká možnosť existuje, zrejme na ňu prídeme skôr, ako Ginny.“
„Takže súhlasíš? Budeme spolu a vo chvíli, kedy ti Dumbledore povie, ako zničiť Veď vieš koho, rozhodneme o našej budúcnosti?“ spýtala sa napäto. A uvoľnila sa, keď zbadala jeho výraz. Natiahol k nej ruku a ona ju zovrela.
„Súhlasím, Lucy,“ šepol, aby sa postavili a opatrne ju objal. Bol to príjemný pocit, plný zmierenia. Uľavilo sa mu. To napätie, ktoré sa hromadilo viac ako týždeň, z neho opadlo. Zdvihla hlavu, aby mu pozrela do očí.
„Pobozkaj ma, Harry, prosím…“
——
Ginny bola skutočne odhodlaná nájsť nejaké riešenie ich nešťastnej situácie. A ten názor Siriusa, že by sa tie menšie časti duší dali zmanipulovať, aby robili to, čo oni chceli, ako v prípade vciťovania sa do druhého, nebol úplne márny. Logiku to malo. A keď to šlo pri jednom, mohlo to ísť aj pri druhom. A napokon to bude môcť ísť úplne pri všetkom.
Vážne sa nechcela zmieriť s myšlienkou, že bude odkázaná do konca života na samoobsluhu, ako to nazvala. Sama si to robila už viac ako dva roky. A bolo to fajn. Boli to veľmi príjemné pocity, ktoré si rada pripomínala a vracala sa k nim. Dosť často, aby si priznala pravdu. Alebo teda tak často, ako si k tomu dokázala vytvoriť ideálne podmienky, pretože si to užívala. Nebolo to len o tom, aby na seba siahla a priviedla sa k orgazmu čo najrýchlejšie.
Ďalšou motiváciu k tomu, aby hľadala riešenie, bol pohľad na Harryho. Vyzeral otrasne. Keď ona nájde spôsob, ako s tým niečo spraviť, bude to fungovať aj uňho. A potom by si to s Lucy užil tak, ako si zaslúži.
Musela dať bokom aj ich vek. Všeobecne vládol názor, že to prepojenie a všetko, čo Harry zažil a vlastne v posledných rokoch aj ona, ich spravili dospelejšími. Nie fyzicky, tam bolo toho ešte dosť čo zlepšovať, ale psychicky určite. Možno preto sa cítil až tak nemožne a neschopne. A premýšľal nad vecami, nad ktorými by možno inokedy len mávol rukou. A ona tiež, samozrejme.
A napokon musela byť sebecká. Pre seba ale aj pre Harryho. Musela dať preč myšlienku, že robí niečo amorálne. Veď sa bude s chlapcom len bozkávať. To by robila na rande úplne bežne. A pokiaľ bude to prepojenie fungovať tak, ako nechcú, aby fungovalo, s chlapcom sa nevyspí nikdy, nie? Dokonca mu nedovolí, aby jej siahol na prsia, nehovoriac, že by siahol do jej nohavičiek. Nebude nejaká radodajka. Len potrebovala zistiť, či jej bude chlapčenský dotyk nepohodlný. Zrejme bude chlapcov využívať, keď sa cez všetky argumenty a protiargumenty dokáže dostať. Na bozkávanie a jeden dotyk. Nie na viac.
Išlo ale predsa o normálny a pohodlný život, ktorý by nasledoval po tom, ako by na nejaké riešenie prišla. Keď sa však nezmieria s myšlienkou života po boku toho druhého. Na to ale Harryho milovala až príliš…
Teraz tu bol ale Eddie. Po Vianociach si dali druhú šancu. Boli už na dvoch rande. Držal sa ale len v rovine bozkávania. Mal strach dotknúť sa jej, pretože sa s ním rozišla práve preto. Že áno. Ale chodila s ním a po tom, čo sa stalo s Harrym a Lucy, po tom, ako ich oboch videla, chcela spraviť ďalší krok. Chcela si overiť, či by opätovné siahnutie na jej telo tým istým chlapcom viedlo k rovnakému odmietnutiu. Možno sa jej duša dokázala s tou predstavou zmieriť a druhý raz by ho už odmietnuť nemusela. Dúfala v to.
