„Povedz mi, Námesačník, prečo sme to nikdy neskúsili my?“ spýtal sa Sirius roztrpčene vedľa jazierka na svojom panstve. Kúpať sa tu síce nedalo, stále bol len marec a bude potrebných veľmi veľa slnečných dní, aby sa aspoň trocha zohrialo, napriek tomu sa rozhodol, že to bude ideálne miesto aj k prípadným posedeniam v prírode a piknikom. Kúpil obrovský altánok a už ho s Remusom kúzlami prispôsobovali.
Vnútri veľkého štvorkrídlového domu už bolo všetko prerozdelené. Darmo prehováral Molly, aby si Weasleyovci vzali jedno z krídiel. Odmietla a miesto toho prehlásila že ak, tak sa Weasleyovci nasťahujú do pristaveného domu. Bol dosť veľký, mal dosť izieb a určite sa nebudú tisnúť. Naopak. Každý Weasley bude mať svoje súkromie. Na pripomienku, že je to vlastne dom pre služobníctvo odvetila, že o to skôr k nim bude pasovať, akoby sa mali pretŕčať v tých obrovských izbách hlavného sídla. A nemusia ho volať predsa dom pre služobníctvo, ak ich tak Sirius ani nikto neberie. Môže sa predsa volať dom Weasleyových na panstve Blacka.
Sirius rezignoval. Nemal už sily stále sa na niečom s Molly dohadovať. Aj Bill mu poradil, nech to nechá tak. Ich nový domov bol aj tak dva razy taký priestranný ako Brloh a pre Molly bolo dôležité aj to, že budú v akejsi izolácii, respektíve aspoň trocha budú od toho honosného sídla odčlenení. Dokázala si dokonca vyhádať, že sa všetok nábytok z Brlohu prenesie do nového domu. A áno, ak by sa zdalo, že by sa ešte niečo možno hodilo, dobre. Súhlasila s tým, že sa to prikúpi. V hlavnom dome pomôže zariadiť všetko tak, ako si Sirius zmyslí tým, čo nakúpi. Ale v ich novom dome to bude, ako chce ona. A hotovo.
Ginny sa tomu smiala, keď im to cez zrkadlo vykladal. Aké veľké boje teraz vedie. Spolu s Tonksovou, pretože jej pomoc potreboval, to si priznal už dávno. Aspoň, že Remus nefrflal a vzal si spodné prízemie západného krídla pre seba a spraví si z neho byt. Aj tak to bolo tak obrovské sídlo, že dve krídla budú prakticky neobývané. Boli by zaplnené, keby vymýšľali skutočne snobské hlúposti. Tieto dve krídla však prispôsobia pre niekoho, koho bude potrebné ubytovať, skryť, uchýliť… z tých bližších, pôvodných… anglických Fénixov. A potom mu decká povedali, čo zistili…
„Pri tých všetkých hlúpostiach, ktoré sme vymýšľali, nám nikdy nenapadlo skúsiť toto?“ zavrtel hlavou dívajúc sa usmiatemu Remusovi do tváre. Jeho priateľ len pobavene sledoval Siriusovo paprčenie. „Koľko zbytočnej energie som premrhal, aby som našiel nejaké slušné miestečko, kde by som si mohol vrznúť… a pritom stačilo len zmeniť sa na psa?“ vybafol.
„Uvedomuješ si aj opačnú stránku takéhoto činu?“ zasmial sa Remus. Sirius namosúrene položil stoličku k dlhému stolu. „Koľkokrát by si musel žiadať o sľub, že tvoju animágsku formu dievčatá nevyzradia? Ak by to bol James a ak by šlo o posledný ročník… dobre. Zakrádal by sa Lily do spálne a bolo by to v poriadku, hoci si len ťažko dokážem predstaviť jeleňa na schodoch… Lenže ty by si nerobil nič iné, len mámil od dievčat sľuby, že budú mlčať. Pretože by im bolo potrebné vysvetliť, ako si sa dostal cez alarmy… v hocakých fakultách.“
„Ale veď ja viem,“ trocha skrotol a sadol si na stoličku. „Teda, teraz viem, keď si mi to povedal,“ uškrnul sa. „Nie sú chytrí?“ zasmial sa. „Jasne, oni majú trocha iné priority, než som mal v ich veku ja, že áno… Opomenúc ale skutočnosť, prečo to robia… Robia to dobre, nie?“ hrdo sa zazubil. Remus si prisadol.
„Darí sa im,“ prikývol vlkolak. „Si si ale istý, že bude Umbdridgeová pamätať na tvoje slová?“
„Bude, kamarát. Hoci som nevinný, strávil som dvanásť rokov v Azkabane a ona je presvedčená, že mi z toho musí šibať. A šibnutí ľudia robia šibnuté veci. Rovnako si je istá, že niečo existuje, s čím je spojený Harry s vonkajším svetom. Čiže so mnou. Je to šialená mrcha, ale nie hlúpa mrcha. A ak by sa Crabbe alebo Goyle, hociktorí, len dotkli Harryho, ja to budem vedieť. A prídem za ňou. Ona im určite povedala, ako sa správať…“
„Dúfam v to,“ prikývol Remus, ale úplne presvedčený nebol.
„Nad čím premýšľaš, kamarát?“ spýtal sa Sirius vidiac jeho výraz.
„Neviem… Ale čo ak dostanú Parkinson a ostatní inštrukcie od Malfoya? Od Voldemorta? Ja viem, že si povedal Harrymu ako sa správať, Minerva sa tiež zaručila, že budú profesori dávať pozor… ale ako si vravel, že šialení ľudia robia šialené veci… rovnako zúfalí ľudia robia zúfalé činy. Čo ak ich Voldemort zaženie do úzkych a stanú sa z nich šialení zúfalci?“
„Vedeli by sme o tom dopredu, nie? Srabus chodí na stretnutia smrťožrútov a takýto povel zatiaľ nedostali,“ tresol Lupina po ramene. „Áno, viem, že Srabus Harryho nenávidí a najradšej by ho zniesol z povrchu zemského sám… na druhej strane by ale prišiel o objekt skúmania,“ uchechtol sa. „V tomto momente si myslím, že má Harry na Rokforte oveľa lepšiu ochranu od tej najnepravdepodobnejšej osoby, o ktorej by sme si to kedy pomysleli.“
„Možno,“ prikývol Remus zamyslene. „Asi to tak bude,“ vypustil napokon a postavil sa. „Tak poďme… tu to je snáď hotové. Pozrime do domu, s čím treba ešte pomôcť…“ Vydali sa cestičkou do hlavnej budovy blackpotterovského sídla, ako ho pomenovali. A kolaudácia pripadne na prvý prázdninový deň.
„Bež popredu,“ obrátil sa Sirius k Remusovi, keď prichádzali k domu. „Zájdem ešte pozrieť na stajne.“
Samozrejme to bola výhovorka a Remus to veľmi dobre vedel. Všimol si, že je jeho priateľ čoraz zadumanejší, keď sa spojí s Harrym a deckami zrkadlom. Alebo skôr len s Harrym a Ginny a nemusel byť géniom aby pochopil, že sa veci komplikujú. Veci ohľadne toho prepojenia, ale keď Sirius mlčí, on sa pýtať nebude.
A Sirius skutočne potreboval od toho všetkého na chvíľu utiecť. Či už od kasární, kde skončili prednedávnom, tak teraz od domu, kde bolo všetko v plnom prúde, od sledovania Ministerstva, od trénovania. Alebo aj od týchto stajní, kde by mali ustajniť hipogrify z Rokfortu, aj s Hrdozobcom, keď sa situácie upokoja. Vezme si ich na starosť Charlie s pár chlapmi z Rumunska. Ale nad týmto dumať nechcel.
S povzdychom si sadol na malý pník a nevšímal si prírodu okolo seba. Zložil si hlavu do dlaní. Tak rád by o tom s niekým podiskutoval, poradil sa. Našiel nejakú cestu, ako z toho von. Lenže taká cesta zrejme neexistuje. Spomenul si na ich rozhodnutie, že úplne o všetkom bude vedieť len on. Pretože oni potrebujú hlavne podporu. Nikto nič nevyrieši, ale oni potrebujú podporu k tomu, aby sa s tým naučili žiť. To bolo pred dvoma rokmi. Vtedy len tušil, že to môže byť horšie. A ono sa to stávalo čoraz desivejším.
Čím viac premýšľal nad tým, čo mu povedali, aj nad tým, čo mu prezradil len Harry keď bol sám, tým viac mu z toho všetkého vychádzalo len jedno. Iste, že to tak byť nemusí. To ich motto. Môže a nemusí. Ale ak na toto všetko náhodou existuje vysvetlenie, veľmi rád by sa ho dozvedel a pochopil to, pretože toto je už na mašľu. A to je len pozorovateľ a podporovateľ. Práve v túto chvíľu začal blahorečiť tomu, že nie je Harry ako James. Tak veľmi si želal, aby sa naňho podobal viac. A teraz bol rád, že sa naňho podobá skutočne len výzorom.
Smutne sa uchechtol dívajúc sa na stromy v diaľke. A zavrtel hlavou. Už nikdy nepovedz, že nie si taký chytrý, ako Dumbledore, Remus alebo Hermiona… Spomenul si na Ginnine slová. Kde sa on hrabe chytrosťou na nich troch? Práve v tejto chvíli by to génia potrebovalo, pretože on, ako podporovateľ, im pomáha nájsť len spôsob, ako sa s tým naučiť žiť. Avšak… dá sa žiť s niečím takýmto? Ako, pre Merlina? Nie, nedá. Potrebujú riešenie. Jasnú cestu, pretože sú jednoznačne v slepej uličke.
Veľmi dobre vedel, že ich čakajú ťažké chvíle. Nielen ich dvoch, ale aj jeho, pretože na niečo prísť musia. Niečo vyskúšať musia. Nejak prelomiť to musia. V opačnom prípade… Nie, to sa nielenže nemôže stať, nad tým on ani premýšľať nemôže. A preto bude lepšie, keď sa vrhne do práce. Keď sa niečím zamestná.
