„Tak ako?“ spýtal sa Harry netrpezlivo, keď sa Sirius vrátil spolu s Remusom a Kingsleym z pivnice.
„Už je to vyriešené,“ odvetil vážne. Harry sa zamračil.
„Čo všetko vytáral?“
„No… čo ja viem…“ mykol plecami a sadol si. Okolo stola sedeli aj ostatní, ktorí netrpezlivo čakali na výsledky vypočúvania Kreachera. Na Percyho výzvu ho Sirius skutočne zadržal, respektíve mu prikázal, aby zišiel do pivnice a ani sa odtiaľ nepohol. Ani o milimeter.
„Vypočúvanie škriatkov nie je jednoduché,“ Kingsley sa usmial na svoju neter, ktorá mu naliala čerstvo uvarený čaj. Molly stisla pery. Bola to predsa jej úloha. Ale zase, Lucy nie je so svojím strýkom tak, ako by sa patrilo. Tak nech mu ten čaj naleje, no…
„A zvlášť tento je slizký ako had,“ zavrtel hlavou Sirius. „Odjakživa to je zlý, podlý, nechutný…“ prskal síru všade okolo seba.
„Dobre, stačí,“ stopol ho Remus a pozrel na Harryho. „Kreacher si našiel medzierku, ktorá mu umožnila poslúchať… ale vlastne aj neposlúchať.“
Bola to pravda. Sirius síce prikázal Kreacherovi, aby ostal na treťom poschodí a dole zliezal len keď to bude nevyhnutné a domoví škriatkovia musia vždy na slovo poslúchať svojho pána. Lenže Kreacher slúžil urodzenej rodine Blackových, do ktorej sa ráta aj Narcissa, Andromeda a Bellatrix. A keď sa dom na Grimmauldovom námestí zapĺňal polovičnými, zradcami, vlkolakmi, humusákmi, zlodejmi a kdejakými krížencami, ničilo to tú jeho predstavu o službe vznešenej a starobylej rodine. A ani prácu od neho nechceli. Nie, že by ju niekedy robil dobre a ochotne, skôr naopak, lenže keď sa tu začala rozťahovať tá ryšavá, tučná krvizradkyňa, Kreacher sa začal nudiť. A začal premýšľať.
Rodinu Blackových predsa nepredstavuje len ten nevďačník, ktorý zničil jeho pani. Rodina Blackových je rozsiahla a on predsa slúži rodine Blackových.
Podľa Kingsleyho, ktorý pri škriatkovi strávil takmer tri hodiny, aby krkolomným pokladaním otázok vyťahoval informácie, Kreacher zhruba pred troma mesiacmi opustil Grimmauldovo námestie prvý raz, aby navštívil domov jedinej Blackovej, ktorá pripadala do úvahy. Do Azkabanu sa mu nechcelo ani trocha a k zradkyni Andromede už vôbec. Pán mu predsa nepovedal, aby neopúšťal dom. Kreacher má predsa slúžiť rodine Blackovej. A Narcissa Malfoyová do tejto rodiny patrí a reprezentuje ju tak, ako sa sluší a očakáva.
Niekoľkokrát bol na Malfoy Manor. Najskôr len s tamojšími škriatkami, neskôr sa predstavil aj svojej panej, Narcisse. Povedal, kto je a hoci ho ona chcela najskôr vyhodiť, Lucius ju zadržal a vyjadril sa, že Kreacher môže byť užitočný. Vrnel vtedy blahom, že môže byť prospešný a vytáral mená takmer všetkých členov Fénixovho rádu, ktorí sa v dome jeho nevďačného pána zjavovali a ktorých zazrel. Z porád nepočul nič, pretože sa zvykli zaistiť a hoci sú škriatkovia mocní, takéto kúzla nedokážu prelomiť. Nič iné nevidel a to, čo počul pomimo, nebolo zrejme nijako dôležité. V skutočnosti už bol veľmi starý, miestami pomätený a vcelku sklerotický. Lenže Lucius ho začal volať pravidelne a stále dokola sa pýtal na novinky.
„Ale to, že som mu nakázal, aby ostal na treťom poschodí, nás zrejme trocha zachránilo,“ Sirius sa tváril previnilo.
„Trocha, pravda,“ súhlasil Kingsley. „Kreacher tam spočiatku skutočne zodpovedne trčal. Priečilo sa mu poslúchať, ale musel. Posledné dva mesiace ale intenzívne špehoval. Našťastie sme sa pri schôdzach istili a neviem, či nad nami niekto drží ochrannú ruku, ale Améliu nezahliadol…“
„Och, Merlin,“ vyhŕkla Molly. Prezradenie Amélie mohlo zničiť všetky ich plány.
„Pýtali ste sa konkrétne?“ vyzvedal Harry.
„Veľmi konkrétne,“ prikývol auror. „Preto to trvalo tak dlho. Pretože sa snažil neodpovedať na otázky priamo, snažil sa o úskoky, ale napokon zaspieval…“
„Kingsley bol veľmi presvedčivý,“ pochválil ho Remus.
„Snažil som sa. Lucius pozná niekoľko mien, ale keďže vieme, že oni vedia kto patrí k Fénixovmu rádu, nie je to dôležité. Je úplne jedno, že identifikoval Tonksovú, alebo Billa. Amélia vždy chodila na schôdze včas, takže v dobe, kedy on zliezol, aby sliedil, ona už bola v kuchyni a tam sa neodvážil. A je jedno, že začul o Odbore záhad. Obe strany vedia, o čom to je. Ritu sme nikdy nemenovali. Ani miesta, kde vznikajú letáky. Toto sa vždy riešilo vo dvojiciach, prípadne trojiciach. A keďže bol u Malfoya naposledy ráno v deň pohrebu Artura, nemohol mu povedať o všetkých členoch, o Charliem, o Vianociach, o našich plánoch, ktoré sme v posledných dňoch vo veľkom preberali… napríklad aj o výrobe falošného proroctva, ktoré tam nastrčíme a naďalej sa budeme tváriť, že je tam pravé proroctvo. Toto všetko mohol začuť a tiež mohol zahliadnuť Percyho a hoci mohla Amélia uniknúť jeho pozornosť, nový ryšavý jeho pozornosť upútal. Už však nič Luciusovi nepovie…“
„Ako ste to zaistili?“ spýtal sa Ron. Všetky decká spolu s Molly pozorne počúvali. A Kingsley si vymenil pohľady s Remusom aj Siriusom.
„Vy ste ho zabili?“ vydýchla Hermiona šokovane. Ginny s Lucy stiahli obočie.
„Spravil som to ja,“ priznal sa Kingsley.
„Ale nie!“ hlesla Molly zhrozene.
„Mŕtvy Kreacher, dobrý Kreacher,“ zamračil sa Sirius. „Najradšej by som to spravil ja za všetky tie roky, vieš?“ díval sa na Molly. „Lenže na to nemám žalúdok,“ zaškľabil sa.
„Nemôžeme riskovať,“ potichu povedal Remus. „Teraz, keď sme ho obvinili a vypočúvali, akýkoľvek následný rozkaz by mohol ignorovať a utekať za Luciusom, aby uňho hľadal útočisko…“
„V posledných dňoch sme sa tu bavili o nových plánoch, novom smerovaní Rádu. A tie plány sú veľké,“ pokračoval Kingsley úplne pokojne. „Nechávať ho nažive by bolo riziko. Prepustiť sme ho nemohli, logicky. Jedinou možnosťou bolo umlčať ho týmto spôsobom. Alebo sme mali dopustiť, aby sa Lucius dozvedel o Charlieho aktivitách? O výmene proroctva? O Percym?“
„Ale keby…“ Hermiona mala takmer slzy v očiach. „Možno, keby sme zmenili všetci svoj postoj k nemu, zmenilo by ho to…“
„Nebuď naivná, prosím,“ odfrkol Sirius. „Aj tak bol len na obtiaž. Spravili sme mu službu, dovolím si predpokladať…“
„Ako?!“ vyletela nahnevane. „Vraždou?“
„Zabitím, áno,“ opätoval jej zamračenie. „Naprávať ho, ako vravíš, by trvalo veľmi dlho, ak by som o tom len teoreticky uvažoval a ak by existovala minimálna šanca k úspechu. Za tú dobu by Luciusovi vytáral aj to, čo zvykneš raňajkovať. Keby som ho hneď na začiatku prepustil, zabilo by ho to. Nikde by ho neprijali. Ani u Malfoya. Nebol by totiž užitočný. Bol starý, neužitočný a zlý. A ako povedal Kingsley… ak by som mu aj prikázal nevystrkovať nos z tohto domu… on už ako svojho pána začal brať Luciusa, vieš? Rozležalo by sa mu to v hlave a zdrhol by. Je oňho postarané a dosť k tejto téme…“
——
Lenže Hermione trvalo tri dni, než sa prestala mračiť a frflať nad neľudskosťou troch Fénixov. Hoci veľmi dobre chápala riziko, i tak stále dokola šomrala, že sa to malo riešiť iným spôsobom. Pohádala sa najskôr s Harrym a Ronom a napokon aj s Ginny, pretože ani tá to už nemohla počúvať. Hermiona sa upokojila, až keď ju Harry nasrdene prirovnal k Dumbledorovi, ktorý sa snaží v každom vidieť len to dobré a preferuje pacifistické spôsoby riešenia situácií a tento postoj by mohol stáť život niekoho ďalšieho. Čo keby Kreacher vyzradil napríklad fakt, že je Lucy Kingsleyho neterou? Už tak to mal Kingsley dosť nahnuté a musí si dávať na seba mimoriadny pozor okrem toho, že dáva pozor na Améliu. Toto vyzradenie a následné špáranie sa v minulosti Malfoyom alebo hocikým iným, by mohlo Kingsleyho úplne zničiť. Nehovoriac o tom, že by bola ohrozená aj Lucy rovnako ako Susan Bonesová. Našťastie prišiel Percy a odhalil Kreachera skôr, než by ten napáchal nenapraviteľné škody.
I tak si všimli, po riadnej kontrole jeho nory, v ktorej žil, že nielenže špehoval, ale aj kradol. Pod zatuchnutými a plesnivými dekami a handrami, na ktorých spal, mal veľa predmetov, ktoré Sirius identifikoval ako majetok Blackových. Najčastejšie držal v paprčiach starú zarámovanú fotku, pretože bola obchytkaná a špinavá. Bola na nej zvečnená celá vznešená a starobylá rodina Blackovcov a vznikla v dobe, kedy mal Sirius dvanásť. Kreacher pri nej zrejme plakal a spomínal na staré dobré časy, kedy sa stretali všetci, úplne všetci, aj s jeho novou pani Narcissou.
