„Dnes v noci budeme mať hotovo,“ prehlásili dvojčatá jeden z ďalších večerov v Núdzovej miestnosti. „Všetky cukríky budú na svojich miestach,“ zaškľabili sa.
„Keď ich tam my dodáme,“ upozornili Roger a Cedric.
Mala to byť koordinovaná akcia. Dvojčatá sa v noci z klubovne nedostanú rovnako ako s tým mal problémy Harry, keď liečiteľ striehol. To ale neznamenalo, že si nepožičajú mapu k smerovaniu Cedrica s Rogerom, aby dokončili ich najobsiahlejší plán.
„Takže tam tie cukríky budú už navždy?“ spýtal sa Colin a prisadol si ku skupinke siedmakov a piatakov. Harryho tentoraz zastupoval v klubovni, alebo skôr v spálni, Steve. On, Colin a Neville sa dohodli, že sa budú striedať, pretože chcieť to len po Nevillovi nikto nemohol, druháci boli až príliš pojašení a ostatní až príliš zaneprázdnení. A neochotní.
„Viac menej áno. Budú pod splývacím zaklínadlom a bude záležať len na nás kedy aktivujeme pohybové a časovacie heslo…“
„Princíp je asi taký, že vždy odhadneme, kedy bude tá správna chvíľa, tá správna večera…“
„Alebo kedy vás Umbridgeová vytočí k nepríčetnosti,“ nadhodil Ron.
„Alebo, správne,“ pritakali. „Potom stačí len vysloviť jediné aktivovacie heslo a jeden z cukríkov, ktoré budú umiestnené a pripevnené nad profesorskými stolmi, sa počas večere znesie až nad stôl…“
„Keďže vieme, aká je Umbridgeová poriadkumilovná a ako má všetko vždy na tom istom mieste…“
„A ako sme si všimli, robí tieto drobné úpravy aj pri jedle, kedy si dáva pohár vždy na to isté miesto…“
„Nehovoriac a naprávaní vidličiek a lyžičiek…“
„Môžeme sa spoľahnúť, že bude cukrík smerovať vždy do pohára…“
„A keďže bude zneviditeľnený a nebude na žiadnej nitke…“
„Môže priestor nad svojou hlavou kontrolovať a prehmatkávať ako besná, na nič nenarazí…“
„A cukrík sa jemne a plynule znesie až do pohára, kde zľahka dopadne a v momente sa rozpustí…“
„A najlepšie na tom je, že aj keby zhabala všetky naše výrobky nachádzajúce sa na hrade…“
„Čo sa jej aj tak nikdy nepodarí…“
„Aj keby… opakujem… tie cukríky budú na strope navždy…“
„A čo keď začne hmatkať nad hlavou uprostred večere a rukou do toho cukríka vrazí, než sa ten znesie do pohára?“ spýtala sa Hermiona. Hlavu mala ale aj tak vrazenú v knihe. Fred s Georgeom sa na seba pozreli.
„Skazíš každú zábavu!“ vyčítali jej. Roger sa uchechtol.
„Keby aj vrazila a odrazila ho, nemala by si toho všimnúť, či?“ vymenili si pohľad s Cedricom. Ten mykol plecami.
„Ak by sa tak aj stalo, bola by to náhoda,“ zamračil sa Harry. „Je len malá pravdepodobnosť, že by sa jej podarilo rukou ho zasiahnuť práve vo chvíli, kedy by klesal, nie?“
„A okrem toho, ak by sa tak aj stalo, nemá ako dokázať, kto tam tie cukríky umiestnil a začaroval,“ mykla plecami Ginny.
„Správne. Takže nad takýmto niečím ani uvažovať nebudeme,“ prikývol Ron. „Keby aj na jeden cukrík prišla, ťažko nájde ostatné na strope, keď sú ešte naviac začarované kúzlom proti privolaniu, nie?“
„V poriadku,“ prikývla Hermiona a zdvihla hlavu od knihy. „Len chcem vedieť, či ste premýšľali nad všetkým, čo sa môže stať a čo nás môže ohroziť…“
„Toto nemôže priamo ohroziť nikoho z nás, keď tam už tie cukríky budú,“ napaprčene prehlásili.
„Dobre, iste,“ mykla plecami a zaklapla knihu. „Len som sa pýtala…“ Takmer všetci sa na ňu pozreli s výčitkou.
„Všetko bude v poriadku,“ ozvala sa Lucy. „Po dnešnej noci, keď tomu dobre rozumiem, sa bude všetko riadiť len na diaľku,“ pozrela na Hermionu. Mykla plecami, keď na ňu staršia kamarátka pozrela. „Tie cukríky budú hore a chalani spravia akurát to, že aktivujú jeden cukrík, ktorý je začarovaný tak, že automaticky spraví to, čo má…“
„Ja viem,“ nadvihla obočie. „Spraví, čo má a skončí tam, kde má… Ale čo všetky premenné?“ spýtala sa a pozrela na ostatných. „Čo keď sa napije tesne predtým, ako ten cukrík klesne a on padne na stôl? Čo keď pohár položí o päť centimetrov vedľa aj keď je taká poriadkumilovná, ako vravíte? Čo keď ho skutočne zasiahne pri kontrole priestoru nad hlavou v domnienke, že tam niekto niečo spúšťa nitkou? Napokon naňho môže naraziť tesne pred tým, ako on klesne až k poháru, nie? Čo keď sa Valender posadí z jej druhej strany a zbadá, že sa niečo v pohári rozpúšťa? Koniec koncov sem príde ešte niekto, s kým sa bude Valender striedať a fakt, že sa teraz spoliehame na Flitwicka a jeho predstieranú nevšímavosť ešte neznamená, že si Dolores svojich nohsledov neposadí z oboch strán… Čo potom…“
„Potom nič,“ prerušil ju Harry zamračene. „Aj keby sa stalo čokoľvek z tohto, maximálne prídeme o jeden cukrík. Nemá ako zistiť, kto za tým stojí, to za prvé…“
„Nemá ako dokázať, kto za tým stojí…“ opravila ho Ginny flegmaticky.
„Alebo,“ prikývol. „Nemá ako zistiť, že na strope sú ďalšie cukríky. My nebudeme mať pri sebe ani jeden cukrík, ak by prišlo k osobným prehliadkam a vo fakulte tiež nič nemôže ostať…“ pozrel na dvojčatá. Prikývli, ale mračili sa na Hermionu. Harry sa na ňu pozrel tiež. „Všetky tvoje argumenty sú logické, ale len veľmi málo pravdepodobné a aj keby sa niečo z toho vyplnilo, pre nás to bezprostrednú hrozbu neznamená. Tak prestaň za všetkým hľadať len to zlé…“
„Len chcem, aby sa všetko dôkladne premyslelo,“ protirečila s obdobným mračením.
„A my sme za to radi,“ ozval sa Roger a natiahol sa k nej, aby ju objal okolo ramien. „Určite je potrebné myslieť na úplne všetko… a na úplne všetko sme aj mysleli. Neohrozuje nás to a to nám musí stačiť.“
„Správne, v opačnom prípade môžeme všetko rovno zbaliť a tváriť sa, že nás učenie baví,“ prikývol Cedric. Dvojčatá stále zazerali po Hermione zradene.
„No a týmto aj elegantne odvrátime pozornosť ako od Harryho tak aj od Chrabromilu,“ uškrnul sa Dean, ktorý sa pridal k ich skupinke pred malou chvíľou spolu so Seamusom. Dovtedy niečo riešili v rohu miestnosti a pochechtávali sa tam. Teraz zamával pergamenom, na ktorom zrejme pracovali. „Keď nám sedí Valender v klubovni a zjaví sa toto… Dolores nebude môcť tvrdiť, že s tým má niekto z Chrabromilu niečo spoločné, nie? Ešte by sa niekto mohol nájsť, kto by to skopíroval…“ kútikom oka pozrel na Hermionu.
„Ukáž to…“ Ron sa natiahol za pergamenom, aby sa začal vzápätí smiať. A spolu s nim Neville, ktorý mu nazeral cez rameno.
„Bude niekto ochotný povylepovať to po hrade?“ spýtal sa Seamus. „Dean si dal mimoriadne záležať,“ uchechtol sa a tresol kamaráta po chrbte.
„Tak toto sa ti náramne podarilo, Thomas,“ hihňala sa Ginny spolu s Lucy, aby ukázali pergamen Harrymu a Hermione. Keď zbadala obrázok, nemohla sa tváriť vážne.
„Ďakujem, Weasleyová, snažil som sa,“ Dean sa mierne uklonil.
„Dalo by sa to, už túto noc…“ zamyslene vyšlo z Rogera a pozrel na Cedrica.
„Akurát budeme musieť ísť viacerí…“ obaja sa ako na povel pozreli na Ernieho a Eddieho.
„Už sme sa báli, že budeme zo všetkého vylúčení,“ odľahlo im.
„Veľká sieň a Vstupná hala sú vedľa seba. Čiže to môžu byť dve akcie prebiehajúce súčasne…“
——
A tak sa aj stalo. Ešte tú noc sa vykradli zo svojich fakúlt Cedric s Erniem a Roger s Eddiem a chrabromilskí siedmaci a piataci im kryli chrbty z piatackej spálne. A pokým Cedric s Rogerom podľa plánov umiestňovali cukríky začarované rôznymi zaklínadlami nad profesorský stôl tesne pod stropom, Ernie s Eddiem nalepovali weasleyovským trvácnym lepidlom namnožený Deanov obrázok na dekréty rovnako, ako boli svojho času polepené poslednými pamfletmi.