Ako ale chlapca vyprovokovať k akcii? V tomto smere bola neskúsená. V knihách sa už dočítala hocičo. Realita bola ale iná. Väčšinou sa stretali v zastrčených chodbách a prázdnych učebniach. Teraz sa s ním ale zavrela v úzkej kutici na metly.
Bozkával príjemne a skúsene. Na to si už zvykla. Bolo to lepšie, ako pri Michaelovi. Jeho jazyk ju dráždil a vzrušoval. Cítila jeho ruky na svojom chrbte a tie vysielali hrejivé iskričky do jej vnútra. Vlhla. Cítila to. Vzrušovalo ju to. Tu problém nebol nikdy. Akurát, čo ďalej? Hladila ho rovnako, ako on ju. Občas mu zašla prstami do vlasov. Aj toto bolo príjemné. Bolo to fajn. Opierala sa o výklenok okna a zdvihla zadok, aby si sadla do okna. A pritiahla si ho bližšie. Ich nohy sa preplietli.
Nechcela mu siahať na zadok, nechcela spraviť nič, čím by mu dala signál, že by chcela niečo viac. Alebo… zrejme by to chcela, či už mala pätnásť alebo nemala, ibaže vedela, ako to zrejme dopadne. Nemohla byť tou vyzývavou a aktívnou, keď ho bude musieť odmietnuť. Lenže potom sa jeho stehno dotklo jej lona a ona napäto vydýchla. Preľakla sa toho kontaktu. Bol to ale prirodzený úľak, nebolo to TO odmietanie. Aj Harry sa predsa mohol otierať o Lucyinu nohu…
„Ginny…“ vydýchol napäto na jej tvári. Merlin, bolo to príjemné. Pritlačil stehno k jej lonu. Nemusela robiť nič, čím by ho vyzývala k akcii. Bol rovnako vzrušený, ako ona. Cítila jeho erekciu na svojom stehne. A sakra, chcela to. Chcela naňho siahnuť. Vedela ale, ako to dopadne oveľa skôr, ako sa jeho ruka ocitla na jej bruchu a prstami si robil miesto pod jej košeľou.
„Eddie…“ zaborila mu prsty do ramena. Otrel sa svojou erekciou a jej stehno a začal ju olizovať na krku. A ona si zahryzla do pery. Sústrediť sa teraz na svoje lono nemohla. Hoci by sa najradšej sama pritlačila na jeho stehno a začala sa hýbať. Čakala len na jeden konkrétny dotyk a potom… keď bude všetko v poriadku… potom by mu dovolila, aby pokračoval, pretože to chcela.
„Nie… Eddie, nie…“ začala ho odtláčať v momente, ako jeho ruka zovrela jej prsník. Bolo to tu znova. Odmietanie, odpor, náhle stopnutie vzrušenia.
„Čo…“ zamrmlal, keď mu odtisla ruku. A jeho celého. „Ale veď…“ díval sa na ňu. Jeho nohavice boli preplnené. Držala ruky prekrížené na prsiach. „Myslel som…“
„Je mi to ľúto, Eddie,“ dívala sa naňho nešťastne. „Tiež som si myslela, že by… ale nechcem to…“
„Ja by som ti predsa neublížil,“ plytko vydychoval. „Ja by som… Určite by si si to užila…“
„Nechcem to ale ešte,“ stiahla obočie. Klamala. Hnusne klamala. „Bavili sme sa o tom. Nemám ešte ani pätnásť, pre Merlina. A ja…“
„Bojíš sa?“
„Trocha. Asi áno,“ privolila. „Budeš mať za chvíľu sedemnásť, Eddie. Ja ti ešte nemôžem dať to, čo by si chcel…“
„Môžeš mi to predsa spraviť len rukou alebo ústami. Ja by som ti to spravil ústami. Nemusí prísť k styku, Ginny…“
„Nie, nechcem to proste,“ prerušila ho dôrazne. A zamračila sa. „Necítim sa na to. Toto ti jednoducho nemôžem dať…“
„Nevrav, že ťa to nevzrušilo,“ neveriacky vrtela hlavou.