Niekoľko hodín vypratávali a čistili noru v jednej z izieb na treťom poschodí. Jeho pôvodnú noru, ktorá bola v kuchyni vedľa komory, vypratal Sirius vo chvíli, kedy prišiel bývať na Grimmauldovo námestie a nemienil sa so škriatkom stretať častejšie, než bolo nevyhnutné. Napokon neostala po Kreacherovi v dome ani pamiatka. I tak zaznela úvaha, či sa škriatok nezačal pomaly sťahovať preč, k novým pánom. Sirius tomu neveril. Malfoy by Kreachera len využil, ale nikdy neprijal pod svoju strechu. A potom tému Kreachera definitívne ukončili.
——
Dumbledore sa priznal!!! A utiekol!!!
Čítate správne. Pravda sa napokon ukázala a potvrdilo sa, že malo Ministerstvo pravdu od začiatku keď tvrdilo, že sa Dumbledore snaží o prevrat. Sám to potvrdil po tom, ako ho vypočúvali aurori spolu s ministrom v jeho pracovni v Rokfortskej škole čarodejníckej.
Každé podozrenie Ministerstva sa ukázalo ako opodstatnené. Dumbledore sa priznal k tomu, že zmanipuloval ako pána Blacka, tak aj Harry Pottera. S ich pomocou si mienil nakloniť mienku verejnosti na svoju stranu. Dobre vieme, za čo Harry Potterovi vďačíme. A tohto chcel zneužiť Dumbledore podstrčením celých radov udalostí do jeho hlavy. Rovnako postupoval aj pri Siriusovi Blackovi, ktorý prišiel na stopu Petrovi Pettigrewovi. V momente, ako sa Dumbledorovi zveril, ten sa rozhodol zmanipulovať aj jeho. Je predsa krstným otcom Harry Pottera a mať národného hrdinu a neprávom odsúdeného na svojej strane… o to Dumbledorovi šlo. Aby verejnosť pochybovala o ministerstve. O jeho krokoch a zámeroch.
Vo svojich plánoch pokračoval. Zmanipuloval aj Artura Weasleyho, ako sám priznal. Uvalil naňho neodpustiteľnú kliatbu Imperius a žiadal od neho krádež dvoch Obracačov času z Odboru záhad. Preto tam Weasley šiel a keďže príkaz bol jasný, neváhal k jeho splneniu vyvinúť mimoriadnu agresiu a brutalitu, ktorá vyprovokovala Nedotknuteľného Khana k použitiu rovnako silných kliatob.
Prečo práve Obracače časov? Dumbledore pri svojom vypočúvaní, ako sa nám podarilo zistiť, len naznačil, čo s nimi plánoval. Kam sa chcel prostredníctvom nich dostať. Jeho zrejme obsiahle plány mali pár trhlín a chcel ich pomocou Obracačov času napraviť.
„Vravel som to od začiatku,“ vyjadril sa minister Fudge. „Dumbledore tieto plány spriadal dlhé roky. Hľadal zámienku, aby ich spustil a aby si podvolil Ministerstvo. Keď sa zjavil Black tak vedel, že jeho chvíľa nastala. Do toho sa uskutočnil Trojčarodejnícky turnaj a neprekvapilo by ma, keby to bol sám Dumbledore, ktorý podstrčil Potterovo meno. Harry Potter sa dá nazývať národným hrdinom a víťazstvom v tomto turnaji si svoj kredit len navýšil. A Black je predsa neprávom uväzneným čarodejníkom, ktorý šiel dlhé roky za svojou pravdou, napriek tomu, že mu nikto neveril a vyhral.
Všetci veľmi dobre vieme, že s týmito čarodejníkmi verejnosť veľmi sympatizuje. A Dumbledore vedel, že to tak bude a preto ich obalamutil. Čarodejníkovi jeho formátu nerobí problém podstrčiť do hlavy komukoľvek čokoľvek sa mu zachce. A ako sme mohli sledovať, jeho plán mu vychádzal.
S Weasleym spravil chybu. Rátal s tým, že Odbor záhad bude v noci prázdny a Weasleymu sa krádež podarí bez toho, aby sme si niečoho všimli a Dumbledore by pokračoval vo svojich snahách. Jeho plány sme ale zmarili, našťastie a hoci vieme, že Dumbledore sa nevzdá, sme naňho pripravení.“
Lenže, ako sme sa dozvedeli, Dumbledore po svojej výpovedi zmizol.
„Je to tak,“ pokračoval Fudge. „Priznal sa a než ho mohli aurori zatknúť, proste zmizol v plameňoch svojho fénixa. Tým svoju vinu len zdôraznil. Neuspokojil sa s pobytom v Azkabane, neuspokojí sa ani s tým, že jeho plány sme zmarili. Som presvedčený, že bude pokračovať. Oddelenie aurorov sa pripravuje k rozsiahlym pátracím akciám.“
A čo letáky? Potvrdila sa spojitosť Dumbledora aj s touto činnosťou?
„Ťažko odhadovať,“ vyjadril sa šéf Aurorského úradu, Rufus Scrimgeour. „Dumbledore sa k tejto aktivite nepriznal, čo mi príde zvláštne vzhľadom k tomu, že sa priznal ku všetkému. Buď má s letákmi ešte niečo v pláne, alebo za nimi skutočne nestojí…“
Fénixov rád?
„Je to možné,“ pripustil Scrimgeour. „Vieme, že táto skupina v minulosti fungovala. Predpokladať, že ju Dumbledore znova nevytvoril môžeme… Možno skutočne koná sám. Letáky však naznačujú, že ak aj s nimi Dumbledore nemá spojitosť, existuje niekto, kto ho týmto spôsobom podporuje. Vymýšľa lži len preto, aby odpútaval pozornosť od pravých pohnútok Dumbledora. Áno, možno je to samotný Fénixov rád, ktorého bol Dumbledore vodcom a títo čarodejníci sú lojálni. A naopak, možno Dumbledore klamal len preto, aby tajil identitu ďalších čarodejníkov, ktorí sú s ním spojení.“
„Pred aurormi je ťažká úloha,“ dopĺňal Fudge Scrimgeoura. „Pokúsia sa Dumbledora vypátrať a uväzniť. Budú pokračovať aj v odhaľovaní páchateľov, ktorí majú na svedomí letáky. A v neposlednom rade budú dbať o zvýšenú bezpečnosť na Ministerstve mágie. Dumbledore sa niekoľkokrát pokúsil dostať na Odbor záhad a neverím, že by sa svojej snahy vzdal. Správna rada už musí uznať, že je Dumbledore zločinec. Ministerstvo mu zablokovalo majetky a tiež je odvolaný zo všetkých funkcií, vrátane funkcie riaditeľa Strednej čarodejníckej školy a ja navrhnem Správnej rade, aby do tejto funkcie bez prieťahov dosadila terajšiu Vrchnú inkvizítorku, Dolores Jane Umbridgeovú.“
A čo bude s Potterom, Blackom a Weasleym?
„Dumbledore ich zmanipuloval. Až postupom času sa ukáže, či si jeho zásah do ich vedomia neponesie následky. Harry Potter bude pozorne sledovaný, aby sa dokázalo zhodnotiť jeho správanie. Weasleymu už život nevráti nič, ale jeho rodine bude vrátené všetko, čo im bolo vzaté. A záleží čisto na Blackovi, ako sa zachová. Jemu nariaďovať nemôžeme nič, ale po tomto zistení bude v jeho záujme, aby sa nechal prezrieť.“
Takto je to teda, drahí priatelia. Veľa z vás uverilo Dumbledorovi, Potterovi a Blackovi. Ako sa práve ukázalo, Dumbledore je veľmi nebezpečným a prefíkaným zločincom, ktorý sa dokáže pri realizácii svojich plánov uchýliť k hocičomu. Neštíti sa zneužiť Chlapca, ktorý prežil, ani zlomeného muža na úteku, či otca siedmych detí. Takýto je Dumbledore. Bez chrbtovej kosti, bez svedomia, bez morálky. Jeho tvrdenia o návrate Toho koho nemenujeme sú len súčasťou ďaleko rozsiahlych plánov a sú nepravdivé.
Rita Skeeterová
„Tak, to by sme mali,“ zavrčal Harry, keď si prečítal novinový článok. V kuchyni neboli len jedny noviny. Nedoniesol ich len Remus, ale aj Bill. A čítali všetci.
Nepáčilo sa mu to. Nepáčilo sa to ani Siriusovi a stavil by sa, že okrem Molly sa to nepáčilo nikomu. Ale mali pravdu. Keby stále tvrdil, že sa Voldemort skutočne vrátil, buď by ho zavreli do Azkabanu, alebo a to skôr, zavreli by ho k Mungovi. Takto sa bude tváriť, že ho Dumbledore riadne oklamal. Len teraz z neho bude idiot. Chudáčik oklamaný. S podstrčenými predstavami.
„Dolores musí robiť od radosti kotrmelce,“ zaprskal.
„Dolores zrejme robí od radosti aj iné veci,“ mračili sa dvojčatá.
„Nebude to dlho trvať, dovolím si predpokladať,“ povedal Remus a poďakoval Molly za raňajky. „Pár mesiacov, viac nie. Voldemort dlhšie nevydrží čakať. A my musíme čo najrýchlejšie skonsolidovať sily…“
Také boli plány. Charlie hneď po Novom roku odíde naspäť do Rumunska, aby obnovil kontakty a dal dohromady prvú skupinku dobrovoľníkov. Rumunských. Lenže v dračej rezervácii pracovali aj čarodejníci z iných štátov a títo budú v rámci voľna odchádzať do domoviny, aby tam dávali dohromady ďalších bojovníkov.
A úlohou najmä Siriusa s Billom bude zohnať dosť veľké a vhodné priestory, ktoré sa začarujú na akési kasárne. Sirius aspoň nevyjde z cviku. Už včera kúpil panstvo. Boli sa naň pozrieť hlavne decká a Molly, ktorá sprvu ani nevedela, čo si pod pojmom panstvo presne predstavovať. Ale to, čo videla… dlho vrtela hlavou vstrebávajúc ten šok.
No a Bill, Remus a Kingsley budú sprvu veľmi užitoční, aby panstvo a kasárne začarovali všetkými možnými kúzlami a zaistili ich rôznymi bezpečnostnými prvkami. Spoliehať sa na Dumbledora nemohli, ktovie keby sa zase objaví. A po pravde, hlavne Sirius s Billom a Charliem nechceli od Dumbledora pomoc zámerne. Dokážu si predsa poradiť aj sami, nie?
