V deň pohrebu Artura Septimusa Weasleyho bolo chladné počasie a z neba sa ticho znášali vločky snehu. Bill s Charliem sa rozhodli pre pohreb vo Vydrom svätom Drábe z toho dôvodu, že ich otec tú dedinu miloval, miloval Brloh, ktorý postavil vlastnými rukami, či prútikom a miloval svoj život, ktorý tu trávil spolu so svojou rodinou.
Keďže však bol Vydrák stále viac muklovský, pohreb musel byť tiež muklosvký. Weasleyovci sa, spolu s Harrym a Siriusom, preletaxovali do Útočiska, sídla rodiny McGonagallových, kde trávili prázdniny minulý rok a odtiaľ sa asistovane premiestnili až k Vydriemu svätému Drábu pre prípad, že by ich chcel niekto vystopovať.
Harry mal na sebe tmavý oblek a dlhý čierny kabát rovnako ako Sirius. Napokon sa Tonksová postarala o to, aby všetci vyzerali čo najviac muklovsky. Nebolo by dobré, aby zanechali čudné pocity posledný krát, kedy do Vydráku prídu. Nikto to nepovedal nahlas, ale mysleli si to všetci.
Arturova truhla ležala v muklovskej pohrebnej obradnej sieni a pracovník, ktorý mal pohreb odviesť, čo najrýchlejšie, najstručnejšie, ako si želali, už bol pripravený. Molly ticho plakala, oboch najstarších synov mala po svojom boku a dívala sa na nepohyblivú Arturovu fotku, obloženú kvetinami a vencami. Ginny sedela medzi Harrym a Siriusom a obaja jej zvierali ruky. A dvojčatá vzali medzi seba Rona.
Nakoniec však pohreb nemal byť tak súkromný, ako si mysleli, že bude. Harry, ktorý sa zameriaval takmer výlučne na to, aby odbremenil Ginny a tá mu vďačne stískala ruku, skoro až bolestne, kútikom oka videl prichádzať ďalších ľudí. Dosť ľudí, ktorí sa prišli rozlúčiť s Arturom, ktorí stále verili tomu, že bol čestný a že Prorok na čele s ministrom upravili pravdu podľa svojich potrieb. Iste, Artur bol na Odbore záhad, kde umrel. Dôvody a príčina smrti však môžu byť úplne odlišné než ju prezentovali médiá.
A tak, keď pracovník skončil svoju reč a podľa želania rodiny nikoho nevyzval, aby predniesol nejaký príhovor, títo ľudia sa postavili, aby prejavili Molly a jej rodine úprimnú sústrasť. A hoci Harry ani Sirius neboli Weasleyoví, títo ľudia podišli aj k nim, aby im stisli pravice.
Prišiel Xenophilius Lovegood, bývajúci s Lunou za kopcom. Manželia Fawcettovci, majúci usadlosť na kraji dediny, ako šepla Ginny Harrymu a Siriusovi. A predstavovala aj ďalších. To bol Perkins, spolupracovník jej otca. Harry si ho pamätal, bol s ním v kancelárii, keď čakal na Siriusov proces. Prišla dokonca Nevillova babička, ktorá nahlas smrkala a objímala silno Molly. Prišiel Amos Diggory s manželkou a bez hanby mu tiekli slzy z očí. Prišli asi traja pracovníci z ministerstva, ktorých ani jeden z nich nepoznal, ale uctili si týmto spôsobom svojho kolegu.
Ostatní sa možno báli prísť, pretože si skutočne Sirius všimol postávať pri múroch cintorínu podozrivých chlapíkov a v jednom spoznal aurora, ktorý sa zúčastnil jeho procesu s Malfoyom. Čiže áno, ministerstvo si kontrolovalo, kto na pohreb novopečeného nepriateľa magického štátu príde.
To však nebránilo tomu, aby sa s Arturom prišli rozlúčiť Griselda Marchbanksová a Tiberius Ogden, ktorí síce Artura príliš nepoznali, ale nahneval ich článok v novinách a aspoň týmto spôsobom chceli vyjadriť podporu ako Arturovi, tak aj Dumbledorovi a celému Fénixovmu rádu. Harry by sa stavil, že o tomto Dumbledore nevedel. Sirius mu šepol, že si myslí, že o tom Dumbledore vie veľmi dobre.
Prišlo niekoľko muklov z dediny, aby sa rozlúčili s dobrým susedom. A prišiel aj Percy.
„Je mi to ľúto, mami,“ hlesol opatrne dívajúc sa do tváre svojej zarmútenej matky. Aj on vyzeral, že dva dni v kuse plakal a keď chceli dvojčatá spraviť smerom k nemu nahnevané kroky, Sirius ich stiahol späť. „Je mi to tak strašne ľúto…“ rozplakal sa.
„Ticho, Percy, neplač,“ Molly ho silno objala, ale plakala tiež. Bill s Charliem na brata síce zazerali odsudzujúco, nie však tak nahnevane ako dvojčatá a Ron. „Ja viem, synček, že je ti to ľúto. Mrzí to nás všetkých…“
Percy sa od nej odtiahol a zovrel jej ruky. Držal ich kŕčovito, až takmer zúfalo. Pozrel na každého svojho súrodenca, aby sa znova upriamil na matku. Potichu smrkol.
„Vravel som to od začiatku,“ potichu zo seba súkal. „A nikto ma nepočúval,“ šepol. Molly stiahla obočie. „Prečo to otec spravil?“ pýtal sa uprene jej hľadiac do očí. Potom jeho pohľad skĺzol k ich rukám a naposledy ich zovrel. Molly sa prudko nadýchla. „Čo tam robil? Čím ho Dumbledore obalamutil…“
„Ty jeden smrad!“ dvojčatá sa vyšmykli zo Siriusových rúk a skočili po Percym. Zvalili ho na zem a kým sa podarilo Billovi a Charliemu ich od neho odtrhnúť, tí dvaja mu uštedrili niekoľko tvrdých rán. Obaja boli frustrovaní, potláčali napätie, nevedeli, čo bude celá rodina robiť a gradovalo to v nich, aby to vybuchlo a oni si našli svoju obeť, na ktorej sa mohli vyventilovať.
„Percy…“ šepla Molly dívajúc sa na svojho syna, ktorý mal rozbitý nos aj okuliare, ústa a pod okom sa mu určite vytvorí obrovská modrina.
„Zmizni odtiaľto a už sa k nám viac nepribližuj, ty zradca…“ vŕkali dvojčatá. Harry aj s Ginny držali Rona, ktorý sa v prvom momente chcel k bratom pridať, ale mu v tom zabránili.
„Otec si nezaslúži, aby si sem priliezol…“
„Vy dvaja zmĺknite,“ vrkol po nich Charlie, pokým Bill súkal na nohy Percyho. Ten sa stále díval na matku, z úst a nosa mu tiekla krv, ale nevšímal si to. Nevšímal si ani rozhnevané dvojčatá. Ani šokovaného pracovníka pohrebnej služby. Ani prekvapených účastníkov pohrebu. Len sa díval na matku, ktorá mu pohľad opätovala.
„Percy,“ znova ho oslovila, ale Harry videl, ako rýchlo vopchala ruky do vreciek kabátu.
„A ty padaj,“ Bill sa zamračil na Percyho a strčil mu do ruky rozbité okuliare.
„Ako povedali Fred s Georgeom… nepribližuj sa už viac k našej rodine,“ prskol aj Charlie.
„Si chudák, Percival,“ ozval sa Ron, ktorý sa stále šklbal z pevného zovretia. Harrymu a Ginny už pomáhal aj Sirius udržať nahnevaného Rona.
„Chlapci, prosím…“ pípla Molly.
„Dobre, mami,“ prerušil ju Percy a spakruky si zotrel krv z úst. Dosiahol však len toho, že si je ešte viac rozotrel. „Ako chcete,“ z očí sa mu znova pustili slzy, ale súrodencov ignoroval. „Pravda raz vyjde najavo,“ povytiahol obočie, slabo sa pousmial na mamu a rýchlo sa otočil, aby odišiel. Lenže pribrzdil, aby sa pozrel na fotku svojho otca a na truhlu, v ktorej ležal.
„Vypadni,“ zasyčali dvojčatá už znova. A Molly sa rozvzlykala už znova dívajúc sa na odchádzajúceho syna.
„Nechajte ho, chlapci, prosím,“ pípla tíško.
„Ale mami…“
„Dosť,“ zamračila sa na dvojčatá. „Poďme pochovať otca…“
——
V momente, ako sa premiestnili k územiu Útočiska, aby sa následne preletaxovali na Grimmauldovo námestie, Molly už nečakala na nič. Charlie ju stále podopieral tak, ako po celú dobu, kedy niesli rakvu k jame, aby ju do nej vložili a naposledy sa s Arturom rozlúčili. Aspoň týmto spôsobom.
„Počkajte,“ zastavila ich. Všetci sa k nej obrátili. „Percy mi niečo dal…“ prezradila a strčila ruku do vrecka kabáta. Vytiahla malý, zmuchlaný kus pergamenu. „Keď ma držal za ruky, podstrčil mi toto…“
„Akože čo?“ vyprskli dvojčatá. „Úradný dokument, ktorý mu opečiatkoval minister a v ktorom sa píše, že sa zrieka priezviska Weasley?“
„To by sme aj uvítali…“
„Držte zobáky,“ zamračila sa na nich ich sestra. Keď jej to podstrčil zjavne nechcel, aby to videli tí, ktorí sledovali pohreb. Harry si vymenil pohľad so Siriusom.
