Na Grimmauldovom námestí vládla smutná a ťaživá atmosféra. V kuchyni boli na sporáku postavené panvice, na ktorých Molly pripravovala raňajky a v tej chvíli prišiel Kingsley, aby to povedal… Harry prehltol dívajúc sa na spálenú slaninu a vajcia na jednej z panvíc.
Molly ležala vo svojej izbe uspatá, pretože sa po tej informácii zrútila a… radšej ju uspali. To bolo všetko, čo im povedali. Nič im nechceli povedať. Najskôr. Potom sa dvojčatá plačúc rozkričali na všetkých prítomných a najviac na svojho brata. Mali predsa právo vedieť, ako ich otec zomrel. Ako to bolo vôbec možné, že ho niekto zabil. Kde bol, čo robil?
Harry dúfal, že to, čo im povedal Bill na Siriusovo naliehanie, bola pravda. Artur zomrel, keď plnil úlohu pre Rád. Jeho telo vzali, aby sa prešetrilo, ako vlastne zomrel, pretože sa jeho zranenia nestotožňovali so žiadnymi, ktoré by mohol spôsobiť prútik. O nehodu nemalo ísť, pretože tam bolo príliš krvi… Toto povedal Kingsley. A toto povedali bratom Weasleyovým. Teraz boli v salóniku, aby trúchlili za otcom. A Harry trúchlil tiež.
Artur sa predsa oňho staral niekoľko rokov. Bol mu akoby otcom a samozrejme ho to zasiahlo. Lenže to čo cítil… vedel, čo to je.
„Harry, tu si…“ ozvalo sa potichu od dverí. Sirius ho našiel v kuchyni, ako neprítomne civí do panvíc. „Myslel som si, že budeš s nimi,“ podišiel k nemu, aby si ho otočil k sebe a objal ho. Počul, ako chlapec smrkol.
„Nemôžem tam s nimi sedieť,“ pípol potichu potláčajúc plač.
„Ja viem. Ani ja. Je to nespravodlivé a kruté, ale každá bolesť raz prejde. Ver mi…“
„Viem…“ hlas sa mu zlomil.
„Vyplač sa, skús to zo seba dostať,“ nabádal ho. Najlepšie je bolesť zo seba vyplaviť. Aj keby bolo potrebné niekoľkokrát to zopakovať. A Harry sa skutočne rozplakal. Sirius ho držal a chlácholil dlhú dobu.
„Je ti lepšie?“ spýtal sa, keď sa ramená jeho krstného syna prestali triasť a už len občas smrkol.
„Nie,“ priznal a pozrel na Siriusa. Dal si ruku na hrudník. „Bolí to a strašne. Je to mučivé, až zúfalé… ale je to Ginny, chápeš?“ šepol.
„Cítiš ju…“
„Áno a neviem jej pomôcť,“ pípol. „Nie som schopný jej teraz pomôcť.“
„Sám si z toho zronený. To je pochopiteľné. Ginny je stále u Molly, ale myslím, že teraz potrebuje niečo iné…“ Dívali sa do očí. Harry smrkol. „Teraz potrebujete jeden druhého. A hlavne Ginny ťa teraz potrebuje tak, ako ešte nikdy. Ja to Ronovi vysvetlím,“ Sirius sa smutne pousmial. Pochopil, čo Harryho trápi. Chcel byť s Ronom. A dvojčatami. A s Ginny. Ale ako povedal, Ginny ho teraz potrebuje tak, ako ešte nikdy. Preto ju Harry začal cítiť. Pretože sa ocitla na úplnom dne.
Chlapec prikývol a znova smrkol, aby si utrel slzy, ktoré sa chystali vyhŕknuť mu z očí. A niekoľkokrát sa zhlboka nadýchol, aby sa vybral z kuchyne, okolo salónika, kde boli zavretí bratia Weasleyoví, po schodoch na druhé poschodie, kde mali izbu manželia… vlastne už len Molly.
Opatrne vstúpil. Molly spala, tvrdo v dôsledku kúzla a sedela pri nej Hestia Jonesová. A Ginny. Hlavu mala položenú na matkinej posteli a zvierala jej ruku.
„Ginn…“ potichu ju oslovil. Keď zdvihla hlavu, myslel si, že mu pukne srdce. V tej chvíli síce neplakala, ale stopy sĺz boli zjavné a vyzerala horšie ako na konci minulého roka, keď spolu s ním znášala Voldemortove trýznenie. „Poď so mnou,“ vyzval ju so strácajúcim sa hlasom v pohnutí.
Ginny pozrela na Hestiu, ktorá sa smutne pousmiala.
„Bež, ja tu s ňou ostanem. Aj tak nevstane skôr, než za niekoľko hodín,“ potichu povedala. Ginny prikývla a vtisla mame na čelo bozk, aby sa otočila a bez slova prešla okolo Harryho na chodbu.
„Poď,“ chytil ju za ruku a viedol o poschodie nižšie do jej izby, aby sa v nej zavreli. „Ginn…“ otočil sa k nej.
„Viem, že ma cítiš,“ zapípala priškrteným hlasom. „Cítim, že sa snažíš nejako ma utešiť…“
„Nejde to ale,“ priznal držiac ju stále za ruku. „Chcem, strašne, neviem ti ale pomôcť…“ oči sa mu zaliali slzami.
„Harry…“ šepla a objala ho. Pevne ho zvierala ako ešte nikdy, takmer až zúfalo a rozplakala sa. A on tiež. Zvieral ju dlho a ona sa ho držala ako kliešť, košeľu mal mokrú od jej sĺz. Plakala dlho po tom, ako on prestal a jemne ju hojdal v náručí a napokon našiel pár chlácholivých slov, ktoré jej šepkal do ucha. Potom prestala plakať, len sa jej občas ramená zatriasli a smrkla.
„Je to lepšie,“ pípla napokon.
„Ale len o trocha,“ povedal s perami v jej vlasoch.
„Bude to lepšie. Len ma drž, prosím…“
Nepustil by ju ani za svet. Cítil… odvážil by sa povedať, že všetko, čo cítila ona. Možno bola pokojnejšia, ale tá bolesť zo straty tam stále bola. A on vedel, prečo to tak je. Artur mal šesť synov, ale len jednu jedinú dcéru a ich vzťah bol silný a dôverný. Pevný a nežný. Ginny od malička na otcovi lipla. Jej mama mala sedem detí a málo času. A hoci ho dokázala spravodlivo rozdeliť medzi všetkých a všetky svoje povinnosti a samozrejme všetkých milovala, Artur po narodení dcéry venoval polovicu svojho voľného času práve jej. Nikdy ho nemal veľa, ale pre ňu si ho spravil vždy. A keď bola Ginny maličká a mama mala stále niečo na práci, tak sa ťahala k otcovi. Za ním bežala s plačom, keď si prvý raz odrela koleno. Jemu utekala ukázať svoj prvý nakreslený obrázok a recitovala prvú naučenú básničku. Keď Molly večer triedila a štopkala ponožky, on jej čítal rozprávky Barda Beedla. On alebo Charlie, ktorý by mal zajtra prísť. Artur Weasley miloval všetky svoje deti, ale Ginny zbožňoval.
„Neodídeš? “ hlesla, keď si napokon ľahli na posteľ. Bola vyčerpaná, psychicky vyžmýkaná, ale jeho prítomnosť, blízkosť, jeho objatie jej pomáhalo. To si hovoriť nemuseli. To cítili.
„Dnes nie,“ vyriekol a pevne ju k sebe pritisol. Ležal na chrbte, jednou rukou ju objímal a ona začala rozprávať príhody s otcom. Niektoré už počul, ale nechal ju, nech rozpráva. Niekoľkokrát sa rozplakala, aby sa medzi plačom zasmiala, keď si spomenula na niečo vtipné, ako napríklad na moment, kedy sedeli v obývačke, rozprávali sa a hrali hry a jej otec bol taký unavený, že mu hlava niekoľkokrát odkvicla, ale on sa vždy prebral, aby sa zapojil do hovoru a posledný krát sa stihol prebrať, až keď sa zosunul nosom napred na koberec. Alebo, keď si doniesol muklovskú baterku aj s funkčnými batériami. Behal naradostene po pozemku a svietil na všetky strany a chválil muklov, akí sú vynaliezaví.