Všetko ostatné sa malo riešiť takzvane za pochodu. Aj panstvo, aj kasárne. Bude záležať aj od toho, ako svižne dokáže Charlie posielať cudzincov. Čím rýchlejšie, tým lepšie. Najskôr tu budú Rumuni, pri ostatných bude potrebné viac času. Charlie bol ale pevne odhodlaný urýchliť veci tak, ako to bude len možné. A keď tu budú prví, aj oni sa zapoja do prispôsobovania kasární.
A áno, budú vyčkávať tak, ako vyčkávali doteraz. Ibaže teraz to čakanie bude zmysluplnejšie a užitočnejšie. Musia si vytvoriť armádu vlastnými silami, keď tento spôsob Dumbledore nepovažoval za potrebný. Alebo čo si vlastne myslel. Všetci sa však podvedome zhodli na tom, že si pôjdu vlastnou cestou a Dumbledorove spôsoby preberať už nebudú.
——
„Ako to tam bude vyzerať, čo myslíte?“ spýtali sa dvojčatá, keď sa stretli všetky rokfortské deti u Harryho a Rona na akejsi bojovej porade. Aj oni viedli svoje porady, sporadicky sa k nim pridali dvojčatá. A ako sa blížil deň odchodu na Rokfort, dvojčatá chodili na porady častejšie.
„Prinútili nás vrátiť sa,“ zavrteli hlavou. „Aj napriek tomu, že by Dung skutočne dokázal zohnať prenájom a teraz, keď je otcovo meno očistené…“ nasilu sa zaškľabili, „tak by nám Ministerstvo ani nerobilo problémy. Možno.“
„Nezabúdajte ale, že aj keď sa Ministerstvo oklamalo, Malfoy a smrťožrúti pravdu poznajú,“ napomenula ich Hermiona. „On na tom cintoríne bol a vie, že má Dumbledore pravdu. A vie tiež, že sa priznal schválne, aby… a prestaňte stále prevracať očami!“ zaprskala zamračene.
„My si to všetci uvedomujeme, Hermiona,“ zmierlivo sa ozval Harry. Nielen dvojčatá prevracali očami. Jedinou solidárnou sa zdala byť Lucy. „Bavíme sa o tom predsa stále dokola. Neprestaneme ale žiť, nie?“
„Nie, samozrejme že nie, ale zbytočne hazardovať mi príde hlúpe,“ neprestávala sa mračiť.
„To my vieme,“ prikývol Ron. „Lenže práve pri tejto situácii neustále pripomínanie nebezpečenstva je zbytočné, vieš? Preto prevraciame oči, pretože to veľmi dobre vieme. Aj to, čo sa bude ďalej diať na Rokforte, nie?“ pozrel na bratov. Tí sa zaškľabili. Hermiona pevne stisla pery a Lucy pokračovala v solidárnosti, keď ju pohladila po chrbte. Ginny sa na ne zaškľabila.
„Jedine to nás na návrate na Rokfort teší. A priznávame… aj láka,“ usmiali sa významne. „Lenže to sme nechceli riešiť teraz. Mysleli sme skôr DA,“ pozreli na Harryho. Ten pokrčil ramenami.
„Myslím, že DA po tom Dumbledorovom priznaní už nebude mať tridsaťšesť členov… Obávam sa, aby sme nezostali len my s Lunou a Nevillom,“ zazubil sa.
„Nemyslíme. Minimálne Cedric pokračovať bude,“ uchechtli sa.
„Bude ich viac,“ zavrtela hlavou Ginny. „Všetci neostanú, celkom pochopiteľne. Napríklad taká Marietta sa určite nevráti. Ale keď je teraz Ministerstvo mimoriadne spokojné a pokojné, tak by mohli prestať tlačiť a vyzvedať a podpisy neprestanú fungovať, čiže jej neostane nič iné, len držať hubu…“
„Ale fuj aké škaredé slovo z tvojich úst, drahá sestra…“
„Máš však pravdu. Ostanú len verní…“
„Susan, Neville, Luna, Cedric… určite Lee s Alicou, Angelinou a Katie,“ vyrátaval Harry.
„Rozhodne Colin so Stevom, Nigel a Dennis,“ pridala sa Lucy.
„Ja vsádzam na Deana so Seamusom…“ skúsil Ron.
„Zrejme všetci Chrabromilčania, nie?“ ozvala sa Hermiona. Už sa prestala paprčiť.
„Správne, zrejme všetci naši,“ prikývol Harry. „No a ostatní… uvidíme, kto veril pevne. Horšie, že sa musím tváriť, akože mám vygumovanú hlavu. To ma štve,“ stiahol obočie.
„Pochopiteľne. Ani nám by sa nepáčilo, keby sme mali byť braní ako niečie bábky…“
„Uvidíme, kto sa napokon vráti,“ Lucy pozrela na Harryho. „A budeme pokračovať v trénovaní s tými, kto bude chcieť naučiť sa brániť.“
„Tak jest,“ prikývla aj Ginny. „Všetci podpísali a sú si vedomí toho, čo sa stane, ak zradia. Čiže znova opakujem… budú musieť držať hubu. A tí, ktorí sa vrátia… prečo pred nimi zakrývať pravdu? Prečo by sme im nemohli povedať, že otec umrel, pretože bránil Tomovi získať to, čo chránil Fénixov rád na čele s Dumbledorom? Prečo nepovedať, že sa Dumbledore sám udal, aby chránil Harryho, Siriusa a otca? Prečo by to nemali vedieť?“ vychrlila zo seba.
„Ja súhlasím,“ prikývol aj Ron. „Aspoň v našom malom klube nebudú otec, Harry a Sirius vyzerať akoby mali znásilnené hlavy…“
„Pekné prirovnanie, bratku,“ prikývli dvojčatá a pozreli na Harryho. „Súhlasíš?“
„Áno,“ odhodlane vyriekol. „Aspoň tej pevnej skupine treba povedať pravdu…“
„Potterovej vetve, správne,“ uškrnula sa Lucy. Harry prevrátil oči.
„Dobre. A čo s Dolores?“ Ronovi blyslo v očiach, keď pozrel na bratov.
„Budeme pokračovať v našich plánoch,“ usmiali sa významne. „Dokonca vieme, ako ísť na to kúzlo,“ mrkli na Hermionu.
„Viete, ako skombinovať levitujúce, časovacie a pohybové kúzlo naraz?“ vyhŕkla prekvapene.
„Spolu so zastieracím, áno,“ prikývli. „Ak do toho nechceme zatiahnuť škriatkov, tak to bude musieť ísť takto. V posledných dňoch sme v izbe trénovali… a vieme to na jednotku,“ hrdo sa napriamili.
„Ale to je úžasné,“ vyšlo z Hermiony fascinovane. Ani jej neprekážalo, že týmto spôsobom chceli Dolores podstrkovať svoje výrobky a vlastne tým porušovať všetky pravidlá. „Kto vám poradil?“
„Bill, samozrejme. Spolu s Remusom,“ zachechtali sa.
„Šikovní chlapíci,“ pochválil ich Ron.
„A nebude podozrievať škriatkov?“ spýtala sa Lucy. Všetky pohľady sa obrátili k nej. „Myslím… keď pochopí, že to má v jedle alebo v pití, prvé čo spraví je to, že ich začne vypočúvať. A my tam máme kopírovacie centrum, nie?“ upozornila.
„Fakt?“ spýtali sa dvojčatá. „V kuchyni?“
„No áno,“ mykla plecami. „Na škriatkov sa dá spoľahnúť, lenže keď ich začne vypočúvať, nemôžu niečo prezradiť?“
„Dobby nie,“ prehlásil Harry. Ale vŕtalo mu to v hlave.
„Určite by nič nepovedali na to, keby sa ich pýtala len na to jedlo a pitie,“ pridala sa Ginny. „A nemá dôvod pýtať sa na to, či niečo nezazreli, alebo o niečom nevedia, pokiaľ by nemala podozrenie a to by mať nemala, nie?“
„Ale keby sa rozhodla zavítať do kuchyne…“ Hermiona stiahla obočie.
„Presťahujeme tie letáky inde. Do Núdzovej miestnosti. A bude po probléme,“ povedal Ron samozrejme. Pozeral pritom ale na zamysleného Harryho. „Čo?“
„To áno, tie letáky musia preč,“ prikývol a pozrel na dvojčatá. „Nedalo by sa niečo vymyslieť? Nejaké odpútanie pozornosti? Pretože, keď ich začne vypočúvať… aké otázky by im mohla klásť? Či im niekto niečo nedal, napríklad. Pretože jej bude jasné, že to škriatkovská iniciatíva nie je. Bude sa pýtať, kto sa s nimi spojil. Kto ich o niečo poprosil. A oni sa môžu prekecnúť. Nie priamo k jedlu a pitiu, ale môžu povedať, že niekto chodil do kuchyne a niečo robil… a môžu nás prezradiť…“
„Na to pozor,“ hlesla Hermiona. To by zrejme bol ich koniec. Dvojčatá vyzerali veľmi zamyslene. V miestnosti bolo ticho. Absolútne. Niekoľko dlhých minút, kedy nad tým každý premýšľal.
„Dobre,“ nakoniec sa ozvali dvojčatá. „Dalo nám síce dosť práce naučiť sa kombináciu tých kúziel, teraz sa ale zameriame na to, ako sa naučiť za štyri dni poriadne mieriť…“
„Prvá akcia bude zrejmá. Niekto bude musieť vidieť cukrík, ktorý jej do pohára padne, ale upozorní na to, až to tá mrcha vypije…“
„A každá následná nehoda bude vedená kombináciou týchto kúziel, čiže môže striehnuť, neuvidí nič…“
„Ale keďže prvá hrozba pôjde z davu, bude ten dav podozrievať stále…“
„Už len zistiť, kto by spolupracoval…“
„Niekto v prvých laviciach, niekto menší…“
„Dennis alebo Nigel…“
„Nie, tí nie,“ zarazil ich Harry. „Stáli, keď si spisovala zoznam. Pamätáte? Musí to byť niekto, kto za nami okato nestál…“
„Ale kto? Napadá vám niekto?“ Ginny sa poobzerala. Ron pokrčil ramenami.
„My sme siedmaci. Po mene poriadne nepoznáme nikoho od štvrtého ročníka dole…“
„Ten malý Bifľomorčan, čo priniesol odkaz na Herbológiu,“ napadlo Harrymu. „Usmieval sa na mňa a potom sa mračil na Umbridgeovú… ako sa len volal…“
„Albert,“ pomohla mu Hermiona.
„Áno, ten. Skúsim sa s ním porozprávať. Na rovinu mu poviem, že by som potreboval jeho pomoc…“
„A bude spolupracovať?“ neverila Hermiona.
„Usmieval sa na mňa,“ Harry mykol plecami. Dievčatá sa rozosmiali.