„Pravda, s tým by sa chválil,“ pridal sa k bratom Ron.
„Počkajte…“ hlesla Molly, keď si rýchlo prečítala odkaz. Harry jasne videl, ako sa jej rozžiarili oči a slabo sa usmiala, keď podávala lístok najstarším synom. „Treba sa s ním stretnúť… treba mu pomôcť…“
Mama, prosím, odpusti mi. Smrť otca ma prinútila otvoriť oči. Bol to ten najčestnejší človek a hoci neviem, prečo tam bol, určite na to mal svoje dôvody, ktorým veril. Až tak, že kvôli nim zomrel. Popravde, stále neviem, čomu veriť a viem, že mi nemusíte dôverovať a môžete toto brať ako úskok, ktorým sa mám dostať medzi vás a získať informácie… ale tak to nie je. Ak je potrebné, môžete ma preveriť Veritaserom. Použiť Legilimenciu. Čokoľvek budete chcieť.
Skutočne neviem, kde je pravda, ale uznávam, že ak otec kvôli svojej pravde umrel, mal k tej pravde závažné dôvody. A ja nemôžem teraz otvorene prehlásiť, že som začal pochybovať o ministrovi najmä po tom, čo som videl a počul… ale to až osobne a hlavne tajne.
Mrzí ma len to, že otec umrel bez toho, aby som sa mu ospravedlnil. Stále budem mať výhrady voči určitým veciam, dobre vieš, voči čomu konkrétne, otca som ale vždy miloval a s jeho smrťou sa neviem vyrovnať.
Prosím, ak to bude možné, skúste si ma vypočuť.
S láskou, Percy
Weasleyovci na seba ostali zarazene pozerať.
„Bol ochotný prísť na pohreb a nechať sa stĺcť len preto, aby ti mohol podstrčiť ten pergamen,“ Sirius sa díval na Molly, ktorej už znova tiekli slzy po tvári. Tentoraz to boli ale slzy nádeje.
„A vážne to nie je nejaký úskok?“ opatrne sa ozval Ron. Dvojčatá si neveriacky čítali pergamen už tretí raz.
„Boli tam aurori… ministrovi,“ Harry zovrel Ronovi rameno. „Percy je určite zničený zo smrti otca, ale uvažuje… už zrejme ako Fénix…“
„Čo…“ vyhŕkli znova dvojčatá.
„Je to pravda,“ prikývol Bill. „Percy nikdy nebol hlúpy. Možno otcovi neveril, ale musí sám vidieť, čo za hlúposti minister stvára, najmä keď je tak blízko neho. Určite je svedkom stretnutí ministra s Malfoyom… a ktovie kým ešte…“
„Správne,“ súhlasil aj Charlie. „Už len to, ako postupoval dnes… zahral to, ale zahral to na nich len preto, aby sa mohol vrátiť naspäť k ministrovi…“
„A robiť nám špeha?“ nadniesla Ginny. Charlie sa smutne pousmial.
„Ako sme povedali, Percy nebol nikdy hlupákom…“
„Treba mu pomôcť,“ zopakovala Molly dívajúc sa do tváre Siriusa. Ten si vymenil pohľady s Charliem a Billom.
„Zrejme chce odčiniť všetko, čo doteraz…“ Bill stiahol obočie.
„Posral…“
„Fred, George!“
„Tak nejak,“ prikývol Bill.
„Stretneme sa s ním,“ rozhodol Sirius. „Určite ho najskôr preveríme, ale myslím si, že to bude zbytočné. Stretneme sa s ním však minimálne preto, aby sme ho vypočuli. A potom sa uvidí…“
——
V tej chvíli sa Mollyina nálada o čosi zdvihla. Predstava, že by sa jej syn mohol vrátiť medzi nich, jej dodala pár síl k pokračovaniu. Mala o motiváciu naviac. Bolo potrebné a nutné, aby sa Percyho vzťahy so zvyškom rodiny urovnali. Lenže po preletaxovaní na Grimmauldove námestie ju čakal ďalšia zaťažkávajúca skúška.
Členovia Fénixovho rádu na pohreb nemohli, to ale neznamenalo, že si nechceli uctiť pamiatku na Artura. Kuchyňa bola zaplnená, horelo tam množstvo sviečok a na stole stála Arturova fotografia, tentoraz pohyblivá.
„Molly, prijmi odo mňa čo najúprimnejšiu sústrasť,“ pristúpil k nej Albus Dumbledore s vážnym výrazom. „Dovolil som si zorganizovať toto pietne stretnutie, pretože sa chceme všetci s Arturom rozlúčiť. Hoci by si toho zaslúžil oveľa viac, súčasné udalosti nám dovoľujú uctiť si ho len týmto spôsobom,“ jemne jej vravel, aby sa sklonil k jej ruke a pobozkal jej ju.
„Ďakujem, pán profesor,“ smrkla Molly a do očí sa jej drali slzy, keď k nej pristupovali členovia Fénixovho rádu, jeden po druhom.
„Ron, si v poriadku?“ Potriasol hlavou, ale to ho už objímala Hermiona, smrkajúca a vzlykajúca a on stiahol obočie.
„Čo tu robíš? Nemáš byť doma?“ pozrel jej do uslzenej tváre.
„Mala som,“ vzlykla. „Ale po tom, čo sa stalo… prehovorila som profesorku McGonagallovú, aby ma sem poslala aj s Lucy…“ kývla hlavu na kamarátku, ktorá práve objímala Ginny. „Sľúbila mi, že za rodičmi zájde a povie im, čo sa stalo… Musela som teraz za vami prísť. Byť pri vás, podporiť vás… je to dôležitejšie, než Vianoce s rodičmi. Merlin, asi by som tam zošedivela…“ rapotala, Ron ju stále držal za pás. Potom sa spamätal a pustil ju.
„Aha, dobre, keď ti to nevadí…“ vyriekol zapýrene.
„Samozrejme mi to nevadí,“ mierne sa naňho zamračila, ale už sa obracala k Ginny. „Je mi to tak ľúto…“ znova smrkla a objala aj ju.
„Ahoj,“ pozdravil Harry Lucy a slabo sa pousmial. Bola uslzená, ale úsmev mu vrátila a chytila ho za ruku. Chcel sa k nej skloniť a pobozkať ju…
„Teraz nie, Harry,“ šepla dívajúc sa mu do očí. Povytiahol obočie. „Strýko sa díva…“ odfrkla.
„Uhm,“ prikývol. „Kedy ste prišli?“
„Pred hodinou, zhruba. MgGonagallová nám po vašom odchode povedala, čo sa stalo a odvtedy…“ hlas sa jej zlomil. „Ani si neviem predstaviť, aké to musí byť. Čo musia zažívať…“ zavrtela hlavou a dívala sa, ako Ginny rovnako ako jej súrodenci a matka prijímajú kondolencie.
„Je to lepšie, než ten prvý deň. A bude to stále lepšie a lepšie,“ povedal pravdu. Niekoľkokrát sa počas pohrebu Ginnin smútok zhoršil, aby následne cítil, že sa tá bolesť vracia síce znova, ale vždy o kúsok menšia. Netušil, kedy Ginny prestane cítiť, alebo teda, kedy prestane cítiť tento konkrétny smútok.
Stál s Lucy pri krbe a v tichosti sledoval pohyb ľudí. Nemohol si nevšimnúť tichého dohadovania Billa a Charlieho. Zdalo sa mu, akoby Bill Charlieho o niečom presviedčal. Charlie vyzeral nespokojne, ba dokonca až nahnevane a díval sa na druhú stranu miestnosti.
Keď tam Harry obrátil hlavu, okamžite mu napadlo, že sa Charlie hnevá na Dumbledora. Lenže ten tam stál s Moodym, Minervou, Améliou a Kingsleym (a aurorove oči ho uprene pozorovali), takže bolo ťažko odhadnúť, na koho sa Charlie hnevá. Harry by vsadil celý svoj majetok na Dumbledora. Bolo to pochopiteľné. Lenže toto bolo pietne stretnutie a vyťahovať tu teraz nespokojnosť a dožadovať sa vysvetlenia, vyvolávať hádky a rozdúchavať emócie, Harry by znova vsadil svoj majetok, že práve toto sa odohráva medzi najstaršími Arturovými synmi.
„Tvoj strýko si zrejme uzmyslel, že do mňa svojim pohľadom vypáli dve dierky,“ posťažoval si Harry, ale díval sa na Lupina so Siriusom a Tonksovou, ktorí obklopili Molly.
„Asi áno,“ mierne sa pousmiala a pevnejšie mu zovrela ruku. „Možno preto, že som sa s ním stihla len zvítať a odpovedať na dve otázky… než nás tá pani… Hestia sa myslím volá, vzala hore do Ginninej izby s tým, že sa tam musí dať ešte jedna posteľ,“ pozrela na Harryho.
„A tie otázky?“
„Pýtal sa, čo nové v škole a čo mám nové ja…“ povytiahla obočie. „Odvetila som, že školu tyranizuje mrcha a že chodím s tebou… ale to nás už Hestia ťahala preč a on len pozeral…“ uškrnula sa.