„Sirius!“ Prebral ho výkrik nesúci sa od domu. Bill. Výborne. Skončil v práci a prišiel.
„Počuj, kamarát,“ objal ho okolo ramien, keď k nemu pribehol. „Ako je to presne s alarmovými kúzlami? Fungujú na rovnakom princípe? Chápeš… keď dokáže animágus prelomiť jeden alarm, dokáže prelomiť aj druhý?“ vyhŕkol naňho otázky. Bill zvraštil obočie.
„Čo zase vymýšľajú Harry s mojimi súrodencami?“ prevrátil oči najstarší weasleyovský potomok.
——
Harryho predpovede sa naplnili. Ubehol len mesiac od pamätnej večere, kedy čítal tie úchylné body nového Rokfortského poriadku a Dolores už riešila sedem prehreškov proti pravidlám. Samozrejme to boli samí starší študenti, ktorí si nechceli pýtať priepustku k osobnému voľnu, pri ktorom by museli vysvetliť, kvôli čomu si osobné voľno pýtajú. A vysvetlenie by im Dolores neakceptovala. Jednoducho to riskli. Za to, že sa chcú niekde skryť so svojimi priateľkami, ich predsa zo školy nevyhodia. Nie?
A Cedric sa rozhodol, že zistí, aký prístup Dolores zvolí, ak sa bude jednať o niekoho z legendárneho zoznamu podporovateľov Harryho Pottera. Čcho mu ochotne asistovala. Nakvapkali si do úst tri kvapky Antiveritasera a schválne sa nechali chytiť starým Parkinsonom pod Astronomickou vežou. Schytali týždeň po škole. Nič viac. Vypočúval ich samotný Enzo Puttock, avšak jeho otázky boli všeobecné, na nič konkrétne sa nepýtal a už vôbec nie na Harryho.
Ten večer prebehla konverzácia k tejto téme.
Cedric: Čo myslíte? Prečo to tak je?
Fred: Keby to bol Dawlish, tak by som premýšľal, že je na našej strane…
George: Lenže je to Puttock a my vieme, že ten je na Malfoyovej strane…
Hermiona: Alebo proste len verili, že ste sa chceli na Astronomickej veži zašiť… no, povedzme že nevinne…
Roger: Možno si myslia, že majú všetko pod palcom. Sledujú nás, sú pokojní, myslia si, že nič zlé nikto z nás nevymýšľa…
Luna: Alebo ten auror vedel, že pýtať sa Cedrica by nemalo zmysel. Nič by z neho nevytiahol…
Čcho: Vypočúval aj mňa. A jediné, čo sa pýtal bolo to, či neviem niečo, čo sa môže na hrade pripravovať…
Ron: A nedali vám niečo vypiť? Zjesť?
Cedric: Veritaserum? Mysleli by si, že vravíme pravdu? Nič sme nejedli ani nepili…
Neville: A nemôže byť Veritaserum v nejakej forme… viete, že by ste to vdýchli?
Hermiona: Inhalácia? Veritaserum ako aerosol? To je hlúposť, nie?
Roger: Nepočul som o tom, pravda…
Eddie: Väčšina elixírov môže existovať v rôznych skupenstvách… Mohla by to byť nejaká para, ktorú ste vdýchli. Keby však šlo o bežný elixír. Nie tento konkrétny, ktorého dávkovanie je prísne dané…
Roger: A to máš odkiaľ?
Eddie: Mám knihu… to je jedno… nerieš…
Luna: Eddie chce byť liečiteľom a pripravuje sa na to…
Fred: No waw, ale to je fakt teraz jedno. Čo s týmto?
Ginny: Píšem si poznámku… OVERÍME…
Hermiona: Mňa by predsa len zaujímali tie skupenstvá…
Fred, George, Lee, Ron: Hermiona!
Susan: Takže Dawlish môže byť na našej strane, Puttock na Malfoyovej a Malfoy na strane Veď viete koho?
Lucy: A kto je na strane ropuchy?
Cedric: Ostala sama ako prst…
Hermiona: Možno ten nejasný Dawlish…
Ron: Malfoy je na strane Veď viete koho. Čiže Puttock kope za Veď viete koho…
George: Puttock zrádza ropuchu v mene Veď viete koho? Akože… dobre. Ale prečo?
Harry: Kvôli kontrole. Zrejme. Možno je preňho dobre, keď vie, kde ma má. Puttock zrejme dohliada na to, aby ma ropucha odtiaľto nevyštípala. Lenže my máme v ich centre svojho človeka, takže keď sa k niečomu rozhodne, budeme to vedieť včas…
Čcho: Akože by ťa chceli uniesť?
Harry: Napríklad. Neviem…
Ron: Len nech si to skúsia. Puttock sa k tebe priblíži a zosypú sa naňho kliatby…
Lee: Dobre, nechajme Puttocka Puttockom. My pokračujeme, nie?
Dean: Už som sa bál, že túto otázku nikto nevysloví…
Cedric: Máš niečo nové?
Seamus: O tom nepochybuj!
Lucy: A cukrík, ako bonus?
Fred, George: O tom nepochybuj…
Hermiona: Och, Merlin…
——
„Osobná prehliadka, Potter!“ štekol Draco Malfoy, keď sa vracal so svojim tímom z knižnice. Chcel to skúsiť. Chcel si overiť, či by ich teória mohla platiť. Teda tá, že Puttock a vlastne všetci smrťožrúti na Rokforte dohliadajú, aby úspešne absolvoval piaty ročník. Keby sa k niečomu schyľovalo, Snape by to vedel. To mu vravel aj Sirius a Minerva to medzi riadkami potvrdila Ginny, keď od nej schytala trest. Už proste nemohla počúvať tárania Mulweyho a tak trochu ho prekliala. Neublížila mu ani zďaleka tak, ako by bola určite schopná.
„Ale nekecaj,“ obrátil sa Harry na Draca. Pri knižnici boli v ten večer ako Puttock, tak aj Dawlish a otcovia Crabba a Goyla. Len zazerali. „A čomu vďačím za toľkú pozornosť?“ zaškľabil sa. Pansy sa vrhla na jeho batoh.
„A vy… prezrite veci aj ostatným,“ zavelil ostatným spoločníkom. Piatakom a štvrtákom. „Čuduješ sa? Máme veriť tomu, že po vyše mesiaci náhodou vystrčíš nos z fakulty, aby si strávil tri hodiny v knižnici… a my si máme myslieť, že je to nevinné?“ natiahol posmešne. Pansy mu snorila v batohu, mladý Crabbe zhabal batoh Ronovi, Goyle Hermione, Mulwey Nevillovi, Nott Ginny, Millicent Lucy a Harper Lune.
„A myslíš, že keď som tam kreslil nejaké obrázky… že si ich nesiem v batohu?“ jemne sa pousmial na Pansy, ktorá zdvihla hlavu a zavrtela ňou. „Nič si nenašla? Vážne?“ natiahol. Zavraždila ho pohľadom.
„Ani oni nič nemajú…“ zahlásili ostatní.
„Vaše prútiky!“ Malfoy vystrčil bradu.
„Čo chceš? Prútiky? Naser si,“ prskol po ňom Ron.
„Len nerob ramená, ty niktoš. Ak si si nevšimol, to ja mám na habite odznak. Čiže tu šéfujem. Prútiky,“ zopakoval.
„Ani nás nehne,“ zamračila sa Ginny. „Blázniš?“ prskla po Lune, ktorá ho už podávala Harperovi. Ten po ňom chňapol.
„Majú pravdu. Majú odznak,“ mykla plecami. „Dostali rozkazy, ktoré verne plnia…“
„Ako verní psíci,“ prikývol Neville.
„Načo chcete naše prútiky, ak smiem vedieť?“ Hermiona volila diplomatickejšiu cestu.
„Nesmieš, humusáčka,“ zaškľabila sa na ňu Pansy.
„Ty…“
„Skús to a odskáčeš si to!“ Draco pichol svoj prútik Ronovi pod krk.
„Veď ty raz ten blbý odznak nebudeš mať a potom čakaj odvetu,“ prskol Ron.
„Dosť. A vážne,“ zamračil sa Harry. „Načo chcete naše prútiky? Prezreli ste nás a nič ste nenašli. Viete, že sme boli v knižnici, videli ste nás tam. Blbú priepustku na ešte blbšej identifikačnej kartičke máme. Nemáte dôvod nás zadržiavať a už vôbec nám brať prútiky. A zlož ten prútik!“ štekol na Malfoya, ktorý ho stále pichal Ronovi do krku.
„Vidíš, aký si agresívny?“ zasmial sa Draco. „Práve si napadol člena Inkvizičnej čaty pri plnení si svojich povinností. Odovzdaj prútik, Potter…“
„Ani ma nehne.“
„Chceme dokončiť vaše prehliadky…“
„Už ste nás prehliadali…“
„Len vaše tašky…“
„Chcete šacovať nás?“
„Vcelku bystré na Longbottoma…“
„Sprav ešte krok, Weasley a odpálim ťa…“ varoval Malfoy s úškrnom. „A nazvem to sebaobranou. Rozumieš? Máme dôvodné podozrenie že prenášate po hrade podozrivé predmety spadajúce pod bod šesť nových Rokfortských pravidiel. My máme právo vás prehliadnuť. A vy máte povinnosť nám toto umožniť. Chápete?“
„Dajme im ich, Harry,“ nadhodila Ginny. „Oni sa odbavia a my pôjdeme…“
„Ako chcete. Tu máš,“ vrazil prútik Dracovi do paprče. „Takže?“ povytiahol obočie.
„Ty… skontroluj ho,“ pozrel na Goyla. Ten nechápavo stiahol obočie a potom pristúpil k Harrymu. Ten naňho uprene hľadel.
„No, ehm…“
„Ja nie som ale malé dievčatko, aby si mi šmatlal pod sukňou,“ natiahol sarkasticky. Ron sa zasmial.
„Drž hubu, Potter. A ty… prezri ho!“
Goyle bol o hlavu vyšší než Harry a o riadnych dvadsať kíl ťažší. Alebo skôr tridsať. Napriek tomu len neochotne položil ruky na Harryho a začal po ňom tľapkať.
