Na nasledujúcich riadkoch by som chcela vyliať svoju dušu a porozprávať o tom, ako vlastne vznikli Melodie
bolesti. Úprimne, toto nie je žáner, ktorý by som uprednostňovala. Mojím favoritom vždy bolo – a stále je –
fantasy. Milujem ho, je to moja srdcovka. Ale ako sa hovorí: nikdy nehovor nikdy.
Prečo nie fantasy?
Prečo teda Melodie bolesti a ani dve diela, ktoré som napísala pred nimi, nie sú fantasy? Odpoveď je
jednoduchá – strach. Mala som obavy pustiť sa do písania vlastného fantasy sveta, keď je momentálne
tento žáner tak presýtený. Čo originálne by som mohla priniesť? Čarodejníci, upíri, draci, elfovia, trpaslíci…
toho všetkého je na svete už dosť.
V tej chvíli som si povedala, že ostanem pri starom dobrom a osvedčenom – Harrym Potterovi. Budem si
písať svoje poviedky a užívať si to. Len tak, pre radosť. Ale znova – nikdy nehovor nikdy.
Impulz k zmene
Som človek, ktorý niekedy potrebuje poriadne kopnúť do hlavy (obrazne povedané, prosím). A našťastie sú
okolo mňa ľudia, ktorí to dokážu.
Jednou z týchto osôb je Anina Perpello (v HP svete FF známa pod prezývkou Witch). Začiatkom roka jej
vyšla kniha Barvy empatie. A inšpirovala ma. Mala odvahu, šla do toho a dokázala, že sa to dá.
V tom čase som si ale ešte netrúfala na vlastné fantasy. Vymyslieť originálny svet sa mi zdalo byť príliš
náročnou úlohou. A tak som sa rozhodla pre iný žáner.
Thriller – to by mohlo byť zaujímavé. Baví ma psychológia postáv, ich vnútorné konflikty a to, ako ich
postupne dostávam z problému do ešte väčšieho problému. A tak som to skúsila. Prvé dielo má prvky sci-fi
(aj keď ja tomu radšej hovorím mystérium). Druhé dielo sa však zatiaľ viac podobá na telenovelu – to bude
potrebovať ešte veľa prepisovania. Ale bavilo ma to, a tak som pokračovala.
Zrod Melodií bolesti
A potom prišla Anina a priniesla mi správu, ktorá zmenila všetko. Bolo 1. júna, keď mi povedala o literárnej
súťaži na tému Heavy Contemporary. Termín na odovzdanie rukopisu? 15. august. Dva a pol mesiaca.
Nemám šancu, pomyslela som si.
Lenže tá myšlienka mi ostala v hlave. Pozrela som si, čo vlastne znamená Heavy Contemporary. Písať o
silných témach, ktoré emocionálne zasiahnu, zasadiť to do young adult – to ma zaujalo. 5. júna sa mi v
hlave začal rysovať príbeh o Adamovi a Terke. O dva dni neskôr som sa rozhodla. Skúsim to.
Katastrofa a nový začiatok
Písanie šlo skvele. Za týždeň som mala hotových asi 20 000 slov – takmer štvrtinu knihy. Ale 14. júna počas
nočnej prišla katastrofa. Počítač sa aktualizoval a súbor s textom sa prepísal. Stratila som všetko.
Bolo po všetkom. Hotovo. Koniec. Do rána som chodila po oddelení, nadávala som a slzy zúfalstva mi tiekli
po tvári. Doteraz ma bolia hánky, ako som v nervoch tresla do steny. Až som sa musela napomenúť. Ruky
predsa potrebujem.
Ale 15. júna som sa zhlboka nadýchla a pustila som sa do toho odznova. „No a čo, že mám na to len dva
mesiace? To zvládnem.“
Súboj s časom
Od tej chvíle som mala jediné heslo: Ja nemám čas! Vymieňala som si služby, aby som mala čo najviac
voľných dní na písanie. Keď som bola v práci, kolegov som naučila moje heslo. Starkovci majú Zima sa blíži,
a ja mám Ja nemám čas!
Ja nemám čas sa stupňovalo. Ale kapitoly pribúdali. Znova som nemala čas. Kapitoly putovali k prekladu.
Vracali sa mi. Bolo hotovo. Bolo dopísané. Presiahla som limit. Začala som škrtať. Počítať a kalkulovať znaky
a slová vo Worde. Mazať moje obľúbené tri bodky… Preklad bol dokončený. Termín sa blížil. Jeden
súkromný deadline prekročený. Ešte úpravy. Druhý prekročený. Už to musím poslať. Ešte kontrola.
Estetika. Anotácia. Ukážka. Niečo o autorovi (to mi dalo najviac práce). A hotovo. Poslané. Bola to úľava.
Prežila som to.
Nezbláznila som sa (hoci poznám ľudí, ktorí by oponovali).
Čo nasledovalo
Prvá verzia knihy nebola dokonalá, to viem. Ale bola hotová. V súťaži sme neuspeli.
Melodie bolesti prešli ďalšími šiestimi prepisovačkami, kým boli pripravené na publikáciu. A dnes sú na
svete.
A Prázdné objetí od Aniny Perpello čaká na predpredaj.
Ja nemám čas! pokračuje
No a od tej doby sa moje slová začali opakovať čoraz častejšie – Ja nemám čas! Už len čakám, kedy sa
objavia na nejakom hrnčeku na kávu alebo na tričku.
Po Melodiách bolesti som sa pustila do ďalšej súťaže, takže moje heslo sa už stalo najčastejšie vyslovenou
vetou na akúkoľvek sociálnu interakciu: Hej, chcelo by to ísť k tebe a dopiť tú hrušku… ale ja vlastne
nemám čas…
Mala som v pláne zúčastniť sa ďalšej súťaže a vlastne mám napísanú ďalšiu knihu, tentoraz romantasy (jj,
moje heslo bolo v pohotovosti), lenže po prvej skúsenosti so súťažou a hlavne po prehodnotení svojich
priorít som sa rozhodla od toho zámeru upustiť. Je to fantasy. Vymyslela som si, kvôli tej súťaži, vlastný
svet. A radšej si z romantickej young adult fantasy, pravidlami súťaže obmedzenej počtom znakov, spravím
vlastnú fantasy sériu bez akýchkoľvek obmedzení.
Teda skúsim to. Obávam sa, že moji kolegovia v práci budú musieť stále trpieť moje – Ja nemám čas!