„Aha,“ prikývol. „Tak snáď sa s tým čo najskôr vyrovná a prestane ma vraždiť pohľadom.“
„Ešte za ním zájdem a porozprávam sa s ním. Čakali sme ale, kým sa vrátite…“
Za normálnych okolností by prednedávnom prišli zo školy všetci na vianočné prázdniny. Toto boli ale neštandardné podmienky. Vzal ju, aby si šli sadnúť k Hermione a Ginny. Ron priniesol päť ďatelinových pív.
„Čo sa tam dialo, keď sme boli preč?“ vyzvedal Ron a povolil si gombíky na košeli, ktoré ho dusili.
„Nevieme presne, čo sa odohralo medzi Dumbledorom a tou kravou,“ odvetila Lucy a vzala do rúk pivo. „Minerva nám len povedala, že je všetko v poriadku…“ Ginny do nej drgla. Lucy na ňu nechápavo pozrela. A Ron sa zachichotal. Harry zdvihol hlavu, aby sa pozrel do tváre Minervy McGonagallovej.
„Ou je…“
„Správne, ou je,“ zamračila sa. Ale nie ktovieako hrozivo. Lucy sčervenela. A Hermiona si skryla tvár do dlaní. „Profesor Dumbledore povedal profesorke Umbridgeovej pravdu,“ dívala sa do Lucynej tváre, ktorá jej pohľad statočne opätovala. „Ako riaditeľ má absolútne právo udeľovať študentom voľno, ak to vyžaduje situácia. A takáto situácia nastala, preto prehlásil, že vám udelil výnimočné voľno. Zároveň jej ako riaditeľ školy naznačil, že si výslovne nepraje, aby sa v triedach predčítavalo niečo, čo nesúvisí priamo s učebnými osnovami,“ mierne zafunela. Dolores zrejme chcela čítať deckám článok o Arturovi. Mrcha. „Dokonca ani s kvalitnými osnovami Obrany. Som zvedavá, koľko nových Dekrétov sa objaví na začiatku nového roka…“ vypustila.
To už ale decká nevydržali. Ten smútok bol za tie dni strašný, napätie extrémne, nervy mali všetci našponované, a hoci to bol takmer až zúfalý smiech, rozosmiali sa všetci. Do jedného. A smiali sa dlho. Minerva nad nimi stála s miernym úsmevom a dívala sa, ako tieto deti, ktoré začínala mať čoraz radšej, sa takmer zadúšajú od smiechu.
„Rada som vás pobavila,“ vyriekla, keď sa napokon upokojili. „Spolieham sa na to, že posuniete svojim spolužiakom učivo, ktoré za tie dva dni zameškali,“ dívala sa na Hermionu a Lucy, „alebo skôr len slečne Weasleyovej, pretože pochybujem, že by Potter s Weasleym strčili nosy do učebníc…“
„Sú predsa Vianoce,“ skúsil Ron svoju každoročnú sezónnu výhovorku.
„Tie máte zrejme celý rok, nie?“ povytiahla smerom k nemu obočie. „A ešte niečo, slečna Simmonsová. Profesori, zdôrazňujem profesori, sa menujú priezviskami,“ jemne ju upozornila.
„Pardon…“ pípla.
„No preto,“ prikývla benevolentne. Už bola na odchode, keď len tak predniesla. „Ale s tou kravou súhlasím…“
Dívali sa na to, ako podišla k Molly, Hestii a Emmeline Vanceovej a vymenili si pohľady, aby sa začali chichotať nanovo.
„Toto som potreboval,“ priznal sa Ron. „Riadne sa zasmiať…“ Harry videl, ako spravila Hermiona neurčitý pohyb rukou, akoby ho chcela za tú jeho vziať, ale rozmyslela si to.
„To asi všetci,“ prikývla Ginny. „Poďme si sľúbiť, že už otca nespomenieme,“ pozrela na brata. A potom na otcovu fotku. „Akože tak… vieš ako to myslím…“
„Jasne,“ prikývol. „Skúsime fungovať tak normálne, ako to bude možné,“ usmial sa na sestru. A Harry cítil, ako z tej Ginninej bolesti znova kúsok ubudol. Keď naňho pozrela, usmial sa. Bolo to, akoby sa niečo prelomilo. Alebo pominulo. O otcovi sa určite budú baviť dosť často, ale už len s úsmevom na tvári. Možno smutným, ale už nie tak bolestivým.
Pietne stretnutie trvalo až do neskorých nočných hodín. Na stole sa objavili sendviče a aj obložené misy, čaje, kávy a džúse. Ďatelinové pivá a dokonca aj whisky, ale Molly plesla Ronovi po ruke, keď si chcel nenápadne jedného panáka naliať.
Skupinky Fénixov sa premiešavali, potichu sa rozprávali, občas začuli o niečo zanietenejšiu diskusiu. Boli tu všetci, ako si Harry uvedomil. Všetci okrem Hagrida a Snapa. Dvojčatá sa zavreli s Mundungusom v knižnici a niečo tam riešili. Podvečer si Kingsley odviedol Lucy bokom, aby sa s ňou mohol porozprávať. Mal odísť s Améliou, pretože tá sa náhlila za Susan, ktorá mala prísť domov Rokfortským expresom.
„Bude to v pohode,“ vyriekla, keď sa vrátila sadnúť si ku kamarátom a venovala Harrymu jeden bozk. Samozrejme mu to nestačilo, ale v zaplnenej kuchyni si nič viac dovoliť nemohli. „Potreboval to najskôr stráviť, ale keď som ho ubezpečila, že sa správame slušne, zmieril sa s tým,“ potichu sa zahihňala.
„Super, nechcel by som ho za nepriateľa,“ prikývol a pritiahol si ju k sebe. Opierať sa oňho snáď môže, nie?
„Myslím, že je nebezpečnejší, než Moody,“ pridal sa Ron. „Akože… Moody je postrach smrťožrútov, ale Kingsley je taký…“
„Tichý, nenápadný a o to viac nebezpečný,“ prikývla Ginny a natiahla sa za sendvičom. Zrazu mala hlad. Za tie dva dni toho veľa nenajedla, ale teraz si uvedomovala, že má neskutočný hlad. Ako videla, aj jej mama jedla. Dokonca sa usmievala na niečom, čo rozprávali jej najstarší synovia. „Len dúfam, že to Bill nemyslí vážne s tým, že sa sem presťahuje aj s Fleur…“ zamračila sa.
„O čo ide?“ spýtala sa Lucy. Počas roka si vypočula pár sťažností na francúzsku krásku.
A tak im porozprávali, čo sa stalo. Dokonca im dali prečítať článok, ktorý vyšiel. A obe dievčatá si schuti zanadávali. Nedostali sa k tomu článku a Dumbledore ho tej krave zakázal čítať.
„Keby ste potrebovali s čímkoľvek pomôcť,“ opatrne začala Hermiona, „stačí povedať…“
„Jasne, aj mne. Neváhajte…“ ponúkla sa aj Lucy. Ginny sa smutne pousmiala.
„Ďakujeme vám, ale to nebude také ľahké…“ zavrtela hlavou.
„Sirius má plán,“ Harry stiahol obočie. Všetci naňho pozreli. „Rozprávali sme sa. Spýtal som sa, či vám ponúkneme finančnú pomoc…“
„Tak to nie, kamarát…“
„Neskáč mi do reči, kamarát,“ zamračil sa naňho Harry. „Jasne, že finančnú pomoc odmietnete,“ krivo sa zaškľabil. „Prednedávnom zodral z Malfoya kožu a vy si nevezmete ani knut… dobre, jasne, chápem!“ zamračil sa aj na Ginny. „Má nejaký plán,“ mykol plecami. „Nepovedal mi o tom, vraj sa musí porozprávať s Billom a Charliem… Uvidíme…“
„Možno niečo vymyslel,“ prikývol Ron.
„Určite niečo vymyslel, dôležité je ale čo…“ zamyslene skonštatovala Ginny.
„No… prišli ste o všetko, nie?“ špekulovala Hermiona. „Zobrali vám všetko a nedajú vám nič. Charlie chce ostať s našetrenými peniazmi… ale tie sa minú, čo potom? Billa myslím z práce nevyrazia, ale ako vravíte, skoro všetko, čo zarobí, vrazí do prenájmu. Dobre, keby sa aj prisťahoval, jeden príjem nestačí, nie?“
„Myslíš, že im chce Sirius ponúknuť prácu?“ neveriacky vrtel hlavou Ron. „A akú?“
„Myslím, že im prácu ponúknuť nechce,“ povytiahla obočie.
„Prepáč, ale nerozumiem ti…“
„Myslíš mamu?“ spýtala sa Ginny. Harry pozrel zvedavo do miest, kde sedel Sirius s Remusom a Billom. Charlie bol s mamou.
„Áno,“ usmiala sa Hermiona. „Veď je to jasné. Vaša mama si prácu nenájde, pretože jej nikto prácu nedá o tom článku… A aj keby… presne, ako ste vraveli… čo vie robiť najlepšie?“
„Zamestná ju ako slúžku?“ Ron stiahol obočie.
„Och, aký si ty idiot,“ zavrtela hlavou Ginny.
