„Aha, hmm…“ Sirius sa mračil na knihu, ktorú mu Hermiona podstrčila. Celý deň bol niekde vonku, kvôli úlohe pre Rád a pri večeri mu stihla len šepnúť, že sa musia porozprávať. A hoci bol jeho dom takmer prázdny, pretože Tonksová bola na nočnej a Harry, ak aj náhodou bol v dome, tak už spal, prípadne bol u Ginny tak, ako takmer každú tretiu noc, i tak sa stretli uprostred noci. V kuchyni. Začalo sa to stávať akýmsi ich zvykom.
„Myslím si, že takýchto kníh bude viac, ako dve,“ vytrhla ho zo zamyslenia. Aj tak myslel presne na to isté, na čo aj ona. „Jednoducho nikde nenapísali presný postup, ako vyrobiť horcrux,“ striasla sa. Bolo jej z tej predstavy ťažko. Stále nevedela pochopiť, ako môže niekto nad niečím takým nielenže premýšľať, ale to aj spraviť. Opakovane. Voldemort skutočne nie je normálny.
„A ja si myslím, že je asi úplne jedno, aký je ten presný postup, nie?“ pozrel na ňu. Položila na stôl dve ďatelinové pivá. „Akože… nás by malo zaujímať, ako ich zničiť. Ak je to pravda, Voldemort si spravil niekoľko horcruxov… niekoľkokrát sa tým pripútal k životu na zemi a keď ho budeme chcieť zastaviť, alebo teda Harry, tak budeme musieť najskôr zničiť horcruxy, aby bol smrteľný. Alebo teda Harry…“
„Určite,“ prikývla a sadla si. „Ja ale premýšľam, že to musí byť skutočne niečo…“ znechutene zavrtela hlavou, „…keď sa niekto snaží takýmto spôsobom odpútať pozornosť od niečoho takého. Keď si niekto dal tú námahu, aby čarodejníkov zmiatol… Kde je potom pravda? Existuje to vôbec? Skutočne si tí čarodejníci vytvorili horcruxy? Alebo sú to len lži? A zničenie? Aký spôsob zničenia bude ten správny?“ rozčúlene vychrlila.
„Nerád to hovorím, ale Dumbledore snáď bude vedieť,“ zaškľabil sa Sirius.
„Myslíš, že už zničil ten diadém a prsteň?“ spýtala sa. „Teda, keď správne predpokladáme a skutočne ide o horcruxy,“ dodala a zahryzla si do pery. Trpko sa zasmial.
„Stavím sa, že by si za ním najradšej šla, nie?“ mrkol na ňu. Pozrela naňho a mykla plecami.
„Toto tajné pátranie otvorilo príliš veľa otázok.“
„To je fakt, ale starý pán aj tak nepovie nič. Aj keby sme hneď mali pravdu a skutočne ide o horcruxy… narušili by sme tým jeho plán, ako postupne zasvätiť Harryho,“ zavrtel hlavou.
„Tak čo spravíme?“ spýtala sa. Vedela, že má pravdu. Ona by za Dumbledorom aj tak asi nešla. Prevládal rešpekt a hanbila by sa. Sirius by ale nemal problém s tým, že by pred neho nastúpil a vychrlil to naňho. A ak by aj existovala možnosť, že majú pravdu a Dumbledore by im to potvrdil a ešte náhodou by sa s nimi chcel o svoje poznatky aj podeliť, k čomu by to bolo? Aj tak by museli mlčať.
„Asi nič,“ odvetila sama sebe.
„Správne, nič,“ pritakal. „Aspoň čo sa týka Dumbledora. V jednej z tých kníh je asi pravda. A ako sme sa presvedčili, asi je zbytočné hľadať ďalšie knihy, v ktorých by boli zrejme tiež zavádzajúce informácie. A keďže sme doteraz o horcruxoch ani netušili a pýtať sa na ne nemôžeme, aby sme na seba neupozornili, tak ani nedokážeme odhadnúť, ktorá informácia je správna. A to vrátane spôsobu, ako horcrux zničiť.“
„Po príchode na Rokfort pôjdem do Zakázanej časti knižnice. Vol – Voldemort sa o tom musel niekde dočítať a pokiaľ nebol na Ministerstve alebo pokiaľ sa o tom nedozvedel od niektorého svojho smrťožrúta, tak musel čerpať jedine stade.“
„Dobre,“ Sirius sa zhlboka nadýchol. „Chceli sme Harrymu pomôcť… a nemáme ako.“
„Ale máme!“ nadvihla obočie. Sirius to svoje stiahol. „Bude treba vymyslieť plán, ako sa dostať do sídla Malfoyovcov v prípade, že Kreacher tú vec, ktorú cítila Ginny, odvliekol skutočne tam…“
„Uhm, správne. To fakt,“ prikývol zachmúrene. „To bude asi ešte ťažšie, než vymámiť pravdu z Dumbledora.“
„Ale musí sa to odtiaľ dostať preč…“
„Ja viem,“ uchechtol sa. „Ak je to horcrux, tak áno.“
„Na osemdesiat percent to sú horcruxy.“
„Áno, minimálne tri. No, tak som premýšľal… budem musieť nutne zohnať dvojcestné zrkadlá, aby sme boli v spojení,“ pozrel na ňu. História tých predchádzajúcich ich stále mátala. Jedno rozbili smrťožrúti a druhé Harry, keď videli v priamom prenose vraždu Joy Hartleyovej.
„Áno, to by bolo šikovné…“
——
Prázdniny sa pomaly chýlili ku koncu, čo sa ani jednému z deciek nepozdávalo. Hádam len okrem Hermiony, ktorá sa do školy tentoraz tešila ešte viac, ako v iných rokoch. Hoci sa naučila niekoľko nových zaujímavých zaklínadiel, ak aj prišiel niekto z Rádu, v prvom rade sa venoval tréningu a Harryho skupinke a až keď ostal čas, tak sa venovali jej. Najlepšie dni zažila, keď prišli aspoň dvaja. Vtedy sa mohol jeden z nich zamerať na ňu. Najčastejšie Bill s Tonksovou, dostalo sa jej ale cti, že aj Minerva s ňou strávila dosť času. Sirius nie. Ak aj bol prítomný, lietal s deckami po lese ako splašený.
Posledné dni sa zameriavali výlučne na naháňačky po lese. Chceli využiť všetok čas, ktorý mali ešte k dispozícii. Neville sa zlepšoval čoraz viac, i tak si ale povedali, že budú pokračovať aj v škole. Hermiona prorokovala, že im neostane vôbec žiaden priestor, keď sa budú pripravovať na MLOKy. Sľúbili si, že si ho i tak nájdu.
Duely tentoraz odložili bokom. Zhodli sa na tom, že ich žiaden nepriateľ nevyzve k férovému duelu a poraziť dospelého čarodejníka sa im zatiaľ nedarilo pravidelne. Takže si prípadné útoky budú musieť nechať na budúce prázdniny a teraz sa sústreďovali výlučne na obranu.
„Takže s nami nepôjdeš,“ skonštatovala Ginny, ktorá si po večeri prisadla k Hermione pod altánok. Všimla si, že jej kamarátka má na stole mapu a zapisuje si z nej súradnice vytypovaných miest. Bill ju, spolu s Minervou, naučili vyčarovať prenášadlo. Toto kúzlo bolo dosť zložité, problematickejšie sa jej ale zdalo nastavenie súradníc na prenášadle, aby ich prenieslo tam, kam malo. A bolo to také fascinujúce, že hoci to bolo protizákonné, pretože sa prenášadlá museli registrovať, chcela sa to naučiť. Niekedy v budúcnosti by im to mohlo zachrániť život. Môžu sa ocitnúť niekde, odkiaľ sa nebudú môcť premiestniť, čo sa ale najprv budú musieť naučiť.
„Nie, nepôjdem,“ zavrtela hlavou a zdvihla ju ku kamarátke. Usmiala sa. „Viem, že toho raz budem ľutovať, ale nebaví ma to…“
„Ja viem,“ prikývlo mladšie dievča. „Potešiteľné je, že tie kúzla ovládaš skoro tak dobre, ako Harry. A keby sa niekedy náhodou stalo, že sa budeme musieť brániť… postaráme sa o teba,“ zaškľabila sa na ňu. „A ty nám na oplátku vyčaruješ prenášadlo, skryješ nás, upozorníš na nepriateľov, zabezpečíš priestor… a čo ja viem, čo ťa to ešte učili?“
„Večeru variť ale nechám teba,“ zasmiali sa obe.