„Nič nemá…“ takmer odskočil.
„Nepozrel si ho riadne!“ nepozdávalo sa Dracovi.
„Správne. Čo keď mám nejakú petardu v trenkách?“ zaškľabil sa. „Siahni na mňa a ja nejakú petardu vážne zoženiem, aby som ti ju strčil do riti a odpálil!“ vrkol po Goylovi, pretože to fakt vyzeralo, že ide dokončiť prehliadku.
Lenže Pansy a Mulwey spravili niečo, čo vôbec nečakali. Zdrapli Lucy a pritiahli ju medzi seba. Než si to Harry vôbec všimol, mala ich prútiky namierené na hlave.
„Vy idioti!“ prvá sa spamätala Ginny. Stihla kamarátke akurát zachytiť habit končekmi prstov. Luna sa na to nemo dívala.
„Pustite ju!“ skríkol Ron.
„Spravte krok a odserie si to!“ štekol aj Draco. Toho už ale Harry nevnímal ani náhodou. Mal v hlave len jediné. Okamžite ju od nich dostať. Chystal sa skočiť, dokonca spravil skok k nim. Absolútne vytočený a schopný všetkého.
Lenže na to boli pripravení Crabbe s Goylom. Obaja oveľa vyšší, oveľa ťažší a oveľa silnejší, než Harry. Schmatli ho v rozbehu za ruky a odhodili, ako handrovú bábiku.
„Dosť! Prestaňte!“
To kričala Hermiona. Uvedomil si to, než vrazil do steny za nimi svojím chrbtom a hlavou. Videl milión zlatých striel a možno dva milióny zlatých hviezdičiek. Aby napokon nevidel vôbec nič.
——
„Och…“ prebral sa a siahol si na temeno hlavy, aby zasyčal znova. Mal tam obrovskú hrču a hlava ho bolela skutočne hrozne.
„Prvá vychádzka mimo fakultu a mimo vyučovania a dopadnete takto?“ zaregistroval hlas Minervy McGonagallovej. Chcel sa posadiť, ale zabránili mu v tom niečie ruky.
„Tu máte, vypite to,“ prikázala mu Poppy Pomfreyová.
„Ošetrovňa? Prečo?“ spýtal sa. Hlava mu dunela a dunela a nechcelo to prestať. Okuliare by mu boli zbytočné, nevidel by, pretože musel mať zavreté oči. Chcelo sa mu zvracať.
„Otras mozgu, strata vedomia… to k pobytu na mojej ošetrovni stačí, nie?“ Poppy mu pridržala elixír pri perách. „Pite, Potter. Buďte poslušný aspoň raz…“
„Vaši priatelia vás sem priniesli zhruba pred piatimi hodinami,“ vysvetľovala Minerva.
„Čo sa tam stalo?“ okamžite sa spýtal, keď prehltol tú hnusobu, ktorú mu ošetrovateľka strkala do úst.
„Ešte jeden, Potter. No tak, netvárte sa tak…“
„Podľa slov vašich priateľov vás páni Crabbe a Goyle hodili o stenu. Keď zistili, že ste v bezvedomí… no, utiekli,“ vypustila takmer opovržlivo. „Dievčatá vás vzali sem a chlapci utekali za mnou. Aktivisti Inkvizičnej čaty už boli u pani riaditeľky, keď som tam prišla. Vyjadrili sa, že šlo o sebaobranu. Šlo? Potter?“
„Jasne. Zobrali nám prútiky… skutočne sa museli brániť,“ zasipel s rukou na čele. Bolelo to ako šľak. Ale postupne povoľovalo, ako si uvedomoval.
„Viem, ako to bolo,“ povzdychla dívajúc sa na chlapca. Potom si vymenila pohľad s Poppy.
„Bude v poriadku. Našťastie mu nepukla lebka. Musel to byť riadny úder.“
„Asi. Keby som stál, zrejme by ma len zhodili na zem. Ale keďže som bol v pohybe a oni museli vyvinúť určitú silu, tak mnou praskli o stenu,“ zaškľabil sa. Minerva zdvihla obočie. „Sú všetci v poriadku? Lucy?“ skúsil otvoriť oči. Svetlo sa mu do nich zarezalo dosť ostro.
„Slečna Simmonsová je zrejme viac nahnevaná, ako čokoľvek iné,“ Minerva sa trocha pousmiala. „Sú v poriadku všetci. Dolores tvrdí, že si Inkvizičná čata plnila len svoju povinnosť. Chceli vykonať prehliadku a vy ste im to nechceli umožniť. Po pravde, pochybujem, že by svojich poskokov chcela nejako trestať. A na nešťastie je to tvrdenie proti tvrdeniu. Hoci som sa ohradila proti spôsobu, ktorý zvolili… vraj ste chceli pánov napadnúť a oni sa museli brániť. Na moje upozornenie, že ste nemali prútik a že obaja páni dohromady vážia oveľa viac, ako vy… mi Dolores povedala, že môžem byť rada, že vás nevyrazí. No nie je pani riaditeľka milá?“ natiahla. Harry nemal okuliare. Ale rád by ich v ten moment mal a chcel sa pozrieť na výraz vedúcej ich fakulty. Toľko sarkazmu, opovrhnutia a nechuti v jednej vete sa len tak nevidí.
„Áno, je tá najlepšia,“ sťažka z neho vyšlo.
„Myslím, že pani riaditeľka môže v nasledujúcich dňoch čakať odvetu, nemýlim sa?“ hlas Poppy Pomfreyovej v sebe niesol značnú mieru škodoradosti. Harry sa slabo uchechtol.
„Nevyhodila vás aj tak len pre to, lebo má na pamäti slová vášho krstného otca,“ Minerva sa neprestávala mračiť. „Vie, že Inkvizičná čata pochybila a rada by vás vyhodila…“
„Čo ste povedali?“ skočil jej Harry do reči. A hoci ho hlava stále bolela a pociťoval nevoľnosť, zdvihol sa na rukách a žmurkal do miest, kde sedeli obe ženy.
„Čo myslíte? Keby záležalo na Dolores, zneužila by tejto situácie a vyhodila by vás už zajtra. Teda dnes, keďže sú tri hodiny nadránom. Avšak po návšteve pána Blacka musí byť aspoň trocha objektívna. Nebola to síce dospelá vetva Inkvizičnej čaty, ako upozorňoval pán Black, napadnutý ste ale boli…“ zmĺkla. Dívala sa do chlapcovej tváre. „Vy ste o tom nevedeli, však?“ došlo jej.
„Nie, nevedel,“ potichu z neho vyliezlo. „Kedy tu bol Sirius?“
„Asi som povedala, niečo, čo som nemala,“ ovisli jej ramená. „Už je to vonku. Bol tu pred pár týždňami. Upozornil Dolores, že do hradu zatiahla smrťožrútov a odporučil jej, aby im navrhla príliš si vás nevšímať v opačnom prípade sa za ňou vráti a vysvetlí jej to inak. Alebo tak nejako to bolo…“
„Aha, jasne,“ roztrpčene si ľahol naspäť na posteľ. Už si nevšímal ani hlavu, ani nevoľnosť. Cítil nelogický pocit zrady. „Prečo sa do toho montuje? Toto je moje bojisko, predsa…“
„Vaše bojisko?“
„Viete ako to myslím,“ prevrátil oči a v momente toho oľutoval. Zdvihol sa mu žalúdok.
„Ešte jeden, proti nevoľnosti,“ zareagovala Poppy, keď videla jeho reakcie.
„Nechcem…“
„Už len ja chcem tráviť noc dohliadaním na váš zdravotný stav. Tu máte, vypite to.“
„Potter, na hrade sú aktívni smrťožrúti. Skutočne ste si mysleli, že to Rád nechá len tak? Že túto situáciu pán Black nejakým spôsobom nepoistí? Dávame na vás pozor všetci… Prečo tu asi teraz sedíme, čo myslíte? Už len skutočnosť, že vás odtiaľto nevzal v momente, ako prvý smrťožrút prekročil prah Rokfortu napovedá, že vám dôverujú a nechávajú vás… na bojisku, ako ste to pomenovali, viesť vašu osobnú vojnu…“
„Koľko kontrolórov zrazu,“ odfrkol si.
„Už sa nepaprčte,“ zahriakla ho. „A necíťte sa podvedený a oklamaný…“
„Ukážte sa,“ zavelila Poppy a obrátila si jeho tvár k sebe. „Otvorte oči. No tak, poslúchajte aspoň raz…“ prezrela ho. Zasvietila mu do očí prútikom, vrhla naňho pár vyšetrovacích kúziel. „Bude v poriadku, nehrozia už komplikácie,“ s úľavou skonštatovala.
„Dokedy ma tu chcete držať?“ pýtal sa. Mali v pláne v noci rozvešať Deanove obrázky. Tentoraz by ich Dobby vzal priamo do Vstupnej haly, ak by bola bezpečná. A potom naspäť. Nerátal s tým, že bude vylihovať na ošetrovni. „Máme totiž veľa práce, viete?“ natiahol.
„Áno, viem si predstaviť,“ odfrkla Poppy. „Minimálne dva dni…“
„Ale…“
„Nezjednávajte. Nie ste na trhu.“
„Madam Pomfreyová má pravdu, Potter,“ súhlasila Minerva. Harry stisol zuby. „Stratili ste vedomie a schytali ste otras mozgu. Budete počúvať na slovo. A teraz spite…“
——
Rona nezastavila ani skutočnosť, že jeho najlepší kamarát leží na ošetrovni v bezvedomí (Poppy s nimi odmietla vyjednávať a vyhnala ich do klubovne hneď, ako uložili Harryho). Mali svoje plány a tie chceli proste uskutočniť. Najmä kvôli tomu, že Harry dopadol tak, ako dopadol, absolútne neoprávnene a nešetrne. Dean so Seamusom a dvojčatami chceli hneď začať plánovať pomstu Inkvizičnej čate, Ron ale zahlásil, že pomsta proste počká.