„To je skvelé odporúčanie, takmerbratku,“ dvojčatá ho tresli do ramena. „Každopádne… vy máte za úlohu požiadať Alberta, alebo hocikoho iného o spoluprácu, keď do toho nechcete zamotať škriatkov a my ideme trénovať triafanie do pohára z výšky dvoch metrov. Majte sa…“
„Super,“ zabrblal Ron dívajúc sa na dvere, za ktorými zmizli jeho bratia. Zrejme by bol radšej s nimi a niečo podnikal, ale nahlas to nepovedal.
„Čo premýšľaš?“ spýtala sa Hermiona, keď zbadala Harryho výraz. Potriasol hlavou.
„Toto všetko, čo sme naplánovali… vlastne budeme robiť len chaos, nie?“
„Áno, o to ide…“
„Lenže… asi sa vám budem zdať zvláštny a šibnutý a nebezpečný…“ natiahol a pozrel na jedného po druhom. „Ja by som jej chcel spraviť niečo, aby trpela. Rozumiete?“
„Fyzicky? Či psychicky?“ spýtala sa Ginny pokojne. Hermiona naňho vytriešťala oči.
„Najlepšie oboje, nie?“ uškrnul sa Ron.
„Aby sa jej vrátilo všetko, čo spravila tebe. A zrejme ešte len spraví,“ prikývla Lucy.
„Áno, tak nejak. Budeme jej robiť zle, budeme jej spôsobovať nepríjemnosti a tak podobne… ale keby mohla trocha trpieť…“
„Fyzicky bude po tom, čo jej darujú dvojčatá…“ zazubila sa sa Ginny.
„Uvedomujete si, nad čím všetci uvažujete?“ mračila sa na nich Hermiona. „Chcete ubližovať a týrať?“
„Je to Umbridgeová, nič iné si nezaslúži,“ odvrkol Ron.
„My sa ale nebavíme o výrobkoch dvojčiat, kedy jej to za chvíľu prejde! Vy uvažujete nad skutočným týraním. Je to predsa ľudská bytosť…“
„Spomeň si na to, keď bude vyhadzovať Hagrida, dobre?“ zamračil sa na ňu Harry. „Spomeň si na to, keď bude niekto z nás na treste a bude mu krvácať ruka. Spomeň si na to hneď prvý deň, keď bude vzrušene kydať na Dumbledora a vynášať Ministerstvo do nebies. A mňa bude označovať za zneužitého… Spomeň si na to, keď niekomu z nás vezme niečo, čo máme radi len tak, bezdôvodne… len preto, lebo Dekréty a jej šialenosť. Spomeň si na to a potom prosím… nesmrkaj, keď sa ti nebude páčiť niečo z toho, čo táto… podľa teba ľudská bytosť… bude stvárať…“ prskal nahnevane.
„Dobre, ja viem, ale aj tak…“ pípla šokovane.
„Nechaj to tak, Hermiona,“ vravel jej Ron vážne. „Sú veci, ktoré sa priečia tvojmu presvedčeniu… ale niekedy sa proste musia vykonať. A ona je zlý človek, ktorý si nezaslúži ani štipku súcitu,“ dodal. Hermiona naňho šokovane pozrela. Harry si nadurdene sadol naspäť na posteľ, z ktorej pred malou chvíľou vystrelil ako čertík z krabičky.
„Nemusíš o tom predsa vedieť,“ pridala sa aj Ginny. „A čo oči nevidia, to srdce nebolí…“
„Alebo sa aspoň pokús tváriť sa, že si hluchá, keď sa o tom budeme baviť,“ navrhla Lucy. „Čítaj si, napríklad,“ mierne sa uškrnula.
„S milión vecami si za tých päť rokov nesúhlasila a aj tak si napokon spolupracovala. A toto nebude iné,“ Ron sa na ňu jemne pousmial.
„Zbláznim sa z vás raz. Prisahám, že ma raz privediete k Mungovi…“
„Ja tam budem skôr,“ zaškľabil sa na ňu Harry. Už sa trocha upokojil. Ale pravdou bolo, že vydesil sám seba tou úvahou o ubližovaní. Lenže tá osoba si skutočne nezaslúžila ani štipku súcitu, ako vravel Ron. „Aj tak to všetko bude na nič, pretože nevymyslíme nič, čo by sme jej mohli spraviť… Všetko je nereálne…“
„Už si nad tým premýšľal, nemám pravdu?“ zaškľabil sa naňho Ron. A on mu úškľabok opätoval. Hermiona nad nimi zavrtela hlavou.
„Keď opomeniem nejaké násilie, ktoré by sa vám mohlo vymknúť z rúk… a nevravte, že nie!“ okamžite zarazila ich nadychovanie.
„Nejdeme ju predsa zabíjať,“ Ginny bola jednoznačne na ich strane. Zrejme aj Lucy, hoci nie tak okato.
„Určite, ale všetko sa môže nechtiac zvrtnúť a potom čo?“
„Nad tým by sme uvažovali, až by sme premýšľali o niečom konkrétnom. Vieš?“ Harry na ňu pozrel. „Ako som povedal, premýšľal som o tom a samozrejme máš pravdu… všetko by sa mohlo zvrtnúť. Na začiatku som vravel, že chcem, aby trpela. Myslel som skôr ale psychicky. Vy ste začali vravieť o mučení a čo ja viem o čom…“
„Chceš z nej spraviť cvoka?“ usmiala sa Ginny.
„Bol by som rád. Áno. A jediné, čo mi napadlo… Pamätáte na druhý ročník? Keď som počul hlas v stenách a neverili ste mi? Bol tam bazilisk a Hermiona vtedy povedala niečo v znení, že počuť hlasy nie je dobré ani v muklovskom svete…“
„Chceš jej nastražiť niečo, čo by vydávalo hlasy?“ Ron zvedavo povytiahol obočie. Rysoval sa plán a on rád reagoval.
„Áno. Pravidelne by sa opakovali. Najmä v noci. Keby tie hlasy mali ešte konkrétnu podobu, Dumbledora, napríklad, tak by to bolo úplne parádne,“ zaškeril sa.
„Niečo také by sa dalo vymyslieť,“ Hermionin mozog sa už nastavil na hľadanie riešenia k zadanej úlohe opomenúc dôvod zadania takejto úlohy. A šlo o psychické týranie Dolores Umbridgeovej, nie fyzické. S tým by, možno, aj súhlasila.
„Čo myslíš?“ obrátil sa k nej Ron.
„Niečo, čo vymysleli dvojčatá?“ Ginny sa k nej tiež otočila.
„Dajte mi chvíľku, prosím…“ požiadala ich a sklonila hlavu. Harry sa významne pozrel na Rona a ten povytiahol obočie. Mali Hermionu na svojej strane.
„Viete si ju predstaviť, ako sa uprostred noci budí, pretože ju Dumbledore kára?“ zasnila sa Ginny. Všetci štyria sa zasmiali. Áno, predstava Dolores, ktorú v noci navštevuje Dumbledore, bola k nezaplateniu.
„Možno by sa dalo aj niečo iné…“ nadhodila Lucy. Upreli sa na ňu tri páry očí. Mykla plecami. „Existuje jedna pasca. Mama mi o nej vravela. Bola skoro v každej čarodejníckej hrobke a mala odradzovať zlodejov. Keď sa niekto pokúsil vniknúť do hrobky, na zlodeja sa zniesla kliatba. Vyzeralo to, akoby sa ho pokúsil schmatnúť duch toho pochovaného. Keby sa kliatba začarovala tak, aby vyzerala ako Dumbledore a niekam by sa nastražila, aby sa pravidelne znášala na drahú Dolores, zrejme by sa od strachu pocikala…“ zaškľabila sa.
„Ale to by bolo ešte lepšie!“ vyhŕkol Ron nadšene.
„Spomínate? O niečom podobnom vravel aj Bill, keď sme boli v Egypte…“ nadhodila Ginny.
„My sme ho väčšinou nepočúvali, nebavilo nás to,“ prezradil Harry s úškrnom, ale díval sa na Lucy. „Asi nevieš, ako tá kliatba znie a ako ju vyčariť, že?“ spýtal sa s iskierkou nádeje. Zavrtela hlavou, podľa predpokladov. Zrejme to muselo byť náročné kúzlo.
„Ale je tu predsa Bill. Možno sú tie pasce rovnaké, či ide o Egypt alebo Južnú Ameriku,“ nadvihla obočie.
„Zrejme nášho brata vyspovedáme ešte raz,“ usmievala sa Ginny. Razom mali všetci lepšiu náladu.
——
„Takže nič ani tu,“ vyšlo zo Siriusa. Bol spolu s Ginny a Harrym v pivnici. Túto návštevu odkladali, ako sa len dalo. Ginny sa zo smrti otca spamätala, Harry už necítil tú konkrétnu bolesť, hoci si obaja všimli, že začali zachytávať nálady toho druhého. Radosť, smútok, hnev, hocičo. Začalo sa to diať pred pár dňami a trvalo to. Nestupňovalo sa to, aspoň zatiaľ nie, ale všimli si, že jednoducho vedia vycítiť, akú má ten druhý náladu.
A Ginnina nechuť z domu sa nevracala, ako si spočiatku mysleli. Cez ten šok sa dostala, upokojila sa, ale nechuť sa nevrátila. Aj tak zišli dole, do pivnice, aby bola bližšie k všetkým tým temným veciam, ale nič nezacítila. Ani náznak tej nechuti, ktorú cítila cez prázdniny.
„Nič,“ pritakala a sadla si na debničku, ktorých tu bolo kvantum. A boli bezpečné, to si Sirius overil ešte skôr, ako sem prišli. Nepotreboval, aby im niečo odhryzlo prsty, alebo na nich niečo vyletelo… „A ja neviem, či mám byť za to rada alebo nie,“ pozrela na nich.
„Asi nie, mohli sme to identifikovať,“ povedal Harry a sadol si vedľa nej. Sirius ich pozoroval. Prehlásil, že stačí, ak dole pôjdu len oni traja. Nemuseli ísť predsa všetci. Aj tak by boli vlastne zbytoční. A chcel s nimi byť chvíľu sám, než znova odídu na Rokfort.
„Ak je to tak, ako ste predpokladali… že v Rokforte, v tej miestnosti plnej harabúrd bola haraburda, ktorá na teba tak vplývala, tak musí byť aj tu. Ale nevplýva. Prečo? Že by ten šok spôsobil, že si to prestala cítiť?“
„Uvidíme v škole. Pôjdeme tam pozrieť a zistíme to,“ navrhol Harry a chytil ju za ruku. Prikývla.