„To by mama rada počula,“ prikývla Ginny. Pravdou ale bolo, že by toho zrejme nenavarila veľa. Molly sa už pred dvoma rokmi rozhodla dať prednosť tomu, aby sa dcéra naučila brániť a bojovať, než aby ju učila domácim prácam a vareniu. Vďaka Merlinovi za to. „Niečo by sme možno spolu dali dohromady,“ zachichotala sa. „Ale aj tak… mám pocit, že ťa budeme potrebovať aj pri tej skúške,“ jemne ju upozornila.
Ginny by bola veľmi rada, keby s nimi Hermiona šla, aby nebola jediným dievčaťom v ich maličkom spoločenstve obetí. Týmto pomenovaním si z nej uťahoval Charlie. Ona, Harry, Ron a Neville mali podstúpiť záverečnú skúšku týchto prázdnin na úplne cudzom území, keďže Siriusov lesík poznali ako vlastné topánky. Kvôli tomu ich musia začarovať, aby prekryli stopu, podľa ktorej by ich Ministerstvo odhalilo. Nie pozemky, ako v kasárňach, Siriusovom alebo McGonagallovej dome, ale priamo ich. Hermiona neverila, že sa to dá. Dostala nové, hodnotné informácie.
„To, čo by vám pri tom mohlo pomôcť, ovládate aj vy,“ Hermiona mávla rukou. „Už sme sa o tom predsa bavili,“ pripomenula.
„Možno,“ povzdychla Ginny. „Tak dobre teda, necháme sa poriadne ponaháňať, zrejme pootĺkať… ale hlavne sa nenecháme zajať alebo nebodaj zabiť…“ odfrkla.
„Asi to bude drsné,“ Hermiona sa zachmúrila. Vedela, kto všetko a hlavne ako chcú štyroch študentov otestovať a takmer spadla zo stoličky keď sa dozvedela, že Molly tento spôsob víta a fandí mu. Iste, dostane tým jasný obrázok, kde presne sa v obrane jej deti v túto chvíľu nachádzajú a ak sa im podarí nenechať sa zajať alebo zabiť, určite bude pokojnejšia. Ibaže hrozilo, že budú musieť byť všetci štyria posledný týždeň prázdnin v opatere Poppy Pomfreyovej. To prinajlepšom. O horšom prípade radšej ani neuvažovala. O to bola radšej, že sa toho dobrovoľne nezúčastní.
„To asi bude,“ prikývla Ginny. Pľuvadlíky hrať nebudú, že áno. Oni si ale verili. Ešte aj Neville si začínal veriť, čo bolo to najlepšie, čo sa mu počas prázdnin mohlo stať. Usmiala sa. „A práve preto si zajtra spravíme nákupy… aby sme sa potom mohli dávať dohromady,“ zasmiala sa.
——
Hoci bol toho času v čarodejníckom svete relatívny pokoj a bezpečne, i tak sa rozhodlo do Šikmej na nákupy sprevádzať decká hneď niekoľko členov Rádu. Nielen Molly a Sirius, ale aj Charlie a Tonksová.
Neville šiel na nákupy spolu so svojou babičkou. Večer mal ale prísť k Siriusovi, aby tam prespal aspoň raz, pretože hneď ráno sa vrhnú do skúšky a bolo by lepšie, keby sa Neville nemusel ráno letaxovať. To nahovorili Nevillovej babičke. Že mala byť večer akási párty, respektíve grilovačka, to starej dáme Sirius nevravel. A Augusta Longbottomová súhlasila. Mala informácie o vnukovom výcviku a bola s nimi spokojná. Záverečnú prázdninovú skúšku ohodnotila ako prospešnú. Začínala si vnuka vážiť a to bolo niečo, čo Nevillovi tiež veľmi pomáhalo.
„Takže máme všetko?“ spýtala sa detí Molly. Sirius pozmenšoval všetky knihy, ktoré nakúpili a spolu s habitmi a ostatnými drobnosťami ich postrkal do Tonksovej kabelky. Mala ju očarovanú nejakým kúzlom, nad ktorým Hermiona užasnuto ochkala a Harrymu to bolo úplne jedno.
„Ešte by sme mali zájsť do zverinca. Musím nakúpiť Hedvige sušienky,“ nadhodil a už sa otáčal smerom k obchodu.
„Patrilo by sa aj Joeymu,“ súhlasil Ron.
„Zdržovačky…“ zašomrala Ginny. Rada by už šla k bratom do obchodu. Ešte tam neboli a to už mali otvorené takmer mesiac.
„Ja pre tie sušienky zájdem. U dvojčiat som už bol,“ navrhol Charlie, ktorý videl nespokojnosť svojej sestry. Vďačne naňho mrkla.
„Dobre teda,“ súhlasila Molly a pozrela na Siriusa.
„Ja som tam tiež už bol,“ zdvihol ruky. „Ale rád sa pozriem znova…“ zaceril sa.
„Ešte nejaké želanie?“ spýtal sa Charlie a pozrel na Hermionu. Možno by si Krivolab želal niečo špeciálne. Zavrtela hlavou. Krivolab to, čo potreboval, tak si pozháňal. „Dobre, prídem za vami…“
Decká sa už kochali pestrofarebným výkladom. Molly lamentovala nad ich výveskami, na ktorých zosmiešňovali Veď-viete-koho. Harry si už predtým všimol, že pár obchodov je zavretých, dokonca majú zatlčené okná a dvere. Sirius mu povedal, že niektorí čarodejníci majú proste strach, čomu sa nikto nemohol čudovať. Prvá vojna bola strašná a predpokladalo sa, že táto bude ešte horšia. Dokonca mali informácie, že bolo niekoľko čarodejníkov unesených. Nie, že by ušli do zahraničia, ale proste zmizli. Medzi nimi bol napríklad Ollivander, alebo Fortescue, ktorý predával zmrzlinu.
„Voldemort sa zdá byť nečinný a môže pôsobiť bezradne, keď nemá pri sebe svojich najvernejších,“ vravel mu potichu, aby ho Molly nezačula. „Nemôžeme ale zaspať na vavrínoch. On sa pokúsi získať ich späť ešte skôr, kým sa my ako tak pozviechame…“
„Napadne Azkaban?“ spýtal sa ho Harry. Sirius mykol plecami.
„Nič iné mu nezostane. A musí tak spraviť, kým je naša pozornosť zameraná na obranu civilistov,“ smutne sa zaškľabil. „Dračí rád monitoruje situáciu pri Azkabane nepretržite, viac pozornosti si teraz ale vyžaduje zaistenie bezpečnosti civilistov.“
„Čo vraví Snape?“
„To čo ti vravím teraz. Chce mať svojich vonku. A chce tak spraviť čo najskôr. Aurorov máme stále málo a ani pomoc zvonka nie je zatiaľ dostatočná…“
„Takže tým to začne,“ Harry sa zamračil a pozrel na obchod, v ktorom si kupoval pred pár rokmi svoj prútik. Okná boli vybité, dvere viseli na jednom pánte. „Toto spravil kto?“
„Vlkolaci,“ šepol Sirius. „Remus minulý rok vravel, že s nimi jednal. A zrejme niečo aj vyjednal. Ponúkol im slobodu a beztrestnosť, keď mu pomôžu. A už začali…“ mávol hlavou k Ollivanderovmu obchodu. „Zrejme ich, spolu s dementormi a pomocou zvonka použije aj na Azkaban… a potom začne tá pravá vojna…“
„Čo sa dá robiť?“ spýtal sa. Kusé informácie, ktoré mali počas prázdnin ich informovali len o tom, ako sa zabezpečuje strana dobra. Ochrana životov a majetku civilistov, nábor nových zamestnancov, vyjednávanie so zahraničím, príchod zahraničnej pomoci… za necelé tri mesiace nespravili zrejme dosť pre to, aby Voldemorta úplne odrezali a takzvane zneutralizovali. On mal rovnaké množstvo času k tomu, aby sa pozviechal a príliš zdvorilý pri vyjednávaniach zrejme nebol.
„Všeličo. Vy pôjdete do školy a my budeme pokračovať. Už za týždeň má prísť nových desať chlapov z Ruska. Keď sa aklimatizujú, nastúpia k Azkabanu. Viac sa robiť toho času nedá…“
„Jasne, chápem…“ zamračene sklonil hlavu. To bola starosť Rádu. „Sľúb mi, že si budeš dávať pozor,“ pozrel sa na krstného otca. Ten sa smutne pousmial.
„Sľubujem. A ty si tiež budeš dávať pozor. Budeme v kontakte tak, ako vlani. Budem chcieť vedieť každú maličkosť!“
„Určite,“ zaškľabil sa. Potom sa pridali k Molly a ostatným, aby si šiel pozrieť obchod, v ktorom mal svoje investície, ako mu hneď pripomenuli dvojčatá.