Rozprávala a plakala dlho, až napokon vysilene upadla do nepokojného spánku a on neodchádzal. Aj keby ich tu hneď všetci videli, ona ho potrebovala a vedel, že ho bude potrebovať aj v spánku. Dlho ju držal, občas pohladil alebo pobozkal, keď zavzlykala, aby napokon aj on zaspal.
——
Molly sa prebrala uprostred noci a najskôr jej chvíľu trvalo, kým si uvedomila, kde je. A potom si spomenula, čo sa stalo a prudkými nádychmi sa snažila odohnať ten dusivý pocit ničoty a márnosti, ktorý sa ju chystal zmocniť. Nemôže sa zosypať tak, ako sa to stalo ráno. Pamätala si to. Nanešťastie si spomenula úplne na všetko.
Artur…
Bol mŕtvy. Zabili ho. Darmo by sa šla presviedčať, že je to chyba, že sa museli zmýliť. Prišiel s tým Kingsley a Kingsley sa nemýli. Takže je to fakt a ten treba prijať, aby sa s tým dalo zmieriť. Ale tá bolesť bola ohromná.
Artur…
Nikdy nepremýšľala, čo sa bude diať, ak ju niekedy opustí. Túto myšlienku si doteraz nikdy nepripustila a pritom boli v prvej vojne a rozbiehala sa druhá. Bolo nemysliteľné, aby ju tu nechal samú. Ale stalo sa. V prvom momente si myslela, že od žiaľu zomrie a oni ju zrejme omráčili. Museli, pretože bola hlboká noc a ona nevedela, či spala deň alebo tri. Lenže ona od žiaľu zomrieť jednoducho nemohla.
Najskôr ale deti. Určite ich sem priviedli. Ich otec bol mŕtvy a oni ju budú potrebovať. Ona ich bude potrebovať. Musí skontrolovať, či sú v poriadku. To v prvom rade. A potom… potom sa bude musieť začať učiť žiť život bez neho, pretože bol mŕtvy, definitívne a už nikdy sa nevráti. Odtiaľ sa vrátiť nedá.
V mysli sa jej náhle zjavila tá smiešna a otrepaná fráza… život ide ďalej… ktorá bola ale kruto pravdivá. Artur tu už nie je, ale život ide ďalej. Ona bude žiť život bez manžela, jej deti budú žiť život bez svojho otca. Je to proste fakt.
Zažila už bolesť. Najskôr jej umreli rodičia, potom zabili aj jej dvoch bratov. Ale táto bolesť bola zdrvujúcejšia. Hrudník jej zovrela zúfalosť a on si znova pripomínala, že sa jednoducho zosypať nemôže.
Deti…
Posadila sa na posteli a pozrela napravo. Hestia Jonesová spala sediac na stoličke s hlavou opretou o stolík. Nebude ju budiť. Nechcela počúvať nejaké chlácholivé slová, pretože by sa zrejme rozplakala a znova zložila a ona si musela skontrolovať deti.
Klátivo vyšla z izby. Nemala toľko síl, koľko za normálnych okolností, zrejme ju omráčili silnejšie, než by potrebovala, ale to bolo jedno. Zišla o poschodie nižšie, ruku držiac na hrudníku, pretože sa jej zdalo, že jej ubolené srdce proste vyletí z hrudníka a bude chcieť ísť tam niekde, kde je Artur a to mu dovoliť nemohla. Ona ešte nemôže, nech si srdce želá čo chce. Ona ešte má povinnosti.
Dvojčatá spali. Netušila, kedy prišli, kedy zaspali, čo robili, ale teraz spali a vyzerali v poriadku. Alebo tak v poriadku, ako sa za daných okolností dalo. O pár dverí ďalej nazrela do izby Rona a Harryho. Jej syn potichu chrápal a ona sa smutne pousmiala, dusiac v sebe vzlyk. Takto potichu chrápal aj jeho otec. Harry tu ale nebol a ona tušila, kde ho nájde. Bill bol zrejme vo svojom byte, netušila, kde ubytovali Charlieho, keď ho volali a určite ho volali, keď sa stalo to… A Percy… snáď príde aspoň na pohreb svojho otca.
Prišla až k dverám Ginninej izby, ktorú za normálnych okolností zdieľala s Hermionou a tieto Vianoce ju bude zdieľať s tou svojou kamarátkou. A Harryho priateľkou. Vianoce… tento rok budú zrejme plné sĺz.
Smrkla a otvorila dvere. Vo svite mesiaca videla to, čo aj vedela, že nájde. Ruku si pritisla na ústa, pretože sa z nej drali vzlyky. Z očí jej rinuli slzy, keď podišla bližšie. Ležali na posteli, Harry na chrbte a objímal ju. Spal a vo voľnej ruke zvieral prútik. A hoci spal, jasne videla, ako jej stisol pažu a pohladil ju, keď sa zo sna pomrvila a vzlykla. Videla mokrý fľak na jeho košeli. Plakala aj v spánku.
Mala čo robiť, aby sa nerozplakala nahlas. Arturovo malé dievčatko. Ani nezistil, čo sa s jeho dcérou a Harrym deje. Nedostal príležitosť dozvedieť sa pravdu. A tá pravda tu ležala a bolo to tak jasné. Zahryzla si do pery a dívala sa na tú podvedomú súhru ich duší. Jej dcéra sa hlasnejšie nadýchla a Harry k nej natočil hlavu, aby ju jemne pobozkal na čelo. Hoci vedela, čo sa medzi nimi deje, stále to bolo šokujúce. A pritom tak samozrejmé a prirodzené, ako dýchanie, či tlkot srdca.
Vzlykla nahlas, keď sa Harryho oči otvorili a on sa na ňu pozrel. Nadýchol sa a chcel sa pohnúť.
„Pst, ticho, Harry. Spi,“ šepla so smutným úsmevom.
„Molly…“ hlesol. Videl slzy, spomenul si. „Je mi to ľúto…“
„Ja viem, chlapče,“ pohladila ho po tvári, aby sa sklonila a vtisla Ginny bozk do vlasov. „Spite, obaja…“
Vzala prikrývku, pretože tu obaja ležali v školských uniformách, ktoré si ani nestihli prezliecť a oboch ich prikryla. Stále sa na ňu díval, chcel niečo povedať, ale sám nevedel čo a ona len zavrtela hlavou vediac, čo sa chlapcovi premieľa v hlave. Potichu odstúpila od postele a jasne videla, ako sa mu zatvárajú oči a ako sa znova vnára do snov.
Chvíľu tam ostala stáť a pozorovala ich. S bolesťou v srdci a pocitom neuveriteľnej straty. Musí to prekonať čo najskôr. Musí sa vzchopiť a pokračovať, fungovať. Chlapci to určite zvládnu, aj dvojčatá s Ronom. A Ginny sa skôr či neskôr tiež vyrovná so stratou milovaného otca. Lenže ju budú potrebovať a jej dcéra zrejme oveľa viac, ako chlapci.
Molly potichu vyšla z izby. Boli štyri hodiny nad ránom. A ona vedela, že už nezaspí. Sadla si do kresla v salóniku a v tme jej hlavou prebiehali všetky významné momenty, ktoré s Arturom prežili.
——
Harry sa ocitol na nejakej čistinke, okolo neho bol les, priamo pred ním jazierko s malým vodopádom. Ležal na neuveriteľne zelenej a mäkkej tráve. Mal na sebe biele bavlnené nohavice, bielu košeľu, chodidlá bosé. Ako sa tu ocitol, to nevedel, ale vzhľadom k tomu, že to bol sen, tak to bolo asi jedno.
Prvé, čo si uvedomil bola skutočnosť, že veľmi dobre vie, že je v sne. Keď sa vám sníva, tak sa proste sníva a keď sa zobudíte, spomeniete si na sen, ak sa vám to podarí. Ale zrejme nikdy si nie ste vedomý, že ste v sne. Preto ho toto zistenie šokovalo a on sa posadil, aby zahliadol nádheru pred ním.
Ďalšie šokujúce zistenie bolo to, že si plne uvedomoval, čo sa deje. Nie v sne, ale v realite. V skutočnosti, ktorá sa nachádza všade okolo neho, pokým on práve teraz spí. Bol v posteli na Grimmauldovom námestí a Artur bol mŕtvy. A dosť šokujúce bolo aj to, že toto zrejme nebol Ginnin sen, do ktorého by sa dostal, pretože nikto nemohol stáť nad posteľou, na ktorej ležali a nemohol na ňu mieriť prútikom a ona nebola tou, ktorá zachytávala Voldemortove nálady ako on, čiže ju nemusel zachraňovať, brániť jej myseľ pred vpádmi ako pri oklumencii. Toto bolo niečo úplne odlišné. Niečo nové a keď sa pozrel napravo a zbadal ju, ako sa v bielych letných šatách stavia z trávy, asi ho to ani neprekvapilo.