„Tak ženu v domácnosti, to je to isté,“ ocapil sa na sestru. „Mama slúžku robiť nebude. To radšej pôjdem s bratmi predávať ich ulievačky…“
„Na to zabudni…“
„Počúvaj, Ron,“ Hermiona doňho jemne drgla. „Pomenuj to výrazom, akým chceš. Ale keď si to rozoberieš… vaša mama teraz varí pre celý Rád. Zadarmo. Stará sa o tento dom. Zadarmo. Sirius ide kupovať panstvo a vyjadril sa, že by ste tam pokojne mohli ísť bývať… ešte keď otec žil. Teraz nemáte kam ísť, jeho ponuka bude platiť. A keď tam prídete… vaša mama bude variť, bude sa starať o dom, o domácnosť, o vás… o nás, keď prídeme na prázdniny, napríklad… a bude tam Remus, Tonksová a ďalší… vaša mama bude robiť to, čo robí celý život, čo vie robiť úplne najlepšie. Lenže už nie je otec, ktorý by nosil domov peniaze. Nebude chcieť, aby sa Charlie vzdal zamestnania, ktoré miluje. Nebude chcieť ani po Billovi, aby menil život. Nehovoriac o tom nápade dvojčiat a teba… lenže si veľmi dobre uvedomuje, že peniaze budete potrebovať a úlohou Siriusa by bolo len presvedčiť ju, aby to robila za peniaze,“ usmiala sa. „Nie je jedno, či by sa zamestnala na ministerstve, alebo v nejakom… ja neviem kde… keď môže robiť to, čo doteraz? Za peniaze?“
„To dáva zmysel,“ prikývol Harry a znova pozrel na krstného otca. „Chce pomôcť a keď peniaze tak tvrdohlavo odmietate, tak dá Molly príležitosť si tie peniaze zarobiť prácou, ktorú najlepšie ovláda,“ usmial sa aj on a pozrel na Ginny.
„Asi to tak bude,“ prikývla. „Bol to jeho sen, aby sme boli všetci spolu… nielen kvôli tomu prepojeniu a kvôli tomu, že si myslí, že nám za teba dlží… Má nás rád, všetkých. Sme preňho rodina, berie nás tak miesto Blackovcov…“
„No vidíš,“ Hermiona znova jemne drgla do Rona. „Vyrieši sa to. Nikto nebude musieť odnikiaľ odchádzať z prinútenia, ani meniť svoj život.“
„Možno,“ pripustil Ron, hoci na ňom bola vidieť nevôľa. A Harry by sa stavil, že proti Mollynej nevôli bude bojovať aj Sirius. Zrejme preto sa chce najskôr rozprávať s Billom a Charliem. Aby mu potom pomohli prehovoriť Molly na tento spôsob. „Možno máš pravdu,“ Ron pozrel do usmiatej tváre Hermiony, aby sa po chvíli usmial aj on.
Pár dní na to zistili, že mala skutočne pravdu. Najskôr ale museli stráviť vianočné dni. Tie dva dni, ktoré Sirius sľuboval, že musia uplynúť, kým sa začne riešiť niečo dôležité. Nielen budúcnosť Weasleyovcov…
——
„Lucy!“
Začula, ako z jeho hrdla vyšlo nespokojné takmer až zavrčanie a musela sa zahihňať.
„Budem musieť ísť,“ mierne sa od neho odtiahla a dívala sa do jeho nespokojnej tváre. Ani mu nenapadlo, že keď sa dostanú na Grimmauldovo námestie a budú spolu, tak vlastne spolu ani nebudú.
Molly mala síce radosť z toho, že Harry chodí s Lucy a jej obavy sa zdali byť neopodstatnené. Stále si myslela, že ten tesný kontakt Harryho s jej dcérou niečo so sebou musí priniesť. Najmä, keď ich videla tú noc v tesnom objatí a hoci si vtedy nepomyslela, že to deti vnímajú inak, než len chlácholenie jedného druhým, predsa dospievajú, sú si k sebe bližšie, než ktokoľvek bude kedy môcť byť a vyústiť to môže do čohokoľvek. A pomyslela si aj to, že by aspoň v hlave mohla veci menovať priamo. Čiže si myslela, že postupom času môže Harry na Ginny reagovať tak, ako chlapci reagujú na prítomnosť dievčat. Jeho telo tak môže reagovať.
To, že teraz chodí s Lucy a videla, ako sa na seba dívajú, ich zamilovanosť bola jednoznačná, čiže by Harry mal reagovať týmto spôsobom na Lucy, nie na Ginny, jej obavy však len zmiernili. Nie úplne odstránili. A pokým neubehne dosť času do chvíle, kedy by si prestávala robiť obavy, nebude pokojnou.
To však neznamená, že si nemyslela, že sú ešte príliš mladí na čokoľvek, nech sa im hormóny búria akokoľvek veľmi. Lucy bola len o pár mesiacov staršia než Ginny. Stále ešte nemala ani pätnásť. A keď si myslia, že ich nechá bez dozoru, pokiaľ budú pod jednou strechou s ňou, tak sú na omyle. Preto hneď ráno vymyslela činnosti, aby zamestnala dievčatá. Všetky tri rokfortské dievčatá, aby to nebolo také okaté. A chlapcov tiež.
„Ginny ma varovala, že jej mamina bude robiť strážkyňu morálky,“ usmiala sa naňho. Stisol pery.
„No áno, strávime príjemné chvíľky,“ natiahol a pozrel na schodisko vedúce do kuchyne. „Tak bež, nech nevyšle pátraciu čatu…“ vtisol jej ešte jeden rýchly bozk predtým, než sa vráti do kuchyne, aby pomohla pripravovať všetko, čo bude potrebné k sviatočnej večeri. Díval sa, ako zostupuje po schodoch a jeho pohľad zavadil o jej zadok. Zahryzol si do pery. Ale pravdou bolo aj to, že vďaka všetkým tým udalostiam, čo sa stali, sa pristihol, že akosi nemôže myslieť na nahú Lucy, ktorá…
Radšej sa vrátil do salónika, z ktorého zmizol, aby sa mohli aspoň na moment stretnúť na medziposchodí. Aj tu všetko pripravovali k večeru. Ako sa dozvedeli, mala prísť aj Amélia a Susan, ktorých bude sprevádzať Kingsley a to len preto, aby mohol byť o čosi dlhšie so svojou neterou. Spolu s Ronom utierali všetok prach a dvojčatá použili kúzlo na vyčistenie podlahy, pritisli dva stoly k sebe vedľa stromčeka, na ktorom malo byť večerné občerstvenie. Potom dvojčatá zmizli. A Harry s Ronom pokračovali v upratovaní takmer až do večera.
„Ktovie, načo je tu ten prekliaty škriatok, keď to musíme robiť my,“ sťažoval sa Ron počas dňa.
„Teraz by sa hodil, to fakt,“ prikývol Harry. Ani jemu sa nepozdávalo upratovanie dávno uprataného, ale uznal, že si aspoň zamestnali ruky a pritom aj hlavy, keď sa rozprávali prakticky o hocičom. Najviac o DA. „Sirius ale trvá na tom, aby sa objavoval, len keď skutočne musí. V opačnom prípade nech je strčený na treťom poschodí a neobťažuje slušných ľudí…“
„To mu povedal?“ zasmial sa Ron. Harry mykol plecami. „No, je tu viac pokoj, keď tu nie je pani Blacková a nemusíme počúvať to jeho znechutené frflanie. Ale aj tak…“
„Aj keby tu Kreacher stokrát upratal, Molly by to po nás chcela stoprvý raz, tak nefrflime…“
Frflali ale aj tak. Až do piatej, kedy im Molly povedala, aby sa slušne obliekli a zišli k slávnostnej večeri.
——
Počas sviatočnej večere Molly veľmi často zalietala myšlienkami k svojmu synovi, ktorý nemohol byť s nimi. A hoci zaregistrovala zo svojich ostatných detí, že by nenamietali voči jeho prítomnosti, čiže mu začali dôverovať, aj tak to museli najskôr predniesť Dumbledorovi. Len on mohol posúvať adresy a pozývať na Grimmauldovo námestie. Včera, počas pietneho stretnutia, mu nemala možnosť o tom povedať, pretože sa zdržal len krátky čas a než sa stihla zorientovať a poďakovať všetkým prítomným, bol preč.
Amélia to ale stihla. Poprosila ho o adresu pre jej neter, pretože chcela, aby bol jej najlepší auror so svojou neterou a kvôli tomu, že sa od nej prakticky nevzďaľoval, túto možnosť nemal. Vďaka Rufusovi za to, že za Kingsleym zametá a kryje mu chrbát.
„Nech by som sa akokoľvek snažila, takúto večeru by som nikdy nedokázala pripraviť,“ pochválila Amélia Molly. Tá sa zapýrila a poďakovala.
„Chce to len prax. Tiež by som nedokázala viesť žiaden súdny spor…“
Ženy sa začali rozprávať našťastie o neutrálnych témach, pretože keby začali rozprávať o tom, čomu najlepšie rozumejú, nezhodli by sa ani na jednej vete. Celkom im pritom sekundovali Remus s Tonksovou, ktorí sa snažili, aby rozhovory neuviazli na mŕtvom bode.