Sám zorganizoval kontrolu hradu dobrovoľníkmi a nebolo ich málo. A Dobby predsa vravel, že ak priatelia pána Harryho budú potrebovať, nech ho zavolajú. A stalo sa. S bratmi sa nechal preniesť do Vstupnej haly, aby ponalepovali čerstvé obrázky, na ktorých bola tentoraz karikatúra Dolores v jej slepačej podobe a pod ňou nápis DOLLY ROZHODNE NIE JE RIADITEĽKOU ROKFORTU!
A Harry mal aspoň ideálne alibi. V ošetrovni, s otrasom mozgu a v bezvedomí, nemohol predsa spraviť ani pár krokov na záchod. A Poppy dala ochotne jeho priateľom niekoľko podpisov, keď ho prišli opakovane navštíviť. Aj tak bola ale rada, keď Harryho z ošetrovne napokon prepustila.
——
„Myslím, že mladý Malfoy aj s tou svojou bandičkou dostanú, čo si zaslúžia, aj bez tvojej intervencie,“ nadhodil Charlie na akejsi menšej bojovej porade, ktorú viedli každý večer. Vrátil sa, už definitívne. V dračej rezervácii sa dohodol, že by sa mohol vrátiť, keď sa situácia upokojí. Sami Rumuni uznali, že je teraz dôležitejšie zastaviť rozbiehajúcu sa vojnu v Anglicku skôr, ako sa roznesie do celej Európy.
Charlie svoju úlohu splnil za necelé tri mesiace. Sám poslal do Anglicka viac ako tridsať Rumunov, s priateľmi zašiel do Bulharska, Maďarska a ostatných krajín východnej Európy, aby pomohol vytvoriť sieť, ktorá bude naberať ďalších dobrovoľníkov a posielať ich systematicky do Anglicka. Zrejme ich nebude tak veľa a tak skoro, predsa len v Rumunsku mal viac známostí, ale ako svojho času povedal Diggle… lepšie mať tu päťdesiatku odhodlaných chlapov, ako možno niekedy v budúcnosti aurorský úrad.
„Áno, to ja viem,“ povzdychol si Sirius. „Aj tak ma ale štve, že musel skončiť na ošetrovni.“
„Čo zase nie je nič nezvyčajné u Harryho,“ zachechtal sa Bill. Bol rád, že tu má brata a strávia spolu určite veľa času. „Naopak… schytal len úder do hlavy. Zvykli sme si uňho na horšie zranenia,“ zaškľabil sa.
„Nie je radno podceňovať žiadne zranenia,“ nepozdávalo sa Molly. Stále sa stretali na Grimmauldovom námestí, nikto ešte nebol presťahovaný. Harryho pobyt na ošetrovni sa jej páčil ešte menej, ako Siriusovi. „Komplikácie mohli nastať aj pri tom. A okrem toho… otras mozgu nie je nič, čo by sa malo podceňovať. Viete, koľkokrát som sa modlila, aby vaše údery do hlavy neniesli žiadne následky?“ strkala k nim taniere s večerou.
„Občas mám pocit, že následky aj niesli,“ prevrátil oči Charlie. Bill sa zachechtal. A odmietol večeru. Fleur vraj niečo prichystala. Molly si povzdychla.
„Určite nepôjdem dať za to Dolores na zadok, ak si to myslíte,“ zavrtel hlavou Sirius. „A určite si to Malfoy odskáče… ale poďme k starému Malfoyovi,“ obrátil sa na Tonksovú. Mykla plecami a prehltla.
„Nič nové, čo sa týka jeho. Dokonca by som povedala, že jeho návštevy Ministerstva akosi… zredli…“
„To vravel aj Percy,“ pritakal Bill. „Včera som za ním bol. Ani tam nič nové. Puttock ani Umbridgeová nechodia, Thicknesse je na služobnej ceste a minister si pomaličky úraduje… Malfoy bol za posledný týždeň na ministerstve len raz.“
„Prečo?“ zamračil sa Charlie. „Chystajú niečo väčšie?“
„Snape by nám to prezradil,“ mykol plecami Sirius. „A kolegovia?“
„Pátrajú a pátrajú,“ Tonksová sa zahihňala. „Skoro všetci sú v teréne a naháňajú Dumbledora. Overujú… zaručené informácie, že ho ľudia videli,“ významne nadvihla obočie. „Diggle s Dogeom sú užitoční. Keď sme stopli letáky, aspoň posielajú na Ministerstvo dezinformácie.“
„Aj keby toho nebolo, Dumbledora nikdy nedolapia,“ mávol rukou Charlie.
„Nech sa bavia, chlapci,“ prikývol Bill súhlasne. „Odbor záhad je ale zabezpečený a my kontrolujeme vchody na Ministerstvo. Som zvedavý, kedy sa Veď viete kto k niečomu odhodlá.“ Molly sa po tej vete striasla, zavrtela hlavou a položila na stôl veľkú kanvicu s čajom. Mala zrazu málo práce, keď nemuseli vyvárať pre cudzincov. Príde ale jar a ona začne pracovať na záhradke, ktorú jej Sirius schválil, hoci jej vravel, že na také hlúposti sa ani pýtať nemá.
„Už by to zrejme chcelo posun,“ zamrmlal Sirius. „Joy má pripravených už sedemnásť obvinení zo zrady,“ zdvihol hlavu a uškrnul sa na prítomných. „Keď prebehne prevrat, Ministerstvo mágie čakajú čistky…“
„Tie Skeeterovej články,“ prikývol Bill.
„Slečna je stále aktívna. Škoda len, že sú aurori teraz takí vyťažení. Mohli preverovať aj ďalej.“
„Na dvoch stoličkách sa sedieť predsa nedá. Buď budú robiť jedno, alebo druhé. A teraz jedzte. Vážne si nedáš aspoň trocha, Bill?“
„Nie, mami. Vďaka. Aj tak už budem musieť ísť, Fleur ma čaká s večerou. A ty nezabudni… hneď, ako sa ubytuješ, otočíme pár fľašiek…“
„Chlapci!“
„A so mnou nerátate?“ nepozdávalo sa Siriusovi. „S Remusom sa piť nedá… nech je teraz, kde chce a s Mundungusom piť nechcem…“
„Jasne, pomôžeš nám s nimi,“ zasmial sa Bill a rozlúčil sa, aby sa vybral premiestniť sa domov.
Molly ešte chvíľu frflala, že si mohol vziať aspoň kus koláča. Pochybovala, že by Fleur dokázala uvariť takú večeru, ako ona. O koláči radšej ani vravieť nebude. Dúfala, že sa chlapec aspoň trocha naje. A potom sa pobrala do svojej izby.
„Mama…“ zavrtel hlavou Charlie a natiahol sa za koláčom.
„Musím ale uznať, že je výbornou kuchárkou,“ pochválil ju Sirius a zhltol svoj kus koláča. „Dobre, drahé deti… ja pôjdem do služby,“ zaškľabil sa na nich. Áno, pravidelne sa striedali pri sledovaní Ministerstva.
„Takže si už prišiel natrvalo,“ nadhodila Tonksová, keď s Charliem osamela.
„No, natrvalo… Dovtedy, kým bude trvať vojna…“
„Jasne,“ prikývla. „Čo môže trvať roky…“ skúmavo sa naňho zadívala. „Vydržíš tak dlho bez drakov? Neverím.“
„Budem musieť. Budem mať hipogrify. Draky síce nenahradia, ale vycvičiť ich tiež nebude sranda,“ uškrnul sa.
„Ten Siriusov plán,“ prikývla. „Neviem, dá sa to?“
Spustili debatu na tému hipogrifov. Charlie dokonca vytiahol pár pív, pretože pri koláčoch a hlavne pri čaji sa príliš diskutovať nedalo, čo Molly stále odmietala pochopiť. Strávili v družnej debate takmer dve hodiny, než ich prišla Molly vyhnať do postelí. Smiali sa tomu riadne. Nebolo ani deväť hodín.
„Uvidíme sa zrejme v kasárňach,“ povedal Charlie pri jej odchode. „Ak teda nechceš pristúpiť na tú Siriusovu víziu… mať celú rodinu pohromade.“
„Neviem, skôr nie. Mám rada súkromie,“ uškrnula sa. Potom sa naňho zvláštne zadívala. „Všimol si si vôbec niekedy za sedem rokov, že sme chodili do rovnakého ročníka?“ nadniesla a on sa rozosmial.
„Neuveríš, ale všimol.“
„Fakt? Pretože v tvojom prípade to bol len metlobal a Hagrid,“ zavrtela hlavou.
„A v tvojom len knižnica a balenie chalanov…“
„Ou, to asi nebude dobrá reklama, čo? Zachytil si aj tie trapasy, ktoré som vykúzlila?“
„Nie…“ rýchlo odvetil. Pravdou bolo, že sa Rokfortom šírili historky o jej… ako to povedať jemne? Nemotornosti? Môže byť. Nevinne sa na ňu díval. A ona ho pozorne študovala. Aby mu potom drgla do ramena.
„Niekedy mi prerozprávaš, čo všetko sa o mne v Rokforte hovorilo,“ zaškľabila sa naňho.
——
Puttock sa díval do rozhnevanej tváre Dolores Jane Umbridgeovej. Rozhnevanej a obsypanej hnusnými mokvajúcimi vredmi. Dawlish stál pri okne a tváril sa neveriacky.
„Vravím vám to opäť a znova… a naposledy, páni!“ štekla na nich. A potom bolestne zasyčala, keď jej jeden vred praskol a vylial sa z neho žltý hnis. Bolo to bolestivé. Dawlish od nej odvrátil pohľad. „Dumbledore tu znova bol…“
„Dolores, boli ste predsa v izbe, keby…“
„Držte hubu a počúvajte ma, vy korunovaný idiot!“ zaprskala. „Au, sakra… ja tie decká zabijem. Raz ich zabijem… Ten hlas sa znova ozval,“ pozrela na Puttocka vreckovkou si zotierajúc hnis. V druhej ruke držala fľaštičku akejsi gebuziny, ktorú jej po večeri priniesla ošetrovateľka. Na večeri sa jej spravili tie vredy. Niekto ju znova preklial. A potom, keď sedela vo svojom byte… „Áno, bola som tu. Sama. Ten hlas sa ozval v mojej spálni. Keď som to skontrolovala a vracala som sa do obývačky, bol tu ten duch…“
„Potter v okne nebol?“ spýtal sa Dawlish opatrne.