Fascinovane sa díval okolo seba. Všade bola hromada foriem, hluk, pohyb a smiech. Diametrálne odlišné od toho, čo videl vonku. Napätie, náhlenie sa, všetci sú v strehu nehovoriac o prázdnych obchodoch. Tu to žilo, bolo plno a obchody zrejme kvitli. Ledva sa pretisli dovnútra.
Všade sa kopili škatule ulievacích maškŕt, ktoré dvojčatá zdokonalili a najviac na odbyt šli zrejme krvácavé karamelky, pretože škatuľa bola takmer prázdna. Harry sa nahlas zasmial, keď zbadal dózu, na ktorej bolo napísané Jedlé Temné znamenie – každému z neho bude zle a vnútri boli skutočne cukrovinky toho tvaru. Ron doňho drgol, aby mu s úškrnom ukázal dievčatá, ktoré sa vrhli k pultu, aby si prezerali výstavku. Stačil mu vidieť obrázok na škatuli, na ktorom bol príťažlivý mladý muž a zamdlievajúca slečna a bolo mu jasné, čo dievčatá tak rýchlo prilákalo. Zavrtel hlavou. Zbadal nádoby plné falošných prútikov, ktoré veľmi dôverne poznal.
„Harry! Ron! Vitajte u nás!“ zakričal na nich Fred, pokým George podišiel k dievčatám. Stála pri nich už aj Molly. Harry sa obzrel. Pri dverách stál Sirius s Tonksovou a krstný otec sa naňho zazubil a hlavou mu naznačil, že je v strehu. „Poďte, no len poďte!“ nabádal ich Fred. „Verity! Budem vzadu, keby si potrebovala!“ zakričal na mladé dievča, ktoré malo na sebe rovnaký habit ako dvojčatá.
„Vy už máte aj zamestnankyňu?“ spýtal sa Ron a odtisol akéhosi malého chlapca, ktorý mu zavadzal.
„To vieš, niekto musí viesť obchod, keď sme my zaneprázdnení…“ pozrel na mladšieho brata. „A matne si spomínam, že si kedysi dávno sľuboval, že prídeš pomôcť…“ nadhodil. Ron sa mierne zapýril.
„Viem, spomínam si, ale toto leto…“
„Ale ja viem, čo ste robili cez leto,“ tresol ho po ramene. „Tak poďte. Tamto, čo ste videli, sú len hlúposti. Tie pravé obchody sa dejú tu…“ doviedol ich do zadnej miestnosti, kde bolo hádam ešte viac škatulí, ako vpredu a miestnosť pôsobila stiesnene. Harry vedel, že schodmi sa dá dostať hore, do bytu dvojčiat. A vedel aj to, že majú ako obchod, tak aj byt zabezpečený veľmi dôkladne. Ľutoval toho niekoho, kto by ich chcel prepadnúť, alebo okradnúť.
„Čo to je?“ zvedavo sa spýtal Harry držiac v ruke klobúk.
„Toto, drahý takmerbratku, je naša zlatá baňa,“ prezradil a zasmial sa. „Takzvaný cloniaci klobúk… Neveril by si, koľko čarodejníkov poriadne neovláda cloniace zaklínadlo. Ministerstvo si ich objednalo už päťsto… my sme vraveli, že budeme úzko spolupracovať aj s nimi a tým pomáhať vo vojne,“ mrkol na nich. „Teraz vyrábame verziu pre ženy. A tiež chceme vymyslieť cloniace kabáty, rukavice… proste všetko…“
„Cloniaci komplet,“ pridal sa k nim George. „Dievčatá s mamou obdivujú naše Patentové sny…“
„Čože?“ zamračil sa Ron. „To sú tie flakóniky s tým fešákom?“ zaškľabil sa.
„Áno… na hodinu sa ocitneš v živom sne… ale to je jedno. Je to hlúposť, ako sme povedali. Toto je dôležité…“ narazil mu na hlavu klobúk. „Nebudeme vám ukazovať, ako to funguje… nechceme dostať ranu…“
„Ide o to, že keď po tebe vypálim, zaklínadlo sa odrazí naspäť. Nemusíš ani vyťahovať prútik…“
„Samozrejme to neúčinkuje na Neodpustiteľné …“
„A aj pri tých obyčajných kliatbach to nemáme ešte úplne vychytané…“
„Ale keby som na teba vypálil Reducto, dostal by som zásah ja.“
„Ministerstvo dostalo testovaciu vzorku. Na čele s drahou Améliou sa to vyjednať dalo…“
„Nemáme totiž ešte zistené, ako dlho to kúzlo vydrží. Chápete?“
„Jasne, keď ste s tým začali pred dvoma mesiacmi,“ prikývol Harry a díval sa do ďalšej škatule.
„Vlastne len pred mesiacom… No a to, na čo sa dívaš, je Peruánsky prášok okamžitej tmy. Stačí, keď to rozdrvíš v ruke a môžeš rýchlo utiecť…“
„Horšie, že je to skutočne veľká tma… čiže najskôr do niečoho vrazíš. Preto k tomu predávame toto…“ Fred vrazil Harrymu do ľavej ruky modrú pastilku. V pravej už držal malý kamienok, z ktorého sa po rozdrvení stane prášok a ten spôsobí tmu. „Najprv zjedz cukrík rozostrenia… ešte na to musíme vymyslieť názov…“
„Neuvidíš síce riadne, ale aspoň obrysy predmetov a tak…“
„Keby si ho zjedol v noci, videl by si skoro ako vo dne. Tento prášok je ale fakt… sila…“
Harrymu sa tento výrobok zdal veľmi praktický a užitočný. Že bol lepší, ako jedlé Znamenia a falošné prútiky, to bolo samozrejmé. Ale jemu sa to zdalo ešte lepšie, než cloniaci klobúk alebo aj celý cloniaci komplet, ak už bude vymyslený. Prútik aj tak stále drží v ruke, ak je mimo Siriusov dom alebo Rokfort. Ale keby mal možnosť spôsobiť okamžitú tmu pre nepriateľa a ešte by ho v tej tme matne videl, to už stálo za uváženie.
„Super,“ prikývol obdivne. „Koľko to stojí?“
„Pre teba nič, samozrejme…“ zavrteli hlavou.
„Nie…“
„Ale áno, si investor, znova opakujeme…“
„A ja som brat…“
„Investor je viac ako brat,“ zaškľabili sa na Rona.
„Lenže ja toho chcem viac,“ Harry na nich pozrel. V hlave si prebral, že ich je päť.
„Hocikoľko…“
„Tak celú škatuľu,“ zaškľabil sa na nich.
„Tak celú škatuľu,“ vážne prikývli. Ron na nich vyvalil oči. Harry tak isto.
„Nie! Len som žartoval!“ vykríkol Harry, pretože George už skutočne držal v ruke škatuľu a strkal ju Harrymu do rúk.
„Ako sme povedali, si investor. Nebyť teba, nepostavili by sme sa na nohy niekoľko rokov. Preto ber čokoľvek a koľkokoľvek budeš chcieť…“
Harry pozrel na Rona. A Ron pozrel na Harryho. Mykol plecami.
„Ber, keď dávajú. Mne aj tak nedajú nič…“
„Môžeš si zobrať jedno jedlé Znamenie,“ ponúkli. Ukázal im neslušné gesto.
„Dobre teda,“ Harry sa zamračil a pozrel na balíček. „A koľko to stojí?“ zdvihol hlavu.
„To nech ťa netrápi,“ prevrátili oči.
„Viete, že si to môžem zistiť, že?“
„Vieme. Si veľmi bystrý chlapec, Harry,“ uchechtli sa.
„Dobre. Je nás päť. Každému dva,“ opatrne povedal a pozrel na dvojčatá. Prikývli a Fred už zobral malý miešok, do ktorého odrátaval malé čierne kamienky. „A tiež teda… ehm… tie pastilky…“
„Cukríky rozostrenia,“ opravil ho George. „Tých vám dáme každému štyri. Nikdy nevieš, kedy sa ti to v noci môže zísť…“
Dvojčatá síce nemali ani zďaleka také podrobné informácie, ako Bill s Charliem, o proroctve ale vedeli a bolo im jasné, že Harry bude musieť nejako zastaviť Voldemorta. Keby chcel tri balenia prášku, dali by mu ich. Ron kamaráta tresol pochvalne po pleci.
„A keby si čokoľvek potreboval, neváhaj sa ozvať. Ale upozorňujeme na to, že ak ťa náš brat presvedčí, aby si niečo pýtal na jeho popud a preňho… my na to prídeme,“ zasmiali sa a pozreli na budúcich šiestakov. Ron sa mierne zapýril. Popravde, zišlo mu to na rozum.