„Nemyslím si ale, že to bolo niečo, čo by sa dalo odstrániť preto, lebo som zažila šok,“ vravela so stiahnutým obočím. „Bolo to také zvláštne, viete? Tá nechuť… ona bola taká… ťažko to popísať. Bola proste zlá…“
„Nemohol to spôsobovať Kreacher?“ nadhodil Harry a pozrel na Siriusa. „Keď sme sa ho zbavili, Ginny ešte dusila tá bolesť. A tá pominula. On pominul. Nechuť pominula…“
„Možno…“
„Skôr nie,“ zavrtela hlavou. „V tej miestnosti v Rokforte predsa nemohol byť zlý škriatok. A zo žiadneho škriatka v kuchyni som taký pocit nemala. Ani nikde inde na hrade, čiže to bolo v tej miestnosti a ak by tam bol škriatok celú dobu, zrejme by bol mŕtvy, nie?“
„Asi áno,“ pripustil Harry. „Bol to len návrh, no… A možno tu už tá haraburda nie je…“
„Keď som sem prišiel, všetky zlé veci a veci, ktoré mi pripomínali matku, som strčil sem a zabezpečil som to, pretože som sa toho nevedel zbaviť. Nie je také jednoduché vyhodiť niečo temné do koša a na nešťastie odklínanie neovládam dostatočne. A s Billom sme sa k tomu ešte nedostali. Nebolo treba. Bolo to tu, bolo to zabezpečené, nikto sa sem nemohol dostať, aby niečo odniesol…“
„A Kreacher?“ spýtala sa Ginny. „Ten mal predsa v tej svojej nore niekoľko tvojich vecí…“
„Pravda, musel ich ukradnúť ešte skôr, než si to tu zabezpečil…“
„Možno videl, ako to likviduješ a snažil sa toho uchmatnúť čo najviac…“
„Lenže ty si sa tých vecí dotýkala a šok, nešok… keby to v tebe vyvolávalo nechuť, cítila by si to…“
„A okrem toho veci toho prekliateho škriatka sú tu,“ prerušil ich dopĺňanie Sirius. Už si to všimol predtým. Že sa začali dopĺňať podobne, ako to robili dvojčatá. Remus si to všimol tiež. „Keby to tu bolo, cítila by si to…“
„No dobre, ale čo keď…“ zamračila sa.
„A tá úvaha, že sa začal pomaly sťahovať?“ spýtal sa Harry takmer šepky. „Nemohol predsa vedieť, že by ho Lucius vykopol v momente, ako by prestal byť užitočný. Teraz ho potreboval a správal sa k nemu dobre. Zrejme. Možno si Kreacher namýšľal, že ho tam prijme a začal si tam niekde tiež vytvárať noru…“
„To by mohlo byť,“ Sirius stiahol obočie. „Asi takto… keď prídete na Rokfort, pôjdete do tej miestnosti. A keď to tam Ginny ucíti, budeme vedieť, že to zmizlo z tohto domu a v tom prípade to musel odniesť jedine Kreacher…“
„Dung?“
„Nie, ten nie. Je to síce zlodej, ale v dobe, kedy sa dostal do Rádu, pivnica bola zabezpečená…“
„A keď zistíme, že to zmizlo, bude to problém?“ díval sa na krstného otca a zvieral Ginny ruku.
„Myslím, že nie,“ mykol plecami. „Aspoň tu už Ginny nie je zle,“ mierne sa zaškľabil. „Bude nás ale zaujímať, čo tú nechuť vyvoláva. Minimálne sme na to zvedaví, nie?“
„Skúsim sa v tej miestnosti poobzerať,“ Ginny pozrela na Harryho. „Skúsim, či ma tá nechuť na niečo nenasmeruje.“
„Pôjdem s tebou, samozrejme,“ pevnejšie ju zovrel a ona sa pousmiala.
„Určite. A nebudeš sám. Hermiona už hľadá medzierku v rozvrhoch, kedy tam pôjdeme,“ pozrela na Siriusa, ktorý sa uchechtol.
„Dobre, toto by sme mali,“ tlesol dlaňami. „A teraz trocha k vám dvom… Snape tu včera bol a posunul som mu vaše pozorovania, aby bol informovaný,“ zdvihol obočie. Ginny mykla plecami.
„Deje sa tak stále, tak v tom len pokračujeme,“ zaškľabil sa Harry. Vlastne mu bol Snape ukradnutý. Pri jednej príležitosti mu zamrmlal, že mu ďakuje za dvojcestné zrkadlo a ani nečakal na odpoveď. To bola celá jeho prázdninová interakcia s profesorom Elixírov. Ak ich chce pozorovať, nech tak robí. Zatiaľ to robí výborne. Z veľkej diaľky a hlavne sa im nepripomína. Harry má dosť starostí aj bez toho, aby sa ešte trápil Snapom.
„No a, aby som nezabudol… Niečo mám. Sú to vlastne len polotovary, ale vy ich dáte dohromady. Bill vám toho povedal dosť, Nymphadora ešte viac a hoci sa to Remusovi nepozdávalo, tiež prispel svojou trochou, však?“ uškrnul sa a dal im vrecúško.
„Páni, paráda!“ potešil sa Harry. „A má to hlas Dumbledora?“
„To bolo to najťažšie. Dokonca ťažšie, ako vytvoriť obrys jeho postavy,“ zasmial sa veselo. Ginny nazerala do vrecúška. „Ale Harry… dôkladne všetko naplánujte. Nenechajte nič na náhodu. Myslite na každú drobnosť. Ak by na teba prišla a chcela ťa vyhodiť… absolútne sa hnevať nebudem. Budem ale radšej, keď si pekne spravíš VČÚ…“
„Jasne, ja viem,“ prikývol s úsmevom. „Bude to dokonalé…“
„Dobre, schovajte to, nech Molly na nič nepríde. Roztrhla by nás všetkých ako žaby. Hoci jej stále hovorím o tom, čo sme vystrájali v škole my… a neprišli nám na to a to boli profesori rozhodne bystrejší, ako Dolores… nechce sa nechať presvedčiť, že ste dosť šikovní, aby vás neprichytila…“
„A tie kúzla sú na tom pergamene?“ Ginny si všimla kúska pergamenu vo vrecúšku.
„Áno, všetky pomocné, ktoré sa vám môžu hodiť. No a teraz… večera a Odbor záhad. Poďme…“
——
Na Grimmauldovom námestí panovala nervózna atmosféra. Sirius s Harrym sa vybrali zrealizovať ich prvotný plán, a tým bola zámena proroctva na Odbore záhad. Najskôr však museli čakať, kým im Diggle zoženie presnú repliku oného proroctva. V podstate boli všetky proroctvá rovnaké, ako vedeli. Nezrovnalosti mohli nastať len vo veľkosti a tak dúfali, že nikdy nikomu nenapadlo ísť premeriavať proroctvo o Harrym a Voldemortovi.
Potom museli počkať na to, kým sa Saulovi Croakerovi podarí zohnať informáciu, po ktorej najviac túžili. Croaker bol podľa Kingsleyho najspoľahlivejší Nedotknuteľný. Spolupracoval s aurormi, respektíve s Fénixovým rádom už v minulosti, hoci nebol priamo členom. Bol lojálny a mal za úlohu zistiť, kde v Sieni proroctiev hľadať konkrétne proroctvo. Pretože to bola podľa informácií obrovská miestnosť preplnená všakovakými proroctvami a aj keby sa tam dostal komplet Rád, trvalo by im dlho, kým by našli ich proroctvo. Croaker im túto informáciu skutočne zohnal… a ani si to nepamätal, pretože Kingsley nechcel nič nechávať na náhodu. Croaker síce bol lojálny a spoľahlivý, bol na strane Dumbledora vždy a pokračovalo to, lenže toto bola tak citlivá téma, že sa Kingsley rozhodol nič nenechať na náhodu.
A tak sa posledné dva dni zameriavali na plánovanie každého kroku, ktorý podniknú. Kingsley vďaka Croakerovi vedel, ako to zhruba na Odbore záhad vyzerá a kam by mali ísť, lenže to boli všetko len povrchné informácie, pretože to ani sami Nedotknuteľní poriadne nevedeli. Každý z nich pracoval na svojom úseku a vďaka tomu, že tam bolo kvantum nebezpečných vecí a ešte viac toho, o čom ani nevedeli, čo to vlastne je, tak sa držali len svojho poľa pôsobnosti a inde zavítali len sviatočne.
„Už by tam mali byť,“ pípla Molly netrpezlivo. Všetci boli v salóniku a ani jeden z nich sa nechystal ísť spať, pokiaľ sa tí dvaja nevrátia.
„Už zrejme áno,“ prikývol Charlie dívajúc sa na hodinky. Mal za dva dni odísť do Rumunska. Decká sa mali za dva dni vrátiť na Rokfort. Za dva dni sa vrhnú do nového boja, v ktorom predpokladať nejaké následné kroky nedokázali.
„Čo cítiš, zlatko?“ šepla Molly svojej dcére, vedľa ktorej sa proste posadila a nemienila sa od nej vzdialiť, hoci sa to Ginny nepáčilo. Stále boli v miestnosti aj Charlie a dvojčatá, ktorí o tom prepojení nevedeli. Nemali ani tušenia, čo sa deje. Nemohli sa rozprávať na rovinu, hoci sa pohľady ostatných upierali práve na ňu. Z druhej strany sedela Lucy, ktorá tiež čakala na akékoľvek niečo, čo mohla Ginny vycítiť.
„Nejde to ešte tak presne určiť, stále je to slabé,“ šepla potichu. Ostatní sa bavili medzi sebou. Jej matka a jej kamarátka ju však medzi sebou doslova uväznili. „Narastá v ňom napätie, samozrejme. To viem určite…“
„Budeš hlásiť všetko, rozumieš?“ Molly sa na ňu dívala takmer bojovne. To jej nemusela vravieť. Len prikývla. Sama bola nervózna a nepokojná. A nahnevaná, pretože tí dvaja ju nechceli vziať so sebou. Nikoho nechceli…
——
„Ste pripravení?“ spýtal sa potichu Percy v tmavej uličke Londýna stojac pred otlčenou telefónnou búdkou. Nevidel ich, ale vedel, že tam sú. Museli tam byť. Bolo presne osem hodín večer.
„Ako ešte nikdy,“ odšepol mu hlas Siriusa Blacka, ktorý bol pod Harryho neviditeľným plášťom. A s ním tam bol aj Harry. Vo svojej maličkej animágskej forme mu sedel na rameni. Obaja by sa pod plášť nezmestili bezpečne a Rád o jediný neviditeľný plášť prišiel. Ostal vedľa mŕtveho Artura a Kingsley sa ho vtedy neodvážil vziať. Už dosť, že ukradol vzorku krvi.
„Dobre teda, ideme,“ zahlásil Percy a otvoril dvere. Poobzeral sa po ulici, Sirius zatiaľ vkĺzol dnu. A Percy sa hrabal za ním. Zdvihol slúchadlo a vytočil číslo 62442.