„Nie som idiot, keď mi to naznačujete!“ zamračila sa naňho. A bolestivo vykvikla. „Skontrolujte to. Od toho tu predsa ste, nie?“
Puttock prikývol smerom k Dawlishovi a ten sa vybral nájsť niečo, čo mohlo vydávať hlas Dumbeldora a ducha Dumbledora, ale zrejme to mala len vo svojej hlave.
„Nechápete, že je to cielené?“ pozerala na Puttocka. „Ráno sa objavia tie obrázky, pri večeri sa mi zjaví na tvári toto… a potom sa ozve Dumbledore? Nie je to príliš veľa náhod, aby to niekto dôkladne nezaranžoval?“
„Obrázky a tie vredy áno. Ale ten hlas…“
„Aj ten hlas, sakra! Auuu!“
„Upokojte sa, v prvom rade,“ snažil sa ju uchlácholiť. „Ja vám verím. Dobre? Áno, Dumbledore vám tu niečo nastražil. Potter v tom ale nejde. Dobre viete… a ja sám som ho kontroloval… bol celú noc, celý deň a stále je na ošetrovni. Ani obrázky a ani to prekliatie…“
„Má spojencov. Samozrejme, že to nedokáže sám… a samozrejme, že nebol v okne, keď bol na ošetrovni, ale vy už konečne pochopte, že si nevymýšľam…“
„Ale ja viem, že si nevymýšľate…“
„Myslím aj ten hlas a ducha!“ zasipela. Oči jej takmer horúčkovito blyšťali. Puttock si začínal vážne myslieť, že jej preskakuje. „Bola som absolútne hore, nespala som, snažila som si týmto oným potrieť tvár a potom sa ozval…“
„Dobre,“ Puttock sklonil hlavu a narátal do desať.
„Nič,“ ozval sa Dawlish.
„Áno, nič, pretože to nastražil Dumbledore a tak, ako ho nevedia vypátrať aurori, tak nevedia vypátrať ani tie nástrahy, ktoré tu narafičil.“
„A kedy… dobre, mlčím!“ Dawlish rozhodil rukami, keď videl jej výraz. Praskol jej ďalší vred. Ten smrad bol aj cítiť.
„Máte pravdu, Dumbledorove nástrahy zrejme nevypátrame,“ Puttock zdvihol hlavu a pozrel na Dolores. Musia ale niečo spraviť, aby sa nesťažovala ministrovi a ten ich odtiaľto neodvolal. Museli zotrvať a dohliadať. Dolores potrebovala aspoň maličký úspech. Potrebovala aspoň jedného vinníka. Musí jej niekoho priviesť, aby sa konečne upokojila, pretože začínala vyvádzať ako besná. „Spravíme to takto,“ zdvihol ruku s obrázkom.
„Čo s ním?“ zamračila sa. Niekto si tie slová vypije. Ona je riaditeľkou Rokfortu. Právoplatnou a legitímnou. Niekto si riadne odnesie aj to pomenovanie Dolly.
„Chcete chytiť chobotnicu… v tomto prípade Pottera, však?“
„Iste, sú to jeho nápady. Aj tie obrázky, aj tie kliatby. A stavím sa, že ide s Dumbledorom aj v tých hlasoch v mojej spálni. A duchoch. Vtedy v noci mi strašil za oknom…“ Dawlish sa pozrel na Puttocka a za jej chrbtom si zaťukal na čelo.
„Navrhujem nesústrediť sa na chobotnicu, ale na chápadlá,“ Puttock zamával obrázkom. Zamračila sa, čo spôsobilo, že jej praskol vred na čele. Zasipela a otvárala fľaštičku. Ak jej to nepomôže, poletí aj Pomfreyová.
„Čo navrhujete?“ spýtala sa, keď si hrubou vrstvou natierala fialovú masť na tvár, ktorá sa miesila s hnisom a bolo to nechutné. Dawlishovi stačilo vidieť to z profilu. Otočil sa, aby sa díval von oknom.
„Tieto obrázky niekto kreslil,“ spustil Puttock. „A použil muklovské farbičky, pretože toto nie je čarodejne namaľované ani náhodou. Rozumiete?“ povytiahol obočie. Stále si kydala na tvár masť dívajúc sa naňho. Úľava prichádzala postupne. Pomfreyová možno nepoletí. Puttock stisol zuby. „Zajtra, počas vyučovania, prehľadáme fakulty a nájdeme majiteľa muklovských farbičiek…“
„Áno,“ vzrušene vydýchla. Bolesť bola preč. Zatvárila sa blažene.
„Áno vredom? Alebo áno farbičkám?“ spýtal sa. Dawlish sa potichu zasmial.
„Obom,“ pozrela na aurora v okne. „Súhlasím. Zajtra mi pri obede zahlásite majiteľa farbičiek… a ja ho vypočujem.“
„Rád by som ho vypočul ja,“ nadhodil Puttock.
„Prečo?“
„Pretože som auror,“ mykol plecami.
„A ja som riaditeľkou a vinníkov si budem vypočúvať ja. Poznám metódy, po ktorých začnú previnilci spievať veľmi ochotne.“
„Nechcete použiť protizákonne Veritaserum, že nie?“
„A keby aj, čo je na tom? Vytvorila sa tu skupina, ktorá verejne vystupuje proti záujmom Ministerstva. Je našou povinnosťou ju odhaliť a potrestať. A keď na to aurori nestačia, alebo sa zdráhajú použiť k nastoleniu poriadku možno trocha diskutabilné metódy… musím sa o to postarať ja,“ mykla plecami. Jej tvár bola fialovožltá a páchla hnusne. Ale aspoň ju to už nebolelo.
„Musíme predsa dodržiavať zákony…“ ozval sa aj Dawlish.
„Vy ich musíte dodržiavať. Vy ste aurori, vy spadáte pod právne oddelenie. Ja nie. Ja som prvou námestníčkou ministra, toho času vrchnou Inkvizítorkou a riaditeľkou Rokfortu. Aké metódy použijem k získaniu dôležitých informácií, je len moja vec. A teraz vypadnite! Bežte strážiť tie ohavné decká. Dumbledore tu už dnes bol, znova už nepríde,“ zatresla za sebou dvere do spálne.
„Vážne jej preskakuje,“ zabrblal Puttock.
„Enzo,“ potichu naňho zavolal Dawlish. „Poď sem… pozri…“ otvoril okno. Jeho prsty sa vryli do drobunkých rýh na kamennom výklenku. Puttock sklonil hlavu, aby lepšie videl. Zamračil sa. A došlo mu to. „Čo ti to pripomína?“ spýtal sa ho kolega.
„Pazúry. Takže nie metla, ale animágus…“ aurori si vymenili pohľady a zaškľabili sa. „To je ale prešibaný malý hajzlík ten Potter…“ Lucius predsa vravel, že je Potter animágus. Nejaký malý dravec. Lenže keby to povedali pred Dolores alebo pred ministrom, museli by povedať, odkiaľ to vedia. Kto by potom veril Luciusovi, že na cintoríne nebol, keď tam Potter odhalil svoje animágstvo? Odkiaľ by to inak vedel Lucius? Od Temného pána. Metla je lepšie vysvetlenie…
——
Harry bol prepustený z ošetrovne tak, ako aj mal sľúbené. Poppy z neho nespustila oči a po tom, čo ho prvú noc strážila Minerva, druhú noc robil dozor Flitwick. Hrča na temene síce nezmizla, ale značne sa zmenšila, závrate nemal a hlava ho už nebolela. A hlavne chcel počuť, čo to jeho priatelia stvárali, keď on polihoval na ošetrovni.
Ron mu, spolu s chlapcami, s úškľabkom všetko vyrozprávali počas Herbológie. Najskôr sa hneď v noci pobral s dvojčatami von, aby nastražili obrázky. Dvojčatá večer heslom aktivovali cukrík. A aby toho nebolo málo, vyčíhali si moment, kedy bola Dolores sama v byte. Možno trocha zariskovali, ale hlas sa ozýval pätnásť minút a oni vsadili všetko alebo nič práve na to, že sa v okolí jej bytu pätnásť minút nikto neobjaví. Kto by tam aj šiel, však? Síce tam bola Poppy v dobe, kedy už ošetrovňu okupoval Flitwick, ale tá odišla a oni, kontrolujúc mapu, spustili útok.
Harry sa na tom dobre zabával aj napriek odsudzujúcim pohľadom Hermiony, ktorým odmeňovala ich vyrušovanie na hodine. Bolo mu to fuk. Aj zazeranie Malfoya mu bolo fuk. Veď on si to odskáče. Nebol to síce priamo on, kto ho šmaril o stenu, ale bol to práve on, kto svojim gorilám dával rozkazy. A rozumy. Dobrá nálada ho neopúšťala ani následne na dvojhodinovke Transfigurácie, kedy sa ho Minerva nahlas, aj pred Slizolinčanmi pýtala na jeho zdravotný stav. Neopúšťala ho ani neskôr na nudnej hodine Dejín, kedy s Ronom plánovali svoju megaakciu. O ktorej Hermiona nevedela nič. Nemohla o nej vedieť nič.
„Ako ti je?“ spýtala sa ho Lucy, keď si k nej a Ginny prisadli na obede.
„Absolútne parádne,“ usmial sa a vtisol jej bozk na pery. „Všetkým sa vám chcem poďakovať za vzornú reprezentáciu nášho klubu počas mojej neprítomnosti…“
„Takže ten úder neostal bez následkov,“ prikývla Ginny, pokým ostatní sa pochechtávali. Dokonca aj Hermiona.
„Jasne, že nie. Som šarmantnejší než kedykoľvek predtým,“ zaškľabil sa na ňu a potom sa otočil k Lucy, aby ju pobozkal znova. Avšak oveľa dôslednejšie, než prvý raz. Oveľa viac výrečnejšie, než predtým.
„Harry…“ celá zapýrená ho jemne odtískala. Tu by ju fakt nemusel bozkávať takýmto spôsobom.