Dvojčatá im ešte ukazovali falošné detonátory, ktoré sa dokázali odkradnúť od čarodejníka dosť ďaleko a tam narobiť veľký hurhaj, aby tým odpútali pozornosť. Harry dostal päť takýchto detonátorov. Fred poznamenal, že aj niektorí aurori sem chodia nakopovať. Nie spredu, ale zozadu, kde sa predávali o dosť užitočnejšie hlúposti, ako napríklad zaručený elixír lásky, ktorý práve obzerali dievčatá, dokonca aj s Tonksovou a chlapci sa k nim pridali.
„Koľko ste predali tohto?“ zasmiala sa na nich Tonksová.
„Idú na dračku, dámy,“ prezradil Fred. George šiel za mamou, ktorá stála pri dverách so Siriusom.
„A fungujú?“ spýtala sa Ginny a obzerala si flakónik.
„Fungujú… no, fungujú,“ privolil. „Záleží ale aj od iných okolností. Od hmotnosti dotyčného chlapca a príťažlivosti dievčaťa. Nemyslím si ale, že by niektorá z vás práve toto potrebovala a našej sestre nič takéto nikdy nepredáme,“ vzal jej z rúk elixír lásky a s úškľabkom ho vrátil naspäť.
Chlapci si vymenili pohľady a prevrátili oči. Rona na odchode do školy tešil jediný fakt. A to ten, že sa zase uvidí s Katie. Harry si zase pomyslel, že Ginny je úplne poslednou osobou na svete, ktorá by potrebovala nejaký pofidérny elixír lásky. Pozrel sa k dverám a zbadal Molly, ktorá sťažka skrývala nervozitu a dívala sa cez výklad na ulicu a Siriusa, ktorý ich pozorne sledoval. Nasledovalo ale užasnuté a akési roznežnené híknutie Ginny, ktoré ho upútalo. Ešte nikdy ju nepočul takto sa prejaviť a šokovalo ho to.
„Tí sú chutní! Čo to je?“ strkala prst do klietky, na dne ktorej boli ružové a fialové chlpaté guličky, akoby vatové chumáčiky, ktoré sa okamžite prigúľali k jej ukazováku.
„Pygmejskí chumkáči, miniatúrni. Nestíhame ich rozmnožovať…“
„Sú takí chutnučkí, že?“ Ginny pozrela na Harryho, ktorý k nej podišiel a podozrievavo ju okukoval.
„Uhm… sú na zožratie,“ zaškľabil sa a pozrel po ostatných. Hermiona s Tonksovou stále riešili elixír lásky a Fred im do toho kibicoval. Ron si miesto chumkáčov prezeral obsah škatúľ v policiach.
„Nevrav, že sa ti nezdajú úžasní,“ zasmiala sa a pohýbala prstom. Guličky sa od nej na pár centimetrov odkotúľali, aby sa vzápätí prikotúľali naspäť. „Oni mi cucajú prst,“ zahihňala sa. „Fred, čo zvyknú žrať?“ otočila hlavu k svojmu bratovi, ale oči z nich nespúšťala. Harry pozrel k dverám na Siriusa, ktorý sa naňho zaškeril.
„Vlastne hocičo, ale najviac to, čo môžu slinami spracovať. Nemajú zuby,“ prezradil jej rýchlo.
„Pozri na nich, sú rozkošní,“ vyzvala znova svojho duchovného kamaráta.
„Ktorý sa ti páči?“ spýtal sa Harry. V tom momente sa prestala dívať na chumkáčikov a vytiahla prst z klietky. Nespokojne potichu zapišťali, alebo čo to bolo za zvuk, ktorý vydali.
„Zabudni. Kúpil si mi knihu, kúpil si mi metlu. Nebudeš mi kupovať chumkáča,“ potichu mu vravela a fľochla pohľadom po skupinke zhruba meter od nich.
„Ale veď dobre,“ uškrnul sa. Nechcel jej prezrádzať, čo si o nej pomyslel pred malou chvíľou. Bola to láska na prvý pohľad, to mu nikto nevyhovorí. „Ja ho ani nechcem kupovať tebe. Vieš? Chcem si ho kúpiť ja a teba sa pýtam na odborný názor. Si dievča, vieš krásu ohodnotiť lepšie, ako ja. Pamätáš, ako dlho mi trvalo, kým som pochopil, ktoré dievča je pekné a prečo? Tak ktorý z nich je najkrajší?“ spýtal sa. Aj tak mu neverila ani nos medzi očami.
„Ty si chceš kúpiť chumkáča?“ potrebovala sa ubezpečiť. Presvedčivo prikývol. „Neverím ti. Načo by ti bol?“
„Ako spoločník?“
„Máš Hedvigu, keď chceš maznáčika…“
„Ona mi nedovolí sa s ňou maznať. A títo vyzerajú, že sa budú nonstop túliť…“
„Odkedy sa chceš túliť?“
„Nechcem. Teda chcem. Ale nie s chumkáčom. Chcem si ho kúpiť a teba som chcel poprosiť, aby si sa mi oňho starala…“
„Jasne, presne tak, ako metla, že?“
„No, trocha áno. Tak čo? Ktorý je najkrajší?“
„Čo sa to tu deje?“ otočili sa k nim Hermiona s Tonksovou a Fredom.
„Harry začína slizolinovatieť…“ zaškľabila sa naňho Ginny.
„Len si chcem kúpiť chumkáčika a pýtal som sa, ktorý je najkrajší…“
„Načo by ti bol chumkáčik?“ spýtala sa Hermiona a pichla prst do klietky. Okamžite mala fanúšikov. „Tí sú chutnučkí!“ roznežnela sa aj ona.
„Že áno,“ súhlasila s úsmevom Ginny a znova pichla prst do klietky. Harry pozrel na Freda a ten sa rozosmial. Zrejme na Harryho výraze.
„Ani sa nedivím, dievčatá, že ste z nich unesené. Ale varujem. Nekupujte dvoch, pretože do troch mesiacov bude nimi Rokfort preplnený. Rýchlo sa množia, je ich veľa… ale žijú krátko,“ upozornil. Hermiona pozrela na Ginny. Obe ako na povel vytiahli prst z klietky.
„Ako krátko?“
„Asi polrok?“ Fred mykol plecami.
„Nie, nechcem si vytvárať vzťah k niečomu tak…“ Hermiona zavrtela hlavou a Ginny si nešťastne zahryzla do pery.
Harrymu to pripomenulo samého seba. Ani netušil, odkiaľ sa v ňom tá myšlienka nabrala. Teda, ono to v ňom bolo stále. Teraz mu to ale pripomenulo… aj jeho život zrejme bude krátky. Bude časovo obmedzený. Nebude mať dlhú expiráciu. Stretne sa s Voldemortom a zrejme umrie? Ani jeden predsa nemôže žiť, kým je ten druhý nažive. Je vlastne takým chumkáčom. Hoci, on bude snáď žiť dlhšie, ako chumkáč.
„Už si nechcem kúpiť pygmejského chumkáča,“ prehlásil, keď videl, že Ginny prestala byť z chumkáčov unesená. Skôr naopak. Dívala sa na tie maličké vatové guličky ľútostivo.
——
Sirius sedel zadumane za stolom, na ktorom bola hromada mäsa, šalátu a zákuskov. Charlie ho dnes naučil grilovať a pokiaľ sa venoval tejto činnosti, mal zamestnané ruky a mozog a bolo to fajn. Lenže teraz sedel pod altánkom a snažil sa, skutočne sa snažil počúvať Percyho, ktorý im vravel o tom, ako to teraz funguje na Ministerstve. Aspoň, že tá Molly syna počúvala.
On sa snažil tváriť zaujato, ale pritom sledoval Hermionu, ktorá sedela na deke s Billom a Fleur a o niečom sa rozprávali. Jedine o kúzlach. Inú tému si nevedel predstaviť, že by traja tak rozdielni ľudia mohli mať spoločnú. Teda, Bill s Hermionou toho mali spoločného veľa, netušil ale, o čom by sa mohla rozprávať s Fleur.
V hlave si preberal všetky pre a proti toho niečoho, čo sa v ňom zrejme vytvorilo. Už si nemohol navrávať, že je to len obdiv nad inteligenciou, alebo nejaké pobláznenie, ktoré pominie. Ona bude nielenže za necelý mesiac plnoletá, ona už mala byť plnoletá pred rokom, ak sa bude brať do úvahy ten rok, počas ktorého pobehovala po hrade s obracačom času a technicky prežila ten čas dvakrát. Nechápal tomu. Ale nech by to bolo akokoľvek, za necelý mesiac bude plnoletá aj oficiálne a dospelejšia, než jeho prasesternica, sa mu zdala už teraz.