To, čo videli študenti niekoľko dní predtým, to našli ráno po stenách Vstupnej haly. Vierohodne nakreslenú Dolores Jane Umbridgeová s besným výrazom a vlasmi v tvare diabolských rohov. Veľmi pekný obrázok. Dean sa skutočne vyznamenal. A dotknutá, ktorá mala na tvári takmer totožný výraz ako ten na obrázkoch, skutočne nemohla obviniť Harryho ani Chrabromilčanov, pretože Valender bol celý čas v klubovni a aj keď určite spal tak tvrdil, že okolo neho neprešiel nikto.
Filch potreboval tri dni, kým sa zbavil aj posledného obrázka. A Dean svojim kamarátom sľúbil, že tento jeho umelecký počin rozhodne nebol posledný. Ak nie letáky, minimálne karikatúry budú ovládať hrad.
Harry bol za to rád. Jasne jej ukázali to, čo jej tvrdila už sama Minerva. Že nemá na hrade len jedného nepriateľa, ale celý zástup nepriateľov.
Stalo sa však aj to, čo predpokladali a pred čím ich varoval ako Snape, tak aj Sirius. Skutočne sa na Rokforte objavil liečiteľ číslo dva s rovnakým vysvetlením. Že treba na Chlapca, ktorý prežil, starostlivo dozerať. Valenderovi sa značne uľavilo. Bolo toho príliš. Bol tam síce len jeden týždeň, ale túto výmenu uvítal po tom, čo ho začínalo telo svrbieť čoraz úpornejšie. Varoval kolegu, pretože mu bolo jasné, čo sa stalo a ani ho to neprekvapilo. Cukríky boli po celom hrade a hoci on v klubovni nič nejedol a pil len zo svojej fľaše, takéto cukríky sa predsa dajú preniesť aj do práškovej formy a keď si sadne do kresla alebo sa chytí opierky, nemôže sa tomu čudovať. Študenti mu dávali najavo svoju nevôľu nielen pohľadmi a štipľavými poznámkami.
Či bol však na hrade len Valender, alebo prišiel ďalší, Harrymu to bolo vcelku jedno. Hoci sa snažil tváriť flegmaticky, jeho frustrácia narastala. Pobyt na hrade po prázdninách sa síce začal výborne, všetko im vychádzalo, dva dni Dolores vôbec nevideli, pretože prvý cukrík zaúčinkoval a ona presedela jeden celý deň na záchode a ďalší sa z toho spamätávala. Jemu osobne sa však prestávalo dariť. Stále premýšľal o tom, ako sa dostať do bytu riaditeľky a spustiť tým svoje plány. A kvôli tomu, že bol sledovaný, nemohol zažiť ani poriadne rande. Nehovoriac o tom, že musel stále vymýšľať, ako utiecť z klubovne, aby sa potom bál, či sa jeho úniky neprezradia. A napokon to bolo aj to prepojenie. Nedalo sa pod dohľadom liečiteľov niekde zašiť poriadne ani s Lucy, nieto s Ginny. Preto chodila každú druhú noc za ním. A ani to sa nedalo robiť donekonečna.
„A dosť,“ zamračila sa Lucy a zastavila. Bola s Harrym na ceste z knižnice do fakulty a liečiteľ im bol v pätách. Otočila sa k nemu. Dávala si pozor, aby sa mu nedívala do očí, ale rozprávať k nemu otočená mu chrbtom nemohla. Harry na ňu zvedavo hľadel. „Ak by ste dovolili, pán Ward, rada by som teraz so svojím priateľom na chvíľu zašla do tejto kutice na metly, v ktorej sme sa pravidelne zašívali… ak rozumiete, čo tým chcem povedať. Prepáčte, ale s vami v pätách sa naozaj nedá robiť absolútne nič. Proste chcem so svojím priateľom stráviť pár príjemných chvíľ a pri tom vás skutočne nepotrebujem. Môžeme teraz na chvíľu zájsť do tejto maličkej miestnosti?“ povytiahla obočie. Harry si zahryzol do jazyka a pozrel na liečiteľa, ktorý sa skutočne zapýril.
„No… viete, prečo chodím pánovi Potterovi v pätách…“
„A čo ste doteraz zistili, mi povedzte?“ nešťastne rozhodila rukami. „Správa sa Harry nejako neprimerane? Nadobudli ste pocit, že je nebezpečný? Veď keby mi chcel ublížiť, mohol to spraviť už stokrát… Jediné, čo mi pri ňom hrozí je to, že nebudem môcť…“ stíchla a zapýrila sa. Liečiteľ tiež. A Harry sa zachichotal.
„Tak čo, pán Ward?“ Harry naňho zamrkal. „Môžem sa chvíľu venovať svojej priateľke bez obecenstva?“ uškrnul sa.
Ward zafunel a zamračil sa, aby okolo nich prešiel a otvoril dvere do kutice. Vážne to bola obyčajná miestnosť, hoci nebola zďaleka taká zaprataná, ako by očakával. Dokonca pozrel aj cez okno, ale bolo príliš vysoko, aby deti mohli vymýšľať nejaké hlúposti.
Harry si zatiaľ vymenil s Lucy pohľad. Zaškľabila sa naňho, keď v tichosti čakali na verdikt.
„Dobre teda,“ vyriekol liečiteľ, keď vyšiel z miestnosti, aby si vyčaril stoličku a namosúrene sa posadil. „Nech vám to dlho netrvá…“
„Bude to trvať tak dlho, ako to bude vyžadovať situácia…“ odvetil Harry, ale to ho už Lucy ťahala do kutice. Zabuchla dvere a on sa rozosmial. Kútikom oka zbadal, ako im zabezpečila súkromie. Toto kúzlo už videla toľkokrát, že jej nerobilo žiadne problémy. „Kde sa to v tebe vzalo, prosím ťa?“ spýtal sa v doznievajúcom smiechu a chystal sa ju objať.
„Počkaj, moment,“ povzdychla. Vyzerala vážne. Stiahol obočie. „Začínate byť obaja čoraz nervóznejší, vieš?“ mierne sa zamračila a zdvihla hlavu. Zdvihol ju tiež. Na najvyššej polici sa krčil maličký sokol. „Potrebujete sa trocha upokojiť…“ rezignovane prehlásila.
„Lucy…“
„Viem, že to nechcete robiť predo mnou, ale možnosti k utajeniu sa vyčerpávajú. A s Ginny sme sa o tom rozprávali, inak by tu nebola,“ dívala sa mu do zarazenej tváre. Mierne sa pousmiala. „Ja sa otočím chrbtom, ak to pomôže. Tak do toho…“
Skutočne sa otočila a on sa nadýchol. Nepovedal však nič. Keď Ginny zletela dole a zmenila sa na človeka, videl na nej svoje vlastné citové rozpoloženie. Frustráciu, bezmocnosť a nepokoj, ktorý narástol. Objala ho bez toho, aby povedala čo i len slovo. Aj on mlčal, len sa díval na Lucin chrbát. Aby videl, ako si sadla na maličkú stoličku. A Ginny ho zvierala a on jej stisk opätoval.
V kutici na metly bolo absolútne ticho viac ako polhodiny. Keď sa napokon od neho Ginny odtiahla, aby sa mu pozrela do tváre, bola pokojnejšia. On tiež, samozrejme. Zavrtela hlavou a smutne sa pousmiala.
„Ja teraz odletím,“ potichu povedala a obzrela sa. Keď ju Lucy začula, zdvihla sa aj ona. „Ďakujem, Lucy…“
„Ja viem,“ usmiala sa jej kamarátka. Ginny ešte naposledy pozrela na Harryho a otvorila okno, aby sa zmenila a skutočne vyletela. Lucy podišla k oknu a dívala sa za odlietajúcou kamarátkou.
„Náš vzťah asi nikdy nebude úplne štandardný, čo?“ nesmelo sa ozval Harry, keď zatvárala okno.
„Nebude,“ prikývla. „Skôr, ale než začneš niečo vravieť… ja som vedela, do čoho idem. Vedela som, čo je medzi vami skôr, než som s tebou začala chodiť a chodím s tebou aj keď viem, čo je medzi vami,“ nadvihla obočie. „Trochu scestne to vysvetľujem… ja viem. Ginny a ty ste mne najbližší ľudia tu na Rokforte. Ona je moja najlepšia priateľka a teba milujem. Vidím, ako obaja trpíte, keď nemáte ten kontakt. Ako som povedala, obaja ste nervóznejší a keďže ste mi obaja najbližší, nechcem vedľa seba nervóznych ľudí,“ potichu dodala dívajúc sa mu do tváre.
„Je ale rozdiel vedieť o tom a vidieť to,“ mierne stiahol obočie.
„Na nešťastie je ale teraz situácia takáto,“ mykla plecami a oprela sa do výklenku. „Ako som povedala, možnosti k utajeniu sa vyčerpávajú. Skôr či neskôr niekto príde na to, že ti Ginny chodí do postele…“ šepla a sklonila hlavu.