„Mám radosť, no,“ mykol plecami. „Som rád, že ti nič nespravili, vieš?“
„Úspešne si im to prekazil stretom svojej hlavy a steny…“ povedal Ron, ale díval sa na to, ako sa dvere do Veľkej siene otvorili a vkročil Puttock. Kráčal smerom k profesorskému stolu. Možno na obed.
„Keď ich chytíme,“ pridal sa Seamus, „tak si bude môcť Lucy kopnúť prvá…“
„Jasne,“ súhlasil Harry. Neville sa zasmial. „Pridržíme ti Mulweyho a Parkinsonovú a kopneš si…“
„Netúžim do nich kopať…“ smiala sa.
„Tak si udrieš,“ mykla plecami Ginny.
„Ani to…“
„Kurva…“ zasyčal Dean. Takéto zahrešenie si vyslúžilo okamžitú pozornosť. Harry naňho pozrel. A sledoval jeho pohľad. „Ona má moje farbičky…“ zosinavel.
Puttock sa práve skláňal k Dolores, niečo jej strkal do rúk a šepkal. A ona sa tvárila veľmi radostne.
„To nie…“ šepol Harry. Ron naňho pozrel. A pozrel na Deana.
„Nenápadne, hlavne pokoj…“ varovala ich Ginny.
„Dean…“
„Neboj, Harry. Nepoviem ani slovo,“ ubezpečil ho.
„Ja viem, ale… nestihneš si dať Antiveritaserum…“ šepol.
„Kurva…“ tentoraz zahrešil Seamus. Dean zosinavel ešte viac. Keby bol beloch, bol by bledší než Malfoy.
„Ja…“ stiahol obočie.
„Poprosím o pokoj, deti, venujte mi pozornosť!“ zahlásila radostne Dolores. Na tvári jej bolo vidieť, že ju mala včera obsypanú statočne. Bola fľakatá a odpornejšia, než normálne. „Nebudem vás dlho zdržovať, sľubujem,“ krátko sa zasmiala. „Hádajte, čo je toto!“ víťazne zdvihla ruku s farbičkami.
„Dostali ste nové omaľovánky?“ ozvalo sa zo siene. Decká sa začali chichotať.
„Nie, pán Weasley,“ usmiala sa na Freda. Harry aj tak videl, že dvojčatám do smiechu nie je ani trocha. „Mám takú dobrú náladu, že vám za túto drzosť neudelím ani trest,“ zasmiala sa.
„Neskutočné…“ zamrmlala Ginny. Harry špekuloval, čo vymyslieť. Volať Dobbyho do plnej siene nemalo zmysel. Čo robiť?
„Aurorom sa podarilo vypátrať, že boli obrázky, ktoré sa už niekoľkokrát objavili na Rokforte, namaľované muklovským spôsobom. Muklovskými farbičkami. Konkrétne týmito farbičkami. A hádajte! Správne,“ znova sa zasmiala. To už sa aj Minerva na ňu dívala ako na čistého cvoka. „Mám v rukách dôkaz. Ako mi bolo niekoľkokrát pripomenuté, musím ho mať…“ pozrela na Minervu. Tá už len čakala, kedy jej vyplazí jazyk. Zamračila sa. „Ak sa bude teraz niekto pýtať, ako si môžem byť istá, že presne týmito farbičkami boli kreslené obrázky… veď predsa farbičiek môže byť na hrade niekoľko… Áno! Správne! Na hrade je niekoľko študentov, ktorí vlastnia muklovské farbičky. Dokonca aj pastelky a fixky, ak som správne použila tie termíny. Mám pravdu? Charity?“ obrátila pozornosť na Burbageovú. Pokrčila ramenami. Dolores jej odpoveď ani nečakala. „Jednoduchým kúzlom však aurori porovnali žltú farbu z posledného obrázka so žltou farbou na žltej farbičke v tejto sade… a výsledok je nepopierateľný. A absolútne ma neprekvapuje, že vinník… majiteľ týchto farbičiek… a páchateľ tých ohavností… je chrabromilským študentom z piateho ročníka…“ so širokým úsmevom pozrela do miest, kde sedeli.
„Dobre, áno, priznávam, sú moje,“ Dean sa postavil. Jediné, čo mu napadlo je prinútiť ju vypočúvať ho v sieni, aby nemala príležitosť podstrčiť mu Veritaserum. Vedel rovnako ako ostatní, že sa k Antiveritaseru nedostane.
„Výborne, pán Thomas,“ spokojne nahla hlavu do boku a tak sa naňho dívala. „Puttock, Dawlish, odveďte ho!“ po úsmeve nebolo ani pamiatky. Aurori sa vychytili k Deanovi, ktorý v prvom momente nechápal, čo sa deje. Až potom sa začal zmietať.
„Dolores…“
„Beriem pána Thomasa na vypočúvanie,“ Dolores sa obrátila k Minerve. „Čo ste čakali? Že si teraz nezistím, ako to všetko vlastne je? Nielen Thomas je vinníkom, však? A on zaspieva… Garantujem vám, že do večera budem mať všetky mená študentov, ktorí sú do toho zapletení!“ ziapla na Minervu. Aurori odvádzali Deana zo siene. „Charity, zastúpite ma na Obrane? Ďakujem…“ znova nečakala na odpoveď a s víťazným úsmevom sa pratala zo stíchnutej siene aj ona. „Prajem dobrú chuť, pán Potter,“ zahihňala sa, keď prechádzala okolo neho.
Harry pozrel na priateľov. Hermiona si niečo nečujne šomrala pod nos, Ginny zbledla, Lucy mu stískala ruku.
„Kurva…“ sykol Ron.
„Nič neprezradí, určite,“ dušoval sa Seamus.
„Prezradí všetko, keď mu dá Veritaserum,“ mračil sa Harry. Po dobrej nálade nebola ani pamiatka.
——
Dean špekuloval, čo povedať. Horšie, že nech by vyšpekuloval hocičo, možno aj logické, bude to úplne jedno, keď mu dá Veritaserum. Už sa aj prestal zmietať. Nemalo to zmysel. Všetko zničí a pokazí. Všetkých ich zradí.
„Tu máte…“ sykol Puttock. Jednou rukou ho držal za pažu. Dlaň druhej ruky bola vystretá a ležal na nej malý cukrík. Dolores sa náhlila niekoľko metrov za nimi. V dobrej nálade, veselá a spokojná.
„Šibe vám? Myslíte si, že to zjem?“ šepol naspäť. Idioti.
„Keby sme vám chceli podstrčiť Veritaserum, mladý muž, ani by ste si toho nevšimli. Toto je cukrík, na ktorom sú tri kvapky Antiveritasera…“ potichu mu dohováral. „Merlin, máme málo času, tak to zjedzte,“ zasipel.
„A ja som blbec, ktorý vám to uverí. Jasne. Mám povedať riaditeľke, čo mi podstrkujete?“ zaškľabil sa. Lenže potom si spomenul na rozhovor, ktorí viedli. Títo dvaja sú na Malfoyovej strane. Nie na Doloresinej strane. A Malfoy je na strane Veď viete koho a ten chce, aby Harryho z Rokfortu nevyrazili. Aby ho mal pod kontrolou.
„Počuj, chlapče… skutočne nemáme záujem na tom, aby riaditeľka tú vašu pavučinu porozplietala. Rozumieš?“ dohováral mu aj Dawlish. Dean mlčal. Mal to zjesť? Mal im veriť? Mal veriť Harryho predpokladom? Alebo mal počúvať inštinkt, ktorý mu radil vyraziť ten cukrík z jeho paprče? A nažalovať ich? Ale čo ak vravia pravdu?
„Neverím vám…“
„Dobre a čo takto… vieme, že je Potter animágus a neprezradili sme ho,“ skúsil Puttock. Mali málo času. Vystupovali na tretie poschodie. Za chvíľu budú pred učebňou, kabinetom aj bytom riaditeľky. „Svoju formu používa, aby klamal riaditeľku. Máme dôkaz, ale nemáme záujem, aby o tom ona vedela. Vôbec nepotrebujeme, aby zistila, ako to všetko robíte. Rozumiete?“
„Neviem o čom hovoríte,“ vyriekol Dean. Po očku sa díval na ten cukrík. Čo ak ho chcú oklamať? Čo ak si chcú získať jeho dôveru? Čo ak mu podstrkujú niečo horšie, ako Antiveritaserum? „Neverím vám…“ tresol do jeho ruky a maličký cukrík odletel niekam, čert vie kam.
„Ty malý idiot,“ zasipel Puttock nahnevane. Dean mal zvláštny pocit, že spravil dobre. Jasne, možno ich všetkých úplne odrovnal a oni zajtra vyletia, možno skončia v Azkabane, niečo vnútri neho mu ale vravelo, že im nemôže veriť. Možno nie sú na strane Dolores, ale radšej ona ako Malfoy a Veď viete kto. Určite majú k svojmu správaniu horšie pohnútky, ako ropucha.
Boli pred učebňou. Aurori vyzerali nahnevane, znova ho vliekli a tresli v kabinete na stoličku.
„Ak si zničil všetko, tak…“ Puttockova tvár bola pred Deanovou.
„Strč sa…“ vrkol ten.
„Dobre páni, ďakujem, môžete teraz odísť,“ Dolores sa veselo nahrnula do svojho kabinetu. Farbičky s úsmevom položila na stolček.
„Radi by sme sa zúčastnili vypočúvania…“ skúsil Puttock.
„Od toho tu ale nie ste, však?“ zasmiala sa. „Vašou úlohou je odhaľovať zločiny, čo sa vám podarilo. Pre to vás sem minister poslal. Tak si bežte po svojich povinnostiach.“
„Dolores, dovolím si upozorniť, že máme viac skúseností s tým, ako viesť vypočúvanie…“
„A dosť,“ zamračila sa na Puttocka. „Predsa sme si jasne povedali, kto tu má aké kompetencie. Ak sa mám s vami naťahovať aj ďalej, bude možno rozumné popremýšľať o zaradení nejakých… ústretovejších a ochotnejších aurorov. Rozumeli ste?“ usmiala sa naňho. Puttock stisol zuby, posledný krát pozrel na Deana a odkráčal, aj s Dawlishom v závese, z kabinetu.