Sirius si potichu povzdychol a priznal si, že je proste zamilovaný. No a čo? Aj to sa môže stať, nie? Aby sa zamiloval. Už sa mu to predsa stalo. A vekový rozdiel? Je to dvadsať rokov, to skutočne. Veľmi dobre ale vedel, že vekové rozdiely sú vcelku bežné a to dokonca aj o oveľa viac rokov. A sú predsa čarodejníci. Tí žijú dlhšie, než muklovia.
Starosti mu robilo iné. V minulosti by si ťažkú hlavu nerobil ani náhodou. Proste by šiel na vec. A stalo sa možno tri razy v živote, že ho dievča odmietlo a to len preto, lebo bol mladší. Ou. Teraz je starší, že? Nemal strach z toho, že by sa proste pokúsil Hermionu zbaliť. Dokonca nemal strach ani z odmietnutia. Bál sa dvoch vecí. Čo by na to povedali ostatní a hlavne, čo by si o ňom pomyslela ona ak teda správne predpokladá a nikdy oňho nemala taký záujem, aký začína mať on o ňu. A nie je tu ani Lupin, aby sa s ním porozprával. On by mu poradil.
Preto bude asi najlepšie, ak posledný týždeň prázdnin prebehne čo najrýchlejšie, decká sa vrátia na Rokfort a on sa plne zamestná činnosťou pre Rád, zamestná si ruky a mozog a nebude na ňu stále myslieť. Iste, budú v kontakte. Tak, ako sa Harry bude postupne zoznamovať s Dumbledorovým plánom, on s Hermionou ho budú, zrejme tajne, preberať. Ale to bude cez zrkadlo. Nebude ho lákať dotknúť sa jej tak, ako teraz.
Díval sa na ňu a znova sa ubezpečil o jej kráse. Nie, nebola tá úplne najkrajšia, akú v živote videl alebo zbalil, alebo s akou sa len vyspal. Jej krása bola kombináciou zovňajšku a vnútra. Nebola to len inteligencia, ale aj jej zásady. Ktoré mu často liezli na nervy rovnako ako Harrymu a Ronovi. Bol to jej vzťah a prístup k jeho krstnému synovi. Boli to jej postoje a názory. No a, samozrejme, bola to aj úžasná postava, ktorej nechýbalo už vôbec nič. Bola to bystrá a krásna čarodejnica. Znova si povzdychol.
„Sirius, je ti niečo?“ spýtala sa ho Molly, ktorá si jeho nepozornosti proste musela všimnúť. Pozrela, kam sa díval.
„Ale nič,“ mávol rukou a otočil sa k nej. Zachytil jej pohľad. „Akurát, že už len týždeň a decká odídu,“ snažil sa vysvetliť svoju náladu. Molly prikývla.
„Tento rok by to ale nemalo byť až také hrozné, nie?“ Percy si naberal na tanier jedlo. „Mohol by si sa dostať do Rokfortu hocikedy…“
„To určite,“ uškrnul sa. „Aj oficiálne, aj neoficiálne…“
„Áno, to som počul,“ Percy naňho pozrel. „Tento rok si sa už mohol stať profesorom Obrany…“
„Mohol, ale Dumbledore má svoje plány,“ mykol plecami a natiahol sa za ďatelinovým pivom. „Potreboval dosadiť Slughorna a potreboval niekde zastrčiť Snapa. A vieme, ako je to s tým miestom, nie? Nikde nie je napísané, že za rok nenastúpim ako profesor ja…“ zaškľabil sa.
„To nie je vhodné k žartovaniu,“ napomenula ho Molly. „Nechci to miesto. Keby si za rok nastúpil, aj tak by si zrejme vydržal len rok,“ upozornila ho.
„To je pravda,“ privolil. „A okrem toho… asi by som nechcel celý deň sedieť za katedrou. Radšej budem vonku. Takže… koľko tých domácností, ktoré treba zabezpečiť, ešte máš na zozname?“ spýtal sa Percyho.
***
Harry sedel spolu s Ronom a Nevillom na jednej z ďalších diek a preberali zajtrajší deň a hlavne to, ako sa nenechať zajať alebo zabiť. Boli takto v skupinkách hlavne preto, že potrebovala tá ktorá skupinka preberať svoje veci. Ťažko by si oni mohli sadnúť k Billovi, Siriusovi, Charliemu alebo Tonksovej a lákať z nich informácie o tom, ako budú zajtra postupovať. Ginny síce sedela s Charliem a Tonksovou, ale tí traja skúšku určite nepreberali.
„Aj tak je to sila, vymyslieť také kúzlo len kvôli nám,“ uškrnul sa Neville. „Len kvôli jednému dňu…“
„Nenechaj sa oklamať Charliem. To kúzlo už existovalo, Bill ho akurát upravil,“ prezradil mu Ron a odhryzol si z kuraciny. „Mám dojem, že Charlie používa podobné vtipy, ako dvojčatá,“ dodal prežúvajúc.
„No, sú bratia. Predpokladám, že tam určitá podobnosť bude,“ usmial sa Harry. Neville sa zasmial.
„Haha,“ zamračil sa naňho kamarát. „Moja sestra je rovnaká a ako vidím, prenieslo sa to aj na teba,“ zavrtel hlavou. „A všimol som si, že sa to drží len tej malej časti našej rodiny. Všímaš?“ pozrel na Nevilla. „Charlie, dvojčatá a aj Ginny… sú krpatí…“ kútikom oka pozrel na Harryho. Áno, aj on bol krpatý.
„Ron práve dokázal, že rýpať vedia aj tí vysokí Weasleyovci,“ spokojne prikývol. Pred pár rokmi by sa Ron po podobnej poznámke rozčúlil, nahneval a zrejme odišiel trucovať. Stávalo sa to pravidelne. Najmä po konfrontácii s Ginny. Teraz už ale reaguje relatívne pokojne a najmä kontruje. Začal dospievať.
„Skvelé,“ prikývol Neville. „Takže… ako to upravili?“
„No, existuje cvičné kúzlo, ktoré simuluje smrtiacu kliatbu a prechádza cez cloniace zaklínadlo. Tonksová vravela. Charlie kecal, keď vravel, že kvôli nám museli vymýšľať zaklínadlá,“ vysvetľoval Harry, pokým Ron dojedal svoje kuracie nohy. „Aurori to používajú pri výcviku. Zanechá to na tele farebnú stopu. Oni to upravili tak, že ťa na pár sekúnd znehybní, ak by sa stalo, že ťa zasiahnu od chrbta a ty by si to necítil. A samozrejme ich to upozorní, keď ťa akože zabijú, aby vedeli, koho už odkrágľovali. Musíš potom odísť z lesa…“
„Tak to budem asi prvý, kto sa s tým stretne…“ dojedal svoj šalát. Asi mal pravdu. Ak by mal z nich štyroch niekto odpadnúť, tak by to podľa výsledkov mal byť Neville ako prvý.
„Nikto sa s tým nestretne, jasne?“ Harry sa naňho zamračil. „Budeme ťahať za jeden povraz, budeme si kryť chrbáty a nikoho z nás nenecháme ani zajať a už vôbec nie zabiť.“
„Tak jest, kamarát,“ prikývol vážne aj Ron.
Neville ale aj tak pochyboval. Harry prvý povedal, že by im nič nebránilo, ak sa nepriatelia predtým nepoistia, aby sa proste zmenili na sokoly, vyleteli nad stromy, našli miesto, kam majú uniknúť a jednoducho tam doletieť. Ron sa mohol premeniť na sysľa, tým sa vyhnúť nepriateľom a nepozorovane sa prešmyknúť okolo nich. Lenže ani jeden z nich to jednoducho nespraví, pretože s nimi bude Neville a nikto ho nebude chcieť nechať v štichu. Bude im to komplikovať a bude ich zdržovať.
„Musím sa naučiť toho animága aj aj,“ potichu z neho vyšlo. Elixír už vypil. Sirius mu ho zohnal hneď na začiatku prázdnin. Lenže Neville nemal veľa času k tomu, aby sa sústredil na svoje zviera.
„Pozri,“ Harry sa naňho vážne zadíval. „Aj keby si ho hneď vedel… musela by sa to chcieť naučiť aj Hermiona. Ak sa niekedy v budúcnosti dostaneme do šlamastiky, nebudem tam len ja s Ginny a Ronom. Budete tam aj vy dvaja. A Hermiona toto proste odmieta. Takže sa budeme musieť postarať aj o ňu, pretože aj keď je proroctvo o mne a zrejme o Ginny, vy nás samých nenecháte…“ potichu dodal. Ron sťažka preglgol.