„Bol by som radšej, keby si to bola ty,“ priznal dívajúc sa na ňu. Rýchlo naňho pozrela. „Nemyslel som si, že sa o tom budeme niekedy baviť…“
„S Ginny sa o tom bavíme skoro stále. Nadobudla pocit, že mi ubližujete. A musela som jej vravieť to, čo tebe. Medzi vami je niečo silné a to nezmizne nikdy. Alebo nie tak skoro. Ja to chápem, viem že ten kontakt potrebujete. Tiež by som to bola radšej ja, ktorá ti lezie do postele…“
„Lucy…“ skočil jej do reči a pristúpil k nej.
„Dohodli sme sa, že sa pokúsite to striedať,“ smutne sa pousmiala a nechala si vziať ruky do jeho. „Tiež vediem vnútorný boj a rozhodujem sa, čo mi vadí viac. Pretože mi to logicky musí vadiť. A nie, nie je to žiarlivosť v tom pravom slova zmysle. Viem, že žiarliť nemusím, pretože medzi vami nič byť nemôže. A tiež nežiarlim na ten čas, ktorý spolu trávite, pretože to proste robiť musíte. Akurát…“ stiahla obočie. „Bola by som rada, keby…“ zmĺkla.
„Keby čo, Lucy?“
„Keby som nabrala odvahu k tomu, aby som ti dokázala poskytnúť viac…“ šepla a oči sa jej zaplnili slzami. Nechápavo sa na ňu díval. Nie, nerozumel jej.
„Počkaj…“ hlesol začudovane. „Poskytnúť mi viac čoho?“ zamračil sa.
„Všetkého…“ smrkla. „Času, príležitostí, uvoľnenia…“ šepkala so sklonenou hlavou. Srdce jej mlátilo ako o život. „Bola by som rada, keby som nabrala odvahu a proste ti vkĺzla do postele, pretože s liečiteľom za pätami nezmôžeme nič… Chcela by som…“
„Počkaj, zadrž,“ prerušil ju. Opatrne zdvihla hlavu a zbadala jeho jemný úsmev. Prehltla. „Chceš mi vkĺznuť do postele a pritom sa bojíš, že by som po tebe vyštartoval?“ nadvihol obočie. Aspoň tak tomu rozumel. Mykla plecami. A on sa potichu zasmial. Zamračila sa. „Uľavilo sa mi,“ priznal sa vidiac jej výraz. „Bál som sa, že sa chceš so mnou rozísť…“
„Ja som sa bála, že sa chceš rozísť so mnou.“
„A prečo by som to robil?“ zavrtel hlavou. „Akurát mi je trápne, aby si videla niečo, čo nemusíš a môže ti to ubližovať. Už dosť, že o tom vieš. V súčasnej dobe je všetko komplikované, úplne všetko. Máme málo času byť spolu, to je pravda. Nejaké riadne rande… aj na to môžeme zabudnúť. Nehovoriac o ostatných veciach… Ale ak si myslíš, že musíš mať strach zo mňa a z mojich reakcií na tvoju prípadnú prítomnosť v mojej posteli… tak z toho strach mať nemusíš. Nikdy by som nechcel robiť niečo, s čím by si nesúhlasila,“ pristúpil k nej a objal ju. Opätovala mu objatie.
„Nikdy nemusíš mať strach a nikdy sa nemusíš hanbiť, ak by si sa niekedy rozhodla prísť za mnou v noci,“ šepol jej do ucha.
——
„Vyzerá to dobre,“ pochválil Sirius dlhú, nízku budovu, ktorú sa im podarilo kúpiť. Iste, bude potrebných veľa kúziel, aby ju prispôsobili tomu, čomu mala slúžiť. Zatiaľ to však vyzeralo nádejne.
„Viac ako dobre,“ prikývol aj Bill. „Niečo podobné sme s Charliem mysleli.“
„Skvelé, tak sa hneď pustíme do kúzlenia,“ súhlasil Remus. „Ukáž tie poznámky…“ otočil sa k Tonksovej.
Aurorka vytiahla popísaný pergamen, na ktorom bolo zaznamenané všetko, čo by k životu cudzí čarodejníci potrebovali a čo im boli schopní prostredníctvom kúziel zaobstarať.
„Dobre, vy dvaja sa do toho pustite vnútri budovy a ja s Billom sa obzrieme po okolí,“ nadhodil Sirius a díval sa, ako sa Remus s Tonksovou pustili do práce. Zaškľabil sa na Billa a vytiahol ho von. „Nech mi nikto nevraví, že sa medzi nimi niečo nezačína diať…“ vyprskol, keď kráčali k hranici zakúpených pozemkov.
„Medzi Remusom a Tonksovou?“ Bill naňho pozorne pozrel. Sirius mykol plecami.
„Poznám Remusa už viac ako dvadsať rokov a proste viem, že začal po mojej prasesternici pokukovať,“ zaškeril sa. „A Tonksová pokukuje po ňom. Len si ich všimni! Som zvedavý, ktorý z nich sa prvý rozhodne osloviť toho druhého…“ zavrtel hlavou. „Vsádzam na Tonksovú.“
„Prečo?“ spýtal sa Bill trocha dezorientovane. Stále ešte trávil prvotnú informáciu. Nebol s nimi až tak často a ak aj bol, vždy riešili niečo vážne. Pri nejakej priateľskej debate sa stretli len zriedka, aby si mohol všimnúť toho, čo Sirius. „Myslíš pre to, čo sa deje s Remusom každý spln?“
„No jasne,“ odfrkol si Sirius. „Vždy tým bol traumatizovaný. Akože áno… je to hrôza. Lenže Remus žije v predstave, že nikdy nemôže normálne žiť, keď je vlkolakom. A že je zvrátené, aby si vlkolak našiel nejakú ženu. Žije v tom od puberty,“ vrtel hlavou. „A ja sa pokúsim nejako ich dať dohromady… respektíve to ich zblíženie sa pokúsim nejako urýchliť,“ zaškľabil sa na Billa. A ten sa po troch sekundách zachechtal.
„Pomôžem ti s tým,“ sľúbil. „Remus je jeden z najlepších ľudí, ktorých som doteraz stretol a zaslúži si trocha šťastia. A keď vravíš, že si si všimol nejakých náznakov, budem ti veriť,“ zazubil sa a zastavil.
Boli na hraniciach pozemkov patriacich k budove. Iste, bude musieť prísť ešte Kingsley, aby ich ochranu posilnil, ale zatiaľ môže niečo spraviť aj Bill samotný. Sirius nie. Samozrejme, že základné ochranné kúzla poznal aj on, ale tu šlo o niečo oveľa vážnejšie a jedine Bill s Kingsleym dokázali plnohodnotne kúzliť.
„Na tomto mieste by mohli byť výcvikové priestory…“ nadhodil obzerajúc si prázdnu rozsiahlu plochu a v duchu už plánoval, čím všetkým bude potrebné tieto priestory vybaviť, aby mohli všetci vo voľných chvíľach trénovať. A stavil by sa, že hlavne Ron bude chcieť prísť, aby nazbieral nejaké skúsenosti aj od cudzincov.
Strávili tam takmer štyri hodiny, než spravili všetko, čo v ten moment chceli.
„Dvesto ľudí sa sem dá absolútne pohodlne,“ zhodnotila ich prácu Tonksová. „Dvestopäťdesiat, ak sa potisnú a v bojových podmienkach aj tristo…“
„Skvelé, bolo by to fajn, ale pochybujem, že by sa bratovi podarilo zhromaždiť toľko ľudí…“
„Nechajme sa prekvapiť,“ mykol plecami Sirius. Prechádzali po budove a nazerali do vyčarovaných miestností. „Každopádne by tu mala byť aspoň dvadsiatka dobrovoľníkov čo najskôr…“ pribrzdil a pozrel na ostatných. Prikývli.
„Do dvoch týždňov, podľa Severusových odhadov,“ prikývol Remus. „Do dvoch týždňov plánuje Voldemort oslobodiť svojich verných…“
——
„Musím sa priznať, že som čakala o čosi lepšiu prípravu na dnešnú vyučovaciu hodinu, pán kolega,“ natiahla sladko riaditeľka dívajúc sa na obrovského profesora Starostlivosti o čarovné tvory. Vlastne mu siahala sotva k pásu a hlavu mala vyvrátenú, aby videla do jeho čerstvo dobitej tváre. Harry s priateľmi zbadali aj to, že ledva hýbe ľavou rukou.
Hermiona si nervózne hrýzla do spodnej pery. Bola za Hagridom s Ronom včera a našli ho doma až na druhý pokus. Vedeli, že dnes bude robiť riaditeľka rozhodujúcu inšpekciu a chceli mu pomôcť. Vedeli aj to, že mu už pomáha Minerva. Lenže, ako zistili, Hagridovi to bolo zrejme jedno. Fascikel s nápravnými opatreniami od Minervy sotva otvoril, nieto aby sa ním riadil. Hermiona doňho hučala celý večer, ale Hagrid bol myšlienkami mimo. A Harry stíhaný liečiteľmi nemohol z hradu vytiahnuť päty, aby na Hagrida neupozornili. Aj to ho štvalo.