„Vitajte na Ministerstve mágie. Povedzte, prosím, svoje meno a účel návštevy.“ Ozval sa ženský hlas z aparátu.
„Percival Weasley. Nie som na návšteve, pracujem tu. Nemám ale identifikačnú kartu, takže nemôžem použiť služobný vchod. Preto idem takto…“ vyhŕkol a dúfal, že to bude stačiť.
„Ďakujeme, vezmite si, prosím, menovku a pripnite si ju vpredu na svoj habit…“
Percy schmatol nervózne menovku, na ktorej stálo: Percival Weasley, nezodpovedný zamestnanec. Mykol plecami. Bolo jedno, ako sa tam dostanú, len nech tam už budú. Cez služobný vchod by sa nedostali. Nebolo tam síce potrebných toľkoto procedúr, avšak fakt, že je s ním niekto neviditeľný, by zrejme odhalili. Radšej to ani neskúšali.
„Návštevníci Ministerstva mágie sú povinní podrobiť sa prehliadke a pri bezpečnostnej priehradke na druhom konci átria predložíte svoj prútik na registráciu…“
„Áno, iste, poďme…“ Percyho nervozita narastala. Podlaha kabínky sa zatriasla a pohla, kabínka mizla v útrobách zeme a smerovala do hlbín, Plynule zastala v átriu. Harry si pamätal, aké to bolo prvý raz, keď sem prišiel s Arturom na proces so Siriusom. Bolo to rovnaké.
„Ministerstvo vám praje príjemný večer,“ zavinšovala im neidentifikovateľná žena. Percy vystúpil a chvíľu počkal, než za sebou zavrel dvere. Tri sekundy sa díval na to, ako kabínka smeruje hore, aby bola pripravená zviezť prípadných ďalších nočných návštevníkov.
Potom sa rázne vybral cez mĺkve átrium. Kozuby boli nemé, nikde nehorel oheň, svetla tu bolo menej, ako cez deň. Ministerstvo sa chystalo spať a ako vedeli, ak tu aj boli nejakí zamestnanci, bolo ich len pár. Len tí, čo pracovali cez noc a tí, ktorí mali toľko práce, že jednoducho domov nešli. To ich ale príliš neznepokojovalo. Percy si bol vedomý toho, že ho Sirius nasleduje. Aj s Harrym, o ktorom predpokladal, že sa pod plášťom krčí s ním. Nevedel o tom, že mu sedí na rameni ako maličký sokol.
Podišli až k bezpečnostnej priehradke, za ktorým sedel mladý muž. Aj toho si Harry pamätal, lenže teraz nemal sklonenú hlavu, ale pohľadom sledoval Percyho pár sekúnd. Darmo, bola noc, bolo ticho, a dupot Percyho topánok sa ozýval átriom. Aj preto, aby prekryl prípadné zvuky Siriusových nôh. Avšak ten našľapoval temer nečujne.
„Eric…“
„Percival…“
Pozdravili sa dvaja mladí muži. Harry zacítil, že nie sú ktovieakí priatelia.
„Čo robíš v túto nočnú hodinu na Ministerstve… a prečo si nepoužil služobný vchod?“ pýtal sa bezpečnostný pracovník. Vzal od Percyho prútik a položil ho na mosadznú váhu.
„Pozajtra mi končí dovolenka. Som si istý, že sa mi v kancelárii nahromadilo veľa úloh a chcem pripraviť pánovi ministrovi agendu včas,“ Percy sa našuchoril. Avšak ani to šuchorenie už nebolo také presvedčivé, ako v minulosti. „A niekam som zapatrošil identifikačnú kartu,“ dodal.
„Aha…“ prikývol pochybovačne Eric. „Ale prečo teraz v noci? Há?“
„No, popravde…“ Percy si položil lakte na pult. Mosadzné váhy hodnotili jeho prútik. „Keď mám byť úprimný, tak sa mi sem cez deň nechce…“
„Jasne, ten článok,“ prikývol Eric a odtrhol papierik s výsledkom overovania prútiku. Jednoznačne to bol Percy Weasley. „Ja neviem, mne sa tvoj otec zdal vždy milý a príjemný…“ zavrtel hlavou. „Nechce sa mi tomu veriť.“
„To ani mne, ver mi,“ Percy stiahol obočie. „Tak nejak sa hanbím. Preto som prišiel teraz. A nejakú prácu si odnesiem aj domov, ale ministrovi nechám odkaz, že čo vezmem…“
„Nebudem ťa kontrolovať, predsa,“ Eric prevrátil oči. „Pokojne pracuj koľko len chceš,“ zaškľabil sa. „A tú kartu ani nemusíš hľadať.“
„Prečo?“ spýtal sa a vkladal si prútik do puzdra na opasku.
„Pretože sa vydávajú nové po preverení, vieš? Aj tak by si sa do práce nedostal normálnym spôsobom, ani keby si šiel cez deň. Nechaj odkaz ministrovi aj so žiadosťou o vydanie novej identifikačnej karty,“ poradil.
„Kvôli bezpečnosti? Kvôli Dumbledorovi?“
„Asi, čo ja viem?“ mykol plecami. „Je mi to vlastne jedno…“ prehlásil a sklonil hlavu ku svojej knihe, alebo čo mal pod pultom.
„Dobre, vďaka, teda… a dobrú noc…“ Percy sa otočil k výťahu. Nemohol vidieť, ako sa naňho Eric prekvapene pozrel. Takto sa mladý Weasley nesprával. Smrť otca ním zrejme zacvičila. Asi. A vlastne mu to bolo jedno.
Percy nervózne stlačil tlačítko, ktorým privolal výťah. Ozval sa neskutočný hurhaj, keď sa výťah pohol. Cez deň ten zvuk nebol taký výrazný a on sa obrátil, aby pozrel na Erica. Ten ho však ignoroval, čítal si pod pultom.
„Pokoj, už len jedna úloha ťa čaká,“ šepol Sirius, hoci príliš šepkať nemusel.
„Áno, pokoj,“ hlesol Percy a jeho bledá tvár zružovela. Toto bola tá ľahšia časť. Ešte ich musí dostať na Odbor záhad.
Keď nastúpili, automaticky chcel stlačiť tlačítko s nápisom hore, včas sa ale zarazil a stlačil to druhé tlačidlo. To, ktoré ich zvezie len jedno podlažie dole. Zatváral dvere stále s rezervou, ktorou im umožnil, aby prekĺzli spolu s ním. Výťah sa opäť pohol. Percy sa nadýchol a vydýchol.
„Bude to dobré,“ upokojoval ho Sirius.
„Jasne…“
Výťah zastal, dvere sa začali otvárať.
„Odbor záhad,“ oznamoval ženský hlas.
Percy sa tváril zamyslene, keď vystúpil z výťahu a zatváril sa veľmi prekvapene, keď zbadal dva prútiky namierené na jeho hruď.
„Weasley?“ spýtal sa jeden z aurorov, ktorí strážili Odbor záhad.
„Čo…“ Percy sa okolo seba poobzeral. „Musel som stlačiť zlé tlačítko,“ vyšlo z neho nechápavo. „Asi…“
„Celkom jednoznačne,“ vrkol Kingsley Shacklebolt a sklonil prútik. „Čo tu robíte?“
„Chcel som ísť hore, na prvé podlažie, do kancelárií ministra mágie…“ vysvetľoval hrajúc prestrašenie. Alebo nie hrajúc. On bol vydesený veľmi. A pritom odhodlaný dotiahnuť to do konca.
„Zrejme áno, keď ste tým asistentom ministra,“ zaškľabil sa prvý auror. „Ale čo robíte na Ministerstve v túto hodinu? Nerobíte niečo podobné, ako váš otec, však?“ natiahol.
„Upokoj sa, človeče,“ prskol po ňom Kingsley. „Nevyzerá, že by bol pod Imperiom…“
„Ale tvári sa, akoby pod ním bol. Veď vieš, tak trocha hlúpo…“
„Uvedomujete si vôbec, s kým sa rozprávate?“ Percyho to nahnevalo. Ale takto by reagoval pred pár týždňami.
„A vy si uvedomujete, že prítomnosť na Ministerstve v túto nočnú hodinu je prinajmenšom podozrivá?“ zamračil sa auror.
„Mám dôležitú prácu pre ministra, ktorú musím čo najskôr spraviť… ale to vy chápať nemôžete…“
„Dosť, obaja,“ Kingsley sa postavil medzi nich. „Nechaj to na mňa, Palmer,“ jemne ho odtisol. „Weasley, vravíte, že ste stlačili zlé tlačidlo a výťah vás dostal o jedno podlažie dole miesto toho, aby ste šli až na samotný vrch, správne?“
„Áno, veď som to povedal,“ Percy bol odvážnejší. Kingsley mu určite neublíži. A tí dvaja už musia byť určite pri dverách. Kútikom oka pozrel na schody, ktoré viedli ešte nižšie, do súdnych siení.
„A vravíte, že máte nejakú prácu pre ministra, ktorú ste sa rozhodli spraviť?“
„Áno…“
„Prečo v túto hodinu?“
„No…“ Percy hral váhanie. „Pozajtra mi končí dovolenka. Viem, že sa toho nakopilo určite veľa a chcel som nejakú prácu spraviť dopredu… dokonca som si chcel niečo vziať aj domov. Samozrejme by som nechal ministrovi odkaz, čo som vzal domov…“
„Ale prečo teraz?“
„Pretože sa mi sem cez deň nechce ísť, viete? Nie tak krátko po tom… Cez deň je tu plno ľudí, ktorí by sa na mňa dívali všelijako po tom, čo sa stalo s otcom…“ takmer šepol a sklonil hlavu.
„Hanbíte sa?“ spýtal sa Palmer. Percy naňho pozrel. „Podľa všetkého váš otec konal pod Imperiom. Ani nevedel, čo robí a čo sa s ním deje. Hanbiť sa nemusíte,“ odfrkol. Kingsley prikývol.
„Dobre, áno, možno…“ povzdychol Percy. „Každopádne som už tu a ak mi dovolíte, vyveziem sa až hore a skúsim si nejakú prácu spraviť už teraz,“ zažiadal. Za ich chrbtami videl, ako sa dvere nečujte pootvorili a potom zavreli. Boli tam. Dostal ich tam. Bol spokojný. Pozrel na Kingsleyho a povytiahol obočie.