„Či je to sen?“ spýtala sa, keď sa stretli uprostred čistinky a chytili sa za obe ruky. „Môj alebo tvoj?“
Ginny si tiež zjavne uvedomovala všetko tak, ako on. Zamyslene stiahol obočie a chvíľu sa na seba len dívali, jemný vánok prefukujúc okolo nich a zurčanie vody z vodopádu za nimi.
„Poď,“ chytil ju za ruku a chcel vykročiť.
„Kam?“ spýtala sa, ale pomaly kráčala vedľa neho.
„Neviem, je to sen,“ mykol plecami. „Mám teóriu a myslím, že keď o tom povieme ostatným, tak so mnou budú súhlasiť…“
„Je to náš sen,“ potichu z nej vyšlo. Pozrel sa na ňu a prikývol.
„Áno, myslím si to. Cítil som tvoju bolesť a ty si ma cítila, keď som sa snažil nejako ti pomôcť, ale nešlo mi to…“
„Stačilo predsa, že si ma držal…“
„Áno, pre tú chvíľu. Každopádne som sa ti dostal do hlavy. Bolo nutné, aby…“ zasekol sa.
„Aby otec umrel,“ šepla. Zastavil a pozrel na ňu. V očiach mala slzy, ale neplakala. Smutne sa pousmial.
„Merlinžiaľ, je to tak. Ak by toto bola jediná vec, ktorá by mi to umožnila, tak by som sa ti nikdy nechcel dostať do hlavy.“
„Ja viem, Harry,“ s povzdychom sa smutne pousmiala. „Ale stalo sa…“
„Presne tak. Keď si to tak vezmeš, ty si sa mi dostala do hlavy vtedy, keď som bol nahnevaný. Lenže to bol len prchavý pocit. Dolores na mňa útočila a ja som sa premáhal a ty si ma upokojovala. Lenže u teba to prchavý pocit nebol…“ stisol jej ruku. Vyzerala zmiereno. Dali sa zase do kráčania, šli rovno a vôbec netušili kam idú, kam sa dostanú, kde sú… Ale bol to sen. „Bolesť si cítila nepretržite a ja som ju cítil tiež. Aj teraz cítiš bolesť. Viem to, lebo ju cítim… a snažím sa cítiť toho čo najviac, pretože skutočne neviem, ako ti inak pomôcť…“
„Viem, že si v mojej hlave. Možno na mňa nekričíš tak, ako som to robila ja, ale si tam a ja ťa cítim…“
„A trvalo to prakticky odvtedy, čo sme sa preniesli a trvá to ešte stále. Zaspali sme vedľa seba. Naše duše boli tak blízko, ako to už niekoľko rokov po nás chcú. A tiež mysle. Tvoja smútkom zničená a moja, ktorá sa na tvoju naviazala, aby aspoň trocha zmierňovala tú bolesť, tak mučivú a trýznivú, až som mal pocit, že ťa to musí zabiť…“
„Nezabilo by ma to. Bol si pri mne,“ tentoraz zastavila ona a objala ho. „Ktovie, ako by to bolo, keby sme neboli spojení. Mala by som svoju dušu celú, a ktovie, ako by som znášala smrť otca. Možno horšie, možno lepšie…“
„Asi lepšie.“
„Prečo si to myslíš?“ zdvihla k nemu hlavu.
„Neviem. Mám ten pocit. Nemáš celú svoju dušu, máš tam kúsok mojej, ktorá pôsobí ako záplata. Niekedy je to výhodné a niekedy to môže byť na obtiaž,“ mykol plecami. Dívala sa naňho široko roztvorenými očami. „Možno, keby si mala celú svoju dušu, tá bolesť by síce bola rovnaká, ale ty by si sa s ňou vedela vysporiadať lepšie… keby si bola celistvá. Rozumieš?“ pozrel na ňu so zúfalou túžbou po tom, aby mu porozumela.
Lenže ona mu rozumela až príliš dobre.
„Zrejme máš pravdu,“ potichu povedala.
„Myslím si, že mám. No a potom sme vedľa seba zaspali a vieme, že tie objatia potrebujeme, aby sa naše duše upokojili. Teraz boli vedľa seba. A do toho ešte myseľ, v ktorej som sa snažil ti pomôcť. Sme teraz v posteli vedľa seba a zrejme duše a mysle sú akoby kompletné a preto máme tento spoločný sen…“
„Musí to tak byť. Jedine,“ zamyslene skonštatovala. „Doteraz sa nič také nestalo. Keď som ti aj vpadla do sna, muselo to byť vtedy, keď si cítil Tomovu náladu.“
„Podľa prvotných teórií. Áno.“
„A potom sa ozývali mysle. Upokojovala som ťa a teraz upokojuješ ty mňa, aj keď nemusíš vlastne robiť nič. Cítim ťa a to ma povzbudzuje. A okrem toho cítim, že berieš na seba dosť z tej bolesti, aby mi bolo lepšie…“
„Najradšej by som vzal celú, ale to nejde.“
„Nejde, pravda,“ stisla mu ruku. „Vraveli, že zrejme budem musieť zažiť niečo silnejšie, než hnev, aby si sa mi dostal do hlavy. Toto ale nemuselo byť.“
„Nie. Je to nespravodlivé, nefér a vôbec sa to nemalo stať.“
„Ale stalo sa. A vraveli aj to, že keď sa tak stane, tak sa naše mysle úplne otvoria tomu druhému. A dostávam sa znova k tým svojim otázkam. Čo bude ďalej?“
„To asi uvidíme postupne. Nemyslím si, že teraz budeme mať spoločné sny. To je nemysliteľné. Stále mám svoju dominantnú časť duše a tá tvoja neparazituje, ako to pomenovali…“
„Čiže si budeme snívať vlastné sny,“ mierne sa pousmiala.
„Som o tom presvedčený.“
Pokračovali ďalej, obaja zamyslení a v tichosti, po zelenej tráve a neobzerali sa. Okolo nich bol stále les, ale Harrymu prišlo, akoby kráčali na mieste. Nehodlal však po tom pátrať. Bol to predsa sen. Preto ho ani neprekvapilo, keď sa pred nimi zjavila stolička a oni si vymenili veľavravné pohľady.
„A čo to rozprávanie prostredníctvom myšlienok?“ spýtala sa o čosi neskôr, keď boli usadení tak, ako si už zvykli. „Akú máš teóriu o tom?
„Neviem. Jediné, čo viem určite, že to nebude tak, ako si sa obávala… že by sme čítali myšlienky toho druhého alebo vysielali myšlienky nejako…“ nevedel sa presne vyjadriť.
„Pretože na sebe neparazitujeme,“ hlesla s porozumením. „Moja myseľ nebude tvoju prepádavať a tak…“
„Áno, tak to myslím. Keď sa aj niekedy spolu budeme baviť v hlave, vždy to bude po dohode…“
„Takže na teba zakričím, či máš čas…“
„Napríklad,“ prikývol.
„A pocity? Hnev a smútok sme vycítili. Čo ešte vycítime? Zrejme nie každý pocit, to by bolo na nervy… Len kritické momenty?“
„Asi áno…“
„Aj keď sme teraz otvorili myseľ pre toho druhého?“ spýtala sa potichu. A on sa od nej odtiahol, aby jej pozrel do tváre. Videl, že sa mierne zapýrila a to bolo zvláštne. Málokedy sa pred ním pýrila. Jedine, keď prišli na tie najchúlostivejšie témy.
„Neviem,“ potichu povedal dívajúc sa jej skúmavo do tváre. „Nemyslím, že by som za teba cítil úplne všetko. To ani nejde predsa. Vypäté situácie možno…“
„A možno to bude tak, že budeme cítiť toho druhého len vtedy, keď tie maličké časti duší pochopia, že je potrebná pomoc,“ navrhla rýchlo ďalšiu úvahu.