„Ministerstvo určilo zoznam čarovných tvorov, ktoré sú vhodné k výučbe študentov na tejto škole a ako vidím, absolútne ste tento fakt odignorovali…“ zavrtela hlavou a nazrela do debničky ležiacej vedľa Hagrida, kde ležala v plameňoch schúlená učebná pomôcka.
„Salamandra je moc užitočná, pani riaditeľka,“ obhajoval sa hromovým hlasom. Slizolinčania sa spokojne pochechtávali. „Hovoril som deckám, že jej krv sa používa pri mnohých elixíroch, pretože má liečivú moc a posilňujúce účinky…“
„Je ale nebezpečné odoberať salamandre krv…“ protirečila.
„Decká ju ani nemali odoberať, mali sa len naučiť, ako sa o ňu starať. Je moc užitočná a…“
„To som už počula,“ prerušila ho s úsmevom. „Zo zoznamu ste mohli vybrať celý rad tvorov, s ktorými sa študenti dostanú do kontaktu skôr, ako so salamandrou…“
„Ale z knézlov, kruppov, knarlov, štetináčov a podobných tvorov nemajú čarodejníci vôbec žiadny úžitok…“
„Stráženie majetku, požieranie odpadkov alebo napríklad nestratenie smeru cesty… myslím si, že s takýmito tvormi sa študenti môžu stretnúť častejšie, ako so salamandrou. Alebo majú doma chovať salamandru? A k tomu ohnivého kraba a nebodaj akromantulu, nie?“
„Dovolím si upozorniť, že všetky tieto zvieratá sú veľmi, ale že moc užitočné…“
„A chovajú sa za špeciálnych podmienok špeciálne vytrénovanými čarodejníkmi, že áno!“ vyprskla a zamračila sa. Hagrid zavrel ústa a zamrkal. „Lenže to vy chápať nemôžete,“ opovržlivo si ho prezrela. Draco a Pansy takmer zavyli od smiechu. „Veď vy ste ani nepochopili, že na udržanie si miesta na tejto škole máte deťom ukázať napríklad toho štetináča a máte im ukázať, ako sa oňho starať…“
„Nie všetci budú mať doma stádo koní…“ dovolil si ticho protirečiť.
„Ale to je jedno!“ krátko sa zasmiala. „Mali ste na výber z desiatok predpísaných tvorov… a vy siahnete po salamandre?“ zavrtela hlavou. „Nebudem klamať a nebudem tvrdiť, že mi je to ľúto… pretože nie je ani trocha. Skôr naopak. Deti sa dostanú do rúk profesorky, ktorá ich dokáže niečo naučiť a nebude pre nich nebezpečná. A ani pre seba nebude nebezpečná…“ prešla po ňom pohľadom. „Zaujímalo by ma, prečo stále vyzeráte tak dobito…“
„To je súkromné…“ nervózne sa pomrvil.
„Áno, máte pravdu…“ odfrkla si opovržlivo. „Každopádne ste nesplnili podmienky nápravných opatrení a v tomto momente vám oznamujem, že môžete očakávať výpoveď so zajtrajším dátumom. Rovnako zajtra opustíte pozemky Rokfortu…“
Dolores sa spokojne poobzerala po deťoch, aby na moment zavadila pohľadom o Harryho. Jej úsmev sa ešte rozšíril, keď sa za sprievodu slizolinských posmeškov vybrala do hradu. A Harry chcel spraviť krok k nešťastne sa tváriacemu Hagridovi, Ron ho ale nenápadne zadržal za habit. Liečiteľ Ward stál len tri metre od nich.
Niečo podobné sa stalo aj na hodine Veštenia, ako im povedali Luna, Steve a Colin. Riaditeľka prišla na hodinu a hoci si štvrtáci robili výklady snov držiac sa učebných osnov, do čoho im Trelawneyová smrkala a čkala a cítili z nej cukrárske sherry, pre Dolores to bolo nedostatočné.
A keď sa Trelawneyová statočne ozvala, respektíve bola posilnená trochou sherry a pýtala sa, akých nových učebných osnov sa má držať, keď jej riaditeľka žiadne neposkytla, Dolores jej s úsmevom potvrdila jej domnienky. S Veštením už nikto nepočíta a Sybilla si môže zbaliť svojich pár slivák a na ďalší deň obdrží výpoveď a opustí Rokfort.
Katie doniesla informáciu od nejakého dievčaťa, ktoré navštevovalo Život a zvyky muklov a bola svedkom toho, ako sa Dolores Charity priamo pýta, či bude schopná deťom vykladať učivo podľa nového predmetu, ktorý má vzniknúť, alebo na to má hľadať niekoho iného. A Charity trocha podráždene odvetila, že sa rozhodne pokúsi deťom vysvetľovať učivo, ktoré malo byť od ďalšieho roka povinné.
Jediný neúspech zaznamenala Dolores na Dejinách mágie, ako sa dozvedeli od Dennisa a Nigela. Sama nedokáže dať duchovi výpoveď, ani keby boli jej argumenty akokoľvek pádne, pretože profesor Binns jej absolútne nerozumel, stále si húdol len svoje a vlastne ani žiadnu zmluvu so školou nemal. A keď sa od nej otočil, aby sa cez tabuľu dostal do svojej izby a nechal ju tam stáť, nahnevane zafunela, že ona si cestičku nájde, ako vymeniť slabého profesora aj na tejto hodine.
Dolores im ešte ten deň s hrdosťou a radosťou pri večeri oznámila, že sa im mení profesor na hodinách Starostlivosti o čarovné tvory a že sa hodiny Veštenia rušia a tiež sa rušia hodiny Muklov a že tieto dve hodiny sa v každom ročníku spájajú a budú niesť názov Všeobecná príprava do života, pri ktorých dostala profesorka Burbageová možnosť presvedčiť Ministerstvo o svojich kvalitách. A áno, od budúceho roka bude Príprava povinná pre všetkých.
„Nemali sme ani Muklov, ani Veštenie… nemusíme sa učiť háčkovať,“ zaškľabila sa Ginny na Lucy. Harry sa na ňu pozrel s výčitkou v očiach.
„Zato my sa budeme učiť…“ Neville stiahol obočie a pozrel na Harryho. „Čo sa vlastne budeme učiť my? Čo robievajú chlapi v domácnosti? Nepamätám si riadne dedka…“
„Ani strýko Vernon toho veľa neporobil,“ mykol plecom. „Zrejme budeme opravovať, starať sa o záhradu, domáce zvieratá… čo ja viem, čo všetko…“ povzdychol si a postavil sa, aby prešiel k oknu a pozrel na Hagridov dom. Hermiona s Ronom šli za ich veľkým priateľom. Zovrel pery. Nemohol vidieť, ako si Neville vymenil pohľad s Lucy aj s Ginny.
„Ja si upijem tej dobroty a ty leť za nimi,“ ponúkol sa Neville. Harry sa okamžite otočil. Jeho kamarát sa smutne zaškľabil. „Aj tak sa mi v tvojom tele páči viac…“ uchechtol sa.
„I ty úchyl jeden!“ Ginny ho so smiechom plesla po ramene.
„Leť, Harry,“ potichu povedala Lucy, keď sa postavila vedľa neho, pokým sa tí dvaja handrkovali na zemi. „Keby prišli Dean so Seamusom do izby, bude okno zavreté a my ťa počkáme v našej učebni, aby sme ťa preniesli do klubovne ako Maata…“
„Komplikované,“ odfrkol si a znova pozrel na dom, v ktorom sa svietilo. „Všetko mal ten somár pripravené. Hermiona vravela. Skutočne mal vypracované nápravy a skutočne stačilo vytiahnuť sprostého knarla a udržal by si miesto…“
„Na chvíľu. Ona by sa ho aj tak chcela zbaviť a zámienku by si našla.“
„Asi áno,“ stiahol obočie a zavrtel hlavou. A povzdychol si. „Z úloh veľa nezameškám. Aj tak to žiaden profesor nemyslí vážne,“ ospravedlňoval pred samým sebou ďalšie odkladanie povinností. „Ale dnes sme sa naučili veľmi šikovné leštiace zaklínadlo,“ uchechtol sa a pozrel na svoju priateľku.
„Leť, Harry. Bež sa presvedčiť, ako sa má tvoj veľký kamarát a skús ho trocha upokojiť,“ jemne sa pousmiala. A on prikývol. Vzápätí pootvoril okno a ona sa dívala, ako malý sokol mizne v tme.
„Zaujímalo by ma, že keby som sa osprchoval, ako Harry, či by bolo moje telo čisté, keby som vlastne osprchoval Harryho telo…“ dumal Neville s fľaštičkou Všehodžúsu v ruke, „…alebo či by bolo moje telo špinavé…“
„Nebudeš to ale zisťovať, že nie?“ Ginny sa zatvárila znechutene.
„Jasne, že nie. Ale úvaha… chápeš?“ uchechtol sa.
„Už som sa zľakla. Jediný, kto má právo mydliť Harryho telo, okrem Harryho samého, je Lucy…“ vyprskla.
„Nemáte na robote vážne nič iné len premýšľať nad takými hlúposťami?“ zavrtela hlavou menovaná a dívala sa, ako sa obaja chichocú. A ako sa Neville mení na jej priateľa. So zvláštnymi pocitmi sa zohla k svojej eseji z Elixírov.