„Myslím, že by sme mu mohli veriť, nie?“ Kingsley to povytiahnutie obočia pochopil a pozrel na kolegu. „Neviem si predstaviť situáciu, pri ktorej by Weasley ohrozoval nás alebo nebodaj Ministerstvo.“
„Pokiaľ nie je pod Imperiom…“
„Jednoznačne nie je…“
„Dobre teda,“ zamračil sa Palmer. „Ale buďte si istý, že sa dostanete do hlásenia a že si vás v priebehu nasledujúcich hodín overíme.“
„S tým počítam. A ďakujem. Skutočne nechápem, ako som mohol stlačiť zlé tlačidlo…“ hlas sa mu stratil, keď sa naňho Kingsley pozrel veľmi škaredo. „Ja teda pôjdem. Ďakujem. A vedzte, že sa minister dozvie o tom, ako dobre strážite Odbor záhad…“ hrabal sa k výťahu. A zhlboka si oddýchol, keď sa za ním zavreli dvere a výťah začal stúpať tam, kam aj mal. Na prvé podlažie…
Harry so Siriusom sa ocitli za onými dverami, o ktorých sa Harrymu snívalo cez prázdniny. Videla ich vtedy aj Ginny a potom mu prvý raz prenikla do snov. Pochopili, že stadiaľ niečo chce Voldemort. Teraz už vedeli aj o čo šlo. A chceli to zameniť. Tak dobre. Sú tu a idú na to.
Harry počkal, kým Sirius preverí a utlmí miestnosť. Slabo tu prebleskovalo belasé svetlo zo svietnikov nachádzajúcich sa medzi dverami. Dvanástimi dverami, ako vedeli. Svetlo sa odrážalo od podlahy a on mal pocit, akoby stúpil do vody po tom, čo s tichučkým zapískaním zlietol zo Siriusovho ramena a premenil sa na človeka.
„Dúfam, že si mi nepokadil nové sako,“ zaškľabil sa naňho krstný otec. Harry si odfrkol a keď už otvoril ústa, že mu odpovie, stena s dverami sa začala otáčať a on automaticky habkal v priestore, aby sa niečoho zachytil. Až potom si uvedomil, že oni sa nehýbu. Len tá stena. Aj keď vedel, čo sa stane, aj tak ho to prekvapilo.
„Jasne, Odbor záhad…“ zamrmlal si.
„Keďže nám Kingsley povedal heslo… človeče… nikto by tu nemal byť. Ale aj tak budeme opatrní,“ Sirius sa naňho vážne zadíval. A potom sa uškrnul. „Tak poďme na to… vrie vo mne krv. Konečne zažijeme niečo dobrodružné…“ uchechtol sa. „Ty sprava a ja zľava. Na striedačku. Vieme, čo robiť…“
Áno. Vedeli. Alebo skôr len tušili, pretože aj keď toho vedeli dosť, zrejme nevedeli všetko. A Harry sa otočil napravo, aby skúsil prvé z dvanástich dverí a otvoril ich. Mali nájsť dvere, za ktorými to malo striebristo blyšťať. Čo konkrétne striebristo blyští, to nevedeli, pretože Croaker len povedal, že jeho kolega chodí do dverí, za ktorými to striebristo blyští a rozpráva o Sieni proroctiev. Ich informácie boli horšie, ako chabé, ale aspoň niečoho sa mohli držať.
„Tak tu to nebude!“ zahlásil Harry svoj poznatok. Nazrel za prvé dvere a zbadal v nej poletovať celú slnečnú sústavu, ak si dobre pamätal jeden program, ktorý sledoval svojho času strýko Vernon. Slnko bolo jednoznačné a okolo neho lietali planéty. Bolo to úchvatné, to si priznal, keď zbadal obiehať okolo Slnka Zem a okolo Zeme ešte menší Mesiac. Chcel pomenovať všetky planéty. Určite nie tak, ako za sebou nasledovali, pretože vedel len to, že okolo Zeme sú Venuša a Mars, ale po mene by dokázal všetky pomenovať.
Bolo to nádherné. Slnko bolo veľké ako skriňa a planéty boli tiež vierohodné. Riadne sa zadíval na Zem, keď sa znova dostávala do jeho zorného uhľa a jasne videl moria a pevniny. Videl prstenec na… tuším Saturn by to mohol byť? Bol tam hviezdny prach a asteroidy a iné veci, ktoré však nedokázal pomenovať. Už chcel natiahnuť ruku, pretože maličké Pluto bolo veľmi blízko…
„Harry!“ upozornil ho Sirius netrpezlivo. Potriasol hlavou a odvrátil sa od tej nádhery.
„Prepáč,“ zabrblal potichu a zabuchol dvere, aby vytiahol sprej s červenou farbou a nastriekal na dvere červené x. Na Odbore záhad sa môžu diať všelijaké nevysvetliteľné veci, ale muklovský sprej by mal vydržať aj mágiu.
Podlaha sa znova začala otáčať, ale s tým rátali. Keď sa znova zastavila, díval sa na Siriusa, ako preveruje ďalšie dvere. Nazrel dnu, dokonca do nej vliezol a keď sa už Harry pohol, že za ním pôjde, Sirius sa vrátil a zaškľabil sa.
„Veril by si, že tu pestujú mozgy?“
„Čo? Mozgy?“ A nevidel pred malou chvíľou celú slnečnú sústavu? Sirius medzitým rovnakým sprejom označil aj tieto dvere.
„Mozgy,“ odfrkol, keď sa podlaha znova hýbala. „Nečudujem sa, že Nedotknuteľní o svojej práci nevravia…“
Na rade bol Harry, aby overil ďalšie dvere. Keď ich otvoril, zjavila sa pred ním dlhá chodba s množstvom postranných dverí. Neblyšťalo sa tam nič. Aj tak ale chcel vedieť, čo sa tam skrýva. Človek je prirodzene zvedavý tvor. Stačilo spraviť len krok a prečítať si menovku na prvých dverách.
„Tu sú len kancelárie Odboru záhad,“ prezradil, keď za sebou zavrel dvere a nasprejoval ich.
„Niekde musia sedieť. Nemôžu počas celej pracovnej doby sedieť pred veľkou nádržou mozgov…“
Podlaha sa zastavila a Sirius spravil pár krokov dopredu, pretože sa pred ním zjavili označené dvere. Opatrne otvoril ďalšie.
„Tak tadeto sme prišli,“ šepol a potichu zatváral dvere. Vzal sprej a nasprejoval na dvere hviezdu. „Kingsley sedí a cíví na dvere. Palmer je k dverám chrbtom, našťastie.“
Áno, našťastie. A snáď budú mať šťastie aj pri odchode. Podlaha sa hýbala a pred Harrym boli ďalšie dvere. Keď ich otvoril, bolo za nimi šero. Natiahol krk a videl pred sebou priepasť. Alebo nie priepasť, pretože keď spravil drobný krok jasne videl, že je to nejaký menší amfiteáter, alebo čo to malo byť. Miestnosť sa zvažovala do hĺbky dobrých šesť metrov a okolo boli kamenné schody, či lavice. Úplne dole bola kamenná vyvýšenina, v strede ktorej bol starobylý oblúk. Taký schátralý, až sa Harry čudoval, že ešte drží v hromade.
„Pripomína mi to Wizengamot,“ zahlásil svoje pozorovanie. To Siriusa upútalo. „Vyzerá to, akoby diváci sledovali… ktovie čo, keď je tam oblúk. Možno je to popravisko, niečo ako gilotína, hoci neviem, ako by ten oblúk mal trestať. Možno tým oblúkom mučili. Ktovie, ako to má pôsobiť…“
„Ukáž,“ zareagoval Sirius. Slová ako popravisko, gilotína, mučenie, väzenie, Wizengamot, súdy… ho prirodzene lákali. Nie v tom zmysle, že by ho nejako zvrátene fascinovali. Prežil ale dvanásť rokov v Azkabane a bol na takéto výrazy citlivý. Podišiel k Harrymu, aby nazrel aj on.
„Asi nemá zmysel príliš nad tým dumať…“
„V tom oblúku je nejaký závoj,“ povedal Sirius zvláštne zastreným hlasom. Harry prižmúril oči, ale žiaden závoj nevidel. „Počuješ tie hlasy?“
„Nepočujem hlasy a nevidím závoj…“ Harry sa starostlivo pozrel na Siriusa. Zdal sa uchvátený tým pohľadom.
„Sú tam hlasy… zrejme za tým závojom…“
„Ale my to nepôjdeme skúmať, že?“ Harry ho chytil po pažu a potiahol. „Hlasy nie sú dobré v žiadnom svete a na Odbore záhad už vôbec. Poď,“ zamykal ním. Možno tam boli skutočne hlasy, ale ľudia tam byť nemohli, to nebolo proste možné.
„Jasne, ideme,“ prikývol, ale pohľad od oblúka neodvrátil.
„Proroctvo… treba ho vymeniť…“
„Jasne, ideme,“ zopakoval a trocha neochotne sa podvolil Harryho ťahu. Keď za nimi zavrel dvere a označil ich, pozrel na Siriusa trocha vyčítavo. „No čo… upútalo ma to, no…“
„Áno. Mňa upútali planéty,“ Harry sa zaškľabil. „Ale zdržovať by sme sa nemali.“
„Máš pravdu, pokračujeme…“
Pokračovať ale mohli, až sa podlaha zastavila. Najskôr skúsil Sirius svoje dvere, ale neotvoril ich ani kúzlom a ani nožom. A hoci zabezpečil miestnosť, pochyboval, že by si auror vonku nevšimol, keby začal búrať alebo vybuchovať.
„Musíme dúfať, že to tieto nebudú,“ prehlásil, keď ich označil.
„Croaker vravel, že tie dvere neboli zamknuté, nie?“
„Správne, ale možno začali zamykať…“
„Zamykali by asi všetky. Možno je tam niečo tak hrozné, že to radšej zamykajú…“
„Moja matka a ani Dolores to ale nebudú,“ zasmial sa Sirius potichu. Harry si odfrkol, aby skúsil svoje dvere. Lenže ani pri nich nemali úspech. Dnu bolo jedovato zelené osvetlenie a zbadal akési veľké almary. Nechcel vedieť, k čomu tie almary slúžia a tá farba mu bola automaticky nepríjemná.
Už keď si začal namýšľať, že budú mať smolu a správne budú úplne posledné dvere, Sirius zahlásil úspech. Toto boli tie správne dvere.
„Čo to je?“ spýtal sa Harry, keď vošli do miestnosti s množstvom hodín. „Toto nebudú Obracače času.“
„Ani náhodou,“ zavrtel hlavou Sirius a obzeral si hodiny po svojej strane. „Radšej sa nebudeme ničoho dotýkať a nebudeme sa ani príliš zdržovať…“
Lenže potom zbadali v akejsi sklenenej nádržke, skoro akváriu, vznášajúce sa vajce, ktoré zhruba v polovici nádrže prasklo a vykukol z neho maličký vtáčik. Kolibrík, ako ho identifikoval Harry, keď na vrchu nádržky rozprestrel krídla, aby z neho ostalo len perie, ktoré sa vrátilo do vajca a to kleslo na dno. A začalo sa vznášať znova.