„Áno, tak by to mohlo fungovať za predpokladu, že to naše prepojenie má nejaké pravidlá,“ krivo sa zaškľabil. „Ale… ja si myslím, že ten môj hnev… to nebola kritická situácia podľa môjho názoru.“
„Potreboval si ma ale,“ pripomenula mu. Súhlasne mykol plecami.
„Vidíš, nemá to žiadne pravidlá. Sledujeme to už tri roky a zatiaľ sme neprišli na nič, podľa čoho by sme mohli začať predpokladať…“ zavrtel hlavou. „A myslím…“
Prekvapene zamrkala, keď náhle zmĺkol a zmizol. Úplne zmizol, hoci jej to prišlo, akoby mu stále sedela v lone a objímala ho.
„Harry…“ šepla prekvapene a vydesene. Postavila sa a porozhliadla sa okolo seba. Čo sa stalo? „Kde si?!“ zakričala do priestoru. Rukou hmatkala po stoličke, ktorá bola prázdna, ale aj tak mala pocit, že tam proste sedí a díva sa na ňu, čo bola hlúposť, ale zase na druhej strane, bol to sen a v sne je možné čokoľvek. Trvalo to ani nie päť minút, ale myslela si, že sa od strachu pominie. Potom sa znova zjavil. Stál pre ňou, akoby sa nechumelilo.
„Kde si zmizol?“ s výčitkou sa ho pýtala.
„Na chvíľu som sa prebral,“ priznal a rýchlo ju objal, pretože to vyzeralo, že sa rozplače. „Nechcel som ťa vydesiť. Nevedel som, čo sa stane. Ale na chvíľu som precitol…“
„Prečo?“ pípla a pozrela mu do tváre.
„Mama nás prišla pozrieť…“
„Mama…“
„Všetko je v poriadku, povedala, aby sme spali ďalej…“
„A… a ako je na tom?“ vyzvedala so stiahnutým obočím.
„Ťažko súdiť,“ potichu sa rozhodol povedať pravdu. „Bola uplakaná a vyzerala zničene, čo je pochopiteľné, ale dostane sa z toho. Uvidíš. Som si istý. Je silná a má niekoľko dôvodov, prečo to nevzdať…“
„Áno,“ povedala potichu a silno ho objala. „Prebolí to… Aj ju aj nás…“
Po chvíli sa rozhodli znova kráčať.
„Kam až prídeme?“ spýtala sa, ale odpoveď nečakala. Možno nejakú úvahu.
„Myslím, že budeme stále na zelenej tráve a okolo nás bude les a pôjdeme tak dlho, kým sa nezobudíme.“
„Aspoň to nie je nejaký dramatický sen…“
„Alebo sexuálny…“
„Alebo. Myslím, že sme sa sem dostali preto, aby sme sa mohli o tom všetkom porozprávať. Naše duše usúdili, že potrebujeme pokoj k úvahám a možným, či skôr nemožným záverom…“
„Tiež si to myslím,“ jemne sa pousmial.
„A myslíš, že keby sme niekedy takto spali vedľa seba… keby boli naše duše a mysle v akejsi synchronizácii… že by sme mohli mať spoločný sen?“
„Môžeme to niekedy skúsiť. Ale nemyslím si, že by to fungovalo…“
„Áno, viem, teraz som na dne a ty mi pomáhaš… Ale možno, keby naše duše vedeli, že to chceme skúsiť, že by spolupracovali?“
„K týmto úvahám sa asi zatiaľ nedostali… Sirius a ostatní,“ mierne sa usmial. „Ale to si necháme asi až po tom, čo tá osoba vypadne z Rokfortu.“
„Správne, bude potrebné sústrediť sa na to, ako ju odtiaľ vyraziť…“
Napokon sa dostali aj k tým obyčajnejším témam. Rozprávali sa stále a skutočne o hocičom. V pokoji a mieri. Akoby aj samotný sen pôsobil blahodárne najmä na Ginninu dušu. Rozhodne to potrebovala a určite jej to len pomôže…
——
Prvá sa prebrala Ginny. S oveľa lepšími pocitmi, než keď si v noci líhala. V izbe bolo veľa svetla, čiže muselo byť dosť hodín, ale zrejme ich nikto nebudil. Bolo to zvláštne. Proste si povedali, že sa zobudia a ona sa prebrala. Stále ležala v jeho náručí, v spánku sa k nemu prilepila ešte viac a on ju objímal.
„Nie si dolámaný?“ spýtala sa, keď zdvihla hlavu z jeho hrudníka a zbadala, že má otvorené oči. Jeho ruka si ju k sebe pritískala. Pousmial sa.
„Ani náhodou. Skutočne,“ dodal, lebo videl jej nedôverčivý pohľad.
„Dobre teda, verím ti,“ mierne zavrtela hlavou a potom mu dala bozk na hrudník, ktorý fungoval ako jej vankúš. Možno ani neklame a skutočne nie je dolámaný. Ona sa cítila vcelku dobre. Po fyzickej stránke určite. „Ďakujem ti, Harry,“ šepla. „Veľmi mi to pomohlo…“
„Viem, cítim o čosi menšiu bolesť…“
„Prejde aj tá,“ dívala sa mu do očí a usmiala sa. „Necháme si pre seba to, čo sa stalo v noci. Však?“
„Nečítaš mi myšlienky?“ zaškľabil sa. Odfrkla si. „Necháme… alebo teda, povieme to len Siriusovi. Nič mimoriadne sa nestalo, aspoň myslím. Potrebovala si to a naše duše to zariadili takto.“
„Je to dosť…“ zamyslene stiahla obočie. „Povedala by som…“
„Je to to najintímnejšie, čo sme doteraz zažili,“ povedal miesto nej.
„Ty mi nečítaš myšlienky? Ale áno, tak nejak to vnímam aj ja. To, čo sa stalo, ten spoločný sen, v ktorom sme sa rozprávali, zrejme asi celú noc… pomohlo mi to veľmi a ja nechcem, aby do toho niekto strkal nos,“ pozrela naňho takmer bojovne.
„A hlavne nie Snape a Dumbledore,“ prikývol. „Je to naše a to nikomu nedáme,“ usmial sa.
„Platí,“ prikývla a zdvihla sa na lakte, aby dočiahla k jeho tvári a pobozkala ho. „A teraz… asi sa pôjdem umyť a prezliecť…“ hlavou kývla k dverám. „Zrejme tu bol aj niekto iný, okrem mamy, kto nám doniesol kufre…“ hrabala sa z postele.
„Bude to dobré?“ spýtal sa, než siahol na kľučku od dverí.
„Zvládneme to,“ usmiala sa.
Harry ale vedel, že bude potrebovať ešte veľa času, aby sa s tým zmierila. Cítil, že aj keď nie je taká… doslova vnútorne zdevastovaná, ako bola včera, tá bolesť tam je a ani tak skoro neodíde.
Keď mala Ginny kufor v izbe tak vedel, že on bude mať svoj tiež tu. Potreboval sa umyť a prezliecť. V izbe našiel Rona, ako sedí na posteli a hľadí do neznáma.
„Si v poriadku, kamarát?“ spýtal sa ho Harry. Ron sa strhol a pozrel naňho.
„Nie úplne ale budem,“ ubezpečil ho. „Dumbledore nám v noci doniesol kufre z Rokfortu. Nič nehovoril, aj keď sme sa pýtali…“
„O koľkej ste vlastne išli spať?“ sadol si na posteľ.
„Koľko bolo…“ zamračil sa. „Niekedy po polnoci. Neviem presne… Bill šiel domov čakať Charlieho. Vraj sa s ním potrebuje porozprávať, inak by Charlie prišiel sem. No a… dnes chcú ísť na ministerstvo a do Vydráku, aby všetko vybavili…“ hlas sa mu zlomil.
„Je mi to ľúto…“
„Ja viem, Harry,“ Ron sa naňho smutne pousmial. „Chvíľu to bol aj tvoj otec, predsa,“ stiahol obočie. „Čo Ginny?“
„Trocha lepšie…“
„Cítiš ju. Sirius vravel…“
„Áno, dostal som sa do jej hlavy a cítil som neskutočnú bolesť,“ povedal, pretože si myslel, že to má povedať. Ron vážne prikývol.