——
„Ako si sa semkaj dostal?“ to bolo prvé, čo sa ho Hagrid pýtal, keď mu otvoril dvere. Hermiona bola uslzená, ako videl. Prišli aj s Ronom len pred chvíľou.
„No, ehm…“ mykol plecami. „Podarilo sa nám oklamať Warda, ale to je jedno… Čo bude s tebou, to ma zaujíma,“ prisadol si k priateľom.
Že je situácia skutočne vážna prezradilo Harrymu aj to, že sa Hagrid príliš nevypytoval. Ale tak to bolo celý školský rok, respektíve tých pár mesiacov, kedy bol Hagrid zo svojej misie naspäť. Ani posledné dni nenaznačili, že by Hagrida zaujímalo profesorstvo a hodiny. Nech sa dovtedy pýtali stokrát, nepovedal im nič. Bol stále čerstvo dobitý, myšlienky mu lietali ktovie kde a hoci čakali, že ho Dolores vyrazí tak sa zdalo, že ho to ani príliš nezaujíma. Mýlili sa však.
„Tak už nám to konečne vyklop. Čo sa s tebou deje?“ spýtal sa Harry už asi tridsiaty raz.
Lenže ani jeden z nich si vôbec nepredstavoval, že sa dozvie niečo také šokujúce. Ale vysvetľovalo to Hagridove rany, keď sa snažil svojho brata trocha vychovať. A vysvetľovalo to to jeho zadumanie v posledných týždňoch, kedy úplne odignoroval nejaké nápravné opatrenia a premýšľal len nad tým, ako svojho brata dostať z pozemkov nepozorovane preč. Prvý raz mu pomohol Dumbledore. Ten tu teraz ale nebol. Ako má zmiznúť aj s Grawpom tak, aby na to nikto neprišiel?
Harry s Hermionou a Ronom boli absolútne šokovaní, keď im o tom Hagrid rozprával pomedzi srdcervúci plač. Až museli zahriaknuť Tesáka, pretože sa rozhodol vyť v súlade so svojím pánom.
„Je to môj braček,“ začkal Hagrid a Hermiona mu doslova vytrhla fľašu whisky z ruky.
„Nepomôže ti, keď sa opiješ,“ potichu povedala. Mykol plecami.
„Áno, ja viem, že musím mať čistú hlavu, ale aj tak…“ zavrtel hlavou. „Ako ho mám dostať z pozemkov? No povedzte? Možno sa naučí poslúchať, už dokonca rozumie dvom trom vetám, ale tak skoro to nebude…“
„A ako si ho dostal sem?“ spýtal sa Ron.
„No… normálne, skoro normálne. Šiel za mnou, z Ruska až sem. A ani sme toho veľa po ceste nerozbili. Len pár stĺpov, stromov a zo štyri maštale… No ale… Albus mi kryl chrbát, keď sme ho viedli sem, aby tu mohol byť so mnou. Akože, so svojím bratom. Jedinou rodinou, ktorú obaja máme. A tiež vyčaril okolo Grawpa nejaké tesniace alebo aké zaklínadlo, aby sa hluk nedostal z lesa von…“ mykol plecami a odchlipol si aspoň čaju. A potom sa rozkvílil nanovo. „Ako ho teraz dostanem preč? Neposlúcha ma, nepôjde za mnou a okrem toho je nahnevaný, pretože je tam priviazaný… viete, aby sa nestalo, že vyjde z lesa a vystraší decká…“
„Som vystrašená aj bez toho, aby vyliezal,“ priznala sa Hermiona.
„On by ti neublížil, to nie,“ vrtel hlavou. „Nikomu by neublížil a deckám už vôbec…“
„A preto si dobitý?“ spýtal sa Harry. „Preto máš poranenú ruku?“
„Ale to je iné…“ hlasno sa vysmrkal do vreckovky veľkosti posteľnej bielizne. „On to tak nemyslí, myslí si, že sa s ním hrám…“
„Aha, tak to potom áno,“ Ron prevrátil oči.
„A povedal si o ňom aspoň v Ráde?“ spýtal sa Harry. „Dostali by ho odtiaľto, hoci… kam by ste šli? S obrom…“
„Je ešte maličký,“ vysvetľoval horlivo. „Má len tri a pol metra, ešte vôbec nie je dospelý…“
„Tri a pol metra, aha,“ prikývol Ron a vymenil si pohľad s Harrym. Zavrtel hlavou. „To by sa dal skryť hocikde!“
„Vážne?“
„Nie, Hagrid, to bol sarkazmus,“ Hermiona sa zamračila na Rona. „Tak čo? Vie o ňom ešte niekto, okrem Dumbledora? Sirius, napríklad?“
„Nevie o ňom nikto,“ zasmrkal a vrtel hlavou. „Možno Minerva,“ mykol plecom. „Viem, kde by sme sa mohli skryť. Albus mi vravel o jednom mieste a bolo by to fajn, dočasne. Ale ako ho mám presvedčiť, aby so mnou išiel?“
„Neviem,“ Harry premýšľal so stiahnutým obočím. „Vážne neviem, ako jednať s obrami. To ty si tam bol aj s madam Maxime…“
„Áno a skoro ich obri zabili,“ pripomenul Ron.
„Ale aspoň trochu si rozumiete, nie?“ Harry sa pozrel Hagridovi do očí. Jeho malé čierne očká boli zaliate slzami, fúzy mokré z plaču a nos celý červený, od neustáleho smrkania.
„Nie veľmi ešte. Učíme sa len,“ utrel si oči do rukáva.
„Skúsime sa spojiť so Siriusom a vysvetlíme mu situáciu,“ sľúbil mu Harry. Hermiona nadvihla spýtavo obočie. A Harry pokrčil ramenami. „Ak by sa im nejako podarilo dostať Grawpa na to miesto, o ktorom vravel Dumbledore, bolo by to fajn. A tam by si sa ho mohol pokúšať vychovať, ako sám vravíš…“
„Myslíš, že by to šlo?“ s nádejou sa spýtal polobor.
„Neviem. Skúsime to,“ mykol plecami. „My ti nepomôžeme ani trocha. Ak niečo existuje, čo sa dá spraviť, mali by to vedieť Fénixy…“
——
Také jednoduché to ale nemalo byť. So Siriusom sa spojili takmer okamžite. Teda až potom, ako sa Harry do spálne nedostal, pretože tam boli už Seamus s Deanom a musel zletieť do prázdnej učebne, odkiaľ ho preniesla ako Maata Lucy do jeho spálne. Čert im bol dlžný snoriacich liečiteľov.
Nato sa spolu s Ronom zahrabali pod baldachýn a spojili sa so Siriusom. Samozrejme prskal a nadával a nevedel pochopiť, prečo to Hagrid nikomu nepovedal. Samozrejme sa mu pokúsia pomôcť. Nejakým spôsobom dostanú Grawpa z Rokfortu preč. Akurát si to budú musieť ešte premyslieť. Budú potrebovať trocha viac času, aby sa pripravili na všetko, čo ich môže čakať.
——
„Smiem sa spýtať, dokedy tu ešte chcete ostávať?“ spýtala sa riaditeľka svojich bývalých podriadených pri obede, keď sa pri nich zastavila. „Ráno ste predsa dostali výpoveď, vaše hodiny sa buď zlúčili, alebo ich prevzala iná profesorka, preto nevidím najmenší dôvod tu ešte ostávať,“ povytiahla obočie na Sybillu a Hagrida.
„No… ja… ešte sa musím zbaliť, viete?“ odvetil bezmyšlienkovite Hagrid. A Trelawneyová sa nanovo rozplakala.
„Nemôžem tomu stále uveriť, pani riaditeľka…“
„Ale to mi je jedno,“ prerušila ju podráždene Dolores. Už ju tá osoba začínala pekne štvať. „Vedeli ste dopredu, čo sa stane…“
„Ak by som sa mohla do toho vložiť…“ pristúpila k nim Minerva. Slizolinčania, ktorí boli najbližšie, napäto počúvali. A Bystrohlavčania tiež. Harry s priateľmi akurát videli, že sa niečo deje, ale nepočuli nič.
„Nie, nemohli by ste sa do toho vložiť, kolegyňa…“ zamračila sa na ňu Dolores.
„Aj tak by som rada upozornila na skutočnosť, že výpoveď zo zamestnania automaticky neznamená vykázanie z pozemkov,“ skúsila. Bol to skutočne len pokus, ktorý tá osoba zrejme zmetie zo stola. Musela ale niečo spraviť, aby mal Rád dosť času k tomu pomôcť Hagridovi.
„A to tvrdí kto? Školské stanovy?“ natiahla pohŕdavo.
„Nie, je to čestná výsada profesorov a pracovníkov, ktorí tejto škole zasvätili viac ako desať rokov. A túto výsadu spĺňa ako Sibylla, tak aj Rubeus…“
„Čestná výsada… čo je to za hlúposť?“ zaprskala a chňapla po pergamene, ktorý Minerva držala v ruke. „Je to Dumbledorovo… Ako ste sa k tomuto dostali?“ prebodla ju pohľadom. Minerva mykla ramenami.