„Máš pravdu,“ Neville sa naňho uprene díval a hlavou mu prebehla myšlienka, že to vlastne mohol byť on, keby sa Voldemort nerozhodol pre Harryho. Už dávno sa zriekol trýznivých myšlienok o tom, aké by to bolo, keby to bol on. Či by bol podobný Harrymu. Na to už nemyslel. Teraz ho zarazilo a dojalo zároveň to Harryho presvedčenie, že ich samých nenechajú. Harry mu verí rovnako, ako verí ostatným v jeho partii. „Nedostanú ani jedného z nás,“ vyriekol presvedčivo a čo bolo hlavné, skutočne tomu veril. Usmial sa.
„Správne,“ prikývol aj Ron a odložil prázdny tanier, na ktorom bolo asi sedem kostí z kuracích nôh. „A teraz… povedali nám, ako to bude prebiehať…“
„Hodia nás do lesa a my sa budeme musieť dostať na určité miesto bez toho, aby nás chytili, alebo zabili,“ pridal sa Neville.
„A budú predstierať smrťožrútov veľmi presvedčivo,“ uškrnul sa ryšavý chlapec.
„Takže ma nebudú chcieť zabiť,“ vložil sa aj Harry. „Vieme, že ma majú dostať živého, čiže nebudú riskovať a budú sa ma snažiť zajať…“
„Tým pádom by po nás nemali besne hádzať vražedné kliatby,“ prikývol Neville.
„Pre nás výhoda. Budeme sa držať pri sebe, nemôžeme im dovoliť, aby nás rozdelili…“
„Presne tak,“ Harry súhlasil s Ronom. „No a… smrťožrúti vedia len o mne, že som animág. Predpokladajme, že prvé, čo by reálni smrťožrúti po mne pálili, je zaklínadlo proti animágom. Aby som im neuletel…“
„O mne a Ginny ale nevedia, že sme tiež animágovia. Nehovoriac o tom, že moja sestra je dvojitý animág. Čiže… reálni smrťožrúti by si ju nevšímali. Ja v tom asi nepomôžem… ale ona môže vyletieť nad stromy a navigovať nás…“
„V prípade, že nevrhnú zaklínadlo na okolie…“
„To bude prvé, čo si overíme…“ Harry pozrel na kamarátov. Pokračovali v debate. Toto im bolo prezradené. Hlavné pravidlá, ktoré budú skúšku sprevádzať berúc v úvahu znalosti, ktoré o nich toho času smrťožrúti mali. A hoci vedeli o tom, že je Harry animágus a mení sa na sokola, mladí čarodejníci mali v rukáve dosť iných tromfov.
***
O kus ďalej, na ďalšej deke, sedeli s ďatelinovými pivami v rukách Ginny, Charlie a Tonksová. Harry si správne myslel, že z nich Ginny ani náhodou nevyťahuje informácie o zajtrajšej skúške, ako pomenovali činnosť, ktorá ich najbližšie čaká, ale bavia sa o niečom absolútne civilnom, s čím má on stále problémy.
Tentoraz nastávajúcej piatačke prezrádzali svoje zážitky z Rokfortu, ktoré by sa minimálne Molly do uší nemali dostať a všetci sa na tom ohromne zabávali.
„Toto skúšať skutočne nebudem,“ smiala sa Ginny, keď jej Tonksová porozprávala o tom, čo sa pokúsila so svojimi spolužiačkami vyskúšať a všetky tri potom presedeli skoro celý deň na záchode. „Nie, radšej ostanem pri osvedčených kúzlach…“
„Správne rozhodnutie,“ pritakal Charlie. Pamätal si ten elixír, ktorý bol v ich čase na Rokforte chvíľu populárny. Ale len chvíľu. Zmizli po ňom chlpy na celom tele. Skutočne všetky. Okrem obočia, mihalníc a vlasov boli dievčatá hladké ako sklo. Lenže sa musel brať opakovane a potom sa po ňom dievčatá predávkovali a skončilo to tak, ako práve prezradila Tonksová. „Nie že by sa mi počúvalo dobre, že moja sestra používa depilačné kúzla, ale radšej tie, ako ten elixír…“ zaškľabil sa.
„Depilačné kúzla používam už niekoľko rokov, vieš?“ natiahla ledabolo. Chápala svojho brata, ktorý ju snáď do konca života bude brať ako svoju malú sestričku, hoci tá prechádza pubertou, dospieva, vyvíja sa, menštruuje a rada by robila aj iné veci, o ktorých sa s ním baviť rozhodne nebude.
„Áno, to sa stavím,“ zaškľabil sa. „Horšie na tom bolo, že ten elixír vyskúšal aj jeden môj spolužiak… neviete si predstaviť, ako komentoval to utrpenie, keď mu začali chlpy znova rásť… tam dole…“ prstom naznačil oné miesto. Už len tá predstava bola hrozná.
Dievčatá sa rozchichotali tak veľmi, až sa za bruchá chytali. Tonksová sa dokonca vyvrátila na chrbát.
„Dobre, skončime…“ smiala sa Ginny. „Príde sem matka na obviní vás z toho, že kazíte jej malú dcérenku…“
„A je ešte čo kaziť?“ Tonksová nadvihla obočie.
„To som nepočul!“ Charlie si chytil uši, ale smial sa spolu s nimi. Ginny sa na nich dívala, keď napokon zvážnela. A povzdychla si. Nálada jej mierne poklesla.
„Počujte, vy dvaja,“ opatrne sa ozvala. Obaja spozorneli. Tak nejak tušili, čo bude nasledovať. „Prisahám pri Merlinovi, že som chcela dnes ten elixír lásky kúpiť a podstrčiť vám ho,“ zaškľabila sa na nich.
„Ginny…“
„Ja viem! Viem…“ prerušila Tonksovú. „Vravíte mi to obaja opakovane. Ale chápte ma… Pozrite sa okolo seba. Nemôžete sa mi ani trocha čudovať, keď chcem do rodiny niekoho normálneho. Bill si vezme Fleur,“ striasla sa. „Percy len randí s Alicou. Áno, uznávam, ona je normálna, ale nie je tu… Dvojčatá sa zrejme neoženia nikdy. Ron je teraz s Katie… aj ona je fajn, ale aj tak sa stavím, že napokon skončí s Hermionou. Lenže čakať na Hermionu, prípadne čakať na Lucy, kým sa vráti a kým sa s ňou dá Harry dohromady, aby sme mali v rodine niečo normálne… aby som mala ja aspoň jednu normálnu sestru, hoci privydatú, keď mám bratov hŕbu a Harryho ako bonus… Chcem niečo už teraz,“ vychrlila zo seba a pozrela z jedného na druhého. A oni si vymenili pohľady.
„Ginny, mňa tu máš… sestra síce nie som, ale hádam som normálna a som tu pre teba. A tiež Hermiona…“
„Aj to viem, jasne,“ zhlboka si povzdychla. „Ale ja nevravím o kamarátkach. Ale o rodine. A práve pre to, že ťa považujem za úžasného a dobrého človeka a škaredá nie si ani náhodou… chcela som ťa proste pre jedného zo svojich bratov, aby si bola ešte bližšie. No… tak ma teraz ukameňujte,“ zamrmlala a roztrpčene sklonila hlavu.
Charlie sa na ňu díval so stiahnutým obočím. Bill mu to vravel už dávno. Že si Ginny Tonksovú veľmi obľúbila, stali sa výborné kamarátky a chcela ju dať s ním dohromady. A pokračovalo to teraz, keď sa jej snahy zamerali naňho. Bral to ako žart. Vtipkovali s Tonksovou na tú tému. Ani vo sne mu nenapadlo, že to Ginny berie skutočne vážne. Nie ako žart alebo zábavu. Skutočne to chcela.
Pozrel na Tonksovú a tá sa naňho uprene dívala. Spýtavo povytiahla obočie. Vedel, čo tým výrazom naznačovala. Ginny zrejme nikdy neprestane vo svojich snahách o ich zblíženie. Povzdychol si a zamračil sa.