„Áno, vysvetlil mi to. Aj to, že s ňou musíš byť. A keď si jej pomohol, o to lepšie. Vždy bola otcovým miláčikom,“ mierne sa pousmial. „Myslím, že si s ním rozumela viac, ako s mamou…“
„Rozprávala mi…“
„Áno,“ prikývol a Harrymu sa zdalo, že je znova myšlienkami preč. Lenže tak náhle, ako zmĺkol, tak rýchle sa aj postavil. „Vezmi si veci a bež sa umyť. Počkám ťa a pôjdeme pozrieť, či tu nie je niečo k jedlu…“
Keď o niekoľko chvíľ neskôr schádzali trocha opatrnejšie do kuchyne, našli tam Molly spolu s Hestiou a Tonksovou, ako pripravujú raňajky.
„Ja sa o to postarám, dievčatá,“ vravela im Molly a lakťom odtlačila Tonksovú od sporáka. Tá mykla plecami a sadla si vedľa Ginny a Siriusa. „Nepotrebujem žiadne ohľady, dobre? Chlapci vstanú a budú sa potrebovať najesť. Som v poriadku, vážne…“ odohnala aj Hestiu, ale tá vedľa nej ostávala stáť.
„Dobré ráno,“ pozdravili, keď vkročili. Harry sa pozrel na Ginny. Bola smutná a ubolená, to cítil, ale bolo to lepšie. Možno za to mohla aj mama, ktorá keď ich začula, okamžite sa k nim náhlila, aby ich vyobjímala.
„Bude to dobré, Ron,“ ševelila synovi a jemu vôbec neprekážalo, že ho objíma pred všetkými. Skôr naopak, objatie jej silno opätoval.
„Ako ti je?“ spýtal sa.
„Lepšie, skutočne,“ smrkla a smutne sa na syna usmiala. „Niekoľko hodín som o tom všetkom premýšľala a zmierila som sa. A vy musíte tiež,“ uprene sa mu dívala do očí.
Harry si svojho kamaráta poznal a vedel, že by sa Ron najradšej rozplakal. Alebo nejako inak dal najavo, ako ho to zranilo. A na druhej strane chcel pôsobiť dospelo a dokázať, že sa s tým tak aj vyrovná. Len prikývol a vyvliekol sa z jej objatia.
„Prebolí to všetkých,“ pevne prehlásil. „No a… je niečo na jedenie?“ snažil sa o uvoľnenie atmosféry, ktorá síce nebola napätá, smútok ale cítiť bol.
„Už sa na tom pracuje,“ Molly sa snažila o veselý tón a pozrela na Harryho. „Aj ty, zlato,“ šepla a jemne objala aj jeho. „Treba sa cez to dostať. A ďakujem ti. Za Ginny,“ hlesla mu do ucha a jej zovretie zosilnelo. „Bude ťa potrebovať ešte veľmi,“ odtiahla sa od neho a so slzami v očiach sa naňho usmiala. „Sirius mi to povedal…“
„Uhm,“ nevedel čo povedať v tejto chvíli. Ale vedel, že slová sú zbytočné. „No a… tie raňajky?“ nesmelo skúsil a ona sa smutne zasmiala.
„Sadnite si, za chvíľu budú…“ prehlásila a vychytila sa k sporáku. „A prestaňte okolo mňa chodiť po špičkách,“ zamračila sa na Hestiu. „Už som predsa povedala niekoľkokrát, že som v poriadku…“ Hestia tiež mykla rezignovane plecami.
Harry si sadol vedľa Ginny a ich stehná sa k sebe pritisli. Vymenili si pohľady, ale rozprávať nemuseli. Cítil jej bolesť a ona cítila, ako jej z tej bolesti odoberá značnú časť. Bolo to ale lepšie, ako včera, aj ako ráno.
„Budem stále tvrdiť, že je Molly tou najsilnejšou čarodejnicou pod slnkom,“ vyriekol Sirius potichu dívajúc sa, ako máva prútikom a pri drese v lufte letí slanina, s vajcami, krája sa chleba, aby následne na stôl levitovala hrianky a džem a ďalším švihnutím nalievala do kanvice čaj a bielu kávu.
Nie, Molly určite nebola v poriadku ani z desatiny tak, ako prehlasovala a bude trvať dlho, kým sa spamätá. Kým sa všetci spamätajú a zžijú s novými skutočnosťami. Sirius a ani nikto však nepochyboval o tom, že tak silná osobnosť, akou bezpochyby bola, hoci by ktokoľvek, kto ju nepoznal tak dobre, ako členovia Rádu mohol tvrdiť, že je cintľavkou, sa z toho dostane raketovou rýchlosťou. Mala sedem dôvodov, prečo sa nezrútiť a bojovať ďalej. Osem, aj s Harrym.
——
Sirius sedel s Harrym, Ginny a Ronom v knižnici, pokým Molly pod dozorom Hestie Jonesovej, ktorú by teraz z Grimmauldovho námestia dostali jedine omráčenú, pripravovali obed a predchystávali večeru. Dvojčatá sa po rýchlych raňajkách zavreli vo svojej izbe. Aj oni vyzerali zničene, dokonca viac, ako napríklad Ron a nedokázali sedieť v kuchyni a viesť také tie zbytočné reči o ničom, ktoré sa každý snaží viesť len preto, aby v miestnosti nebolo ťaživé ticho a radšej venovali svoj čas a energiu k vymýšľaniu. Či skôr premýšľaniu.
A k smutnému vítaniu prišlo aj po obede, kedy sa vrátil Bill a hlavne Charlie. Molly znova smrkala a najstarších synov ubezpečovala, že je v poriadku. Pýtala sa, prečo Charlie neprišiel hneď na Grimmauldovo námestie.
„Chcel som sa najskôr rozprávať s Billom,“ prezradil druhý najstarší Weasleyovský potomok a držal v objatí svoju malú sestričku, ktorá však už prestávala byť až taká malá, ako si s hrôzou uvedomoval. Nevidel ju polrok a za tú dobu vyrástla. A nielen ona. „Bez teba… chápeš…“
„Boli sme na ministerstve,“ priznal Bill dívajúc sa na mamu. Povzdychol. „Ale čo, aj tak ti to musíme povedať…“
„Otcovo telo vydajú zajtra…“ vyšlo z Charlieho. Molly sa zatriasla ruka, ktorou levitovala chlapcom na stôl neskorý obed. Všetci na ňu pozreli.
„Tak by zajtra mohol byť pohreb. Stihneme to ešte pred Vianocami…“
„Ale mami…“ chceli protestovať dvojčatá, ktoré prilákal príchod brata z Rumunska.
„Žiadne ale mami,“ zamračila sa na nich. Oči jej zaliali slzy. „Čím skôr ho pochováme, tým skôr sa s tým všetci zmierime. Nemám pravdu?“ pozrela na Billa. Ten si vymenil pohľad s Charliem. „Postaráte sa o to?“ pípla. Ginny jej zovrela ruku.
„Jasne, zájdeme do Vydráku a všetko zorganizujeme. Pohreb bude zajtra,“ súhlasil Bill.
„Výborne,“ prikývla Molly.
Harry sa pozrel na Siriusa, ktorý smutne pokrčil plecami a kývol na krstného syna hlavou. Šli spolu do knižnice.
„Čo to má znamenať?“ pýtal sa Harry. „Ako vydajú telo? Prečo tak skoro pohreb?“
Sirius sa mu díval do očí, aby sa smutne pousmial.
„Aj tak sa to dozviete…“ povzdychol a vytiahol spod habitu noviny, aby ich dal prečítať Harrymu. Zamračene si ich vzal. Titulná strana bola jasná.
Ministerský pracovník mŕtvy
Včera sa v skorých ranných hodinách našlo na Ministerstve mágie mŕtve telo zamestnanca Artura Weasleyho. Artur Weasley pracoval na Oddelení pre odhaľovanie zneužitých muklovských artefaktov, preto je viac ako otázne, čo tento pracovník robil v noci na Odbore záhad.
Ministerstvo mágie by chcelo na tomto mieste ubezpečiť verejnosť, že takýto incident bol ojedinelý a Ministerstvo je bezpečné. Ako povedal samotný minister mágie, je to poľutovania hodná situácia, ktorá sa stať nemala, avšak k incidentu došlo a tento sa preveroval a označil za bezpečnostnú nehodu.
Ako sa vyšetrovaním zistilo, bol to jeden z Nedotknuteľných, Benedict Khan, ktorý nadránom pristihol Artura Weasleyho na Odbore záhad a na jeho výzvu, aby vysvetlil svoju prítomnosť v tak nezvyčajnej hodine na tak nezvyčajnom mieste Artur Weasley vytiahol prútik a zaútočil. Benedict Khan, ktorý sa k celému incidentu prihlásil, bol prinútený sa brániť voči Weasleyho agresii.