„Pekné…“
„Úžasné,“ usmial sa Harry a cítil túžbu to akvárium proste vziať. Vedel ale, že je to riadna hlúposť. Nielenže to bolo veľké, ale určite aj zbytočné.
„Poďme,“ zavelil Sirius a podišli k ďalším dverám. Všimli si aj v ostatných miestnostiach, že sú tam dvere vedúce ktovie kam a Harry sa ani neodvažoval tipovať, aké veľké oddelenie je Odbor záhad a čo sa v ňom všetko ukrýva. Na Obracače času zatiaľ nenarazili a to sa chcel na ne pozrieť. Vďačil im za veľa. Vďačil im za svoj život a tiež život Hermiony a Siriusa.
„Sme správne,“ povedal jeho krstný otec, keď otvoril dvere. Ocitli sa v obrovskej miestnosti plnej vysokých políc s maličkými guľami. Aj tu svietilo belasé svetlo z fakieľ. Obaja ostali zarazene civieť.
„To je tých proroctiev tak veľa?“ neveril Harry. Zrejme tu boli uskladnené proroctvá za celé veky.
„To je tých jasnovidcov až toľko?“ zabrblal Sirius s úškrnom. „Nie všetky proroctvá sa ale zrejme vyplnili, vieš?“ pozrel na Harryho a spravil krok vpred. Harry ho nasledoval. „Deväťdesiata siedma polica…“ pripomenul.
Dívali sa na čísla políc. Boli niekde pri štyridsať päťke a rýchlo postupovali. Veľmi rýchlo, dalo by sa povedať. Ich napätie stúpalo. Každý kontroloval číslo na svojej strane políc, logicky však nasledovali za sebou, na Harryho strane párne, na Siriusovej nepárne a keď prišli až k číslam od deväťdesiat vyššie, takmer začali bežať.
„Tu, deväťdesiat sedem,“ zahlásil Sirius. Obaja pozreli do chodbičky medzi deväťdesiatou siedmou a deväťdesiatou deviatou policou. Hoci im Croaker poskytol toto číslo, aj tak bola pred nimi zdĺhavá práca. Koniec police sa zdal byť v nedohľadne. Frustrovane na seba pozreli.
„Tak poďme na to,“ povzdychol Harry a zohol sa, aby kontroloval proroctvá v nižšej časti, kým Sirius kontroloval proroctvá vyššie. Vedeli, že je každé proroctvo označené štítkom a vedeli aj to, že sa žiadneho nesmú dotknúť. Dopadli by ako Bode, ktorému to vzalo rozum. Jedine Harry sa mohol toho svojho proroctva chytiť. A Voldemort, ale ten to našťastie nevedel. Alebo na nešťastie. Ťažko teraz súdiť.
„Počkaj,“ zarazil Harry Siriusa. Posunuli sa len o päť metrov. Týmto spôsobom tu budú trčať hodiny. „Viem, že sme vraveli o tom, že privolávať ho je hlúposť, pretože… a blablabla,“ pripomenul ich dvojdňové plánovanie. „Ale teraz je predo mnou voľný priestor, predsa…“ ukázal do chodbičky pred sebou. „Privolám ho a chytím. A ty budeš sledovať, odkiaľ vyletí, aby sme tam dali falošné proroctvo. Čo?“ s nádejou pozrel na Siriusa, ktorý sa díval do chodbičky a odhadoval ich stav.
Určite ho nemohli privolať pri dverách. Letiac by pobúralo všetko, čo by mu stálo v ceste a oni to chcú predsa spraviť nenápadne. Ale teraz… malo by to vyjsť. Proroctvo by malo letieť priamo k Harrymu. Medzi policami bol viac ako metrový priestor. To by mohlo stačiť.
„Dobre,“ súhlasil napokon a zamračene pozrel na Harryho. „Verím, že ho chytíš bez problémov a pevne dúfam, že cestou nenapácha nejakú škodu…“
„Keby aj, celú sieň nezničí a keby niektorú tú blbosť aj rozbil, tak ju necháme zmiznúť, nie?“ zaškľabil sa naňho Harry. Sirius prevrátil oči.
„Tak do toho… ale konkretizuj o ktoré proroctvo ide, dobre? Nie že povieš proroctvo a poletia k tebe všetky…“
„Vidíš? A to mi nenapadlo,“ natiahol Harry sarkasticky.
„Dobre, no… len som to chcel pripomenúť.“
„Idem na to, sleduj chodbičku…“
„Som pripravený…“
„Accio, proroctvo o Harry Potterovi a Temnom pánovi!“ zakričal Harry a mieril prútikom do chodbičky. Ako na povel vyletela malá gulička niekde zo stredu police a rýchlo sa k nemu blížila. Rýchlo a prudko, ako zistil, keď ju šikovne, vďaka svojim stíhačským zručnostiam, zachytil do ľavej ruky.
„Au, sakra,“ vrkol. „Videl si presne, odkiaľ vyletela?“ spýtal sa a šúchal si ľavú ruku o nohavicu. Zvedavo si obzeral tú malú vec. Len o čosi väčšiu, než zlatá strela. A pre túto maličkú hlúposť sa momentálne vedie boj? Všimol si štítku, ktorý visel z proroctva.
„Presne neviem, ale miesto určím…“ Sirius sa stále díval do miest, odkiaľ to proroctvo vyletelo. „Poďme…“
Náhlili sa k miestu, ktoré Sirius nespúšťal z očí. Na polici bolo prázdne miesto, v prachu bolo jasne vidieť, kde dovtedy proroctvo ležalo.
„Dobre a teraz to najhlavnejšie…“ zamrmlal si Harry a kľakol si, aby sklenenú guľku, vnútri ktorej sa víril akýsi biely opar, položil na zem a spod bundy vytiahol vernú repliku proroctva. Bola o čosi väčšia, ako originál, ale to bolo asi jedno. Opatrne stiahol štítok z proroctva.
S. P. T. A. P. W. B. D
Temný pán a (?) Harry Potter
Jeho meno bolo dopísané neskôr. Celkom jednoznačne.
„Posledné mesiace som sa dosť intenzívne zaujímal aj o proroctvá,“ povedal Sirius potichu kľačiac oproti Harrymu. Videl jeho pohľad. A trhalo mu to srdce. „Takto je to vždy, takto sa zaznamenávajú proroctvá. Jasnovidec, v tomto prípade Sybilla Patricia Trelawneyová, ho pred niekým prednesie, v tomto prípade pred Albusom Percivalom Wulfricom Brianom Dumbledorom. Vraví v ňom o Temnom pánovi a o niekom, kto sa narodí na konci júla… V tomto prípade musel prijímateľ pochopiť, o kom druhom sa v proroctve hovorí. Po tom, čo si ho zastavil, sa tu objavilo tvoje meno…“
„Takže Dumbledore pochopil, že to budem ja…“ zaškľabil sa.
„Nie, Voldemort ťa označil. Pre nás je dôležité to, že si nikdy nebude istý, čo sa v tom proroctve hovorí. Nedali sme mu možnosť, aby to zistil. Môže si len domýšľať, nikdy nezistí, ako ho môžeš zastaviť…“
„A my to vieme?“ zdvihol hlavu a pozrel na Siriusa. „Čo myslíš, čo je tá zbraň, o ktorej sa tam hovorí?“ takmer pípol. Snažil sa na proroctvo nemyslieť. A celkom sa mu darilo. Lenže teraz ho držal v ruke a pocity spred niekoľkých dní sa vrátili.
„Neviem, Harry,“ priznal Sirius potichu. Chvíľu sa mu uprene díval do očí. „Netuším, ale prídeme na to. A prisahám pri Merlinovi, že nedovolím, aby ťa zničil. Prisahám, že spravíme všetko, aby sme ti pomohli. Prisahám, že nedovolím, aby sa ti niečo stalo…“
„Ja viem,“ smutne sa pousmial a sklonil hlavu. Vzal do ruky nepravé proroctvo a opatrne naňho kúzlom pripevnil štítok. „Vyzerá ako pravé,“ zaškľabil sa. „Tu máš, Tom Riddle, darček odo mňa…“
Harry si skryl pravé proroctvo do bundy a nepravé postavil na pôvodné miesto. Sirius kúzlom vzal zo zeme trocha prachu a poprášil ním proroctvo. Vyzeralo to vierohodne. Misiu splnili. Museli sa ešte nenápadne dostať z budovy. A nezanechať žiadne stopy. Bolo po polnoci, keď kúzlom očistili nasprejované krížiky z dverí. Harry sa premenil na sokola a sadol si na Siriusovo plece. Muž cez nich prehodil plášť a zabezpečil ho, aby bezpečne držal. Potom nechal zmiznúť aj hviezdičku na dverách vedúcich preč z Odboru záhad. Opatrne ich otvoril.
Kingsley zazrel pomaly a potichu sa otvárajúce dvere.
„Tak to vyzerá, že si dám pauzu,“ povedal svojmu spoločníkovi. Medzi ich stoličkami bol malý stolček na ktorom ležala šachovnica. Jeho kolega bol zjavne pohrúžený do vymýšľania nejakého ťahu, ktorým by Kingsleyho priviedol do úzkych. Dvere sa potichučky zavreli.
„Pauzu? Teraz?“ Palmer nespokojne zdvihol hlavu. A Kingsley mykol plecami.
„Pôjdem pozrieť, či je Weasley ešte stále tu. A zájdem aj na naše oddelenie. Mám v stolíku nejaké čokoládové tyčinky a jablká…“
„Tak to potom áno,“ Palmer sa zatváril blažene. A na to Kingsley spoliehal. Vedel, že sa Palmer na čokoládu chytí vždy a pripravil sa. Pripravili to s Rufusom. Mal v túto noc toho najnemožnejšieho kolegu a bol za to rád. „Ale ponáhľaj sa… myslím, že už mám premyslený ťah…“
„Určite,“ prikývol Kingsley a privolal výťah.
„Tie jablká ani nemusíš nosiť!“ zavolal za ním Palmer. Kingsley sa k nemu otočil a uškrnul sa len preto, aby sa tí dvaja mohli prešmyknúť dnu.
„By som sa nečudoval, keby mu z tej čokolády vypadali zuby. Alebo mozog. Ale to by asi veľa práce nebolo,“ zašomral Kingsley, keď stlačil tlačidlo hore a výťah sa vydal svojou cestou až na prvé podlažie. „Všetko v poriadku?“
„V najlepšom, kamarát…“
„Výborne. Von vás už vyvedie mladý Weasley…“