„Mňa chrliče do riaditeľne pustia bez problémov, pani riaditeľka. To, že vás nechcú… bude mať zrejme jednoduchšie vysvetlenie…“
„Odpustite si tieto poznámky, prosím,“ zamračila sa a pozorne sa začítala do pergamenu. Minerva pozrela na Hagrida aj Trelawneyovú, ktorú za ramená objímala Sinistrová. „Áno, je to zábezpeka riaditeľa učiteľom a zamestnancom, ktorí zasvätili Rokfortu minimálne desať rokov svojho života,“ prikývla a zdvihla hlavu. „Vzhľadom k tomu, že táto výsada pochádza z pera zločinca, tak mi neostane nič iné, len s ňou spraviť toto…“ usmiala sa a roztrhla ju. Minerva si odfrkla. Vedela, ako to dopadne. „Mne je úplne jedno, či sa chcel Dumbledore postarať o svojich podriadených a poskytnúť im dostatok času k začatiu nového života alebo len proste chcel, aby tí starí dožili na tejto škole… ako sa to stalo pri Binnsovi, ktorý tu už skutočne nemá čo robiť,“ odprskla a otočila sa k bývalým profesorom.
„Obaja sa hneď poobede zbalíte a opustíte Rokfort…“
„Ale…“
„Vezmete si len to, čo stihnete pobaliť. Ostatné veci, ak sa s niekým dohodnete…“
„Ešte jedna poznámka, prosím,“ ozvala sa Minerva. Dolores sa k nej otočila a vyzerala skutočne nahnevane.
„Čo ešte máte na srdci, drahá pani kolegyňa?“ natiahla s predstieraným úsmevom.
„Týka sa to Rubeusa. Iste, dali ste mu výpoveď z funkcie profesora Starostlivosti o čarovné tvory… ale on je okrem toho ešte hájnik, ktorý sa stará…“
„Tak práve dostal výpoveď aj hájnik,“ prerušila ju Dolores podráždene. „Hneď poobede mu pošlem výpoveď aj z tejto funkcie. Ako som povedala… zbalíte sa a odídete. Ak nestihnete pobaliť všetko, dohodnite sa s nikým, kto vám doručí zvyšok. Skutočne už chcem, aby sa táto škola pohla vpred a pokiaľ tu budú strašiť takéto indivíduá, nikdy sa nepohneme ani o krok. Dobrú chuť vám prajem…“
„Hnusná žena,“ zaprskal Rubeus. Sybilla sa rozvzlykala ešte viac.
„Pamätajte, že je to dočasné,“ Minerva sa mračila na riaditeľkin chrbát. „Vrátite sa na túto školu obaja…“
——
„Musíme to zastaviť, Dolores,“ zamračene vyliezlo z Korneliusa Fudga. „Musíme vymyslieť niečo iné…“
„Dovolím si upozorniť, že toto nebol môj nápad,“ namietla a so stiahnutým obočím si čítala správu, ktorú im Weasley priniesol zo zasadnutia Správnej rady. Zavrtela hlavou. „Ako je možné, že protestovalo viac ako deväťdesiat rodín?“ s úškrnom pozrela do ministrových očí. Zdal sa jej akýsi chorľavejší. „Ak by sme to zrátali… v Chrabromile je sedem ročníkov. Do každého ročníka chodí maximálny počet desať deciek hoci vieme, že tento maximálny počet nie je vždy naplnený. Ak by aj napísali všetci rodičia z Chrabromilu, čo je hlúposť a technicky nemožné, môže to vadiť maximálne sedemdesiatim rodinám. To sa ozvali aj ich babky a dedkovia?“ natiahla uštipačne. „Eh, aha… písal napríklad Lovegood, tak to je potom jasné,“ pohŕdavo natiahla.
„Je jedno kto písal. Prišlo viac ako deväťdesiat sťažností a to sa prehliadať nedá…“
„A ja som povedala, že nasadiť Valendera a Warda vôbec nebol môj nápad!“ zamračila sa na Korneliusa. „Lucius ich tam chcel, pokiaľ viem.“
„A obaja sa predbežne vyjadrili, že je Potter v poriadku,“ Kornelius si povzdychol. „Oboch ich odvoláme z…“
„Pardon, zdržal som sa…“ do ministrovej kancelárie vpadol Lucius. „Čo riešime?“ hodil sa do kresla.
„Liečitelia sa musia držať ďalej od chrabromilskej spoločenskej miestnosti…“ vyriekol Kornelius a podal Luciusovi kópiu správy Správnej rady. Lucius si čítal verdikt a červenel. „Predbežná správa Valendera a Warda vraví, že je Potter v poriadku…“
„Ale nemusí byť, ako iste vieme,“ zaprskal Lucius nespokojne. Díval sa z jedného na druhého. „Veď o tom odborníci vraveli… že sa taký rozsiahly zásah do vedomia môže prejaviť aj neskôr…“
„Iste, možno áno, ale deväťdesiat sťažností sa prehliadať nedá, Lucius. Veď to je takmer tretina všetkých deciek na tej škole…“
„Ako to môže byť tretina, keď sú štyri fakulty?“ spýtal sa a prechádzal očami po menách. „Jasne… Diggory, Lovegood, Davies…“
„Prezerala som to. Sú tam takmer všetci, ktorí zjavne stáli na Potterovej strane a ďalší…“
„No a?“ Lucius zdvihol hlavu. „Nech ich je aj polovica… alebo nech sú to všetci okrem Slizolinu… neprestaneme snáď kontrolovať Pottera, keď mu stále hrozí nebezpečenstvo, ako sa vyjadrili odborníci, nie?“
„Valender a Ward sa ale vyjadrili…“
„Ale to mi je jedno,“ štekol nahnevane Malfoy. „Ostanú tam. A budú ho kontrolovať. Niečo tým rodičom napíšte a potom…“
„Stiahneme ich, Lucius,“ Kornelius sa unavene oprel vo svojom kresle. „Minimálne z tej fakulty…“
„Ale nie z hradu!“ zafunel nespokojne.
„Z hradu nie,“ potichu súhlasil minister. „Zrejme stále musia Pottera kontrolovať, ale nebude to už tak natesno. Doteraz neprejavil nič z toho, na čo upozorňovali odborníci. Nemá žiadne zmeny nálad. Je pokojný…“
„Pretože ho kontrolujeme okato, nemyslíte páni?“ Dolores sa postavila, aby prešla k stolíku, kde mal minister nápoje a sama si naliala malý pohárik sherry. Pri pohľade na fľašu si spomenula na Trelawneyovú a spokojne sa zaškľabila. „Už minulý rok som si všimla, že sa dokáže v napätých situáciách uzavrieť a nereagovať. Niekoľkokrát som ho mala spracovaného, avšak ani raz nevybuchol. A teraz, keď ten útok nie je taký intenzívny, dokáže sa ovládať viac. Dosadili ste si na hrad dvoch liečiteľov a čakali ste čo? Že z neho dostanete niečo o Dumbledorovi?“ spýtala sa dívajúc sa Malfoyovi do očí. S úsmevom si odpila nápoja. Lucius sa zapýril.
„Pre Ministerstvo je predsa dôležité postarať sa o Chlapca, ktorý prežil, po všetkých stránkach,“ vyslovil heslo, ktoré sám vymyslel. „Black na to kašle, je ľahkovážny a nezodpovedný. A ja neviem, ale už sa mi nechce opakovať, čo všetko môžu spôsobiť násilne podsunuté obrázky do mysle. A v Potterovom prípade to boli dokonca celé výjavy,“ zavrtel hlavou.
„My to vieme, nemusíme si to pripomínať. Ale pozorovať sa mohlo predsa len s odstupom. A nie spôsobom, ktorý ste zvolili…“
„Ktorý sme zvolili,“ upozornil ju.
„Nie, vy ste ten spôsob zvolili a Kornelius ho akurát vyriekol nahlas,“ nedala sa Dolores. „Nech liečitelia ostanú, nech pozorujú, striedajú sa… ale z tej fakulty skutočne musia odísť, pretože ďalšie sťažnosti zo strany rodičov môžu spôsobiť veľké problémy. Správna rada môže pokrčiť a zahodiť sťažnosť Minervy do koša, ale keď sa ozve tretina rodičov, ktorí tam majú deti a ktorí platia školné… Správna rada to ignorovať nemôže…“
„Výborne,“ zavrčal Malfoy nespokojne. „A Potter sa nám môže vymknúť spod kontroly…“
„Potter sa nám vymkol spod kontroly už dávno, ak sme ho aj niekedy mali pod kontrolou. Tá jeho sieť pracuje, aj keď je on sledovaný a nikto ma nepresvedčí o opaku…“
„Ja ale nemyslím tie vaše stupídne problémy s obrázkami, cukríkmi a pamfletmi…“
„A ja zase nemyslím vaše predstavy o tom, že nosí Potter v hlave akési parádne tajomstvo, ktorým dostanete Dumbledora! Oklamal ho, predsa. A rozhodne mu do hlavy nedal adresu, na ktorej sa teraz nachádza. Nerozumiem teda tomu, prečo ho potrebujete tak stíhať!“
„Ministerstvo je povinné…“
„Ale dajte mi pokoj s tou vašou formulkou,“ vyštekla naňho Dolores. „Týmto klamte verejnosť, nie mňa! Ja viem, o čo vám ide a ak by som bola presvedčená, že Potter v hlave niečo má, sama…“
„Dolores, buď ticho!“ zahriakol ju minister. Otočila sa k nemu. „Obaja buďte. Nemôžeme sa hádať medzi sebou, predsa. Ty o tom presvedčená nie si, ale keď pouvažuješ… Dumbledore tomu chlapcovi podsunul nejaké obrázky, dokonca celé výjavy, ktorými ho presvedčil o tom, o čom chcel. A nikto si nemôže byť istý, či pri tých výjavoch nespravil chybu. Bolo by dobré, keby sme sa tomu chlapcovi mohli pozrieť sami do hlavy, keby sme mohli tie výjavy dopodrobna rozobrať a možno nájsť niečo, pri čom Dumbledore chyboval. Rovnako ako chyboval s Weasleym. O toto Luciusovi ide. Chce dostať Dumbledora. On je náš spoločný nepriateľ. A ak si myslí, že sú tí dvaja liečitelia užitoční, treba mu veriť…“
„V poriadku,“ rozhodila rukami rezignovane. „Ak si toto myslíte, konajte ako uznáte za vhodné. Ja, ako riaditeľka, ale musím postupovať podľa Správnej rady… čo sa ceríte?“ zamračila sa na Malfoya.