Podarilo sa nám zistiť, že telo najskôr vzali, aby zistili, čo konkrétne usmrtilo Artura Weasleyho. Následné šetrenie a tiež prihlásenie sa Khana k udalosti prezradilo, že šlo o sériu trhacích kliatob, ktoré Nedotknuteľný použil. Weasleyho agresia si mala tento postup vyžiadať.
Prečo minister vnútra Kornelius Fudge túto udalosť označil ako bezpečnostnú nehodu? Tu je jeho vyjadrenie:
„Nie je to prvý krát, kedy sa niekto pokúsil dostať na ministerstve do miest, kde by nemal čo hľadať ani robiť. Určite si spomínate na Sturgisa Podmora, ktorý bol prichytený pri pokuse o neoprávnené vniknutie na ministerstvo. Stále je kvôli tomu zavretý v Azkabane, kde si odpykáva polročný trest. Taktiež Broderick Bode, síce zamestnanec Odboru záhad, avšak na mieste, kam jeho kompetencie nesiahajú. Bol zranený a leží u Svätého Munga. Manipuloval s vecami, s ktorými nemal a to mu poškodilo myseľ. Nebudem teraz vravieť, čo všetko sa na Odbore záhad nachádza, pretože to ani sám neviem… A teraz Weasley.
Jednoznačne sa chcel dostať na Odbor záhad. A prečo? Keď si vezmete, že Harry Potter v období, kedy bol jeho poručníkom Albus Dumbledore žil u Weasleyových, je odpoveď na danú otázku jasná. Weasley plnil Dumbledorov rozkaz. S najväčšou pravdepodobnosťou bol aj členom Fénixovho rádu.
Všetkým je už polrok známe, o čo konkrétne Dumbledorovi ide. Či chcel niečo z Odboru záhad získať, to sa nedozvieme, pretože ten, koho Khan zabil pri ochrane Odboru záhad, preto prehlasujem, že šlo o bezpečnostnú nehodu, je mŕtvy a ten,kto by sa mal vyjadriť, sa na Ministerstvo zatiaľ nedostavil. A preto budem apelovať na Správnu radu Rokfortskej strednej školy čarodejníckej, aby zvážila, či je bezpečné, aby takáto osoba naďalej viedla túto vzdelávaciu inštitúciu.“
Vyjadrenie Albusa Dumbledora sa nám nepodarilo získať. Ako minister povedal, zatiaľ sa na Ministerstve neobjavil, hoci si Kornelius Fudge žiada schôdzku s ním a podľa informácii priamo zo školy riaditeľ na škole viac nie je, ako je. Je preto potrebné pýtať sa, či je vhodné udržiavať takéhoto človeka vo svojej funkcii.
Na otázku, ako si môže byť minister taký istý spojitosti zabitého s Dumbledorom, Fudge povedal.
„Ale veď je to jasné. Weasley Pottera vychovával, keď ho mal v opatere Dumbledore. Komu by asi tak zveril výchovu svojho zverenca? Chlapca, ktorý prežil? Jedine osobe, ktorej bez výhrad dôveruje. Podľa môjho asistenta, Percivala Weasleyho… áno, presne tak, syna zabitého Weasleyho, Dumbledore často chodil k Weasleyovcov v dobe, kedy tam býval Potter.“
Na otázku, či nie je zvláštne, že je ministrovým asistentom tak citlivá osoba, Fudge povedal.
„Za Percivala dám ruku do ohňa. So svojou rodinou sa nestýka práve preto, pretože jeho otec svojho času vyjadril nespokojnosť s tým, komu robí asistenta… ďalší z dôvodov predpokladať, že bol Artur Weasley spojencom Albusa Dumbledora. Percival s týmto postojom jednoznačne nesúhlasí a je plne oddaný ministerstvu. Svojmu asistentovi som dal voľno, pretože hoci ho mrzí správanie sa otca, jeho oddanosť k Dumbledorovi a tiež jeho nočný pokus o ktoviečo, stále to bol jeho otec a jeho smrť ním otriasla.“
Aký bude ďalší postup ministerstva? Fudge má jasno:
„Aktivity Ministerstva mágie ostávajú nezmenené. V prvom rade je to odhalenie tých, ktorí sa snažia o destabilizáciu čarodejníckej komunity v Anglicku rôznymi klamlivými pamfletmi, a že je za tým Albus Dumbledore, o tom nemôže po včerajšom incidente pochybovať nikto. Oddelenie aurorov sa zameriava na získanie dôkazov, odhalenie vinníkov a následné udelenie trestov.
A čo sa týka samotného Artura Weasleyho. Je to kruté, ale za svoju smrť si môže sám, pretože sa nechal opantať tak, ako rada ďalších čarodejníkov. Každopádne mu ministerstvo mágie stoplo plat, aj odmeny, rodine nebude vyplatená poistka a tiež je uvalená plomba na ich rodinný trezor a majetky až do momentu, kedy niekto jednoznačne nevysvetlí, čo robil na Odbore záhad a dokiaľ sa stopercentne nepotvrdí, že Weasley nebol členom Fénixovho rádu, nebol Dumbledorovým človekom a nebol členom protiministerského spolku, ktorého aktivity vedú k vyvolaniu prevratu v krajine…“
Ťažko sa dá po týchto slovách ministra predpokladať, že bol Artur Weasley bezúhonným čarodejníkom. Je v tom kus logiky a na tomto mieste sa musím pýtať… Pochybuje snáď ešte niekto o tom, že mal minister celú dobu pravdu, keď tvrdil, že sa Dumbledore snaží prevziať moc v krajine? Aké menšie ambície by mohol Dumbledore mať než tie najvyššie? Čiže sa stať novým ministrom?
Ak by Dumbledorovi šlo o to, čo od začiatku hlása, že chce upozorniť na príchod Toho, kto je bezpečne na onom svete, čo by asi tak chcel na ministerstve? Na Odbore záhad? Čo chcel, aby mu Weasley z ministerstva priniesol? Alebo naopak, mal tam niečo nastražiť?
Budeme čakať, či Dumbledore príde alebo nie…
Rita Skeeterová
Harry dočítal a zdvihol bledú tvár, aby našiel Siriusa s trpkým úškľabkom na tvári.
„Molly toto videla?“ spýtal sa potichu. Sirius zvážnel. Chlapca v prvom rade zaujímali pocity Molly a nie všetko, čo sa tým ovplyvní a nebodaj otázka, čo robil Artur na Odbore záhad. Povzdychol.
„Videla to,“ pritakal. „Ráno prišiel Remus s novinami a keď sme sa… no, trocha nahnevane k tomu článku vyjadrovali, prišla ona zo salónika. Bola tam niekoľko hodín. A chcela si ten článok prečítať…“
„A čo na to vraví?“ pýtal sa. Molly sa mu zdala pokojnou. Iste, hrala to, ale aj tak.
„Že bude bojovať ďalej,“ mykol plecami a sadol si do kresla. „Ako som už povedal, je to tá najsilnejšia čarodejnica pod slnkom. Nepoznám ženu, ktorá by sa dokázala tak rýchlo oklepať, ako ona…“
„Jej dvaja bratia,“ spomenul si Harry na to, čo mu Sirius raz rozprával.
„Áno a to bola tehotná,“ prikývol.
„Ale aj tak to len hrá, to všetko…“
„Samozrejme, že musí byť zničená. My všetci sme, zasiahlo nás to. Ale má pravdu. Platí to vo všeobecnosti… až keď sa mŕtvy pochová, až vtedy je to definitívne a až potom sa s tým pozostalí dokážu vyrovnať, postupne sa cez to dostanú a môžu ísť ďalej. Ako sa vyjadrila, Artur miloval Vianoce a nechcel by, aby boli úplne zničené…“
„Aj tak budú,“ odfrkol a sadol si do druhého kresla. Pozrel na Siriusa.