A pokým sa rokfortskí študenti medzi sebou bavili o Rokforte, DA a vymýšľali pomsty pre Dolores, až sa Harry čudoval, odkiaľ má Susan takú fantáziu, po očku sledoval aj ostatných. A nemohol si, už znova, nevšimnúť pohľadov, ktoré si vymieňali Bill s Charliem. Snažili sa síce správať kultivovane, vychovane a správne, ale nesúhlas s tým, že je medzi nimi Amélia, bol zjavný. Aspoň Harrymu určite, pretože si ich všímal dôkladne už včera.
„Bill s Charliem sú na Dumbledora nahnevaní?“ spýtal sa Harry o čosi neskôr Siriusa, keď už všetci boli v salóniku. Ten sa naňho skúmavo zadíval. „Včera som videl, že by mu Charlie najradšej niečo povedal, ale vzhľadom k situácii sa držal, alebo skôr ho Bill upokojoval a dnes pri večeri som videl, že by najradšej Améliu v zuboch vyniesol von…“
„Máš pravdu,“ pritakal s povzdychom a odtiahol ho ďalej od ostatných. „Samozrejme sú nahnevaní a chcú, aby sa Arturovo meno očistilo. To chceme všetci, nie?“
„Jasne,“ prikývol.
„Chceli to riešiť hneď, tak ako ty alebo aj ja, ale treba chvíľu počkať… Ja viem!“ rozhodil rukami, keď videl Harryho výraz. „Pozajtra má byť stretnutie Rádu a tam sa o tom porozprávame. Uvidí sa, s čím príde Dumbledore, ako ďalej budeme pokračovať… či už po smrti Artura, alebo aj v Ráde… aké budú ďalšie plány, pretože tieto sú už, podľa môjho názoru, úplne zničené. Ale Harry, sú Vianoce, nechajme to až po nich.“
„Príde mi, že všetci zneužívajú Vianoce ako výhovorku, aby sa k tomu nemuseli vracať,“ nespokojne zabrblal.
„Možno. A možno len chcú, aby sa emócie trocha upokojili, ako som ti vravel,“ stisol mu rameno. „Povedz, čo by sa stalo, keby Charlie vyletel na Dumbledora podobne, ako dvojčatá s Ronom na svojich bratov? Bol by schopný konštruktívneho dialógu? Nie, pretože tá bolesť bola veľká. Za dva dni sa trocha upokojíme, všetci a potom sa bude dať diskutovať…“
„Myslíš?“ neveril. A neveril ani tomu, že Sirius tomu verí.
„Neviem, ako to dopadne,“ pozrel Harrymu do očí. „Niečo sa bude musieť ale zmeniť. Či sa Dumbledorovi podarí prehovoriť ministra… skôr nie, že áno… ale nech tak, ako tak… to, čo sme doteraz robili, už nebudeme môcť robiť tak, ako sme to robili…“
„Vyjadruješ sa ako Trelawneyová,“ prevrátil oči. „Povedz, že vám už minister nedovolí pod plášťom chodiť na Odbor záhad a niečo strážiť… a keď tam nebudete, Voldemort sa tam dostane ľahšie. Alebo Malfoy. Alebo Khan. Hocikto. A odpútavaniu pozornosti bude koniec…“
„Tak nejak,“ prikývol Sirius s povzdychom a prebehol miestnosť pohľadom. Hermiona s Ginny, Lucy a Susan stáli spolu s Tonksovou pri stromčeku a potichu sa smiali. Dvojčatá s Ronom sedeli na pohovke a potichu sa rozprávali. Amélia s Molly a Hestiou, ktorá sa tu prakticky udomácnila, sedeli pri stolčeku a popíjali medovinu. Kingsley s Remusom stáli pri okne a o niečom diskutovali. A Bill s Charliem si šepkali niečo pri dverách.
„Za dva dni bude schôdza Rádu a potom sa uvidí,“ Sirius sa vrátil pohľadom k svojmu krstnému synovi. „Ale čo naše plány? Zajtra tá večera platí. Ty, Lucy a ja pôjdeme k Joy…“
„Jasne, s tým rátam,“ okamžite prikývol. „Molly mi už nachystala kravatu,“ zaškľabil sa. A Sirius sa uchechtol.
„Musíš spraviť dobrý dojem,“ súhlasne prikývol. „Lucy by mohla ísť aj v teplákoch a spravila by dobrý dojem,“ zazubil sa. Harry sa usmieval a pozrel na Lucy.
„Určite. A následnej diskusie s tebou na tému dievčat sa vzdávam,“ nevinne pozrel na Siriusa.
„Prečo?“ Sirius sa zatváril ešte nevinnejšie. „Ako som povedal, keby ste potrebovali dve hodinky absolútneho súkromia, niečo by som vymyslel, aby som Molly zabavil…“ zaškľabil sa významne.
„Ďakujem za tvoju starostlivosť, ale keď budeme s Lucy chcieť, dokážeme si vytvoriť príležitosť aj sami. A už dosť…“ zahriakol jeho nadýchnutie. „Nechcem sa s tebou baviť o tomto…“ prevrátil oči.
„Jasne, chápem. Náš pohľad na danú situáciu je značne rozdielny, tak si pôjdeme každý svojím tempom,“ zahihňal sa. Harry by ho najradšej kopol do predkolenia. „Ale poďme k inej téme… Stále platí, čo ste mi s Ginny povedali? O tom sne?“
„Určite,“ Harry zvážnel. „Povie sa o tom, že som ju začal cítiť, ale ten sen je len náš. Nikto to nebude vedieť. Ani Remus, či Hermiona…“
„Dobre,“ súhlasil Sirius. „Po schôdzi preberieme aj to. A aj to, prečo Ginny necíti tú nechuť…“
„Myslíme si, že sa to vráti,“ prezradil Harry časť nočného rozhovoru. Hoci takmer všetci vedeli, čo sa deje, Ginny trvala na schôdzkach v súkromí aj počas prítomnosti na Grimmauldovom námestí. Aj toto bolo ich, ako sa vyjadrila. Tak isto, ako ten sen. Nemusí sa Hermiona, ani Sirius, či matka dívať na to, ako sa objímajú. A Lucy už vôbec nie. „Myslíme, že zažila taký silný šok, že to prekrylo tú nechuť. Veď preto som ju aj začal cítiť,“ potichu povedal.
„To by mohlo byť,“ prikývol Sirius zamyslene. „Vlastne si myslím, že to bude ono,“ pripustil po chvíli a pohľadom zaletel k duchovnej priateľke svojho krstného syna. „A keď je to tak, dúfam, že to potrvá čo najdlhšie…“
„Jej bolesť je už oveľa menšia,“ prezradil Harry. „Myslím, že za pár dní ju už prestanem cítiť, tým pádom jej pomáhať a potom sa asi tá nechuť vráti a my pôjdeme do pivnice na prieskum,“ zavrtel hlavou.
„Ktovie, ako sa to ešte pomotá…“
„Tak skoro sa v hlavách asi rozprávať nebudeme. Možno by som ja musel zažiť podobný šok a ďakujem pekne, nestojím o to. V tom prípade sa s ňou v hlave nechcem nikdy rozprávať…“
„Jasne. Dáš si pohár whisky?“ spýtal sa. Harry naňho rýchlo pozrel. „No čo? Jeden pohár z teba alkoholika nespraví a sú Vianoce…“
„Nechcem whisky,“ zavrtel hlavou. „Nie, že by som nechcel ochutnať, ale v tom momente by chcel Ron a dvojčatá a nepotrebujeme sa hádať s Molly…“
„Ach jaj, máš pravdu,“ privolil a pozrel na Molly. „Nevadí, dobre teda, pitku si spravíme inokedy…“
„Chystajú sa za Percym? Bill s Charliem?“ spýtal sa Harry s pohľadom na najstarších takmerbratov. Sirius na nich pozrel tiež.
„Určite. Lenže…“ zavrtel hlavou, „Molly trvá na tom, aby sa o tom najskôr povedalo Dumbledorovi…“
„Jasne,“ súhlasil Harry s krivým úsmevom. „Treba počkať na Dumbledora,“ prikývol.
„Nevracajme sa k tomu zase,“ Sirius stiahol obočie.
Harry mykol plecami. A Sirius si povzdychol. Chlapec v ovzduší vycítil napätie, ktoré kumulovalo, u všetkých a museli si ho všimnúť všetci. A práve u Charlieho to bolo najvýraznejšie. A Sirius sa ani nedivil, že sa Harry podvedome, či skôr automaticky pridal na Charlieho stranu, hoci vlastne poriadne nevedel, o čo všetko ide.
„Tak ako, kamarát?“ Remus pristúpil k Siriusovi po tom, ako sa Harry pridal k Ronovi a dvojčatám.
„Ako sa zdá, tak prichádza obdobie veľkých zmien,“ Sirius pozrel na Remusa. Ten prikývol. Vedel, ako to myslí.
„Nikdy by mi nenapadlo, že to odštartuje niečia smrť,“ povzdychol si Remus. „A už vôbec nie Arturova. Ale toto sa už nebude dať zastaviť, nech by Dumbledore vymyslel čokoľvek.“
„Správne. A tiež by mi nikdy nenapadlo, že to odštartuje Charlie,“ vyriekol a obaja muži pozreli na menovaného. „Dumbledorove plány sú v troskách. K zmene musí prísť. A Charlie je prakticky zvonka, nezainteresovaný, nezapojený priamo do diania, jeho pohľad je objektívny, dostal len základné informácie a na základe nich prišiel na to, na čo sme my prišli už pred rokom…“ Sirius sa zadíval Remusovi do očí. „A čo je najdôležitejšie, zatiaľ stále nie je aktívnym Fénixom, čiže sa nemusí…“ Sirius stiahol obočie.