„Nezabúdajte, za akých okolností ste sa stali riaditeľkou,“ jemne ju upozornil. Tentoraz to bola Dolores, ktorá sčervenela.
„Drahý Lucius, bola som to ja, kto šiel na Rokfort, aby priamo bojoval s Dumbledorom. V boji proti tomu zločincovi som vyvinula viac aktivity a snahy, ako vy, tak mi tu teraz nepripomínajte, za akých okolností som sa stala riaditeľkou…“
„Nie, o to nejde,“ zasmial sa znova. A ospravedlňujúco zdvihol ruky. „Len, že ma fascinuje, ako veľmi vám záleží na dodržiavaní akýchsi predpisov a požiadaviek Správnej rady, keď si vlastne môžete písať sama Dekréty, ktoré vám vyhovujú…“
„Už raz na tej škole som a dobre vieme, že značná časť Dumbledorovej podpory bola a je práve na Rokforte. Pokojne ste tam mohli ísť vy… Teraz sa ale ozvalo deväťdesiat rodín a to nie je nič, čo sa dá ignorovať…“
„Znova vás žiadam o pokoj, prosím. Veď sme všetci traja na tej istej lodi, tak sa prestaňme naťahovať…“
Nie, neupokojili sa. Naťahovali sa ešte niekoľko minút, kedy si štipľavo adresovali svoje pripomienky. Dolores chcela kontrolovať Rokfort, profesorov a ten Potterov odboj, ktorý stále fungoval a hoci to nahlas nepovedal nikto, ona tušila, že stále podporujú Dumbledora.
A Malfoy vedel presne, čo by chcel z Potterovej hlavy dostať. Konkrétne informácie, pretože sa o ňom na Grimmauldovom námestí rozprávali veľmi často. On bol v spojení s tým prekliatym Rádom aj v dobe, kedy sa snažil získať Proroctvo pre svojho Pána. Legilimenciou to ale nešlo, ako mu prezradil Valender. A on musel vymyslieť niečo, vďaka čomu sa k Potterovi dostane, pretože vedel, že on je kľúč ku všetkému. Aj k Proroctvu, aj k Dumbledorovi, aj k Rádu. Jeho meno ten prekliaty škriatok, ktorý však už neprišiel, drmolil neprestajne. Jeho a tej malej weasleyovskej sučky. Oni dvaja sa tam spomínali neprestajne.
——
Zdalo by sa, že sa začala situácia na hrade upokojovať. Aspoň tak to zhodnotili Chrabromilčania, keď im prestali liečitelia sliediť po klubovni a oni to nazvali prvým víťazstvom nad systémom. Áno, uľavilo sa im, lenže to bol len prchavý pocit. Pre Harryho určite. Liečitelia aj tak chodili na Harryho hodiny, pri jedle ho tiež pozorovali a hoci sa mu nedržali v pätách, v jeho blízkosti predsa len boli. On pokojný nebol ani náhodou.
Aspoň, že nemuseli dávať pozor na Grawpa, ako ich prosil Hagrid. Chcel po nich, aby naňho zašli dohliadnuť, pokým sa Rádu podarí ho dostať z Rokfortu. Našťastie to trvalo len dva dni, kým sa na to Sirius s ostatnými pripravili a tak oni za ním nemuseli. Úprimne, nechcelo sa im zoznámiť s Hagridovým tri a pol metrovým divokým bratom, ktorý láme stromy a rozbíja maštale. Stačilo, čo im vravel Sirius. Deviati mali čo robiť, kým ho dostali z pozemkov preč a potom im trvali dva dni, než ho dostali na miesto, kde mali s Hagridom v pokoji vyčkať na lepšie časy.
Harrymu sa uľavilo po tých informáciách. A dostali aj ďalšie informácie. Do Anglicka prišlo prvých desať rumunských čarodejníkov a priniesli odkaz od Charlieho, že by malo do týždňa prísť ďalších pätnásť čarodejníkov a niekoľko cudzincov už šlo do svojich domovín, aby mobilizovali ďalších. Tu sa to rozbiehalo pekne. Rád sa chcel zamerať na stráženie Ministerstva, hoci len zvonka. Proroctvo bolo na Ministerstve, Voldemort ho stále chcel, čiže predpokladali, že sa tam niečo zomelie.
Už menej sa Harrymu páčila ďalšia informácia. Rád sa zameriaval aj na kontrolovanie Azkabanu, keď tam Ministerstvo poslalo len desať aurorov. Po pravde, toto bolo podľa Siriusa akútnejšie, ako Ministerstvo a oni nemôžu odignorovať informáciu, že sa Voldemort pokúsi dostať k verným, keď ju už raz majú. Horšie bolo, že mohli akurát tak pozorovať, striehnuť a keby sa niečo zomlelo, tak improvizovane zasiahnuť. Bolo to niečo neisté a nebezpečnejšie, než samotný labyrint spred roka. Podľa Harryho. Sirius síce namietol, že labyrint bolo skutočne niečo úplne iné, ale v podstate bolo Harryho porovnanie správne a tým svojho krstného syna ani trocha neupokojil. A nepomohlo ani jeho prehlásenie, že by zrejme od nudy zdrevenel a preto sa na tú trochu vzrušenia a akcie vcelku teší. Vzápätí musel Harrymu prisahať, že dá na seba pozor.
A sľub musel byť vyrieknutý aj opačne. To sa síce zase nepozdávalo Harrymu, pretože porovnávať situáciu pred Azkabanom a v Rokforte bolo proste smiešne, ale sľúbil Siriusovi, že bude opatrný. Liečitelia ho síce sledovali, ale ako sa presvedčili, poľahky sa im dalo ujsť, keď mu skutočne nesmrdeli za pätami. Tajných chodieb a skratiek bol Rokfort plný a keď ste vedeli, kam ísť, mohli ste zmiznúť vcelku elegantne. Niekoľkokrát to spravil. Vždy však vtedy, keď sa na hrade nič nestalo, aby svojich sledovateľov presvedčil, že hoci zmizol, spravil to len preto, aby mal pár súkromných a nevinných chvíľ so svojou priateľkou. A keď ich presvedčí, že je nevinný, k vylomeninám príde až potom.
Vstupnú halu zaplavili v jednu noc ďalšie obrázky prilepené trvanlivým lepidlom. Tentoraz zobrazovali Rubeusa Hagrida a Sybillu Trelawneyovú po tom, ako dostali padáka a opúšťali Rokfort. A vzhľadom k tomu, že boli obaja preč a v bezpečí, Dean obrázok vyšperkoval tým, že na ňom zobrazil karikatúru ležiacej Dolores pod Hagridovou nohou a tiež proroctvo vyrieknuté bývalou profesorkou Veštenia v znení: Pravda sa ukáže a my sa vrátime!
Dolores sa na tom namnoženom obrázku len krátko zasmiala a prikázala Filchovi strhnúť ho, aby šla na raňajky, automaticky skontrolovala situáciu nad svojou hlavou a sadla si na svoje miesto. Prvý incident bol zámerný, druhý pripísala pokazenému žalúdku, ale keď sa udial tretí incident a jej ružové šaty hýrili farbami, kontrolovala tenkú nitku nad svojou hlavou pravidelne. A aj počas jedla sa stalo, že občas hmatkala po nitke. To však nezabránilo tomu, aby vzápätí utekala z večere držiac si rukami nos a kvapkajúcou krvou medzi prstami.
A ďalší deň vyšetrovala, kto v Sieni pri večeri použil prútik. A ľutovala toho, že neprikázala okamžite použiť kúzlo na zistenie posledného vyslaného kúzla aby zistila, kto ju zaklial. V tomto smere sa Rebelom mimoriadne darilo. Ale to bolo asi všetko. Akosi sa niektorým Rebelom prestávalo dariť v iných sférach ich životov. Alebo možno nie nedariť, ale jednoducho žili svoje životy a všetko nebolo len ružové.