„Určite budú,“ súhlasil jeho krstný otec. „Chce ale, aby bolo všetko tak normálne, ako vzhľadom k situácii bude možné a to nielen preto, že Artur Vianoce miloval a neželal by si, aby sa úplne odignorovali, ale aj preto, pretože Vianoce budú pre všetkých,“ díval sa na Harryho. „Bude to smutné, ale už sa vyjadrila, že tu chce stromček, že chce štedrovečernú večeru a keby jej niekto daroval nové ihlice, aby mohla pliesť, tiež by sa nenahnevala…“
„Vážne?“ Harry zavrtel hlavou. A potom znova. Nechápal to. „Tak dobre, budú Vianoce,“ mykol plecami, aby sklonil hlavu k článku a zamračil sa. „Čo toto?“ spýtal sa a pozrel na Siriusa.
„No, je to na prd,“ odfrkol si Sirius. „Nanešťastie to ministerstvu veľmi vyhovuje… takýto článok. Weasleyovci sa behom noci stali verejnými nepriateľmi.“
„To áno,“ zamračil sa. „Môžeš mi o tom povedať viac?“ pozrel sa mu do očí. „Tá chodba, o ktorej sa mi vtedy snívalo, bola na Odbore záhad. Spomenul som si, že som ju videl, keď sme šli na proces s tebou. Stál na nej Malfoy s Fudgeom. A keď tam bol Artur a vy ste niečo strážili… tak to bolo tam. Na Odbore záhad je niečo, čo chce Voldemort. Benedict Khan neexistuje. A ak náhodou áno, tak je pod Imperiom. Alebo je to smrťožrút, Malfoyov kamoš, ktorý sa prizná k hocičomu, len aby ministerstvo, alebo skôr Malfoy odv…“
„Zadrž, Harry,“ prerušil ho Sirius. „Po tom, čo sa stalo včera v noci, zrejme už nepôjde všetko tak, ako sa dlhodobo plánovalo. Asi takto… Artur mal včera v noci službu a strážil pod neviditeľným plášťom priestor pred Odborom záhad. A zabili ho… ťažko súdiť kto, ale Benedict Khan to nebol ani náhodou. Keď prišiel ráno Kingsley do práce po tom, ako odprevadil Améliu do úradu, u aurorov už bola pohotovosť. Prvotné hlásenia boli také, že sa našlo mŕtve telo. A on tam samozrejme utekal spolu s ostatnými. Bol to šok. Artura niekto napadol a pri útoku z neho stiahol plášť. Alebo ten plášť spadol. Možno si Artur zdriemol. Vieme, aký bol večne unavený… ale je jedno, ako sa to stalo. Kingsley vravel, že sa nedalo identifikovať, ako presne umrel, pretože bol samá krv a bol… prepáč mi tie výrazy, ale ty to zvládneš… bol dotrhaný ako minuloročný kalendár. Aurori spustili prvotnú obhliadku miesta činu a Kingsleymu sa podarilo pri tom vziať vzorku krvi… ktorú už skúma Snape. Aby sa zistilo, čo ho konkrétne zabilo. Najskôr sme si mysleli, že sa to ministerstvo pokúsi udržať v tajnosti… ale táto verzia im vyhovuje viac. Odniesli telo na skúmanie, ale zrejme k žiadnemu skúmaniu neprišlo, pretože sa prihlásil k celému incidentu Benedict Khan.
No a… včera sme to s Billom a Lupinom preberali. Miesto utajenia, možno na Malfoyov popud, alebo to bola ministrova sólo akcia, to narafičili tak, že z Artura spravili obetného baránka. Môžeme predpokladať, že po tom, čo Percy určite vytáral, že si u nich býval, zaradil minister Artura na zoznam Dumbledorových komplicov. Veď preto aj zamestnal Percyho. Aby z neho ťahal informácie. A práve preto museli Weasleyovci z Brloha preč…
Ktovie. Benedict Khan možno dobrovoľne pomáha ministrovi, alebo naňho Malfoy skutočne použil Imperius, ako na Podmora a Bodeho… to hádam zistíme, keď sa nám dostane Khan do rúk, ale myslím, že je to úplne jedno. Je jedno ako sa to stalo. Dôležitejšie je, čo bude ďalej…“
„Weasleyovci budú nežiaduci tak, ako my dvaja aj s Dumbledorom…“
„Správne. Ale ako si videl, Molly bude bojovať ďalej. Bill sa spojil s Charliem a rozprávali sa… popravde možno tuším o čom, ale s nimi sa chcem porozprávať ešte…“ stiahol obočie. „No, to je teraz jedno,“ potriasol hlavou a pokračoval. „Ginny aj s Ronom už čelia tlaku, pretože sú členmi Potter tímu. A dvojčatám to bude jedno, predpokladám.“
„Ale prišli o všetko,“ mávol novinami. „Zobrali im všetko, aj Brloh…“
„To je pravda. Aj o tom sa chcem s Billom a Charliem rozprávať…“
„Finančne im pomôžeme?“
„Na to nepristúpia. Ja mám iný plán,“ slabo sa pousmial.
„Aký?“
„To ešte nechajme tak, kým s nimi nehodím reč…“
„Dobre. No a… myslím si dobre, keď si myslím, že sa Dumbledore nestretne s ministrom?“
„Neviem, čo Dumbledore plánuje,“ prezradil Sirius potichu. „Netuším, ako sa k celej situácii postaví. Včera v noci prišiel, priniesol vaše kufre a povedal, že je to s Umbridgeovou vybavené a že dá Lucy prečítať adresu Grimmauldovho námestia, aby sa sem dostala a potom zmizol…“
„Zmizol…“ Harry zvraštil obočie. „Akosi často mizne, nie?“ sarkasticky natiahol. „Artur umrie, verejne ho povláčia a on si zmizne?“
„Harry, pokoj,“ pokúsil ho uchlácholiť Sirius.
„Ale figu pokoj,“ nahnevane vyskočil z kresla. „A čo Rokfort? Nechá, aby sa tam tá ženská rozťahovala. A teraz toto… To má byť to odvracanie pozornosti? Zamestnávanie Voldemorta? To má…“
„Mlč,“ aj Sirius vyskočil z kresla a zdrapil rozrušeného chlapca za ramená. „Si užialený, ale to sme všetci. Aj s Dumbledorom. A nie! Nejdem ho teraz obhajovať!“ prerušil Harryho nadychovanie. „Ani náhodou, ale je potrebné, aby prešlo trocha času. Aby sa Artur pochoval. Aby sme… možno… prežili zo dva vianočné dni, kedy sa pokúsime trocha sa pozbierať, všetci, nielen Weasleyovci a potom môžeme začať špekulovať, čo bude ďalej. Ak Dumbledore mal nejaké plány, zrejme ich má zničené. Bude musieť prísť s niečím… ale tiež musí popremýšľať . Musí vymyslieť, čo povedať Fudgeovi. Určite sa nad tým nemávne rukou, ale potrebujeme, aby prešlo trocha viac času…“ potichu povedal. „Rozumieš?“
Harry sa mu díval do očí. A Sirius videl, ako sa zapĺňajú slzami.
„Harry…“ šepol.
„Ja som v poriadku. To je Ginny. Máme tú bolesť rozdelenú, vieš?“ šepol.
„Áno, asi tuším, ako sa jej snažíš pomôcť,“ ramená mu ovisli. „Mali sme milión plánov a aj tie budeme musieť prispôsobiť situácii…“
——
Po neskorom obede sa najstarší Weasleyovskí synovia vybrali do Vydrieho svätého Drábu, aby zorganizovali všetko k pohrebu, ktorý sa mal uskutočniť na druhý deň. Vydrák, ako ho nazývali, bol zmiešaná dedina, ale muklovia tu boli v prevahe. Za tie roky im už však neprišlo podozrivé ani čudné nič, čo sa okolo tých pár čarodejníkov mohlo diať.
Weasleyovcov poznali ako tých, ktorí majú kopu detí a bývajú na rozsiahlych pozemkoch za kopcom za dedinou. Ona bola žena v domácnosti a on pracoval v nejakom úrade… nikto z nich si nikdy nezapamätal presný názov oného úradu. A chovali sliepky a kačice, pretože si pamätali na dobu, kedy ich Molly v dedine predávala. Bolo to v dobe, kedy mali len tri deti. Lenže potom sa im narodili dvojčatá a ona už nechodila ani tú mrkvu, petržlen a vajcia predávať, pretože mali veľkú spotrebu. Ale boli slušní, to zase hej. Nikdy s nimi nebol žiaden problém a ak sa v minulosti ich deti dostali do dediny, do cukrárne, do obchodu… vždy pekne pozdravili.