„Báť povedať, čo si myslí,“ dokončil zaňho Remus. „Tak, ako sme my váhali povedať priamo, čo si myslíme. Hoci ty si sa snažil predsa len niečo spraviť.“
„Hm, zrejme málo,“ zamračil sa. „Charlie bude pôsobiť ako zápalka, ktorá roznieti rozbušku…“
„Muklovské výrazivo?“
„Som frustrovaný,“ zaprskal. „A zrejme budem asi rád aj za to, že sirotinec pod vplyvom ministerstva tú finančnú dotáciu odmietol…“
„Možno,“ privolil vlkolak. „Uvidíme, čo prinesú nasledujúce dni.“
——
Ráno, dvadsiateho piateho decembra, sa Harry prebudil a našiel si pri nohách darčeky. Nebolo ich veľa a boli také klasické. Ako takmer každý rok. Od Molly dostal sveter, tentoraz mal na ňom draka. Usmial sa. Bol pekný a určite ho bude nosiť radšej a tiež častejšie ako napríklad sveter s písmenom H. Alebo so zlatou strelou. Drak sa vydaril viac ako zlatá strela.
Našiel si hromadu sladkostí do priateľov, ulievačiek od dvojčiat, rukavíc z dračej kože od Charlieho, maličký ochranný amulet od Billa a samozrejme knihy. Tými sa nikdy nedalo nič pokaziť pokiaľ človek vedel, akou knihou spraví druhému radosť. Hermiona, Remus a Tonksová mu darovali knihy o Obrane. Lucy Históriu metlobalu. Akurát Ginevra musela byť už znova špeciálna a musela provokovať aj týmto spôsobom. Venovala mu akúsi Príručku gentlemana. Odfrkol si.
„Čo je?“ spýtal sa ho Ron z vedľajšej postele, kde sa hrabal vo svojich darčekoch.
„Tvoja sestra si myslí, že som trol,“ uchechtol sa. Ron naňho pozrel, z úst mu visel kyslý had. „Vyzeráš pôvabne,“ zaškľabil sa naňho Harry. Ron vtiahol hada do úst. „Zrejme si myslí, že sa potrebujem priučiť, ako sa správať k dievčatám…“ zamával malou knižočkou.
„Ukáž,“ Ron vyskočil a pribehol k nemu. Vzal do rúk knihu. „Myslím si, že sa správaš k Lucy dobre,“ mykol plecami. „Budeš to čítať?“
„Niekedy, možno…“ zabrblal a tiež prehrabával sladkosti. Molly by síce protestovala, ale prečo neodštartovať deň nejakou kalorickou bombou? Čokoládu dal nabok. Tú bude potrebovať Ginevra. Vzal si mätový cukrík.
„A môžem si ju prečítať?“ spýtal sa opatrne jeho kamarát. Harry naňho podozrievavo pozrel. „No a?“ mykol plecami a mierne sa zapýril. „Lepšie ako čítať Slikharda…“
„Strčíš si tú knižočku do učebnice Obrany?“ zasmial sa Harry.
„Aspoň zabijem ten čas niečím zmysluplnejším,“ odvetil s úškľabkom. „A ktovie, možno je tá príručka… užitočná…“ odfrkol.
„Na koho chceš spraviť dojem?“ vyzvedal Harry. Potom si pri nohách postele všimol ešte jedného zabaleného balíku.
„Na nikoho,“ Ron sa zapýril ešte viac. „Len tak… všeobecne…“
„Aha,“ prikývol a vyskočil, aby zobral do rúk balík. Vzápätí zistili, že sa Dobby rozhodol pána Harryho Pottera namaľovať, ale to, čo bolo na obraze, bol akýsi kríženec chudej sovy s okuliarmi v habite, ktorý mal zrejme letieť na metle. Harrymu to prišlo ako veľmi nevydarený dementor s okuliarmi. Ron sa smial ešte vo chvíli, kedy im do izby vtrhli dievčatá.
„Konečne sa niekomu podarilo vystihnúť ťa,“ zahihňala sa Ginny, keď si sadla na bratovu posteľ.
„Haha,“ okomentoval ju Harry.
„Minimálne sa cení snaha a tiež ručné vyrobenie darčeku,“ usmiala sa Lucy a dala mu bozk. „V skutočnosti si oveľa krajší,“ povedala a on sa vďačne pousmial.
„V skutočnosti je aj červoplaz krajší,“ nedalo Ronovi.
„Prestaňte,“ vrkol Harry a postavil obraz na stolček. Bola to hrôza, to skutočne. Ale bol to darček od niekoho, kto ho má úprimne rád. „Ďakujem, za knihu,“ znova sa usmial na Lucy.
„Aj ja ďakujem,“ chytila ho za ruku a sadli si vedľa Hermiony na Harryho posteľ. Absolútne im neprekážalo, že sú oni dvaja stále v pyžame. „Táto časť mi ešte chýbala, aby som mala zbierku kompletnú…“
„Ja viem,“ prikývol. „Preto si ju aj dostala…“
„Ginny…“
„Jasne…“
„No áno, som to ja, ktorá našepkáva, komu čo dať k Vianociam,“ zasmiala sa Ginny. A Harry cítil, že je tá bolesť dnes ešte menšia, než včera. Usmial sa.
„O čom to je?“ spýtal sa Ron a strčil si do úst ďalšieho kyslého hada. A ponúkol aj ostatným, ale nechceli.
„O knihách, Ronald,“ povedala Hermiona. „To sú tie veci, ktoré keď otvoríš, tak v nich môžeš čítať,“ prezradila mu. Ginny s Lucy sa rozchichotali.
„Jasne, to viem…“ zamračil sa na ňu a zhltol hada. „Akurát… že aká zbierka kníh. Dosť, že prečítaš jednu, nie? Nieto celú zbierku…“ zavrtel hlavou.
„Áno, pre teba to môže byť nepochopiteľné…“
„Je to muklovská pentalógia o archeológoch… niečo medzi dobrodružnou a romantickou literatúrou,“ vysvetlila mu Lucy.
„Penta… čo to?“
„Päť dielov, ktoré vlastne tvoria celok,“ pokračovala trpezlivo, pokým Hermiona nenápadne prevrátila oči.
„Ale ako vidím, tak aj môj brat sa pustí do literatúry,“ zahihňala sa Ginny, ktorá si všimla na Ronovom vankúši Príručku gentlemana. S úškľabkom pozrela na Harryho. „Uznávam, že pre teba, Ron, bude prečítanie tejto knihy veľmi osožné…“ natiahla.
„Aká kniha to je?“ vyzvedala Hermiona.
„Na tvoj vkus má príliš málo stránok a určite by ťa nebavila. Daj to sem,“ vyšklbol sestre knižočku z ruky. „A buď ticho!“ upozornil ju. Nevinne mykla plecami.
„Čo to je za knihu?“ pýtala sa Hermiona ďalej.
„Nič to nie je,“ Ron strčil príručku pod vankúš, pod hromadu sladkostí. „Radšej povedz, čo to máš za balík?“ spýtal sa, aby odvrátil pozornosť. Hermiona sedela na posteli a na kolenách jej ležal zabalený, zrejme darček, keď boli tie Vianoce.
„Hermiona je príliš šľachetná,“ prevrátila oči Ginny.
„Rozhodla sa obdarovať Siriusovho škriatka,“ doplnila Lucy.
„Kreachera?“ neveril Harry. „A prečo?“ pozrel na Hermionu.
„Pretože sú Vianoce,“ mierne sa zapýrila. „A je to slušné…“
„Iste, rovnako slušné, ako keď mu ako dieťaťu strkal do papúč pripináčiky, aby mu ublížil. Alebo keď mu nastražil do skrine pavúky a hady, aby ho vystrašil. Alebo keď mu posteľ zamoril plošticami…“ Harry zavrtel hlavou. „Kreacher si nezaslúži nič…“
„To je tvoj pohľad na svet…“
„Nie, to je kolektívny pohľad na situáciu…“
„Má pravdu,“ pridal sa Ron na kamarátovu stranu, čo vskutku nikoho neprekvapilo.
„Ale keď chceš, daruj mu čo chceš,“ mykol plecami. Lucy ho zovrela pevnejšie. „Je niekde hore na treťom poschodí. Myslím, že ťa pošle do čerta, keď ho vyhľadáš… s darčekom,“ znova mykol plecami. Hermiona mala pevne zovreté pery a oni ten výraz poznali.
„Pôjdem za ním,“ pevne prehlásila. „Pôjdem a poviem mu, že je to darček od nás všetkých, vieš?“
„Mňa z toho vynechaj, prosím,“ zažiadal Harry nasupene.
„Mňa tiež nemusíš spomínať,“ prevrátil Ron oči.
„Na mňa sa nedívaj,“ Ginny zdvihla ruky v obrannom geste.
„Ja s tebou hore zájdem,“ povzdychla Lucy. „Mňa poriadne nepozná, tak hádam nebude príliš… netaktný…“
„Vďaka,“ usmiala sa na ňu Hermiona.