Dean opatrne preniesol pohľad od dverí, ktoré za sebou zatresli, na riaditeľku. Dívala sa naňho a usmievala, tým svojim sladkým úsmevom, z ktorého v ňom rástla nechuť. Prehltol. Je vydaný napospas tejto oblude.
„Pán Thomas, chcem sa vás hneď na úvod spýtať, či ste ochotný ku všetkému sa priznať… dobrovoľne,“ natiahla stojac pred ním. Deanovi začali v hlave znova šrotovať kolieska, snažil sa niečo vymyslieť.
„K čomu, pani riaditeľka? K tým farbičkám?“ zamrkal a radšej sa díval niekde za ňu. Bol znechutený ňou aj jej okolím. Všetko bolo také… nepríjemné, ružové a rušilo ho to.
„Nielen k farbičkám, samozrejme. Ako som vravela pred časom… na Rokforte sa vytvorila skupina, ktorá je evidentne proti Ministerstvu a jeho záujmom. Ktorá činí všetko pre to, aby vážnosť Ministerstva mágie klesala v ponímaní ostatných študentov na tejto škole. Pýtam sa vás znova, pán Thomas… a dobre si rozmyslite svoju odpoveď… Ste ochotný dobrovoľne prezradiť všetko o tejto skupine, ktorej ste celkom jednoznačne členom?“
„Neviem o čom hovoríte, pani riaditeľka…“ Tak to vraveli dvojčatá. Zatĺkať a niečo rýchlo vymyslieť. Ale čo?
„Neviete, aha,“ prikývla a obrátila sa k svojmu stolu. S dečkami a obrázkami… a kanvicou. „Dáte si čaj, pán Thomas? Čaká nás dlhé poobedie, zrejme aj dlhý večer, pokiaľ sa rozhodnete zapierať…“
„Nie, ďakujem pani riaditeľka, ale čaj si nedám.“ Iste, ty mrcha. Miesto cukru Veritaserum.
„Nedáte? No ako myslíte,“ mykla plecami a sadla si za svoj stôl. Po očku ho sledovala. Nemohla si nevšimnúť jeho prekvapenia. Usmiala sa ešte širšie. „Iste, áno, je to také jasné…“ natiahla. „Zrejme plánujete v tej vašej skupinke úplne všetko. Nemám pravdu? Preto sa vám darí stále ma preklínať, vešať tie ohavnosti, vyvolávať na Rokforte chaos výbuchmi a podobnými hlúposťami… určite ste si uvedomili, že ak sa rozhodnem niekoho vypočúvať, nastrčím mu Veritaserum. Nemýlim sa? Zrejme nie, po tej vašej prekvapenej reakcii. Po pravde, keby mi včera aurori Veritaserum nepripomenuli, ani by mi nenapadlo ho použiť. Avšak v budúcnosti s ním budem počítať,“ usmiala sa ešte širšie. „Nie, pán Thomas. Veritaserum toho času skutočne k dispozícii nemám. Mám ale oveľa presvedčivejšie metódy, ako vás prinútiť rozprávať.“
Deanovi sa uľavilo. A snažil sa tváriť nezaujato, aby v ňom nemohla tak krásne čítať. Ak sa mu to však podarí. Nateraz mal vyhraté. Mohol sa sústrediť na vymyslenie niečoho. Čohokoľvek.
„Spýtam sa znova, pán Thomas. Ste ochotný vypovedať?“
„Môžem maximálne vysvetliť tie farbičky. O výbuchoch a kliatbach nič neviem…“
„Iste. A vy si myslíte, že som hlúpa?“ spýtala sa. Mykol plecami. „Viete, kde teraz sedíte, pán Thomas?“
„Na stoličke…“
„O áno, na stoličke, za stolíkom, za ktorým pred niekoľkými mesiacmi sedel pán Potter. Spomínate si? Určite sa sťažoval na to, ako som ho tu šikanovala…“
„Nesťažoval si. Len to skonštatoval. Mám predpokladať, že sa mi stane to isté?“
„Stane sa vám horšie, ak nezačnete hovoriť…“
„Dobre teda. Poviem vám to,“ mierne sa zamračil, ale nedíval sa na ňu. „Tie obrázky som skutočne kreslil ja. Farbičkami, ktoré ste našli. A to je všetko. K inému nemám čo povedať. Neviem o ničom.“
„Určite neviete, iste,“ zasmiala sa. „Dobre teda. Tak poďme k obrázkom. Prečo ste ich maľovali?“ spýtala sa. Mykol plecami. V hlave mu to šrotovalo. Chcel vymyslieť nejakú lož, ale popravde, nikdy nebol dobrý vo vymýšľaní lží. Dôležitých lží, ktoré by aj zodpovedali, aspoň trocha, realite. Pretože v každej lži musí byť aj kúsok pravdy, aby bola vierohodná. Aj o tom hovorili dvojčatá. Mohli by tu teraz sedieť oni. Tí by sa z toho určite vykecali. „Tak vravte, prečo ste tie obrázky maľovali?“
„Neviem, len tak…“
„Len tak?“ zdvihla obočie. A on znova mykol plecami. Nič mu nenapadalo, čo by jej mal povedať. Nemôže ale všetkých zradiť. „Zosmiešňovali ste ma, pán Thomas. Dosť nechutným spôsobom. Prečo?“
„Ja som…“ sklopil hlavu. „No… ehm… ja som…“
„Prestaňte koktať a vravte!“ štekla po ňom. Zdvihol hlavu a pozrel jej do očí. Hnusná mrcha.
„Chcel som sa dostať do Potter tímu,“ skúsil. To jediné mu napadlo. Nemal ešte v hlave vytvorený plán, na to dobrý nebol, ale niečo musel povedať.
„Pokračujte…“ vyzvala ho.
„Viete, minulý rok… sa vytvoril Potter tím, alebo sa mu tak hovorilo. Skeeterová to vymyslela…“
„K aktuálnym témam, pán Thomas, poprosím vás. Áno? Minulosť ma nezaujíma.“
„Dobre,“ prehltol. A potom mu to docvaklo. Tak nejak sa stalo, že mu kolieska zapadli na správne miesta. Aspoň v to dúfal. V každej lži musí byť zrnko pravdy. Znova mykol plecami. „Tie letáky minulý rok ma inšpirovali. Napadlo mi niečo také vytvoriť. Nie správy, pretože by som nenapísal nič. Ale od malička kreslím a rozhodol som sa niečo nakresliť. No a vy… prepáčte, pani riaditeľka… nie ste príliš obľúbená. Za tie svoje čmáranice sa vám ospravedlňujem, ale bola to jediná možnosť, ako sa… povedzme… zapáčiť Harrymu. Ako sa dostať k nemu bližšie, viete? Začal som maľovať tie obrázky a lepil som ich vo Vstupnej hale len preto, aby ma zobral medzi nich…“ vyriekol a chcelo sa mu zvracať zo seba samého.
„Prečo?“ stiahla obočie. „Prečo ste sa chceli dostať bližšie k Potterovi?“
„No… ehm…“ sčervenel. „Kvôli Ginny Weasleyovej…“ takmer šepol. Stisol viečka a sklonil hlavu. V kabinete zavládlo ticho. Netrvalo dlho, vlastne len pár sekúnd, ale bolo ohlušujúce.
„Ešte raz a pomaly, pán Thomas. Nerozumiem vám…“
„Ježiš,“ vrkol a pozrel k plafónu. „Už viac ako rok existuje Potter tím. A ona je jeho súčasťou. Chcel som sa proste k nim dostať, aby som bol k nej bližšie…“
„K Ginny Weasleyovej?“ spýtala sa. Pozrel na ňu. K Nevillovi Longbottomovi asi ťažko, že?
„Áno,“ prikývol. „Ich skupinka drží pri sebe a držala pri sebe aj minulý rok, keď ste Harryho obviňovali z tých letákov. A áno, priznávam, bolo to z mojej strany nízke a opovrhnutiahodné, ale namaľoval som to preto, aby som vyjadril svoju podporu tomuto… malému zoskupeniu…“
„Ktoré minulý rok produkovalo letáky?“ vypálila. Pozor, Dean!
„Ja neviem, čo sa dialo minulý rok, pani riaditeľka. A neviem ani, čo sa deje tento rok… tie ohňostroje a kliatby… Len vravím, prečo som ja maľoval tie obrázky…“
„Hlúposť,“ zavrtela hlavou. „Potter vás navádza…“
„Nenavádza ma na nič. Veď on ani nevedel, kto nakreslil tie prvé obrázky. Až neskôr som sa mu priznal. Aby ma vzal k nim a aby som jej bol nablízku…“
„Niekto vám ale musel pomáhať. Nevravte, že ste to spravili sám,“ zavrtela hlavou.
„Spravil. Jeden obrázok som namaľoval, ostatné skopíroval…“
„Ako ste sa dostali z klubovne, keď bol vrhnutý alarm na priechod?“
„Ja… som… ostal som v hrade. V kutici na metly. Nevrátil som sa do klubovne, ostal som tam, v noci vzal obrázky, nalepil ich a vrátil som sa do kutice. Do fakulty som prišiel až ráno, po šiestej, keď už tam nebola kontrola…“ chrlil zo seba a nestíhal sa čudovať, kde sa tie slová v ňom berú.
„To je hlúposť,“ odmietavo vrtela hlavou. „Nie, tomu neverím… A čo ten zoznam, ktorý som nechala spísať minulý rok? Boli ste v ňom aj vy. Už vtedy Potter vytvoril nejaký spolok a vy ste boli jeho súčasťou!“
„Nie, nebol, skutočne…“ vrtel hlavou pamätajúc na kliatby, ktorými boli zabezpečené oba ich zoznamy.
„Stále ste, spolu so všetkými! Stáli ste za Potterom!“ štekala po ňom. Už stála, s rukami zapretými o stôl. Deanovi vyrazili kvapky potu na čele.