„Ale to je jedno. Proste ešte nie som vo veku, kedy by som chcela ohmatkávať penis a už vôbec, aby ma tam chytal niekto iný. Preberali sme to už pred Vianocami. Dohodli sme sa, že sa budeme len bozkávať. A ty dnes…“ jej oči skĺzli k nohaviciam, kde sa dávalo všetko do poriadku.
„Vzrušuješ ma,“ mykol plecami. „A mal som pocit, že si tiež vzrušená…“
„To ale neznamená, že po sebe budeme šmátrať…“ zaprskala.
„Aha, dobre,“ prikývol rezignovane. „Asi som to pochopil. Síce na druhý raz, až by sa človek čudoval, že patrím do Bystrohlavu… ale pochopil som…“
„Je mi to ľúto, Eddie.“ A skutočne bolo. Tentoraz odišiel urazene. A prisahal, že už sa o nič pokúšať nebude. Cítila sa zle. Stála v kutici ešte polhodiny, než sa presvedčila vrátiť sa do klubovne. Mala Eddieho rada, rovnako ako mala rada aj Michaela, ale láska to nebola ani náhodou. A očakávať od Eddieho, že by ju miloval… veď to bola hlúposť. Prejde ho tá urazenosť.
A ona pochopila. Jej duša nepripustí ani opakovaný pokus o intímny kontakt s osobou, ktorej to už raz nedovolila. Pozitívne na tom bolo jedine to, že ak by na ňu Eddie nesiahal, vôbec a nikdy, ona by sa mohla potešiť na jeho stehne. Super. Ktorý chalan toto dokáže tolerovať? Žiaden. Hoci by mu to ona mohla spraviť niekoľkokrát za sebou…
——
„Kde je Harry? A Lucy?“ spýtala sa Hermiona po tom, ako vpadla krátko pred jednou v noci do chlapčenskej piatackej spálne. Zajtra bola nedeľa, preto si dovolili toto nočné sledovanie. Dívala sa na Rona, Nevilla, Seamusa, Deana a Ginny, ktorí sedeli na zemi okolo Záškodníckej mapy. Prisadla si vedľa svojej kamarátky. „Človek by predpokladal, že to budú chcieť vidieť, nie?“
„Lucy šla vyvenčiť Maata… keď vieš, ako to myslíme,“ zaškľabil sa Seamus. Ron sa potichu zasmial. Hermiona pozrela na Ginny.
„Dali sa zase dohromady,“ prezradila čerstvú, niekoľkohodinovú novinku so spokojným úsmevom. „Pre oboch je to teraz zrejme dôležitejšie…“
„Ale to je skvelé,“ potešilo Hermionu. „Výborne, aspoň sa s oboma bude dať normálne baviť…“
„Áno, to je na tom to najhlavnejšie,“ Ron prevrátil oči. „Ale teraz… Dolores Jane Umbridgeová…“ ďobol prstom do mapy. Mali pred sebou jej byt a bodku, ktorá bola v spálni. Keď sa všetky hlavy sklonili, nenápadne položil prútik na pripravený galeón.
——
„Môžeš,“ povedala Lucy potichu Harrymu. Skutočne boli v prázdnej učebni niekoľko hodín. Venovali sa rozhovorom, vážnym aj úplne bežným a občas sa pobozkali. „Dávaj si pozor, dobre? Nezabi sa. A o všetkom budeš rozprávať…“ rečnila, keď otvárala okno.
„Dám si pozor, neboj,“ vyriekol a jemne ju pobozkal, aby sa zmenil a vyletel do chladnej noci.
Mesiac mal tesne pred splnom, svietil jasne, bolo bezoblačno. Ideálne podmienky k sledovaniu a ako animágus mal výborný zrak. Keď o malú chvíľu pristál sokol vo výklenku okna do spálne Dolores Jane Umbridgeovej, Hermiona práve vyslovovala heslo k aktivácii ich zvukového záznamu…