„Jasne,“ zasmial sa Harry. „Za Krecharom príde muklovská čarodejnica a polovičná mulatka… od radosti sa poserie…“
„Polovičná štvrtinová mulatka,“ opravila ho Ginny. „Ale máš pravdu. Kreacher vás pošle do zadku… veľmi taktným spôsobom,“ zaškľabila sa na ne.
A mali pravdu, samozrejme. Dievčatá si vypočuli nie príliš príjemné poznámky o humusáčkach a negerských krížencoch a obe to dosť šokovalo. Napriek tomu mu tam nechali novú mäkkú deku s prianím Veselých Vianoc a potom sa náhlili preč.
Sirius sa potichu chechtal, keď mu líčili ich zážitok. A prehlásil, že by sa možno patrilo, ale aj tak sa nebude zaňho ospravedlňovať. Aspoň dievčatá spoznali následky vplyvu Toujours Pur na vlastnej koži.
Miesto neho sa ospravedlnila Molly, ktorá sa dostala do stretu ešte s pani Blackovou a pár príhod im pritom vylíčila. Na sebe mala novučičký habit od Siriusa a pochválila sa aj novými ihlicami a hromadou vlny, ktoré dostala od synov.
Ten deň prebiehal vcelku pokojne, ak zabudneme na to, že občas niekto myšlienkami zablúdil do citlivých úvah, ale nikto nikoho nenechal dlho dumať nad všetkým, čo sa dovtedy udialo. Decká hrali hry, dokonca zatiahli do niektorých aj Molly so Siriusom a tiež Remusom, ktorý prišiel za nimi.
„Nechápem, braček, prečo máš také na nič známky, keď matuješ rad za radom každého,“ zavrtel hlavou Charlie dívajúc sa na to, ako Ron najskôr porazil Harryho, ale to nebola príliš napínavá hra, trochu sa potrápil s Billom, porazil Siriusa. Akurát s Remusom mal problémy, ale nakoniec porazil aj jeho.
„To by ma tiež zaujímalo,“ ozvala sa Molly a cinkala pritom novými ihlicami. Pod nimi sa rysovalo niečo modré, zrejme sveter a Harry v duchu tipoval, kto bude jeho majiteľom.
„Šach je o stratégii, nie o vedomostiach,“ vypustil Ron, keď sa poďakoval Remusovi za hru a díval sa, kto si to s ním rozdá ďalej. „A okrem toho, mám lepšie známky než Fred s Georgeom dohromady…“ natiahol. Mohol si to dovoliť. Dvojčatá boli vo svojej izbe.
„Ešte aby si to potvrdil aj na VČÚ,“ povedala Hermiona. Nepokračovala, keď sa na ňu výstražne pozrel. Nepotreboval, aby sa v tom mamka rýpala viac, než bolo nevyhnutné. A to teraz nebolo absolútne potrebné.
„Na mňa sa nedívaj, za chvíľu odchádzame,“ uškrnula sa Lucy, keď na ňu Ron prosebne pozrel. Bola to pravda. Za chvíľu sa mali s Harrym prezliecť a ísť so Siriusom k Joy.
„Tak nikto no,“ mykol plecami.
„A ja som čo?“ zaškľabil sa Charlie. „To, že pracujem s drakmi ešte neznamená, že som tupec. Tak poď, ideme na to a ja uvidím, či vydržím aspoň pár ťahov…“
Molly sa pod nosom usmiala. Jej deti sa zdali byť pokojnejšie. Dvojčatá síce boli zavreté v izbe, ale ona vedela, čo tam robia a keď ich to bavilo, bola za to teraz rada. A Percy… Zajtra sa povie Dumbledorovi, čo im Percy odkázal a vyrieši sa aj to. Bola si istá. Trpko si povzdychla a sústredila sa na pletenie.
——
„Joy, toto je môj krstný syn s priateľkou,“ Sirius hrdo vypol hruď, keď ich zoznamoval. Vlastne bol hrdý na obe strany. „Harry, Lucy… toto je Joy Hartleyová, moja priateľka…“
Harry si s Améliinou asistentkou, ktorá sa mala dostať na pozíciu vedúcej Oddelenia pre presadzovanie čarodejníckeho práva v momente, ako sa z Amélie stane ministerka mágie, podal ruku. Bola to vcelku pekná žena, aj keď si Harry práve uvedomil, že zrejme na blondíny nebude. Aspoň tak nejak sa o tom bavili chalani v ich chrabromilskej spálni. Nejak zvlášť sa mu nepáčila. Nedokázal by si ani tipnúť, koľko má rokov, ale keďže mu to už Sirius povedal, tak to vedel. A keď Siriusovi nevadilo, že je o dva roky staršia, než on, Harrymu to bolo vonkoncom jedno.
„Teší ma,“ zdvorilo jej zovrel ruku. „A som rád, že ste Siriusovi pomohli ošklbať Malfoya…“ natiahol.
„Jasne, iste,“ zasmiala sa zvedavo si ho obzerajúc. „Nebudem klamať, keď poviem, že to veľmi potešilo aj mňa,“ mrkla a preniesla pohľad na Lucy. „Aj teba rada spoznávam,“ jemne sa pousmiala.
„Ďakujeme za pozvanie…“
„Dobre, dosť oficialít a podobných hlúpostí,“ zahlásil Sirius. „Jasne, že keď sa vidíte prvýkrát, atmosféra môže byť trocha neistá, ale poďme sa baviť, akoby sme sa poznali roky. Nie?“ objal Joy za pás. „Vynechajme tie zdvorilostné reči o počasí a podobných sprostostiach…“
„Tak mi prepáč, že som sa snažila byť milá,“ zaškľabila sa naňho Joy.
„Aha, takže v skutočnosti nie ste milá?“ Harry nevinne zamrkal očami. A Sirius sa rozosmial.
„Takto sa mi to páči,“ spokojne prikývol.
„Zrejme som tou najmilšou osobou pod slnkom,“ opätovala mu obdobné zamrkanie. „A ešte vás oboch žiadam, aby ste mi tykali, súhlas?“ pozrela na oboch. Harry mykol plecami a Lucy prikývla.
Sirius mal pravdu, že sa mohli všetci cítiť trocha neisto a nesmelo, keď toho druhého prakticky nepoznali, ale stačilo, že predniesol niekoľko viet a uvoľnili sa všetci. Keď sa pustili do večere, atmosféra bola skutočne uvoľnená.
„Teda… ale toto je skutočne dobré,“ pochválil Sirius jedlo a pozrel spýtavo na Joy.
„Dobre,“ prevrátila oči. „Bola tu matka a pomohla mi s varením. Alebo skôr… ona varila…“
„Hneď som si myslel, že v tom bude nejaký háčik,“ zasmial sa a pozrel na deti. „Joy je výborná právnička, ale mizerná kuchárka…“
„Nepreháňaj,“ dotknuto sa ohradila. „Čaj a volské oká zvládnem…“
„Tak to ste na tom obaja rovnako,“ zazubil sa Harry.
„Súhlas, to len môj krstný syn je výnimočný a variť vie,“ mrkol naňho a Harry sa skoro udusil zemiakom.
„Vážne?“ neverila Joy a pozerala na zapýreného Harryho.
„Neviem variť,“ stiahol obočie. „Pár jedál, ktoré som sa naučil, keď som bol malý… ale posledné roky nevarím, čiže variť neviem,“ s výčitkou pozrel na Siriusa. Toto vyťahovať nemusel.
„Je to ako s lietaním na metle… nezabudneš to…“
Lucy sa pozrela na Harryho. Ginny jej niečo spomínala. Niečo o jeho detstve, než prišiel bývať k nim a žil u svojich hrozných príbuzných. Musel občas uvariť pre nich všetkých, alebo skôr len pre nich a jemu sa neušlo.
„Súhlasím so Siriusom. Harry je výnimočný,“ usmiala sa naňho a on sa zapýril ešte viac. Najradšej by sa pod zem prepadol.
„Povedz to ministrovi,“ zaškľabil sa. „Ozaj, keď sme už pri tom…“ obrátil pozornosť k Joy. „Ty si nemyslíš, že je Sirius šialenec?“ povytiahol obočie. A ona sa rozhihňala.
„Blázon je, to fakt. Ale nie šialenec,“ pozrela na Siriusa. „Jediným šialencom je minister.“
„My by sme ešte o niekom vedeli…“
„Zrejme myslíte Dolores Umbridgeovú,“ pochopila narážku detí. „Musím povedať, že sa atmosféra na ministerstve o dosť uvoľnila, keď tam nie je. Ale zase chápem… Počula som, čo vystrája v Rokforte.“
„Nie je niečo, čo by sa dalo proti nej využiť?“ spýtal sa Harry. Sirius naňho pozrel, aby s povytiahnutím obočia preniesol pohľad na Joy.
„Vidíš? To je dobrý nápad. Nejaký tip, ktorý by deckám pomohol trochu vyrovnať účty s tou osobou…“
Joy sa zamyslela, keď levitovala na stôl zákusky.