Preto nemal úradník problém zorganizovať pohreb deň pred Štedrým dňom. A ak by nejaký maličký aj mal, Bill s Charliem boli pripravení čarovať. Nemuseli.
Na pohrebe sa však mali zúčastniť len Weasleyovci a Sirius s Harrym. Nikto iný, hoci Remus chcel, Tonksová tiež a neboli jediní. Predpokladalo sa, že si ministerstvo posvieti na účastníkov pohrebu. A keďže bolo už povedané, že Harry u Weasleyovcov vyrastal a Sirius im teda má byť za čo vďačný, ich prítomnosť by nikoho nemala prekvapiť.
——
Pokým boli Bill s Charliem vo Vydráku, Molly dala deťom úlohy. Musela ich nejako zamestnať a sama sa musela zamestnať. A tak upratovali dom, respektíve salónik, kde mali postaviť vianočný strom. Ten tam síce ešte stále nebol, ale Molly prehovorila Siriusa a Remusa, aby ho zaobstarali. A sama sa dala do pečenia koláčikov, pričom jej pomáhali Hestia s Tonksovou. Hestia pomáhala. Nymphadora sa snažila príliš toho neskaziť.
Vrátili sa Sirius s Remusom a skutočne dotiahli obrovský stromisko, ktorý postavili v salóniku a čarovne pripevnili. Ozdoby kúpil Remus ešte minulý rok, keď pre Siriusa, a vlastne aj seba, postavili o čosi menší stromček. A keďže ozdôb nebolo veľa, Hestia sa vrhla domov, aby priniesla ďalšie, takže strom bude nakoniec pekne ozdobený.
„Je to paráda,“ usmiali sa Bill s Charliem na svojich súrodencom a na Harryho, keď ich našli, ako doozdobujú stromček.
„Je to k ničomu,“ vrkli dvojčatá.
„Otec by to chcel…“ hlesla Ginny. Miestnosť zrazu stíchla. Ron vešal poslednú ozdobu. Dvojčatá sa zvalili na pohovku. A Harry sa oprel o výklenok okna.
„Otec je mŕtvy,“ upozornili dvojčatá. „Nechce nič…“
„Prestaňte,“ zamračil sa na nich Charlie a podišiel k sestre, aby ju chlácholivo pohladil po chrbte. „Áno, otec je mŕtvy a už nechce nič. Ale keď žil, niečo chcel… a záleží čisto na nás, či jeho túžby splníme,“ mračil sa na bratov.
„A čo konkrétne chcel?“ pozreli naňho. „Umrieť rozhodne nie…“
„Minimálne z nás chcel vychovať slušných ľudí,“ ozval sa aj Bill a pristúpil k Ronovi, ktorý stál pri stromčeku a mal sklonenú hlavu. „A to sa mu snáď podarilo…“ drgol do brata, aby si vyslúžil jeho pozornosť.
„Sme slušní…“ vyšlo z Rona takým tónom, až Harry spozornel. „Teraz by som najradšej nebol slušný a šiel ministrovi nakopať prdel, vieš?“ zamračil sa.
„Čítali ste ten článok…“ pochopili.
„Jasne,“ krivo sa zaškľabili dvojčatá. „Povedzte, prečo sa s tým niečo nerobí? Toto vyjde v novinách… a my máme byť slušní?“
„Vyrieši sa to…“ Bill s Charliem si vymenili pohľady.
„Pamfletmi?“ pýtal sa Ron. „Po tom článku im bude už málokto veriť. Dumbledorovi bude málokto veriť. Najal si otca, aby šiel sabotovať ministerstvo… toto sa bude hovoriť,“ protestne zabrblal. Možno by sa rozčuľoval viac, ale nemal sily.
Harry videl, ako si Ginny nešťastne sadla do kresla a cítil jej bolesť. Tá síce ustupovala, ale keď sa dostali decká k novinám, vrátila sa v plnej sile.
„Máme to nechať tak? Povedzte!“ skríkli po nich dvojčatá.
„Na zatiaľ,“ prikývol Bill. Fred s Georgeom nesúhlasne odfrkli.
„Ako na zatiaľ?“ Ron sa mračil. „Dokedy? Do pohrebu? Do Vianoc? Do konca tohto roka? Alebo do návratu na Rokfort? A potom čo?“
„Sľubujeme, že bude otcovo meno očistené,“ vyriekli, keď si vymenili pohľady. Harry sa zamračil. Akoby sa tajne dohovárali.
„Ako?“ spýtala sa aj Ginny.
„To ešte nevieme, ale ak si myslíte, že to necháme len tak, tak ste na omyle. Vyriešiť to ale musíme my, vy ste ešte decká…“
„Sme plnoletí, dovolíme si upozorniť…“
„Stále ale chodíte do školy,“ zamračil sa na nich Charlie.
„Do školy sa nevrátime, len aby ste vedeli…“ vypustili. Všetci na nich pozreli.
„A prečo?“
„Hádaj,“ Fred sa díval na Billa. „Budeme potrebovať peniaze… a máme svoje plány, ktoré sme síce chceli uskutočniť až po škole, ale situácia je taká, že nám vzali prakticky všetko, ešte aj tie posraté sliepky a musíme mame pomôcť…“
„Ja sa k vám pridám…“
„Ty pôjdeš do školy…“
„Nepôjdem…“
„Do školy pôjdete všetci…“
„My dvaja nie…“
„A čo chcete ako robiť?“ zaškľabil sa na nich Bill.
„Máme plány, ako sme povedali. Dung nám prenajme nejaký malý priestor v Šikmej a už máme dosť výrobkov, aby sme ich mohli začať vyrábať a predávať. A budeme mať na to aj čas, miesto tej zbytočnej straty vysedávaním v laviciach. Premýšľali sme dnes o tom… máme aj ďalšie nápady. A máme dokonca aj prvotnú investíciu,“ mrkli na Harryho. „A mama bude potrebovať peniaze. Viete si ju predstaviť, ako ide… kam vlastne? Čo by robila?“
„A vy si myslíte, že by vám ministerstvo dovolilo čokoľvek podniknúť?“ opatrne sa spýtal Charlie a sadol si na operadlo vedľa Ginny. „Chápem vás a áno, určite máte dobré nápady a určite ste schopní zarobiť pekné prachy… ale vážne si myslíte, že budete mať možnosť?“
„To nám nenapadlo,“ zarazene zmĺkli. Iste, po tom článku Weasleyovci zrejme skončili.
„Nepredpokladám, že by Gringottových zaujímal nejaký stupídny článok, ale možno bude ministerstvo tlačiť a dostanem padáka,“ vyriekol Bill dívajúc sa na bratov. „Z toho istého dôvodu predpokladajme aj to, že ak by mamu napadla taká šialenosť, čo ju určite napadne, pretože inú možnosť nemá… ani ona si nikde zamestnanie nenájde. Ale, ja mám ušetrené nejaké peniaze a vrátim do obchodov všetko, čo som do bytu kúpil… a budem mať viac…“
„A kde bude bývať Fleur?“ Ginny pozrela na Billa. „Keď predáš veci z bytu tak zrejme prídeš bývať sem. Dobre. Ale čo bude s Fleur?“
„Tá by zrejme prišla tiež,“ mykol plecami.
„Och, Merlin…“ šepla Ginny sama pre seba. Charlie to ale počul a mierne sa zachechtal.
„Braček, ceníme si tvojej ponuky, ale za ten nábytok veľa nedostaneš a pokým máš prácu, drž si prenájom aj so svojou vílou, aby ti neutiekla. Ja mám našetrené oveľa viac, ver mi. Postarám sa o rodinu, kým sa situácia nevyjasní…“
„Ale to by si musel prísť sem, nie? Z Rumunska…“ Ron pozrel na Charlieho. Ten mykol plecami.
„Ako som povedal, pokým sa situácia nevyjasní. Teraz musíme držať spolu.“
Harry potichu počúval súrodeneckú rozpravu. Raz sa nadýchol, chcel navrhnúť pomoc, ale Ginny sa naňho pozrela takým spôsobom, že zavrel ústa a radšej mlčal. Chcel by im pomôcť, ale vedel veľmi dobre, že by si pomôcť nenechali. Určite nie peniazmi. Ale Sirius mal predsa nejaký plán a ako vravel, chce to trocha viac času. Tak počká. Nevedel na čo. Niečo sa ale dialo, cítil to…