Najskôr sa stalo asi to, že sa Hermiona rozišla s Rogerom Daviesom. A hoci to nebolo nikdy úplne vážne a hoci ostali priateľmi, rozišli sa a dôvod bol tak trocha… zvláštny. Po návrate z Vianoc si Roger niekoľkokrát všimol, že sa Hermiona drží pri Ronovi viac, ako by sa mu páčilo. Áno, prišiel o otca a oni boli dlhé roky priateľmi, čiže ho musela podporiť. Nepozdávalo sa mu ale, ako ho chytala za ruky, ako sa od neho spočiatku ani nepohla. Aj dvojčatá prišli o otca a boli relatívne v poriadku. Darmo Hermiona poukazovala na to, že aj Angelina a Alica sa pri nich držia. Nepomohla si tým argumentom. Podľa Rogera je to medzi dvojčatami a siedmačkami o niečom inom a ak si Hermiona myslí, že niečo podobné je aj medzi ňou a Ronom, tak sa radšej rozídu a hotovo. Chvíľu ju to mrzelo, potom ale prehlásila pred kamarátkami, že je to aj tak dobre. Musí sa sústrediť na učenie a chodenie s niekým by ju len odpútavalo. Ako Ginny, tak aj Lucy zavrteli hlavami.
A bol to práve Ron, ktorý vyfasoval ako prvý trest od Dolores. A znova, dôvod bol tak trocha zvláštny. Pochopiteľný, keby si vybrali niečo iné. On ale na hodinách Obrany proti čiernej mágii študoval malú knižočku, Príručku pre gentlemana a práve toto sa stalo dôvodom mnohých vtipov. Nielen tých hnusných od Slizolinčanov, ale aj priateľských od kamarátov a podpichovačných od bratov. A hoci mal chodiť dva týždne na trest a hoci ho to zahanbilo, paradoxne to dvihlo jeho popularitu a záujem u dievčat. To mu povedal Harry, ktorému to potvrdili ako Lucy, tak aj Ginny a hanba, nehanba, Ron sa po pár dňoch nosil po hrade ako páv.
Potom tu bol Neville, ktorý sa zahryzol do trénovania ešte viac, ako pred Vianocami. Niekoľkokrát sa stalo, že sa Ronovi skutočne nechcelo ísť ráno behať, Neville ale vstával každý deň o hodinu skôr, ako ostatní a šiel von. Keď ho nikto nevidel, začal aj posilňovať. Robil všetko, o čom mu vravel Ron. Neville veľmi túžil dostať sa na rovnakú úroveň ako Harry a Ron. Alebo aspoň podobnú. Veď predsa on mohol byť tým chlapcom z Proroctva. A keby to tak bolo, ako by to asi vyzeralo teraz? Čo by on zmohol? Niekoľkokrát si dokonca vyskúšal, aké je to byť práve v tele Harryho. A musel uznať, že so sebou musí nutne niečo spraviť, preto začal byť takmer až posadnutý. Pokým dievčatá a Harry chodili behávať skutočne len cez víkendy a Ron občas zašomral, že chce ešte spať, Neville bol vonku každé ráno. A vytúžené ovocie to malo začať prinášať už onedlho.
Kiež by si bola aspoň trocha istá tým, že vytúžené ovocie sa dostaví onedlho, aj Ginny. Respektíve, myšlienkami sa vrátila niekde pred Vianoce a k tomu, čo sa v decembri stalo. A chcela si overiť, či to bolo len ojedinelé, alebo či to znamená niečo viac. Zrejme niečo katastrofálne. Keby šlo len o ňu, možno by sa s tým naučila žiť. Možno by sa skutočne dalo čakať, kým bude mať viac rokov. Možno by dokonca nikdy nemusela s nikým chodiť, hoci to bola hrozná predstava. Lenže nešlo len o ňu, ale aj o Harryho, keď sú jej predpoklady správne. A tým pádom o Lucy. Oni nebudú čakať donekonečna, hoci vedela, že jej kamarátka z toho má strach. Raz ten strach prestane mať, za pár dní bude mať pätnásť a potom čo? Stane sa Harrymu niečo také, ako sa stalo jej? Mala by ho varovať? Mala len podozrenie, nemala dôkaz. Nevedela nič konkrétne, čo nebolo v tom ich prepojení žiadnou novinkou.
Pravdou ale bolo to, že keď sa Harry intímne zblížil s Čcho, ich mysle ešte prepojené neboli. Začali sa chrániť cez prázdniny. Ona mu prvá vliezla do hlavy. A potom sa pri Eddiem blokla. Harry ešte stále mohol, lenže po tom, ako sa cez Vianoce dostal on do jej hlavy… neblokne sa teraz on? Čo keď sa nikdy s nikým nedokážu intímne zblížiť, pokiaľ bude fungovať to ich prepojenie? Čo keď to ich mysle proste neakceptujú? A pri snahe o hocičo, sa jednoducho zablokujú? Čo keď… pre Merlina najvyššieho… budú ich mysle schopné akceptovať len toho druhého? Vtedy to ich prepojenie dosiahne bod, cez ktorý sa jednoducho nedostanú. Áno, milovala ho strašne, tým ich spôsobom, ale toto… nie takto, pre Merlina!
Horšie, že si sama nebola istá svojimi predpokladmi. Možno je skutočne chyba len v nej. Lenže vtedy cítila niečo zvláštne, čo sa nedá vysvetliť, rovnako ako cítila zlú nechuť v tej miestnosti, kde je niečo späté s Tomom. Ten blok bol čudný, hoci v živote nebola zablokovaná, takže nemohla porovnávať, ale proste vedela, že je to zlé. Že to nie je normálne. Veď aj psychická porucha je svojím spôsobom vcelku normálnou v tom smere, že sa o nej dá hovoriť. Toto bol ale pocit… proste niečoho zlého. Bolo zlé, keď na ňu Eddie siahol.
A skôr, než by sa s týmito svojimi zvláštnymi úvahami zverovala Harrymu, nedajmerlin Lucy alebo Hermione, čo by bolo snáď ešte horšie, musí si to overiť. Ibaže na to, aby začala s niekým chodiť a po pár schôdzkach by sa rozhodli pre vzájomné ohmatávanie, na to čas nemala. Veď Lucy mala mať onedlho pätnásť a ona vedela, aké predsavzatie si jej kamarátka dala. A na to, aby šla na rande a na prvej schôdzke skúsila niečo viac, na to sa proste necítila. Tak čo mala spraviť? Skúsiť to s Eddiem, ktorý, ako si veľmi dobre všimla, to nevzdal ani po Vianociach? Skúsiť sa dohodnúť s nejakým chlapcom, aby jej robil objekt testovania? Kto by na to pristúpil? A okrem toho, od hanby by sa prepadla, keby to niekomu navrhla.
Nie, že by nebolo záujemcov o jej priazeň dosť. Skôr naopak, až ju to stále prekvapovalo. A nebol to len Colin, ktorý jej zrejme nikdy neprestane nadbiehať. Všimla si, že si ju obzerajú viacerí. Mlsne a so záujmom. Neville, Dean, Ernie McMillan, dokonca aj Lee Jordan. A dosť ich bolo aj mimo Rebelov. Ale znova, na to, aby sa dopracovali pri chodení k iným prejavom náklonnosti, na to musí ubehnúť čas.
Tak čo mala, sakra, spraviť? Chytiť niektorého z nich, bozkávať sa s ním a dúfať, že ju to hneď vzruší a potom ho nechať, aby na ňu siahol? Veď je to nezmysel. To nie je autoerotika, sakra. Čo má urobiť? Varovať Harryho? Počuj, Harry, mám taký problém a myslím, že ty ho budeš mať tiež… vieš akože… Lucy sa ťa nikdy nebude môcť chytiť, pretože mňa sa nemohol chytiť Eddie. Síce sa milujete, chodíte spolu, bozkávate sa a svedčí vám to… ale to je zrejme, podľa mojich predpokladov všetko, čo si budete môcť dovoliť? Dobré nie? A ešte predpokladám, že intímnosti budeš môcť prijímať len odo mňa. To na záver. A teraz… šup na rande…
Bolo to celé zle. Nezmyselné. A bolo to to najfrustrujúcejšie, čo ju doteraz stretlo. Ani za Lucy nemohla ísť, aby ju varovala. Čo by jej asi povedala? On ti to môže robiť, ale ty jemu nie, pretože mu to, s najväčšou pravdepodobnosťou, budem môcť robiť len ja? Keby to nebola práve Lucy, asi by na to kašľala. Lenže bola to jej najlepšia kamarátka a keby vedela, čo všetko sa za tým ich prepojením bude skrývať, nechcela by, aby si niečo začali. Celkom logicky. Už dosť, že sa oňho Lucy musí deliť s ňou. Hoci to tak neberie a vie, prečo to tak musí byť. Toto by ju zrejme úplne dorazilo. Zničilo by ju to.
Rozhodla sa, že skutočne s niekým skúsi chodiť. Nesadne si teraz a nebude čakať, aby umrela ako stará panna, že áno. Bude s niekým chodiť a keď sa dostanú k tamtomu, tak potom uvidí. A bude dúfať, bude sa modliť, ak sa Lucy rozhodne, aby si to tí dvaja navzájom spravili niekoľkokrát. A aby trebárs ani nečakali na jej šestnástiny. Aby do toho proste skočili a aby jej tie myšlienky vyvrátili, pretože sa z nich zblázni…