„Gingin,“ potichu oslovil svoju sestru. Nemusel sa presviedčať dlho. Tonksová mu to vravela už pred pár týždňami. Aby sa svojej sestre zveril. Nechcel, aby sa jeho sestra upínala na nádej, ktorá sa pretaviť do reality nemohla nikdy. „Musím sa s tebou porozprávať,“ pozrel jej do očí, keď zdvihla hlavu. „Ale nie tu… poďme sa poprechádzať…“
Tonksová sa za nimi chvíľu dívala a odľahlo jej. Nie kvôli tomu, že ju Ginny zrejme prestane nútiť začať si s niektorým zo svojich bratov, ale preto, že sa hlavne Charliemu veľmi uľaví. Aj keď sa toho bál. Stavila by sa o čokoľvek na svete, že nemal pri Ginny ani najmenší dôvod na obavy. Mierne sa pousmiala a obrátila pozornosť k ostatným. Sirius asi vyzeral viac, že by potreboval záchranu než Hermiona, ktorá predsa len zanietene diskutovala s Billom, hoci pri nich sedela unudená Fleur.
„Tak? O čom to bude?“ Ginny sa pozrela na Charlieho. Boli už hodný kus od ostatných a aj od domu. Sadol si na peň ležiaci vedľa lesíka, v ktorom trávili najviac času.
„O čom…“ Charlie si nervózne pomädlil ruky.
„Chceš mi povedať, že máš v Rumunsku nejakú zatajenú ženu? A dieťa? A preto sa nemám pokúšať dávať ťa dohromady s Tonksovou?“ spýtala sa. Obrátil k nej hlavu s takým výrazom, až sa jej zadrhol dych. „Vážne?“ šepla. „A naši o tom nevedeli…“
„Nie, Ginny. O tom to nie je. Ja…“ zarazil sa a zhlboka sa nadýchol. „No, ehm… Je to dosť ťažké, vieš? Zdôveriť sa ti…“
„To vidím… Charlie, čo sa deje?“ chytila mu do rúk jeho dlane, ktoré si nepokojne zvieral. „Vrav, nech je to čokoľvek!“ vyzvala ho a rástli v nej obavy. S jej bratom sa niečo dialo a bolo to dosť vážne.
„Sľúb mi, prosím, že sa tvoj názor na mňa nezmení, keď sa dozvieš moje tajomstvo…“ šepol. Videla v jeho očiach poplašenosť a obavy. Už nevyzeral tak neohrozene, kvôli čomu ho roky obdivovala. Vyzeral ešte horšie ako Harry v tú noc, keď im Dobby zdemoloval obývačku. Zovrelo jej srdce.
„Si môj brat a ja ťa milujem, Charlie. Na tom nikdy nemôže zmeniť absolútne nič. Jedine, že by si sa spriahol… no, veď vieš. Že to nie je o tom, prosím…“ pípla.
„Nie, to nie,“ odfrkol a potriasol hlavou. Radšej by umrel, než by sa mal pridať na temnú stranu. „Dobre teda, poviem ti všetko,“ rozhodne prehlásil. Upierala naňho pohľad a on sklonil hlavu, aby sa díval na trávu pod sebou. „Snažíš sa ma dať dohromady s Tonksovou. Nymphadora je veľmi pekná žena. Vtipná, odvážna a správna. Ale nech by bola akokoľvek krásna, nech by ma aj náhodou ona chcela… ja ju nemôžem chcieť, vieš?“ šepol.
Natŕčala uši, aby jej neušlo ani slovo. A začínala mať podozrenie, čo z neho napokon vyjde.
„Máš pravdu, keď si odhadla, že niekoho v Rumunsku mám,“ smutne sa zaškľabil a zdvihol hlavu, aby sa pozrel na dom pred sebou. „A nielen v Rumunsku, niekto za mnou prišiel sem, do Anglicka…“
„Charlie…“ hlesla šokovane. Trpko sa zasmial.
„Nevyberieš si, do koho sa zamiluješ, Ginny,“ povedal rázne a pozrel na ňu. Zrazu vyzeral divoko. „Proste sa to stane. A ja ti prisahám, že som sa pokúšal zamilovať do dievčat na Rokforte. Skúšal som to, robil som pre to všetko. O panictvo som prišiel ešte mladší, než bol Bill. Ale proste to nejde. Stále tomu niečo chýbalo. A ja proste…“ zavrtel hlavou.
„Je to Petre Ionescu?“ potichu sa spýtala. Zarazene sa na ňu díval. Iste, prekvapilo ju to, šokovalo, zarazilo a čokoľvek, ale nezbadal v jej výraze ani zrnko odsúdenia.
„Áno,“ priznal potichu a prikyvoval. „Nikto o tom nevie a nemôže vedieť…“
„Ja to nechápem,“ zavrtela hlavou a dívala sa naňho. „Nerozumiem tomu…“
„Proste sa to stáva od nepamäti. Od pradávna sa môžu priťahovať osoby rovnakého pohlavia…“
„Ale to predsa viem!“ prerušila jeho snahu o vysvetlenie. „Nie som zaostalá. Akurát mi to nejde do hlavy,“ so stiahnutým obočím sa naňho dívala. „Predpokladala by som to u Ernieho zo školy. On má takmer až zženštilé správanie. A u niekoľkých ďalších chlapcov sa domnievam, že sú na chlapcov. Napríklad taký Lockhart… veď ten poznal viac odtieňov fialovej, než hocktoré dievča a mal zrejme viac kozmetiky, ako celá naša fakulta dohromady. Ale ty?“ zavrtela hlavou. „Si chlap ako hora, samý sval. Drsňák. Krotíš drakov, predsa…“ neprestávala vrtieť hlavou. „Nikdy by som si nepomyslela, že by si…“ prehltla. Hoci ho hneď neodsúdila, aj tak zbadal, že sa jej lesknú oči. Smutne sa pousmial.
„To nie je o tom, ako sa správame. Ale čo cítime,“ vypustil a vystrel sa. „Snažil som sa, vážne. Mal som niekoľko vzťahov. Nedokázali ma ale naplniť,“ vysvetľoval. „Stále tomu niečo chýbalo. Nebol som spokojný a ani šťastný. Ide o to, že keď skutočne niekoho miluješ, ide ti v prvom rade o to, aby bola druhá strana spokojná a šťastná. Nejde ti o teba, ale o toho druhého. Pre toho druhého by si bola ochotná položiť život. Pre toho druhého sa trápiš a robíš všetko pre to, aby netrpel. Zdvíhaš mu náladu, staráš sa oňho. Smútiš, keď je smutný a snažíš sa ho rozveseliť. Zdieľaš s ním radosti, ale hlavne starosti. A proste… je toho veľa. Nemusím ti to vysvetľovať. A pri tých dievčatách som to necítil. Rozumieš? Bol som s nimi, staral som sa o ne, ale bolo to také… povrchné. Nešlo to do hĺbky. Nenapĺňalo ma to. Až neskôr som našiel to, čo mi pri nich chýbalo, niekde inde…“
Zmĺkol a sklonil hlavu. Nechal ju, aby to strávila, ak sa to teda dá nejakým spôsobom stráviť. Kútikom oka na ňu pozrel. Dívala sa niekam do miest, kde bol altánok a deky.
„Čo si o tom myslíš, Ginny?“ opatrne sa spýtal po pár minútach. Rýchlo naňho pozrela. A mykla plecami.
„Prekvapilo ma to, samozrejme. Nečakala som to. Nikdy by mi to ani nenapadlo, po pravde. Ale keď si myslíš, že ťa za to odsudzujem, alebo ťa nebodaj znenávidím, tak to nie. Si môj brat, ktorého milujem, ako som už povedala. A som šťastná, keď si šťastný tu. A keď za to môže Petre…“ znova mykla plecami. „Kto som ja, aby som to hodnotila?“
„Niekto sa určite nájde, kto by to rád hodnotil…“ zaškľabil sa. Ale uľavilo sa mu ohromne. Akoby mu zo srdca odpadol kameň, tak sa cítil. Tonksová mala pravdu. Ginny ho za to neodsúdi, nebude mu to vyčítať, robiť si z neho žarty, ani nič podobné.
„A preto mlčíš? Nepovieš to mame, ktorá stále čaká vnúča?“
„Nie je to jednoduché, Ginny. Táto téma je veľmi problematická aj v muklovskom svete. V čarodejníckom je to niečo nemysliteľné. Možno za pár rokov sa na to bude svet dívať inak. Ale teraz? V minulosti sa to snažili z človeka vypudiť. Kúzlami, kliatbami, mučením. Mysleli si, že je to choroba, ktorá sa dá odstrániť. Preto radšej mlčíme, žijeme tajne, nikde sa neukazujeme. A musí to platiť aj teraz…“
„Ale ona je tvoja matka, Charlie! Myslíš, že by si prestal byť jej synom, keby sa to dozvedela?“
„Petre prestal byť synom svojich rodičov, vieš?“
„Čože?“
„Keď od neho utiekla žena, priznal sa im. Vyhodili ho…“
„On bol ženatý?“ spýtala sa, ale príliš ju to neprekvapilo. Skúsil žiť so ženou. Nedopadlo to dobre.