„Nie… všetci stáli. Postavil som sa aj ja, keď všetci stáli,“ topiaci sa slamky chytá. „Ani som nevedel… nikto nevedel… proste sme sa postavili…“
„Videli ste Pottera vylietať metlou z izby?“
„Čože? Nie, to je hlúposť. Harry nikdy nevyletel z izby metlou, dal ju predsa Ginny. Ja som ho nikdy nevidel vylietať oknom…“
„A čo tie ohňostroje? Vybuchnuté schodiská?“
„Neviem o tom nič…“
„Klamete!“
„Nie, neklamem, skutočne… Namaľoval som len pár obrázkov, len to som spravil…“ Srdce mu búchalo ako ešte nikdy, cítil prepotený chrbát.
„Kto ma preklína pri večeriach? Ako to robia?“
„Ja neviem. Vážne, verte mi…“
„A čo zoznam utečených smrťožrútov? Ťažko mi nahovoríte, že sa vám len zasnívalo a vy ste vedeli, kto utiekol z Azkabanu! Tak vravte! Potter sa spojil so svojím krstným otcom a ten mu povedal, kto utiekol? A on to povedal vám?“
„Nie… nie… tak to nebolo…“ Dean, rozmýšľaj. Pre Merlina, vymysli niečo!
„Potter má dvojcestné zrkadlo!“
„Nie, nemá…“ vrtel hlavou. „Neviem, ako som sa to dozvedel,“ stiahol obočie.
„Ako prosím? Ste snáď hlupák?“
„Nie som, ale…“ Dean, sakra. Cedric… dopis… „Niekto v klubovni vytiahol novinový článok z Proroka,“ začal rečniť dívajúc sa na podlahu kabinetu. Zamračene, sústredene sa pokúšal vymyslieť nejakú lož. „Neviem, odkiaľ sa ten ústrižok zjavil v klubovni, ale všetci ho čítali…“ opatrne zdvihol hlavu.
„No iste. Aj s krížovkou…“ zasmiala sa.
„Je to pravda! Už sa sovia pošta nesleduje tak, ako minulý rok. Skutočne neviem, kto to vytiahol, ale prečítal som si ho a napadlo mi, že keby som namaľoval niečo na ten spôsob, dostal by som sa do Potter tímu rýchlejšie,“ vrátil sa k pôvodnej verzii.
„Bol to Potter?“
„On nedostáva poštu, predsa…“
„Tak Weasleyovci?“
„Ani oni…“
„Kto vytiahol ten ústrižok? Ak také niečo existovalo?“
„Ja neviem, sakra. Je nás tam skoro sedemdesiat… Proste tam ten ústrižok bol, všetci ho čítali, ja tiež…“
„A čo tá básnička? Nevravte, že máte talent nielen na čmáranie!“
„Bola to len hlúposť, len pár riadkov… ja… len mi to napadlo…“
„A ako vám napadlo, že bude Ministerstvo obviňovať Dumbledora?“
„Veď je to jasné,“ pozrel jej do očí. „Alebo skôr… na Dumbledora sa hádže všetko…“
„Vy neveríte, že je Dumbledore zločinec?“ vypálila. Zovrel pery. Čo povedať?
„Pochybujem o tom, pani riaditeľka,“ povedal najúprimnejšie, ako vedel bez toho, aby priamo povedal, či mu verí alebo neverí. „Neviem. Dumbledore bol vždy… a… ťažko sa mi tomu verí…“
„No iste, ťažko sa tomu verí celému svetu aj napriek tomu, že sa sám priznal,“ odfrkla si. „Prečo ste v tej básničke zvalili vinu na mŕtveho čarodejníka? Na Veď viete koho? Kto vám dal inštrukcie?“
„Nikto, skutočne. Ja neviem… nerozmýšľal som vtedy. Chcel som len… trocha provokovať a podarilo sa mi to…“
„A Potter vás za odmenu vzal do Potter tímu?“ jemne sa pousmiala. „A vy ste sa ocitli blízko slečny Weasleyovej a aby ste sa jej zapáčili ešte viac, pokračovali ste v kreslení obrázkov? Za pomoci Pottera?“
„Ja…“ pozor, pasca. To mu vravelo podvedomie. „Priznávam, že som to maľoval a… lepil… ale povedal som to Harrymu až vlastne…“ pomaly vypúšťal slová znova hľadajúc nejakú výhovorku, „…až po tom, čo ste prišli s tými novými pravidlami,“ opatrne povedal a pozrel na ňu. „Harry on… sa tomu len zasmial, tak ako všetci a áno, začali sa so mnou baviť viac. To bolo ale všetko. Nepomáhal mi v ničom. Ja som… pokračoval som… sám tak, ako som už povedal…“
„Neverím vám, Thomas. Ani slovo z toho, čo ste mi povedali. Som si istá, že patríte do spolku okolo Pottera, ktorý škodí Ministerstvu…“
„Nie, pani riaditeľka,“ odmietavo vrtel hlavou. „Priznávam svoju vinu ohľadom obrázkov. Množil som ich, zakrádal som sa nočným hradom a lepil som ich. Zosmiešňoval som Ministerstvo a menovite vás. Tohto jediného som sa dopustil. A ostatnom nič neviem. Netuším, kto vás preklína. Netuším nič o ohňostrojoch. Skutočne…“ rapkal svoje.
Tentoraz sa rozhostilo ticho, ktoré trvalo dlho. Aspoň Deanovi to tak pripadalo. Čas sa vliekol neskutočne pomalým tempom a on premýšľal, či pri tom táraní niečo nevyzradil. Nemal by ale. Nepovedal nič, čo nemal. Určite nie.
„Mám pocit, akoby si všetci na tomto svete mysleli, že som idiot,“ vyšlo zadumane z Dolores po dlhej chvíli. Dean na ňu pozrel. Dívala sa niekam do priestoru. „Skutočne. Kto si ešte môže myslieť, že všetko to, čo sa deje na Rokforte, nemá spoločného menovateľa? Vážne si myslíte, že by ešte niekto veril tomu, že sú toto všetko individuálne aktivity?“ pozrela mu do očí. Radšej by bol teraz v pekle, ako sedel pred ňou. „Vy mi teda neprezradíte meno toho, kto toto všetko organizuje?“ zamračila sa. Dean prehltol.
„Všetko, čo o tom viem, som vám povedal, pani riaditeľka,“ hlesol ostražito.
„No ako chcete,“ prikývla. „I tak si myslím, že niekoho kryjete. Alebo nie… nebudeme sa hrať na hlupákov a budeme menovať konkrétne. Myslím si, pán Thomas, že kryjete Pottera a tú jeho bandu. Že mu veľmi aktívne pomáhate tými obrázkami. Možno kvôli slečne Weasleyovej… to je mi vlastne jedno. Myslíte si, aký ste teraz hrdina, keď zamlčíte pravdu, keď ich nezradíte. Myslíte, že vám za to padne Weasleyová do náručia. Riskujete vyhadzov z Rokfortu… apropo… vy ste muklovský čarodejník?“
„Ja neviem…“ prekvapene mykol plecami. Netušil, kedy presne zmenila tok rozhovoru.
„Ako to, že neviete?“
„Neviem. Otec s nami nežije. Možno už ani nežije. Mama nevie, či som polovičný alebo muklovský…“
„Aha… každopádne matku máte, nie?“
„Iste, pani riaditeľka…“
„Ako by sa jej páčilo, keby ju zástupcovia Ministerstva mágie navštívili a prezradili, čo jej syn pácha na Rokforte? Myslíte, že by bola na vás hrdá?“ natiahla posmešne. Deanovi sa zúžili zreničky.
„Moju mamu z toho vynechajte. Ťažko znáša fakt, že som čarodejník. S najväčšou pravdepodobnosťou by zástupcov Ministerstva mágie poslala do čerta…“
„Tak už viem, odkiaľ pramení tá vaša nenávisť Ministerstvom mágie,“ usmiala sa.
„To nie je pravda. Nie, že by som nenávidel Ministerstvo, ale…“ zarazil sa.
„Ale nenávidíte mňa? Tak to je?“ pobádala ho k rečneniu. „Preto ste kreslili tie obrázky?“
„Ja… myslím si…“
„Len pokračujte, pán Thomas. Keď už sme sa dopracovali až sem, tak to hádam dokončíme, nie?“
„Nebudem ďalej hovoriť,“ proteste sa zamračil. „Neprinútite ma povedať na vás nič, čím by ste ma odtiaľto dostali…“
„Akože tie obrázky k tomu nestačia? Vážne?“ zasmiala sa. Dean znova zosinavel. Takže ho vyrazí. „No ale, ako som povedala, ja chcem mená, pán Thomas. Chcem všetky mená a vy mi ich dáte, to si zapíšte za uši,“ zasmiala sa. „Budete tu dovtedy, pokým nevymenujete všetkých účastníkov tých komplotov. Od A po Z. Aj keby ste tu mali byť opakovane a stále. Mám vás. Ste jedným z nich a ja vás nepustím, pokiaľ nezaspievate. Pochopil?“ natiahla medovo.
„Budem písať krvou…“ šepol si sám pre seba.
„Správne, pán Thomas. Jeden pergamen, jedno brko, nech sa páči. Vetu: Už nikdy nič nenamaľujem.“
Položila pred neho pergamen a brko. To brko. Trasúcou rukou ho vzal do pravej ruky.
„Sú dve hodiny poobede, pán Thomas. Môžete začať. Zabudnite na večeru, zabudnite na oddych, zabudnite na všetko. A ak vás do večierky nepresvedčím, že máte hovoriť… vrátite sa sem zajtra o štvrtej poobede a znova bez večere až do večierky budete písať tú vetu… Už nikdy nič nenamaľujem… Bude sa to opakovať až do chvíle, keby mi dáte tie mená. Aj keby to malo trvať mesiace. Pochopíte však, že pre vaše dobro bude lepšie spolupracovať. Začnite. Na čo čakáte?“ zasmiala sa a pohodlne sa usadila do svojho kresla.
Dean sklonil hlavu k pergamenu. Už nikdy nič nenamaľujem. Začal písať. Zacítil mravenčenie na chrbte pravej ruky. Bude to dlhý, veľmi dlhý trest…