„Zrejme ste ju už spoznali. Neznáša všetko nečisté. Ešte znesie polovičných a s privretím očí aj muklorodených, predsa sú to ľudia… ostatných čarovných tvorov ale nie. Miluje ministra a mačky. Rada šikanuje, ponižuje, vyvyšuje sa…“ zamračila sa. „Nepomôžem vám. Ona je v tomto smere ľahko čitateľná, netají sa svojím postojom. Neporadím vám nič…“ ospravedlňujúco pozrela na Harryho.
„Škoda,“ mykol plecami. „Myslel som si, či nemá nejaké tajomstvo, alebo tak nejak…“
„Nemá,“ zavrtela hlavou. „Alebo ak má, tak ho tají dobre.“
„Možno by ste mohli spraviť kópie fotiek Korneliusa, namaľovať mu fúzy alebo také niečo a to rozvešať po Rokforte,“ zaškľabil sa Sirius.
„Zrejme by ju to nahnevalo oveľa viac, ako tie pamflety,“ Lucy pozrela na Harryho. Uškrnul sa. „A úplne by ju roztrhlo, keby na tej fotke mal na čele jazvu, ako ty…“
„A okuliare…“ vyprskol Sirius. Rozosmiali sa všetci.
„Každopádne by musela podozrievať úplne všetkých, nielen teba,“ prikývla Joy.
„Asi áno…“
Pokračovali vo vymýšľaní aj počas upratovania stola. Joy bývala v malom domčeku na okraji Exeteru, ktorý kúpila muklovským spôsobom, ako im prezradila a normálne splácala normálnu hypotéku o čom na ministerstve nemali ani poňatia.
„Tak čo si myslíš?“ spýtal sa Sirius Harryho, kým dievčatá dávali do poriadku veci v kuchyni. A predsa len dostal ochutnať tej whisky, hoci len na dne.
„Celkom mi chutí,“ zaškľabil sa a zamával pohárom.
„Joy myslím, samozrejme…“ prevrátil oči.
„Je to tvoja priateľka a keď sa páči tebe, musí sa aj nám,“ natiahol. Takmer videl, ako Siriusovi syčí z uší para. „Dobre teda… je fajn, myslím. Normálne sa s ňou dá normálne baviť a hoci nie som odborník… vidím, ako sa na teba díva a asi ťa má rada…“
„No dobre, ale… myslíš, že je pekná?“ spýtal sa.
„Na mojom názore predsa nezáleží. Tiež ma nezaujíma, či si ti zdá Lucy pekná…“
„S tebou sa fakt nedá baviť o babách,“ nešťastne zafunel. „Vieš, aké reči sme viedli s tvojím otcom? Dobre, ja viem! Nie si tvoj otec, ani náhodou. Si celá Lily. Ale aj tak… máš oči a zrejme ich dokážeš aj používať, keď chytáš strelu… a to mi nevieš odpovedať na jednoduchú otázku, či je Joy pekná?“
„A tebe sa páči?“
„Merlin, Potter, raz ťa zadrhnem,“ zavrčal podráždene. A Harry sa rozosmial. „Mne sa páči, ale chcem, aby sa páčila aj tebe… a sakra, asi som ti nahral na smeč…“ zarazil sa.
„Je pekná,“ povedal Harry keď videl, že je Sirius skutočne nešťastný. A nazrel do kuchyne. Bola pekná. „Lenže dôležitejšie sú iné hodnoty. Aby vám to klapalo a tak…“
„Jasne, preto sa pýtam, či je pekná, pretože doteraz som vyhľadával baby len kvôli tomu, ako vyzerali a všetko stálo za prd. A teraz je to niečo úplne iné. Vieš? V mojom vnútri a tak chcem vedieť, či sa ti Joy zdá pekná, alebo či sa vo mne niečo pokazilo, alebo čo… pretože som sa doteraz nemohol spýtať ani Remusa, ani Billa, nikoho… pretože sa s ňou ešte nikto z nich nestretol… a s Kingsleym je rozprávať sa o takýchto témach nemožné…“
„Spýtaj sa Umbridgky…“
„Harry, no tak…“ takmer zakvičal.
„Si v poriadku. Akurát si sa zamiloval. A zamiloval si sa do peknej ženy, Sirius. O tom žiadna.“
„A je krásna?“ vyzvedal Sirius naďalej. „Lebo je rozdiel medzi peknou ženou a krásnou ženou… vieš?“ vysvetľoval, keď zbadal ako sa tvári Harry.
„Ja…“
„Čo riešite?“ spýtala sa Joy, keď sa s Lucy vrátili z kuchyne a vlastne tým vyslobodili Harryho. Uľavilo sa mu.
„Nič dôležité,“ mávol rukou. „Akurát sme sa zamýšľali nad rozdielmi medzi peknými a krásnymi ženami…“ vyprskol. Sirius po ňom hodil jeden ublížený pohľad.
„Harry ešte nevie tieto drobné detaily rozoznať,“ zaškľabil sa naňho a pozrel na hodinky. „Nooo… vzhľadom k tomu, že máme vychádzku len do desiatej a čas trocha pokročil, my sa teraz odoberieme do horných poschodí a vrátime sa za hodinu…“ pozrel na všetkých. Lucy s úškrnom sklonila hlavu.
„Budeš skúmať rozdiely medzi krásou a peknotou?“ rýpol si Harry. Joy sa zahihňala.
„Máte hodinu, tak ju hľaďte využiť čo najdôkladnejšie,“ zazubil sa naňho a chytil Joy za ruku.
Díval sa, ako sa náhlia schodiskom hore, kde budú skúmať zrejme čokoľvek. Keď zmizli, pozrel na Lucy.
„O čom to bolo?“ spýtala sa. Zavrtel hlavou.
„Sirius si myslí, že sa vnútorne pokazil,“ vysvetlil a chytil ju za ruku, aby ju zaviedol k pohovke. Mali hodinu.
„Ako to?“
„Zamiloval sa. No a ten somár to doteraz nezažil. Vždy balil nádherné ženy, ktoré len… no…“
„Prefikol…“
„Tak nejak. A teraz cíti všeličo, čo nevie identifikovať a pýtal sa ma, či je Joy pekná, a či je krásna… Pýtal sa toho pravého, to fakt,“ odfrkol a sadli si do pohovky.
„Prečo si myslíš, že nedokážeš rozoznať tie drobné detaily v rozdieloch?“
„Pretože sa mi všetky ženy zdajú pekné,“ povedal a pozrel jej do očí. „Teda… okrem Millicent Bulstrodeovej a Pansy Parkinsonovej, ktorá má tvár skoro ako…“ zaškľabil sa. „Ako krysa…“
„To hej,“ uchechtla sa.
„Chcel po mne vyjadrenie. A ja nemám to srdce mu povedať, že sa mi zdá Joy úplne obyčajnou. Peknou, to hej, ale mne blondíny do snov nelezú,“ prehlásil. Videl jej úškrn a povytiahnuté obočie. „Téda… teraz mi do snov nelezie nikto, okrem teba, samozrejme…“ rýchlo doplnil. Prikývla.
„To rada počujem,“ usmiala sa a objala ho. „Takže tebe sa blondíny nepáčia?“
„Ako som povedal, všetky ženy alebo dievčatá sú pekné, ale…“
„Dobre, Harry,“ prerušila ho so smiechom, pretože by sa zrejme zamotal do svojich úvah. „Podľa teba sú všetky ženy a dievčatá pekné, pretože má každá to, čo chlapcov a mužov veľmi láka… akurát by si radšej skúmal brunety ako blondínky,“ prikývla.
„Asi?“ mykol plecami zamyslene. „Ale teraz len teba, samozrejme…“
„Dobre, mlč…“ hlesla a pobozkala ho.
Sedeli na pohovke a bozkávali sa a bolo to fajn. Nemuseli striehnuť, či sa odniekiaľ nevynorí Molly, aby udržovala morálku. Pritiahol si ju bližšie a ona sa k nemu pritisla viac.
„Máme hodinu. Budeme sa hodinu len bozkávať?“ spýtal sa. Siriusov odkaz bol jednoznačný. Ale Lucyno dávne rozhodnutie bolo tiež jednoznačné.
„Chcel by si prejsť ku skúmaniu?“ pozrela mu do očí. Díval sa na ňu a hoci ju držal v náručí a hladil ju a ona jeho a mali dosť času ku skúmaniu a možno aj k niečomu viac, toto asi nebola ani vhodná chvíľa a ani prostredie.
„A ty by si chcela?“ šepol. „Ešte si nemala pätnásť a…“
„Milujem ťa, Harry,“ šepla ešte tichšie a jeho vnútro sa v tej chvíli otriaslo tým vyznaním. „Ale toto zrejme nie je to pravé miesto k niečomu takému. Asi by som sa necítila uvoľnene a dosť, že sa pred tebou budem hanbiť…“ skutočne sa zapýrila.
„Hanbiť? Myslíš akože…“
„Áno, presne tak,“ povzdychla.
„A myslíš, že ja nie?“ potichu sa zahihňal. „Necháme si to na vhodnejší čas a rozhodne vhodnejšie miesto,“ poobzeral sa po obývačke Joy Hartleyovej. „Nemusíme sa hodinu len bozkávať. To by sme zrejme zajtra neboli schopní povedať jednu súvislú vetu. Môžeme sa rozprávať, napríklad…“ prehlásil a sklonil sa k nej, aby ju nežne pobozkal a aby jej jazykom vkĺzol do úst…