„Bol. Dva roky…“
„Naša mama je ale iná…“
„Nie, Ginny. Skutočne vážne nie. A od teba chcem, aby si mlčala. Povedal som ti to len preto, aby si si prestala robiť nádeje, že by som sa dal dohromady s Tonksovou. Pretože nemôžem.“
„Myslím, že si robíš zbytočné starosti…“
„Možno, ale momentálne sa nemôžem venovať tomu, ako to vezme moja rodina. Sú iné priority…“
„Si hlupák,“ odvrkla.
„Tonksová mi to tiež tvrdí,“ uchechtol sa o niečo pokojnejšie.
„Priznal si sa jej?“
„Nie, odhalila ma… alebo skôr, na rovinu sa spýtala, či ju budem chcieť zbaliť, že by možno neprotestovala… a vôbec tým nechcela spraviť radosť tebe. No a ja som jej to vyvrátil. Trocha jej to vŕtalo v hlave a potom na mňa priamo zaútočila otázkou, ktoré pohlavie ma priťahuje. Zaváhal som…“
„Je bystrá,“ uškrnula sa aj Ginny. Len v tomto momente sa zdalo, že sa ľady pohli a napätie medzi nimi poľavilo.
„Je to aurorka, darmo,“ mykol plecami. „Ako ti vlastne napadol Petre?“
„No… prišiel medzi prvými, chodili ste verbovať členov Rádu spolu… dôveruješ mu,“ mykla plecami. „Myslela som si, že je to výborný kamarát z rezervácie…“
„A tak to aj musí ostať. Je to kolega a výborný kamarát z rezervácie. Sľúb mi, že to nikomu nepovieš,“ prosebne na ňu pozrel. Zaváhala. Mierne sa zapýrila.
„Harrymu budem musieť,“ takmer šepla.
„Prečo, Ginny?“ stiahol obrvy. „Viem, aký je medzi vami vzťah a desí ma to. A viem, čo mi teraz budeš chcieť povedať… že keď ma máš rada ty, od zákonite musí tiež a vôbec by som sa mu neznechutil. Ale aj tak…“
„Pretože neviem, kam to až môže zájsť, Charlie!“ prerušila ho rýchlo. Tentoraz sa mu ona zdala vyplašená a ustráchaná. „Dobre vieš, že keby som teraz chcela, dokázala by som sa doňho vcítiť a cítiť presne to, čo on v túto chvíľu prežíva. Čo keď sa to vyvinie? Vieme to? Čo keď za pár týždňov už proste nedokážeme túto… schopnosť ovládať a proste budeme cítiť to, čo ten druhý, aj keď to nebudeme chcieť? Čo keď vycíti, čo sa so mnou deje? Alebo ešte horšie… čo keď neskôr dokážeme rozoznať, čo si ten druhý myslí?“ vychrlila a hrýzla si do pery. Ohromene sa na ňu díval. Až takéto konkrétne informácie nedostal.
„O čom hovoríš?“
„Ja neviem. Ale mám pocit… že ešte chvíľu a dokážeme sa dorozumievať v hlavách. Stupňuje sa to. Od komnaty… každá zásadná udalosť, každé nové niečo, čo sa stane a je významné, na nás nejakým spôsobom vplýva. A keby aj nie… vieme o sebe úplne všetko, Charlie. A to, čo si mi povedal, je dosť zásadné a významné. Nie pre vzťah s Harrym. Ale pre moje vnútro. Nie je to tak, ako keby som sa teraz dozvedela, že Harpye prijali novú hráčku do tímu. Je to sakra vážne, sakra sa ma to týka a on sakra vycíti, že sa so mnou deje niečo… hocičo… Veď ja som ho odhalila, že klamal, keď tajil čo s ním robila Umbridgeová. Vycítila som to. A on to teraz zo mňa vycíti. Bude vedieť, že niečo v hlave mám, že sa niečo zmenilo, že moje zmýšľanie je odlišné… a ja mu klamať nemôžem presne tak, ako on nemôže klamať mňa. A vlastne si klamať ani nechceme…“
„To spojenie sa musí zrušiť,“ potichu z neho vyšlo. Vedeli základné informácie, ale nikto z nich sa nesnažil do hĺbky pátrať po tom, ako to na nich skutočne vplýva. Okrem Siriusa a možno Hermiony. Niežeby sa oni dvaja niekomu ochotne spovedali. Skôr naopak.
„Nemôže,“ smutne sa pousmiala.
„Dobre, áno, proroctvo. A áno, máš byť tá zbraň. Chceš mu pomôcť. Ale nie za takúto cenu…“
„Nie, Charlie. Ty si ma o niečo požiadal a ja ťa teraz žiadam, aby si už nikdy predo mnou nespomenul zrušenie toho spojenia. Nikdy na to nepristúpim. Aj keby sa hneď vedelo, ako to zrušiť. Desím sa len znenia toho proroctva. Desím sa len z predstavy, že sa mu niečo môže stať. A vraví sa tam, že on má zbraň, ktorá mu pomôže. A keď som to ja, vydržím až do konca, aby som mu pomohla. A ktovie, možno význam toho proroctva môže mať iný výklad, než ako ho chápeme my… a keby som mu pomohla, aby prežil, tak to spravím, pretože keď umrie, umriem tak isto…“ šepla a potláčané slzy jej tentoraz vyhŕkli a rinuli jej po lícach. Bolo to druhý krát v krátkom časom úseku, kedy plakala. A bolo to pre to isté.
„Ginn…“ hlesol pohnuto, silno ju objal a chlácholivo sa s ňou pohojdával, pokým ona na jeho hrudi plakala. Zrazu sa mu jeho problémy zdali absolútne malicherné a nízke. Ako by vôbec mohol svoje starosti porovnávať s jej starosťami? A kto by vlastne v súčasnosti aj mohol? Zároveň si ale uvedomil aj niečo iné. Nešlo o tie slová, ktoré z nej vyleteli, pretože o tom všetci veľmi dobre vedeli. Šlo o ten spôsob, akým ich predniesla. O ten zápal a presvedčenie. A darmo bude stokrát vravieť, ako je ona vlastne Harry a Harry je vlastne ona a tým pádom medzi nimi nikdy nemôže nič byť, pretože ono už bolo. Zrejme si to ani jeden z nich neuvedomoval a skutočne sa brali vo všetkej nevinnosti, hoci sa im diali strašné a desivé veci, nebola to láska, ktorú prezentovali na verejnosti. Jedného dňa si to obaja uvedomia a pochopia. Mala pravdu. Keby Harry umrel, a bolo to dosť reálne, ju by to zabilo rovnako. „Sľubujem, že to zrušenie už nespomeniem.“
„Dobre,“ zapípala mu do košele. „A ja sľubujem, že nikomu, okrem Harryho, nepoviem, že máš priateľa, ktorého miluješ a si s ním šťastný,“ povedala a zdvihla hlavu, aby sa naňho pozrela. „A keď si šťastný ty, ja som mimoriadne spokojná,“ pousmiala sa.
„Milujem ťa, Ginny,“ opätoval jej úsmev a pobozkal ju na líce. „Ďakujem ti…“
„Nemáš za čo,“ smrkla a opustila jeho náruč, aby si zotrela slzy z tváre. „A ten Harry?“ opatrne naňho pozrela. Znova si povzdychol.
„Dôverujem tvojmu úsudku. Keď vravíš, že to vezme dobre, budem len rád. Nerád by som počúval vtipy na môj úkor…“
„To ti od Harryho nehrozilo, ani keby nebolo spojenia so mnou,“ vyčítavo sa naňho zamračila.
„Ale ja viem,“ mávol nad tým rukou. „Vlastne by mi bolo jedno počúvať vtipy dvojčiat, napríklad. Lenže Petre si toho už dosť vytrpel od svojej rodiny. Nechcem, aby si musel prežívať znova to isté, ak by sa niečo také dialo aj tu… Alebo naopak. Nechcem, aby sa cítil ešte horšie, než sa cíti, keby to moja rodina vzala dobre a tá jeho pritom…“ zavrtel hlavou.
„Chápem. No ale… Petre má našťastie teba, takže ho podržíš,“ venovala mu široký úsmev.
„Vlastne mu hovorím Pete… som to trochu poangličtil a už mu tak hovoria všetci. Dlho ste neboli v kasárňach…“
„Nie je na to čas,“ mykla plecami.
„Vlastne áno, to hej. Ale zabudni na to, že by som ťa zajtra v lese šetril, sestrička. Skôr naopak. Vyfasuješ odo mňa oveľa viac, ako tvoj brat…“ symbolicky sa vyhrážal.